Slovenský inštitút v Budapešti v spolupráci s Východoslovenskou galériou v Košiciach usporiadal v októbri výstavu z diel Eugena Króna. Kurátormi boli Helena Němcová a Miro Procházka.

Košická avantgarda 20. rokov XX. storočia znamená medzník vo vývine výtvarného umenia na Slovensku. Mesto s bohatým kultúrno-historickým zázemím a viacnárodnostným zložením sa na takmer desať rokov stalo strediskom súdobého umeleckého života s medzinárodným rozmerom, aký vo vtedajších slovenských pomeroch nemá obdobu.

Intelektuálny a umelecký kvas medzivojnových Košíc sa sústreďoval okolo Štátneho východoslovenského múzea a osobnosti jeho riaditeľa JUDr. Josefa Poláka. Zanietený a činorodý pražský právnik židovského pôvodu vybudoval z inštitúcie pod svojím vedením nielen pozoruhodnú zberateľskú ustanovizeň, ale v nej zriadil aj komplexné centrum výtvarnej kultúry na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Usporadúvali sa tam výstavy a prednášky sprostredkúvajúce informácie o súčasnom európskom a československom výtvarnom umení (Künstlerbund-Hagen, mníchovská secesia, skupina viedenských akvarelistov, Otto Dix, Paul Klee). Styk s myšlienkovým prúdením doby oživovali prednášky a výstavy bývalých exponentov Maďarskej republiky rád ako Béla Uitz, Lajos Kassák, Ľudovít Kudlák, László Moholy-Nagy, ktorých Dr. Polák z ich exilu na radu starého revolučného spolubojovníka E. Króna do Košíc pozýval. J. Polák prehovoril aj Króna, aby sa usadil v meste a viedol súkromnú výtvarnú školu. Medzi jeho najvýznamnejších žiakov patria Koloman Sokol, Ľudovít Feld, György Ruttkay, Július Jakoby, Béla Nemessányi-Kontuly, Juraj Collinásy, Imrich Oravecz, Jozef Fabini či Jolana Kirczová. Význam tejto školy však spočíva najmä v šírení jej zásad týmito odchovancami nielen na východnom Slovensku, ale aj - či predovšetkým - v Bratislave, Budapešti a Mexiku, kde sa stali základom tamojších grafických škôl so silným sociálnym povedomím.

Eugen Krón už pred príchodom do Košíc bol uznávaným grafikom. Jeho profesor na budapeštianskej Vysokej škole výtvarných umení a význačný maďarský technický novátor Viktor Olgyai-Matirko z Viedne priniesol lásku k leptu, a jeho sklon k istej mysticite sa objaví neskôr aj v tvorbe Króna v košickom období. Ďalší pedagógovia na tradicionalistickej budapeštianskej vysokej škole boli zväčša odchovancami mníchovskej alebo viedenskej školy. Krón sám tieto mestá navštívil, videl naživo diela jednotlivých predstaviteľov. A tak aj on dospel pri svojom hľadaní k nemeckému symbolizmu, k umeniu Hansa von Marées, Arnolda Böcklina, Ferdinanda Hodlera, Maxa Klingera, Ludwiga von Hofmanna, Franza von Stucka, atď. V Košiciach konečne nachádzal čas na tvorbu, a hlavne, mohol vystavovať. Pokračovať tam, kde skončil pred vojnou, za nových okolností a v novom prostredí, sa nedalo. Preto hľadal. Najprv stavil na istotu a predstavil sa bravúrnymi ženskými aktmi.

Potom prichádzalo vrcholné vzopätie s cyklami: Život, Eros a Muž slnka. Eugen Krón potreboval vyjadriť priekopnícke spoločenské myšlienky - vidinu nového, šťastného, minulosťou nezaťaženého ľudstva. V cykle Tvorivý duch nahé, mlčanlivo sa presúvajúce bytosti poukazujú na ohrozenosť civilizáciou, stratu prirodzenosti a svojej podstaty. Čaro Krónových diel vyplýva z protikladného účinku vodorovných a zvislých línií, stojacich, ležiacich a zohýnajúcich sa postáv, a zmyslu pre monumentálnu jednoduchosť. Na malej ploche litografie či leptu sústreďuje mocné zážitky, vyjadruje najsmelšie predstavy. Poetická povaha jeho kresby, ktorá ukazuje veci skôr ako javy než ako telesá, bez presne určeného pozadia, poskytuje prostredníctvom redukcie na čiernu a bielu, neobmedzenej škály svetla a tieňa obrovský priestor fantázii a umožňuje vyčariť svet farebnejší ako ten skutočný. Na tento zdarný rozlet sa mu vinou dejinných a osobných zvratov po odchode z Košíc už nepodarilo nadviazať.

SIB