V pochmúrny novembrový pondelok otváram poštovú schránku a pri jednej obálke sa mi niečo nepozdáva...  Lepšie sa prizriem a zaregistrujem, že mi bolo doručené smútočné oznámenie. Potrvá niekoľko sekúnd, kým sa môj mozog dostane do štádia, aby aj pochopil meno, ktoré je naň napísané: Mária Kováčová Móroczová... V tom momente sa vynorí predo mnou jej jemná tvár a veľmi disciplinovaná osobnosť, ktorá už dlhé roky znášala ťarchu svojej choroby... Nikdy sa však nesťažovala... Len toľko si žiadala od osudu, aby kvôli chorobe nemusela opustiť svoj ateliér na brehu maďarského mora – svoj čarovný kútik na výrobu emailových skvostov.

Jej vytrvalosť bola závideniahodná a príkladná aj pre mladšie pokolenia. Asi to množstvo skúseností, ktoré pani Marika získala počas svojho neľahkého života, jej dávalo toľko sily. Alebo by sa v detstve bola nadýchla pravého slovenského sarvašského vzduchu na brehu Kereša na celý život? Na celých 77 rokov? Niečo v tom muselo byť, lebo sa od svojich zážitkov z mladosti na Dolnej zemi nevedela nikdy odtrhnúť... Síce ju osud odvial ako učiteľku, neskôr vychovávateľku do rôznych Slovákmi obývaných kútov krajiny - od Matry až po hlavné mesto -, rodisko zohrávalo v jej živote vždy prioritu. Hlavne potom, ako sa stala uznávanou výtvarníčkou v Maďarsku i v našej materskej krajine, ba aj v zámorí, v Kanade. Vo svojej tvorbe sa vždy rada vracala k symbolom a špecifickostiam Dolnej zeme, k Slovákom vôbec, počnúc od flóry a fauny cez slovenský folklór.

Pred niekoľkými rokmi sa mi naskytla príležitosť pripraviť o nej portrét do slovenského vysielania Maďarskej televízie v jej ateliéri v Csopaku. Vtedy som ju vlastne spoznala bližšie... Síce bola  mojou vychovávateľkou v budapeštianskej slovenskej škole, ale človek v dospelom veku celkom ináč vníma ľudí okolo seba. Nikdy nezabudnem na jej dôkladnú prípravu na našu dvojdňovú prácu a ani na tú vášeň, s ktorou hovorila o svojich slovenských koreňoch, profesii, rodine a, samozrejme, umeleckej tvorbe. Už skoro ráno o piatej zakúrila do pece, aby mohla čím pestrejšie a vernejšie predstaviť svoju prácu. Tú umeleckú činnosť, ktorá pre ňu znamenala život. Vtedy povedala, že sa každý rok sotva vie dočkať prvých teplejších slnečných lúčov, aby z hemžiaceho sa mraveniska hlavného mesta sa mohla presťahovať na ostrov pokoja a tvorivej atmosféry k Balatonu.

Na budúci rok sa príchodom prvých teplejších slnečných lúčov nedostane nový elán do ateliéru pani Mariky... Zostanú však po nej navždy všetky ňou vyrobené zázraky, ktoré sú dobre známe v kruhu našich hlavne budapeštianskych Slovákov, a tie, podobne ako spomínané slnečné lúče, budú ešte veľmi dlho zohrievať srdcia všetkých nás...

Zbohom, pani Marika!

Karola Klauszová