Slovenskí sochári v Pešť- Budíne (V.)

Život a dielo Jozefa Damku

Jozef Damko bol sochárom a priemyselným výtvarníkom. Jeho životná dráha je veľmi poučná. Aj keď jeho pôsobisko bolo v Budapešti, zostal pevne spätý so svojím rodným krajom. Často chodieval do Pravna, svojej rodnej obce.

Po dlhé stáročia žil náš národ (pôvodne Sloveni, od 15. stor. Slováci) vo veľkom spoločnom štáte zvanom Uhorsko, kde okrem nás, Slovákov, žili aj Maďari, Chorváti, a príslušníci mnohých ďalších národov. Žilo sa nám v tom štáte “veselo“ ako kartárom pri mariáši. Ibaže karty sú hra hazardná. Často sa stáva, že jeden vždy len vyhráva, a tí ostatní prehrávajú. Kto prehrá, stráca všetko: sedmičku, osmičku, deviatku, desiatku, dolníka, horníka, kráľa, túza, ba občas aj seba samého. Obohacuje tak nie seba, lež toho druhého. Nečudujme sa teda, ak naše túzy, ba aj menšie hodnoty, nájdeme často nie u nás, lež u toho večne vyhrávajúceho. Mohli sme si to všimnúť už aj v článkoch o predchádzajúcich slovenských sochároch.

Jozef Damko bol sochárom a priemyselným výtvarníkom. Jeho životná dráha je veľmi poučná. 15. októbra 1872 sa v Hornom Uhorsku, v slovenskej dedine Tótpróna, lepšie povedané Slovenské Pravno (dnes Nitrianske Pravno - okres Prievidza), v rodine murára a kožušníka Jozefa Damka a Roziny Weserleovej narodil chlapček. Dali mu meno po otcovi: Jožko. Keď doma vychodil základnú školu, rodičia ho poslali do Budapešti, aby sa vyučil za murára. Toho času tu prebiehala rozsiahla výstavba, pracovalo tu množstvo liptovských murárov. Mal ho tu teda kto učiť. Jeho majster si čoskoro všimol, že chlapec zručne narába s kameňom, a predstavil ho vtedy už slávnemu sochárovi Alojzovi Štróblovi, profesorovi výtvarnej akadémie (o ktorom sme už písali). A tak Jozef Damko začal modelovať v Štróblovom ateliéri. V rokoch 1888-93 študoval na Umelecko-priemyselnej škole a potom šesť rokov na Štróblovej majstrovskej škole. V oboch viackrát dostal štátne štipendium, ba r. 1899 aj cestovné štipendium, pomocou ktorého mohol odcestovať na štúdium do Paríža na Académiu Julien. R. 1894 získal druhú cenu v súbehu továrnikov Ármina a Ferencza Steinerovcov o najlepšiu milenárnu medailu. V budapeštianskej Galérii sa prvý raz objavil r. 1897. Od tej doby bol takmer pravidelným účastníkom výstav Krajinskej maďarskej výtvarnej spoločnosti, ako i výstav maďarského umenia v zahraničí.

Počas 90. rokov 19. storočia sa zúčastnil na realizovaní sochárskej výzdoby Parlamentu a budínskeho kráľovského paláca. Pre Parlament zhotovil súsošie Architektúra a Strojníctvo a pre kráľovský palác súsošie Ústava, ako aj sochy Hudba a Poézia. Spomedzi neskôr zhotovených dekoratívnych diel pozoruhodné sú sochy zhotovené na priečelí Poľnohospodárskeho múzea, Mestskej sporiteľne a Poštového paláca. Od 90. rokov 19. storočia J. Damko tvoril pomníky, náhrobníky a portréty významných osobností maďarského života, figurálne kompozície, zriedkavejšie sa zaoberal medailérstvom. V r. 1902-1903 zožal značný úspech v dvoch súbehoch vypísaných na sochu sv. Alžbety, keď v oboch získal druhú cenu. R. 1902 na medzinárodnej výstave v Turíne získal za svoje malé terakoty striebornú medailu a doma mu udelili druhú cenu v súbehu na vybudovanie Milacherovej studne. R. 1903 získal uznanie za náhrobník vdovy po K. Spechtovi (Dobročinnosť, cintorín v Tirgu Mureş). V tom istom roku zhotovil aj sochu Kuruc, odhalenú 27. novembra 1904 v Kiskunhalasi. Vytvoril aj pomníky Pulského, Rómera a Hampela, umiestnené v záhrade Maďarského národného múzea. R. 1904 na výstave v St. Louis získal striebornú medailu a v tom istom roku dostal aj Veľkú cenu V. Fraknóiho, vďaka ktorej potom tri a pol roka pobudol v Ríme. V tej dobe z kararského mramora zhotovil náhrobník pápeža Silvestra II., ktorý r. 1909, doplnený reliéfom, umiestnili v rímskom Luteránskom kostole (odhalený bol 16. apríla 1910). Jeho dielom je aj Kossuthova socha v Turíne, socha Jána Kapistrána a pápeža Vincenta XI. na Budínskom hrade. R. 1907 získal cenu Arnolda Ipolyiho: 2000 korún, a Veľkú štátnu zlatú medailu. Pravidelne sa zúčastňoval aj na výstavách Spoločenstva výtvarného umenia. 22 jeho sôch je vo vlastníctve Maďarskej národnej galérie, časť jeho diel je v Bojniciach. Mnohé jeho diela sú vo vlastníctve súkromných zberateľov.

Tvorba J. Damka štýlovo kotví v budapeštianskom tvorivom ovzduší. Vynikol drobnými žánrovými plastikami i terakotami, neraz inšpirovanými slovenským prostredím (Detvianka, Slovák z Čičman atď.). Na Slovensku, kde pôsobil iba príležitostne, vytvoril niekoľko náhrobníkov na cintoríne v Nitrianskom Pravne. Sú to predovšetkým náhrobníky jeho rodičov, ale aj ďalšie, zhotovené rodine Czeizelovej a G. Roháčovej. Jeho dielom sú aj náhrobník A. Oberschalla v Ružomberku (dnes pred budovou múzea), portréty rodákov (A. Leutmanna, prof. Bosányiho), žánrové scény i sakrálne kompozície (r. k. kostol v Tužine).

Aj keď jeho pôsobisko bolo v Budapešti, zostal pevne spätý so svojím rodným krajom. Často chodieval do Pravna, svojej rodnej obce, ku svojim rodičom a súrodencom. V rokoch druhej svetovej vojny sa s množstvom svojich diel utiahol do rodnej obce. Cítil sa tu vo väčšom bezpečí, než vo svojom ateliéri v často bombardovanej Budapešti. Ani napriek rušným vojnovým časom nezaháľal, lež verný svojmu povolaniu tvoril. Tak vznikali ďalšie diela zobrazujúce známe slovenské osobnosti, portréty jednoduchých ľudí a cirkevných osôb.

Keď sa po vojne vrátil do Budapešti, svoj ateliér našiel v troskách. Boli to aj preňho ťažké časy. Mal už aj svoje roky, aj zdravie sa mu postupne zhoršovalo, ale pracoval až do poslednej chvíle svojho života. Zomrel 11. decembra 1955 vo veku 83 rokov. Pochovaný je v Budíne.

Gregor Papuček

PRAMENE: Slovenský biografický slovník, I. zv., s. 440-441, Művészeti Lexikon I., s. 494, Magyar Életrajzi Lexikon I., s. 344, Magyar Képzőművészek Lexikona I. 351., Ľuno č. 4/2004., s. 5.