Na výstave sú prezentované jedinečné exponáty z múzeí z Paríža, Washingtonu, New Yorku, ako i z múzea van Gogha v Amsterdame. Unikátnu výstavu otvorili vlani na začiatku decembra pri príležitosti stého jubilea založenia najvýznamnejšieho maďarského múzea. Návštevníci výstavy si môžu prezrieť osemdesiat diel z najrôznejších období tvorby geniálneho holandského maliara, ktorý zomrel ako 37-ročný. Je vystavený aj jeho azda najznámejší obraz Slnečnice. Milovníci výtvarného umenia si môžu prezrieť aj ďalších sedemdesiat obrazov, grafík a reprodukcií od významných svetových maliarov, okrem iného aj Rembrandta a Delacroixa, ktorí mali veľký vplyv na umenie van Gogha. O unikátnu výstavu v Budapešti bol nevídaný záujem, do konca februára si ju pozrelo 300 000 návštevníkov.

Budapešť žije výnimočnou kultúrnou udalosťou - výstavou z diela jedného z najslávnejších svetových maliarov Vincenta van Gogha. Výstava v Múzeum krásnych umení je inštalovaná pri príležitosti stého výročia založenia tejto inštitúcie. Múzeum muselo na túto výstavu zakúpiť špeciálnu zabezpečovaciu techniku, klímu a interiérové prvky. Kurátor výstavy sa snažil predstaviť to najlepšie z maliarovej tvorby a zároveň aj menej známe diela. Dal dokopy kolekciu, ktorá združuje desiatky jeho malieb, grafík, kresieb a litografií zo všetkých maliarových tvorivých období. Stopäťdesiat diel zapožičaných z viac ako štyridsiatich galérií, múzeí a zbierok z celého sveta vytvára v múzeu zvláštnu atmosféru. V jednej miestnosti sú aj obrazy majstrov, ktorí van Gogha v jeho tvorbe najviac ovplyvnili - bol to Rembrandt, Millet, Delacroix, Barque. Návštevník sa dozvie, že van Gogh tvoril len desať rokov svojho života a jeho najznámejšie práce pochádzajú z posledných dvoch rokov, keď namaľoval neuveriteľných vyše tisíc diel. Odborníci sa dodnes rozchádzajú v názore, či sú jeho obrazy dobré. Dokonca tie z prvých piatich rokov tvorby nepovažujú za nič výnimočné, všedné. Diela z týchto rokov sú v múzeu vystavené v nádhernej miestnosti s vysokým stropom, so správnym osvetlením, ktoré podčiarkuje ich jednoduchosť a zároveň dramatickosť. Ďalšia miestnosť je venovaná neskoršiemu obdobiu - známym krajinkám, kvetom, topánkam. Vincent van Gogh maľoval kvety a krajinu, pretože nemal dosť peňazí na modely. Počas svojho života predal len jeden jediný obraz. Objednať si živý model nebolo lacné, a tak v jeho neskoršej tvorbe prevažujú práve prírodné a neživé motívy, s ktorými experimentoval. V Budapešti toto obdobie zastupuje aj jeden z jeho veľmi známych obrazov Váza s modrými irismi. Keďže o podujatie je veľký záujem, lístky sa odporúča zabezpečiť si vopred cez internet (adresa je jednoduchá: www.vangoghbp.hu).

Najdrahšia výstava všetkých čias v Maďarsku

„Všetko je dobré, všetko je pekné, všetko je na svojom mieste“ - to sú vraj slová cisára Františka Jozefa, ktorý bol mimochodom aj uhorským kráľom a tak mu prislúchala aj povinnosť otvoriť Múzeum krásnych umení (Szépművészeti Múzeum) v Budapešti. To bolo 1. decembra 1906.

Po sto rokoch pri vstupe do múzea a najmä na van Gogha je na mieste oveľa väčšie nadšenie, než aké prejavil panovník. To je už „pán“ múzea, jeho generálny riaditeľ László Baán, ktorý hovorí o veľkom šťastí, pretože maďarský štát na 77 originálov od van Gogha poskytol garanciu vo výške 150 miliárd forintov, z čoho by mohlo fungovať toto múzeum ešte 150 rokov. „Táto záruka pokrýva prípadné škody, no suma by nestačila na zakúpenie všetkých vystavených diel, ich spoločná hodnota je oveľa vyššia.“ A keď sme už pri sumách: je to najdrahšia výstava všetkých čias v Maďarsku, vyjde na pol miliardy forintov, ale ako veľkorysý sponzor sa zachovala istá banková skupina - akože ináč? - z Holandska. No a z Holandska, z múzea v Amsterdame a Otterlo „prišla“ väčšina obrazov, avšak svoje skvosty prepožičalo aj newyorské Metropolitné múzeum, Musée d´Orsay z Paríža, obrazárne z Viedne, Zürichu, Ríma a tak ďalej, a v neposlednom rade pochádzajú aj zo súkromných zbierok. Je tu Arlésanka, Šička, Váza s irismi, autoportrét s fajkou, Pár kožených topánok a ďalšie diela. Slnečnice tu nie sú, azda preto, lebo organizátori nechceli prehlbovať povrchný obraz o van Goghovi - že bol šialenec blúdiaci medzi slnečnicami, ktorý si odrezal ucho, a ešte to aj namaľoval...

Takáto veľkolepá výstava bola naposledy v našich končinách roku 1903 vo Viedni. Zato Múzeum krásnych umení už urobilo v posledných dvoch rokoch nejeden takýto „ťah“ so zámerom pritiahnuť čo najvyšší počet návštevníkov. Taká bola napríklad výstava Monet a jeho priatelia, ktorú videlo 300 tisíc ľudí. S van Goghom chcú prekonať aj tento rekord. L. Baán aj musí čeliť žiarlivej kritike konkurencie, že vraj robí zo svätyne, akou by malo byť múzeum, miesto pre showprogram. „Ja si myslím, že všetko, čo môže jedno múzeum poskytnúť je preto, aby práve žijúce generácie si to užili. Ak to nie je pre súčasníkov, nemá to veľký zmysel. Múzeá na Západe fungujú takto, u nás tento svet spal. Bol to omyl. Musíme otvoriť brány. Môžeme byť takým dôležitým múzeom, ako múzeá vo Viedni, Amsterdame či Londýne, a táto výstava dokazuje, že náš cieľ môžeme dosiahnuť. Je to najväčšia van Goghova výstava roka a určite bude patriť medzi desať-pätnásť najnavštevovanejších výstav vo svete.“ Pol milióna návštevníkov by bol v Maďarsku rekord, ku ktorému akiste prispejú aj návštevníci z iných krajín.

(gmp)

Stretnutie s Vincentom

Pred vchodom do budovy stojí dlhý rad. Vstupujem dnu. Kufor a kabát si odkladám v šatni na prízemí a vraciam sa do vestibulu, pohľadať Vincenta. Je tu už od 2.decembra a davy zvedavých návštevníkov sa nezmenšujú. Aj pred vstupom do priestorov, ktoré vyhradili pre Vincenta, stojí rad. Starší, mladí, ženy, muži. Hovoria po maďarsky, anglicky, nemecky, japonsky... Dve zamestnankyne a pracovník ochranky dávajú pozor pri vstupných dvojkrídlových dverách z hrubého skla. Tie sa otvárajú pomaly smerom von. Ďalšia štvor- až päťčlenná skupinka môže vstúpiť. Dvere za našimi chrbtami potichu automaticky zaklapli a ostali sme v akomsi sklenenom výťahu. Kým nás neviditeľné kamery zoskenovali, preblesklo mi mysľou: Chudák van Gogh, koľko príkoria a trpkosti zažil, a teraz...

Najprv som sa musela zorientovať v dave, ktorý sa slimačím tempom posúval popred exponáty. Niečo vo mne odmietalo ten organizovaný presun. Zdalo sa mi, že to, čo hľadám a potrebujem vidieť, je mimo tohto davu. Nemýlila som sa. Intuitívne som sa dostala pred obraz, ktorý zachytával podvečerné oblačné nebo nad mlynom. Svietil z neho pokoj vidieka a harmónia. Bol to síce nostalgický snímok zašlých čias, ale živý a svieži. Nebola v ňom pochmúrnosť ani smútok. Prekvapene som zostala stáť nielen preto, že pred obrazom nestál nikto, ale aj preto, že som v ňom uvidela umelca inak, ako som o ňom počula, čítala, videla vo filmoch.

Zvedavo som hľadala ďalšiu medzeru v dave. Tvár lemovaná čiernymi vlasmi zopnutými dozadu, ružová a jemne zelenkavá farba odevu ženy, kontrastujúca so sýtozeleným obrusom stola, vážny pohľad uhrančivých tmavých očí a svetlé pozadie s ružovými čiarami, maľovanými typickými ťahmi štetca... Zostala som v úžase nad kombináciou, živosťou a jasom farieb. Ten, kto túto ženu maľoval, musel k nej cítiť niečo viac. Nie je krásna, ale je zobrazená s láskou... Hneď vedľa je v trochu inej póze, s dáždnikom a rukavicami, ale iný je aj postoj autora k nej. Prečo? Kto bola pre neho arlesanka Madame Ginoux?

Ďalšie prečo sa vynára pred zátiším s kyticou kosatcov. Indigovo-modrá farba kvetov ostro kontrastuje s belobou pozadia. Vari je ten obraz nedokončený? Bol to zámer? Kde sú tie typické hrubé nánosy farieb, technika, známa pod názvom impasto, ktorá nezakrýva stopy po štetci, v dôsledku čoho vyzerá povrch hrboľatý. Čistota a jednoduchosť. Krása, pri ktorej sa zastaví dych. A smútok. Ponáhľam sa...

Vychádzam cez sklenenú klietku a znovu myslím na van Goghov osud. Zomrel v chudobe, lebo jeho obrazy si nikto nechcel kúpiť. Dokonca i jeho priatelia tvrdili, že vyzerajú ako diela šialenca. Dnes patria k najcennejším obrazom na svete. Za svojho života predal iba obraz Vinice v Arles za 400 frankov.

V roku 2006 v New Yorku na aukcii neznámy kupec vydražil obraz impresionistického a moderného umenia slávneho maliara Vincenta van Gogha za viac než 40 miliónov dolárov. Obraz s názvom Arlesanka - Madame Ginoux, na ktorom je vyobrazená majiteľka kaviarne z mesta Arles, bol namaľovaný v roku 1890. Obraz od roku 1929 vlastnila rodina niekdajšieho bohatého pediatra Harryho Bakwina. Portrét Madame Ginoux alebo Arlesanka namaľoval vo februári, päť mesiacov pred samovraždou. Zachytáva na ňom majiteľku kaviarne, ktorú navštevoval on aj jeho priateľ a kolega Gauguin. Van Gogh namaľoval niekoľko obrazov rodinných príslušníkov rodiny Ginoux; jeden bol zničený a tri sú v múzeách.

Jeho obraz Portrét doktora Gacheta, pochádzajúci z júna 1890, v roku 1990 predali za 82,5 milióna dolárov. Portrét doktora Gacheta bol posledným prejavom úcty k človeku, ktorý maliara liečil a staral sa o neho až do konca. Kto porovná portrét doktora s niektorým z tridsiatich Vincentových autoportrétov, nájde tam spoločné črty, o ktorých písal van Gogh svojmu bratovi a mecenášovi Theovi: Má belasé a smutné oči ako Ty a ja. V tom istom období namaľoval každý deň jedno plátno. O mesiac neskôr si vpálil guľku z revolvera do pŕs.

Vincent van Gogh sa narodil 30. marca 1853 v Groot-Zunderte v Holandsku. Ťažko si hľadal svoje miesto v normálnom živote. Po odchode z rodičovského domu sa dostal postupne do Haagu, do Londýna. Chcel byť pastorom vo Flámsku, odkiaľ pochádzajú aj jeho prvé obrazy. V roku 1874 odchádza na bratove pozvanie do Paríža. Bol viac-menej samoukom. Očarili ho farebné plochy japonských drevorytov a ovplyvnili ho aj parížske stretnutia s Degasom, Gauguinom, Seuratom a s Toulousom-Lautrecom. Keď spoznal impresionizmus, jeho paleta sa rozjasnila. Opustil Paríž pre život na francúzskom vidieku na juhu, v mestečku Arles. Maliarstvo sa stalo zmyslom jeho života, hoci denne zápasil o prežitie. Niekedy pracoval až 16 hodín denne. Často si aj v noci zobral farby

a stojan a vydal sa do polí zachytiť mesačný svit. Dokonca, aby videl

na maľovanie, na klobúk si pripevnil sviečky.

„Namiesto toho, aby som sa pokúšal presne reprodukovať to, čo mám pred očami, používam farby náhodne, aby som sa vyjadril nástojčivejšie.“ Veril, že svoje pocity dokáže vyjadriť prostredníctvom farby.

Svoje obrazy tvoril v osamotenosti a nepochopení. Považovali ho za šialenca. Dnes jeho obrazy obdivujú tisícky návštevníkov. Ak ste doteraz poznali len van Goghove Slnečnice alebo ste počuli o jeho zvláštnej chorobe, o jeho hádke s Gauguinom, pri ktorej si odrezal ucho, do 2. marca tohto roku sa o ňom môžete dozvedieť viac. V Múzeu krásnych umení v Budapešti môžete stretnúť jeho nesmrteľnú genialitu.

Erika Fajnorová