Slovenské filmové plagáty v Budapešti

Slovenský inštitút spolu s Celoštátnou slovenskou samosprávou a Slovenským filmovým ústavom usporiadali vernisáž výstavy Slovenský filmový plagát, ktorá sa uskutočnila v rámci XV. ročníka filmovej prehliadky a seminára CSS.

Expozícia predstavuje vo vyše šesťdesiatich dielach zvláštnu a pozoruhodnú kapitolu slovenskej výtvarnej tvorby. Prítomných v mene organizátorov privítal riaditeľ SI Milan Kurucz a predstavil hostí, generálneho riaditeľa Slovenského filmového ústavu Petra Dubeckého, rektora VŠMU Ondreja Šuleja, známeho slovenského režiséra Dušana Trančíka a kurátora výstavy Dušana Brozmana. Výstavu uviedol Peter Dubecký slovami, že je reinštalovaním expozície, ktorá bola otvorená 4. mája tohto roku v Dolnom Kubíne, druhej najvýznamnejšej galérii na Slovensku. Tak ako prvú výstavu aj túto pripravil Dušan Brozman - povedal. Kurátor expozície konštatoval: „Výstavu, ktorú sme tu pripravili, nemôžeme asi nazvať Slovenský filmový plagát, lebo v tom čase Slovensko ešte neexistovalo, takže je to časť Československého filmového plagátu. Ich autori sú slovenskí výtvarníci, ktorí žili na Slovensku. Československý a poľský plagát 60. až 80. rokov má výnimočné postavenie v umení druhej polovice dvadsiateho storočia. Rozdielom medzi poľským a československým filmovým plagátom je, že Poliaci kreslili a Čechoslováci veľmi často pracovali s fotografiami. Logika výberu plagátov nebola v zmapovaní dejín slovenského filmu, ale expozícia chce poukázať na to, čo je výtvarne v rámci plagátu najzaujímavejšie. To znamená, že nájdeme veľa plagátov, ktoré sú lepšie ako film a nájdeme aj plagáty, ktoré môžu byť horšie ako samotný film. Ako vidíte, nie je logika medzi estetickou kvalitou plagátu a estetickou kvalitou filmu.

Tieto filmové plagáty majú svoje korene v estetike a v životnom pocite šesťdesiatych rokov. Šesťdesiate roky ako v Amerike, tak aj vo východnej Európe boli obdobím radosti. V Amerike skoncovali s antikomunistickým fašistickým režimom a tu so stalinizmom. Z toho vyšiel Jimi Hendrix, Beatles, Antonioni, Kundera. A z toho vyšlo aj to, čo tu vidíte. Filmový plagát v socializme bola štátna objednávka. Ale na šťastie týchto výtvarníkov žiadneho cenzora nezaujímala estetika, alebo výtvarná stránka plagátov. Na druhej strane socialistické zriadenie malo peniaze na kultúru, ktorá nemusela na seba zarábať. To znamenalo, že tvorcovia filmového plagátu neboli pod komerčným tlakom, ako sú dnes, kde sa im predpisuje, kde v akej veľkosti ktorý herec má byť na akom mieste na plagáte. Medzi tvorcami týchto plagátov nájdeme veľa takých, ktorí nemohli ako výtvarníci vystavovať, ale mohli svoje estetické predstavy dať do plagátov, ktoré viseli na ulici. To je taká nesmierna sloboda sedemdesiatych rokov, obdobia normalizácie, teda veľmi neslobodnej doby. Plagát bol poéziou. Je tu niekoľko mimoriadne dôležitých výtvarníkov, ako najväčší slovenský kolorista Ivan Štepan, alebo Marián Čunderlík a Milan Paštéka. Takto sa psychedelické umenie, pop-art a op-art dostalo na ulice. Boli aj režiséri, ktorí vytvárali svoje vlastné plagáty. Práve tu visia dve ukážky, 322 od Jána Meisnera a Kristove roky od Juraja Jakubiska“ - dokončil predstavenie expozície Slovenský filmový plagát Dušan Brozman.

(aszm)