Spomienka na M. Jonáša = „Keľavný huncút“ v tvorbe svetoznámeho umelca

V neustálom časovom zhone, ktorý pomaly ale iste zasahuje i do vojvodinskej Kovačice, v zháňaní a zabezpečovaní existencie, v honbe za prežitím si vedomky - nevedomky, úmyselne či náhodou, určite však neprávom málo všímame snaživcov, ktorí tu, v našom susedstve, svoj voľný čas a tvorivé schopnosti venovali pre dobro spoločnosti, v ktorej pôsobili. Práve taký bol Martin Jonáš (1924 - 1996), Kovačičan a kováč svojho šťastia, koryfej - vodca, mnohým poradca, nejednému sprievodca.

Nebolo mu načim oplálať sa po svete: svet za jeho tvorbou prichádzal k nemu. Roky rokúce trávil na rovine. Tu sa narodil, tu sa vovene so svojim fertaľom cifrovali jeho životné postoje, tu začal maľovať, maliarsky vyrastať a prerastať chotár, tu oduševnene richtoval každú rovinokresbu či rovinomaľbu, vždy s keľavným huncútom v popredí. Cesta k sláve a dnešnému obdivu milovníkov insity bola však tŕnistá. Kliesnila ju najprv dvojica Paluška -Sokol, trochu neskoršie Bíreš, ďalej zakladatelia výtvarnej odbočky Pokroku a Galérie sedliakov - maliarov. Svet sa však zoznámil s Kovačicou v posledných desaťročiach predovšetkým vďaka Zuzane Chalupovej a Martinovi Jonášovi. Nepopierateľné umelecké hodnoty vzbudzovali a vzbudzujú u výtvarníkov, znalcov a milovníkov insity rovnako veľký záujem. Maliarske krédo majstra Jonáša bolo počas celého obdobia jeho umeleckej tvorivosti také isté: „Žiadny deň bez ťahu štetcom!“ Nie v tom, čo mal, ale v tom, čo tvoril bolo jeho šťastie. Okolitý svet v detstve vnímal z vtedy chýrečnej obchodnícko-sedliacko-remeselníckej štvrte, poznačenej bulíkovským ovzduším. Rodičia nemohli zabezpečiť pre hŕbu detvákov v dome to, čo by ich zaujímalo. Harášilo sa o kľajbas a kúsok papiera z vrecka. S farbami sa Martin zoznamoval počas zimných dní u otca kožušníka. S farebnými tieňmi uprostred zimných večerných rozprávok starších občanov, ktoré počúval pri petrolejke a pod stolom, kde sa mu skutočné príbehy zdali „ako hádky na deviatom nebi“. Tváre dedinčanov mu boli ako živé obrazy, ktoré neskoršie videl v kovačickom kostole, v obraze Konštantína Daniela. V školských laviciach sa mu ušlo prvé verejné uznanie: za vydarený portrét kráľa získal diplom a „perec“, na čo bol veľmi hrdý. O dopukaných rukách, vybrázdených dlaniach, opuchnutých mozoľoch a veličajzných bačkoroch, ktoré si všímal kedysi pod stolom, sa presvedčili neskoršie aj sám, keď od včasnej jari do neskorej jesene pracoval na roli. Cibril si tam i vedomosti o kovačickom chotári, o svite i súmraku. Už vtedy sa ľudia neraz čudovali, boli presvedčení, že živiť sa možno iba drinou na oráčine: „Dieťa moje, to nie je pre teba, to je pre pánov. A panská láska ti je na zajačom chvoste." Tak musel Martin Jonáš skúšať chlapčenskú neoblomnosť vo svojej zbožňovanej dedine. Mládenecké roky prežíval začiatkom vojny. Martin bol sluha, neskôr narukoval na front, kde si všimli jeho sklon k maliarstvu. Vojnová doba sa minula, bieda zostala, osada sa len postupne vzmáhala. V 50. rokoch si už bolo možné vydýchnuť si. A bolo treba zaznamenať 150. „narodeniny“ dediny. Zaspievať, zatancovať, zagajdovať. Niekomu prišlo na um: „Môj sused vie aj maľovať. Poďme urobiť aj výstavu“. Roky potláčaná tvorivá činnosť sa konečne mohla prejaviť, verejnosti predstaviť. Duchovný poklad sa stal predpokladom úspechu. Umenie sa začína tam, kde sa končí napodobňovanie - počúvala a čítala rady odborníkov väčšina maliarov od povestného októbra 1952. Prvý krok k výtvarnému pokroku bol teda urobený v Pokroku. Nadišli roky zdokonaľovania sa. Nepochopenie či závisť jednotlivcov nahrádzala opora a podpora manželky. Osvojil si goetheovskú radu: „Umelec tvor, a nehovor!“ Neraz bol osamelým bežcom na výtvarnom kolbišti, ale nepoddajne pokračujúc vo svojich predsavzatiach stal sa občanom sveta. Aký sa nám majster Jonáš vryl do pamäti? Človek bol stredobodom jeho záujmu, Kovačica zdrojom podnetu. Vtipný a ostrovtipný nielen na maľbách, ale i v rozhovore. Každá jeho kresba je svojráznou rozprávkou, každá jeho rozprávka bola nárečovou kresbou prostredia, v ktorom pôsobil, každá rada podnetom na kultúrne zveľadenie Kovačice. Mal rád jasné dohody, skutky považoval vždy za silnejšie ako slová. Vedel, že dobré sa samo chváli, ale nepredáva. Vážil si spolupracovníkov, neraz vravel, že „cesta obrazu sa nekončí tým, že maliar dá bodku za svojím podpisom na maľbe“. V posledných desaťročiach sa zriekol voľného času, akoby veril v ten francúzsky výrok (a presviedčal o tom aj iných), že všetko, čo je dobré, pochádza z provincie, ba i Seina. Aké obrazy majstra Jonáša nám pevne utkveli v pamäti? Radostiplné, jedinečné, nenapodobiteľné. S keľavným huncútom v popredí.

Ján Špringeľ (Kovačica)

Martin Jonáš (9. mája 1924, Kovačica - 31. januára 1996, Pančevo) sa narodil v roľnícko-remeselníckej rodine. Vychodil štyri triedy základnej školy a absolvoval polročný poľnohospodársky kurz. Bol spoluzakladateľom výtvarnej sekcie založenej pri slovenskom kultúrnom spolku Pokrok a spoluzakladateľom Galérie sedliakov-maliarov pri Dome kultúry v Kovačici. Bol laureátom mnohých významných cien, diplomov a medailí z medzinárodných a juhoslovanských prehliadok insitného umenia. Venoval sa najviac olejomaľbe, grafike a kresbe. Žil a tvoril v rodisku, kde mal ateliér otvoreného typu.