Jánošík alebo Gáborík ● Na margo detského divadelného predstavenia

Téma zbojníctva v tomto roku rezonuje na viacerých scénach. Aj šiestaci a tretiak Miško zo Sarvašskej slovenskej školy naštudovali na súťažnú prehliadku CSS Deti deťom v Slovenskom Komlóši predstavenie o Jánošíkovi. Ako sa zrodil sarvašský Jánošík?

Prečo práve túto tému naštudovala Mária Mravíková, režisérka, scénografka a choreografka v jednej osobe? Vybral si ju vlastne jej stály herecký tím žiakov. V šiestom ročníku sa zbojnícka tematika opakuje vo forme povestí aj v básnických skladbách štúrovcov u Jána Bottu, Sama Chalupku… Tému slobody a boja proti neprávosti deťom priblížil aj film o Jánošíkovi. Ten klasický, so živými hercami, ale aj kreslený Kubalov Zbojník Jurko. Po vydarenej filmovej premene Jánošíka - so smutného a slabého mládenca, ktorý chcel byť kňazom, sa stáva legenda, ktorej sa jedni boja, iní ju ospevujú, začínajú deti nielen chápať literárne zámery autorov. Zamýšľajú sa. Kto by nechcel aspoň raz v živote pomstiť krivdy? Kto by nechcel, aby sa ho báli tí, ktorí mu ubližujú? Hlavne dieťaťu, ktoré sa nevie brániť svetu, práve táto premena, viera, že raz aj ja budem veľký a silný, dáva zmysel vo chvíľach, keď sa mu nedarí. (Ako málo my dospelí poznáme jeho svet!)

A tak sa z Gáborovho povzdychu: Nemohol by byť aj Gáborík? zrodilo detské divadelné predstavenie. S veršami Jána Bottu a motívom odplaty podľa filmu sa deti stotožnili. Samozrejme, dialógy režisérka s lektorkou prispôsobili a napísali priamo pre konkrétne postavy a hercov. Predstavenie sa rodilo postupne za spoluúčasti detí.

Katka Brusnická o svojich dojmoch napísala: „Mne sa veľmi páčila naša dráma. Zaujímavé bolo, ako dievčatá šatkami vytvorili oheň. Tete Marike sa to podarilo dobre znázorniť. Smutné bolo, keď Jánošíka a jeho otca bili. Pán bol veľmi krutý nielen k nim, ale aj k ostatným poddaným. Najkrajšia časť bola, keď aj pán dostal svoje (bitku) za to, že s nami sedliakmi tak zle zaobchádzal.“

Rola herca a postavy sa prelínajú. Zdá sa, že u mnohých z detí. Scéna pred záverom vyznieva smutno. Rozlúčka Jánošíka slovami básnika Sama Chalupku: Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj ľúbil som, zosilnená chórom: Pravde žil si, krivdu bil si. Keď Jánošík „odchádza” za účasti všetkých, stráca sa v strede davu, klesá k zemi, je zdanlivo bez perspektívy do budúcnosti. A predsa zanecháva v divákovi pocit, že Jánošíkova smrť, jeho boj mal zmysel. To, že večná túžba po spravodlivosti a pravde neumiera, ale sa vždy rodí a zrodí znova, je v poslednej vete. V slovách dieťaťa, ktoré za smutnými dospelými (detskými hercami) volá: Počkajte, počkajte! Keď vyrastiem, aj ja budem Jánošík! Jánošík, Gáborík, na mene nezáleží. Dôležité je, že zostáva viera dieťaťa v spravodlivosť a slobodu, že odkaz literatúry i poslanie každého zbojníka-rebela, buriča, ktorý chce meniť staré a vytvárať nové, sú stále a vždy aktuálne.

(eFajn)