V dvoch našich slovenských gymnáziách, v Békešskej Čabe a Budapešti, sa koncom apríla rozlúčili so školou, svojimi učiteľmi a spolužiakmi maturanti.

Mnohí z nich prvýkrát prekročili prah svojej alma mater už v predškolskom veku a opúšťajú ju ako zodpovední dospelí ľudia.

Nasledujúci týždeň sa pre nich začal život s veľkým „Ž“, veď ich čakala prvá skúška dospelosti, maturita. Po písomných skúškach, ktoré majú v týchto dňoch už za sebou, musia zdolať náročné ústne maturity, pri ktorých im prajeme veľa úspechov.

Rozlúčková slávnosť v Budapešti

„Najvzácnejšie v živote nie sú veci, ale prežité chvíle,“ týmito slovami privítali maturantov Slovenského gymnázia v Budapešti študentky tretieho ročníka na rozlúčkovej slávnosti, ktorá sa konala 29. apríla.

„Niektoré pretrvajú akoby večnosť, iné sú krátke, ale rovnako významné okamihy. Medzi najkrajšie časti tohto diela patria určité okamihy na strednej škole,“ prihovárali sa im.

O jedenástej hodine predpoludním poslednýkrát zazvonil zvonec pre štyri dievčatá a štyroch chlapcov, ktorí sa potom vybrali na poslednú prechádzku budovou školy. Sprevádzala ich triedna profesorka Katarína Kollárová, ktorá svojich zverencov takto spolu pravdepodobne viac neuvidí. Maturanti sa rad radom rozlúčili so žiakmi základnej školy a gymnázia. Na nádvorí školy, kde sa konala rozlúčková slávnosť, ich čakali rodičia a známi s pestrými kyticami a darčekmi.

„Tak ako každý rok, nastala chvíľa, keď našu školu opúšťajú maturanti. Tentoraz sme to my. Chceli by sme poďakovať každému, kto nám pomáhal v tom, že na budúci týždeň môžeme maturovať. Samozrejme, len slovo nestačí. Veríme, že naše snahy sa naplnia obsahom, získané vedomosti preukážeme na maturitách, a to, čo nás učitelia naučili, budeme môcť uplatniť v každodennom živote. Štyri roky uplynuli tak rýchlo, ani sme sa nenazdali. Niekedy sa nám darilo viac, inokedy menej. Určite nám budú chýbať spoločné chvíle. Keď vykročíme cez bránu tejto školy, začne sa niečo nové, niečo oveľa ťažšie, veď sa budeme môcť spoliehať len na seba. Vieme, že naši rodičia, ako aj doteraz, budú stáť pri nás,“ povedali v mene maturantov po slovensky Flóra Erdeiová a po maďarsky Norbert Bartaloš. Poďakovali pedagogickému zboru, riaditeľke školy, rodičom a známym za všetko, čo pre nich v uplynulých štyroch rokoch urobili.

„...Každé lúčenie je ťažké. Človek si zvykne na ľudí, na veci, ktoré ho obklopujú, aj vy ste si zvykli na nás. Veď naša škola a internát sa vlastne stali vaším druhým domovom. Pracovali a žili sme spolu, fungovali sme ako jedna rodina. Bolo nás málo, spoznali sme vás ako vlastné deti. Mali sme radostné i ťažšie chvíle. Aj pre nás, učiteľov, je ťažká každá rozlúčka. Teraz stojíte pred najťažšou úlohou vášho doterajšieho života, pred maturitami. Teraz vám púšťame ruky, pomaličky vám púšťajú ruky aj vaši rodičia a vy si budete musieť vytvoriť svoju budúcnosť. Život je veru ťažké umenie. Nezabúdajte na to, že každý musí tvrdo pracovať za to, aby sa stal úspešným. K tomu vám prajem veľa úspechov, veľa síl a veľa vytrvalosti...“ lúčila sa so štvrtákmi riaditeľka školy Alžbeta Esešová Vrbovská a zvlášť vyzdvihla úspechy a vynikajúce výsledky Anetty Kovácsovej.

Záverom rozlúčkovej slávnosti maturanti Norbert Bartaloš, Flóra Erdeiová, Baláž Geri, Katarína Kalocsaiová, Anett Kovácsová, Viktor Laczkó, Kristián Makovínyi a Laura Tóthová spolu s triednou profesorkou ako symbol uzatvorenia dôležitej etapy života pustili do vzduchu farebné balóniky...

Andrea Szabová Mataiszová

Rozlúčka s maturantmi v Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe

Cez prestávku prišiel za mnou zástupca riaditeľky školy a poprosil ma, či by som nenapísala niečo o „rozlúčkovej“, ktorá sa uskutočnila v piatok, 29. apríla. Vraj to bude také citové... Najprv som nechápala, ale... áno, je to pre mňa veľmi zážitkové. Prečo?

V minulom školskom roku, keď som nastúpila ako hosťujúca učiteľka békeščabianskej slovenskej školy, som sledovala rozlúčkovú slávnosť maturantov z diaľky. Videla som študentov, ako kráčajú za svojou triednou profesorkou... Bolo to pekné. U nás na Slovensku som zažila pekné stužkové slávnosti, aj dojímavé, keď som si odviedla triedu od prvého po štvrtý ročník... ale takúto rozlúčku som videla iba tu, v Maďarsku. Zo začiatku som nepoznala ani len slovo ballagás, výslovnosť mi išla tiež ťažko. V slovníku som si našla preklad – ballag: kráčať, pomaly si vykračovať; ballagás: rozlúčkový sprievod absolventov, rozlúčka so školou. Pátrala som po tradícii, kedy vznikla, hľadala som na Internete... nebola som z toho múdra. Tento rok som sedela v prvom rade so svojimi netriednymi kolegami, vedením školy a hosťami, a teda o čosi bližšie. Zrazu som sa z príhovoru predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika dozvedela, že zvyk má pôvod vo vtedajšom Uhorsku, dnešnom Slovensku, v Banskej Štiavnici.

Tento rok som teda sedela v prvom rade... Videla som pred sebou sedem tvárí, sedem mladých ľudí. Mladých ľudí, ktorí majú radosť zo života, s ktorými som dennodenne sedela v triede, s ktorými som sa prechádzala spolu so Štúrom, Hviezdoslavom, Kukučínom... a títo a mnohí ďalší sa stali našimi priateľmi. Spoznávali sme prostredníctvom ich diel a hrdinov život, lásku, nenávisť, sebectvo... Citáty ako napríklad: „Pokora neznamená poníženie“ z Hájnikovej ženy alebo ... „a diamant v hrude nezhnije“ z Maríny sa sprostredkovane od nich, študentov, dostali ku mne ako hlboký zážitok. A nemyslím to len ako otrepanú frázu.

...Tento rok som sedela v prvom rade a teda o čosi bližšie k maturantom... Za tie dva roky som spoznala aj ich nálady, povahu, tak ako sa im veľmi výstižne snažila prihovoriť ich triedna profesorka Ilona Beraczková:

Norbert Baliga – Nebolo mi ťažké nájsť s tebou spoločný hlas, lebo si si nárokoval ľudské slovo, zamýšľal si sa nad súvislosťami a inteligentne, citlivo si riešil svoje problémy. Zachovaj si túto svoju citlivosť, vieru i silu a veriac v toto sa prebrodíš cez prekážky života.

Dóra Hegedüsová – Si jemné, citlivé a milé dievča, ktoré rado rozdáva. Bola si pokladom pre triedu, príkladom vytrvalosti, usilovnosti, tvoja ochota pomôcť iným nech ti je v živote osožná. Tvoja milá, prispôsobivá povaha nech je zárukou toho, aby si žila bohatý život, bohatý na ľudí, ktorí si ťa budú vždy vážiť.

Edina Jágerová – Vždy si bola najsvedomitejšia, najstarostlivejšia v celej našej malej triede, ďakujeme ti za ostražitosť. Vďaka tebe žiadna dôležitá udalosť alebo zážitok nemohli vypadnúť z nášho života, všetky naše povinnosti si evidovala a za tvoju precíznosť sme ti vďační. Spoznala som v tebe dievča s bohatým repertoárom nápadov a kreativity, preto viem, že v životnej dráhe, ktorú si si vybrala, budeš úspešná.

Gábor Laczkó – Ten, kto sa podujme na skúšku z matematiky na vyššom stupni, ten v mojich očiach veľmi narástol i v tom prípade, ak v iných predmetoch nie je taký vynikajúci. Ty si ale univerzálny, vynikal si aj v iných oblastiach a napriek tomu, že si tichučko sedel, vysvitlo, že máš výborný zmysel pre humor. Stáva sa, že tichí ľudia svojou prítomnosťou viac vykonajú ako iní, si spoľahlivý, stabilný a pevný, všetci sme pyšní na teba, na tvoje úspechy a prajeme ti, aby sa tvoje plány splnili.

Tomáš Pluhár – Prekvapili ma tvoje doteraz neznáme schopnosti, napríklad, že zázračne tancuješ, profesionálne organizuješ, či je to už nejaký program alebo šitie oblekov na stužkovú slávnosť. Si skutočne vedúcou osobnosťou, vodcom, s ktorým je dobré spolupracovať. Tvoj film o triede nás opantal, bol plný humoru a nápadov. Želáme ti, aby sa tieto očividné schopnosti ďalej rozvíjali a aby si dosiahol svoje ciele.

Peter Sferle – Zriedka si sa ozval, ale keď, tak vždy si povedal čosi veľké. Nie svojou dĺžkou, ale presnosťou. Neviem, ako si to robil, nepoznám tvoje tajomstvo. Tvoje poznámky sa stali veľmi populárne, priniesli do triedy uvoľnenie, oslobodili nás. Prajeme ti, aby si vo svojom prostredí bol zdrojom radosti ako doteraz.

Veronika Vrauková – V záujme vytúženého úspechu si so závidenia-hodnou energiou a odhodlanosťou zapla na plný plyn, pracovala aj vo voľnom čase. Stala si sa zrazu oduševnenou, začala si túžiť po vedomostiach. Tvoje príhovory sa stali na triednických hodinách svetlom, ktoré vždy zasvietilo pri riešení problémov. Ďakujeme ti za to a prajeme ti, nech sa ti splnia tvoje sny.

...tento rok som sedela v prvom rade a teda o čosi bližšie...

Ono, vlastne mne to nakoniec ani nepripadalo ako rozlúčka... Načo lúčenie? Lúčenie so školou? Nie, je to vykročenie, vykročenie do nového života... Sedela som v prvom rade a mala som pred sebou sedem mladých ľudí, ktorí majú radosť zo života... Minulosť sa zmenila na budúcnosť.

Anna Petrovičová