Mária Hanóová rodená Zeleňánska pred nedávnom prevzala z rúk primátora Békešskej Čaby Gyulu Vantaru diamantový diplom. Oslava sa uskutočnila v slávnostnej sieni radnice.

Mária Hanóová prevzala učiteľský diplom pred šesťdesiatimi rokmi. Teta Mária, ktorá je pedagogičkou do špiku kosti, počas svojej štyridsaťročnej aktívnej dráhy pôsobila aj ako slovenská sálašská učiteľka. Po získaní diplomu v roku 1951 jeden rok vyučovala v Kétšoproni, neskôr v Telekgerendáši a potom tri - štyri roky vo Veľkom Mederi, v škole pri Slukovom sálaši. Škola bola pomenovaná podľa susedného sálaša. Pani učiteľka sa potom vydala a spolu s manželom sa v roku 1968 prisťahovala do Békešskej Čaby. Z mesta jeden rok chodievala na bicykli do Kétšoproňu vyučovať, neskôr pracovala v základnej škole č. 10. V tom čase ju vyhľadali zo školského oddelenia samosprávy, či by nemala chuť venovať sa nápravnej pedagogike. Vtedy sa dostala do špeciálnej školy na rohu Jókaiho a Illésháziovej ulice v Békešskej Čabe, odkiaľ po dvadsiatich rokoch vyučovania v roku 1986 odišla do dôchodku. Približne dvadsať rokov pôsobila na základnej škole a rovnako dvadsať rokov ako nápravná pedagogička. S tetou Máriou sme sa rozprávali o štyroch desaťročiach strávených na katedre, o jej pohľade na život, skúsenostiach a láske k pedagogickému povolaniu.

- Prečo ste sa rozhodli pre pedagogickú dráhu?

- Keby som mohla znovu začať svoj život, ani teraz by som si nevybrala iné povolanie. Vyučovanie nie je ľahká práca, ale pre toho, kto ju má rád, nie je ani ťažká. Veď ak k deťom pristupujeme s láskou, ony sa nám za to odvďačia. Ja som sa dlho venovala aj postihnutým deťom: aj ony majú rady svoju pani učiteľku… Pre nasledujúce generácie učiteľov by som do vena citovala slová sálašského učiteľa Jána Zahorána z knihy o Sálašských školách a sálašských učiteľoch na okolí Békešskej Čaby, ktorú sme redigovali spolu s manželom a ktorá uzrela svetlo sveta v roku 2007 v edícii Čabianske historky (Csabai Históriák): „Nielen slávni vojvodcovia môžu písať memoáre, ale aj jednoduchí radoví vojaci môžu po sebe zanechať testament!“

- Ak dobre viem, ani teraz neoddychujete, pracujete na ďalšej knihe...

- Áno, rukopis bude pomaly hotový. Teraz spracúvam dejiny špeciálnej školy od roku 1946 do roku 2011. Aj pri zrode tohto zväzku mi veľa pomáha môj manžel Pavol Hanó. Podľa našich plánov by mala vyjsť v priebehu jedného mesiaca.

Andrea Vándorová (br)