Jeden semester Katedry národnostných menšín a cudzích jazykov

Pedagogickej fakulty Vysokej školy Samuela Tešedíka v Sarvaši

Predvianočný zhon na chodbách vysokej školy mal uplynulý rok nielen obvyklý charakter predtermínov a zápočtov, ale mal aj príchuť neobvyklých povinností.

Po skončení tradičného Vianočného koncertu na Vysokej škole v Sarvaši sa 7. decembra stretli v slovenskom národnostnom kabinete pedagógovia katedry národnostných menšín a cudzích jazykov so študentmi slovenského a rumunského jazyka. Pri čaji a pampúšikoch si rozprávali o národných štedrovečerných zvykoch, o novoročných prianiach... Atmosféru dotváral slávnostne vyzdobený stôl, sviečky, med a oblátky, i vianočné piesne, ktoré zazneli v podaní študentov a pedagógov v oboch jazykoch.

Nasledujúci deň bol náročnejší ako iné. Dievčatá mali skúšky, zápočtové úlohy a aj premiéru. V Slovenskej základnej a materskej škole v Sarvaši ich očakávali zvedaví prváci a škôlkári. Vo voľnom čase zhotovili domček a bábky z kartónu. Rozprávačka Marianna Pappová zdramatizovala text a jej spolužiačky sa (niektoré po prvýkrát v živote) postavili pred divákov a zahrali príbeh o Pampúšikovi v slovenskom jazyku. Rozprávka o „fánkočke”, ktorá ušla do lesa, bola však len prostriedkom, ako interaktívne zapojiť deti do hry. Prvé predstavenie pre prvákov bolo trochu rozpačité. Prvé. Ako zareagujú deti? V tento deň boli nie náhodou na olovrant fánky - pampúšiky. „Pampúšik, Pampúšik, ja ťa zjem!” - chceli si na ňom, tak ako deti, pochutnať vlk, medveď aj zajac. Samozrejme že ho zjedla líška. Ale hra neskončila. „Ja som Pampúch - Pampúšik. A ty si kto?” - pýtal sa Pampúšik - bábka, ktorú vodila Anika Laurinecová. A deti odpovedali a stávali sa súčasťou predstavenia. Odpovedali vlkovi, medveďovi, zajacovi i líške. Bolo úžasné sledovať malých divákov, ako spontánne odpovedajú a nadväzujú kontakt s vysokoškoláčkami, prihovárajúcimi sa im v slovenčine. Povzbudením, aby pokračovali a pripravili si (tentokrát už na základe osobnej skúsenosti) ďalšie interaktívne predstavenie pre maličkých, boli slová škôlkára, ktorý sa pred odchodom domov prišiel rozlúčiť: „Sziasztok! Nagyon jó volt!”.

Pre študentky slovenčiny je ich štúdium a s ním spojené aktivity možno náročnejšie, ale o to zaujímavejšie. Pravidelne v jeseni sa zúčastňujú aj pedagogickej praxe v materskej krajine. Dva týždne na Slovensku zbierajú informácie a skúsenosti z praxe v materskej škole, základných školách, popoludní majú vzdelávacie teoretické i praktické aktivity, týkajúce sa metodických poznatkov z vyučovania jazyka i výchov. V tomto semestri videli v školách v Lučenci hodiny gramatiky, literatúry a komunikácie, dopoludňajšie zamestnanie detí v Materskej škole na Zvolenskej ceste, v Základnej škole Jozefa Kármána s vyučovacím a výchovným jazykom maďarským a na IV. základnej škole v Lučenci. Sledovali prácu učiteliek s deťmi v slovenskom jazyku, všímali si metodické postupy, nové metódy, aj postupy pri diagnostike dieťaťa. Mali možnosť pozorovať prácu v triede s mimoriadne nadanými deťmi, s deťmi z paralelnej triedy, ktoré tiež pracovali výborne a s chuťou a ukázali nám, že gramatiku, vybrané slová dobre ovládajú, že pre ne vôbec nie sú ťažké, a že svoj materinský jazyk majú rady. Oboznámili sa aj s prácou v triede, kde sú integrované deti. Študentky si zaznamenávali nové poznatky, s vyučujúcimi rozoberali ciele, postupy, formy zamestnania. Stretli sa s vysoko kvalifikovanou prácou učiteliek, ktoré majú svoju prácu rady. Radosť, systematickosť a dobrá atmosféra panovali na všetkých hodinách slovenčiny. Deti pracovali tak, ako sú zvyknuté. Pani učiteľky ich zaujali natoľko, že zabudli na okolitý svet a nevnímali návštevu ako niečo rušivé. Najviac času strávili v škôlke na Zvolenskej ceste, kde pracuje tvorivý a zohratý kolektív. Využíva poznatky z modernej pedagogiky, etiky a psychológie dieťaťa. Veľmi zaujímavé sú ranné sedenia v kruhu, kde sa deti učia od najútlejšieho veku prosociálnemu správaniu. Zostanete v nemom úžase, keď dieťa povie pani učiteľke, že sa na ňu a jej kolegyňu veľmi tešilo.

Popoludňajšie zamestnanie poslucháčov bolo na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Lučenci, kde si vyučujúci, metodici, ktorí prednášajú pre budúcich učiteľov – poslucháčov strednej i vysokej školy, pripravili prednášky a cvičenia so zameraním na zopakovanie si a utvrdenie pojmov (odborných termínov) z jednotlivých predmetov…. Vedenie a pedagógovia akadémie zorganizovali pre nás nielen odborné, ale aj mimovyučovacie aktivity. Navštívili sme Pedagogickú fakultu maďarskej Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne, prešli sme osobnou katarziou počas divadelného predstavenia hry Úklady a láska (F. Schiller) v komárňanskom Jókaiho divadle. Čerpali sme energiu z prekrásnej jesennej prírody Národnej prírodnej rezervácie Šomoška, ktorá patrí do chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina, najmladšieho vulkanického pohoria na Slovensku. Ako obyvatelia zvyknutí na rovinu sme videli unikátne pozostatky sopečnej aktivity, romantické skalné útvary (kamenný vodopád, kamenné more) a pozostatky ruín stredovekého hradu Šomoška. V sprievode ochranárov miestnej krajinnej oblasti sme absolvovali vychádzku po náučnom chodníku. Dozvedeli sme sa o osobitostiach živej i neživej prírody tohto kraja. Po stopách histórie regiónu sme sa vybrali aj vo voľnom čase. Navštívili sme zámok Halič a drevenú zvonicu v Starej Haliči.

Komunikáciu v slovenskom jazyku si praktikantky precvičovali neustále. Nielen v školských zariadeniach, ale aj počas kultúrno-poznávacích aktivít a vo voľnom čase sa s domácimi obyvateľmi dorozumievali prevažne v slovenčine. Ale tým sa ich učenie nekončilo. Bolo potrebné zhodnotiť prax aj slovne – samozrejme, v slovenskom jazyku a potom na základe vlastných zážitkov a skúseností z pobytu napísať esej, príbeh, rozprávanie… Tie najzaujímavejšie práce, doplnené fotografiami, chceme sprostredkovať aj tým, ktorí si nevedia predstaviť, čo všetko sa naučili, čo videli, spoznali, zažili na Slovensku …

Posledný večer sme hodnotili uplynulé dva týždne. Ďakujeme všetkým, ktorí sa nám venovali, umožnili nám účasť na vyučovacích hodinách a zamestnaní detí a spríjemnili nám pobyt. Študenti, podľa slov Márie Klimajovej, prežili chvíle, na ktoré budú spomínať aj preto, že sa naučili a pochopili niečo, čo sa dá pochopiť len mimo domova. Len Marianna Pappová sa vyjadrila, že prax mala aj negatívnu stránku. Pre ňu, ktorá tento rok končí svoje vysokoškolské štúdium, to bola - žiaľ, posledná vysokoškolská prax v Lučenci.

Erika Fajnorová

Novinky z praxe

Pedagogickú prax z hľadiska odbornej prípravy zhodnotila Edita Srnková, poslucháčka 3. ročníka

Pedagogickej praxe v Lučenci sa v šk. roku 2005/2006 zúčastnilo 12 študentov, ktorí sa učia slovenský jazyk a pripravujú sa na povolanie učiteľa 1. stupňa ZŠ alebo MŠ.

Počas praxe sme navštívili jednu škôlku, slovenskú aj maďarskú základnú školu. Z metodického hľadiska sme si priniesli so sebou viac noviniek. Najdôležitejšie pre mňa bolo, že deti sa už v materskej škole učia prosociálne sa správať. Každý deň keď prišli do škôlky si podali ruky a zaželali dobrý deň. Po príchode detí si posadali do kruhu a každý mohol porozprávať, čo sa s ním dialo, s akými pocitmi prišlo do škôlky. Tak sa učia, ako vyjadrovať svoje pocity a zvykajú si na to, aby vždy vedeli pomenovať svoje city a naučili sa vysvetľovať dôvody svojho správania.

Učiteľky nám porozprávali, ako robia diagnostiku žiakov. Každé dieťa má svoj záznam, kde píšu jeho osobné údaje a počas roka zvyky a vlastnosti dieťaťa, ktoré si všímajú počas zamestnaní. Z toho sa potom formuje osobná charakteristika detí. Venujú sa jej každý rok, pretože dieťa sa mení a keď sa dostane do školy, nová učiteľka dostane informácie, z ktorých môže vychádzať. Vie, ako má približne postupovať pri práci s dieťaťom, čo od neho môže a čo nemôže očakávať.

Keď porovnáme škôlky v Maďarsku so slovenskou v Lučenci na Zvolenskej ceste, vidíme rozdiel. Architekt, ktorý projektoval budovu, kde sme praxovali, vedel, čo deti potrebujú. Vnútorné priestory a ich rozčlenenie, telocvičňa, práčovňa, kuchyňa, kuchynka pri každej triede, spálňová časť, terasa na poschodí, priestranný dvor… Aj vybavenie škôlky vo vnútri a veľký dvor sú ideálne. Miestnosti sú väčšie a výborne sú rozčlenené na tzv. kútiky, kde sa deti môžu zabávať pri ranných hrách. Napríklad v skupine Lienka mali detičky tzv. kuchynský kútik, vlastne celú domácnosť, lebo tam bola jedna veľká kuchynská linka, kuchynský stôl, pračka, šnúra na vešanie bielizne, televízor a všelijaké veci, čo nájdeme v bežnej domácnosti u dobrej gazdinky. Tieto kútiky sú dobre vybavené a v každej triede je ich viac, aby deti mali možnosť výberu.

V základnej škole v Lučenci - v slovenskej - sme videli hodinu gramatiky v IV. A a hodinu literatúry v IV. C triede. Na gramatike sme vlastne videli zhrnutie učiva o vybraných slovách. Nácvičné diktáty a opakovacie cvičenia, ktoré deti na hodine robili, dobre rekapitulovali všetky vybrané slová. Pani učiteľka ohodnotila známkou len najlepších. Deti samy sebe alebo susedovi mohli opravovať zadané úlohy, z čoho vyplýva, že učiteľka im dôveruje a deti si tak zvykajú na samostatnosť v práci aj v hodnotení. Na hodine literatúry sa zaoberali náhodou práve maďarskou ľudovou rozprávkou Rátócke žriebäcie vajce. Žiaci mali uhádnuť podľa indícií, z ktorej krajiny pochádza rozprávka. Učiteľka dobre spojila zemepis s učivom. Počas celej hodiny využívala medzipredmetové vzťahy (napr. prírodopis: huby jedlé a jedovaté, ktoré zvieratá sa môžu vyliahnuť z vajíčka) aj medzizložkové vzťahy. Popri učebnici žiaci používali pracovné zošity so zaujímavými tvorivými úlohami k téme.

Navštívili sme aj Základnú školu Jozefa Kármána s vyučovacím a výchovným jazykom maďarským, kde sa slovenčina vyučuje od prvého ročníka. Na prvom stupni základnej školy sa na Slovensku v slovenskom jazyku podľa osnov nevyučuje gramatika, ale denne len konverzácia. Tým, že sa deti učia voľne a prirodzene rozprávať, necítia ťarchu učenia. Pretože sem do tejto školy chodia deti aj z Krízového centra (z rôznych dôvodov nežijú s rodičmi a prechodnú dobu sú v starostlivosti štátu), pani učiteľka nás upozornila na fakt, že nie sú v triednom kolektíve od začiatku. V triedach sú aj integrované deti. Na to by sme sami neprišli. Nebolo to vidno, pretože ostatné deti ich prirodzene prijali medzi seba, všetky deti na slovenčine pracovali s radosťou a so záujmom. Učiteľky využívali všelijaké nové metódy a formy učenia (napr. dramatizáciu, rozhovor, vysvetľovanie, demonštráciu…). Pri dramatizácii chcem spomenúť, že sa diala úplne prirodzene, vlastne učiteľka v okamihu vymyslela, ako môžu deti zahrať príbeh o zvieratkách, ktorý čítali. Ako kostým využila oblečenie detí. Biela mačička, čierna mačička… Deti sa mohli cítiť ako herci a herečky. Mali aj vlastné publikum - nás, študentky. Ale napriek tomu, že sme tam sedeli, detičky nás vôbec nevnímali. Najdôležitejšia bola hra.

Počas dvoch týždňov sme mali aj popoludňajšie zamestnania: slovenský jazyk, hudobnú, telesnú a výtvarnú výchovu, na ktorých sme sa oboznámili s výrazmi, ktoré sa používajú na hodinách spevu, telesnej a výtvarnej výchovy. Najviac sa nám páčila zážitková hodina slovenčiny a hudobná výchova, na ktorej sme si aj vyskúšali, s čím sme sa oboznámili. Mali sme teóriu, ale aj prax. Zaspievali sme si nové piesne. Naučili sme sa, ako básničky a pesničky zahrať s Orfovými nástrojmi, zrytmizovať aj zdramatizovať ich. Učiteľky potrebujú veľa kreativity.

Po metodickej stránke môžem povedať, že som si priniesla so sebou domov veľa zužitkovateľných nápadov, ktoré viem použiť v materskej aj v základnej škole.

Jeden deň trochu iný

Nedeľa očami Márie Klimajovej, poslucháčky 3. ročníka

Aj tento deň v Lučenci začal ako každý iný: naraňajkovali sme sa. A potom, pretože bola nedeľa, sme mali voľno. Po obede sme sadli do auta a odišli sme do susednej Haliče. Mysleli sme si, že uvidíme jeden obyčajný kaštieľ, ale vtedy sa začali diať zázraky.

Ku kaštieľu sme sa blížili po tej ceste, ktorou kedysi chodievali gróf s grófkou. My pešo, oni v koči, ťahanom štvorzáprahom. Jesenné listy sa skveli v nádherných farbách: rubínovo-červená, zelená, červená, žltá, bordová, okrová… Aj jedna veverička vyliezla zo skrýše a zľaknuto a zvedavo na nás pozerala. Došli sme do zámockého parku, ktorý vyzerá tak, akoby sa zastavil čas.

V zámku býva jeden mladý človek, ktorý tam stráži a ktorý nám mal otvoriť veľkú drevenú vstupnú bránu. Ozývali sme sa, že sme už prišli, rôznymi spôsobmi: klopkali sme, pískali, kričali, hádzali do okienka kamienky, ale bezvýsledne. Preto sme sa niektorí dohodli, že pešo prejdeme okolo zámku. Objavili sme vchod do akejsi kaplnky, tajné schodište, miestnosť pre koč, zamrežované okienko… Bolo tam väzenie?

Zaujímavé sú odkvapové rúry. Z každého rohu nadol pozerajú a v daždi chrlia vodu šarkanie hlavy, zachované v pôvodnom stave.

Kým sme sa vrátili, ostatným sa podarilo privolať strážnika, ktorý vyzeral ako začarovaný „manó”: mal ryšavé vlasy, za okuliarmi boli skryté huncútske oči, úsmev mal veľmi prešibaný.

Keď sme vošli dnu a zabuchla sa za nami brána (manóstrážnik ju musel zamknúť), mala som zmiešané pocity… Trochu som sa preľakla, lebo zámok bol opustený a zanedbaný. Opýtali sme sa nášho sprievodcu, či nám môže porozprávať niečo o histórii tohto miesta. Zasvietili mu oči a len rozprával a rozprával o tom, že kedysi dávno tu bývali Lošonciovci, potom Forgáčovci,… Ešte žijú ich potomkovia niekde v Západnej Európe.

Na stenách chodieb boli nádherné fresky, dnes už poškodené zubom času. Pôvodne boli namaľované ako prejav úcty uhorským kráľom.

Barokový kaštieľ má nespočetne veľa miestností: na bály, na zábavu pre mužov aj pre ženy: fajčiarsky salón, ružový salón, hudobný salón…

Prechádzali sme hradom od studne po povalu. Boli sme nielen na strechách a na povale, ale aj v studni.

Žiaľ, steny rozprávali aj o tých desaťročiach, keď v zámku bývali mentálne, fyzicky či sluchovo postihnutí chlapci. Videli sme smutné odkazy pre budúce pokolenia.

Keď sme dokončili prechádzku, bola som úplne začarovaná. Cítila som sa, ako keby som bola cestovala v čase.

Myslím si, že na tento deň nikdy v živote nezabudnem.

Haličská studňa

Príbeh o tajomnom zámku napísala Marianna Pappová, poslucháčka 3. ročníka

Bolo horúce leto. Turisti stáli pred kaštieľom a už boli veľmi netrpezliví. Nevedeli, prečo im neotvoria bránu, keď všetko bolo dopredu vybavené. Niektorí sa šli prejsť okolo kaštieľa, lebo ich už aj zvonku napĺňal úžasom. Bol obrovský a nádherný. Objavili maličké miestnosti a našli aj miestnosť, kde predtým odpočívali skvelé koče. Utekali okolo a smiali sa. Mali dobrú náladu. Netušili, že ich niekto sleduje…

Strážca kaštieľa nenávidel turistov. Nemal rád, že si kaštieľ prezerajú ako pamätihodnosť… Jeho kaštieľ!

Návštevníci sa práve zberali na odchod, keď sa ťažko, vŕzgavo otvorili obrovské dvere s erbom. Stál tam strážca.

Vhrnuli sa do kaštieľa a starý strážca, viditeľne mrzutý ujo, ich previedol okolo. Ukázal im parádnu tanečnú sálu, pánsky fajčiarsky salón aj staré spálne.

Na stene viseli prekrásne maľby a na nich boli vyobrazení bývalí obyvatelia kaštieľa. Starec trávil veľa času pred obrazom mladého dievčaťa, ale turisti si to nevšímali. Fotografovali sa medzi dobovými fotelmi a predmetmi. Chodili po všetkých izbách okrem pivnice. Tú im starec neukázal. Mal už dosť hostí a práve ich chcel vypoklonkovať, keď jedno dievča vykríklo:

- Aká krásna studňa! Môžeme si pozrieť aj tú?

Starec chcel na dievča zakričať, ale nezmohol sa na slovo. Len vtedy zbadal, že vyzerá skoro tak isto ako krásavica na obraze. Chcel hovoriť, ale nemohol. Mlčky ich odviedol k studni. Potom pomaly precitol a povedal:

- Nech sa páči! Tu je TÁ studňa.

- Tá studňa?... Mali by sme ju poznať?

- Vy nepoznáte povesť o studni haličského zámku?

- Nie. Povedzte nám ju. Prosím!

A starec pozrel do očí dievčiny a začal rozprávať:

- O tejto studni sa hovorí čudná povesť. Nikto nevie, či je to pravda alebo nie, ale každý tomu verí.

Pred osemdesiatimi rokmi tu býval jeden barón. Mal krásnu ženu a ešte krajšiu dcéru. Žili veľkolepým spoločenským životom. Časté boli bály a rôzne podujatia. Rodičia boli hrdí na svoju dcéru, lebo bola milá a inteligentná.

Otec sa jedného dňa rozhodol vydať dcéru za grófa. Netušil, že ona je zaľúbená do koniara. Keď sa rodičia dozvedeli, že dcéra sa nechce vydať za boháča, veľmi sa na ňu nahnevali. Chceli ju donútiť k sobášu.

Dievča bolo zúfalé, keď vtom mu prišiel na um nápad. Začala sa tváriť, že sa zbláznila. Rodičia nevedeli, čo robiť. Zavreli ju do pivnice. Iba jeden sluha mohol ísť k nej, ten, ktorý jej dával jedlo. Ale cez noc, keď už všetci spali, dievča tajne vyšlo z pivnice. Celé noci trávili spolu s milencom v stajni. Vtedy sa cítili šťastní.

Po mesiaci dievča prišlo na to, že pod srdcom nosí ovocie lásky. Povedalo to aj koniarovi, ktorý sa rozhodol, že na druhú noc ju unesie a začnú nový život niekde inde, kde môžu byť spolu.

Ale v tú noc sa stalo niečo hrozné… Keď sa dievča vrátilo naspäť do pivnice, otec ju tam už čakal. Odhalil jej tajomstvo a ona plačúc rozpovedala aj o dieťati. Bol veľmi nahnevaný a rozhodol, že musí odísť a v inom meste musí porodiť dieťa, ktoré potom dajú do nálezinca.

Dievča márne plakalo, otec bol neúprosný.

V rozhorčení a smútku vybehlo z pivnice rovno do stajní. Pobozkala letmo milého a odbehla. Bežala tak rýchlo ako len vládala rovno k studni. Koniar sa pobral za ňou, ale už ju nedobehol. Z ďaleka videl, že jeho milá sa ešte raz obzrela, pozrela do jeho očí a potom skočila do studne.

Márne ju hľadali aby ju mohli pochovať. Nikdy ju nenašli.

Zdrvení rodičia sa odsťahovali a nikto o nich už nepočul…

- To je história tejto studne, - končil rozprávanie starec.

- Ľudia sa niekedy domnievajú, že videli v noci svetlo v stajni. Ale to je už iba povesť. A teraz už choďte!- ukázal rukou na dvere.

A turisti nemo, tápavo a so slzami v očiach pomaly odchádzali.

Strážnik ešte dlho pozeral za nimi…

Už sa zotmelo, keď zatvoril veľkú drevenú bránu s erbom, na ktorom bola zobrazená obnažená žena.

Utrel si staré zaslzené oči a pobral sa na svoje zvyčajné miesto do stajne…