Novomestské deti sa „maškarili“ v Borši

Na vidieku sa dodnes zachovávajú tradície, no pre mestské deti znamenajú fašiangy už len maškarný ples a jedenie šišiek. Nebolo tomu inak ani u nás, v Novom Meste pod Šiatrom, keď nás pozvali najprv „maškariť sa” do základnej školy v Borši na Slovensku a potom prišli tamojšie deti na oplátku zabávať sa k nám.

Fašiangy tvoria, podľa starej predstavy o delení roka na leto a zimu, prechod medzi týmito dvoma obdobiami. Fašiangové obdobie sa začína od Troch Kráľov a trvá do Popolcovej stredy (tzv. Škaredej stredy). Dodnes sú časom veselosti, zábavy, hojného jedenia a pitia. Dostatok jedál a nápojov mal v minulosti zabezpečiť prosperitu aj do budúceho obdobia a bol protikladom prichádzajúceho pôstu. Pôst zaviedla koncom 4. storočia kresťanská cirkev, čím sa fašiangy oddelili 40-dňovým obdobím od jarných sviatkov. Ich časové trvanie je teda pohyblivé v závislosti od termínu Veľkej noci.

Názov fašiangy je z nemeckého slova Faschang, ktoré vychádza zo staronemeckého vastschane, čo znamená výčap a nápoj pred pôstom. Z veľkomoravského obdobia (9. storočie) je známy starší názov mjasopust. Na slovenskom vidieku v minulosti k fašiangom patrili neodmysliteľné zakáľačky, priadky, svadby, maškary a muzika. Mládenci poobliekaní do masiek sa v poslednú fašiangovú nedeľu vydávali na obchôdzku z domu do domu a pred každým spievali: „Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožucha zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaniny, nech sa vypasiem. A tam hore na komíne sedí kocúr na slanine, choďte že ho odohnať a mne kúsok odrezať. Ak sa máte porezať, idem si sám odrezať a tak pekne zarovnám, že vám kúska nenechám.“ Gazdiná im dala na ražeň kus slaniny, do košíka pampúchy, a často aj vajíčka. K typickému pečivu „na ponúkanie“ patrili smažené šišky - pampúšiky a fánky.

Na vidieku sa dodnes zachovávajú tradície, no pre mestské deti znamenajú fašiangy už len maškarný ples a jedenie šišiek. Nebolo tomu inak ani u nás, v Novom Meste pod Šiatrom, keď nás pozvali najprv „maškariť sa” do základnej školy v Borši na Slovensku a potom prišli tamojšie deti na oplátku zabávať sa k nám. O tom, ako sa deti na oboch podujatiach cítili, najlepšie svedčia fotografie.

Viera Mohayová