Ešte stále spomínajú na tábor v Hronci

Už je tomu vyše tri týždne, čo sa pätnásť detí zo slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom vrátilo z týždňového pobytu v Škole v prírode v obci Hronec.

Je to typická horehronská oblasť s nádhernou prírodou, hlbokými zmiešanými lesmi, bohatými na lesné plody. Z vyšších vrchov je nádherný pohľad na panorámu Nízkych Tatier. V blízkosti sa nachádza geografický stred Slovenska, vrch Hrb a jediný prales na Slovensku - Dobročský. V obci je rímskokatolícky kostol sv. Klementa z roku 1826 a kaplnky Najsvätejšej Trojice z roku 1937. Leží v údolí Čierneho Hronu na severnom okraji Veporských vrchov, približne 5 km západne od Brezna a 4 km východne od Podbrezovej. Rozloha obce je 35,14 km², počet obyvateľov 1 200, nadmorská výška stredu obce 492 m. V Hronci sa nachádza zlievareň, ktorej tradícia siaha až do konca 18. storočia. V roku 1810 tu bol vyrobený prvý liatinový most v strednej Európe. V neďalekom horskom údolí (lokalita Tri vody) sú zvyšky vysokej pece, dokonca z roku 1795. V obci okrem upadajúcej zlievarne pracuje aj píla, spracúvajúca drevo z okolitých lesov. Pre obec je dôležitý aj turistický ruch spojený s neďalekým biatlonovým areálom v Osrblí a s Čiernohronskou železnicou, vedúcou z Hronca do Čierneho Balogu. Niekoľko rokov sa tiež vážne uvažuje o obnovení trate tejto železnice k biatlonovému areálu.

Prostredie mnohým nebolo neznáme, veď naši žiaci sa tu pravidelne zúčastňujú aj letného divadelného tábora. Keďže sa nám naskytla vhodná príležitosť, zaspomínali sme si aj spoločne:

- Z čoho pozostával váš denný program?

Marcel: - Od rána do obeda sme sa učili po slovensky, väčšinou sme čítali a prekladali články, alebo sme mali konverzáciu. Po obede sme buď hrali spoločenské hry, išli na túru do okolitých lesov, alebo sme išli nakupovať do dediny. Večer sme mali spoločné programy, učili sme sa slovenské ľudové tance, piesne, alebo ľudové remeslá.

- Ako vám chutila strava?

Peter: - Strava bola dobrá, chutili nám najmä parené buchty a knedle. Ale dobré boli aj raňajky a večere. Ale aj slovenské sladkosti stoja za spomenutie.

- Skamarátili ste sa s ostatnými deťmi?

Emese, Enikő: - Áno našli sme si kamarátky, kamarátov, no škoda, že tentoraz neboli s nami vrstovníci, ale deti z nižších ročníkov. Posilnili sme si však vzájomné vzťahy, veď v tábore si chlapci a dievčatá z tej istej triedy nebudú predsa robiť napriek, ako tomu je v škole. V takejto situácii predsa platí pravidlo: jeden za všetkých - všetci za jedného.

- Ako by si teda zhrnul pobyt v škole v prírode?

Dávid: - Myslím, že môžem za všetkých povedať, že sme sa cítili dobre, za čo ďakujeme hlavne tete Erike a ujovi Ferovi, ktorí nám vždy vďačne pomohli a dávali na nás pozor, takže sa každý vrátil v poriadku domov.

- Chcel by si ešte niečo dodať na záver?

Robi: - Áno, záverom by som chcel poprosiť tetu Pirošku, aby sa na nás nehnevala, ak sa nám ju podarilo nahnevať, že sme to nerobili naschvál a vždy sme to neskôr sami oľutovali.

Nakoniec hádam už len toľko, že za poskytnutú možnosť ďakujem v mene detí, ale aj vedenia školy Zväzu Slovákov v Maďarsku, ktorý spolu s Ministerstvom školstva SR celú akciu finančne zabezpečil.

Viera Mohayová