Slovenská škola v Békešskej Čabe ● A teraz môžete pohnúť svetom

V sobotu 5. mája sa Slovenská škola v Békešskej Čabe lúčila so svojimi maturantmi. Táto akcia má už dlhoročnú tradíciu a rokmi overený scenár.

Budova sa zmenila na nepoznanie, hrala farbami a vôňou kvetov. Štvrtáci vedno ruka na pleci prešli všetkými triedami, kde sa v tichosti rozlúčili so svojimi mladšími spolužiakmi a vstúpili do 13. komnaty školy - zborovne. Potom sa mlčky a so slzami v očiach presunuli na školský dvor a sadli si na stoličky tvárou k tým, ktorí sa počas štyroch rokov pokúšali preniknúť na dno ich študentských duší. Pred očami mali svojich rodičov, učiteľov, priateľov a spolužiakov.

Na krásne gymnaziálne časy si zaspomínali s triednou profesorkou Mariannou Fábiánovou a študentmi 11. triedy. Tí prevzali štafetu staršinov gymnázia. Zástupca riaditeľky školy Michal Lásik a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik ich upozornili na nebezpečenstvá sveta dospelých a pripomenuli im, aké dôležité je zachovať si spomienky a detský pohľad na svet.

Nepatrím k ľuďom, ktorí dokážu otvoriť iným svoje vnútro, ale vy ste si ma rýchlo prečítali a už som sa nedokázala brániť. Možno nasledujúce riadky budú vyznievať ako chaoticky pozliepané slová, ale chcem vám povedať, čo pre mňa znamenáte.

Keď zostriháte svoj život, zistíte, že nebol ani tak veľmi váš. Patril viac tým, čo šli náhodou okolo. Aj mne náhoda dovolila prejsť okolo a uchmatnúť si malú časť z vás. Možno vám spomienky časom vyblednú, no mne ste obrátili život naruby. Pred rokom som prišla do Čaby s pevným rozhodnutím - jeden rok a dosť! Neviem, či to bolo šibalstvo vo vašich očiach alebo túžba preveriť si vlastné sily, no podarilo sa vám niečo, čo doposiaľ nikomu - nabúrať moju stopercentnú istotu. Hoci som vedela, že každá hodina bude boj o slovíčka, dopredu neúspešný zápas presvedčiť vás, že hodina nie je čas na jedenie, že konverzácia nie je hodina voľnej debatky a slovíčkam nem tudom, či nem értem nikdy nebudem rozumieť, ostala som.

Pri lúčení ste mi povedali: „Milá pani učiteľka! Keď ste k nám prišli, veľmi sme sa naľakali, lebo ste nevedeli po maďarsky ani jedno slovo, a preto sme na začiatku hrali activity“. Táto veta zabila vo mne malého egoistu. Spočiatku som si hovorila, oni mi predsa MUSIA rozumieť, sú študentmi slovenskej školy. Neuvedomila som si, že náš vzťah nebol založený na slovíčku MUSIA, ale na slove CHCÚ. Iba preto, že sme chceli, dokázali sme si porozumieť, zbaviť sa strachu z neznámeho. Teraz už viem, že ste museli mať obrovskú odvahu, aby ste ma prijali medzi seba. Z ostrova, akým je slovenská škola, ste urobili miesto, kde som sa necítila osamelá. Tešila som sa na každú chvíľku strávenú s vami mimo vyučovania, či už pri niekoľkohodinových rozhovoroch, príprave na rôzne súťaže, pri volejbale. Ďakujem za pozvania na koncerty, športové zápasy a za snahu prekladať mi všetko, čo zaznelo v mojom okolí po maďarsky.

Spoznala som štrnásť milých ľudí, ktorým skutočne pristane ich život a vedia urobiť život krajší aj iným. Držím vám palce počas maturitných skúšok, je to prvá prekážka na ceste k dospelosti, ktorá vám ukáže, že všetko sa dá zdolať, ak človek chce. A ja viem, že vy chcete...

Zuzana Benková