Rozlúčková slávnosť v čabianskom slovenskom gymnáziu

„Tajomstvo úspechu v živote nie je robiť, čo sa nám páči, ale hľadať záľubu

v tom, čo robíme.“ Túto myšlienku Thomasa Alvu Edisona dostali na cestu

do života študenti posledného ročníka Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe.

Sny a plány, odvaha a vytrvalosť

Podľa peknej tradície posledný krát zazvonili pätnástim štvrtákom Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, aby sa pod vedením svojej triednej profesorky Edity Vargovej vybrali na sviatočný sprievod po vyzdobených učebniach a ostatných priestoroch dôverne známej budovy. Následne sa zišli na priestrannom dvore školy, aby v spoločnosti ostatných žiakov a pedagógov, ako aj rodinných príslušníkov povedali pred napätými dňami maturitných skúšok posledné symbolické Dovidenia... Predstavitelia študentov tretieho ročníka, ktorí sa možno v duchu už pripravovali na budúcoročný máj, sa s nimi lúčili predovšetkým s tým, aby sa nezabudli pozerať na svet srdcom a očami detí a aby v búrkach života dospelých vždy mali smelé sny a reálne plány...

Lúčiaci sa študenti sa za roky starostlivosti poďakovali svojím rodičom ružou, kým svojim pedagógom popri kvetoch odovzdali aj kyticu osobných spomienok, v ktorej nechýbal ani humor. Takto sa návštevníci dôstojnej slávnosti mohli napr. dozvedieť, ako sa čabianski maturanti navždy naučili na hodinách slovenčiny, že báseň je ženského, kým hrdina mužského rodu... Zaspomínali si na veselé chvíle života triedy, ako sa zo skupiny tých, ktorí sem chodili už aj do základnej školy, a tých, ktorí sem prišli z iných škôl, časom stal súdržný kolektív, ako súťažili medzi sebou o to, či je lepšie mesto Békešská Čaba alebo Sarvaš, resp. ako porovnávali komlóšske a sarvašské nárečie.

Jedinečnou tradíciou tejto školy, vyplývajúcou z menšieho počtu žiakov v jednotlivých ročníkoch, čo navodzuje intímnejšiu rodinnú atmosféru, je, že triedny profesor maturitného ročníka sa so svojimi študentmi lúči menovite. Profesorka Vargová popri náčrte charakteru deviatich dievčat a šiestich chlapcov zdôraznila obrovskú zmenu, ktorou kedysi vyplašení štrnásťroční prváci prešli za štyri roky, kým sa dnes z nich stali (skoro) skutočné dámy a páni. Popriala im odvahu a vytrvalosť do nastávajúcich rokov života.

Záverom rozlúčkovej slávnosti v čabianskom slovenskom gymnáziu sa slova ujala riaditeľka inštitúcie Edita Pečeňová, ktorá vyzdvihla, že na radosť pedagogického zboru sa z pätnástich štvrtákov siedmi rozhodli naďalej sa venovať slovenčine v rámci svojich vysokoškolských štúdií: štyria sa vďaka štipendiu Slovenskej republiky chystajú na Slovensko, kým traja si vybrali odbor slovenčina v nejakej aprobácii na vysokoškolských ustanovizniach v Maďarsku.

- Nezabudnite na svoju alma mater, ale ani na väzbu k slovenčine a slovenskej kultúre, ako ani na svoju príslušnosť k nášmu slovenskému kolektívu, - lúčila sa s maturantmi E. Pečeňová.

(csl)