Rudolf Petik 5. februára 2010 vo veku 93 rokov zomrel. Na jeho pamiatku uverejňujeme úryvok z práce G. Galyaša, bývalého žiaka Slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom, ktorá r. 2006 získala 1. miesto v súťaži Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Zo školských lavíc do života II. Pripravujúcou učiteľkou bola Viera Mohayová.

Narodil sa ako Rudolf Petik 19. októbra 1917 vo Zvolene, kde bol jeho otec zamestnancom železníc. Pochádza z mnohodetnej rodiny, bolo ich deväť súrodencov (on bol ôsmy v poradí), no dospelého veku sa dožili len šiesti: tri sestry a traja bratia. Keď mal dva roky, vrátila sa rodina do rodiska rodičov, do Lučenca, kde ujo Rudo prežil nasledujúcich dvadsať rokov svojho života. Roku 1923 začal navštevovať ľudovú školu. Už v tom čase vedel čítať a neskôr trávil čítaním veľa svojho voľného času. Ako sám povedal: „Bol som veľkým knihomoľom, knihy som priam hltal. Začalo sa to detektívkami, pokračovalo indiánkami od Karola Maya a neskôr literárnymi dielami klasikov ako Victor Hugo, Alexander Dumas, ktorí sú dodnes mojimi najobľúbenejšími autormi.” Keď sa pýtam na správanie vtedajších žiakov, spomína: „V školách vládol prísny režim, žiaci boli neraz fyzicky trestaní. Ja som síce vždy mal z chovania tú najlepšiu známku, no raz sa mi stalo, že ma učiteľ zavrel do kabinetu za to, že som do zošita napísal: „Pán učiteľ nepíše pekne”. V Lučenci, kde pokračoval v štúdiu na gymnáziu vysvitlo, že jeho silnou stránkou sú jazyky. Učil sa maďarčinu, slovenčinu, francúzštinu, latinčinu, angličtinu a nemčinu. Prvé tri zo spomínaných jazykov ho sprevádzali po celý život. Už v tomto období sa venoval aj športu, vyhral dokonca preteky v skoku do výšky (143 cm), stolnému tenisu a šachu a ako divák aj futbalu. Tvrdil, že na tento šport nemal talent. Jeho celoživotnou srdcovou záležitosťou bola hudba (či už hra na husliach, klavíri, alebo spev), ku ktorej sa vrátim neskôr. Maturoval roku 1935 a osud rozhodol tak, že sa bude venovať deťom, ku ktorým mal vždy dobrý vzťah. O dva roky absolvoval Pedagogický inštitút v Bratislave. Roku 1952 získal v Budapešti diplom učiteľa slovenčiny a ako štyridsaťročný v Egri diplom učiteľa zemepisu. Jeho prvým pôsobením bola ľudová škola, do ktorej sám chodil. Rok 1941 sa stal prelomovým nielen čo sa týka jeho zamestnania, ale aj osobného života. Získal miesto učiteľa v Čakanovciach a 22. júla sa oženil s Margitou Jurášovou, taktiež učiteľkou. Spolu s manželkou „vyženil” aj klavír, ktorý hral nesporne významnú úlohu v jeho nasledujúcom živote. Mali spolu štyri deti, troch synov a jednu dcéru, tri z nich nasledovali svojich rodičov na pedagogickej dráhe. V decembri 2002 manželka zomrela a on dodnes na ňu spomína s nesmiernou láskou a úctou ako na veľmi vzdelanú ženu, ktorá vedela vynikajúco kresliť a maľovať, hrať na klavíri a bola obetavou matkou ich detí.

V rokoch 1941 - 1943 musel absolvovať povinnú vojenskú službu, ale na front sa, našťastie, nikdy nedostal, pretože mu našli srdcovú chorobu a tak ho vyhlásili za nespôsobilého na akúkoľvek vojenskú službu. Po druhej svetovej vojne sa ujo Rudo spolu s rodinou presťahoval do Maďarska. Usadili sa v dedinke neďaleko hraníc, v Karancsberényi, kde získal miesto učiteľa - kantora. Tu by som sa vrátil k jeho hudobnému vzdelaniu. Keď bol ešte malý, učil sa tri roky hrať na husliach, ale tu sa jeho štúdiá hudby aj skončili, lebo jeho lákal klavír, ku ktorému však nemal prístup. Napriek tomu sa hudbe venoval. Keď sa po sobáši dostal ku klavíru a autodidaktickým spôsobom sa na ňom naučil hrať, tento ho sprevádzal celým jeho životom. Ujo Rudo priznáva: „Celou svojou dušou som hudobníkom, viac ako pedagógom, no mal som byť radšej knihovníkom, alebo archivárom.“ Kedysi bol milovníkom barokovej a klasickej hudby, dnes inklinuje skôr k hudbe cirkevnej. Významný zlom v jeho učiteľskej kariére nastal vtedy, keď začal v roku 1950 vyučovať slovenčinu, lebo ho ako budúceho učiteľa slovenského jazyka premiestnili do Santova (Pilisszántó). Bolo to obdobie, keď nastal, dnešnými slovami povedané, „boom” národnostného školstva v Maďarsku a slovenčina dostala veľký priestor. Bol medzi prvými, ktorí sa podieľali na výchove a vzdelávaní tunajších Slovákov. Ako ujo Rudo hovorí, na obdobie, keď sa začal venovať výučbe slovenského jazyka, najradšej spomína. Po Santove nasledovalo roku 1953 Nové Mesto pod Šiatrom, kam nastúpil ako riaditeľ žiackeho domova. Čoskoro zistil, že svoje vedomosti zúročí lepšie ako učiteľ, než riaditeľ. A tak tu až do roku 1978, keď odišiel do dôchodku, pôsobil najprv ako učiteľ slovenčiny a hudobnej výchovy, neskôr aj zemepisu. Popri tom viedol školský spevácky zbor a šachový krúžok. So speváckym zborom v vystupovali takmer po celom Maďarsku, dokonca aj v divadle Vígszínház a v Maďarskom rozhlase. Dlhé roky bol aj členom mestského speváckeho zboru.

Šachu, ktorý nazýva aj „športom tichých bláznov”, sa ujo Rudo venoval tiež od detstva a viedol k nemu aj deti slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom, ktoré dosiahli pod jeho vedením nemalé úspechy. Okrem školského krúžku usmerňoval aj mestský šachový krúžok a mestské družstvo bolo v rokoch 1962-90 najlepším v župe. Už dávno bol dôchodcom a ešte vždy viedol v našej škole šachový krúžok. Roku 1962 ho vymenovali za inšpektora slovenského jazyka pre Boršodsko-Abovsko-Zemplínsku a neskôr aj pre Sabolčsko-Satmársku župu, ktorým bol celých 16 rokov. Nebolo to ľahké, školy navštevoval vlakom, alebo na bicykli. Snažil sa predovšetkým o to, aby sa v každej národnostnej obci vyučoval aj národnostný jazyk a aby bol k tomu zabezpečený dostatok kvalifikovaných učiteľov slovenčiny. V tomto období získal veľký prehľad o situácii Slovákov v Maďarsku a napísal o tom početné štúdie.

Ujo Rudo učil a vychovával mládež vyše tridsať rokov, z toho 28 v národnostných školách. Počas tohto obdobia prišiel na to, že dobrý pedagóg si musí v prvom rade získať dôveru detí a pristupovať k nim s láskou. Okrem toho musí vykonávať svoju prácu svedomite a mať rád svoje povolanie. „Vždy som sa snažil riadiť týmito vetami a hádam ani preto som sa nikdy nesklamal vo svojom povolaní.” To, že bol naozaj príkladným pedagógom, mi potvrdilo viac učiteliek našej školy, ktoré boli kedysi jeho žiačkami.

Za svoju výchovno-vzdelávaciu prácu získal vyznamenanie Vynikajúci pracovník školstva a ďalšie vysoké ocenenia. V Novom Meste pod Šiatrom sa síce končí vymenovanie pôsobísk uja Ruda, ale ani zďaleka sa nekončia jeho aktivity v národnostnej, kultúrnej, spoločenskej a športovej oblasti. Počas celého života sa venoval aj písaniu, túto zručnosť vraj zdedil po svojej matke. Písal články (v slovenskom aj v maďarskom jazyku), rôzne štúdie či súbehy. Aby som sa veľmi nerozpisoval, spomenul by som len práce, ktoré prispeli k rozvoju slovenskej národnosti v Maďarsku. Okrem publikovania mnohých príspevkov v týždenníku Slovákov v Maďarsku Ľudových novinách, lektoroval veľa slovenských publikácií a recenzoval učebnice slovenčiny, ale viedol aj kurzy slovenského jazyka a tlmočil. Svoje vedomosti si pravidelne doplňoval na školeniach na Slovensku. Pravidelne sa zúčastňoval Istvánffyho súbehov, kde boli jeho práce viackrát ocenené: roku 1973 napísal prácu pod názvom Drotári z Abova, s ktorou obsadil 2. miesto, v roku 1977 nasledovala práca Baňačka, roku 1979 Kytica slovenských piesní, roku 1993 Škola na hranici o slovenskej škole v Novom Meste pod Šiatrom, roku 1999 Školy vyučujúce slovenský jazyk 3. miesto) a v rokoch 2003 a 2005 písal práce O Slovákoch z Medzihoria. Táto štúdia si vyžadovala mimoriadne náročnú zberateľskú prácu a zanietenosť. Svojou prácou sa zaslúžil o zachovanie a rozširovanie slovenského jazyka v Novom Meste pod Šiatrom a jeho okolí. Ako tvrdí ujo Rudo, neexistujú iné dva národy, ktorých dejiny sú tak poprepletané ako dejiny Slovákov a Maďarov. Vždy bol zástancom pokojného spolunažívania oboch národov a národností - či už na Slovensku, kam sa dodnes vracia do rodného mesta Lučenca za príbuznými a priateľmi, alebo v Maďarsku, kde žije v pohraničnom meste. Pravidelne sleduje medzinárodné dianie a vždy vedie otvorený dialóg na túto tému. Z vlastnej skúsenosti vie, že veci sa v skutočnosti majú trochu inak, ako o tom možno počuť v masmédiách. Vedel, že neexistuje len biela a čierna farba, ale aj ich odtiene. Ako priznáva, on sám má povahu po otcovi miernu, vyrovnanú, bližšiu skôr slovenskému temperamentu. Teší sa vždy, keď dôjde k podpísaniu akejkoľvek dohody medzi Maďarskom a Slovenskom, ktorá prispeje k zbližovaniu oboch národov, či už v oblasti politiky, hospodárstva, kultúrny, alebo športu.

A ako plynú jeho dni na dôchodku?

Úmerne k jeho zdravotnému stavu v tvorivej práci. Je členom Maďarského zemepisného spolku, Rákócziho zväzu, Únie ochranárov a krášliteľov miest, Únie zemplínskych novinárov a mestskej športovej jednoty, bol dlhoročný člen Celoštátneho výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Od roku 1987 je organistom kalvínskej cirkevnej obce a takto sa môže naplno venovať svojej druhej celoživotnej láske - hudbe. Donedávna bol aktívnym členom mestského speváckeho zboru. Mestský šachový oddiel dospelých viedol do roku 1990, odvtedy sa každú sobotu venuje dorastu v mestskej knižnici, ktorá je jeho druhým domovom. Trávi tu veľa času pri čítaní dennej tlače, hľadaní nových, zaujímavých informácií, alebo len tak pri rozhovore so známymi. Aktívne sleduje futbalový život mesta a spravodajstvá zo zápasov pravidelne publikuje v miestnych novinách. Okrem toho mu život vypĺňa aj jeho rozvetvená rodina a viac času musí venovať aj starostlivosti o svoje zdravie. Po večeroch si sadá k písaniu, pretože nám ešte vždy má čo povedať. Ako mi prezradil, chystá sa napísať štúdiu o mestskom šachovom živote, ktorý podľa neho už nie je taký ako kedysi...

Gejza Galyaš