Úspešným zmaturovaním 23. júna 1965 skončilo stredoškolské štúdium 21 žiakov Gymnázia J. Á. Komenského s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti. Rozbehli sa za ďalšími štúdiami po celej krajine, na všetky strany sveta.

Predtým však sa dohodli, že sa každých päť rokov stretnú, aby si mohli zaspomínať na spoločne prežité veselé študentské roky a porozprávať sa o tom, komu sa ako vodí.

Darmo sme dostali vysvedčenie zrelosti, akosi sme sa necítili celkom zrelými, lebo kým sme sa v budove našej alma mater v najväčšom pokoji, obklopení rodičovskou starostlivosťou našich učiteľov, v pohode štyri roky obohacovali o vedomosti a prežívali najkrajšie roky našej mladosti, nový svet nám pripravil nové úlohy, museli sme čeliť rôznym nástrahám, zvykať si na nových spolužiakov a učiteľov. Veru ťažko sme si privykali a keď nás trápili úzkosti, často sme si spomínali na bývalých spolužiakov, kamarátov, ktorí by nám určite boli poradili, ako ďalej. Časom sme si však privykli aj na nové prostredie a z každého z nás sa stal poriadny dospelý človek. Založili sme si rodiny a žijeme svoj vlastný, jedinečný, viac-menej šťastný život.

Naša trieda sa môže pochváliť tým, že sa skutočne pravidelne stretáva. 22. júla sme sa na pravé poludnie zišli v jednej príjemnej budínskej reštaurácii. Slova sa ujala naša nová organizátorka Ildika Klauszová Fúziková, ktorá nás srdečne privítala a vyjadrila svoje potešenie, že sme opäť prišli na naše tradičné stretnutie, pričom zdôraznila, že ak dobre vie, naša trieda je jediná, ktorá sa každý piaty rok pravidelne stretáva. Podľa nej je to zásluhou jednak skvelého kolektívu, ktorý aj po toľkých rokoch cíti súdržnosť, jednak skvelého a vytrvalého organizátora, ktorý okrem vybavenia rôznych organizačných záležitostí dosiaľ vždy dokázal vypátrať aj meniace sa adresy spolužiakov. Po krátkom úvode sme si minútou ticha pripomenuli tých šiestich spolužiakov, ktorí sa už nikdy nebudú môcť zúčastniť na našich stretnutiach. Medzi nich patrí aj náš skvelý organizátor Jozef Klausz, úlohu ktorého prevzala jeho manželka Ildika Fúziková. Okrem toho neprišli traja bývalí spolužiaci, ktorí boli práve chorí, a traja z neznámych dôvodov.

Po tomto úvodnom a trochu smutnom akte sa rozprúdil čulý rozhovor. Každý bol zvedavý na všetko, čo sa udialo od posledného stretnutia. Dobrú náladu a smiech vyvolali tí, ktorí sa už dávno nevideli a na prvý pohľad sa navzájom nespoznali. Lebo veru čas dokáže pripraviť prekvapenia. Mnohým z nás rýchlejším tempom rástlo napríklad bruško, než majetok. A aby sme dokázali, prečo, pri prvej príležitosti sme sa dali do konzumovania všelijakých neznámych jedál. Medzi predjedlami bola napríklad kuriozita pod názvom grilovaný ovčí syr s čučoriedkami, ale aj mnohé iné, s ktorými sme sa mali šťastie po prvýkrát zoznámiť v takejto milej spoločnosti. Aby sme ostali ešte trošku pri jedlách, ktoré boli dôležité z hľadiska vytvorenia našej ďalšej nálady, spomínam si, ako sme si spomedzi rôznych druhov mäsa vybrali aj kúštik tzv. mamutieho. O našej labužníckej neskúsenosti svedčilo, že v kavalkáde rôznych druhov mäsa sme nevedeli, ktoré by mohlo byť to mamutie, až keď sme sa dali do jedenia a istý druh mäsa sa nám nepodarilo poriadne prežuť, s uspokojením sme konštatovali, že to bolo určite to mamutie a pravdepodobne pochádza z poslednej vykopávky. Ako sa hovorí, humor je soľ života a my sme si ním ten dobrý obed poriadne osolili. Vďaka dobrým jedlám a vynikajúcemu kolektívu až do konca stretnutia sme vtipkovali a smiali sa na znovu oživených spoločných historkách. Pred rozlúčkou sme si zapísali svoje aktuálne telefónne čísla, aby sme sa mohli ľahšie skontaktovať a dohodli sme sa na tom, že odteraz sa budeme stretávať každý rok. Na usporiadanie budúceho stretnutia sa ponúkol Jurko Kukely, zídeme sa v prvý augustový víkend r. 2011 v Šámšonháze.

Koloman Pataki