- Od detstva som veľa pracovala, po škole na poli, kde sme pestovali zeleninu a ovocie. V poslednom roku, keď ešte v Senváclave bola žatva, som čakala syna Vilka a krátko pred pôrodom som pracovala pri kombajne. Chovali sme aj ovce, naša mamička čistila vlnu a z priadze plietla pulóvre. Ja som sa dobre učila aj popri inej práci. Čo som začala, to som vždy aj dokončila. Po maturite som absolvovala odbor slovenčina - ruština v Segedíne a tiež som sa kvalifikovala ako učiteľka náboženstva. Navštevovala som kurzy šitia a získala som aj knihovnícke vzdelanie. Výučba náboženstva znamenala pre mňa veľmi veľa.
Keď v sedemdesiatych rokoch vyššie ročníky premiestnili do Zbehov (Izbégu), školu zlúčili s kultúrnym domom a tak vzniklo základné osvetové stredisko. Ako riaditeľka školy som sa vžila do organizovania kultúrneho diania. Popri vyučovaní bolo treba prevádzkovať aj knižnicu a pripravovať rôzne podujatia. Od časného rána do neskorého večera som sa zdržiavala na pracovisku a tak, žiaľ, mi zostalo málo času na rodinu. Je to už moja chyba - ak si niečo zaumienim, musím to urobiť aj s maximálnym vypätím síl.

Už ako siedmačka som spievala v miestnom súbore, ktorý založil môj strýko Pavol Dombai. V roku 1968 sme vystúpili na národnostnom stretnutí. Stretávali sme sa s inými súbormi a osvojovali si nové piesne, hoci ja osobne sa snažím o zachovávanie našich senváclavských piesní, ktoré sú napospol jednohlasné. Nikde som nepočula také pekné balady ako práve tu. Chcela by som zapojiť do spievania čo najviac mladých ľudí, hoci je to ťažké. Dnešná mládež akosi nerada spieva. Ako riaditeľka a slovenčinárka som bola aj svedkom toho, že žiaci pociťujú výučbu slovenčiny ako nutnosť. Preto som sa snažila im slovenčinu oživiť; zorganizovala som "hosťujúce" vyučovanie, strávili sme nejaký ten týždeň aj na Slovensku. V bratislavskej televízii odvysielali program zostavený zo senváclavských vianočných zvykov...

Žiakom odkazujem, aby učenie považovali za veľmi dôležité. Nevynikneme tým, že iného potlačíme, ale tým, že učením a vedomosťami sa staneme ľudskejší. K tomu treba pevnú vôľu, usilovnosť a systematickú prácu. Ak si to niekto osvojí už v detstve, potom bude usilovný aj v dospelosti a práca mu bude poslaním, keďže jej bude rozumieť.

A napokon - nech sa nikto nehanbí, ak pochádza zo slovenskej národnostnej obce, naopak, na to treba byť hrdý. Je veľmi dôležité naučiť sa niektorý zo slovanských jazykov a aspoň jeden zo západných a vtedy sa človek môže cítiť pohodlne kdekoľvek na svete.
Foto: Imrich Fuhl

(dv-k)