Medzi Čabou a New Yorkom

Katka Šimonová je dynamická, usmievavá mladá žena. Mohli by sme si myslieť, že je typická Američanka, lenže tieto vlastnosti má predovšetkým z domu, aj keď život v Spojených štátoch amerických, samozrejme, ovplyvnil aj jej osobnosť. Nedávno bola doma na Čabe, vtedy sme využili príležitosť na rozhovor. Už aj preto, lebo toho času, keď emigrovala do USA, sa asi všetci jej známi čudovali. Ako gymnazistka sa stala dorasteneckou reprezentantkou Maďarska vo volejbale, mala teda pred sebou sľubnú perspektívu. Rozprávala nám o tom, čo ju viedlo k odchodu, ako začala nový život v cudzine a ako sa jej darí dnes.

- Myslím si, že škola a učitelia majú veľmi dôležitý, rozhodujúci vplyv na život človeka. Aspoň v mojom prípade sa tak stalo. V čabianskej slovenskej škole, vďaka telocvikárkam Ildike Šuchovej a Eve Csekeovej, som si obľúbila volejbal. Zásluhou tamojších tréningov som sa stala reprezentantkou. Volejbal sa stal pre mňa životným cieľom. V záujme športovej kariéry posledný ročník gymnázia som študovala v Jágri (Eger).

Stalo sa, čoho sa každý človek, najmä športovec, najviac obáva. Jeden okamih, jeden zlý krok, a je po snoch, po cieľoch. Jedine basketbal som nikdy nehrávala rada, akoby som bola tušila nebezpečenstvo. Raz na tréningu sme ako rozcvičku hrali basketbal. Nechcela som, ale som musela. Spadla som a s mojím kolenom bol koniec. Nasledovala neúspešná operácia. Mala som bolesti, krívala som, a tak to aj zostalo. Mala so vtedy 18 rokov, bola som krivá a veľmi nešťastná. Naozaj som nevedela, čo so mnou bude. Zrazu bolo všetko beznádejné.

Môj vtedajší priateľ vždy túžil po Amerike. V tej situácii som išla s ním. Vedela som, že ma tam nič nečaká. Vycestovali sme do Rakúska. Tam sme sa dostali do známeho tábora pri Viedni, do Treiskirchenu. Bolo to viac ako rok pred zmenou spoločenského zriadenia. Vtedy väčšina ľudí, ktorí emigrovali z Maďarska, nebola politicky prenasledovaná. Mali k tomu rôzne iné dôvody, tak ako aj my. Teda dostali sme sa do lágra v Treiskirchene. Bolo to pre mňa šokujúce. Dovtedy som také niečo nevidela. Boli sme ubytovaní v starých vojenských kasárňach s veľkými miestnosťami. V niektorých bolo 30, ba až 60 ľudí. Ženy, muži, deti z celého sveta na jednej kope. Plachtami sme sa snažili trocha rozdeliť priestor. Vo dne, v noci prichádzali rodiny. Mali sme šťastie, v našej cimre bolo len 15 ľudí. Tri dni sme boli v karanténe, to znamenalo, že sme nesmeli opustiť ani len poschodie.

Prešli sme rôznymi zdravotnými kontrolami a tam sme sa zoznámili aj s pojmom pohovor. Chodiť na pohovory bolo potom aj pre nás samozrejmé, aj keď s iným obsahom a cieľom. My sme si podali žiadosť emigrovať do Kanady a do Spojených štátov. Nebolo to také jednoduché. Poldruha roka sme museli čakať v Rakúsku, veľa ľudí čakalo ešte dlhšie. Za ten čas nás ubytovali v jednom moteli a dostali sme aj trochu peňazí, šatstvo, obuv. Isteže, emigranti znamenali a aj teraz znamenajú veľké náklady. Mali sme v Rakúsku šťastie, obidvaja sme si našli prácu, pravda, načierno. Pracovala som v jednej čistiarni, tak som sa učila nemčinu a aj som si niečo zarobila. V Rakúsku sme sa s priateľom zosobášili a potom sme roky spolu žili.

Do Spojených štátov sme sa dostali pomocou nadácie Tolstoj Foundation. Táto nadácia sa o nás starala aj v Rakúsku. Do Ameriky sme leteli obrovským lietadlom. 500 ľudí, všetci vysťahovalci. Náš transport sa dostal na východné pobrežie, pristáli sme v New Yorku na Kennedyho letisku. Boli sme unavení z dlhej cesty, pričom aj lietadlo veľa meškalo. Nikdy nezabudnem na ten tiesnivý zážitok, na tú noc. Letisko bolo obrovské, všade smeti, špina, hluk, masy ľudí. Bola som z Ameriky hlboko sklamaná, v tom momente by som sa bola vrátila domov. To bolo v roku 1989, dnes je už aj letisko celkom iné.

Neďaleko New Yorku nám zabezpečili ubytovanie a skromnú sociálnu podporu na určitý čas. Doslova sme boli na nule. Bez jazykových znalostí, bez peňazí, bez práce, bez auta. Auto sme potrebovali, lebo bez toho sme sa nevedeli ani pohnúť. Napríklad na jazykový kurz sme mali chodiť do mesta Providence, pričom koleno ma sústavne bolelo. Najprv sme si kúpili auto, pomohli nám aj peniaze, ktoré sme si zarobili v Rakúsku. Aj nejakú prácu sme si našli, tiež načierno. Mali sme aj rôzne nepríjemnosti. Z Maďarska emigrovalo dosť veľa neprajných, zlomyseľných ľudí, tí sa ani tam nezmenili. Napríklad bol jeden muž, ktorý mal kameru - inak bol práve taký nešťastník ako my – a vyhrážal sa nám, že nás nahrá a udá za čiernu prácu. Nerada som bývala v tej latinskej štvrti, často tam bývali bitky. Jednu noc došlo k streľbe. Potom dobehli policajti, prvá pomoc a hasiči, celú noc bol hurhaj. Druhý deň hneď ráno sme sa zbalili a odštartovali sme do New Yorku.

Dočasne sme sa ubytovali a hľadali sme si prácu. Manžel sa stal taxikárom v Brooklyne a ja som začala upratovať. Mala som 20 rokov, nič som nevedela, vlastne ani upratovať. Potom sme bývali na rôznych miestach, horších i lepších. Nemám zrátané, koľkokrát sme sa za tie roky sťahovali. Neskôr sme sa dostali do jedného hotela, tam bol manžel údržbárom a ja upratovačkou. Tam som sa zdokonalila v tejto robote. Vedúcou hotela bola jedna Nemka a tá mi veľa pomohla. Potom som upratovala aj v takých hoteloch, ako napríklad Mariott. To bola moja „kariéra“ na tomto poli. Čím ďalej, tým viac sme mali známych, a tak sme získavali nové informácie. Naša cesta viedla na jeden majetok neďaleko New Yorku. Bolo to krásne miesto, natoľko sa mi zapáčilo, že aj dnes žijem v tom kraji. Zamestnanie sme si našli na podnet jednej našej známej z Maďarska, ktorá bola zamestnaná u Rockefellerovcov. Na tomto majetku žila jedna milá stará pani, dobre sme si rozumeli.

Veľa som trpela, lebo koleno ma sústavne bolelo. Na odporúčanie lekára, inak Maďara zo Slovenska, som išla na ďalšiu operáciu. Tá bola úspešná, časom som dokázala už normálne chodiť. Bez manžela by som to vtedy nebola zvládla. Naše manželstvo však postupne prestalo fungovať, tak sme sa rozviedli. Vedela som, že musím postúpiť. Premýšľala som o tom, čo mám robiť, čo by bolo pre mňa najvhodnejšie? Vtedy som chodievala s nohou na masáž a masérka ma tiež povzbudzovala, aby som začala študovať túto profesiu. Zaujala ma natoľko, že som sa prihlásila na kurz. Poldruha roka každý deň doobeda sme mali prednášky a prax. Bolo to pre mňa ťažké obdobie, lebo som popri tom aj pracovala a denno-denne som sa musela učiť anatómiu a ďalšie odborné disciplíny v angličtine. Špecializovala som sa na športovú terapiu. Po úspešnej skúške sa začala nová kapitola v mojom živote.

Teraz som si hľadala prácu už ako masérka. Spolu s kamarátkou sme sa prihlásili na jednu sezónu do lyžiarskeho raja v štáte Colorado. Cestovali sme tam tri dni autom. Toľko snehu ako tam som ešte v živote nevidela. Koncom sezóny som sa rozhodla, že využijem túto príležitosť a navštívim známych od Los Angeles po Floridu. Zbalila som si kufre a niekoľko týždňov som bola na cestách. Vtedy som sa presvedčila na vlastné oči, nakoľko pestrá, na prírodné krásy bohatá je táto veľká krajina.

Vrátila som sa do New Yorku, kde som začala pracovať v jednom športovom stredisku. Najprv len jeden deň v týždni, potom vždy viac a viac. Pracovala som tam vyše tri roky. Veľmi dobre som sa tam cítila, ale neskôr, keď som si kúpila vlastný byt, som začala pracovať doma. Väčšinu klientov mám zo športového strediska, ale vždy pribúdajú aj noví. Pracujem doma denne približne štyri hodiny. Je to ťažká fyzická práca, náročná na ruky. Okrem toho mám klientov, ku ktorým chodím na byt. Najstarší z nich je 86-ročný pán. Inzeráty nepodávam a snažím sa vopred informovať, keď ma požiadajú o prácu doma. Doteraz som sa len raz dostala do nepríjemnej situácie a dúfam, že sa to nebude opakovať. Mám rada túto prácu aj preto, lebo tu ide aj o medziľudské kontakty. Všelijakí ľudia chodia ku mne, v podstate z každej vrstvy spoločnosti, je medzi nimi aj multimilionár. Tak je to v poriadku, som spokojná. Získala som aj diplom osobitného, individuálneho trénera, tak sa budem venovať aj tomu. No a možno onedlho sa znovu vydám.

Moje dve sestry žijú v Békešskej Čabe. Mladšia má manžela Slováka a staršia Američana. Erika získala univerzitné štipendium v Spojných štátoch, tak sme boli za ten čas v New Yorku spolu. Tu sa zoznámila s kamarátom môjho priateľa a nakoniec sa z toho zrodila láska. Môj švagor z New Yorku žije v Čabe a veľmi dobre sa tu cíti. Hovorí, že mu tunajšia atmosféra pripomína starú Ameriku.

Dosť často chodievam domov, prídem aj v decembri. Potrebujem sa stretnúť s rodinou a s tunajšími priateľmi. Cesta do Budapešti trvá desať hodín. Pred niekoľkými rokmi by som sama nebola verila tomu, že raz to bude pre mňa takéto prirodzené. Po toľkých rokoch som doma aj tam, ale nie celkom. Nie tam som sa narodila, nie tam som prežila detstvo.

(aki)

Foto: (a)