„Tí Tardošské vrchy slnkom zlátené, šťastia plnej lásky sú vysvätené. Malý kostolíček prostred dediny, tam sme sa učili pekné modlitby. Čas sa nám už kráti, roky odídu, tú rodnú dedinku nechcem zabudnúť...“

Citovali sme časť z tardošskej hymny, ktorú zložili do Tvrdošoviec odsťahovaní Tardošania a na ktorú sú právom hrdí ich rodáci. Preto už pred niekoľkými rokmi si ju zaradili do repertoáru aj členovia Tardošského speváckeho zboru Gerecse a spievajú ju na rôznych národnostných podujatiach. Nedávno sme sa stretli s najstaršími, zakladajúcimi členkami zboru, ktoré nám rozprávali o svojej láske k rodnej obci, ľudovej hudbe a spevu ako aj o svojich životných skúsenostiach. Boli to Anna Beliková (1925), Terézia Kissová (1928), Mária Šenková (1929) a Terézia Slezáková (1929).

- Spev sprevádza náš život od kolísky až po hrob... Spev nás živil a živí a preto láska k nemu pramení v našich srdciach, - takto sa vyjadrili tardošské ženy. Nepochybovali sme o ich slovách, veď aj dnes, keď už majú všetky vyše sedemdesiat rokov, nemienia prestať spievať. A to nielen pre vlastné potešenie a zábavu, ale aj pre radosť iných.

Tardošania vyrastali s ľudovou pesničkou. Voľakedy nebol rozhlas ani televízia, o počítačoch ani nehovoriac. Ľudia boli prevažne chudobní, všeličo im chýbalo, ale boli šťastní, veselí, pretože často spievali: pri domácej práci, na poli, mládenci a dievky po večeroch, keď sa stretávali. Mládenci spievali obvykle v krčmách, odkiaľ sa ozýval spev po večeroch, koncom týždňa, ale najmä počas rôznych sviatkov a, samozrejme, na svadbách. V dedine vždy bola nejaká ľudová kapela, najmä dychovky. Dvorenie a zvolenie si partnera sa kedysi dialo v Tardoši podľa zaužívaného zvyku, v ktorom mal spev tiež dôležitú úlohu. Dvoriť išli mládenci k vopred vyvolenej dievčine, obyčajne v sobotu večer. Zo začiatku vždy v skupine a cestou nepretržite spievali slovenské ľudové piesne. Keď prišli k domu vyvolenej, pod oknom jej zaspievali serenádu. Potom vošli všetci do domu a ak bolo privítanie srdečné aj zo strany rodičov, tak tam ctiteľ zostal a ostatní išli ďalej. Bol to veľmi pekný ľudový zvyk, v ktorom však najpozoruhodnejšie bolo správanie, uctievanie istých hodnôt pri nadväzovaní stykov. Tieto zvyky sa tradovali z generácie na generáciu...

Tardošania boli pobožní ľudia, vychovávaní podľa božích prikázaní a snažili sa vychovávať svoje deti v tomto duchu, aby dodržiavali morálne hodnoty. Nezanedbávali však ani pestovanie a zachovávanie príznačnej miestnej slovenskej ľudovej kultúry.

Naše informátorky s netajenou hrdosťou zdôraznili, že ani za ťažkých podmienok sa nevzdali svojej viery a svoje potomstvo vychovávali podľa zaužívaných tradícií.

V súčasnosti ako dôchodkyne majú aj zlé skúsenosti. Trápi ich, že medzi ľuďmi je málo vzájomnej úcty. Sú si vedomé, že vždy sa našli aj zlí jedinci, ale podľa ich názoru nemali takú živnú pôdu ako dnes. Vďaka svojej životnej múdrosti sú objektívne a zároveň si kladú otázku: Kto vychoval týchto ľudí? Či nemajú aj dnešní dôchodcovia vinu na tom, ako sa v súčasnosti správajú ich potomkovia?

Mnohí v rokoch socializmu stratili vieru v Boha, lebo sa snažili prispôsobiť sa režimu. Teraz žnú, čo vtedy zasiali... Pochopiteľne, nechcú všetkých hádzať do jedného vreca. Darmo sa po roku 1989 systém zmenil, zmýšľanie mnohých ľudí zostalo také isté. Viacerí prevracali kabáty a znova sa prispôsobili novým okolnostiam. Mnohí si mysleli, že po zmene sa budú diať zázraky a budú sa mať dobre bez vlastného pričinenia. Nestalo sa tak. Čo ich však najviac trápi, že kostoly sa vyprázdňujú. Semeno, ktoré ateisti zasiali, rastie a množí sa počet kriminálnych činov a všetky druhy zla.

Nemali to ľahké ani ony v tých časoch, ale konali si svoju rodičovskú povinnosť, vychovávali deti a vnúčatá, ako im to duša, srdce a svedomie kázali. Snažili si zachovať svoje duchovné dedičstvo: pevnú vieru v Boha, pesničky a zvyky svojich slovenských predkov. Keď sa zrodila myšlienka založiť spevácky zbor, neváhali, chodili po dedine a nahovárali ľudí s pekným a zvučným hlasom. Mnohí sa prihlásili a počas dlhoročného jestvovania speváckeho zboru preslávili svoju obec, ale aj celú slovenskú pospolitosť žijúcu v Maďarsku.

Čo ich tak dlho drží v speváckom zbore?

Spev majú jednoducho rady, ale okrem toho prežili už spolu veľa krásnych a nezabudnuteľných zážitkov. Okrem ľudovej pesničky ich viaže k speváckemu zboru aj dlhoročné priateľstvo, vyplnené vždy veselou náladou a žartmi. Bez všetkého toho by jednoducho nevedeli žiť. Chýbali by im ako smädnému voda...

Teší ich aj to, že sa do tejto krásnej a šľachetnej činnosti zapojili už aj mladšie generácie, čo je zárukou budúcnosti. Chvalabohu, ani dnes im nepadne zaťažko týždenne chodiť na skúšky, alebo niekam odcestovať na vystúpenie. Spev im dáva silu, spev je ich životom. Preto sa ho nevedia zrieknuť ani v tomto pokročilom veku...

Zarmucuje ich však, že v posledných rokoch zo speváckeho zboru mnohí odišli pod ťarchou rokov a choroby. Mnohých museli odprevadiť už aj na poslednej ceste do tardošského cintorína a už aj ony sa blížia k sklonku svojho života...

(if)