Vždy som jej závidela prirodzené plavé vlasy. Už ako šesťročné sme sa spolu hrávali, ba mali sme aj podobné šaty. Ten istý strih, iba iná farba. Pravda, jej viacej pristali. Dodnes veľmi dbá na svoj zovňajšok, ale možno zaň vďačí aj dobrým génom. Veď nikto by o nej nepovedal, že porodila štyri deti...

Jej spätosť so slovenčinou je samozrejmá, výslovnosť čistá a agilnosť v miestnych slovenských dianiach obdivuhodná. Reč je o Ivete Horváthovej Körtvélyesiovej, predsedníčke Slovenskej samosprávy v Šóškúte a členke Slovenskej samosprávy Peštianskej župy.

Otec pochádza z Válu, matka zo Šóškútu. „Stará mama z maminej strany je Švábka z Törökbálintu. Počas prvej svetovej vojny jej otec zomrel a matka - Slovenka - sa znovu vydala sem do Šóškútu, zobrala si Slováka, takže moja stará mama mala jedného vlastného a jedného nevlastného súrodenca. Starý otec má síce nemecké meno, Reiner, ale je Šóškútčan, má slovenské aj nemecké korene,“ zaviedla ma do tajov rodinnej histórie, hoci, ako sa priznala, sa nikdy hlbšie nezaoberala so svojím rodokmeňom.

„V našej rodine je to tak, že rozdiel medzi mojou mamou a mojou tetou je 17 rokov. Moja mama je najmladšia a narodila sa vtedy, keď sa jej sestra vydávala za Budapešťana, Maďara. Starí rodičia sa potom doma nemohli rozprávať po slovensky, lebo ujo by im nerozumel. Takže moja mama sa, žiaľ, nenaučila po slovensky. Háčik je v tom, že ujo sa naučil od svojej manželky a v dedine. Pracoval v miestnom poľnohospodárskom družstve a tam sa musel naučiť po slovensky. Mama ma ale zapísala do budapeštianskej slovenskej školy.“

Po úspešnom skončení budapeštianskeho slovenského gymnázia Iveta sa vybrala s mnohými ďalšími spolužiakmi do Bratislavy, kde vyštudovala žurnalistiku. Medzitým sa vydala. Narodili sa jej dve deti a potom, ako manžel (Ondrej Horváth, vedúci úradu CSS) ukončil právnické štúdiá, ostali v hlavnom meste Slovenskej republiky, kde mal prácu. „Medzi sebou v rodine sa rozprávame väčšinou po maďarsky. Najstarší syn Bátor vie veľmi dobre po slovensky, ostatné deti už menej. Donát sa síce narodil v Bratislave - mal dva roky, keď sme sa vrátili sem, do mojej rodnej dediny, ale jeho sme už zapísali do maďarskej škôlky. On síce rozumie po slovensky, ale rozprávať nevie. Každý rok chodí do slovenských táborov i k známym. Dorozumie sa, nerobí mu problém pochopiť, o čom je reč, ale hovoriť nevie. Nie je taký smelý ako jeho starší brat. Dvaja najmladší, a to je zaujímavé, niektoré veci vedia iba po slovensky, niektoré iba po maďarsky, ale živú hovorenú slovenčinu nepoznajú natoľko, ako ich starší súrodenci. Medzi sebou s manželom a niekedy aj s Bátorom sa rozprávame po slovensky. Keďže prvé dve deti sa narodili na Slovensku, nielen slovenské ľudové, ale typické Walt Disneyovské rozprávky máme v slovenčine a deťom nerobí problém, keď im ich čítam. Ak napríklad Tarzana máme v slovenčine, neprekladám text do maďarčiny. Chlapcom to absolútne nerobí problém. Takisto im nerobí problém, keď púšťame nejaké DVD v slovenčine, napr. Krtka. Aj keď sú na Krtka už veľkí, majú ho veľmi radi,“ hovorí.

Pred príchodom tretieho prírastku do rodiny, Szóráda, bola servisnou referentkou pre Česko, Slovensko a Maďarsko v jednej medzinárodnej firme.

„Keby som mohla zmeniť chod svojho života, nechcela by som mať deti v inom čase. Chodievam každý mesiac na rodičovské združenia do Bátorovej školy a triedny učiteľ je o desať, ale možno aj viac rokov mladší než ja. Vidím tam starších rodičov – niektorí napríklad majú už aj vnúčatá, teda medzi ich deťmi je veľký vekový rozdiel. Myslím si, že lepšie rozumiem tomu, čo prežíva môj šestnásťročný syn, lebo to nebolo až tak dávno, keď som bola v jeho veku. Alebo možno je to aj mentalita – myslím si, že takisto budem chápať aj to, čo prežíva najmladší syn Lóránd. Myslím si, že pre dieťa nie je zlé, keď má mladých rodičov. Pokiaľ človek má na to vhodné podmienky, keď má dobrého partnera, minimum financií a veľa lásky, tak je už zrelý na to, aby si založil rodinu. Nehovorím, že to bolo plánované, že by som nemohla počkať aspoň rok alebo dva, ale keď prišiel prvý syn, boli sme veľmi radi. So zatiaľ najmladším synom patrím k tej generácii žien, ktorá sa podujíma rodiť v strednom veku. Medzi prvým a štvrtým synom je rozdiel 13 rokov, myslela som, že už budem na pôrod stará, ale nie, lebo momentálne je to in, je to trendy, že ženy rodia nad 30-35 rokov. Väčšinou však ony nemôžu mať viac detí a jedno dieťa nie je dieťa,“ podelila sa s nami o svoje skúsenosti Iveta Horváthová Körtvélyesiová.

Nie natoľko ružový je stav v dedine, kde založili slovenskú samosprávu pred piatimi rokmi a Iveta sa ako mladá a agilná predsedníčka ihneď postavila na jej čelo. Medzi prvými úlohami bolo pozbieranie starodávnych šóškútskych piesní, organizovanie slovenského dňa spojeného s gastronomickou špecialitou – Kapustníkového festivalu a rozbehnutie jazykového kurzu slovenčiny. Kurz navštevovali zväčša príslušníci strednej a staršej generácie, ktorí nemali ani tak záujem o jazykovú skúšku, skôr sa chceli dorozumieť s rodinou na Slovensku, prípadne počas výletov. Zo Šóškútu sa tiež mnohí presťahovali po druhej svetovej vojne na Slovensko. Ich potomkovia žijú v okolí Bratislavy a sú častými návštevníkmi, okrem iného aj Kapustníkového festivalu.

Treba dodať, že jazykový kurz po troch rokoch zanikol, nakoľko záujem oň značne klesol.

O skúsenostiach so slovenskou samosprávou mi pani predsedníčka povedala nasledovné: „Obecná samospráva nás prijala ako nutné zlo. Zákon jej predpisuje, že je povinná nám pomáhať. My však od nej nedostávame ani finančnú, ani žiadnu inú pomoc. Tohto roku nám prvýkrát poskytla stotisíc forintov na Kapustníkový festival, ale iba kvôli tomu, že obec nezorganizovala kvôli zlému počasiu ani deň detí, ani 1. máj, a vlastne sa jej uvoľnili financie. Obyvatelia nás však prijali inak. Na jednej strane som bola prekvapená, že nás podporovali aj takí ľudia, o ktorých som nepredpokladala, že majú o takéto niečo záujem. Na druhej strane som bola nemilo prekvapená, lebo tí, ktorí majú naozaj slovenské korene, ich rodičia alebo starí rodičia dodnes ešte rozprávajú po slovensky, to berú tak ekonomicky, alebo ja neviem... Myslia si, že je to etnobiznis, že my to robíme iba kvôli tomu, aby sme dostávali peniaze. Päť rokov nám to trvalo, kým som vybojovala, aby v šóškútskom časopise zvlášť uverejňovali náš rozpočet. Nielen naše príjmy, ale aj výdavky. Totiž v prípade príjmov zo štátneho rozpočtu sa zvlášť neuvádzali jednotlivé inštitúcie, ale v rubrike výdavkov už figurovala slovenská samospráva. Občania sa takto nemohli dozvedieť, ako hospodáril náš zbor so štátnymi peniazmi,“ povedala predsedníčka vekovo zmiešaného zboru.

Aké sú jej plány do budúcnosti? Okrem – ako to ona nazýva – logistiky svojej rodiny by sa chcela venovať malým deťom, škôlkarom. V septembri začala navštevovať sarvašskú vysokú školu, odbor učiteľka národnostnej materskej školy. Počas štúdia žurnalistiky síce navštevovala hodiny pedagogického minima, ale poslednú štátnicu neurobila. „Psychológiu som ešte urobila, pedagogiku však už nie, lebo vtedy som si myslela, že to nie je to, čo by som chcela robiť. A je to zvláštne, že teraz by som sa chcela venovať pedagogike. Vlastne chcem robiť rehabilitačnú pedagogiku,“ hovorí s úsmevom a už uteká zavolať svojich synov, aby sme urobili spoločnú fotografiu rodiny. Jej dodnes pekné plavé vlasy rozcucháva vietor a racionálny, pritom pozitívny prístup k veciam ju vedie celým životom.

Eva Patayová Fábiánová