Obec Tárnok na Dolnej zemi pravdepodobne málokto pozná. Asi len tí, ktorí sa s ňou nejakou formou dostali do styku vedia, že táto malebná veľkoobec leží 20 km juhozápadne od Budapešti.

Je bohatá na prírodné krásy a nehmotné hodnoty, ktoré si obyvatelia dodnes usilovne zachovávajú. V Tárnoku žilo roku 2005 8207, dnes je to podľa odhadov približne 10 000 ľudí. Obec sa rozrástla pozdĺž potoka Benta, ktorý sa vlieva do Dunaja. Po vonkajších okrajoch obce, na Starom vrchu a okolo rybníka, vyrástli chatové osady. Intravilán obce pozostáva z troch častí. Sú to Stará dedina z 18. storočia, Nová osada a háje, ktoré boli obývané v 20. a 30. rokoch minulého storočia.

Do tejto malebnej obce sa pred tridsiatimi rokmi zaľúbila aj členka miestnej slovenskej samosprávy, bývalá asistentka nápravnej pedagogiky Anna Sümegiová. Stretla som sa s ňou na nedávnej miestnej akcii, na Krvatačke. Vysvitlo, že pani Anna podobne ako ja pochádza z Dolnej zeme. Zaujímal ma jej osud, ako sa vlastne dostala do Tárnoku.

- Z akej rodiny pochádzate?

- Volám sa Anna Sümegiová Schummerová, narodila som sa v Pitvaroši. Moji rodičia boli ozajstnými Slovákmi. Starí rodičia z otcovej aj z maminej strany mali slovenské korene, žili podľa slovenských tradícií, rozprávali medzi sebou len po slovensky. Samozrejme, aj moji rodičia sledovali ich príklad, hovorili sme medzi sebou prekrásnou dolnozemskou mäkkou slovenčinou. Mám sestru, ktorá dokončila Vysokú školu pedagogickú v Sarvaši a ktorá dnes žije v maďarskom prostredí v Makove. Na svoje korene ani ona nezabudla, dodnes prekrásne hovorí po slovensky, len v každodennom živote nemá možnosť používať svoju materčinu. Moja mama viedla domácnosť a príležitostne bola zamestnaná ako administratívna pracovníčka v cukrovare v Mezove (Mezőhegyes). Otecko bol elektrikárom v cukrovare. Po odchode do dôchodku bol vrátnikom v Kardoskúte. Žila som v takom prostredí, kde ma obklopovali slovenské tradície. Robili sme tradičné zabíjačky, rodinné oslavy v širokom kruhu svojich blízkych, spolu sme chodievali do kostola a varili sme typické dolnozemské slovenské jedlá, ako napr. sármu, špricky, kysnutie halušky, halušky, pampúšky atď.

- Kde ste študovali?

- Slovenskú základnú školu som vychodila v Pitvaroši, odkiaľ viedla moja cesta do Slovenského gymnázia v Budapešti. Tam som zmaturovala. Zostala som v hlavnom meste, kde som sa zoznámila s manželom. Niekoľko rokov sme žili v Budapešti, kde sa nám narodila najstaršia dcérka Kristína.

- Z Budapešti viedla vaša cesta do Tárnoku. Ako ste sa dostali do tejto malebnej obce?

- Môj manžel Gábor pochádzal z Budapešti. Pracoval ako strojný inžinier. Žiaľ, pred ôsmimi rokmi zomrel. Keď sme sa zoznámili, býval so svojimi rodičmi. Po sobáši nám jeho starí rodičia ponúkli pozemok, ktorý sa nachádzal v Tárnoku. Tu sme začali stavať rodinný dom, ktorý sme dokončili za pár rokov. Odvtedy, už viac ako tridsať rokov, bývam tu. Predtým som Tárnok nepoznala, nevedela som, kam idem. Ani len toľko som nevedela, že ho kedysi založili Slováci z okolia Nitry. Až po presťahovaní sa som zistila, aké mám šťastie. Dostala som sa do takého istého slovenského prostredia, z akého som z pochádzala.

- Čím ste sa zaoberali, kde ste pracovali?

- Do Tárnoku sme sa nasťahovali už s najstaršou dcérou. Časom sa nám narodila ešte jedna dcérka a syn, takže som bola deväť rokov doma s deťmi. Medzi materskými dovolenkami som vyučovala slovenčinu v miestnej základnej škole. Potom som dlhé roky bola nezamestnaná. Tento čas som využila na to, aby som absolvovala kurz asistentky nápravnej pedagogiky. Pred dôchodkom som pracovala v Základnej škole I. Montágha v Budapešti, kde som sa zaoberala s autistickými deťmi. Predtým som nevedela, že to dokážem, ale ako sa ukázalo, som schopná zaoberať sa s postihnutými deťmi. Zbožňovala som moje pracovisko a deti, ale priznám sa, nebolo to vždy ľahké.

- Aký je rozdiel medzi Pitvarošom a Tárnokom z hľadiska zachovávania slovenských tradícií?

- Myslím si, že Pitvarošania viac dbajú o svoje slovenské tradície. Napríklad tam je vyučovanie slovenského jazyka v materskej aj v základnej škole. Vyučovanie slovenčiny existovalo kedysi aj v Tárnoku, ale po zmene spoločenského zriadenia zaniklo. Tu asi bola rýchlejšia asimilácia. Dnes sa tu už len málokto hlási k slovenskej národnosti. Je ich asi stopäťdesiat - dvesto a už len máloktorí vedia po slovensky.

- Ako vás prijali Tárnočania?

- Ja som mala šťastie, pretože veľmi rýchlo. Vlastne celú našu rodinu ihneď prijali. Keď sa dnes rozprávam s novými obyvateľmi obce, aj oni tvrdia, že je tu priateľská komunita. Dlhé roky som bola členkou miestneho speváckeho zboru. Neraz nám pomáhal aj môj manžel. Či už ako vodič, keď sme cestovali na vystúpenia, alebo vykonával iné úlohy v pozadí. Keďže od začiatku nášho príchodu do obce som sa aktívne zapojila do miestneho spoločenského života, nemali sme problémy zžiť sa s novými ľuďmi, s novým prostredím.

- Kedy ste začali pracovať v slovenskej samospráve?

- Druhý cyklus spolupracujem so slovenským voleným zborom. Ochotne som vyhovela prosbe predsedu zboru Jána Lepňáka. Táto činnosť je mojou srdcovou záležitosťou.

- Čím sa zaoberajú vaše deti?

- Najstaršia dcéra Kristína, ktorá má 31 rokov, dokončila univerzitné štúdiá v Segedíne na odbore média a komunikácia. Pracuje v Budapešti v jednej menšej súkromnej firme ako odborníčka na PR. Druhá, 29-ročná dcéra Andrea, je odbornou asistentkou v budapeštianskej nemocnici Városmajor. Myslím si, že je to veľmi náročná práca, skôr povolanie. Syn Gábor, ktorý má 24 rokov, teraz dokončil odborný kurz a pracuje v kaviarni Frei. Som veľmi pyšná na svoje deti, ktoré dokázali získať vzdelanie a uplatniť sa v živote. Vnukov, žiaľ, ešte nemám. Andrea sa v lete vydá, dúfam, že ma čoskoro poteší vnúčatami.

- Podarilo sa vašim deťom vštepiť lásku k slovenským tradíciám?

- Do minulého roka, kým moja mama nebývala u nás, ale na Dolnej zemi, sme boli častými hosťami v Pitvaroši. Letné prázdniny a Veľkú noc moje deti trávili zvyčajne u starých rodičov. Sú si vedomé toho, odkiaľ pochádzajú a poznajú slovenské zvyky. Kedysi sme s nimi často cestovali aj na Slovensko, kde máme v obci Senec príbuzných. Na Slovensku máme aj obľúbené lyžiarske stredisko. Žiaľ, jazyk som ich nenaučila, čo mi dodnes neodpustili a za čo sa veľmi hanbím. Dnes kvôli pracovným povinnostiam majú už len málo času, na pracoviskách potrebujú skôr svetové jazyky. Napriek tomu, že žijú v maďarskom prostredí, zbožňujú slovenskú gastronómiu. Najradšej majú špricky, halušky a klobásu. Podľa toho, ako im vychádza čas, sa zapájajú aj do zachovávania tárnockých slovenských zvykov a navštevujú naše slovenské podujatia.

Andrea Szabová Mataiszová