Anna Termanová z Dolných Petian ● „Vidím, že som nežila nadarmo...“

Nikto nevie, čo mu osud prinesie. Život je púť do neznáma. Staroba je ako uzlíček spomienok uložených kdesi hlboko v našej duši, poistený kľúčom, ktorý vlastní iba sám majiteľ.

- Manžel a ja sme nerozluční od tej chvíle, ako sme si roku 1947 sľúbili večnú vernosť a vydali sa na spoločnú cestu životom. Teda o dva roky budeme oslavovať 60. výročie manželstva. Každý deň sa modlím k Pánu Bohu, aby sme sa obaja dožili tohto významného jubilea. Obaja sa snažíme spríjemniť si čas, ktorý je nám denno-denne darovaný, a prežiť ho v kruhu našich najdrahších - detí, vnúčat, pravnúčat a všetkých milých okolo nás. Jediné naše želanie je, aby nijaký mrak nezatienil náš spoločný život a aby tá posledná rozlúčka nebola ťažká, - zdôverila sa nám Anna Termanová z Dolných Petian. Počas tejto osobnej výpovede, vyžarujúcej neoblomnú nádej, sa doslova omladzuje tvár 82-ročnej tety Anny.

Staroba je ako uzlíček spomienok uložených kdesi hlboko v našej duši, poistený kľúčom, ktorý vlastní iba sám majiteľ. Pri našom rozhovore s tetou Annou sa pomaly rozväzuje tento symbolický uzol, vyjavujú sa obrazy z detstva a mladosti a pred nami sa otvára životná púť starenky. Jej túžby, sny, radosti i starosti...

- Pochádzam z Dolných Petian, ako aj môj manžel. Ja a moji dvaja súrodenci sme prežívali pekné detstvo, lebo v našej rodine vládla láska a obaja rodičia boli súci do života. Radostné a bezstarostné detstvo sa skončilo, keď som sa vydala. Po šťastnej svadbe prišli deti - dcéra a syn a nasledovali krásne materské radosti a starosti. Môj manžel je láskavý, životaschopný muž, vždy oddaný rodine, ale aj svojmu povolaniu. Bol dobrým horárom. Trval na tom, aby som zostala doma, vychovávala deti a viedla domácnosť. Veru som neoľutovala, lebo som sa mohla plne venovať rodine, deťom a manželovi. Nechcem sa vychvaľovať, ale podarilo sa nám vychovať dobré deti. Sme hrdí a šťastní, že sme sa mohli pričiniť aj o výchovu štyroch vnúčat a piatich pravnúčat. Doslova skrášľujú a obšťastňujú jeseň nášho života.

Sme svorná rodina, priam lipneme na sebe. Nazdávam sa, že každý starý človek - rodič túži po tom, aby ho obklopovali jeho najmilší, s ktorými sa môže porozprávať a ak si to žiadajú, môže im aj poradiť. Je to akési chvíľkové omladenie duše a tela. Pre mňa je to neuveriteľne vzácna vec, keď bilancujem a vidím, že som nežila nadarmo, lebo predo mnou stojí veľká rodina. Sú to moji, naši potomkovia, veď v ich žilách prúdi moja, naša krv.

Sťažovať sa môžem jedine na to, že mi zo dňa na deň ubúda fyzická sila, čo často sprevádza aj fyzická bolesť. Pochopiteľne, už aj z tohto dôvodu sa nemôžem s deťúrencami pozabávať tak ako pred pár rokmi. Smutno mi býva, keď si uvedomím, že obaja moji súrodenci, ako aj celá rodina z maminej a otcovej strany, už vymrela. Zostala som len ja. Útechu hľadám vo svojej rodine.

Nikto nevie, čo mu osud prinesie. Život je púť do neznáma. Až keď prejde veľa rokov a obzrieme sa späť, môžeme zhodnotiť svoju životnú púť a svoje skúsenosti.

- Myslím si, že som prežila pekný a hodnotný život a z Božej milosti sme sa spolu s manželom dožili pokročilého veku.

Čo je tajomstvom dlhého života a šťastného manželstva?

Neviem vám presne povedať. Som jednoduchá žena, ale myslím si, že v živote je najdôležitejšia láska, ktorá, ako sa hovorí, aj hory prenáša. Ak by som mohla poradiť mladým, tak by som im povedala, nech sa berú iba z lásky. Lásku však treba neustále pestovať, starať sa o ňu, aby nezovšednela, nezanikla. Lebo len v láskyplnom manželstve a harmonickej rodine môže byť človek šťastný, iba v takejto rodine možno vychovávať zdravé a dobré deti, za ktoré sú rovnako zodpovední obaja rodičia. Pravá láska rodičov a ich láska k deťom živí rodinu, prenáša sa aj na deti, ktoré sa takto stávajú šťastnými.

V láskyplnej a harmonickej rodine vychované deti a vnúčatá potom dokážu láskou „splácať“ svojim rodičom a starým rodičom, ktorí to potrebujú ako každodenný chlebík.

- Svätá pravda. Vo všeobecnosti mladý človek si myslí, že je zo železa a všetko zvládne. Často odmieta pomoc, nepočúva rady starších, ba bagatelizuje ich. Neraz potom za to draho zaplatí... Na druhej strane zase starý človek, ktorý sa dožíva pokročilého veku, potrebuje pomoc aj vtedy, keď ho netrápia vážne choroby. Myslím si, že každý bez výnimky s radosťou prijíma duševnú a fyzickú pomoc. Stáva sa však, že starému človeku je ťažko na srdci, keď sa pozerá na to, ako druhý pre neho pracuje a obetuje mu svoj vzácny čas. Najmä ak ide o dlhšie obdobie. Musí sa však s touto situáciou zmieriť a vedieť prijímať pomoc s láskou. Poznám to z vlastnej skúsenosti, veď aj ja som opatrovala štrnásť rokov svoju svokru. Náhle ťažko ochorela, dostala krvácanie do mozgu a čiastočne ochrnula. Bez mojej každodennej lásky a opatery by sa nebola obišla. A ja zase mám pokoj na duši, že som to zvládla a uľahčila jej dlhotrvajúcu bolesť a trápenie.

Záverečné slová tety Anny Termanovej môžu byť pozoruhodné, hodné na uváženie a zamyslenie sa pre každého z nás.

(fúziková)