Ak sa niekto zaujíma o život Slovákov v meste Orosláň, poradíme mu obrátiť sa na Betku, teda predsedníčku tamojšej slovenskej samosprávy a pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku - slovenského klubu Alžbetu Szabovú.

Roku 1979 ju vtedajší vedúci kultúrneho oddelenia mestskej rady, známy slovenský aktivista Jozef Daniš požiadal, aby sa zapojila do organizovania slovenského života v meste. S radosťou sa pustila do práce a po viac ako štyroch desaťročiach ju vykonáva s takým istým oduševnením, ako v počiatkoch.

O slovenskom dianí v Orosláni pravidelne informujeme na stránkach nášho týždenníka, naši čitatelia majú prehľad o tom, akú činnosť vyvíja tamojší slovenský volený zbor a pobočka ZSM, poznajú, mnohí aj osobne, oporu oroslánskej Slovače. My sme sa rozhodli predstaviť vám Alžbetu Szabovú rodenú Hanzlíkovú ako ženu a matku so zaujímavým osudom.

Betkine korene siahajú do Orosláňu, aj keď ona sa narodila v Dvoroch nad Žitavou a do krajiny svojich predkov sa presťahovala začiatkom 70. rokov. Jej otec, oroslánsky Slovák, baník, sa roku 1947 rozhodol presídliť sa do Československa, presnejšie do nemeckého pohraničia, do Sokolovského revíru, kde boli hnedouhoľné bane. Mamička, ktorá bola maďarského pôvodu, sa však tam nevedela dohovoriť a necítila sa dobre v kraji, kde si robili nároky na svoj majetok vysťahovaní Nemci. Manželia preto odišli do Dvorov nad Žitavou, kam prišli medzi svojich, veď tam sa usadili takmer všetci presídlení Oroslánčania. Betka mala pol roka, keď sa presťahovali na nové sídlisko do Veľkého Krtíša. Po absolvovaní základnej školy sa rozhodla študovať na Strednej poľnohospodárskej záhradníckej škole v Malinove, neďaleko Bratislavy. Dodnes tvrdí, že sa rozhodla správne - záhradníctvo jej prirástlo k srdcu, je nielen jej profesiou, ale aj koníčkom.

Aj keď rodina žila na Slovensku, často navštevovala príbuzných z matkinej strany v Orosláni. Raz sa na jednej svadbe zoznámila so sympatickým mládencom Štefanom Szabóom. Láska vraj hory prenáša - v ich prípade sa preniesla ponad hranice a roku 1970 bola svadba. Po niekoľkomesačných vybavovačkách sa Betka presťahovala do rodiska svojich rodičov. Krátky čas pracovala v obuvných závodoch. Roku 1971 sa jej narodila dcérka Monika (je tajomníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku) a o tri roky neskôr Erika (pracuje v termálnych kúpeľoch Bük). Mladšia dcérka mala sotva pol roka, keď mladej mamičke ponúkli miesto vedúcej záhradníctva. Ako hovorí, ponuku nemohla odmietnuť, veď na tomto pracovisku začínala od najnižšieho stupňa. S jej prácou boli spokojní a po necelých dvoch rokoch mohla naplno využívať svoje teoretické i praktické znalosti. Nebolo jednoduché zosúladiť prácu vo vedúcej funkcii s prácou v domácnosti a výchovou detí, ale s pomocou manžela to dokázala. Koncom 70. rokov, keď sa aktívne zapojila do organizovania slovenského života v meste, mala ešte menej voľného času. Nechcela sa zmieriť s tým, že v meste od roku 1939 neexistovala výučba slovenského jazyka, preto sa v polovici 80. rokov rozhodla viesť kurzy slovenčiny. Prihlásili sa nielen dospelí, ale aj deti. Iste ich motivovali aj priateľské styky s mestami a obcami na Slovensku, ako aj príbuzenské vzťahy presahujúce hranice. Postupne sa Oroslánčania pod vedením Betky Szabovej rozhodli oživiť miestne slovenské tradície a vytvorili nové. Aktívne sa na tom podieľajú členovia slovenskej samosprávy a slovenského klubu, pracovníci pamiatkového domu, dychovka Krídlovka a detská tanečná skupina Bránička.

I keď práce je i v súčasnosti veľa, nájde si čas aj na záľuby. Od apríla do októbra sa spolu s manželom presťahujú do chaty, sotva 3 km od mesta, kde sa môžu venovať svojim koníčkom. Betka sa stará najmä o výsadbu a manžel o údržbu okrasnej i úžitkovej záhradky. V lete cez prázdniny sem prichádzajú ich traja vnuci, hoci najkrajšie boli roky, keď boli menší a mohli s nimi chodievať na pár dní k Balatonu. S pribúdajúcim vekom začínajú mať chlapci svoje programy, ale taký je už život.

Po večeroch, keď nie sú práve žiadne akcie, si Betka rada prečíta slovenské časopisy a najnovšie informácie získava z internetu. Veľkým koníčkom jej manžela je hubárčenie a ona huby rada varí a najmä konzumuje. Najradšej má vysmážané dubáčiky. A keď sme už pri varení, jej obľúbeným jedlom je zajac na kyslo s knedľou. Po koláčoch veľmi netúži, keď už, tak má radšej slané, ako kapustový závin či kôprovo-tvarohový posúch. Samozrejme, v palete jedál nemôžu chýbať špeciality slovenskej kuchyne.

Teraz, keď som spoznala životný príbeh Alžbety Szabovej, mám dojem, že osud nie je vždy náhodný. Jej príchod do rodiska svojich predkov určite prispel k revitalizovaniu slovenských tradícií v tomto meste.

vzs