70. výročie svadby Papučkovcov v Mlynkoch ● Požehnaní dlhým životom

93-ročný ujo Štefan rýľoval záhradu, teta Magdaléna sa v kuchyni zvŕtala okolo sporáka a uspokojila ma: „Veď aj vlani zrýľoval celú záhradu."

Ani nie tak dávno som sa dozvedel, že v mojich rodných Mlynkoch žije manželský pár, ktorý sa chystá osláviť 70. výročie sobáša. Vieme, že svadba má veľa stupňov. Po 20. roku príde porcelánová, po 25. strieborná, po 30. perlová, po 35. ľanová alebo korálová, po 40. rubínová, po 45. jantárová alebo zafírová, po 50. zlatá, po 55 smaragdová, po 60. diamantová, po 65. kamenná, po 70. platinová alebo požehnaná. Po 75. roku je ešte jedna, a to nebeská. Aj vymenovať je ich veľa, nieže ešte prežiť. Magdaléna a Štefan Papučkovci ich už majú bezmála všetky za sebou, chystajú sa na tú predposlednú. Keď som si to uvedomil, začala sa ma zmocňovať hrdosť. Som predsa rodákom z tejto dediny, taká veľká udalosť je zriedkavá, nestáva sa len tak hocikde. Mnohí ľudia iba túžia po tom, aby sa dožili aspoň sedemdesiatky. Ja so svojimi 67. rokmi som vedľa nich iba holobriadok, veď som ešte nebol na svete, keď sa oni brali! Hlava sa z toho človeku krúti.

Štefan Papuček sa narodil začiatkom minulého storočia (1913), jeho manželka Magdaléna, rod. Urbaničová je len o šesť rokov mladšia. Čo všetko sa postávalo od ich narodenia! Svetové vojny, zánik a vznik štátov, zmeny štátnych zriadení, technika… Celý svet sa okolo nás zmenil, a oni sa ešte držia a idú oslavovať! To je teda výkon! Čosi ma ťahalo z Budína do Mlynkov, chcel som byť očitým svedkom udalosti.

Keď som prvý raz vstúpil do ich dvora, 93-ročný ujo Štefan rýľoval záhradu! Teta Magdaléna sa v kuchyni zvŕtala okolo sporáka a uspokojila ma: „Veď aj vlani zrýľoval celú záhradu." Na druhý deň, keď som sa k nim vrátil, gazda práve štiepal drevo a gazdiná ťahala cesto na štrúdle. Že kedy oddychujú? Hádam iba v noci.

- Teta Magdaléna, povedzte mi, ako sa vám žilo voľakedy?

- Chudoba bola preveliká. Bývali sme na druhej strane ulice. Mama nám zomreli, keď som mala 11 mesiacov. Nahradili ju stará mama. Aj rodinu sme mali veľkú. Starý tato sa takto modlievali: “Je nás spolu trinásť, a Pán Boh je pri nás." Stará mama boli malá žena, ale prísna a veľmi robotná. Všetko nás naučili, aby sme vedeli variť, piecť, robiť na poli. Zeme sme mali, aj vinohrad. Stará mama nás v lete dali spať na povalu. Keď boli štyri hodiny, už nás zobúdzali: “Vstávajte!“ Keď som hovorila, že veď je ešte tma, odpoveď bola: “Však si otvor oči!“ Museli sme vstať a ísť do poľa.

- A ako to bolo so školou?

- Do školy sme chodili od ôsmej do dvanástej, a po obede od druhej do štvrtej. Šesť klasov (tried) sme vychodili. Mali sme troch učiteľov: Bartha Róbert, riaditeľ, bol na nás veľmi krutý, Janda Győző, ten bol všetko: veliteľ hasičského zboru, učiteľ leventov…, a ešte učiteľka Ölbey Irén, tá chodila vždy taká biela. Nebolo nám ľahko, ale ľudia boli aj v tej chudobe veselí, ľúbili jeden druhého. Dnes už je to inak.

- Ako to bolo v rodine Papučkovcov?

- V podstate to nebolo inak ani u nich. Bola to tiež roľnícka rodina. Oni bývali tu. Mali kone, aj kravy. Tato Štefan mali 5 detí, jeden z nich bol Štefan, môj budúci muž.

- Ako ste sa zoznámili?

- Štefan ako mládenec hral na trúbe v hasičskej kapele. Učil ich Blaton, neskôr Draxler. Štefan hral a ja som tancovala. Stretávali sme sa v Šelpiciach u Rajnákov na dvore. Rajnák hral na harmonike. Tam sa mladí schádzali, tancovali. Zoznámili sme sa a zobrali sme sa.

- Ak môžem byť zvedavý, ako vyzeralo to “zobratie“?

- Bolo to zložité, lebo Štefan bol práve vojak a musel mať povolenie. Občianske svadby Mlynčanov sa vtedy ešte konali v Santove. Bolo to 7. decembra. Padal sneh. Zapriahli do saní. Na voze sme sedeli my dvaja, dvaja krstní otcovia ako svedkovia, a brat Fero poháňal. Kostolný sobáš sme mali predtým v našom kostole. Zosobášil nás farár Ferenc Mátrai. Došli sme domov, kde sa zabíjala sviňa, jedlo sa, pilo sa a veselilo sa.

Svadba je krásna vec. Ale život ide ďalej. Nová rodinka ak chcela prežiť, musela sa poriadne obracať. Na poliach, vo vinohrade… Mlado- manžel aj nádenníčil, aj pece nakladal, „šuroval“, do žatvy chodil a mladomanželka po chotári okopávala. Aj sebe, aj tatovi, aj veľký vinohrad… Zažili aj radosť - narodili sa im štyri deti, ale neobišli ich tragédie. Lebo ako inak nazvať to, keď rodič musí vlastné dieťa ku hrobu odprevadiť? Zomrel im 23-ročný prvorodený syn Štefan (1957) i 25-ročná dcéra Magdaléna (1969) zanechajúc po sebe sirotu. Aká to božská sila musela byť, že to všetko vydržali! Zato Pán Boh ich obdaril synom Ferom a dcérkou Máriou, piatimi vnukmi a ôsmimi pravnukmi. Aj hlave rodiny sa podarilo dostať prácu v lesnom hospodárstve, kde bol 22 rokov kočišom, ba aj parádnym kočišom. Odtiaľ išiel do dôchodku. Nuž, taký to bol život. Plný ťažkej, poctivej práce, potu, sĺz, a trošku aj radosti. Takto sa dožil tento obdivuhodný pár vysokého veku a platinovej svadby, zvanej aj požehnanou.

Je večer. Oslavuje sa. Teta Magdaléna celý deň piekla. Prídu hostia, treba ich dôstojne privítať. Sedíme v izbe, vonku je už tma. Odrazu sa na dvore - podľa starej obyčaje - ozval krásny spev: „Zahučali hory, zahučali lesy, kdeže sa podeli, kdeže sa podeli naše mladé časy!…“ Keď oslávenci vystúpili na gánok uvítať prichádzajúcich, pred nimi stál 25-členný (a 40-ročný) slovenský spevácky zbor, na jeho čele starosta obce Jozef Havelka s darčekmi a s veľkými kyticami kvetov. V mene všetkých s láskou a dôstojne pozdravil oslávencov, ktorí ich všetkých pozvali do svojho príbytku. Sotva si posadali, už prichádzali do izby hostitelia (rodinní príslušníci oslavovaných) s nápojmi a rôznymi dobrotami. Štrngali poháre, blikali blesky fotoaparátov. Teta Magdaléna zaspievala prekrásnu melancholickú baladu o Magdalénke. Ale potom sa ozval veselší tón. Náš zbor sa zaskvel v plnej svojej kvalite a ukázal krásu našich podpilíšskych pesničiek. V týchto chvíľach ožila minulosť, svet mladosti našich oslávencov, keď naša dedina bola ešte čisto slovenská.

Na druhý deň, 19. novembra popoludní, sprevádzaní rodinnými príslušníkmi a priateľmi, išli oslávenci do kostola potvrdiť svoje sedemdesiatročné manželstvo. Sedeli v prvej lavici. Čakali sme príchod farára Kálmána Ackermana. Ten sa čoskoro objavil a v rámci maďarskej bohoslužby venovanej sv. Erzsébet z rodu Arpádovcov povedal, že “dnes je jej sviatok“. Veľa hovoril o nezastaviteľnom ubúdaní času. Načrtol, čo všetko sa stalo a zmenilo za 70 rokov. Obrátil sa na oslávencov a povedal: „Bol som u vás, aby som vás vyspovedal. Stará mama hovorievali Magdaléne, aby sporák a lampa vždy čisté boli. Spomenula tým dve najdôležitejšie veci: sporák znamená teplo, a lampa svetlo. Práve tie dve veci často spomína aj Sväté písmo. Sú to veci, ktoré snáď najviac aj dnes potrebujeme.“ Hovoril aj o sviatosti manželstva, o viere a láske, ktoré sú ako kameň. Svet sa neustále mení, ale kameň - zostane. Potom bolo prijímanie. Farár ukončil bohoslužbu slovami: “Bože, ochraňuj týchto manželov a po ich pominutí príjmi ich k sebe do kráľovstva nebeského“.

Rád by som tete Magdaléne a ujovi Štefanovi pripomenul, že po prekonaní jedenástich priečok rebríčka svadobných výročí čaká na nich ešte jedna: 75. výročie sobáša, nebeská svadba. Želáme im z čistého srdca, aby sa jej v zdraví dožili!

Gregor Papuček