Nedávno som mala možnosť porozprávať sa s „poetkou” békeščabianskeho domova Útulok Máriou Kováčovou Huňatinskou. Zaujímala som sa o jej život. Pri takejto príležitosti sa vždy dozviem niečo nové o minulosti môjho rodiska a v ňom žijúcich Slovákov.

Mária Kováčová sa narodila 7. apríla 1928 v malomederskom sálaši neďaleko Békešskej Čaby v slovenskej rodine Martina Huňatinského a Márie Filadelfiovej. Detstvo trávila s tromi súrodencami na sálaši. Už v ranom detstve sa naučila od rodičov základy roľníckeho života. V sálašskej škole v Malom Mederi vyučovali po slovensky. Jej učitelia boli Michal Žilák a Juraj Hanko. Marka bola nadaná žiačka, preto po absolvovaní piatej triedy získala štipendium a mohla sa ďalej učiť v meštianskej škole v Békešskej Čabe. Tu bývala u svojej tety. Veľa športovala. Päť rokov hrala hádzanú v čabianskom športovom klube. Po skončení školy študovala strojopis. Neskôr pracovala ako pisárka v kancelárii advokáta Dr. Tibora Tarjána. Roku 1949 sa vydala za Juraja Kováča. Mladí žili spolu s rodičmi, ktorí sa zo sálaša presťahovali do Čaby. Manželstvo sa jej nevydarilo, lebo jej muž v roku 1956, po revolučných udalostiach, emigroval. Teta Marka žila aj naďalej s rodičmi. Viac sa nevydala. Po dlhé roky ošetrovala svojich rodičov. Bola zamestnaná v odevnom závode. Potom pracovala ako pokladníčka v podniku, ktorý sa zaoberal obchodom so zvieratami, bol to predchodca dnešného mäsiarskeho kombinátu v Gyule, ktorý pôvodne sídlil v Békešskej Čabe. Po 25 rokoch odišla odtiaľto do dôchodku. Jej súrodenci sa celý život zaoberali poľnohospodárstvom, pracovali v družstve. Marka bola jediná v rodine, ktorej sa podarilo dostať sa vyššie v spoločenskej hierarchii. Jej brat padol v 2. svetovej vojne pri Done. Aj druhý brat a sestra už zomreli. Ostali po nich štyri deti a veľa vnukov. Teta Mária je teraz najstaršou členkou rodiny Huňatinskovcov. Hoci nemala deti, vďaka svojim súrodencom predsa má početnú rodinu. 86-ročná žena je dnes aktívnou členkou spoločnosti domova Útulok.

Na záver prinášame jej básničky, ktoré napísala do tvorivej súťaže dôchodcov v domove.

Ildika Očovská

Slnce
Raduje sa naše srdce,
že nám pekne svieti slnce.
Už nám dažďu dosť bolo,
veľa je zo slnca dobryho.
I to, aj to nám je način,
Ale ni vo dne v noci!
Keď sa rano zobudime,
vyzeráme, či jest slnce.
Ďakujeme dobrý Pán Boh,
že nám aj slncom vôľu hľadáš,
čo si žiadame, šecko nám dáš!

Poliovka
12 hodín zvonia v kostole
a naša poliovka je už na stole.
Pome rezno, nak nám nevychlanne,
studená poliovka je len pred svine.
Ale ni šecko jedno, že akú ľúbime!
Ovocná je dobrá pre nás,
tej sa radujeme.
Pasuľa a ľanča, aj tá sa nájde riedko.
Až je uvarená dobre,
aj tá nám zbaví šecko pekne.
Tak sa volá „guláš”, to je
na prvon meste medzi šeckym a
s veľa meson je najlepšia
a najchutnejšia poliovka.