Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy,

jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy...

Vyhľadali sme šikovné santovské gazdinky, aby si pospomínali, ako kedysi prebiehali u nich fašiangové sviatky. ● V období od Troch kráľov až do utorka pred Škaredou (Popolcovou) stredou, ktorá pripadne v tomto roku na 1. marca, sú už po stáročia fašiangy - radovánky, tance a karnevaly.

Potom sa začne veľkonočné pôstne obdobie, počas ktorého si môžeme odpykať svoje duševné, ale aj telesné „priestupky“, získané počas bohatého hodovania. Fašiangy sú obdobím zábav, bálov, svadieb, ale aj zakáľačiek. Ešte kde-tu na dedinách k fašiangom patria aj rôzne ľudové zvyky - sprievod masiek, chodenie s ražňom po dedine, svojrázne piesne a tance. Aktérmi týchto fašiangových zábav sú väčšinou mladí ľudia, ale zábav sa všetci radi zúčastňujeme.

Kedysi najobľúbenejší bol maškarný sprievod s muzikou a s pochovávaním basy na ukončenie fašiangov. Účastníci maškarného sprievodu spievali rôzne pesničky: „Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožúška zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaninky, nech sa napasiem. Tuto nám nedali, tuto nám dajú, tu koňa zabili, tu rebrá majú. Alebo Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy, jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy. A na ukončenie fašiangov zase spievali starú ľudovú pieseň „Fašiangy sa krátia, už sa nenavrátia, staré dievky plačú, že sa nevyskáču...“ V tomto roku nemali „staré dievky“ dôvod k plaču, veď fašiangy boli dlhé. Vyhľadali sme šikovné santovské gazdinky Magdalénu Bogárovú, Helenu Harasztiovú, Máriu Nagy-Győriovú a Katarínu Süvegesovú, aby si pospomínali, ako kedysi prebiehali u nich fašiangové sviatky.

Magdaléna Bogárová: - Na Santove sa voľakedy ľudia živili obrábaním pôdy, takže počas zimy mali čas na zábavu. Fašiangy vrcholili posledné tri dni pred Popolcovou stredou. V nedeľu ráno ľudia išli do kostola, potom ženy domov variť a muži do šenku, kde im šenkárka dala zelený rozmarín. V nedeľu a pondelok boli bály v štyroch šenkoch, kde tancovala celá dedina. Na pohoršenie starších ľudí na Škaredú stredu sa konala zvláštna tradícia, pilíšska špecialita - zráňaní kokaša. Bola to atrakcia, súťaž o najšikovnejšieho paholka a zároveň skúška dospelosti. Mladý richtár kúpil kokaša, zobral ho na „Pažiť“, kde ho zakopal do zeme alebo do snehu tak, aby mu len krk a hlava trčali von. Uchádzačovi zaviazali šatkou oči, do ruky mu dali dobre nabrúsenú kosu. Bubeník mu neustále bubnoval, aby nepočul nič, najmä nie kikiríkanie vystrašeného kohúta. Mládenec sa s kosou zaháňal, ako keby kosil žito alebo trávu. Ten, kto zoťal kokašovi hlavu, dostal víno. Potom kohúta vybrali zo zeme a vzali k šenkárke, aby im ho upiekla. Mládenci ho potom spoločne zjedli.

Mária Nagy-Győriová: - V posledný fašiangový deň chodili v maškarách preoblečení chlapci a muži po dedine od domu do domu, kde bývali dievčence. Masky sa uhlíkmi začiernili, aby mali šťastie. Chlapi sa často obliekli za gazdiné, vymaľovali si líca na červeno, vypchali prsia a zadky. Na špagáte mali uviazaný klát, ktorý ťahali za sebou a vyspevovali všelijaké smiešne pesničky. Každá gazdiná im dávala vajíčka, klobásy alebo kus slaniny a, samozrejme, aj vypiť pálené alebo víno. Hostili ich aj typickými šiškami, fánkami a pampúšikmi. Niektoré maškary samé „vymetali“ po dedine vajíčka z kurínov a niekde „potiahli“ aj slaninu. Potom to zobrali do šenku a šenkárka im urobila praženicu. V posledný fašiangový deň večer o deviatej zazvonili na zvone a „bubnár“ na svojom „bubni“. Potom sa v krčme konalo symbolické pochovávanie basy a trúbky za náreku plačiek, ktoré smútili za odchádzajúcim obdobím veselosti. Poslednýkrát zatrúbil „trúbkar“ a povedal: „Ľudia moji milí, začne sa veľký pôst a o sedem týždňov sa tu stretneme znovu.“

Chýrna santovská kuchárka Helena Harasztiová dlhé roky pred väčšími sviatkami pomáhala pri pečení závinov - „štrúdlí“ - v Cukrárni Emil v Pilíšskom Verešvári. Cukráreň santovského rodáka Emila Valencsicsa je známa široko-ďaleko. Kto ochutná tamojšie výrobky, dozaista sa stane pravidelným návštevníkom chýrnej a peknej cukrárne.

Teta Helena dám povedala: - Voľakedy sa pieklo najmä na sviatky, na Vianoce či na Veľkú noc a, samozrejme, na rôzne rodinné oslavy - svadby, krstiny a na hody. Gazdinky vypekali najmä koláče z kysnutého cesta, ktoré plnili tvarohom, lekvárom, dusenou kapustou, orechmi, makom, ale aj koláče bez plnky, a to v peciach. Skoro každá gazdinka bola dobrá kuchárka a dokázala upiecť všelijaké dobroty. Najmä drobné pečivo - pagáče, sladké, slané, syrové, tvarohové a kapustové koláče, ale aj torty. Aj dnes dokážu ženy upiecť tradičné koláče, ale aj zákusky. Ak chcú majstrovsky pripravené torty, objednajú si ich v cukrárni. Počas fašiangov robia najmä smažené pečivo a varia hodne mäsa, lebo je to obdobie zabíjačiek. Takmer v každom dome pečú najmä kypré a ľahké šišky či fánky. Na fašiangovej zábave podávajú praženicu na slaninke a s klobásou, ktorá rozvoniavala po celej dedine.

Katarína Süvegesová: - Znamenie konečnosti pozemského života si pripomínali veriaci na Popolcovú stredu, ktorá je prvým dňom veľkonočného pôstu. Pri obrade tzv. Popolci pristupujú k oltáru a kňaz im na čelo robí popolom kríž so slovami: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš.“ Tieto slová prevzala cirkev zo Starého zákona, z biblického príbehu o vyhnaní prvých ľudí - Adama a Evy z raja. Popolec je vlastne popol z veľkonočných ratolestí, vetvičiek bahniatok. Tie sa v kostole svätia týždeň pred Veľkou nocou na Kvetnú nedeľu. Symbolizujú palmové ratolesti, ktorými kedysi ľudia vítali Ježiša Krista, keď vchádzal do Jeruzalema.

Udeľovanie popolca má hlboký duchovný význam. Pripomína ľuďom istotu smrti, ale i to, že smrťou sa život nekončí. Pôst v širšom zmysle je odriekanie si dovolených i nedovolených pôžitkov z dôvodu pokánia?

(fúziková)