Za A. Gombošovou, rod. Roskošovou ● Odišla posledná z prvých

Alžbeta Gombošová, rod. Roskošová od roku 1952 až do odchodu do dôchodku v r. 1986 bola učiteľkou slovenskej školy v Békešskej Čabe.

Aktívne sa zúčastňovala aj na spoločenskom živote. Ako sama hovorila, „účasť na verejnom živote bola pre našu rodinu vždy dôležitá.“

Česť pamiatke zosnulej; česť sestre zvečnelej! „My, narodení, chceme žiť, splodíme deti, aby neumrela smrť“ - hovorí filozof. Touto vetou, zarmucujúc naše srdcia, vyjadrí večnú pravdu nášho osudu a pripomína nám hranice časnosti a večnosti, vypovedá to, že naša pozemská púť sa musí raz skončiť, že život a smrť, i keď ľudská myseľ, ľudská duša, slzy pozostalých protestujú proti tejto vymeranosti, sú si navzájom podmienené. Kto z ľudí môže tak živý byť, aby neokúsil smrť? Kto vytrhne život svoj z hrobu? - narieka prorok zo Starého zákona.

Za spoluzakladateľkou slovenskej školy v Békešskej Čabe

Alžbetou Gombošovou, rod. Roskošovou

Lúčime sa s Alžbetou Gombošovou, rodenou Roskošovou. Narodila sa v Slovenskom Komlóši, v slovenskej remeselníckej rodine. „Veľmi rada som sa učila, mala som pocit, že sa musím naučiť všetko, čo sa len dá naučiť vo svete“ - hovorila o sebe. Zapísala sa na meštianku vo svojom rodisku, potom nasledovala katedra slovenčiny na Vysokej škole pedagogickej v Budapešti. Jej chuť k štúdiu časom ešte viac mocnela. Po skončení štúdia sa - ako hovorila - so svetobornými cieľmi vydala do sveta, do Békešskej Čaby. Jej životná dráha sa spojila so školou. Ako slovenská učiteľka odovzdávala žiakom počas 34 rokov jazyk a kultúru svojich predkov, svoju rodnú slovenčinu. Od roku 1952 až do odchodu do dôchodku v roku 1986 bola učiteľkou Slovenského gymnázia a základnej školy v Békešskej Čabe. Aktívne sa zúčastňovala aj na spoločenskom živote. Ako sama hovorila, „účasť na verejnom živote bola pre našu rodinu vždy dôležitá.“ Pracovala v mládežníckom hnutí, zúčastnila sa na stavbe Trate mládeže na Slovensku, organizovala tábory, tanečný i divadelný krúžok. Rada chodievala na sálaše, obývané Slovákmi. Viedla organizáciu Červeného kríža, zdravotnícke kurzy.

Jej záľubou bola príroda, záhrada, cestovanie. Svoje skúsenosti odovzdávala aj pri vyučovaní zemepisu a keď bolo treba, aj biológie, botaniky, zdravovedy. Posledné roky svojho života prežila vo svojej obľúbenej záhrade, so spokojným svedomím, ako sa o tom sama vyjadrila. „Z roka na rok som si poctivo vykonávala svoju prácu.“ Pani učiteľka Gombošová-Roskošová pobúda už vo večnej záhrade, ako každý človek, dieťa Adamovo, ktoré sa zrodilo zo života matky svojej a navráti sa k matke všetkých vecí.

Nám živým zostáva vzdať jej česť a rozlúčiť sa s ňou. Zostane nám spomienka na ňu a všetci, ktorí si ju ctili, budú na ňu s láskou a úctou spomínať. Jej milovaný syn a príbuzní nech ju nehľadajú iba pri náhrobnom kameni, ale aj vo vychádzajúcom Slnku, rosnatých letných klasoch obilia, vo vejúcom vetre májových nocí. Nie mŕtvi potrebujú nás, ale my ich.

Pokoj prachu Tvojmu, odpočívaj v pokoji!

Michal Lásik