Mária Kováčová z Irše ● Štvrťstoročie v službe svojich rodákov

Stretnúť človeka, ktorý sa neustále usmieva, rozdáva lásku a vyžaruje z neho pokoj, nie je v dnešných časoch taká jednoduchá vec. Vedúcu Dedinského domu v Irši (Albertirsa) Máriu Kováčovú poznám skoro desať rokov ako takého človeka.

- 25 rokov ste vedúcou Dedinského domu v Irši a predsa o tejto inštitúcii vždy hovoríte s takým elánom, ako keby ste prevzali jej vedenie pred niekoľkými mesiacmi...

- Viete, tento dom je mojim zvláštnym a mimoriadne obľúbeným „dieťaťom“. Bola som iniciátorkou jeho vzniku a od prvej chvíle stojím pri jeho prevádzkovaní. Táto budova nie je obyčajným objektom. Dýcha históriou a má dušu. Nachádzajú sa v nej vecné pamiatky po našich slovenských predkoch. Je to vlastne zmes rôznych predmetov, ktoré slovenské rodiny z našej obce dlhé roky chránili a keď sa naskytla príležitosť, darovali ich nášmu múzeu. Čo sa týka mojej osobnej väzby k budove, narodila som sa práve v takomto typickom sedliackom dome. Cítim sa v ňom ako vo svojom rodičovskom dome.

- Ak dobre viem, všetko sa začalo pred 25. rokmi jednou výstavou...

- Áno. Vtedy sme sa niekoľkí rozhodli, že pozbierame klenoty našich slovenských predkov a predstavíme ich v rámci jednej výstavy. V podstate sa táto výstava časom rozrástla do národopisného múzea.

- Ako ste sa dostali k budove?

- Či veríte, či nie, už aj v tých časoch bolo veľa takých ľudí, ktorí sa zomkli v záujme tejto veci. Miestne výrobné družstvo zakúpilo budovu s tým, že v nej bude sídliť oblastné múzeum. Keď sa to dozvedeli miestni obyvatelia, začali prinášať čoraz viac exponátov, predmetov zdedených od svojich predkov.

- Všimla som si, že každého predmetu sa dotýkate ako nejakej rarity...

- Veď si aj myslím, že každý exponát je rarita. Viem veľmi dobre, čo znamenali tieto prekrásne veci pre tých, ktorí mi ich odovzdali – je to kus ich rodinnej histórie. Toto si ja hoci aj v prípade jednej sekery veľmi vážim. Nehovoriac o odevoch, fotografiách a ďalších osobných pamiatkach.

- Vediete presný inventár predmetov, ktoré sa nachádzajú v dome?

- Samozrejme. A veľmi ma teší, že zoznam nepretržite dopĺňam. To znamená, že dodnes dostávame dary, ktoré obohacujú našu zbierku.

- Dedinský dom je populárny nielen v kruhu miestnych obyvateľov, ale aj  turistov. Koľko návštevníkov sem zavítalo v uplynulých rokoch?

- Na základe knihy návštev vám môžem povedať skoro presný údaj, veď každého poprosím, aby sa do nej podpísal. Ročne k nám prichádza okolo 2500 ľudí. Ale ja ich nepokladám za návštevníkov, lež za milých hostí, ktorí sa chcú nadýchnuť vône našej histórie. Mali sme tu hostí aj z takých vzdialených krajín, ako sú Keňa, Austrália či Čína.

- Tento rok bol pre obec mimoriadne rušný. V máji ste v spolupráci so Slovenským inštitútom Budapešť, mestami Malacky a Sarvaš usporiadali I. Tešedíkove dni, ktoré upútali záujem širokej verejnosti...

- Našťastie tu bolo naozaj rušno. Myslím si, že prvýkrát v histórii bol tento náš rodák dôstojne oslávený, za účasti významných osobností slovenského a maďarského politického a spoločenského života. Aj náš dedinský dom sa pri tejto príležitosti mohol  predstaviť širšej verejnosti. Milým zážitkom pre mňa bolo medziiným to, keď si prišiel pozrieť naše múzeum pán veľvyslanec SR Juraj Migaš. Zastavili sme sa pri krosnách a výborne sme sa zabavili. Toto sú iba krátke momenty v živote človeka, ale tieto ma motivujú do ďalšej práce.

- Viem, že ste vyrastali v duchu Tešedíkovho učenia. Čo to vlastne znamená?

- V tom čase, keď som chodila do školy, sme všetci tak vyrastali. Ako je dobre známe, Samuel Tešedík sa tu narodil v roku 1742. Celý svoj život venoval Slovákom žijúcim v Maďarsku. Bol to múdry a ušľachtilý človek, osvietenec širokých záujmov a veľkých schopností. Popri kňazskom povolaní pôsobil aj ako učiteľ a národohospodár. Jednu jeho myšlienku som si už v detstve zapamätala a podľa nej sa riadim celý svoj život: „Ten, kto si nevie oceniť nezištnú prácu, ten ju ani nedokáže vykonávať“.

- Je to naozaj ušľachtilá myšlienka, ale považujete ju za reálnu v dnešných časoch?

- Podľa mojich noriem áno. Veď dodnes robím množstvo vecí v tomto duchu. Zbieram napríklad slovenské ľudové piesne a snažím sa čo najviac svojich znalostí odovzdať mladším generáciám. Popularizujem ľudové umenie, ručné a remeselnícke práce, atď. Nikto ma o to neprosí, je to z mojej iniciatívy a nečakám ani žiadne uznanie za túto činnosť. Stačí mi, ak vidím záujem zo strany mladých, to je pre mňa najväčšia „odplata“.

- Patríte k najaktívnejším predstaviteľom miestnych Slovákov. Prečo ste sa nestali členkou slovenskej samosprávy?

- K tomu, aby som pracovala toľko, koľko chcem, nemusím byť členkou zboru. Nech sa funkcií ujmú mladší! Samospráve však zo všetkých síl pomáham. Aj zasadnutia zboru sa konajú v našom dome. Poslancom vo všetkom vychádzam v ústrety. A tak je to aj z ich strany. Veľmi ma teší, že obnovili plot nášho múzea a vo všetkom s nami počítajú. Takže viac by som nemohla pomáhať ani vtedy, keby som bola poslankyňou. Okrem toho mám ešte ďalšiu dôležitú povinnosť.

- Akú?

- Som zakladajúcou členkou Celoštátneho zväzu oblastných domov. To je časovo veľmi náročná práca. Veď udržiavať kontakty s jednotlivými regiónmi krajiny nie je taká jednoduchá vec. Treba o sebe vzájomne vedieť, vymieňať si skúsenosti a pomáhať tým, ktorí sú ešte len na začiatku práce, ktorú som ja začala pred štvrťstoročím. Keby som sa mohla vrátiť v čase dozadu, ani vtedy by som sa nerozhodla ináč. Viem, že túto cestu mi určil osud a nie náhodou som si v detstve osvojila práve tú spomínanú myšlienku od S. Tešedíka.

Za rozhovor ďakuje

Karola Klauszová