S Helenou Somogyiovou z Békešskej Čaby ● Na prahu novej etapy života

Je stále v obraze a naďalej sa pravidelne zúčastňuje slovenských podujatí mesta a okolia. Pochopiteľne, veď túto prácu nemožno len tak, z jedného dňa na druhý, zanechať. Na písacom stole ležia nedokončené práce, dokumenty a - ako povedala - na pracovisku s ňou môžu rátať aj naďalej, rada poskytne pomoc nasledujúcej generácii. Referentka pre národné a etnické menšiny sekretariátu Mestského úradu v Békešskej Čabe Helena Somogyiová je od 1. februára t. r. na dôchodku.

Na mestskom úrade pracovala 19 rokov. Najprv ako školská inšpektorka, posledných 12 rokov ako národnostná referentka. Predtým 21 rokov vyučovala na vyššom stupni Základnej školy č. 11 vo Viniciach. Popri tom 10 rokov redigovala populárny Čabiansky kalendár a seriál Čabianska etnografia. Aj začiatky slovenského vysielania v Csaba TV sú spojené s jej menom. Ako národnostná referentka mala veľký podiel na podpísaní zmlúv so sesterskými mestami Békešskej Čaby a miestnej slovenskej menšinovej samosprávy. Rada vykonávala túto prácu, totiž mesto Békešská Čaba vždy dbalo o to, aby tunajšie národnosti mohli uskutočňovať svoje vytýčené ciele.

11. marca sa v budove čabianskeho slovenského gymnázia, základnej a materskej školy a žiackeho domova s ňou lúčili priatelia, medziiným vedenie slovenskej školy, Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), miestneho slovenského voleného zboru, Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, Čabianskej organizácie Slovákov, Spolku ochrancov mesta, Slovenského klubu, ba dostala darčeky aj zo Sarvaša. Slávnosti sa zúčastnili aj generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo, konzul Ladislav Tischler, predseda CSS Ján Fuzik a primátor mesta Békešská Čaba János Pap.

Riaditeľka školy Edita Pečeňová citovala myšlienky Jána Pilinszkého: „...skutočné sebarealizovanie a skutočnú slobodu dosiahneme iba vtedy, ak nás práca úplne pohltí..” Ďalej dodala: "S Helenkou nás spája veľa spoločných zážitkov, ktoré sme s ňou prežili ako jej žiaci, kolegovia a členovia slovenskej komunity. Svedčili o tom aj zábery zo života pani Somogyiovej, počnúc od študentských čias až po populárne cesty v zahraničí a čitateľské tábory."

V programe vystúpili všetky generácie inštitúcie: škôlkári, citaristi-gymnazisti, trubači a učiteľky materských škôl, ktoré jej zaspievali slovenskú verziu známej pesničky „Nielen dvadsaťročným patrí svet..." (Nemcsak a húszéveseké a világ…) Po programe sa ujal slova predseda miestnej slovenskej samosprávy Juraj Ando:

„Zišli sa tu tí, ktorým netreba povedať, čo pre nás znamená náš slovenský pôvod, byť Čabanom a čo znamená pre nás toto mesto. Helenka patrí medzi tých, ktorí telom i dušou pracovali pre mesto a pre nás čabianskych Slovákov.” Pri tejto príležitosti je slovenská samospráva mesta udelila vyznamenanie Za čabianskych Slovákov.

·    ·    ·

- Čo pokladáte za najväčší úspech na poste národnostnej referentky mesta?

- Samozrejme, nadviazanie kontaktov so slovenskými mestami. Napr. s Trenčínom máme podpísanú dohodu už 12 rokov. S Martinom má zasa dohodu o spolupráci mestská slovenská menšinová samospráva. Ďalej máme dobré kontakty s Trebišovom, Komárnom, Nadlakom, Krompachmi, a samozrejme, s Breznom.

- Ktorá práca bola milšia - vyučovanie alebo post národnostnej referentky?

- Pravdu povediac prekvapilo ma, keď ma r. 1986 poprosili, aby som išla pracovať na mestskú radu a stala sa školskou inšpektorkou. Ťažko mi bolo rozhodnúť sa, lebo som sa v škole veľmi dobre cítila, rada som vyučovala a dodnes mám veľmi rada deti. Dobre mi padne, keď ma spoznajú na ulici - pre mňa to znamená veľké uznanie. Keď som bola školskou inšpektorkou, mali sme veľa starostí. Kulminovala demografická vlna, mali sme veľa detí, bolo treba stavať školy… ale zvládli sme to. Potom som pracovala ako národnostná referentka. To tiež nebola ľahká úloha, veď sme nemali žiadne skúsenosti. Vtedy sa zakladali menšinové samosprávy. Bola som pri kolíske ich zrodu a myslím si, že s výsledkom môžeme byť spokojní.

- Aké dojmy máte z dnešnej slávnosti?

- Veľmi ma potešilo, a ešte stále som pod vplyvom dojatia. Všetkým prítomným som veľmi vďačná, že sa so mnou prišli rozlúčiť. Toľko kytíc som dostala, že ani neviem, kam ich dám!

- Máte za sebou peknú kariéru. Úspechy v práci ste dosiahli popri rodine a dvoch deťoch.

- Najdôležitejšou bola pre mňa vždy rodina. Takmer každý deň som varila, nezanedbávala som ani ostatné domáce práce, popri nich som na pracovisku plnila svoje úlohy. Keď prišli pozvánky, koncom týždňa som chodila na podujatia.

- Kto vám pomáhal, keď boli deti malé?

- Bývali sme spolu s mojimi rodičmi, takže mamička a otec mi veľmi veľa pomáhali, hocikedy som sa mohla na nich spoľahnúť.

- Aké sú najdôležitejšie míľniky na vašej ceste životom?

- Narodila som sa vo Viniciach, potom sme bývali na sálaši. Tam som chodila aj do základnej školy. Gymnázium som absolvovala v Békešskej Čabe, potom som študovala na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne slovenčinu, ruštinu a zemepis. Dve desaťročia som vyučovala na základnej škole č. 11 a môžem povedať, že dodnes sa tam cítim ako doma.

- Čo vám napadne, ak spomeniem slová výšivky a internát?

- 1. februára uplynulo presne 40 rokov, čo som začala pracovať. Šesť rokov som bola vychovávateľkou v slovenskom žiackom domove a vtedy bolo v móde pletenie a vyšívanie. Do práce sme zapojili aj žiakov, ba dokonca aj doma pri varení som háčkovala. Mám rada ručné práce. Práve dnes som dostala pozdrav zo Slovenska, martinské čipkárky ma prekvapili. Dobre mi padol aj pozdrav z Brezna, tieto kontakty sú, povedala by som, už rodinné.

- Mnohí z hostí spomenuli niekdajšie čitateľské tábory v Brezne. Aké spomienky máte na prvé kroky?

- Ja som tam spoznala jedného veľmi agilného, milého človeka pána Ivana Halamu, ktorý neúnavne organizoval pre naše deti programy, robil všetko pre to, aby sa tam dobre cítili, a tamojší rodičia boli tiež veľmi starostliví. Mnohí s nimi dodnes udržiavajú kontakty. Tu by som pripomenula, že veľmi vysoko hodnotím prácu čabianskej slovenskej školy, sme pyšní na tunajších žiakov. Takisto si cením prácu slovenskej samosprávy a občianskych organizácií, ich úsilie o zachovanie slovenských tradícií. Hovorí sa, že budúcnosť možno budovať len na minulosti.

- Aké plány máte do budúcnosti?

- Chcem dokončiť veci, ktoré som začala, budem chodiť do knižnice a čítať, hlavne staršie miestnohistorické publikácie. Už ma volali aj do klubu dôchodcov. Keďže aj môj manžel dosiahol vek odchodu do dôchodku, začína sa nová etapa nášho života. Ak budem chcieť odpočívať, tak môžem skončiť s prácou, ale ak chcem byť aj naďalej aktívna, tak si vždy nájdem dajakú úlohu. Napríklad aj teraz mám na stole štyri pozvánky z Martina, o. i. na Dni Martina (6. - 8. mája) a na medzinárodný polmaratón, ktorý sa uskutoční 28. mája. Vlani bola podpísaná dohoda medzi štyrmi mestami V4 Zdravé mesto. Sú to zo Slovenska Martin, z Čiech Karviná, z Poľska Skočov a z Maďarska Békešská Čaba. Ja som ich nakontaktovala a sprostredkovala spoluprácu, teraz sme dostali pozvanie do Poľska. Sú teda veci, ktoré som ja rozbehla a tie by som chcela dokončiť.

- Doma a so susedmi hovoríte po slovensky?

- Mám šťastie, my totiž bývame vo Viniciach na rohu ulice Bercsényiho, takže mám 5-6 susedov, z nich len jedna rodina nerozpráva po slovensky.

Helene Somogyiovej želáme veľa zdravia, pokojné a šťastné roky na dôchodku a veľa energie do ďalšej práce!

Za rozhovor ďakuje

Ildika Makaiová