Ružena Komjáthiová: Môj vzťah k slovenčine bol determinovaný

So zaujímavými chvíľami zo svojej životnej dráhy sa s nami podelila učiteľka, predsedníčka Slovenskej samosprávy vo Veňarci Ružena Komjáthiová.

- Otcova rodina pochádzala zo Slovenska, otec si pomaďarčil priezvisko z Bélika na Gimesiho, čím chcel zachovať názov svojej rodnej dediny, ktorú premenovali na Jelenec. Otec ako univerzitný profesor sa dostal už s nami, teda s rodinou do Bratislavy, pôsobil na Katedre maďarčiny ako lektor. Žili sme v hlavnom meste Slovenska tri roky, v materskej a v základnej škole som si osvojila základné jazykové frázy slovenčiny. Je zaujímavé, že som sa doma neozvala po slovensky, pritom k nám chodili na návštevu aj Slováci, ale ja som si to nejako rozlíšila: v škôlke po slovensky, doma po maďarsky…Otec inak skončil slovenčinu a maďarčinu, neskôr diaľkovo aj dejepis, na Univerzite Eötvösa Loránda bol rovesníkom profesorov Gregora a Baču… Po návrate z Bratislavy, počas detstva vo Veszpréme, stále mal kontakt so slovenčinou, robil sprievodcu pre turistov z Maďarska v Československu, prekladal rozprávky a knihy pre mládež zo slovenčiny a češtiny.

- Ako ste sa dostali neskôr opäť do kontaktu so slovenčinou?

- Po maturite som sa neúspešne prihlásila na univerzitu na rôzne odbory, zaujímala ma predovšetkým história. Pritom som sa už autodidakticky, teda z kníh, zdokonaľovala v slovenčine. Nazdávam sa, že moje slovenské korene z otcovej strany sa vo mne „ozvali”, nakoniec som sa rozhodla študovať v Bratislave históriu, čo môj otec v plnej miere podporoval. Po intenzívnej jazykovej príprave som začala študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a to v čase, keď tam z Maďarska študovala veľmi dobrá partia, dnes sú všetci poprední predstavitelia slovenského národnostného diania v Maďarsku (m. i. J. Fuzik, A. Ištvánová, M. Koczihová, M. Šutinská, A. Uhrinová, neskôr prišli I. Fuhl a Š. Kraslán a iní...) Začiatky neboli ľahké, hlavne, že ma omylom na univerzite zapísali na slovenčinu, ale ja som za každú cenu chcela študovať dejepis, tvrdo som bojovala za svoj cieľ. Nakoniec mi schválili jednoodborové štúdium histórie. Prvé mesiace boli veľmi ťažké, ale postupne som sa do toho dostala. Vždy ma zaujímali slovensko-maďarské vzťahy, v mojej diplomovej práci som spracovala činnosť Oszkára Jásziho. Mám pekné spomienky na študentské roky a veľmi som si obľúbila Bratislavu. V meste mám svoje najobľúbenejšie miesta, ako napr. okolie univerzity, alebo Staré mesto. Moje slovenské korene z otcovej strany ma celý život ťahali k slovenskej kultúre, preto som si nesmierne obľúbila jazyk, vybrala štúdium v Bratislave a stala sa učiteľkou slovenčiny. Môj vzťah k slovenčine bol determinovaný...

- Nasledujúca zastávka po vašich štúdiách je Veňarec...

- Za našich čias Ministerstvo školstva MR nás, štipendistov posielalo na Slovensko s tým, že po skončení sa musíme zamestnať na národnostnom poli a po návrate nám aj zabezpečí pracovisko. Mne však nemohli ponúknuť žiadne voľné miesto, pritom som chcela pracovať na slovenskom poli a musel to byť vidiek, pretože manžel už vtedy bol poľnohospodárom. Nakoniec mi veňareckú školu navrhol Július Alt z Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, mal informácie o tom, že tam opäť chcú zaviesť slovenčinu. Prijala som to, žijeme v tejto novohradskej slovenskej obci od roku 1982. Keďže som absolvovala dejepis, medzičasom som diaľkovo získala aj diplom učiteľky slovenčiny na segedínskej univerzite. Medzičasom sa nám narodili štyri deti, Anna po skončení Slovenského gymnázia teraz študuje na univerzite v Budapešti odbor slovenčina-maďarčina, Bálint bude inžinierom. Viera sa chystá na finančnú dráhu, kým najmladšia, Zsófia je stredoškoláčkou v umeleckej strednej škole, venuje sa tancu. Som šťastná, že dievčatá okrem miestneho Folklórneho súboru Rozmarín už roky pestujú slovenský folklór aj v budapeštianskom Folklórnom spolku Lipa.

- Čo je pre Vás najdôležitejšie v práci, resp. vo vašom súkromnom živote?

- Som nesmierne rada, keď moji žiaci zo slovenčiny pekne napredujú. Osobne som hrdá na moju bývalú žiačku Marínu Lidákovú, ktorá už tu v základnej škole sa vedome chystala na to, že bude pokračovať v štúdiu slovenčiny. V súčasnosti je študentkou Slovenského gymnázia v Budapešti, kde úspešne zdoláva prekážky. Inak patrila tu vo Veňarci do ročníku, v ktorom boli nadaní a usilovní žiaci. Hádam mám na tom zásluhy aj ja, lebo som sa rovnako ako svoje deti, aj svojich žiakov snažila naučiť nevzdávať sa pred množstvom úloh. Zdá sa mi, že dnešná generácia detí je preťažená, musí sa venovať rôznym veciam, ak sa chce uplatniť v dospelosti. Ak majú raz za čas pocit, že nevládzu, práve my rodičia, resp. pedagógovia môžeme im pomôcť aj v tom, aby sa naučili rozumne si zadeliť energiu. Pritom tlak motivuje aj tých nadanejších, ktorí potom dokážu v jednom týždni úspešne obstáť na súťaži z biológie a o týždeň na to zložiť jazykovú skúšku zo slovenčiny. Musím zdôrazniť, že vo Veňarci je veľmi kolegiálny pedagogický zbor, je tu radosť pracovať a v našej škole prebieha čulý život...

Čo sa týka súkromia, najdôležitejšie je rodinné zázemie. S manželom sa poznáme ešte z Veszprému, náš vzťah vydržal aj moje študentské roky v Bratislave. Sme dobrými partnermi, navzájom si pomáhame, keď som mala roboty navyše, bez slova sa venoval deťom a on tiež môže rátať so mnou vo svojom podnikaní, pestuje rôzne obilniny.

Čo by som robila, keby som mala napr. viac voľného času? Ani neviem, v mojom živote nie je ohraničený pracovný a voľný čas, pretože to, čo robím, robím s radosťou. Kedysi som spievala, aj v mojom rodnom meste, aj v Bratislave. Možno, keby som si mohla dovoliť, viac by som čítala, azda čítanie mi chýba. Ale v každom prípade som spokojná so svojím životom. Mám pekný rodinný život a aj v profesii sa venujem tomu, čo ma nesmierne baví. Aj ako učiteľka, aj ako predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy sa snažím o to, aby slovenčina vo Veňarci ešte dlho pretrvala...

(csl)