Kultúrne dedičstvo Veľkej Tarče ● K tradičnému odevu

Veľká Tarča leží severo-východne od Budapešti. Slovensky hovoriace obyvateľstvo evanjelického vierovyznania sem začalo prichádzať začiatkom 18. storočia z Novohradskej a Hontianskej župy.

Prvé tri hontianske rodiny sa tu usadili roku 1715. Navzdor tomu, že osada susedí s hlavným mestom Maďarska, si slovenské obyvateľstvo dodnes zachovalo svoje ľudové tradície a mnohé pestuje aj v súčasnosti.

Z rodinných sviatkov sa nadnes vytratili tradičné elementy a pri výročných či cirkevných sviatkoch nám pripomína niekdajšiu bohatú ľudovú kultúru len oblečenie staršej generácie.

Pestré kroje a živé miestne tradície v 50. rokoch 20. storočia prilákali do dediny významného choreografa (neskôr umeleckého vedúceho Maďarského ľudového tanečného súboru) Sándora Tímára, ktorému učaril tunajší svojrázny tanec. Počas svojho šesťročného pôsobenia pripravil napr. pre žiakov vyšších ročníkov základnej školy svadbu z Veľkej Tarče, s ktorou sa predstavili v roku 1956.

Roku 1958 vznikla vo Veľkej Tarči národnostná tanečná skupina, ktorej činnosť vo veľkom napomáhal Zväz demokratických Slovákov v Maďarsku. Takmer o desať rokov neskôr sa začali schádzať ženy pod vedením Kataríny Babinskej (pôvodom z Pišpeku), ktoré spievali miestne slovenské ľudové piesne. V roku 1996 založili ženský spevácky zbor pod názvom Páví krúžok Venčok, ktorý pôsobí pri miestnej slovenskej samospráve. Od samého začiatku je hybnou silou kolektívu Mária Galántaiová.

Hudobný život v dedine - okrem spevu - sa málo prejavoval. Tanečníkov od roku 1965 na harmonike sprevádzal syn miestneho farára Ján Győri. Neskôr učitelia založili ľudovú kapelu, v ktorej nechýbali ani husle a dychové nástroje. Na zábavách však do tanca hrali dychovky (trubači) z Malej Tarče, Čemeru a Maglódu.

K tradičnému odevu

Pri zhotovovaní oblečenia Slováci kládli veľký dôraz na pestrosť, ktorú vyjadrovali nielen farbami, ale aj bohatými výšivkami.

Ženy sa obliekali na “široko“. Dievky vo sviatok - podľa toho, nakoľko bola rodina zámožná - nosili do 10 spodníc. Dekoratívnosť kroja sa prejavovala v oblečení každej vekovej skupiny a popri ženskom odeve sa nezanedbával ani mužský. Oblečenie sa však odlišovalo aj podľa veku. V detskom oblečení u dievčat prevládali ružová a červená farba. U chlapcov odev zdobili zelenou, bledomodrou či fialovou výšivkou. Pre dospelých vyberali tmavšie odtiene farieb. Mužské odevy vyšívali tmavozelenou, tmavomodrou a tmavofialovou farbou. Ženy sa obliekali do bordovej a fialovej farby. Samozrejme, odievanie žien, ako i výber farieb vo veľkom ovplyvňovali cirkevné sviatky, ktoré prísne určovali, ako sa treba vystrojiť do kostola. Tieto predpisy dnes dodržiava len staršia generácia.

Tí, ktorí každodenne dochádzali za prácou do tovární alebo úradov do hlavného mesta, svoje tradičné oblečenie pre ostýchavosť i z praktických dôvodov rýchlo zanechali. Tá časť obyvateľstva, ktorá sa živí aj dnes pestovaním ovocia a zeleniny a svoje produkty predáva na trhu vo veľkomeste, nosí ľudový odev aj naďalej.

Slováci vo Veľkej Tarči si však najdlhšie zachovali svadobný obradový odev. Sobášne oblečenie nevesty do konca druhej svetovej vojny šili z čierneho hodvábu, resp. z brokátu posypaného tmavomodrými či tmavofialovými ružami. Mladucha si opásala zásteru z bieleho šifónu, tzv. šatu, ozdobenú spočiatku vodorovnými drobnými záhybmi (sámike), na spodku madeirovou čipkou, neskôr zásteru bohato vyzdobenú dierkovanou výšivkou, do ktorej na spodu navliekli tenkú tyrkysovú stužku a poskladali ju do drobných záhybov, nosili usporiadanú do tvaru vejára. Šatu dievča dostalo na konfirmáciu a naposledy si ju opásalo k sobášu. Mladá žena nosila naškrobené (pigljuvané) biele spodné sukne do narodenia prvého dieťaťa. Potom chodila v barchetovej sukni podšitej červenou látkou. Na nedeľňajšiu bohoslužbu do kostola si obliekala nariasenú (ňizaopšitú) sukňu a v deň veľkých sviatkov si odela brokátové šaty farebne zladené s cirkevnou liturgiou.

Čierny obradový odev nevesty postupne “vybledol“. Nevesta na sobáš do kostola išla v šatách nevädzovej modrej, zelenej, tyrkysovej, neskôr striebornej a nakoniec bielej farby. Oblečenie mladuchy spestrili bohato vyšitou hodvábnou, resp. brokátovou šatkou (nahrlo ručňík), vo farbách, ktoré pasovali k celkovému oblečeniu. Obliekli si ju pod blúzku a trčali z nej len dlhé strapce, neskôr ju nosili “vonku“, na blúzke, uviazanú vzadu a na hrudi prekríženú.

Mladoženích išiel na sobáš pôvodne v čiernych súkenných nohaviciach do čižiem so šujtášom. Neskôr začal nosiť aj súkenný kabát. Bielu košeľu vyšívali na rukávoch, na prednom dieli a na golieri. Pod zapínaním švabachom vyšili meno ženícha. Vo vrecku kabáta mal mladoženích vyšívaný svadobný ručník. Túto tradíciu zachovali do roka 1950. Neskoršie nevestina krstná mať pripla ženíchovi na kabát myrtový venček ozdobený bielou stužkou a rozmarínom. Rozmarínový venček pripli aj na vrch klobúka.

Spomedzi svadobných zvykov si slovenské obyvateľstvo dodnes zachovalo tradíciu, podľa ktorej pýtanie nevesty a jej prijatie do novej rodiny prebiehalo dvojjazyčne. Prvý družba na čele svadobného sprievodu mladoženícha, v spoločnosti prvej družičky a kmotry nevesty odprevadil ženícha k nevestinmu domu. Pri pýtaní mladuchy zaspievali po maďarsky „Nyisd ki, babám, az ajtót...“ (ponáška na slovenskú ľudovú pieseň známu na Slovensku „Otvárajte vráta...“). Keď nevesta pustila do dvora ženícha aj s celým jeho sprievodom, obe rodiny začali “viskacuvať“ a spievali po slovensky “Už je ďjovča, už je naše...“.

Nevesta v tradičnom ľudovom oblečení predstúpila pred oltár naposledy v roku 1968.

Katarína Királyová

Štúdia k publikácii

Gyöngyszemek Nagytarcsáról

- Perličky z Veľkej Tarče