Deň národností v Békešskej Čabe

Samospráva mesta Békešská Čaba spolu s miestnou rómskou, poľskou, rumunskou a slovenskou samosprávou usporiadali 12. decembra slávnosť pri príležitosti Dňa národností. V slávnostnej sieni mestského úradu sa zišli predstavitelia štyroch národností mesta. Prítomní boli členovia župnej a miestnej slovenskej samosprávy, Čabianskej organizácie Slovákov, pracovníci Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova a Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Slávnosť poctil svojou prítomnosťou aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo. Prítomných privítala, poslankyňa mestskej samosprávy predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy a od roku 1995 členka miestnej slovenskej samosprávy Helena Čičeľová. Vo svojom prejave citovala slová čabianskeho politika Ondreja Likera Áchima, ktoré vyslovil roku 1905 v parlamente: „Je fakt, že v tejto vlasti nie sme všetci maďarského pôvodu. Žijeme tu, peniazmi a krvou slúžime tejto vlasti, my, občania viacerých národností, hovoriaci rozličnými jazykmi. Sám... som dolnozemský roľník, gazda slovenského pôvodu... Ale keďže žijem v Maďarsku, snažím sa byť medzi prvými vlastencami Maďarska.“ Potom čabianska poslankyňa povedala pár slov o dnešnom stave národností: „Máme zákon o právach národných a etnických menšín, zákon o voľbách, ktorý umožňuje zakladanie menšinových samospráv a v našej vlasti existuje národnostná výučba, pravda, s klesajúcim normatívom. Od r. 1995 je v Maďarsku 18. december Dňom menšín.“ Podľa mienky pani Čičeľovej táto slávnosť je dôležitá preto, aby sme ukázali, že ešte sme, aby sme poďakovali za prácu tým, ktorí sa výnimočne činili za svoju národnosť.

V programe vystúpili folklórne a tanečné skupiny všetkých národností žijúcich v Békešskej Čabe. Slovákov zastupoval Ľudový spevácky zbor Orgován pôsobiaci pri Dome slovenskej kultúry. Skupina predniesla tradičné vianočné vinše a piesne pozbierané v Békešskej Čabe.

V rámci slávnosti došlo k odovzdaniu vyznamenaní Pre národnosti v Békešskej Čabe. Plaketu Pre Slovákov v Békešskej Čabe dostali v tomto roku učiteľka slovenčiny na dôchodku Anna Korčoková Vargová a Výšivkársky krúžok Rozmarín pôsobiaci pod vedením Anny Illéšovej pri Dome slovenskej kultúry.

Anna Korčoková Vargová pochádza zo sarvašskej slovenskej rodiny Jej život bol od detstva spojený so slovenskou kultúrou. Už ako žiačka Slovenskej základnej školy v Sarvaši a Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe aktívne pestovala slovenskú kultúru v tanečnom súbore, recitačnom a divadelnom krúžku a v spevokole. V poslednom roku svojho štúdia na Vysokej škole v Segedíne učila a vychovávala deti v Slovenskej základnej škole a internáte v Sarvaši. Od roku 1975 vyučovala slovenský jazyk a literatúru v čabianskej slovenskej škole.

Popri svojej pedagogickej činnosti sa zapájala aj do spoločenského života mesta. Stala sa členkou slovenského klubu a klubu mladých slovenských pedagógov. Tu sa zoznámila so svojim manželom, s ktorým vychovali dve dcéry. Keď prerušila pedagogickú činnosť, aby pomáhala manželovi pri vedení súkromnej firmy, zapojila sa do činnosti viacerých slovenských skupín. O ich činnosti písala do slovenských časopisov v Maďarsku. Dnes aktívne pracuje v Zmiešanom zbore Ružička, Výšivkárskom krúžku Rozmarín a Klube slovenských seniorov. S veľkým elánom napomáha činnosť Čabianskej organizácie Slovákov, Domu slovenskej kultúry a pri ňom pôsobiacich slovenských združení.

Výšivkársky krúžok Rozmarín založilo sedem žien roku 2000 v Dome slovenskej kultúry. Ich cieľom bolo zachovať, spracovať a popularizovať ozdobné motívy Békešskej župy a celej Karpatskej kotliny. Vysoko vzdelané odborné vedenie krúžku je garanciou kvalitnej práce. Výšivky krúžku uznávajú aj odborné kruhy. Dodnes získalo najvyššiu kvalifikáciu okolo 100 a kvalifikáciu B 120 výšiviek. Výšivkársky krúžok Rozmarín je dnes výnimočnou odbornou skupinou v krajine. V roku 2010 získal vysoké uznanie - cenu Granátové jablko. Vedúca okolo 40-členného výšivkárskeho krúžku Rozmarín Anna Illéšová dlhé roky skúma motívy, ktoré figurovali na dolnozemských slovenských kožuchoch a na ženských čepcoch. Tieto motívy aplikujú ženy na výšivky. Pred niekoľkými rokmi sa členky krúžku začali zaoberať aj tkaním. Na výstavách, jarmokoch a v remeselníckych dielňach prezentujú svoje tkaniny a techniku tkania.

Členovia krúžku pravidelne predstavujú svoje výrobky a tým aj dedičstvo našich predkov na rôznych podujatiach v Maďarsku a v zahraničí.

Vyznamenaným odovzdal ceny predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando. Záverom programu predsedovia menšinových samospráv zapálili adventné sviečky a všetci prítomní spievali vianočné piesne. Po slávnosti slovenská samospráva usporiadala večeru na počesť vyznamenaných Slovákov.

Ildika Očovská

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Magyarország

Nový rok, nová krajina. Alebo aspoň nový názov. Už teda nie sme v Maďarskej republike, ale „iba“ v Maďarsku. Čo vyplýva – ozaj! – z novej ústavy, pardon, základného zákona, ktorý usporil „republiku“. Ťažko pochopiť pohnútky zákonodarcu, veď v texte sa potom spomína aj Maďarská republika. Žeby to v chvate prehliadli? Zásadnou otázkou je, či sa mení štátna forma? Či je tu opäť monarchia, kráľovstvo? Hlúposť, veď nie názov určuje pomery v štáte. Ak aj nie jeden monarcha, ale mnoho malých kráľov (králikov?) tu pobehovalo vždy. Hoci v poslednom čase sa hovorieva o jednom jedinom, o „Lenonovi“ (rozumiete: len on, a nikto iný). Žeby ho lákala koruna a ostatné uhorské kráľovské insignie v hrubej sklenenej ochrannej kocke pod parlamentnou kupolou, kadiaľ prechádza dennodenne? To môže tvrdiť, či hoci len naznačovať iba politický amatér, alebo zaslepený nepriateľ. Amatérov je dosť, nepriateľov menej. Rozhodne sú vo väčšine prívrženci. Lebo meniť sa môže všetko, ale dvojtretinová väčšina je večná.

Netreba sa teda báť, nevracia sa feudalizmus. Len si niekto urobil žart z krajiny. A niekto si zarobil aj na nových tabuliach, ktoré pri hraničných priechodoch oznamujú, do akej krajiny vstupuje človek. Už v priebehu decembra ich vymenili z „Magyar Köztársaság“ na „Magyarország“. Susedia sa čudujú, veď všade navôkol je Slovenská republika, Republik Österreich, Republika Slovenija, Republika Hrvatska a tak ďalej. Akurát veľký severovýchodný sused (to bol vzor?) by sa nemal čo diviť, veď aj on sa nazýva „iba“ Ukrajina. Ale prekvapení, až vyhúkaní by mohli byť práve tí, ktorí prichádzajú odtiaľ. Predstavte si, že štátny znak Maďarska uprostred červeno-bielo-zelenej zástavy je chybný! Internetový portál Index na to upozornil nejaký vševedko ešte v polovici decembra. Známe „arpádovské“ pruhy po ľavej strane sú v zlom poradí, začínajú nie červeným, ako to káže aj základný zákon, ale strieborným pruhom, čiže aj pokračovanie je zlé. Našťastie trojvŕšok (Tatra-Matra-Fatra), dvojkríž a najmä uhorská kráľovská koruna sú na mieste.

Mám takú kacírsku myšlienku! Môj svokor, ktorého rodičia pochádzali zo Sarvašu, potom sa presťahovali do Nadlaku, odtiaľ do Bulharska a on sa po vojne presídlil na Slovensko, do svojej „materskej krajiny“, rád sa ma pýtaval, dakedy s ironickým podtónom, inokedy vážne, že čo je nové v „aňaorságu“. Akože v Maďarsku. Čo, keby sa základný zákon novelizoval a opäť by sa vymenili hraničné tabule (nápisy na minciach, pečiatkach a pod.). Obmien by mohlo byť niekoľko, mne by sa najviac páčilo „Magyarország – Anyaország“.

K tomu len toľko: všade dobre, aj doma...

Slovenská národná knižnica o nás - pre nás

Rozhovor s Gabrielou Hamranovou

Slovenská národná knižnica patrí medzi tie inštitúcie na Slovensku, ktoré majú pravidelné kontakty so slovenskou národnosťou v Maďarsku. Jednou z jej úloh je totiž zbieranie zahraničných slovacík, t. j. literatúry, ktorá vychádza v zahraničí po slovensky, od slovenských autorov, o Slovákoch, o Slovensku a o slovenských veciach. S pracovníčkou knižnice Gabrielou Hamranovou, ktorá má na starosti prípravu bibliografie zahraničných slovacík, sme sa rozprávali o tomto segmente činnosti SNK.

- Čo sa týka mojej úlohy, bibliografie zahraničných slovacík, aj po nedávnych organizačných zmenách v našej inštitúcii pokračuje tak, ako pred vyše dvadsiatimi rokmi začala. Zmena nastala v tom, že táto úloha je v súčasnosti začlenená do Sekcie dejín knižnej kultúry. Úloha vznikla ako Zahraničné slovaciká. Knihy. Evidenčný rad Slovenskej národnej bibliografie v Národnom bibliografickom ústave SNK v roku 1990 aj vďaka zmeneným politickým pomerom. Vieme, že pred rokom 1990 neboli slovenské publikácie a časopisy zo zahraničia v našich inštitúciách sprístupňované. V Slovenskej národnej knižnici boli slovaciká zo západnej časti označované ako prohibitá (zakázané – pozn. red.) a z okolitých štátov, kde žije slovenská národnostná menšina, boli označované ako krajanská literatúra písmenom K. Tieto signatúry knižných dokumentov neboli bežným čitateľom prístupné, mohli sa požičiavať len na určité účely. Po uvoľnení pomerov sa prejavil veľký záujem o túto literatúru zo strany používateľov knižnice, ale aj zo strany opačnej, spoza hraníc, sprístupniť túto literatúru a tak nastal veľký prílev kníh a dokumentov zo zahraničia do SNK. V prvých rokoch sme spracovávali hlavne exilovú literatúru, ktorá bola pred r. 1990 viac zakazovaná a veľmi veľa jej chýbalo. V ďalších rokoch sme zistili, aké veľké medzery sú aj v literatúre a publikáciách z okolitých krajín, ktoré buď vydávajú Slováci ako národnostná menšina, alebo sa ich týkajú, prípadne sa týkajú aj Slovenska, Slovákov, slovenských vecí. V zmysle knižničného zákona z roku 2000 vznikla samostatná Slovenská národná knižnica, ktorá predtým fungovala v rámci Matice slovenskej. V tom období sme sa začali zameriavať aj na komunity Slovákov v zahraničí a začali sme uskutočňovať prieskum zahraničných slovacík. Ako prvé na vyhľadávanie relevantných publikácií (heuristický prieskum) sme vytipovali Báčsky Petrovec a Békešskú Čabu. V Petrovci som bola veľmi milo prekvapená úrovňou knižnice, ktorá poskytuje ozaj mnohostranné služby, má rôznych používateľov, komunikuje sa takmer výlučne v slovenčine. Okrem toho má precízne budovanú regionálnu zbierku, čo mi veľmi uľahčilo prácu. V Békešskej Čabe síce takáto knižnica neexistuje, ale sídli tu viacero inštitúcií, ktoré boli cieľom môjho prieskumu. Zapôsobila na mňa aj atmosféra medzi Slovákmi v inštitúciách, ktoré som navštívila, všetci boli naklonení mojej úlohe, takže výsledky prieskumu boli viac ako uspokojivé. Odvtedy sme plánovali každoročne niekoľko pracovných ciest do stredísk, kde žijú Slováci, aby sme zistili, aké knižnice, resp. inštitúcie tam fungujú, akú spoluprácu možno nadviazať, akú majú vydavateľskú činnosť v oblasti slovacík, ale aj preto, aby sa tam dozvedeli, že SNK má zo zákona povinnosť zbierať, spracovať, sprístupňovať, ale aj zachovať pre budúce generácie i zahraničnoslovacikálnu produkciu.

- Približne z koľkých štátov pochádza tento materiál a aké množstvo sa zozbieralo odvtedy, ako vykonávate túto úlohu?

- Ročný prírastok je približne 800-1300 knižných publikácií zahraničných slovacík, z toho najmenej tretina sú slovaciká, vydávané slovenskou národnostnou menšinou v okolitých štátoch. Patria medzi ne nielen slovenské, v slovenčine, alebo od slovenských autorov či od autorov, ktorí sa hlásia k slovenskému pôvodu, ale aj obsahové slovaciká, čo je najrozsiahlejší aspekt, pretože sa snažíme získať a spracovať tieto publikácie z celého sveta, kde sa píše o Slovensku, alebo o Slovákoch, slovenských veciach. Z koľkých štátov prichádzajú slovaciká na spracovanie, možno ťažko vyčísliť, vlastne z celého sveta, aj jazyková škála je široká (ročne asi v sedemnástich jazykoch). Čo sa týka okolitých štátov, bola som prekvapená produkciou, ktorá existuje na ich území a ktorá mapuje ich súčasné aktivity. Zistila som, že medzery v bibliografii zahraničných slovacík sú značné, chýbali publikácie, ktoré vydávajú menšinové samosprávy alebo slovenské obce a slovenské spolky v Maďarsku. Tie vychádzajú v malom náklade, nie sú predmetom spracovania národnej bibliografie daného štátu, takže informácia o nich je sťažená a oddelenie akvizície SNK ich nemá ako získať. Toto naše oddelenie spolupracuje s oddelením výmeny v Celoštátnej Széchenyiho knižnici, čiže niektoré publikácie získavame touto cestou a niektoré výmenou s knižnicami ako je Slovenské dokumentačné centrum, župná knižnica v Békešskej Čabe a dúfame, že pribudnú aj ďalšie. Práve sa chystáme na prieskum do pilíšskej oblasti. Tú ešte nemáme preskúmanú, ale vieme, že v Pilíšskej Čabe vydávajú tri edície, ktoré sú zrejme všetky slovacikálne, no zatiaľ máme z nich len niektoré publikácie.

- Je to teda systematické spoznávanie terénu…

- Áno, je to nevyhnutné, ak sa snažíme o čo najúplnejšiu bibliografiu, ale ide aj o sprostredkovanie informácií o úlohách Slovenskej národnej knižnice, aby sa vedelo aj v slovenských komunitách v zahraničí, aký význam má aj pre nich, ak SNK ich publikácie spracuje a vystaví na internete. Každá spracovaná publikácia je sprístupnená, náš on-line katalóg je súčasťou Európskej knižnice (The European Library), je k nemu prístup z celého sveta. Myslím si, že je to na prospech knižnice, ale hlavne na prospech Slovákov v zahraničí. Okrem toho zahraničné slovaciká spracované na našom pracovisku v rokoch 1990-2001 vychádzali tlačou vo forme ročenky, do roku 2005 boli na CD ROM Slovenská národná bibliografia. Doteraz sme do databázy Zahraničné slovaciká spracovali vyše 16 000 kníh. V súčasnosti pripravujeme bibliografický portál, kde bude celá databáza Zahraničné slovaciká vystavená samostatne, pričom bude sústavne doplňovaná.

- Spomínali ste, že vaším hlavným partnerom pre spoluprácu je Széchenyiho knižnica, ale máte veľmi dobré kontakty aj so Slovenským dokumentačným centrom. V čom spočíva táto spolupráca?

- V Slovenskom dokumentačnom centre som bola na prieskume v roku 2008. Zistila som tam veľa publikácií, ktoré u nás chýbali. Odvtedy sa s riaditeľkou Annou Sabadošovou snažíme vymieňať si publikácie. Je to zvlášť dôležité v prípade drobnej tlače, ku ktorej je ťažký prístup a práve tá najviac vypovedá o činnosti Slovákov v zahraničí, lebo sa bezprostredne týka ich života, informuje o tom, čo konkrétne sa tam deje. To môže byť v budúcnosti i v súčasnosti veľmi dôležité pre výskum dejín Slovákov v zahraničí. SDC nám pomohlo aj s kompletizovaním slovenských periodík vydávaných v Maďarsku.

- Máte vyhradené nejaké prostriedky na nákup dokumentov?

- Oddelenie doplňovania fondov má finančné prostriedky na nákup literatúry. Čiže keď príde požiadavka, že potrebujú napr. učebnice slovenčiny, toto oddelenie ich zakúpi a pošle ich partnerovi. Výmenných partnerov máme v každom štáte viacero. Spravidla sú to národné knižnice, ktoré spolupracujú na základe oficiálnej dohody, ale dohody, či ústne alebo písomné, máme aj s inými knižnicami a spolkami, napr. s Knižnicou Štefana Homolu a Slovenským vydavateľským centrom v Báčskom Petrovci, Ústrednou knižnicou Slovákov v Chorvátsku so sídlom v Našiciach, Spolkom Slovákov v Poľsku so sídlom v Krakove, Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku takisto pravidelne posiela svoje vydania do SNK. Snažíme sa nadviazať spoluprácu na báze dohody aj s ďalšími slovenskými knižnicami.

- Prínosné bude pre každého, ak sa uskutoční digitalizácia zahraničných slovacík, ktoré sa nachádzajú v SNK. Môžete nám povedať, v akom štádiu je momentálne tento proces?

- Momentálne sa pripravujú projekty na dokončenie stavebných úprav a vybavenie digitalizačného pracoviska, o čom vám viac povie kolega zo sekcie digitalizácie (o procese digitalizácie si budete môcť prečítať podrobnejšie informácie v niektorom z budúcich čísel nášho týždenníka – pozn. red.). Celý slovacikálny fond, ktorý obsahuje asi tri milióny publikácií, sa bude digitalizovať v priebehu približne piatich rokov, možno aj dlhšie, a vlastne všetka slovenská a slovacikálna produkcia, ktorá sem zo zahraničia prišla, bude zdigitalizovaná. To, čo spadá pod autorské právo a je chránené, bude prístupné v našej knižnici, ale staršia literatúra bude voľne prístupná z celého sveta.

- Vďaka existujúcim osobným kontaktom sa v SNK v uplynulom roku uskutočnilo niekoľko akcií, ktoré súvisia s nami, Slovákmi v Maďarsku.

- Áno, pôvodná spolupráca v oblasti bibliografie, knihovníctva a vydavateľskej činnosti prerástla aj do kultúrnej oblasti. Do SNK zavítala Čabianska organizácia Slovákov s výstavou významného grafika z Békešskej Čaby Tibora Moskála a o mesiac neskôr prezentoval u nás svoju 20-ročnú činnosť Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku a dokumentoval ju výstavou. Slovenská národná knižnica zase sprístupnila svoju výstavu Cithara sanctorum v Békešskej Čabe, Báčskom Petrovci, Starej Pazove a v Kulpíne.

- Pracovníci SNK sú prítomní aj na našich konferenciách, čo umožňuje budovanie ďalších osobných kontaktov.

- Snažíme sa prezentovať výsledky našej práce v zahraničí, pretože týmto spôsobom sa podľa mňa najviac o sebe dozvieme, a to vedie k skvalitneniu našej práce. Na budúci rok by sme chceli pripraviť výstavu Slovenské knižnice v zahraničí. Vzhľadom na časovú náročnosť a finančné možnosti to bude len komornejšia výstava, ale radi by sme ju potom prezentovali aj v zahraničí.

- Bude tam zastúpené aj naše Slovenské dokumentačné centrum?

- Áno, Slovenské dokumentačné centrum má medzi slovenskými knižnicami v zahraničí nezastupiteľné miesto, aj svojím fondom a jeho spracovaním, aj výmenou či informáciami. S pani Sabadošovou mienime konzultovať náš scenár o SDC, príp. o ďalších knižniciach v Maďarsku, ktorým patrí miesto na pripravovanej výstave.

- Keď sa pripravoval Svetový kalendár Slovákov, hovorilo sa o zostavení bibliografie slovenských kalendárov vychádzajúcich v zahraničí. V akom štádiu je príprava bibliografie?

- S kolegyňou Evou Augustínovou máme pripravenú už takmer kompletnú databázu tých textových kalendárov, ktoré sa nachádzajú vo fondoch slovenských knižníc, hlavne v SNK a Univerzitnej knižnici v Bratislave. Ďalšie údaje sa nám podarilo zistiť u vás a aj získať niektoré chýbajúce tituly, podobne zo Srbska; chýbajúce zo západnej Európy a z Ameriky sa však ťažko získavajú, keďže ľudia, ktorí sa venovali tejto téme, už v tejto oblasti nepracujú a mladšie generácie majú už iný pohľad na túto problematiku. Chýbajú najmä kalendáre zo staršieho obdobia, niektoré sa zdajú byť úplne stratené. Na budúci rok by sme mali rukopis uzavrieť a odovzdať do tlače.

Za rozhovor ďakuje A. Račková

Šťastia, zdravia stáleho!

Asi tieto želania sa vo vianočných koledách kedysi opakovali najčastejšie, ale naši slovenskí predkovia nešetrili ani ďalšími. Priali hojnosť a bohatú úrodu, gazdinkám kurčiat, gazdom teliec i volov a dievkám hodne frajerov…

Sám sa z rodného Kestúca už na takéto vinšovačky nepamätám. Na Štedrý večer sa ešte chodilo spievať, ale to nenazývali koledovaním, iba spievaním pod oknom. Ale mali sme aj koledy, začínali sa práve v tomto období, na Tri krále a bola to vlastne cirkevná, katolícka vysviacka príbytkov. Farár a dvaja miništranti tvorili trojicu „koledníkov“, ktorí chodili po popoludniach a večeroch aj tri-štyri týždne po veľkej dedine, kým všetky domy vysvätili. Mne ako mladšiemu miništrantovi zverili sväteničku so svätenou vodou a starší chlapec mal na starosti kadidlo, v ktorom musel ustrážiť aj oheň. Pri každom dome sme spolu s domácimi spievali novoročnú pieseň Radujme sa my všetci a po obrade pána farára sa nám ušlo nejaké to ovocie, koláčik, ale nezriedka aj forint, dva. V lepšej ulici sa do večera nazbieralo až tridsať-štyridsať forintov, čo bol hotový poklad, veď napríklad lístok do kina na nedeľňajšie matiné stál dva forinty. Nie náhodou mohli na koledách miništrovať iba tí chlapci, ktorí počas celého roka zostali verní kostolu. Mne to tiež dlho netrvalo, lebo štvrtú triedu som už začínal v budapeštianskej slovenskej škole – a tým moja kolednícka kariéra s úctyhodným finančným zázemím vyhasla.

Dodnes si pamätám, ako si vždy a všade pán farár pohovoril s domácimi o tom, čo všetko sa stalo v predchádzajúcom roku v rodine. Kto sa narodil, kto a čo sa učí, kto sa vydal alebo oženil a s kým sa museli navždy rozlúčiť. Je tomu tak snáď odjakživa. V týchto dňoch asi aj my spomíname na tých našich blízkych, ktorí spolu s nami už nemohli prekročiť prah nového roka 2012. A už si nemôžu s nami pospomínať ani na najvýznamnejšie udalosti uplynulých dvanástich mesiacov, ako ani zvažovať očakávania a vytvárať plány na nastávajúci nový rok.

Na čo si napríklad sám spomínam tak narýchlo z nášho národnostného života? V roku 2011 sa nám opäť podarilo zvoliť Celoštátnu slovenskú samosprávu, ako aj šesť regionálnych samospráv a 122 miestnych slovenských zborov, ktoré naplno rozbehli svoju prácu. Vlastne prevažná väčšina z nich pokračovala v činnosti. Za sťažených finančných podmienok uprostred hospodárskej krízy, ktorou je poznačená celá Európska únia. Pociťovali sme to nielen v znížení, ale aj vo veľmi oneskorenom poskytovaní štátnych dotácií. Finančná kríza vraj ešte ani v tomto roku nepominie, ale snáď vyššia organizovanosť patričných úradov umožní aspoň včas dostať podpory, ktoré nám prináležia.

V minulom roku, vlastne už koncom augusta, CSS úspešne dobudovala tzv. Nový slovenský dom v Mlynkoch. Žiaľ, dofinancovanie projektu sa nepodarilo riešiť ani do konca decembra, ale dúfam, že počas prvých dvoch mesiacov nového roka sa tak stane, budovu zariadime a Stredisko pilíšskych Slovákov bude môcť konečne rozprúdiť svoju činnosť.

No a mali sme tu ďalšiu veľkú spoločnú udalosť, októbrové sčítanie ľudu. Výsledky – najmä tie naše slovenské – ešte nepoznáme, zostáva teda očakávanie a hlavne nádej, že sa v nich odrazí nemalá práca odvedená na tomto poli.

Tým viac, lebo vieme, že budú súvisieť s našou politickou váhou, a teda aj s politickou váhou všetkých národností v krajine, ako aj s našou štátnou dotáciou a z nej vyplývajúcimi možnosťami v oblasti kultúry. A to všetko za značne zmenených okolností, veď 1. januára vstúpila do platnosti nová ústava, vlastne Základný zákon Maďarska, ako aj nové právne predpisy týkajúce sa verejnej výchovy a volieb parlamentných poslancov. Čaká nás teda neľahká úloha prispôsobiť sa a využiť možnosti nových finančných, právnych i politických podmienok.

Musíme to zvládnuť, je to náš údel na všetkých poliach a úrovniach slovenského národnostného života v Maďarsku. Nech nás v tom všetkom sprevádza a pomáha starý novoročný pozdrav zo Slovenska:

„Dneska je prvý deň roka,

prišli sme Vám zavinšovať trocha,

aby ste mali šťastia, zdravia stáleho

a mešteka nikdy nie prázdneho!“

Ján Fuzik

predseda CSS

Lisztománia 2011

Patrí všetkým, ktorí ho počúvajú

Skončil sa rok 2011, ktorý v kultúrnom svete uplynul v znamení hudobného skladateľa a geniálneho klavírneho virtuóza Ferenca Liszta. S tým „Ferencom“ je to trocha otázne, on sám sa podpisoval ako Franz a po maďarsky sa naučil iba pár slov na sklonku svojho života... Maďari si na tento – Lisztov – rok vytýčili za jeden z hlavných cieľov, aby si svet konečne uvedomil, že Liszt bol Maďar! Alebo aspoň aby pri počutí Lisztovho mena či jeho hudby si spomenuli na Maďarsko.

Môže byť väčšie uznanie, ako keď Liszta velebí už aj takzvaná alternatívna hudobná sféra? O „lisztománii“ som objavil skladbu francúzskej kapely Phoenix, hoci treba povedať, že táto mánia pri príležitosti dvestoročnice zachvátila celý svet.

Zostaňme však v Budapešti. Kde napríklad na Vörösmartyho námestí pri pešej zóne hral na jeseň mladý maďarský klavirista Péter Balatoni v rámci takzvaného flashmobu, čiže rýchlo-zhluku, Liszta. Ľudia sa naozaj zhlukli a z muziky sa tešili. Chcem tým naznačiť, že Ferenc Liszt je živý a zo strany kompetentných maďarských činovníkov to bola dobrá voľba, keď za „maskota“ krajiny zvolili jeho.

„Ferenc Liszt je jednou z najznámejších symbolických figúr maďarskej kultúry a ako takáto reprezentatívna osobnosť môže byť brand - ochranná značka krajiny,“ hovorí s obľubou štátny tajomník kultúry Géza Szőcs, ktorý vyvolal začiatkom minulého roka div nie pobúrenie v hudobnej obci svojím nápadom premenovať budapeštianske letisko Ferihegy na Letisko Ferenca Liszta. A čuduj sa svete, nový názov sa ujal a pevne spája Liszta s Maďarskom. Veď o to aj išlo.

„Niekto si myslí, že bol Rakúšan, iný, že Nemec, ďalší, že Talian, ale on mal identitu, ktorú by sme mohli označiť za maďarskú či uhorskú, čo dokazuje aj jeho slávny výrok Je sui Hongrois – nech to znamenalo vtedy, v 19. storočí, čokoľvek,“ dodáva Szőcs.

To čokoľvek znamenalo vtedy nie Maďar, ale Uhor, to je jasné, ale najvehementnejšie sa k Lisztovi hlásia Maďari, navyše maďarský jazyk ani nerobí rozdiel medzi Maďarskom a Uhorskom, maďarským a uhorským...

Študent ekonómie, náhodou tiež Ferenc, si myslí, že minuloročný boom okolo Liszta je správny, plagátová ofenzíva tiež, on dokonca podporoval aj premenovanie letiska. Priznáva, že kedysi dávno hral na rôznych klasických hudobných nástrojoch, ale celkom nepozná Lisztovu životnú dráhu. Ako však vie, sám zdôrazňoval, že je Maďar...

Na krásnu mladú ženu, Viktóriu, ktorá je v druhom ročníku na Lisztovej akadémii, narážam tiež na Lisztovom námestí. Hrala Liszta aj na klavíri, teraz ho spieva, dokonca aj na sérii koncertov Akadémie. Liszta miluje. Tri grácie, Vera, Katalin a Graziella, pôsobia v zimnom slnku rozjarené, aj si skáčeme do reči, ale nakoniec sa dostaneme k Lisztovi: majú ho rady, vedia o ňom toľko, čo sa v škole učili, hoci ich povzbudzoval učiteľ spevu, aby radšej kreslili, alebo tancovali. A predstavte si, jestvuje aj druh opice pomenovaný po Lisztovi. Áno, je to Lisztova opička, lebo má takú istú dlhú bielu frizúru, akú mal Liszt. A je taká maličká a veľmi zlatá...

Opusťme tieto pochabé tóny z Lisztovho námestia a vráťme sa do serióznejších partitúr organového majstra zo Sopronu Pétera Kuzsnera, ktorý to formuluje mimoriadne výstižne. „Liszt sa naraz považoval za Maďara, zároveň vstrebal do seba celú európsku kultúru, čo vo svojich dielach potom aj vracal. V našich kruhoch smerujeme k záveru, ktorý slúži spravodlivosti: Liszt patrí všetkým, ktorí ho počúvajú...“

Gregor Martin Papucsek

Deň Lucie v Slovenskej základnej škole v Sarvaši

Ženy a dievčatá obdarené menom Lucia boli v minulosti považované za bosorky. Ľudia sa ich neoprávnene panicky báli a mali pred nimi veľký rešpekt. Kedysi pripadali ich meniny priamo na zimný slnovrat. Preto sa ich meno oslavovalo práve v deň s najdlhšou nocou a prisúdil sa mu okrem iného i fakt, že práve vtedy vyliezajú všetky bosorky z domov a ukazujú svoju silu.

Ako vyzerali oslavy sviatku pred niekoľkými rokmi? V každej dedine sa zopár dievčat oblieklo do bieleho šatu, alebo sa aspoň zahalili do bielej plachty. Aj tvár si zamaskovali múkou a do rúk si vzali husie pero. Potom chodili už domu do domu, kde odriekavali naučené zaklínadlá a vytvárali domácim ochranu pred zlými duchmi. V tento deň si ľudia nemohli nič požičiavať a na návštevy mohli chodiť iba muži. Ľudia v tomto čase nevychádzali po večeroch z domovov, zameriavali sa na duchovnú očistu a očakávanie kresťanských sviatkov. Po tieto dni sa všetci chránili cesnakom a dbali aj na ochranu stáda, ktoré muselo zjesť po jednom strúčiku. Tradície boli spájané aj s hľadaním ženícha. Písanie mužských mien na dvanásť lístočkov sa uchovalo dodnes a prechováva sa najmä u malých dievčat. Keď vraj v tento deň zahryznete do jablka a to vám do Vianoc nezačne hniť, tak sa budúci rok vydáte. Na Štedrý deň sa potom postavte pred dom a postupne hryzte ovocie. Také meno, aké bude mať prvý muž, ktorý prejde popred vás, bude mať aj váš manžel.

Poďme sa teraz pozrieť do sveta. V iných krajinách Lucie brali oveľa pozitívnejšie ako na Slovensku. Považovali ich za nositeľky svetla a práve kvôli tomu sa v súčasnosti napríklad v Taliansku a vo Švédsku konajú svetelné pochody, oslavujúce tento dar. Na severe dokonca mladé dievčatá majú na hlavách vence, na ktorých sa ligocú zapálené sviečky. S touto okrasou potom obsluhujú počas posledného jedla dňa celú rodinu. Týmto spôsobom vzdávajú svojim rodičom vďaku a opätujú im celoročnú opateru.

V Slovenskej základnej škole v Sarvaši sme prežili 13. december - deň Lucie – celkom netradične. Bol plný zábavy, mágie a tvorivosti. Deti si mali možnosť na rôznych stanovištiach, ktoré im pripravili popoludňajšie pani učiteľky, vyskúšať svoju zručnosť a dozvedieť sa čo-to o svojej budúcnosti. Z papiera si zhotovovali rôzne vianočné ozdoby nielen na vianočný stromček, ale aj na sviatočný stôl. Tí šikovnejší si u uja Gábora Urbána a tety Csilly Šindelovej urobili veselého Mikuláša z orecha a salónky. Najväčší záujem bol pri stole, kde sa zdobili medovníky. Teta Marika Mravíková a Evička Danková však dali po medovníčku len tomu, kto zarecitoval básničku, alebo zaspieval pesničku. Získaný medovník si deti ozdobili, ale len málo z nich bude slúžiť na ozdobu, lebo väčšina hneď skončila v brušku. Nečudujem sa, veď tak nádherne voňali. Teta Anna Podaniová pomáhala sadiť deťom do téglikov pšenicu. Trochu sme sa čudovali, či si nepomýlila ročné obdobie, veď pšenica sa predsa seje ako ozimina na jeseň. Vyviedla nás z omylu, lebo nám povedala, že je to tradícia, pomocou ktorej gazdovia predpovedali, akú budú mať úrodu. Keď im do Vianoc vyklíči veľa zrniek, tak úroda bude bohatá a naopak, málo klíčkov znamenalo slabú úrodu. Zaujímavá bola veštiareň u tety Marty Dekrétovej. Veštila deťom nielen z tarotových kariet, ale aj z ruky. Z pravej ruky sa deti dozvedeli o svojej prítomnosti a z ľavej o budúcnosti. Pri tejto mágii zaznievali výbuchy smiechu.

Tento deň bol pre deti slovenskej základnej školy nielen poučný tým, že sa dozvedeli o tradícií, ktorá pomaly upadá do zabudnutia, ale bol aj veselý a kreatívny. Šťastné deti si odnášali domov v rukách výrobky, ktoré si samy zhotovili a pochválili sa nimi svojim najbližším.

D. Lukáčiková

Slovenské adventné popoludnie v Níži

So slovenským programom sa pripravovali na najkrajší sviatok roka v Základnej a materskej škole Kálmána Mikszátha v Níži. Usporiadali ho v polovici decembra miestna slovenská samospráva, vedenie školy a miestny slovenský klub Jasienky.

Prítomných privítala učiteľka slovenčiny Csilla Mezeiová, ktorá zostavila program a odovzdala slovo predsedníčke slovenského voleného zboru Zuzane Kučerovej. Po privítaní pani predsedníčka vyzvala prítomné vedúce osobnosti, aby zapálili sviece na adventnom venci. Sviečky znamenajú lásku a Vianoce prinášajú radosť všetkým, ktorí ich môžu tráviť v kruhu svojich najbližších, povedala a zaželala nielen pekné sviatky, ale aj príjemné prázdniny.

Pred programom pristúpili k pani predsedníčke dvaja žiaci z družiny, ktorí sa poďakovali za finančný dar samosprávy, z ktorého mohli zakúpiť pre deti rôzne hračky, ktoré sa im zídu najmä v zimných mesiacoch. Prejavom ich vďaky bol pekný ozdobený vianočný stromček z kartónu. Za finančnú pomoc materskej škole sa poďakovala Veronika Zacharová.

Stalo sa už pekným zvykom, že Vianoce očakávajú nížanskí školáci so slovenským programom. Nacvičia spolu nielen ľudové piesne, ale aj koledy a krátke scénky s vianočnou tematikou. Program začali najmenší - škôlkari. Piesňami a básničkami rozveselili všetkých prítomných. V tomto roku žiaci pripravili naozaj dojímavý program, v ktorom nechýbala rozprávka o štyroch adventných sviečkach, ale ani pastieri a traja králi, ktorí sa klaňali pred novorodeným Ježišom Kristom.

Ďalším zvykom je, že po kultúrnom programe ponúkajú deťom špeciality z receptáru starých mám. Minulý rok mohli ochutnať strapačky a v tomto roku makové opekance. Predsedníčka slovenskej samosprávy však ešte predtým, ako by vyzvala deti ochutnať sladkosti, povedala niekoľko slov o tradičnej príprave opekancov, keď ich pripravovali gazdinky na príležitostné chvíle z vlastnoručne upečeného cesta. Teraz ich síce z rožkov, ale s veľkou láskou pripravili členky klubu Jasienky pod vedením Margity Soboňovej.

Po ochutnávke sa roztočila hra, v ktorej sa deti mohli nasýtiť pohybu. Zahrali spoločenské pohybové hry, teda spievali Keď si šťastný, tlieskaj rukami, najviac sa nám páčila hra o Stonožke Rafaele, hoci zaujímavé boli aj tie, ktoré sa naučili v Škole v prírode v Hronci.

Deti neodišli z adventného popoludnia s prázdnymi rukami. Okrem pekných zážitkov im členovia slovenskej samosprávy zabalili aj ovocie a salónky na stromček.

(ef)

Základ nového roka - začíname nové

„Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba: je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na dobré skutky, v ktorých nás Boh prv uspôsobil chodiť.” (Ef.2:8-10.)

Ešte stojíme na prahu minulosti a prítomnosti... Stojíme na prahu nového roka. Máme si položiť otázku: odkiaľ a kam? A teraz nemyslíme v priestore a v čase, ale na poli duchovnom. V múdrosti, v poznaní, vo viere, v nádeji a v spoliehaní sa na nášho Pána Boha. Máme si položiť otázku: Aký základ si položíme na tento rok, na rok 2012?

Je Božím darom, že môžeme odchádzať, začať aj tento Nový rok v mene nášho Pána Ježiša Krista. Veď tento deň máme meniny nášho Pána Ježiša. Ešte nevieme, čo nás čaká v tomto novom roku. Ale to vieme, že aj v minulom roku náš Pán bol s nami: požehnal nás, pomohol nám a postaral sa na nás. On je v každom čase verný. Neopustí svoj ľud. Buď chvála za všetky Jeho dobrodenia, čo sme zatiaľ mohli skúsiť!

Aj to môžeme vedieť, že milosťou sme spasení skrze vieru - ako apoštol Pavel povie. Náš Pán Ježiš nás spasil, vykúpil a je to dar Boží. Čo to znamená pre veriaceho človeka, pre nás: že z Kristovej milosti sme spasení, vykúpení? Môže to znamenať istú súčasnosť v chaose a istú budúcnosť v Božom kráľovstve? Áno, pre veriaceho človeka môže znamenať istú súčasnosť a istotu v budúcnosť: pokoj toho faktu, že sme v každom čase v Božích rukách.

Je to naozaj Boží dar. Síce my často nezaobchádzame dobre s danými darmi. Nepoznáme dobre motívy, dôvody: prečo dostávam, zaslúžim si tento dar? Pracovala som za tento dar? Som hodná, aby som prijímala tento dar? Raz jeden 12-ročný chlapček sa dostal do kaše a bol sklamaný: “Práve so mnou sa to stalo? Ja som toľko vecí spravil pre cirkev!” Aj dospelý človek je náklonný, aby tak rozmýšľal: ja verím v Boha, chodievam do kostola. Platím cirkevnú daň, podporujem cirkev, pomáham, v čom môžem. Dúfam, že moje veci potom budú v poriadku. A aj to je možné, že predsa nebudem mať iba samé radosti, ale aj ťažkosti, skúšky a súženia... Ale náš Pán Boh často používa slabosti a nemoc, aby nás doviedol do hĺbky svojej lásky a starostlivosti. Pánove Slová na rok 2012 sú práve: Moja moc sa v slabosti dokonáva. 2.Kor.12:9. Náš Pán často používa takzvané skryté požehnané cesty: plné ťažkostí a bied, aby v nás prehĺbil vieru, nádej a dôveru v Neho. Ale môžeme byť vďační Jemu za najdôležitejšie: za spasenie, za vykúpenie života zo skazy. Je to viac ako len záchrana od telesnej smrti. Je to vykúpenie zo smrti samotnej. Môžeme ďakovať Jemu za to, že korunuje náš život milosťou a milosrdenstvom. Každý deň obnovuje našu silu a sviežosť. Veď sme Jeho dielo – píše apoštol Pavel. Človek sa dostal veľmi ďaleko od svojho Stvoriteľa. Veď koľko zlých vecí môžeme počuť: katastrofy, vojny, vlámania sa, vraždy... Vôbec nie tak vyzerá dnešný človek, akoby poznal svojho Stvoriteľa. To je vlastne následkom hriechu.

Ale čo je situácia s dobrými skutkami? Kde sú tie dobré skutky, v ktorých by sme mali chodiť a na ktoré čaká tento náš svet? Naozaj, môžeme mať úprimné pokánie, keď pomyslíme na to, koľko práce by sme mali na tomto poli. Veď náš Pán nám už ukázal cestu: cestu riešenia a úteku. Napr. keď sa stanú úrazy, ohne: veľa závisí od toho, keď niekto jasne vidí cestu úteku. A kričí: Tu je cesta k životu. A tá cesta naša je nám daná v Ježišovi Kristovi, Ktorý vlastne Sám je cesta, život i záchrana. Náš Pán chce skrze nás dobre činiť ľuďom aj v tomto roku. Môžeme každodenne chodiť v dobrých skutkoch, v ktorých nás Boh už prv uspôsobil chodiť. Tieto činy môžu byť: snaha o odpustenie, zmierenie, lásku a pokoj. Virgil Redlich píše: Je smutné, že viackrát musíme znovu začať. Ale potešiteľné je, že viackrát môžeme znovu začať.

Hilda Guláčiová-Fabuľová

evanjelická farárka

Ľudovít Orfanides - významný slovenský a uhorský pomológ

Prvé knižné dielo vydal v roku 1865 v Budíne

Medzi prvých Slovákov v bývalom Uhorsku zaoberajúcich sa ovocinárstvom a záhradníctvom, po Antonovi Egrim, Štefanovi Moyzesovi, Andrejovi Kmeťovi a Antonovi Penzelovi, sa v druhej polovici 19. storočia zaradil aj evanjelický učiteľ a osvetový pracovník Ľudovít Samuel Orfanides. Tento pomológ z Liptova sa narodil 29. 9. 1818 v Hybiach, kde bol jeho otec Samuel farárom.

Ľudovú školu vychodil v rodisku. Hneď po smrti otca matka Žofia, rodená Fejérpatakyová, ho poslala na štúdium do Levoče, kde sa učil gramatiku a syntax, v Gemeri rétoriku, v Prešove filozofiu a právo a nakoniec teológiu opäť v Levoči. Po skončení štúdia v roku 1840 začal vyučovať na evanjelickej škole v Gočaltove, krátko roku 1841 v Muránskej Dlhej Lúke a v rokoch 1841-48 v Kameňanoch. V roku 1848 sa z týchto gemerských obcí vrátil do liptovského rodiska. Počas učiteľského pôsobenia v Muránskej Dlhej Lúke našiel príklad miestneho farára Antona Penzela, ktorý bol vynikajúcim pomológom. Vydal sa jeho cestou a celý život bol významným pomológom, experimentátorom. Venoval sa ovocinárstvu, štepárstvu a osvetovej práci medzi dedinským ľudom. Počas pôsobenia v Kameňanoch založil čitateľský spolok a ovocnú škôlku, v ktorej prakticky učil ovocinárstvu a štepárstvu aj dospelých. Jeho žiaci vysadili celú dedinu lesnými stromami a rodné domy a záhrady ovocnými stromami a viničom. Keď sa vrátil domov do Liptova, v hybianskom rodisku chcel založiť družstevný ovocný sad a keď sa mu to nepodarilo, sám vysadil ovocnú záhradu a vynaložil úsilie na pestovanie ovocia a prípravu štepov. Roku 1857 nakoniec založil aj druhú ovocnú škôlku. Ľudovít Orfanides propagoval založenie pomologického spolku v Liptove, v roku 1858 vypracoval aj jeho podrobné stanovy, ale jeho snahy vyšli naprázdno. Ako ovocinár sa úspešne venoval aj včelárstvu. Svoju prácu na zveľaďovaní ovocinárstva vykonával s veľkou láskou, radosťou a vytrvalosťou, čo vidieť aj z jeho jedného veršovaného záznamu, kde okrem iného uvádza:

V záhrade konaná práca,

stonásobne sa vypláca.

V záhrade v krásnom stromoví,

máš s úžitkom raj hotový.

Kto nasadí mladých stromkov,

chválu máva od potomkov...

Vo veršoch a próze vznikli jeho viaceré poučné rady. Píše v nich aj o estetickej stránke ovocinárstva, dobrom pocite z vykonanej práce a jej výsledkov. Hovorí, že stromy nám pripomínajú našich milých, rodičov a predkov, ktorí ich sadili a stali sa tak pamätníkmi doby, v ktorej boli vysadené. Ľudovít Orfanides je autorom viacerých príspevkov z pomológie, ktoré uverejňoval v časopisoch Obzor, Cyril a Method a v roku 1865 vydal knižné dielo o ovocinárstve určené pre mládež s názvom „Ovocinárstvo alebo stromové záhradníctvo“ (Budín,1865). Podáva v ňom stručný návod na pestovanie ovocných stromov, píše o úžitku z ovocinárstva s cieľom prebudiť v mládeži cit a lásku k ovocným stromom. Dielo je rozdelené na dve časti. Časť prvá pojednáva o pestovaní, ošetrovaní, presádzaní a štepení ovocných stromov. Je zostavená vo forme otázok a odpovedí a určená je žiakom. Druhá časť obsahuje povzbudenie k ovocinárstvu a úžitok z neho, vyvracia predsudky a dáva návod, ako zdolať prekážky stromového záhradníctva. Rozsah jednotlivých častí je stručný a prispôsobený študujúcej mládeži, ktorej je venovaná. Z diela vanie úprimná snaha vzbudiť záujem o ovocinárstvo a odviesť tak pozornosť pospolitého ľudu od alkoholu, zaháľania, zlozvykov a ponúknuť im ušľachtilú záľubu v lone prírody. V rukopise ostala jeho ovocinárska kronika z rokov 1849-91, do ktorej zapisoval svoje poznatky a skúsenosti. Svoje teoretické vedomosti a praktické skúsenosti uverejňoval vo viacerých slovenských novinách, časopisoch a kalendároch. Od roku 1840 patrili medzi ne Jitřenka, Cyril a Method, Národný hlásnik, Malý národný kalendár, Nový domový kalendár, Slovenské národné noviny, Slovenské noviny, Obzor, Slovenský pozorník, Priateľ školy a literatúry, Tatran, Vojtech...

Ľudovít Orfanides popri učiteľskej práci bol nielen praktickým ovocinárom, ale aj výskumníkom, propagátorom a zveľaďovateľom tohto ušľachtilého odvetvia poľnohospodárstva. Svojimi hlbokými vedomosťami patril v tom čase medzi prvých učiteľov a priekopníkov ovocinárstva v Uhorsku. Jeho zásluhy na rozvoji záhradníctva ocenilo v roku 1871 uhorské ministerstvo peňažnou odmenou. Za zásluhy o záhradníctvo dostal 6 dukátov a za vyučovanie ovocinárstva dospelých 104 zlatých. Túto odmenu mu odovzdal hlavný liptovský župan Martin Sentiváni v Hybiach. V roku 1874 na výstave v Liptovskom Hrádku dostal odmenu 1 dukát za vystavené hrozno a 50 odrôd rôzneho ovocia.

 Učiteľské povolanie vykonával do roku 1889 a vtedy ako 71-ročný sa rozhodol vzdať sa po 49-ročnom pôsobení miesta učiteľa. Vo svojich záhradách a včelíne neprestal pracovať ani potom. V roku 1891 napísal testament, v ktorom nezabúda na lásku k záhrade a uvádza v ňom, aby rodinná záhrada nikdy neprišla do cudzích rúk, bola naďalej zveľaďovaná a prinášala úžitok a radosť z pokolenia na pokolenie. Priekopník liptovskej a uhorskej pomológie Ľudovít Orfanides zomrel vo svojom rodisku v Hybiach 25. apríla 1895.

Ján Jančovic

Pred dvesto rokmi sa narodil Jozef Pozdech

Pamätná tabuľa zvonolejára v Budapešti

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti 16. decembra odhalila na Lehelovej ulici č. 6 pamätnú tabuľu majstra kováča a vynálezcu Jozefa Pozdecha. Potom sa v miestnohistorickej zbierke obvodu uskutočnila prednáška o činnosti zvonolejárov v tejto mestskej časti. Prednášateľom bol Máté Millisics.

Podujatie poctil svojou prítomnosťou mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss a primátor mestskej časti, parlamentný poslanec József Tóth. O význame J. Pozdecha ako zvonolejára hovoril pred odhalením pamätnej tabule po celom svete muzeológ M. Millisics.

Meno Jozefa Pozdecha poznali odborné kruhy v Paríži, Nancy, Viedni, Moskve a, pravdaže, v celom Rakúsko-Uhorsku. Tento významný slovenský podnikateľ, vynálezca a priemyselník sa narodil 23. februára 1811 v Hrnčiarovciach pri Trnave, v roľníckej rodine. Zo zdravotných dôvodov nedokončil gymnázium. Vyučil sa za kováča a zámočníka, podľa iných prameňov za kolára a kováča. Isté však je, že svoju prvú dielňu otvoril v roku 1832 v rodných Hrnčiarovciach. V roku 1849 sa so svojou rodinou presťahoval do Pešti, kde sa vypracoval na váženého priemyselníka. Vďaka tomu, že vždy trval na správnom označení svojej národnosti, dostal prezývku Der Slovak, alebo Slovak Hin. Dobre ho poznali aj české vlastenecké kruhy, dostal dokonca osobnú pozvánku aj na otvorenie Národného divadla v Prahe.

Významnou súčasťou jeho života bola aj národnostno-kultúrna činnosť v Pešti. Bol uvedomelým Slovákom, popredným predstaviteľom Novej školy slovenskej, ktorú viedol jeho zať Ján Nepomuk Bobula. Takisto bol zakladajúcim členom Matice slovenskej a aktívnym členom spolkového života Slovákov v Pešti. Roku 1868 bol prvým podpredsedom peštianskeho Slovenského národnodemokratického spolku, potom jeho predsedom a roku 1869 prvým pokladníkom. Významnou súčasťou jeho života bola aj národnostno-kultúrna činnosť v Pešti.

J. Pozdech žil do konca života v Pešti. Jeho sedem dcér sa vydalo za významné osobnosti vtedajšieho uhorského kultúrneho a spoločenského života.

Pozdechova dcéra Marína bola jednou zo skromných pracovníčok vtedajšieho slovenského literárneho snaženia. V rokoch 1861-1862 prispievala do Černokňažníka. Potom sa vydala za Jána N. Bobulu, staviteľa prvej budovy Matice slovenskej a redaktora Slovenských novín. Už ako vydatá preložila do slovenčiny nemecký román Lujzy Mühlbachovej Móric Beňovský, ktorý vyšiel v zošitoch.

Keď sa politik a redaktor Ján Nepomuk Bobula rozhodol vydávať v roku 1868 Slovenské noviny, Pozdech i jeho zať vložili do akciovej spoločnosti po sto zlatých, pričom Pozdech sám zaplatil desaťtisíc zlatých ako kauciu na vydávanie novín. Angažoval sa pri založení slovenskej akciovej tlačiarne Minerva v Pešti (1869), bol predsedom Speváckeho spolku slovenského v Pešti (od r. 1871).

V Pešti sa J. Pozdech začal venovať zvonom naplno a čoskoro prišiel s inováciou systému zavesenia a montáže zvonov s prihliadnutím na životnosť samotných zvonov, ako aj na životnosť a statiku veží, v ktorých sa mali zvony umiestniť. Vďaka tomuto inovatívnemu prístupu sa Pozdechove zvony môžu používať na mnohých miestach dodnes. J. N. Bobula opisuje Pozdechovu novú zvonovú stolicu takto: „Horlivý národovec slovenský prišiel prvý na tú myšlienku znížením osi zvona a zmenšením trenia vo visadle obľahčiť zvonenie, a to v takej miere, že kde sa vyhľadávalo predtým šesť chlapov na zvonenie, tam sú podľa jeho sústavy úplne dostatoční dvaja." Nové uchytenie zvona umožňovalo jeho rotačný pohyb a rovnomerné opotrebovanie, konštrukcia zvonovej stolice, uchytenie zvonov a spôsob zvonenia eliminovali aj chvenie a otrasy veže. Vynález železnej zvonovej stolice s novým spôsobom zavesenia zvona mu zabezpečil nielen istotu – na jeho výrobu a montáž totiž r. 1863 dostal výlučné privilégium na 15 rokov – ale aj meno vo svete. Po získaní diplomu na svetovej výstave v Londýne (1862) dostal pozvanie na parížsku svetovú výstavu (1868), kde mu udelili zlatý kríž a dostal veľa objednávok a pozvanie od samotného cisára Napoleona III. Pozval ho do Paríža. Chcel poznať nielen dielo, ale aj majstra. Pre cestu do Paríža sa Pozdech nemohol zúčastniť na slávnosti zavesenia troch nových zvonov, ktoré dodal na Starú Turú. Na moskovskú technickú výstavu (1872) vyhotovil Pozdech štyri zvony s nápismi cyrilikou. Pred odoslaním do Moskvy wbolo možné obzrieť si ich v majstrovej dielni na Fabrickej (Ipar) ulici č. 7. Spomedzi iných cien a ocenení môžeme spomenúť dvojnásobné udelenie Rádu Františka Jozefa, záslužného kríža s korunou (1873). Na svetovej výstave vo Viedni dostal vyznačenie I. triedy - zlatý záslužný kríž s korunou, takzvanú medailu pokroku. Toto vyznamenanie mu prisúdila medzinárodná jury.

Jeden z najslávnejších uhorských zvonov, ktoré sa viažu k jeho menu, je Rákociho zvon v Debrecíne. Nápis o vzniku a histórii zvonu pripomína: „Tento zvon následkom pádu vo veľkom požiari r. 1802 praskol. V r. 1863 sa narušené časti vyrezali, ale neskôr znovu popraskal. V pôvodnej forme a s nápismi sa obnovil v r. 1873. Obnova zvonu bola dielom Ignacza Hilzera vo Viedenskom Novom Meste, v Budapešti ho namontoval Jozef Pozdech."

Jozef Pozdech zomrel 22. 6. 1878 v Budapešti. O veľkosti jeho ducha dodnes svedčia mnohé zvony po celom svete.

Pred prednáškou o zvonolejároch pôsobiacich v XIII. obvode Budapešti sa prítomným prihovorila predsedníčka slovenskej samosprávy Zuzana Hollósyová a priblížila prítomným, ako sa vlastne dostali na stopu J. Pozdecha. Ako povedala, upútala ich prednáška riaditeľky Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Anny Kovácsovej o známych slovenských osobnostiach v období dualizmu, z ktorej vyplynulo, že viacerí pracovali v tejto mestskej časti. Vtedy začali pátrať po týchto osobnostiach a narazili na pracovníka Maďarského zlievarenského múzea M. Millisicsa, ktorý s obľubou vyhľadáva zvony a ich majstrov. Pre muzeológa nebolo neznáme meno J. Pozdecha, ale vo svojej prednáške sa zmienil aj o Ladislavovi Slezákovi, ktorý bol následníkom J. Pozdecha a o Františkovi Walserovi, najväčšom rivalovi, ktorý využíval Pozdechove výdobytky aj pri svojich zvonoch.

Na podujatí sa zúčastnil aj zvonolejár Miklós Gombos, násedník L. Slezáka.

Týmto sa však pátranie po slávnych Slovákov slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti nekončilo. V júni tohto roku plánujú umiestniť na pamätnú tabuľu J. Pozdecha umelecky vytvorenú miniatúru jeho zvonovej stolice a ďalšími aktivitami udržiavať jeho pamiatku v hlavnom meste.

(ef)

Pred Kračúnom v čabianskej slovenskej škole

Už pred mnohými rokmi musel čeliť riaditeľ Drsného domu, domova pre opustené deti v Hamburgu, neustálym otázkam svojich zverencov, koľko dní ešte ostáva do Vianoc a kedy už príde Ježiško. Neostávalo mu nič iné, len čosi vymyslieť. Rozhodol sa vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami. Dvadsať bolo tenších, predstavovali všedné dni, a štyri hrubé symbolizovali štyri adventné nedele. Sfúknutie každej z nich vnieslo do detských sŕdc viac túžby a nádeje.

Detskej zvedavosti ani čas neubral na intenzite. A hoci si v tomto roku matka príroda pošpásovala s Martinom a ukryla mu bieleho koňa, čabianska slovenská škola vsadila na tradíciu. Už pätnásty rok sa adventné obdobie nesie v znamení sfukovania sviečok a pestrých programov, ktoré vrcholia počas Slovenského týždňa. V tomto roku odštartoval divadelným predstavením pre škôlkarov tesne pred príchodom Mikuláša, ktorý bol nesmierne štedrý a neobišiel ani druhý stupeň základnej školy. Neviem veru, ako sa podarilo našim ôsmakom po takej dávke sladkostí obsadiť popredné miesta na stolnotenisovom turnaji O pohár Mikuláša. A to je asi jediné tajomstvo, ktoré ostalo neodhalené. Nasledujúce dni totiž začali odhaľovať jednu záhadu za druhou.

Mýty o tom, že deti sa rodia z kapustných hláv, že ich možno kúpiť v obchode alebo objednať v bocianej donáškovej službe vyvrátilo predstavenie Taťjany Lehenovej a Kataríny Aulitisovej O deviatich mesiačikoch. Zsuzsa Mészárosová, umelecká vedúca Pamiatkového domu Munkácsyho, odkryla jedinečnosť a krásu diel členov spolku FAMME na vernisáži výstavy v školskej galérii. O tom, ako si zachovať elán, dobrú náladu a stále mladistvého ducha, čosi prezradili slovenskí pedagógovia dôchodcovia, no niekoľko osvedčených receptov si predsa len nechali v talóne. Z lásky k Békešskej Čabe a slovenčine sa vyznala Komlóšanka Anna Ištvánová, riaditeľka Domu slovenskej kultúry. Že Vianociam zaslúžene patrí prívlastok najkrajšie sviatky, potvrdila vianočná predpremiéra v materskej škole a slávnostný program žiakov a študentov základnej školy a gymnázia.

Nehľadajte pod vianočným stromčekom mobil, novú bábiku, ponožky či retiazku, to nie sú dary Vianoc. Otvorte srdcia, tam je to najvzácnejšie – láska, priateľstvo, pochopenie, odpustenie... A odkiaľ to vieme? Neprezradíme, to je tajomstvo...

Z. Benková

Slovenské Vianoce a Deň budapeštianskych Slovákov

V znamení spolupatričnosti

Štvrtá adventná nedeľa sa v kruhu budapeštianskych Slovákov niesla v znamení sviatkov. Konali sa tradičné Slovenské Vianoce spojené s Dňom budapeštianskych Slovákov a slávnostným verejným zasadnutím Slovenskej samosprávy Budapešti.

Deň budapeštianskych Slovákov je už tradične spojený so Slovenskými Vianocami. Začal sa zapálením sviec na adventnom venci. Slávnostný akt vykonali člen Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS) Imrich Fuhl, predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková, farár Atila Kónya a predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová. Moderátorkou podujatia bola Katarína Noszlopyová, ktorá pripomenula, že mnohí z prítomných sa aktívne zapájajú do každodenného slovenského diania Budapešti, ale mnohí majú možnosť stretnúť sa so svojimi známymi len raz ročne. Hoci sviatok budapeštianskych Slovákov sa uskutočnil v priestoroch skromnejšej divadelnej sály sídla SSB, bol rodinný a dôstojný. Zastúpené boli na ňom skoro všetky slovenské volené zbory pôsobiace v hlavnom meste, ako aj spoločenské organizácie.

Vianočný pozdrav predniesol katolícky farár A. Kónya. „Zhromaždili sme sa v dnešnú nedeľu, aby sme zapálili štvrtú sviečku na adventnom venci a aby sme spolu oslávili Vianoce. Sme na ceste k Bohu a Boh je na ceste k nám,“ povedal A. Kónya.

V rámci verejného zasadnutia o činnosti zboru slovenských poslancov hlavného mesta referovala predsedníčka SSB Z. Hollósyová. Svoj prejav začala dobrou správou pre Slovákov v hlavnom meste: jednému odovzdali z nich – Ladislavovi Petrovi - najvyššie štátne vyznamenanie Za menšiny. Pri tejto príležitosti mu zablahoželala aj pred účastníkmi Dňa budapeštianskych Slovákov. Potom sa zmienila o činnosti SSB, ktorá od januára pôsobí v novej zostave. Do novembra vykonávali všetky úlohy iba štyria poslanci. Informovala o tom, že v októbri sa Slovenská samospráva Budapešti presťahovala na 2. poschodie budovy v Ulici Akadémia. Pri sťahovaní pomáhali členovia Klubu slovenských dôchodcov a Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, ktorým sa poďakovala za pomoc. V nových priestoroch je síce menšia zasadačka, ale je tam kancelária pre Ozvenu a spoločná miestnosť pre klub a redakciu Budapeštianskeho Slováka. Okrem toho môže SSB využívať členovia aj tzv. malú zasadačku na 1. poschodí budovy. pripomenula zlú finančnú situáciu, v ktorej sa ocitli začiatkom roka, keď dva mesiace rokovali s primátorom hlavného mesta I. Tarlósom o rozpočte, ktorý napokon schválili v polovici roka. Pripomenula, že dodnes nedostali granty z Fondu S. Wekerleho. Vyjadrila svoju vďaku Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý značnej podporoval podujatia SSB.

Poslanci SSB sa rozhodli, že na podnet Klubu slovenských dôchodcov si uctia tých slovenských seniorov, ktorí majú nad 75 rokov, alebo ktorí počas roka mimoriadne veľa urobili v prospech Slovákov v Budapešti. Balíčky s potravinami im odovzdali žiaci budapeštianskej slovenskej školy.

V programe vystúpili flautistka Beáta Šutinská so svojimi žiakmi, žiaci budapeštianskej slovenskej školy a Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena. Žiaci Strednej umeleckej školy z Vacova pod vedením B. Šutinskej predviedli Vianočné oratórium od J. S. Bacha a suitu z najznámejšej vianočnej opery Čajkovského Luskáčik. Budapeštianski žiaci pod vedením Evy Szilágyiovej Šubovej, Moniky Szelényiovej a Marty Pálmaiovej Pápayovej predviedli vianočné piesne a dramatizované betlehemské zvyky.

Členovia speváckeho zboru Ozvena už tradične vystupujú na oslavách Dňa budapeštianskych Slovákov. Tentoraz predniesli vianočné a cirkevné piesne. Dojímavým bodom ich vianočného koncertu bola posledná pieseň Tichá noc, ktorú spievali spolu s nimi všetci prítomní.

Pracovné a priateľské rozhovory pokračovali pri bielom stole.

(ef)

Zjavenie Pána - Traja Králi

Celý náš život je poznačený tým, že človek sa denno-denne stretáva už od svojho narodenia s iným človekom. Keby sme chceli spočítať všetkých ľudí, ktorých sme do dnešného dňa stretli, asi by sme to nedokázali.

Dokážeme si však veľmi rýchlo zapamätať osoby, ktoré sú niečím výnimočné, Ale si ich lepšie pamätáme, ak takéto stretnutie poznačila nejaká udalosť, ktorá sa nám zdala dôležitá, niečím výnimočná, ktorá aj po dlhšom čase ostáva v našej pamäti.

Stretávajú sa rôzni ľudia. Politici, umelci, športovci, rôzni zberatelia. Stretávajú sa i kňazi so svojimi veriacimi. Ale stretávajú sa aj celkom protichodné osoby. A práve takéto stretnutia často so záujmom sledujú mnohí ľudia, ba dokonca niekedy aj celý svet.

Pretože v takýchto stretnutiach sa stretávajú rôzne protichodné charizmy.

Aj Božie slovo tohto sviatku nám hneď v úvode hovorí o podobnom stretnutí. Keď sa za čias kráľa Herodesa v judskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu. A pýtajú sa, kde je novonarodený kráľ. Videli sme totiž hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť. A koniec dnešného evanjelia pokračuje: vydali sa na cestu a hviezda, ktorá išla pred nimi, sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Vošli do domu, padli na zem a klaňali sa mu.

Stretnutie Herodesa s troma kráľmi, mudrcmi z Východu a stretnutie Mudrcov s Božím Synom. Tri druhy postáv, ktoré reprezentujú – moc, múdrosť a jednoduchého, bezbranného, nevinného človeka, v podobe dieťaťa, v ktorom sa ukrýva samé božstvo.

Herodes – predstaviteľ moci, ktorú vykonával veľmi tvrdo a nespravodlivo voči okolitému svetu, túži iba po jednom. Po ešte väčšej moci. A preto správa o narodení nového kráľa ho veľmi znepokojí. Dá si zavolať veľkňazov a zákonníkov ľudu, aby sa dozvedel, kde je to miesto narodenia nového kráľa. Túžba po moci ho vedie k zmocneniu sa tohto nevinného dieťaťa. Kto má moc a túži po nej, je schopný všetkého. I toho najpodlejšieho činu, vraždy nevinného dieťaťa. Koľko nevinných detí muselo padnúť za obeť, ktoré dal Herodes povraždiť, len aby si bol trochu istý, že bude medzi i sám novonarodený kráľ.

Mudrci od Východu predstavujú vlastne vtedajších vedcov, učencov. Pravdepodobne filozofov a hvezdárov, astronómov, pretože učenci vtedajších čias boli vzdelaní len v dvoch disciplínach – vo filozofii a astronómii. Skúmanie hviezdnej oblohy, štúdium starej literatúry, možno aj znalosť Starého zákona ich priviedli k tomu, aby nezávisle na sebe zladili svoje cesty a na ceste za hľadanou pravdou prišli až do Betlehema, aby sa poklonili tomu, ktorého im ukáže hviezda. Na jednej strane sú reprezentantmi vtedajšej vedy. Ale na druhej strane aká musela byť hlboká ich viera. Aké zosúladenie vedy a viery. Veda, za ktorou stojí predovšetkým rozum a viera, za ktorou stojí zase vnútro človeka, ľudské srdce. Ani jeden z nich nepatrí k židovskému národu a predsa hľadajú tú najväčšiu pravdu v živote človeka. Boha. Človek vo svojom vnútri neustále túži po tom, ktorého obraz nosí v sebe. V nich sa prejavila pravá múdrosť človeka.

Židia mali zreteľné predpovede o rodokmeni Mesiáša, o čase jeho narodenia, o mieste, kde sa mal narodil Mesiáš, o mnohých podrobnostiach v súvislosti s jeho príchodom. Spasiteľ sveta prichádza na svet uprostred nich a vôbec si to nevšimnú. Ani hľadanie mudrcov ich neprebralo zo spánku.

A Mudrcov z Východu na ceste za hľadaním pravdy neodradilo ani to ponižujúce, s čím sa stretli. Miesto – maštaľ, či obyčajný dom; matka – jednoduchá žena z ľudu; otec – remeselník, zarábajúci na chlieb prácou vlastných rúk. A oni i napriek tomu všetkému sa klaňajú a dávajú mu dary – zlato ako kráľovi, kadidlo ako Bohu a myrhu ako kňazovi.

To boli ozajstní mudrci a hlboko veriaci ľudia.

Fulton Sheen povedal tieto slová: Bohu sa prišli pokloniť iba dve skupiny ľudí. Jednoduchí pastieri a múdri ľudia.

Herodes sa dopočul zvesť o narodení nového kráľa. Čoho všetkého sa dopustil, aby zväčšil svoju moc.

Mudrci z Východu hľadali pravdu a nič ich nedokázalo odradiť. Sklonili sa pred najväčšou pravdou ľudského života, ktorú našli po tom, čo im hviezda dala znamenie.

Nám sa prihovára už nie hviezda, ale celý život, skutky, konanie, zázraky, zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, sám Kristus naďalej žijúci uprostred svojej cirkvi. Aký dar prinášam ja každý deň, aby som sa dokázal pokloniť najväčšej pravde svojho života – Ježišovi Kristovi? 

Pán Ježiš sa nám daruje pri každej svätej omši. To je ten najväčší dar Boha pre človeka. Znovudarovanie. Každý deň. Ako výraz a prejav tej najväčšej lásky. Lásky Boha k človekovi. Prejav Božej dobroty voči nám. Patrí sa, aby sme aj my ako odpoveď dokázali celkom obetovať seba a spojiť sa s Ježišom Kristom počas svätej omše obetovaním seba samého. Aby sme prežili eucharistickú obetu s plným úžitkom. To je vlastne vyjadrené v slovách kňaza, ktorý sa modlí – modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu.

To je ten najväčší dar, ktorý môžem ponúknuť ja Bohu. Obetovať sa mu vo všetkom. Aby som všetko dokázal konať i prežívať z lásky k nemu. Ako moju odpoveď na jeho dar Božieho Syna, ktorý sa stal jedným z nás, aby nám opäť priviedol do domu svojho i nášho nebeského Otca.

Stanislav Brtoš

Verejné zasadnutie vo Veľkej Tarči

V decembri sa uskutočnilo verejné zasadnutie Slovenskej samosprávy vo Veľkej Tarči. Prítomných v rokovacej miestnosti obecného úradu privítala predsedníčka zboru Mária Galántaiová, ktorá predniesla návrh programu rokovania. Po jeho schválení referovala prítomným o finančnej situácii ich samosprávy. Ako odznelo, aj v tomto roku dobre hospodárili, nemajú dlhy. Vďaka tomu sú zabezpečené finančné prostriedky na usporiadanie budúcoročných podujatí.

M. Galántaiová prečítala list starostu obce Čemer Istvána Fábriho, ktorý sa poďakoval Veľkotarčanom za účasť na tohtoročných Páračkách. Oznámila prítomným, že Regionálny spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina bude mať valné zhromaždenie 20. januára v Kerepeši. Zároveň navrhla, aby sa valné zhromaždenie spolku v roku 2013 uskutočnilo vo Veľkej Tarči.

Predsedníčka slovenskej samosprávy informovala prítomných o najbližších programoch - adventnom dni v miestnom kultúrnom dome a o odovzdaní obnovenej Základnej školy O. Blaskovitsa v prítomnosti štátnej tajomníčky zodpovednej za oblasť školstva Rózse Hoffmanovej.

Záverom verejného zasadnutia členovia voleného zboru jednohlasne schválili návrh uzavrieť dohodu o spolupráci so Slovenskou samosprávou v Maglóde a 13. októbra 2012 usporiadať 18. národnostný deň.

Andrea Szabová Mataiszová

Slováci v Dabaši-Šáre oživili staré vianočné zvyky

Začiatkom decembra sa v Slovenskom ľudovom pamiatkovom dome v Dabaši zišli šárski Slováci, aby si pripomenuli vianočné tradície svojich starých mám a otcov.

Pastieri oblečení do kožuchov najprv ukázali prítomným, ako treba šľahnúť bičom, za odmenu ich domáca gazdiná pozvala k sviatočnému stolu. Na Luciu bolo zvykom, že dievčatá súce na vydaj si pod podušku schovali zložené papieriky s krstnými menami chlapcov z dediny a potom ich po jednom denne vyťahovali až do Vianoc. Meno, ktoré zostalo ako posledné, malo byť meno ich budúceho manžela. Toto meno si od nich pred Štedrou večerou vypýtala ich matka. Pred podávaním slávnostnej večere jeden príslušník rodiny zaklopal na dvere a po privítaní každého prítomného vyšibal korbáčom za to, lebo sa zle správali v minulom roku.

Po vianočnej zdravici otca (Vinšujem vám, vinšujem..) položili pod stôl hŕbu slamy, ktorá symbolizovala Ježiška. Večera sa začala modlitbou Pána, ktorú odriekavala gazdiná a s ňou celá rodina sústredená okolo stola. Prvé jedli oblátky s medom a cesnakom. Cesnak jedli preto, aby boli všetci počas celého roka zdraví. Potom nasledovalo pálené, aby ich neuštipol had a jablko rozkrájané na toľko častí, koľkí sedia okolo stola. Museli dávať pozor na to, aby semienka zostali celé, inak príde do rodiny zlo. Hlavnými jedlami na Štedrý večer boli zatrepaná fazuľa a makové pupáky. Zvyšky položili pod vianočný stromček. V Dabaši-Šáre bolo zvykom, že na Štedrý deň sa obyvatelia obce navzájom navštevovali, spievali pod oblokmi, za čo dostávali koláče, jablká, orechy a pomaranče. Do polnoci spievali, potom mladí i starí išli spolu do kostola na polnočnú bohoslužbu.

Tohto roku mestská televízia nakrútila krátky film o vianočných zvykoch v Šáre v podaní členov speváckeho zboru Rozmarín a tanečného súboru Borovenka. Vedenie mesta sa totiž dohodlo s Dabas TV, že film premietnu 24. decembra, aby si ním pripomenuli niekdajšie vianočné zvyky v tejto časti Dabašu.

Andrea Szabová Mataiszová

Župný deň menšín v Slovenskom Komlóši

Po troch rokoch bol Slovenský Komlóš opäť hostiteľom osláv Dňa menšín, žijúcich v Békešskej župe. Podujatie sa uskutočnilo 9. decembra v Dome prírody.

Slávnosť poctili svojou prítomnosťou generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, predseda Samosprávy Békešskej župy Zoltán Farkas, podpredseda zboru István Kónya a predseda výboru pre humanitné veci Péter Tolnai.

Prítomných privítala primátorka mesta Rita Garayová.

Predseda župnej samosprávy Zoltán Farkas vo svojom slávnostnom príhovore vyzdvihol, že v tomto juhovýchodnom cípe Maďarska v pokoji spolunažívajú Nemci, Slováci, Rumuni, Srbi, Rómovia a Poliaci. V záujme ďalšieho napredovania je potrebné, aby aj naďalej vedeli spolupracovať tu žijúce národnosti.

V tomto roku na základe návrhov menšinových samospráv sa rozhodli udeliť päť vyznamenaní Za menšiny Békešskej župy. Na základe uznesenia Valného zhromaždenia župy plakety a diplomy prevzali z rúk Pétera Tolnaia štyria individuálni aktivisti a jeden kolektív.

Za rómsku menšinu získala uznanie hudobná kapela Čierne diamanty z Dobozu. Z radov nemeckej národnosti ocenili všestrannú činnosť podpredsedníčky Nemeckej samosprávy v Gyule, učiteľky materskej školy Márie Solymosiovej Szilágyiovej.

Plaketu a diplom za dlhoročnú úspešnú prácu na poľskom národnostnom poli prevzala vedúca békeščabianskeho zboru Chopen pani J. Rázgová.

Dr. János Csote sa dlhé roky aktivizuje v národnostnom živote v župe žijúcich Rumunov. Vyznamenanie získal za svoju všestrannú činnosť.

Predsedníčka Organizácie komlóšskych Slovákov, učiteľka Marianna Melegová Bajczerová dostala ocenenie župnej samosprávy za prácu, vykonávanú v záujme tunajších Slovákov.

Pred kultúrnym programom došlo ešte k jednému radostnému aktu. Zastupiteľstvo Samosprávy Békešskej župy rozhodlo o poskytnutí päťmiliónovej podpory slovenskému národnostnému školstvu župy. Dohodu podpísala predsedníčka slovenskej župnej samosprávy Helena Čičeľová a predseda župnej samosprávy Zoltán Farkas.

Slávnostné podujatie sa skončilo kulúrnym programom. Každá národnosť sa predstavila s krátkym programom. Žiaci Slovenskej školy v Slovenskom Komlóši zatancovali komlóšske tance.

Nakoniec viceprimátor mesta Ferenc Takács v slávnostnom prípitku zablahoželal vyznamenaným.

(M.M.)