„A viete, že aj na Čabe žijú Slováci?“

Čabianska ružička a Orgován zachovávajú slovenské evanjelické tradície

My, Slováci na Čabe, sme hrdí na to, že v našich evanjelických kostoloch ešte aj dnes prebiehajú bohoslužby po slovensky. Čabiansky farár Jaroslav Ľudovít Haan vo svojom monografickom diele o Békešskej Čabe v roku 1886 uvádza, že v nedeľný deň, často aj dve hodiny predtým, ako sa začali služby Božie, už bol ľud v chráme a tam bez organového sprievodu pod vedením svojich predspevákov spieval. Dnes, žiaľ, veriaci chodia radšej na maďarské bohoslužby. Je to asi z pohodlnosti, totiž maďarské bohoslužby sa začínajú o hodinu neskôr. Zvyk predspievania dávno zanikol. Naše spevácke zbory Čabianska ružička a Orgován sa rozhodli zachovať slovenskú liturgiu a oživiť slovenskú evanjelickú komunitu nášho mesta. Občas sa 20 minút pred slovenskými bohoslužbami dostavili do kostola a spievali z Tranoscia. Samozrejme, aktívne sa zúčastnili aj na liturgiách. V auguste napr. spievali pred službami Božími a zúčastnili sa spolu s hosťami z Nitry na bohoslužbách v mestskej časti Vinice. V septembri spievali naše spevokoly vo Veľkom evanjelickom kostole. Začali pred bohoslužbami a potom sa spolu s hosťami národnostného festivalu V pokoj v Békeši zúčastnili aj na bohoslužbách.

Pred Vianocami, 18. decembra, sa zbory zúčastnili na slovenských bohoslužbách v Malom evanjelickom kostole. Po kázni Pavla Kuteja ml. nasledoval malý koncert. Zmiešaný zbor Čabianska ružička spieval adventné chorály z Tranoscia a úpravy slovenských vianočných piesní. Členovia ľudového speváckeho zboru Orgován medzi piesňami predniesli tradičné vinše a koledy v sprievode citary. Ku koncu malého koncertu bol už kostol plný veriacich, ktorí prišli na maďarské bohoslužby. Jedna staršia ženička s milou tvárou predpokladala, že koncert organizovala poslankyňa mesta Helena Čičeľová a oslovila ju: „Pekne spievali títo Slováci, odkiaľ prišli? A viete, že aj na Čabe žijú Slováci?“ Tento milý príbeh mi porozprávala na druhý deň sama pani Čičeľová. Vraj pre ňu ako Slovenku to bol najkrajší adventný darček... Na Čabe žije veľa Slovákov, ktorých nepoznáme, ale sú! Nemajú styky s čabianskou slovenskou inteligenciou, so slovenským klubom, Čabianskou organizáciou Slovákov, ani so slovenskou samosprávou. Žijú svojím životom a ak ešte majú s kým prehovoriť po slovensky, hovoria aj po slovensky.

Naše spevokoly počas adventu našli ženičku z kostola, obdarovali ju slovenskými piesňami, ktoré v nej oživili slovenské spomienky a slovenskú identitu. Máme teda v našom meste viac spievať po slovensky, aby sme našli čabianskych Slovákov, aby čabianski Slováci našli nás...

I. Očovská

Z najnovších publikácií Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Cirkevná kultúra Slovákov v Maďarsku

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) vydal v roku 2001 prvý zväzok edície „Otázky vývoja kultúry A kultúra fejlődésének kérdései I.“ pod názvom Premeny tradičnej kultúry Slovákov v Maďarsku - A magyarországi szlovákok hagyományos kultúrájának változásai (autor: Anna Divičanová/Gyivicsán Anna). Ústav v rámci svojho výskumného a edičného programu koncom roka 2011 uverejnil i druhý zväzok pod názvom Cirkevná kultúra Slovákov v Maďarsku.

Cieľom vydania vedeckého zborníka bolo podať prehľad najnovších výsledkov bádania v oblasti cirkevných dejín a sakrálnej ľudovej cirkevnej kultúry slovenskej menšiny v Maďarsku.

Kniha svojím obsahom predstavuje pozoruhodný komplex príspevkov vysoko odborne fundovaných autorov s príspevkami aktívnych činiteľov evanjelickej i katolíckej cirkevnej sféry slovenskej minority v Maďarsku. Takto poňatý vedecký zborník je vlastne prvým svojho druhu, ktorý reflektuje dávnu i „súčasnú“ minulosť náboženského života, kultúrne prejavy v ich historickom priereze, ako aj súčasnú problematiku náboženského života Slovákov v Maďarsku.

Publikácia podáva komplexnejší prehľad konfesionálneho zloženia, kultúrnych dejín a podoby ľudového náboženstva slovenskej menšiny na jednotlivých slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku a usiluje sa aj o zmapovanie situácie vo vzťahu k nábožnosti pešťbudínskych Slovákov.

Autorkou úvodnej štúdie Mozaika cirkevného života a kultúry Slovákov v Maďarsku je Anna Divičanová, ktorá sa dlhodobo zaoberá uvedenou problematikou.

Autori jednotlivých štúdií venujú pozornosť analýze vzájomného vzťahu ľudovej, cirkevnej a vysokej kultúry v minulosti a súčasnosti. Tematický okruh vybraných príspevkov sa rovnako vzťahuje na evanjelické, ako aj na katolícke zbory. Hoci autorský kolektív je profesionálne aj vedeckou erudíciou značne heterogénny, považovali sme za potrebné predstaviť i súčasný cirkevný život z pera v súčasnosti aktívnych duchovných pôsobiacich v jednotlivých cirkevných spoločenstvách v Maďarsku (A. Nobiková, S. Brtoš, P. Kováč).

Editorky vedeckého zborníka rozdelili štúdie do štyroch častí: 1. Z minulosti cirkevného života a kultúry – obsahuje práce 6 historikov, etnológov, kulturológov, 2. Ľudové náboženstvo – 6 prác etnológov, kulturológov, slovakistov, 3. Zo zápiskov duchovných – príspevky 2 evanjelických duchovných z Maďarska a 1 katolíckeho zo Slovenska, 4. Zo súčasného cirkevného života – obsahuje príspevok publicistického charakteru o živote slovenských evanjelikov a katolíkov v New Yorku, ako aj výber z reportáží publikovaných v Ľudových novinách v rokoch 2008-2009.

Šírka záberu a rôzne uhly pohľadu na mnohodimenzionálnu problematiku religiozity slovenskej menšiny v Maďarsku umožňujú zhromaždenie informácií napr. o pôsobení Spolku sv. Vojtecha v Uhorsku (Miroslav Kmeť), o zmenách etnickej diferenciácie peštianskych Slovákov v 19. storočí (László Matus) alebo o cirkevnej výchove a výučbe v Poľnom Berinčoku (Zuzanna Nováková Plešovská). Historička Eva Kowalská sprostredkúva najnovšie výsledky svojho bádania osudov dvoch pozoruhodných osobností osvietenského obdobia S. Tešedíka a J. Hajnóczyho) a kulturologička Anna Kováčová sa vo svojej rozsiahlej štúdii venovala založeniu samostatného slovenského cirkevného zboru, osobnostiam, spolkom, slávnostiam a púťam, ktoré manifestovali cirkevnú kultúru slovenskej evanjelickej a katolíckej pospolitosti v hlavnom meste Uhorska (Maďarska).

Druhá časť zborníka zahŕňa napríklad poznatky o náboženskom živote v skúmaných pilíšskych katolíckych obciach Čív a Kestúc (Mária P. Jurkovičová), o tradičnej evanjelickej konfirmácii v meste Piliš (Anna Bíróová). Máriou Žilákovou podrobne spracované ľudové modlitby, duchovné piesne a ďalšie prejavy sú vzácnym kultúrnohistorickým dokladom jazykovej, literárnej, piesňovej a religióznej kreativity príslušníkov slovenských komunít v Maďarsku. Hana Urbancová vo svojej úvodnej štúdii druhej časti zborníka urobila žánrový prehľad cirkevných a ľudových duchovných piesní, ako aj precíznu analýzu historických vrstiev cirkevného repertoáru v tradičnom speve Slovákov v Maďarsku. Etnograf Ondrej Krupa na príklade sviatkov Nanebovstúpenia a Turíc predstavil pestrú škálu duchovnosti, ktorou slovenskí luteráni v Maďarsku ozvláštnili viaceré stránky svojho tradičného spôsobu života. Tünde Tušková upriamila pozornosť predovšetkým na to, aké miesto prináležalo Tranosciu a akú funkciu zohrával v tej najzákladnejšej sociálnej jednotke, ktorou bola aj v prostredí dolnozemských Slovákov rodina.

Do tretej časti zborníka Zo zápiskov duchovných sú zaradené fundované príspevky o celoštátnej cirkevnej misii v Maďarsku. Švrtá kapitola knihy obsahuje reportáže z oblasti cirkevného života Slovákov v Maďarsku z pera novinárky, bývalej redaktorky Ľudových novín Ildiky Fúzikovej, ktoré boli uverejnené na stránkach novín v roku 2008-2009.

Predloženou publikáciou sme mali za cieľ poukázať na hodnoty cirkevnej kultúry ako na cennú vrstvu slovenskej kultúry a slovenského povedomia. Chceli sme tiež dosiahnuť, aby knižka inšpirovala k ďalšiemu bádaniu a k záchrane cirkevného archívneho materiálu na farách a v slovenských cirkevných zboroch.

Zostavovateľky publikácie spolu s autormi a sponzorom - Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorí sa podieľali na vzniku tejto publikácie, predkladajú záujemcom príspevky, ktoré ponúkajú obraz slovenského cirkevného a kultúrneho života, podoby a spôsoby ľudového náboženstva.

Veríme, že publikácia bude užitočná aj ako doplnková učebnica na teologických vysokých školách, ako i na katedrách slovakistiky a na kulturologických a etnologických katedrách v Maďarsku a na Slovensku.

Editorkami vedeckého zborníka je prvá riaditeľka VÚSM A. Divičanová a terajšia riaditeľka A. Kováčová.

Anna Kováčová

riaditeľka VÚSM

Senváclavčania aktívni po celý rok

Najnovšie decembrové číslo senváclavských novín informuje o aktuálnych udalostiach, ktoré sa týkajú obyvateľov tejto podpilíšskej obce. Píše, že žiaci základnej školy sa v polovici novembra zúčastnili na divadelnom stretnutí spriatelených obcí v Mužle, kde predviedli dramatizovanú hru o živote sv. Alžbety. V rubrike Správy samosprávy sa dočítame o novinke na ihrisku materskej školy, ktorú zaobstarali vďaka grantu rodičov a miestnych podnikateľov. Rubrika Portrét predstavuje učiteľku materskej školy Evu Grimmovú, ktorá začala pracovať v obci vlani. Pani učiteľka sa sem vlastne vrátila, veď tu pôsobila už v rokoch 1984 a 1990. Jej stará mama sa vydala do Senváclavu a hoci sa rodina časom presťahovala do Senondreja, pani Eva sa dodnes k obci citovo viaže. Dnes sa vlastne venuje deťom svojich bývalých zverencov. Škôlku navštevuje 25 detí, ktoré sú podľa ich učiteľky veľmi šikovné. Obecné noviny venujú osobitnú stranu tradičnému Dňu seniorov. Z článku starostu Györgya Illésa sa dozvieme, že v programe pre najstarších obyvateľov vystúpili žiaci materskej a základnej školy so slovenskými a maďarskými piesňami a tancami. Seniorov pozdravil aj notár obce Zsolt Fejes, po jeho príhovore si vypočuli slovenské piesne v podaní speváckej skupiny Nezábudka a kapely Mediterán. Po chutnej večeri dostali balíčky, v ktorých bol aj kalendár zdobený kresbami škôlkarov.

V Slovenskom dome sa uskutočnila výstava malieb Pála Sáfára a jeho žiakov a noviny informujú aj o adventnom koncerte speváckeho zboru učiteliek materskej školy Eszterlánc. V rubrike Slovač si môžeme prečítať úryvok z novely Ruda Fraňa o druhej svetovej vojne v Senváclave. V obci pôsobí Klub mladých mamičiek, jeho členky sa pravidelne stretávajú, okrem iného spoločne privítali Mikuláša. V rubrike Rôzne sa dočítame o odhalení pamätnej tabule Jána a Pavla Korbuľovcov, ktorí boli konštruktérmi traktora Dutra D4K. Rubrika Knižná ponuka odporúča publikáciu Sándora Soósa o prícestných sakrálnych pamiatkach Ostrihomsko-budapeštianskej arcidiecézy a v novinách sa dočítame aj o aktivitách členov filmového klubu.

Celkovo je najnovšie číslo DediNovín v Senváclave veľmi zaujímavé čítanie.

(ef)

Zachrániť a sprístupňovať kultúrne dedičstvo

Na návšteve v Digitalizačnom centre Slovenskej národnej knižnice

O digitalizácii dokumentov uložených v Slovenskej národnej knižnici (SNK) som sa prvýkrát dopočula pred štyrmi rokmi. Plány vzbudili moju pozornosť, pretože sa týkajú aj konzervovania a digitálneho sprístupnenia všetkých ročníkov Ľudových novín a ďalších slovenských dokumentov z Maďarska. Počas svojej nedávnej návštevy v Martine som sa preto zaujímala aj o tento projekt. Pracovníci SNK mi ochotne vyšli v ústrety a za pomoci pracovníka Digitalizačného centra Pavla Máťuša som mohla nahliadnuť do tajomstiev digitalizácie kníh, novín, časopisov a ďalších dokumentov.

Digitalizačné centrum SNK bolo zriadené minulý rok a je nasledovníkom Oddelenia ochranného mikrofilmovania a digitalizáce. Toto pracovisko vzniklo pred 15 rokmi na základe získania grantu Mellonovej nadácie (USA). Ako na to poukázal môj sprievodca, problém už aj pred pätnástimi rokmi spôsoboval zhoršujúci sa fyzický stav knižničných a archívnych zbierok. V tom období, keď sa vytvorilo pracovisko, jeho úlohou bolo prostredníctvom mikrofilmu zachrániť a ochrániť kultúrne dedičstvo Slovenska. Mikrofilm je vhodný na dlhodobé uchovávanie materiálu, pretože pokiaľ sa materiál dostane na filmový pás a uloží sa v konštatných podmienkach, tak vôbec nie je problém zachovať dokument 500 rokov v tej podobe, ako ste ho zmikrofilmovali. Horšie to bolo so sprístupňovaním, pretože mikrofilm nebol užívateľsky až tak veľmi priaznivý. Používateľ totiž musel prísť do knižnice a dokument si mohol v analógovej podobe vypožičať a preštudovať na jednom z čítacích zariadení. V SNK sú niektoré dokumenty zachované aj na mikrofilme, pretože toho času bola inštitúcia aj gestorom národného programu ochranného mikrofilmovania. V rámci neho sa v jednotlivých knižniciach vytipovali dokumenty, ktoré boli najviac poškodené, vybrali sa tituly, ktoré majú celonárodnú hodnotu a ďalšie periodiká, ktoré sú z regionálneho alebo odborného hľadiska najviac dôležité. Keďže dokumenty z 19. storočia a skorších období nepodliehajú skaze, tento proces sa týkal materiálov vydaných od roku 1910 až po súčasnosť. Ako som sa dozvedela, pokiaľ sa staré tlače umiestnia v konštantnom prostredí, kde je stála vlhkosť a teplota, nič sa s nimi nestane. Preto proces mikrofilmovania a digitalizáce bol a je v prípade starých tlačí dôležitý z hľadiska sprístupnenia. Počas uplynulých rokov nastal technický pokrok a v celosvetovom meradle sa usúdilo, že tento proces je síce dobrý, ale pomalý, preto sa prešlo na digitalizáciu. Tento prechod od mikrofilmu k digitalizácii ilustrovalo ďalšie pracovisko, kde sa používa tzv. hybridná technológia, t. j. zariadenie pozostávajúce z mikrofilmovej kamery a zo skeneru.

Po jeho prehliadke sme prešli do miestnosti, v ktorej sú umiestnené prvé dva vysokorýchlostné robotické skenery, ktoré získala SNK v rámci nórskeho grantu. (Na základe dohody medzi EÚ a krajinami EFTA Nórske kráľovstvo poskytlo v období od 1. mája 2004 do 30. apríla 2009 Slovenskej republike a ďalším štátom ročne finančnú pomoc v celkovej sume 13,36 miliónov EUR – pozn. red.) Vysokorýchlostné skenery sa využívajú najmä na digitalizáciu kníh a časopisov. Pri optimálnych podmienkach, čo znamená kvalitnú väzbu dokumentu a to, že papier nie je krehký, je rýchlosť skenovania čiernobieleho dokumentu asi 1000 strán za hodinu.

V ďalšej miestnosti prebieha spracúvanie už zdigitalizovaného materiálu. V súčasnosti existujú dve pracovné stanice pre tú fázu digitalizácie, ktorá nastane po vyhotovení základných surových skenov na digitalizačných robotoch. Naskenovaný materiál sa ukladá do digitálneho archívu, z ktorého sa vyťahujú a vytvárajú sa na nich úpravy obrazových dát na jednotlivých typoch dokumentov, pôvodný formát sa mení na formát, ktorý je užívateľom prístupnejší, t. j. na jpg alebo pdf. Za pomoci špecializovaného softvéru sa musí surová fotografia spracovať: orezať, vyrovnať, vyvážiť po farebnej a kontrastnej stránke, odstrániť presvitanie textu z ďalších strán, rozdeliť na jednotlivé stránky a prebieha priradenie a tvorba bibliografických informácií. Toto pracovisko má aj ďalšiu funkciu, a to testovanie rozličných typov archívnych materiálov. Cieľom testovania pracovných postupov, techniky a technológie je racionalizácia masovej digitalizácie, ktorá sa začne v priehebu roku 2012.

SNK bude centrálnym digitalizačným pracoviskom pre sieť knižníc na Slovensku. V období medzi rokom 2012 a 2015 sa budú digitalizovať archívne dokumenty nachádzajúce sa v SNK a v Slovenskom národnom archíve. Počas tohto veľkého projektu sa má zistiť aj „zdravotný stav“ archívnych dokumentov, ktoré v záujme ochrany pre ďalšie generácie prejdú procesom odkysľovania a uložia sa v optimálnych podmienkach. V záujme toho plánujú posilniť digitalizačné pracovisko tak z technického, ako aj z personálneho hľadiska. V rámci projektu sa majú zakúpiť ďalšie roboty, do knižnice majú prijať 75 ľudí a zdigitalizovať 200 miliónov strán knižničných materiálov. Námestníčka generálneho riaditeľa pre knižničné procesy Jarmila Majerová nám prezradila, že projekt nekončí v roku 2015, predpokladá sa jeho trvalá udržateľnosť. Napr. to, čo chýba SNK po skončení prvej etapy, budú získavať z iných inštitúcií, aby bol digitálny fond kompletný.

Poslednou fázou tejto práce bude sprístupnenie materiálov uložených v knižnici pre užívateľov. Všetky digitalizované dokumenty sa po ukončení kompletného digitalizačného procesu majú uložiť a zverejniť prostredníctvom systému digitálnej knižnice a jeho portálu. Zároveň budú jednotlivé digitalizované objekty prepojené na systém Slovenskej národnej knižnice, čím sa zabezpečí možnosť vypožičiavania a medziknižničná výpožičná služba a plánuje sa zapojenie slovenských digitalizovaných objektov do projektu Europeana (Europeana je digitálna knižnica, ktorá umožňuje širokej verejnosti prezerať si digitálne zdroje z európskych múzeí, knižníc, archívov a audiovizuálnych zbierok – pozn. red.).

Alžbeta Račková

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Korbáč a koruna

Maďarskí „motoroši“ nechápu, kde sa vzal nápad ožobračiť ich a v prípade neplatenia vrhnúť ich do áreštu. Ako ináč hodnotiť nový priestupkový zákon, ktorý umožňuje až státisícové pokuty v prípade, že nepozorný šofér v pomerne krátkom časovom intervale je prichytený trikrát. Najprv, povedzme, za telefonovanie za volantom, o hodinu za prekročenie rýchlosti a neskôr ešte za prechod cez uzavretú čiaru. Dokopy by ho to mohlo vyjsť až na štvrť milióna forintov, alebo na 90 dní v policajnej cele. Opäť niekto vyťahuje korbáč – plačú vodiči, ktorí by radšej chceli medové motúziky.

Aj tie sa pritom naťahujú, napríklad v podobe uhorskej, tzv. Svätoštefanskej koruny a najmä možnosti, že by sa v Maďarsku uctievala táto koruna aj dňom pracovného pokoja. Voľno by pripadlo na 9. januára, lebo v ten deň v roku 1978 Američania vrátili korunu. Hovorí to matka vlasti a myšlienky „korunného voľna“, fideszácka poslankyňa Mária (Wittnerová). Vraj napísala list Viktorovi a jemu táto myšlienka nie je cudzia. „Treba vedieť, že krajinu nakoniec pozdvihne Svätá koruna, ktorá je zárukou zachovania národa,“ mieni Mária a zároveň vyzýva USA, aby boli teraz ticho a neštekali na Maďarsko, pretože Američania vrhli Maďarsko roku 1956 pod ruské tanky.

Na obranu vlasti sa ozvala aj hlava štátu, ktorá si na stretnutí s veľvyslancami vyprosila, aby na Maďarsko len tak bez dôvodu kydali. Prezident (republiky?) však je v bezpečí, o ktoré sa stará nová – hoci naftalínové kráľovstvo pripomínajúca – palácová stráž, ktorá, keď sa práve strieda, má byť atrakcia pre turistov. Pomaly aj celá krajina, veď toľko sa o Maďarsku nikdy nepísalo, ako teraz. Tu však zrejme neplatí, že aj negatívna reklama je dobrá reklama, pretože kohože už teší, že jeho premiéra prirovnávajú k Putinovi, Kimdžongunovi, Lukašenkovi či Mečiarovi, keď bol na výslní. Pravda, vo väčšine sú ešte tí, ktorí veria (vo) Viktorovi, dokonca sa chystajú – preboha! – na pochod mieru cez celú Budapešť. Už aj János (Martonyi) povedal, že vláda je schopná vyniesť na ulicu desaťkrát toľko ľudí ako opozícia, takže túto sobotu to môžu dokázať. Provládna masová demonštrácia? Bola by to koruna na všetky doterajšie „priestupky“. A bolo ich viac než tri. Takže korbáč?

Nová zmluva medzi Maďarskom a SR o hranici by mohla byť už tento rok

Nová zmluva medzi Maďarskom a Slovenskou republikou (SR) o štátnej hranici by mohla byť pripravená tento rok. Predpokladá to rezort vnútra SR, ktorý na rokovanie vlády predložil informáciu o priebehu prípravy jej návrhu. Dôvodom prípravy je potreba zmeny charakteru spoločnej štátnej hranice medzi dvoma štátmi na hraničných vodných tokoch z pohyblivej na nepohyblivú.

V súčasnosti platný charakter pohyblivej štátnej hranice totiž spôsobuje v praxi zdĺhavé právne riešenia dôsledkov prirodzených zmien polohy koryta hraničných vodných tokov, ktorým sa podľa doterajšej zmluvnej úpravy priebeh štátnej hranice prispôsobuje a pravidelne mení. Okrem toho je slovensko-maďarská štátna hranica dokumentovaná v hraničnom dokumentárnom diele vyhotovenom v rokoch 1921 – 1925, ktoré bolo viacnásobne dopĺňané i aktualizované a je neprehľadné. Nezodpovedá z technickej stránky ani súčasným požiadavkám geografickej dokumentácie tak, ako to stanovuje smernica Európskeho parlamentu a Európskej rady. Nová zmluva má umožniť vyhotovenie nových, aktuálnych hraničných dokumentov, ktoré nahradia zastarané a neprehľadné dokumenty.

Vo februári 2006 Spoločná hraničná komisia dokončila návrh na zmeny priebehu štátnej hranice a vyhotovila Dokumentáciu zmien priebehu maďarsko-slovenskej štátnej hranice, ktorá bude tvoriť technický podklad k príprave zmien priebehu štátnej hranice a zároveň jednu z príloh návrhu novej zmluvy. Doposiaľ sa k novej zmluve uskutočnili štyri kolá expertných rokovaní, prvé bolo v novembri 2008.

V Komárne si na nový Dunajský most ešte počkajú

Výstavba nového Dunajského mosta v Komárne sa začne najskôr v roku 2015. O financie na investičnú akciu požiadalo Slovensko spoločne s maďarskou stranou Európsku úniu v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Maďarská republika a Slovenská republika 2007 - 2013. Presné náklady budú známe až z aktualizovanej projektovej dokumentácie. Nový Dunajský most bude situovaný v západnej časti mesta Komárno, približne 200 metrov od železničného mosta. Most bude dlhý 600 metrov a budú na ňom vyhradené aj pruhy pre chodcov a cyklistov. Príjazdová komunikácia bude mať 650 metrov. „Jeden most je nedostatočný na tejto trase, čo spája obidve krajiny cez Dunaj pri Komárne. Technické veci sa už dohodli, ale aj tak to ešte potrvá dva-tri roky, lebo projekty sa musia obnoviť, inak je všetko pripravené,“ povedal primátor Komárna Anton Marek. Najskorší predpokladaný termín začatia výstavby je rok 2015. V súčasnosti je jediným dopravným spojením medzi mestami Komárno a Komárom 110 rokov slúžiaci Alžbetin most, ktorý spája centrálne mestské časti oboch miest. Neustálym zhusťovaním dopravnej premávky sa stáva zaťaženie pre obe mestá neúnosné. Starý most navyše nevyhovuje dnešným požiadavkám z hľadiska šírkového usporiadania ani zaťažiteľnosti aj napriek rekonštrukcii v roku 2006. Intenzita dopravy je v rámci Nitrianskeho kraja po meste Nitra najvyššia práve v Komárne. Pri sčítaní dopravy v roku 2010 napočítali za 24 hodín pri vstupe do Komárna v smere od Bratislavy 26 000 vozidiel.

Zdroj: SITA

Maďarsku hrozia sankcie

Budapešť, nad ktorou sa vznáša riziko uvalenia sankcií, podľa Bruselu neurobila dosť v boji proti prílišnému rozpočtovému deficitu. Ten dlhodobo prekračoval „povolené“ tri percentá hrubého domáceho produktu.

„Fiškálna disciplína je kľúčová na posilnenie dôvery v našich verejných financiách,“ zdôraznil eurokomisár pre menové záležitosti Olli Rehn. Maximálnu povolenú výšku rozpočtového deficitu v súčasnosti porušuje aj vzhľadom na terajšiu krízu prevažná väčšina členských krajín EÚ. Európska komisia, ktorá v EÚ dohliada na dodržiavanie pravidiel, s nimi kvôli tomu tiež vedie patričné právne procedúry. Hodnotí, či robia dosť pre zníženie deficitov na patričnú úroveň.

Komisia sa v uplynulých dňoch zaoberala situáciou v piatich krajinách. Okrem Maďarska šlo ešte o Belgicko, Cyprus, Maltu a Poľsko. Zvyšná štvorica ale podľa komisie na rozdiel od Maďarska pristúpila k účinným opatreniam na zníženie prílišných deficitov, bezprostredne im tak nič nehrozí.

V prípade krajín eurozóny je podľa nedávno prijatých rozpočtových pravidiel možno uvaliť na krajiny viac-menej rovno finančné sankcie. U nečlenov eurozóny je ale situácia zložitejšia. Najprv musia ministri financií EÚ na základe podkladov od komisie kvalifikovanou väčšinou rozhodnúť, že nejaká krajina neplní kroky, ktoré mala urobiť. Tým sa potom otvorí cesta k možnému zmrazeniu peňazí z kohéznych fondov pre danú krajinu. Ich prostredníctvom sa rozdeľujú miliardy eur.

V prípade Maďarska síce rozpočet v minulom roku rešpektoval pravidlo maximálneho deficitu, avšak stalo sa tak iba kvôli jednorazovým opatreniam vo výške okolo desať percent HDP. Podľa Bruselu sa tak len „maskuje“ vážne zhoršenie v štrukturálnych rozpočtoch v tejto krajine.

Komisia sa tiež nechala počuť, že chce vyzvať Maďarsko k zmenám kontroverzných zákonov týkajúcich centrálnej banky, ochrany dát či nezávislosti súdov.

Zdroj: ČTK

Infocesta Svetového združenia Slovákov v zahraničí v Žilinskom kraji

Aj Slovensko má svoj orloj

Orloj – keď začujete tento výraz, akiste vám okamžite napadnú svetoznáme pražské astronomické hodiny umiestnené na južnej strane veže Staromestskej radnice. Toto právom oslavované majstrovské dielo však nie je jediným, orloj je v skutočnosti pomenovanie pre všetky hodiny na vežiach a verejných budovách, ktoré vďaka špeciálnemu mechanizmu ukazujú okrem času aj rôzne kalendárne údaje i polohu niektorých nebeských telies. Nájdete ich vo svete niekoľko – jeden z najmladších v obci Stará Bystrica v Žilinskom kraji.

Drevená veža s orlojom je aplikovaná do slepej bočnej steny miestneho kultúrneho domu. Šindľová konštrukcia, ktorá je zároveň najväčšou drevenou sochou na Slovensku a má tvar štylizovanej podoby Panny Márie sedembolestnej, patrónky Slovenska, je dielom významného slovenského sochára Viliama Lovišku. Bola dokončená v rámci rekonštrukcie námestia obce v roku 2009. Vo výklenkoch po bokoch orloja je umiestnených šesť bronzových plastík sochára, znázorňujúcich významné historické osobnosti – z najstaršieho obdobia sú to panovníci Pribina a Svätopluk, z 19. storočia kodifikátori slovenského jazyka Anton Bernolák a Ľudovít Štúr a z 20. storočia politici Milan Rastislav Štefánik a Andrej Hlinka. Pri výbere posledných štyroch menovaných autori dbali na to, aby dve postavy boli z katolíckeho a dve z evanjelického prostredia.

Každú hodinu odbije čas zvon pomenovaný po svätom Jurajovi. Druhý zvon, Riečnická Madona, vytvára zvukovú kulisu počas následnej promenády apoštolov svätých Cyrila a Metoda, Svorada, Benedikta, Gorazda, Bystríka a Vojtecha, ktorých spolu s postavou zvonára nachádzajúcou sa pod zvonmi vytesal z topoľového dreva ľudový rezbár Peter Kuník z Tvrdošína. Apoštoli sa pri odbíjaní celých hodín objavujú v okienku pod hodinami a rad radom „pozdravujú“ obecenstvo na námestí. Otočný mechanizmus pohybu apoštolov a otvárania dverí je dielom inžinierov Miroslava Paveleka z Novej Bystrice a Pavla Kuljovského z Krásna nad Kysucou. Srdcom diela je astroláb, dielo Ing. Vítězslava Špidlena, ktorý bol zostrojený pražskou firmou SPEL. Mechanizmus, bez ktorého by orloj nemohol byť skutočným orlojom, ukazuje polohu mesiaca na oblohe, jeho fázy, polohu slnka v znamení zverokruhu a ako jediný na svete aj pravý slnečný čas. Treba zdôrazniť, že astronomické údaje boli špeciálne navrhnuté pre zemepisnú polohu Starej Bystrice, a teda astroláb nie je kópiou iného orloja. Na jeho vonkajšom okraji je tzv. kalendárna doska, ktorá sa každý deň otočí o jedno políčko. Významné slovenské sviatky a pamätné dni sú na kalendárnej doske vyznačené červenou hviezdičkou. Pozorný divák tak môže z astrolábu vyčítať naozaj množstvo informácií. Komu by nestačili, môže zavítať do umeleckého informačného centra v priestore pod orlojom, kde nájde okrem umeleckej galérie a predajne suvenírov aj informačno-turistickú kanceláriu.

Ako vidíte, okrem prírodných krás, skanzenov a impozantných hradov Žilinský kraj ponúka aj takéto architektonické skvosty.

Zlatko Papuček

Národnosti stoja pred neľahkou výzvou

Predseda CSS J. Fuzik o novom Zákone o voľbe poslancov do parlamentu

Maďarský parlament 23. decembra schválil nový Zákon č. CCIII o voľbe poslancov do parlamentu. Právny predpis stanovuje okrem iného aj pre národnosti mimoriadne dôležité podmienky získania mandátu národnostných poslancov. Požiadali sme predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Jána Fuzika, aby sa vyslovil k novému zákonu.

Ako je známe, v zákonodarstve sa v poslednom období s veľkým elánom rozprúdila práca, ktorá vyvrcholila v roku 2011. Na Veľkú noc bol podpísaný nový základný zákon, teda ústava, ktorú sme nie náhodou viackrát pripomienkovali a žiadali, aby sa o nej diskutovalo, keďže naznačovala, že môžeme mať určité problémy, najmä čo sa týka nášho parlamentného zastúpenia. V pôvodnom Zákone o právach národných a etnických menšín z roku 1993 totiž paragraf č. 20 jednoznačne vypovedal, že menšiny podľa úprav špeciálneho zákona majú právo na parlamentné zastúpenie. Je pravda, že za 18 rokov sa toto právo nerealizovalo, ale figurovalo aspoň na papieri. Do novej ústavy ho však kodifikátori nechceli previesť. Napokon sa tam dostala formulácia, podľa ktorej národnosti majú právo zapojiť sa do práce parlamentu, teda už nehovorí konkrétne o parlamentnom zastúpení. Základný zákon predpokladal celý rad dvojtretinových zákonov, ktoré ďalej určujú aj našu národnostnú oblasť – ide o nový národnostný zákon, zákon o voľbe poslancov do parlamentu a zákon o verejnej výchove. V tomto období študujeme tieto nedávno schválené zákony a skúmame, čo budú pre nás znamenať.

Zákon o voľbe poslancov do parlamentu bol špeciálny tým, že ho nepripravovala vláda, resp. niektorý z rezortov, ale ho predložil jeden z poslancov, konkrétne vedúci parlamentného klubu FIDESZ-KDNP János Lázár. Zákon je síce rozsiahly, ale podstatu obsahuje na štyroch stranách, zvyšné vymenúvajú jednotlivé volebné okrsky. Ich vymedzenie vyvolalo živú diskusiu, veď namiesto 386 poslancov bude už len 199. Otázka znela, akým spôsobom by mohlo mať 13 národností žijúcich v Maďarsku medzi nimi svoje zastúpenie.

Podstata návrhu J. Lázára, ktorý bol aj schválený, je nasledovná. Zo 199 poslancov sa 93 volí na celoštátnych listinách politických strán a celoštátnych národnostných samospráv, zvyšných 106 poslancov v individuálnych okrskoch. Celoštátne národnostné samosprávy môžu zostaviť svoju listinu, na ktorej musia figurovať aspoň traja kandidáti. Za tieto listiny môžu hlasovať iba voliči danej národnosti, teda za volebnú listinu CSS môžu hlasovať len tí občania, ktorí sa zapíšu do zoznamu slovenských voličov. Aj oni majú dva hlasy, rovnako ako každý volič v Maďarsku, teda môžu dať svoj hlas individuálnemu a národnostnému kandidátovi. Národnostný volič je tak hneď na začiatku postavený pred voľbu – ak chce hlasovať za národnostného kandidáta, musí sa zrieknuť svojho práva hlasovať za celoštátnu stranícku volebnú listinu. Ústavný súd už dávnejšie vypovedal, že národnostný volič nemôže mať viac hlasov ako ostatní občania, takže s tým sa nedá nič robiť. Tento fakt však môže ovplyvniť počet občanov, ktorí sa prihlásia na listinu slovenských voličov. Ako precedens by sme pritom mohli spomenúť Slovinsko, kde majú národnostní voliči tri hlasy.

Ďalší problém vidíme v podmienkach získania mandátu národnostného poslanca. Totiž po ukončení volieb sa vypočíta priemer hlasov potrebných pre jedného poslanca, aby sa z celoštátnej listiny dostal do parlamentu. Táto celoštátna listina obsahuje listiny parlamentných strán a celoštátnych národnostných samospráv. Počet hlasov, ktorý odovzdajú všetci voliči, teda aj voliči zo zahraničia, kandidátom figurujúcim na listinách, sa vydelí deväťdesiatimi tromi, čím dostaneme spomínaný priemer hlasov. Národnostní poslanci sú zvýhodnení takým spôsobom, že na získanie mandátu im postačí štvrtina tohto priemeru. Naše predbežné výpočty vychádzajúce z predchádzajúcich parlamentných volieb s približne 60-percentnou účasťou ukázali, že jeden národnostný poslanec by bol vtedy k získaniu mandátu potreboval zhruba 15-tisíc hlasov. Takže latka je postavená dosť vysoko aj pre našu národnosť, ktorá je po Rómoch a Nemcoch tretia najpočetnejšia. Problémy budú mať akiste aj Chorváti a ostatné národnosti už prakticky reálnu možnosť dostať sa do parlamentu ani nemajú.

Keď v roku 2006 boli prvé menšinové samosprávne voľby s registrovanými voličmi, mali sme o čosi viac ako 15-tisíc slovenských voličov. V roku 2010 ich však už bolo iba 12300, takže ani v prípade stopercentnej účasti slovenských voličov by sme nemali istotu v získaní mandátu. Navyše nevieme, koľko bude v roku 2014 nových voličov z radov zahraničných Maďarov, čo ďalej zvyšuje kvótu. Takže ak chceme týmto spôsobom dostať nášho plnohodnotného slovenského poslanca do parlamentu, bude si to vyžadovať naozaj vážne úsilie.

Treba dodať, že podľa nového zákona tie národnosti, ktoré nezískajú poslanecký mandát, dostanú jedno miesto parlamentného hovorcu. Jeho štatus sa ešte nedefinoval, ale podľa terajších koncepcií by mal mať všetky práva parlamentného poslanca (možnosť vytvoriť parlamentný klub, interpelovať a pod.), okrem hlasovacieho práva, čo je už ale iná kategória. Ešte na jeseň som sa zúčastnil na osobnej konzultácii s pánom ministrom Tiborom Navracsicsom, ktorý si vyžiadal názor zástupcov celoštátnych národnostných samospráv na túto tému. My sme vtedy súhlasili s tým, že do parlamentu sa máme dostať prostredníctvom volieb a musíme spĺňať isté podmienky, teda nepýtali sme si parlamentné zastúpenie do daru. Jednoznačne sme však žiadali reálne šance pre všetky národnosti s tým, že si vieme predstaviť iba plnohodnotné parlamentné zastúpenie s hlasovacím právom. Už vtedy som upozornil na pozitívne príklady v niektorých okolitých krajinách, napr. v Rumunsku, Chorvátsku či Slovinsku.

V decembri, keď som videl, že spoločenská diskusia o tomto zákone nebude, že sa návrh dostane pred parlament bez toho, aby sa k nemu národnosti oficiálne vyjadrili a bude schválený do konca decembra, obrátil som sa listom tak na tvorcov návrhu J. Lázára a Lászlóa Kövéra, ako aj na všetkých predsedov parlamentných klubov a na viacerých poslancov, s ktorými spolupracujeme či už ako s primátormi, napr. Sarvaša či Békešskej Čaby, alebo ako s členmi menšinového výboru parlamentu. Rozoslal som okolo 30 listov, v ktorých som upozorňoval na nedostatky návrhu zákona. Isté odozvy som aj dostal, návrh však bol napokon schválený.

Myslím si, že je to poľutovania hodné. Spomínam si, že rok po parlamentných voľbách v roku 1998, keď nám len 2-3 hlasy chýbali k tomu, aby vtedajšie národné a etnické menšiny získali parlamentné zastúpenie, celoštátnym národnostným samosprávam ponúkli možnosť, aby delegovali do parlamentu svojho hovorcu, resp. poslanca bez hlasovacieho práva. Vtedy sme to neprijali, čo bola možno chyba, veď teraz, po 13 rokoch, sme tam, kde sme boli vtedy. Za toto dlhé obdobie naši hovorcovia mohli možno dosiahnuť viac...

Rómom a Nemcom sa možno podarí získať mandát, pre nás a Chorvátov to bude veľmi ťažké, ale je to výzva, úloha, ktorú sa musíme pokúsiť splniť. Zo strany CSS plánujeme v krátkom čase zvolať zástupcov miestnych slovenských samospráv, aby sme ich informovali o nových zákonoch a prekonzultovali s nimi, aké sú šance, možnosti. Sme zvedaví aj na výsledky sčítania ľudu, ktoré nám ukážu, aký je celkový trend, aký je záujem Slovákov o svoj vlastný osud, aká je ich identita a aktivita. Musíme mobilizovať našich voličov, aby si uvedomili, že toto je jedinečná, aj keď sťažená možnosť.

Zlatko Papuček

V tomto bare sa nezahrejete

Ľadové steny, sochy, poháre i ženské telo...

Bar, ktorý je výstaviskom, dokonca interaktívnym, teda môžete sa vystavených predmetov dotknúť, obchytkávať ich, hoci sú z ľadu... Neviem či je to perverzné, ale nezvyčajné rozhodne je: hladkať napríklad ľadové ženské telo, dokonca piť z jej pŕs koktail, ktorý sa nalieva do jej hlavy... A aké koktaily? Nebudem zatiaľ vymenúvať dosť vzrušujúci nápojový lístok, ale toľko môžem prezradiť, že Sex on the Beach neponúkajú...

Sme pri najnovšej atrakcii, na „dolnom“ konci známej pešej Vacovskej ulice (Váci utca), kúsok od slávnej tržnice, kde lákač trocha hanblivo volá chodcov v toto zachmúrené popoludnie, keď nič nemôže poslúžiť lepšie ako tento extrémny bar, vo vnútri s teplotou mínus 7 stupňov Celzia. Nevadí, každému dajú termo-pončo s kapucňou no a možno telo zohrievať aj znútra. Ale nie tak zhurta!

O svojom podniku básni marketingový manažér a majiteľ Szabolcs Bognár, ktorý v uplynulých rokoch slúžil v trópoch, v Karibiku na rôznych lodiach. Asi sa mu zacnelo za stredoeurópskou zimou. Rozhodne chcel vytvoriť niečo raritné, čoho tak veľa vo svete nejestvuje, možno až extrémne. Trocha neveriaco však počúvam jeho slová o tom, že ani mu nejde o zábavu spojenú s alkoholom, ale o výstavu ľadových sôch.

„Tie možno pohladkať, je tu napríklad Reťazový most v malom. Sú to diela známeho sochára Zsolta M. Tótha, ktorý celý interiér aj opravuje-opatruje. Je to ako manželstvo, treba sa oň sústavne starať. Ľad sa však vyparuje, telá ľudí vyžarujú teplo, možno aj blesky fotoaparátov, takže ak sa sochy roztopia, vymeníme ich.“

Ľadový bar je mladý, otvorili ho v novembri, hojne priťahuje návštevníkov do tejto miestnosti, v ktorej sú steny z ľadu hrubé 12-15 centimetrov, dokopy 7 ton, plus sochy 5 ton ľadu. Tri generátory zabezpečujú teda mínus 7. Darí sa im, novinka vždy zaberie, aj poloha je dobrá, cudzincov habadej, ale už aj domáci o ľadovom bare čítali, počuli, marketing je dobrý.

„Z úst do úst sa šíri dobrý chýr podniku,“ povedal by som v zlom preklade... samozrejme, ide o šírenie dobrého mena ústnym podaním. Kým by som pokračoval v erotickej línii, Szabolcs ma sklame. Vraj Sex na pláži tu nerobia. Presnejšie nepripravujú, lebo, ako vieme, ide o populárny koktail. Namiesto toho je na čele nápojového lístka Nechytaj ma za snehové gule.

Ajaj! Steny, sochy, poháre, ale aj reči sú pomaly klzké, a keď je to tak, nezastavme sa! Čítam teda názvy ďalších koktailov: Ty a ja v iglu, Eskimácky bozk, Sladká hybernácia, Roztápam sa od lásky, Mikulášov mrazivý sen... Všetko koktaily na vodkovom základe, zväčša s exotickým tropickým ovocím či sirupom z neho. Málo robia bez alkoholu, lebo tie by predsa zamrzli! Vrcholom je ľadová soška na ľadovom barovom pulte, je to vlastne telo nahej ženy, v hlave lievik z ľadu, akurát z plastu sú hadičky, ktoré vedú k prsiam. Na ne možno napojiť slamky a nasávať zhora nalievanú a po ceste dobre vychladenú pálenku. Nalepiť sa ústami priamo na ľad sa neodporúča, pery sa hneď prilepia!

Nesporne ma ešte zaujal Reťazový most z ľadu, iné sochy zajkov, vtákov či leva, ľadové steny, lavice, stoly, barový pult z ľadu a na ňom to ženské nahé horné telo... Ale vzrušujú ma aj hranaté poháre z ľadu, z ktorých sa nápoje pomocou slamky vycuckávajú. Čo s nimi urobia? „Jednoduché ako facka,“ odpovie mi barman. „Predsa ich umývame. V horúcej vode...“

Gregor Martin Papucsek

Novoročná slovenská sv. omša v Budapešti

Po silvestrovskej hlučnej zábave bolo ráno v hlavnom meste tiché, sťa vymreté. Len sem-tam sa objavilo nejaké auto či chodec. Z pochmúrnej oblohy začali poletovať osihotené snehové vločky, ktoré sa vzápätí menili na asfalte na mokré fliačiky. Sledujúc ich tanec sme trochu veselšie vykročili ku kostolu sv. Jozefa.

Na jemný hlas zvončeka pri vstupe kňaza do svätyne mohutne odpovedal organ a spev veriacich, ktorí prišli vzdať úctu Panne Márii Bohorodičke. Omšu slúžil otec Atila Kónya, na organe hral kantor Michal Tóth a miništrovala Beáta Erdeiová. Dôstojný pán úvodom bohoslužby citoval evanjelium, časť o návšteve pastierov v Betlehem, o tom, ako sa dozvedeli od anjelov o narodení Ježiša Krista. „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“. Otec Atila v homílii hovoril o novoročných želaniach a o otázkach, ktoré si ľudia v tomto čase kladú: „Ako sa bude vyvíjať tento rok?“ „Cirkev ako múdra, životom skúsená matka... nepredkladá plány a výpočty. Ukazuje nám však cestu nádeje... Dnešný svet trpí na vážnu srdcovú chorobu: na prázdnotu srdca.... Srdce sa živí nádejou. Tú nádej nám priniesol Ježiš Kristus a ponúka ju cez svoju cirkev každému, kto má vieru a lásku. Nádej vyrastá z viery a rozvíja sa do lásky.“ Kantor Michal Tóth a veriaci potom zaspievali pieseň „Ó, Ježišu, buď k pomoci každému z nás v tento rok“.

Po omši sme sa presunuli na faru, kde nám organizátor týchto stretnutí, predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai zaželal veľa úspechov a šťastia v novom roku. Poďakoval otcovi Atilovi, Michalovi Tóthovi a Beáte Erdeiovej za služby. Srdečne privítal veriacich z Rákoškerestúru, XVII. obvodu Budapešti, ktorí prišli na novoročnú slovenskú svätú omšu a priniesli na agapé – ako vždy - veľmi chutné zákusky. Po modlitbe sme si pripili na tento rok jemnou pálenkou, ktorú nám na každé novoročné stretnutie prinesie Budínčan Dezső Hajda. Na bohato prestretom stole nechýbalo ani víno, ktorým nás pohostil Santovčan Ladislav Mali. Ostatné výdavky stretnutia hradila Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti.

Príjemné priateľské posedenie na fare sa skončilo zaspievaním hymnickej piesne: „Daj Boh šťastia tejto zemi, všetkým ľuďom v nej“.

(r. cz.)

Pilíšania bilancovali starý a vítali nový rok

Organizácia Slovákov v Mlynkoch na prelome starého a nového roka už tradične usporadúva pre predstaviteľov Slovače z pilíšskych obcí spoločné oslavy Dňa menšín, vhodné rovnako na bilancovanie, ako aj na plánovanie.

V úvode osláv členovia Slovenskej samosprávy v Mlynkoch - predseda Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) Jozef Havelka a vedúci Klubu poslancov Spolu, člen Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy Imrich Fuhl - spolu s členkou Predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku a riaditeľkou miestnej základnej školy Martou Papučkovou Glückovou a miestnym duchovným Kálmánom Ackermannom položili veniec k pamätnej tabuli na budove prvej školy v Mlynkoch. V 19. storočí v nej vyše polstoročia pôsobili slovenskí učitelia Martin a Baltazár Kavanovci. Po pietnom akte hostitelia v naplnenej veľkej sále Slovenského domu privítali predstaviteľov jednotlivých osád a predsedníčku Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy, podpredsedníčku ZRKSPS Máriu Nagyovú.

Po spoločnom zaspievaní pilíšskej hymny prítomní zástupcovia pobočiek ZSM a slovenských volených zborov Čívu, Čobánky, Hute, Perbálu, Pilíšskej Čaby, Pomázu, Santova, Senváclavu a, samozrejme, Mlynkov, si spevom a zapálením sviece spomenuli na tých obyvateľov, ktorí opustili ich rady v uplynulom roku. Prítomným sa prihovorila aj riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Júlia Marloková Szabová, ktorá ich nabádala, aby zapísali svoje deti do ich inštitúcie, kde prebieha výučba v slovenskom jazyku.

Vedúca mlynskej pobočky ZSM Gizela Molnárová hodnotila rok a vymenovala dôležitejšie podujatia tak na miestnej, ako aj na regionálnej a celoštátnej úrovni, na ktorých zastupovali mlynskú Slovač. Účastníci sa zhodli v tom, že podobné podujatia sú veľmi potrebné, Pilíšania s nimi rátajú. Podobne rátajú aj s účasťou na plese pilíšskych Slovákov, ktorý sa v tomto roku uskutoční 4. februára v Ostrihome a jeho organizátorom budú Slováci z najmenšej podpilíšskej slovenskej osady Huť.

Tradičné stretnutie Pilíšanov v Mlynkoch sa skončilo krátkym programom miestneho pávieho krúžku a spoločným spevom pri bielych stoloch.

(ef)

Materská škola v Santove

Slovenčina je bežná v našej škôlke

V santovskej škôlke je v súčasnosti v štyroch skupinách 86 detí. Sú tu dve malé, jedna stredná a jedná veľká skupina. Dve malé potrebujú preto, aby rodičia mohli zapisovať deti do škôlky priebežne, hneď ako matkám vyprší materská dovolenka - teda aj počas školského roka. Avšak nováčikovia nemôžu pribrzdiť ostatných, preto pre nich vytvorili najmenšiu skupinu, v ktorej si deťúrence zvykajú na nový režim. Boli roky, keď do škôlky chodilo aj sto detí, ale vtedy boli problémy s miestom. Vyriešili ich: v najväčšej miestnosti vybudovali galériu a tak mohli zamestnania prebiehať v piatich skupinách.

„Od roku 1999 sme zaviedli novú metódu, známu ako výchova v materskej škole pomocou umeleckých prostriedkov, do ktorej sme zahrnuli aj miestne zvyky, na ktoré sme tu, v Santove, vždy kládli veľký dôraz. Adaptovali sme naše tradície, lebo tento program sme považovali za najvhodnejší na pokračovanie v začatej práci. Myslíme si, že naše tradície treba zachovať,“ hovorí vedúca škôlky Magda Papučková. Nový program zaviedli postupne - najprv iba v jednej skupine, potom aj v ďalších. „V našej škôlke pracuje šesť učiteliek a každá ovláda slovenský jazyk. Využívame aj možnosti kurzov na Slovensku. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby sa učiteľky zdokonaľovali v slovenskom jazyku a v Modre nám v tom pomáhalo aj slovenské prostredie. Rozšírili sme si slovnú zásobu, precvičovali nové výrazy a veľmi nám to pomohlo,“ povedala M. Papučková. Avšak v santovskej škôlke vedia slovensky nielen učiteľky, ale aj pestúnky, ktoré hovoria miestnym nárečím. „Môžeme teda povedať, že slovenčina je bežná v našej škôlke,“ dodala vedúca ustanovizne. „Mám také skúsenosti, že keď sa deti hrajú a začnú spontánne spievať po slovensky, spievame spolu s nimi a takto prejdeme nebadane na slovenčinu aj v bežnej komunikácii,“ povedala M. Papučková a vymenovala, že deti majú možnosť chodiť na futbal, na plávanie, ale aj na náboženskú výučbu.

V škôlke sa deťom venuje šesť učiteliek a štyri pestúnky. „Slovenčina sa tu vyučuje v každej vekovej skupine, vlastne počas celého dňa,“ dozvedeli sme sa od M. Papučkovej. O tom sme sa mohli presvedčiť aj na vlastné oči, keď nám deti predviedli, čo všetko vedia: nielen predstaviť sa, ale aj pomenovať rozpoznávacie znamenia. O tom, že za tri-štyri roky sa deti naučia množstvo slovenských riekaniek, hádaniek a pesničiek, hádam ani netreba hovoriť. Ale slovenčinu používajú aj počas každodenných zamestnaní a bežných úkonov, ako napríklad počas umývania rúk, pri jedle či počas hry.

V polovici mája organizujú tzv. Deň materskej školy, keď deti majú možnosť predstaviť svojím rodičom, čo všetko sa naučili. Pomerne novým zvykom v obci je oživovanie tradícií na Martina, do ktorého sa zapájajú aj škôlkari. Spolu so svojimi učiteľkami sa chystajú celý týždeň, učia sa nové pesničky, pripravujú si lampáše a rozprávajú sa o ľudových zvykoch v jesennom období. V santovskej materskej škole sú však zaujímavé aj rozlúčkové slávnosti, lebo deti sa lúčia so škôlkou v ľudovom kroji, ktorý zhotovili miestni rodičia. Materiál zakúpili z prostriedkov získaných v súbehu.

Činnosť materskej školy možno podporovať prostredníctvom nadácie Detský sad Santov. Za pomoc sa škôlkari odvďačujú programom. Nech sa v obci koná hocijaké podujatie, najmenší nemôžu na ňom chýbať.

Santovskú škôlku navštevujú zväčša miestne deti. Aj keď vo veľkej skupine je 18 detí, do prvej triedy z nich príde málo. Nie však kvôli „starému“ santovskému problému, čiže preto, že by si rodičia vybrali radšej školskú ustanovizeň v susednej osade alebo v hlavnom meste, ale preto, lebo niektoré ešte nedozreli na školskú dochádzku, alebo do konca augusta nezavŕšia školopovinný vek. Inak spolupráca medzi základnou a materskou školou je naozaj príkladná. Na stretnutie s rodičmi v januári pozvú aj riaditeľku školy a budúcu triednu učiteľku, aby povedali niekoľko slov o svojej ustanovizni. Takto rodičia dostanú informácie z prvej ruky.

Počas našej návštevy deti v strednej vekovej skupine, ktorých je 26, predviedli dramatizované rozprávky. Ukážková hodina pod vedením Terézie Motikovej bola o rozprávke. Ako po nej povedala pani učiteľka, jej cieľom bolo oboznámiť svojich kolegov s tým, ako spracúva nové rozprávky. Najprv si však pripomenuli dobre známu rozprávku o repe, potom začali robiť vymaľovanky a pani učiteľka deti nebadane zaviedla do druhej rozprávky, nakoľko vo vymaľovankách figurovali tie isté zvieratká - do Rozprávky o červenej sliepočke, ktorá nedostala pomoc pri pestovaní pšenice a príprave chleba od svojich kamarátov. Najprv ju predviedla formou bábkového divadla a potom ju spolu dramatizovali. Bolo dobré vidieť, ako sa deti vžili do svojej roly a pred nami sa odrazu stelesnili sliepočky, prasiatka, psíčkovia, mačky a myšky. Záverom hodiny umožnila deťom urobiť figúrky z cesta a ohmatať dozretú pšenicu, múku a semienka. Treba dodať, že celá hodina prebiehala v slovenčine a deti sa dovtípili, čo im pani učiteľka hovorí, veď sa dozvedeli niekoľko nových slov.

V santovskej škôlke je každý týždeň aspoň jeden deň celý slovenský. Okrem toho je tu slovenčina prítomná aj v každodennom styku. Hoci deti sú často pasívne, slovíčka im učiteľka viackrát zopakuje a pýta sa ich na ne, aby im utkveli v pamäti. „Naším cieľom je, aby si deti obľúbili slovenský jazyk formou riekaniek a rozprávok,“ povedala T. Motiková a dodala, že vyčítanky sú vhodné aj pri každodennom telocviku, lebo kvôli rytmu sú lepšie zapamätateľné a deti vedia na ne lepšie cvičiť.

Materská škola udržiava veľmi dobré kontakty s miestnymi folklórnymi skupinami, hlavne so Studienkou, ktorú vedie M. Papučková. Členovia súboru – medzi nimi aj učiteľky škôlky – vystupujú aj na slávnostiach v materskej škole, kde predvádzajú skvosty santovských ľudových tradícií.

Eva Patayová Fábiánová

Plavecká 24-hodinovka

Od Sarvaša po Kolín

V sarvašskej plavárni sa konal 7. ročník 24-hodinového plávania. Do akcie sa zapojili aj žiaci miestnej slovenskej základnej školy.

Za jeden deň preplávalo 225 účastníkov 826 250 metrov. Vlani zdolali vzdialenosť od Sarvaša po Viedeň, terajší rekord predstavuje dĺžku trasy od Sarvaša po Kolín.

Podujatie otvoril pán Ondrej Darida, ktorý bol nielen hlavným organizátorom, ale aj iniciátorom tejto veľkolepej akcie.

Nielen v súťaži jednotlivcov, ale aj v družstvách každý dokázal zlepšiť svoj výkon z predchádzajúcich ročníkov. V prípade jednotlivcov najdlhšiu trasu zdolal Ladislav Rentka - za 17 hodín a 7 minút 50 kilometrov. Najstaršia plavkyňa bola 80-ročná pani Dóra Leváková, ktorá prispela k rekordom preplávaním 1 500 metrov. Najmladšia bola 4-ročná Nadin Pálinkásová, ktorá preplávala 400 metrov.

V súťaži sarvašských účastníkov zvíťazila slovenská základná škola, ktorú reprezentovali 25 žiaci a 3 učitelia (Zoltán Fonád, Mária Gerőová a Erika Sinková). Spolu preplávali 221 kilometrov. Na druhom mieste skončili členovia sarvašského plaveckého krúžku, ktorí zdolali 125 kilometrov a tretie miesto si zaslúžili študentky sarvašského gymnázia so 74 kilometrami. Družstvo ôsmich žien a ôsmich mužov z Békeša preplávalo 199 kilometrov.

Z rozhovoru s telocvikárom slovenskej ZŠ Zoltánom Fonádom som sa dozvedela, že tohto roku bolo oveľa ľahšie zaangažovať žiakov. Harmonogram, ktorý zostavil pred pretekmi, si mohol pozrieť každý žiak a mohol sa rozhodnúť, kedy chce plávať. Veď v noci je oveľa zaujímavejšie byť vo vode ako cez deň. Niektorí žiaci medzi sebou losovali, v akom poradí skočia do vody. Spali v plavárni v malej telocvični a mamičky im prinášali jedlo a vitamíny, veľký úspech mala čokoláda.

Každý účastník dostal diplom a tí najlepší aj pohár.

Poďakovanie patrí hlavne pracovníkom plavárne a plaveckému oddielu, ktorí sa veľkou mierou podieľali na tom, aby celé podujatie prebiehalo v pohode. Veríme, že na budúci rok dokážu účastníci opäť prekonať rekord.

Zlatica Lišková

Slovenský patriot

Popredný svetový tenor, operný spevák Peter Dvorský sa dožil šesťdesiatich rokov.

Narodil sa 25. septembra 1951 v Hornej Vsi. Štúdium spevu na bratislavskom konzervatóriu absolvoval v roku 1973. Ešte počas štúdia ho ako mimoriadny talent angažovali do Opery Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave, kde debutoval v roku 1972 ako Lenský v Eugenovi Oneginovi. V roku 1973 zvíťazil v speváckej súťaži Mikuláša Schneidera Trnavského a v roku 1974 sa stal laureátom medzinárodnej súťaže Petra Iľjiča Čajkovského v Moskve. O rok neskôr nasledoval študijný pobyt v Taliansku v milánskom Teatro alla Scala.

Štartom jeho hviezdnej medzinárodnej kariéry bolo hosťovanie Opery SND v Rakúsku vo viedenskej Volksoper v roku 1976. V roku 1977 vystupoval na najpoprednejších zahraničných operných scénach a bol už stálym hosťom Štátnej opery vo Viedni. Významným prelomom v jeho medzinárodnej kariére bol rok 1979, keď naštudoval vo švajčiarskom Zürichu Werthera v rovnomennej opere Julesa Masseneta. V tom istom roku sa prvýkrát predstavil v opere Bohéma v milánskej La Scale. Predstavenie malo obrovský úspech a Dvorský sa stal najžiadanejším slovenským umelcom na najvýznamnejších operných scénach sveta. Spieval po boku najslávnejších operných sólistov a dirigentov. Hosťoval na viac ako šesťdesiatich scénach v 25 krajinách celého sveta. Začiatkom 80. rokov 20. storočia ho oficiálne zaraďovali do štvorice najlepších tenoristov sveta vedľa Placida Dominga, Luciana Pavarottiho a José Carrerasa.

Ako jeden z najpoprednejších svetových tenorov propagoval slovenskú interpretačnú školu a Slovensko tak zviditeľňoval tým najpozitívnejším spôsobom. Jeho doménou bola talianska a francúzska belkantová literatúra, kde sa ideálne uplatnil jeho farebný hlasový fond, vysoká poloha, lyrická presvedčivosť a spontánna muzikalita. Z profilových úloh Petra Dvorského treba spomenúť najmä Gounodovho Fausta, Pucciniho Rodolfa v Bohéme, Pinkertona v Madam Butterfly, Des Grieuxa v Manon Lescaut, Verdiho vojvodu v Rigolettovi, Alfreda v Traviate, Riccarda v Maškarnom bále, Donizettiho Nemorina v Nápoji lásky, Edgarda v Lucii di Lammermoor či Massenetovho Werthera, Čajkovského Lenského z Eugena Onegina alebo Princa v Dvořákovej Rusalke.

Výrazné úspechy zaznamenali tiež jeho kreácie slovenského repertoáru. Jedným z jeho najvýraznejších úspechov bola postava Ondreja v Suchoňovej opere Krútňava, za ktorú dostal v roku 1999 cenu ministra kultúry SR.

Okrem spievania v opere sa venoval aj koncertnej činnosti. Angažuje sa aj mimo operných javísk. V roku 1991 založil nadáciu a rehabilitačný ústav Harmony na podporu detí s diagnózou detskej mozgovej obrny. Dobrovoľne pomáha aj v ďalších početných projektoch. Od roku 1990 vedie celoslovenskú detskú spevácku súťaž v ľudových piesňach Slávik Slovenska. Často zasadá v porotách speváckych súťaží doma i v zahraničí. Od roku 2001 je predsedom poroty medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v českých Karlových Varoch.

Dňa 2. novembra 2006 sa habilitoval na Hudobnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Od roku 1996 v rámci Festivalu Petra Dvorského v Jaroměřicích nad Rokytou vedie medzinárodné spevácke kurzy master class.

V roku 1984 udelili Petrovi Dvorskému titul národný umelec a o dva roky neskôr, v roku 1986 mu Viedenská štátna opera udelila titul Kammersänger. Bývalý prezident ČR Václav Havel mu na svojej vôbec poslednej zahraničnej návšteve vo funkcii prezidenta v Bratislave v januári 2003 odovzdal štátne vyznamenanie ČR – Medailu za zásluhy I. stupňa za vynikajúce umelecké výsledky.

SND pripravilo oslavu v podobe Večera s Petrom Dvorským. Ten sa konal deň pred spevákovými 60. narodeninami v novej budove. Počas programu si mohli fanúšikovia pozrieť záznamy z Dvorského vystúpení po celom svete. „Sám som zvedavý, pretože som väčšinu tých záznamov nikdy nevidel. To, čo bolo dobré, z toho mám radosť, a myslím aj na to, čo som ešte mohol. Nie vždy som mal príležitosť robiť postavy, ktoré som si vysníval, ale vždy prišla iná ponuka, ktorá zatienila tú ďalšiu. Keby som nebol až taký sebakritický, môžem povedať, že som prežil dosť úrodný umelecký život,“ povedal umelec pred oslavami. Okrem toho Dvorského zamestnávateľ naplánoval aj krst DVD, ktoré mapuje jeho kariéru a vydanie knihy, ktorú napísal Jaroslav Blaho. Dvorský sa stal pred viac ako rokom riaditeľom opery a dočkal sa oveľa väčšej pocty ako jeho operní kolegovia.

(ta - Slovenské dotyky)

Fizér - perlička Medzihoria

Medzihorie je jednou z najkrajších oblastí Maďarska, kde sa dodnes zachovalo veľa archaických prvkov ľudovej kultúry. Leží v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe, v okolí Nového Mesta pod Šiatrom, pri hraniciach so Slovenskom.

Slováci prišli do Medzihoria v 18. storočí, po národno-oslobodzovacom boji Rákócziho a morovej epidémii,keď sa pôvodné obyvateľstvo značne preriedilo. Usadili sa hlavne v Mikóháze, Baňačke, Fizéri, Bozsve, Pálháze, Hollóháze, Dolnom Regmeci, Széphalme a Filkeháze. Sú tu dodnes, o čom svedčia aj miestne slovenské samosprávy pôsobiace v deviatich obciach Medzihoria: v Novom Meste pod Šiatrom - Baňačke (Sátoraljaújhely – Rudabányácska, 1994), Mikóháze (2002), Dolnom Regmeci (Alsóregmec, 1994), Pálháze (2002), Vágašskej Hute (Vágáshuta, 1994), Malej Hute (Kishuta, 1994), Veľkej Hute (Nagyhuta, 2002), Hollóháze (1998) a Fizéri (Füzér, 2002).

Obec Fizér sa nachádza 26 kilometrov od Nového Mesta pod Šiatrom, prístupná je len cestnou dopravou. V roku 2009 mala 477 obyvateľov, z toho 6 percent slovenskej národnosti. Má päťčlenné zastupiteľstvo na čele so starostom Jenőom Horváthom a spoločný obecný úrad so susednou Pálházou. V obci pôsobia dve menšinové samosprávy, rómska a slovenská. Volený zbor Slovákov vedie učiteľka materskej školy Emőke Nováková. Z náboženského hľadiska je v obci najviac rímskokatolíkov, po nich nasledujú gréckokatolíci a kalvíni. Vo Fizéri je kultúrne stredisko, knižnica, kancelária rozvoja vidieka Nagy Milic, opatrovateľská a zdravotná služba, ktorá sídli vo Füzérkomlósi. Lekár a zdravotná sestra ordinujú vo Fizéri dvakrát týždenne. Najbližšia nemocnica s poliklinikou je v Novom Meste pod Šiatrom. Čo sa týka infraštruktúry, 55% domácností je napojených na vodovodnú sieť, 16% využíva prednosti plynovodu a 99% elektrickej siete. 75% ciest je bezprašných a v tomto období prebieha výstavba kanalizačnej siete.

Základná i materská škola sú členskými inštitúciami školy Pétera Perényiho v Pálháze a vzhľadom na nízky počet detí vo Fizéri pôsobí len nižší stupeň základnej školy s piatimi pedagógmi. Okrem základných predmetov tu vyučujú aj slovenčinu a angličtinu. Hodiny slovenčiny navštevuje sedemnásť žiakov, štyri hodiny týždenne ich vyučuje Valéria Oroszová Kállaiová zo Slovenska. Žiaci vyššieho stupňa dochádzajú do Pálházy alebo Füzérkomlósu. V štúdiu môžu pokračovať na stredných školách v okolitých mestách. Kedysi mali aj takých žiakov, ktorí odišli študovať do budapeštianskeho slovenského gymnázia. Naposledy to bola Adrienn Halkovičová. V rámci mimoškolských aktivít sa môžu fizérske deti zapojiť do práce divadelného krúžku, môžu jazdiť na koni, učiť sa hrať na klavíri, plávať v Blatnom Potoku (Sárospatak), alebo tancovať v Pálháze. Miestni učitelia kladú dôraz na ochranu životného prostredia a zachovávania tradícií predkov, v záujme čoho približujú žiakom tradície Medzihoria. Pravidelne navštevujú chránené oblasti, národné parky a remeselníkov, ako sú kováč, debnár, košikár a tkáč.

Slovenský jazyk vyučujú aj v materskej škole, kde je v jednej skupine dvadsať detí. S nimi sa zaoberá Emőke Nováková. Učia sa básničky, riekanky, hry a piesne po slovensky.

Nad obomi školami drží ochrannú ruku miestna slovenská samospráva, ktorá za svoju najdôležitejšiu úlohu považuje ochranu slovenského jazyka a tradícií. Keďže úzko spolupracuje s väčšinovou samosprávou, pravidelne sa zapája do obecných podujatí. Najväčšou spoločnou akciou je Deň obce, na ktorom sa prezentuje so slovenským programom. Vo Fizéri pôsobí približne tridsaťročný ľudový spevácky zbor, a to pod vedením bývalého predsedu slovenskej samosprávy Imricha Nováka. Súbor zohráva dôležitú úlohu v živote obce, jeho styky prekračujú štátne hranice. Každý rok v júni usporadúva v rámci regionálnych národnostných dní stretnutie folklórnych speváckych zborov, kde vystupujú nielen domáce, ale aj zahraničné súbory. Fizérski Slováci na jeseň pomocou starších obyvateľov oživujú spomienky na tradičné práce. Vtedy starší ľudia ukážu mladším, ako treba spracúvať konope, šúpať kukuricu a naučia ich aj miestne slovenské a maďarské ľudové piesne. Vo Fizéri sa dodnes zachoval pekný vianočný zvyk. Deti a mládež chodia po obci s betlehemom, pričom túto tradíciu zachovávajú v slovenskom i maďarskom jazyku, podľa objednávky občanov. Slovenská samospráva vo Fizéri má vynikajúce kontakty nielen s okolitými slovenskými obcami, ale aj s osadami Slanec a Janík na Slovensku.

Dobré styky so Slancom má aj vedenie obce. Pred niekoľkými rokmi sa zapojili do cezhraničnej spolupráce nazvanej „Cez kopec sem, cez kopec tam“. Ako starosta Fizéru Jenő Horváth povedal, ich najväčším turistickým lákadlom je hrad, ktorý bol postavený v dobe Arpádovcov. Najkrajšie v jeho histórii bolo obdobie po prehratej bitke pri Moháči, keď tu po korunovácii Jána Zápol'ského (Szapolyai) strážili viac ako jeden rok uhorskú svätú korunu (1526-1527). Archeologický výskum hradu sa začal v roku 1977 a rekonštrukčné práce znovu odštartovali v roku 1992. Práce prebiehajú aj v súčasnosti a podieľa sa na nich i samospráva obce a nadácia Za Fizér, ktorá je zároveň spravovateľom hradu. Na hrad prichádza ročne 40-50 tisíc návštevníkov nielen z Maďarska, ale aj zo Slovenska. V záujme oživenia cestovného ruchu Fizér spolu so Slancom v roku 2008 podali spoločný projekt do súbehu Program cezhraničnej spolupráce Maďarská republika – Slovenská republika, vďaka ktorému získali 1 411 072 eur, čiže približne 375 miliónov forintov, ku ktorým museli zabezpečiť 5% z vlastných zdrojov. Fizér ako vedúci partner vzal na seba organizovanie realizácie projektu, ktorého zámerom je rozvoj turizmu a vytvorenie spoločne fungujúceho systému cestovného ruchu spojením atrakcií obcí na oboch stranách hranice, vytvorenie informačných centier vo Fizéri a v Slanci, spoločné turistické produkty a služby a spoločná turistická databáza.

Fizér a Slanec v rámci tejto spolupráce usporiadali množstvo kultúrnych akcií. Takými boli Vykrúcačka alebo Dni fizérskych tradícií, Hradné dni, zemplínska túra na Veľký Milic, zemplínska cyklotúra, Festival pálenky vo Fizéri, Za dverami našich hraníc, Spoznajme sa pri speve a tanci a Už nie ja a ty, ale my v Slanci. Ako nás informoval starosta Fizéru, koncom minulého roka sa stretol s manažmentom mesta Košice, ktoré bude v roku 2013 európskym hlavným mestom kultúry a navrhol, aby do doplnkového programu boli zaradené aj pozoruhodnosti Medzihoria a tým aj ich obce.

Andrea Szabová Mataiszová