Hibajťe do ťeplej chiži

Stretnutie pri čaji v Kardoši

„No reku, ač je už tag veľmej zima, hibajťe do ťeplej chiži.” Asi táto veta mohla inšpirovať Slovenskú samosprávu obce Kardoš, aby koncom februára usporiadala svoje tradičné zimné podujatie, stretnutie pri čaji. Program, v ktorom sa veľmi dobre dopĺňali tradície a výdobytky modernej doby, sa uskutočnil v Integrovanom spoločenskom priestore. Vďaka pani riaditeľke čabianskej slovenskej školy, kardošskej rodáčke Edite Pečeňovej sme si (výslovne za účelom vzdelávania sa, lebo inak by to bolo protizákonné) pozreli film Rysavá jalovica, nakrútený podľa poviedky Martina Kukučína. Spoločne sme sa smiali humorným príbehom Adama Krta, kapčiara, ktorého pošle žena na jarmok kúpiť jalovicu. Poniektorí poznamenali. že sa vraj veľmej podobá na istého nášho spoluobčana. Popri sledovaní filmu, ako voľakedy na páračkách, sme chrumkali pukanú kukuricu a gerheňu (zemiakové placky), ktorú nám upiekla pani Mária Vaškorová. Vzhľadom na to, že prítomní sú aj členmi miestneho Slovenského klubu, prediskutovali sme aj návrh programov klubu na rok 2012. Dohodli sme sa, že sa stretneme znova, keď bude hotová naša stála výstava s názvom „Minulosť a súčasnosť kardošských Slovákov prostredníctvom fotografií”. Na našom nasledujúcom stretnutí plánujeme premietať film, ktorý natočili v 50. rokoch o sálašskej škole pána učiteľa Filyóa. Samozrejme, výslovne za účelom vzdelávania sa.

(P.P.)

Fašiangy a čajový večierok v slovenskej škole v Slovenskom Komlóši

Združenie rodičov Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši pripravilo pre deti čajový večierok. Už druhý rok bol spojený s fašiangami. Uskutočnil sa 10. februára v telocvični slovenskej školy.

Kedysi sa čajové večierky konali častejšie, v súčasnosti je ich pomenej. Aj fašiangy boli kedysi časom priadok, zakáľačiek, svadieb, dedinských zábav so sprievodom maškár. Dnes fašiangy sprevádzajú veselice, karnevaly, bály či plesy, ktoré trvajú od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Potom nasleduje 40-dňový pôst až do Veľkého piatku, keď začína Veľká noc.

Celý týždeň sa žiaci, rodičia i pedagógovia chystali na toto obľúbené podujatie. Zo dňa na deň rástli kopy všelijakých darčekov do tomboly. Konečne prišiel túžobne očakávaný piatok. Mnohí rodičia už od rána zdobili sálu, varili čaj, chystali obložené chlebíčky, stoly sa zapĺňali šiškami, zákuskami a inými sladkými a slanými dobrotami. Po celodennej práci si preobliekli slávnostné šaty a v tom momente zabudli na únavu a starosti. Vystriedala ich dobrá nálada, tanec, zábava a hlavne úsmevy na tvárach všetkých prítomných, ktorých bolo vyše dvesto. Všade bolo počuť smiech, radosť, vravu. Do tanca vyhrával Zsolt Bartoš.

Aké by to boli fašiangy bez karnevalových masiek? No nijaké. Mnohí žiaci sa preobliekli do karnevalových kostýmov, predstavili sa publiku a pobavili prítomných veselým programom. V sále bolo vidieť okrem tradičných princezien, šašov, rôznych zvieratiek aj kostýmy pirátov, mímov, pekárov, čarodejníkov, bezdomovcov, tanečníc... Zábava pokračovala skoro do polnoci. Prerušila ju len bohatá tombola, na ktorú už všetci netrpezlivo čakali. Deti aj dospelí sústredene hľadeli na svoje čísla a čakali, kedy vytiahnu práve to ich. Najväčším lákadlom bol digitálny fotoaparát a veľká čokoládová torta. Na večierok zavítali aj bývalí žiaci našej školy, ktorí sa tu tiež dobre cítili a svojím tancom poriadne rozprúdili zábavu.

Kedysi zmyslom radovánok bolo zabaviť sa a tešiť sa z odchádzajúcej zimy a pomaly prichádzajúcej jari. Zmyslom nášho večierka bolo hlavne to, aby sme sa tiež všetci dobre zabavili a odpútali sa od každodenného zhonu.

Predsedníčka združenia rodičov Zita Sódarová Zsingorová a riaditeľka školy Zuzana Lauková boli spokojné s priebehom ďalšieho príjemne stráveného večierka, dúfajúc, že o rok si ho zas zopakujeme.

Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa podieľali na organizovaní tohto podujatia: učiteľom, rodičom a žiakom.

Ľubomíra Rollová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Čech a Maďar dvaja bratia...

„Tisícročné“ maďarsko-poľské priateľstvo zvečňuje riekanka známa v oboch jazykoch, vyjadrujúca spojenectvo vo vojnách i pri poháriku: „Polak, Wegier, dwa bratanki, i do bitki, i do szklanki!” (maď. verzia: „Lengyel, magyar két jó barát, együtt harcol, s issza borát.”). Je načase vymyslieť niečo podobné aj v česko-maďarskej relácii! – myslia si mnohí v Budapešti potom, ako premiér Nečas označil návrh Európskej komisie pozastaviť Maďarsku pol miliardy eur z kohéznych fondov za unáhlený, a že Praha takéto nápady nebude podporovať, okrem iného preto, lebo v tom vidí dvojaký meter. Mám taký dojem, že tu to dostalo oveľa väčšiu publicitu, ako v ČR. Zatiaľ však nemám informácie o tom, že maďarský parlament prijme ďakovnú deklaráciu k tomuto českému postoju, ako to urobil v prípade Poľska a Litvy, ktoré (presnejšie premiér Tusk a litovský parlament) sa zastali Maďarska verejne proti „vážnym a neodôvodneným útokom na maďarskú demokraciu a suverenitu“. A keď sme už pri rôznych výčitkách na adresu tých, čo Maďarsko len sústavne kritizujú a obávajú sa o osud demokracie, pripojilo sa k nim aj svetové eso Wall Street Journal, ktoré obviňuje Brusel v súvislosti s nekohéznymi vyhrážkami tiež z používania dvojakého metra.

Maďarsko je na pranieri momentálne po dvoch líniách. EÚ (a IMF) kladú podmienky pred poskytnutím ďalšieho dvadsaťmiliardového (?) bezpečnostného úveru – zdá sa, že začatie konkrétnych rokovaní o tomto úvere sa neustále odsúva, hoci už zostáva si vyjasniť iba také „drobnosti“, ako nezávislosť centrálnej banky a odchod maďarských sudcov do dôchodku. Druhú líniu tvorí permanentné prekročenie štátneho deficitu a hrozba zastavenia príspevkov z kohéznych fondov. Budapešť vzdoruje proti týmto tlakom, aspoň vo verbálnej rovine, pričom si hľadá i nachádza spojencov. Česká „výpomoc“ prišla teda vhod. Inak druhá polovička v úvode citovanej riekanky už dávno žije, veď pri pivných „sklenkách“ sa príslušníci oboch národov stretávajú naozaj často. A teraz aj v bitkách! Húha, a keby aj v ČR zaviedli dvojaké občianstvo (táto možnosť sa nadhodila pred pár dňami a maďarské médiá správu opakovali neúnavne), to by znamenalo adut aj proti neoblomnému odmietavému stanovisku Bratislavy.

Apropo! Ako odpoveď na otázku „Ako sa máš?“ sa v maďarskom jazyku ujala – údajne po bitke pri Bielej Hore – formulka „Mám sa česky“, čiže strašne zle, tragicky. Už sa vraj rodí iniciatíva tento jazykový zvrat totálne zlikvidovať, vykynožiť...

Infocesta SZSZ v Žilinskom kraji

Pastelová dedinka vo Veľkej Fatre

„Vlkolínec – Slovenská lokalita ľudovej architektúry zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Výbor svetového dedičstva schválil zápis Vlkolínca 11. decembra 1993 v kolumbijskej Cartagene. Zapísanie do zoznamu potvrdzuje výnimočnú a univerzálnu hodnotu kultúrnych alebo prírodných lokalít, ktoré vyžadujú ochranu v prospech celého ľudstva.“ Tieto slová vryté do drevenej tabule si môže prečítať každý návštevník pôvabnej pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry patriacej k mestu Ružomberok. O ich oprávnenosti sa môžete na vlastné oči presvedčiť, ak tam zavítate autom, peši po turistickom chodníku, alebo kabínkovou lanovkou lyžiarskeho strediska Ružomberok-Malinô Brdo.

Pôvod názvu obce nie je známy, povesti však ponúkajú viaceré možnosti. Vlkolínčania údajne chránili Ružomberok pred premnoženými vlkmi – chytali ich do jám, ktoré pravidelne obnovovali a udržiavali. Ďalším možným dôvodom pomenovania je výskyt veľkého množstva vlčích brlohov v okolí. Názov však nemusí mať s vlkmi nič spoločné – môže byť odvodený aj od slova vrchol. Túto teóriu podporuje, že daktorí miestni obyvatelia volajú obec Vrkolínec (Vrcholínec). Nech je už pôvod pomenovania akýkoľvek, prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1376, keď sa v listine kráľa Ľudovíta I. spomína ako jedna z „ulíc“, resp. častí mesta Ružomberka. Bola to sedliacko-želiarska obec, ktorá mala v roku 1625 štyri sedliacke usadlosti a päť želiarskych domácností. Najľudnatejšou bola v roku 1869, keď mala 345 obyvateľov. Najviac domov, celkovo 82, mala v roku 1944, avšak v októbri toho istého roku, počas Slovenského národného povstania, časť obce vyhorela.

Čo všetko v nej nájdete v súčasnosti? Prvé a azda najpodstatnejšie je, že ľudí. Táto obec ležiaca v nadmorskej výške 718 metrov na južnom úpätí vrchu Sidorovo je totiž stále živá – z jej päťdesiatich piatich zachovaných domov až osemnásť je stále obývaných. Ďalšou pozoruhodnosťou je zrubová architektúra vrchárskeho typu v najucelenejšom urbanistickom celku pôvodných ľudových stavieb v strednej Európe. K najvzácnejším stavbám patria zrubová zvonica, zrubová rumpáľová studňa a kostol Navštívenia Panny Márie. Počas prechádzky po obci sa môžete pokochať okrem nich aj ďalšími budovami s omietkami nádherných pastelových farieb. V Roľníckom dome vás okrem toho čaká expozícia pôvodného bývania a v budove bývalej školy Galéria ľudového umenia. Počas letných mesiacov sa môžete tešiť aj na ukážky ľudových remesiel typických pre región, ako aj na množstvo kultúrnych podujatí, ako napr. na Nedeľu vo Vlkolínci plnej hudby a ľudových tradícií, či Veľkonočný výstup na Sidorovo, odkiaľ sa vám naskytne krásny výhľad na obec. Ďalší dôvod, prečo navštíviť Žilinský samosprávny kraj.

Zlatko Papuček

Rastúci záujem o slovenské programy v Kondoroši

Keďže sme už dávno nemali správy z Kondorošu, obce ležiacej neďaleko Békešskej Čaby, vybrali sme sa v jedno popoludnie zistiť, ako sa darí tamojším Slovákom. Privítala nás predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Judita Krajčoviczová.

Prvé písomné zmienky o osade sú z roku 1229. O tristo rokov neskôr už patrila medzi najväčšie lokality v gyulajskom panstve. V roku 1563 tu žilo 103 rodín, 515 obyvateľov, ktorí sa živili obrábaním pôdy. Hrad v Gyule a s ním aj Kondoroš sa roku 1566 dostal do tureckých rúk. Kvitnúca dedina musela platiť dane nielen Turkom, ale aj Maďarom. V roku 1602 o osade píšu ako o pustatine. Roku 1720 sa Kondoroš s celou Békešskou župou stal majetkom baróna Jána Juraja Harruckerna, ktorý na opustené územie pozýval slovenské rodiny z Horného Uhorska. Slováci usadení v Sarvaši sa neskôr presťahovali do Kondorošu. Väčšina z nich bývala na sálašoch a zaoberala sa poľnohospodárstvom.

Začiatkom 19. storočia bola obec v rukách Batthyányovcov, Bolzaovcov, Mithrovszkyovcov a Wenckheimovcov. Ich cieľom bolo rozširovať obrábané územia, k čomu potrebovali čím viac ľudí.

Kondoroš mal v roku 1880 2118 obyvateľov, prevažne evanjelikov. Veľkostatkári boli rímskokatolíckeho vierovyznania. Prvý evanjelický kostol tu vybudovali v roku 1887, bolo v ňom miesto pre 600 veriacich. Prvú evanjelickú školu postavili o štyri roky neskôr a druhú roku 1893. Škôlku a služobný byt pre lekára postavili roku 1898. O rok neskôr vyhĺbili prvú artézsku studňu. V tom istom roku sa objavili v uliciach prvé petrolejové lampy a v nasledujúcich rokoch dostala obec železnicu. Po I. svetovej vojne sa rozvoj obce spomalil, znovu sa rozbehol začiatkom 20. rokov. V roku 1930 tu otvorili kino, o 5 rokov odovzdali do užívania novú artézsku studňu a verejné kúpele. Po druhej svetovej vojne vybudovali autobusovú stanicu, zdravotné stredisko, modernú školu, dom dôchodcov, jasle, škôlku a ďalšie inštitúcie. 18. augusta 1996 odovzdali Maďarsko-slovenskú národopisnú zbierku a remeselnícky dom.

Kondoroš má dlhoročné priateľské styky so slovenskou obcou Tekovské Lužany, dohodu o spolupráci podpísali v roku 1999. Na Slovensku udržiava priateľské styky aj s Gabčíkovom a v Nemecku s Hanhofenom.

V roku 1930 žilo v obci 7178 obyvateľov, z toho 187 Slovákov. Dnes má Kondoroš 5500 obyvateľov a v roku 2010 sa na zoznam slovenských voličov zapísalo 132 osôb.

Čo sa týka prítomnosti Slovákov v Kondoroši, od roku 1998 zastupuje ich záujmy miestna slovenská samospráva. Prvou predsedníčkou bola učiteľka miestnej materskej školy, slovenčinárka Judita Danková. Už v treťom volebnom cykle vedie zbor Judita Krajčoviczová. Členmi sú zástupkyňa predsedníčky Emília Bertóková Kohutová, členka speváckeho zboru Ruža Alžbeta Rosiková a vedúci finančného výboru slovenskej samosprávy Michal Sebedinsky. S obecnou samosprávou majú vynikajúce kontakty, starosta Béla Dankó sa pravidelne zúčastňuje na zasadnutí zboru slovenských poslancov a bezplatne im zabezpečuje priestory obecného úradu.

Zbor ročne usporadúva viacero podujatí, akcie sú skoro každý mesiac. Najväčšími sú februárová zabíjačka v reštaurácii Slnečný lúč, na ktorej sa tohto roku zúčastnilo osemdesiat osôb. Počet účastníkov podľa slov pani predsedníčky z roka na rok rastie, o ich akcie je veľký záujem. Začiatkom októbra usporadúva slovenská samospráva v športovej hale rezancový, podľa dolnozemských Slovákov haluškový deň. Pri tejto príležitosti veľkoobec navštevujú aj delegácie z Tekovských Lužian a z Hanhofenu. V ten deň súťažia Slováci z Békešskej župy a hostia v trojčlenných družstvách. Základné suroviny zabezpečia organizátori, súťažiaci majú navariť bryndzové, makové, kapustové a tvarohové rezance. Na minuloročnom haluškovom dni sa zúčastnilo približne dvestopäťdesiat osôb. Po vyhlásení výsledkov rezance spolu skonzumujú v reštaurácii Slnečný lúč. V prvú decembrovú sobotu už tradične usporadúvajú Slovenský deň a bál, na ktorý pozývajú aj Slovákov z okolitých osád a miest a delegácie zo spriatelených osád. V kultúrnom programe vystupujú deti miestnej materskej a základnej školy so slovenskými básňami, hrami a tancami, po nich nasledujú spevácke zbory. Vlani to boli zbory z Čabačudu, Poľného Berinčoku a Kondorošu. V lete zvyknú oživovať tradície varenia mydla a na jeseň lekváru. Podľa Judity Krajčoviczovej tieto podujatia navštevujú predovšetkým členovia Slovenského klubu, ktorých ani netreba pozývať, prídu sami od seba. Začiatkom marca vyháňajú zimu, túto akciu organizujú spoločne so základnou školou. So škôlkarmi, ktorí sa učia slovenský jazyk, zvykli ozdobovať veľkonočné vajíčka.

Zbor úzko spolupracuje so slovenskými samosprávami v Kardoši, Čabačude a Sarvaši. V čase existovania Dolnozemskej organizácie Slovákov nadviazal vynikajúce kontakty aj so vzdialenejšími slovenskými volenými zbormi regiónu, s ktorými dodnes spolupracuje. Slovenská samospráva bude mať tohto roku k dispozícií približne 2 milióny forintov. Z toho 209 tisíc zo štátneho rozpočtu, zvyšné sumy sú z rôznych fondov a z podpory obecnej samosprávy.

Zbor má vynikajúce kontakty aj s dvadsaťročným miestnym Slovenským klubom, vedúcim ktorého je Pavol Guľáš. Všetky podujatia organizujú spoločne. Klub má osemdesiatpäť členov, ktorí sa aktívne zúčastňujú na podujatiach. V rámci tejto organizácie pôsobí tridsaťsedemročný spevácky zbor Ruža pod vedením Justíny Rátkovskej, ktorý podporuje slovenská samospráva. Najväčším problémom zboru je neúprosný čas. Mnohí speváci zostarli a mládež o zborový spev neprejavuje záujem. Najstaršou členkou je 93-ročná teta Zuzana. Zbor je v kruhu miestnych a okolitých Slovákov veľmi populárny, často vystupuje na rôznych podujatiach s kyticou miestnych slovenských a maďarských piesní.

Kondorošská slovenská samospráva už tretí rok usporadúva kurz slovenského jazyka pre dospelých. Raz týždenne ho v miestnosti Slovenského klubu vedie učiteľka slovenčiny miestnej školy Marta Pintérová Behánová. Navštevujú ho zvyčajne osemnásti, tohtoročný sa začne uprostred marca a skončí sa pred vykurovacou sezónou. Poslucháči na hodinách používajú učebnice, ktoré dostali zo Slovenska. Delegácie zo spriatelených miest im darovali knihy, ktoré sú zamerané na komunikáciu. Judita Krajčoviczová s hrdosťou poznamenala, že skupina sa už tretí rok schádza v plnej zostave, nikto ju neopustil. Tí, ktorí sa do nej zapíšu, sa skutočne chcú naučiť hovoriť po slovensky. Kurz finančne podporuje slovenská samospráva, frekventanti zaplatili len po tisíc forintov.

Čo sa týka výučby slovenčiny, v Kondoroši prebieha už v materskej škole. Po slovensky sa tu učí 56 detí v troch skupinách. Zaoberá sa s nimi šesť učiteľov, všetci majú vysokoškolské vzdelanie zo slovenského jazyka. Získané vedomosti si ďalej rozširujú v základnej škole, kde sa učia slovenčinu 4 hodiny týždenne. Podľa slov pani predsedníčky momentálne majú v dvoch budovách tristo žiakov. Nižší stupeň je umiestnený v budove v centre obce. Zo 150 žiakov sa po slovensky učí 62. Žiaľ, táto tendencia vo vyšších ročníkoch nepokračuje, tam si slovenčinu volí len 14-15 žiakov, ostatní si osvojujú radšej svetové jazyky - angličtinu a nemčinu. Slovenská samospráva sa s touto situáciou nechce zmieriť, preto tomu žiakovi, ktorý sa učí po slovensky osem rokov, po dokončení základnej školy udeľuje peňažnú odmenu. Žiaci sa, žiaľ, nehlásia do békeščabianskeho slovenského gymnázia, naposledy to bola pred dvomi rokmi Magdaléna Ganyeczová.

Slovenská samospráva a vedenie školy sa snažia motivovať žiakov tým, že pre nich vždy v septembri usporadúvajú týždenný výlet do Tekovských Lužian. Pobyt približne tridsiatich detí financuje slovenský volený zbor, základná škola a čiastočne rodičia. Zvyčajne sú ubytované v rodinách, alebo v športovej hale. Samozrejme, pobyty sú výmenné – v júni prichádzajú do Kondoroša deti z Tekovských Lužian, kde sa zúčastňujú na vyučovaní v miestnej základnej škole, zoznamujú sa s pozoruhodnosťami obce a okolitých miest, alebo sa zabávajú na kúpaliskách.

Medzi perspektívnymi cieľmi poslancov slovenskej samosprávy figuruje aktivizovanie mladých ľudí, oboznamovanie ich so slovenskými tradíciami a organizovanie doteraz úspešných akcií. S pani predsedníčkou sme sa rozlúčili v nádeji, že rastúci záujem o ich vynikajúce programy bude dlhodobý.

Andrea Szabová Mataiszová

Sarvašania v Klippitztörl

Lyžovačka v Rakúsku

Každý rok chodievajú žiaci sarvašskej slovenskej základnej školy na lyžiarsky výcvik. Tohto roku sa štyria (Mária Medveďová, 5. C trieda, Anna Terhešová, 5. A trieda, Ákoš Častvan a Bálint Bertók 6. B trieda) spolu s pani učiteľkou Zlaticou Liškovou zúčastnili na lyžiarskom výcviku v Rakúsku.

Zájazd zabezpečilo Gymnázium v Sarvaši, hlavným organizátorom bol telocvikár Imrich Gyuricza.

Z roka na rok je ťažšie organizovať lyžovačku, pretože finančné podmienky sú čoraz náročnejšie. Pri prieskume začiatkom školského roka vysvitlo, že záujem by bol, ale finančné prostriedky rodičov sú, bohužiaľ, obmedzené.

Keďže tesne pred uskutočnením lyžiarskeho výcviku v Rakúsku vysvitlo, že je voľných päť miest, pružne sme využili túto možnosť. Našťastie naša škola je pomerne dobre vybavená lyžiarskou výstrojou, ale otázkou zostávalo, ktorá veková skupina a ktorí žiaci na výcvik pôjdu? Vedenie školy sa rozhodlo umožniť výcvik žiakom piateho a šiesteho ročníka. Záujemcov bolo viac, prednosť dostali tí, ktorí už boli aspoň raz lyžovať.

Keďže žiaci doposiaľ lyžovali len na Slovensku a prvýkrát cestovali do Rakúska, boli veľmi zvedaví nielen na svahové podmienky, ale aj na samotnú cestu. Otázok bolo nesmierne veľa. Počas cestovania sme mali aj zaujímavé príhody. V Sarvaši bolo ráno veľmi chladno, -10 stupňov a bola hmla. V autobuse nám bolo príjemne, ale ako sme sa približovali k hraniciam, hmla zhustla a pred nami sa zobrazila mliečna cesta. Niekoľko kilometrov po prechode hraníc sme sa dostali do takých závejov, že sme mohli pokračovať v ceste len krokom. Počasie sa menilo, pred príchodom na ubytovňu začalo svietiť slniečko a kraj, v ktorom sme sa ocitli, bol ako v rozprávke.

Oblasť južnej Karintie je naozaj jedna z najkrajších v Rakúsku. Ubytovaní sme boli v hoteli Friesacherhof. Dvojposteľové izby s komfortným zariadením a ešte krajším výhľadom na okolie nás očarili.

Hneď po raňajkách sme sa vybrali na svah Klippitztörl, dostali sme permanentky, na ktoré sme museli dávať pozor.

Prvý deň sme lyžovali len na svahu pre začiatočníkov, bol dosť krátky, no strmý, ale na rozcvičenie žiakom vyhovoval.

Ostatné dni sme sedačkovou lanovkou vyšli na najvyšší bod svahu, tu sme mali možnosť výberu podľa vlastných schopností. Červené a modré značky označené číslom prezrádzali obťažnosť svahu. Počas týždňa sme vyskúšali všetky trate. Každý deň sme spolu obedovali na niektorej chate. Počasie nám prialo, napriek tomu, že vždy fúkal silný, studený vietor. Najzložitejšie bolo používanie vleku s kotvou, ale práve odtiaľ bolo najviac možností používať svahy rôznej obťažnosti. Pre deti bola trasa lesnou cestou hotovým dobrodružstvom, lebo sa tu dalo aj skákať z menších mostíkov. Oddýchnuť sme si chodili na štvormiestnu sedačkovú lanovku, na ktorej trvala cesta 15 minút. Mali sme možnosť rozprávať sa po slovensky. Po večeri žiaci písali slohové práce, v ktorých opísali svoj denný program.

Opis jedného dňa Ákoša Častvana.

„20. február 2012 (pondelok)

Budíček sme mali ráno o 7. hodine, teta Zlatka nám povedala, aký deň nás čaká.

Na raňajky sme mali žemle, maslo, salámu, papriku a čaj. No ja som jedol maslový chlieb s medom. Po raňajkách sme nasadli do autobusu a už známou cestou sme sa vybrali na svah. Rozdelili sme sa do skupín, keďže bol posledný deň, poprosil som tetu Zlatku, aby sme vyskúšali červenú trať číslo 9, lebo sami sme sa nemohli lyžovať. Bola to náročná, dlhá a hlavne strmá trať, no mne sa veľmi páčila. Stretli sme sa pri jednej chate, kde sme obedovali, ja som si dal vyprážaný rezeň a hranolky s kečupom. K tomu som pil horúci čaj. Dobre mi padlo posedieť si v teplej miestnosti a doplniť si kalórie. Po obede sme všetci spoločne zišli lesnou traťou, tá bola senzačná. Celý deň prebehol rýchlo a mne sa veľmi páčil. Po príchode na ubytovňu sme sa osprchovali, ja som napísal sloh. Po večeri sme sa pobalili a hrali sme poker. Večierka bola o desiatej, ale my s Bálintom sme ešte o pol jedenástej debatovali o týždňovom pobyte, ktorý bol výborný. Veľmi by som chcel ísť lyžovať aj na budúci rok.“

V deň odchodu sa počasie trocha zhoršilo, ale nám to už nevadilo. Každý z nás mal opálenú a trocha červenú tvár od vetra. Cestou domov sme si pozreli jeden slovenský kreslený film. Cítili sme sa veľmi dobre. Obohatili sme sa o nové zážitky a deti získali nových priateľov.

Zlatica Lišková

L. Marcinkovič rád chodí do Šóškútu nielen na kapustník

Pôvodom Šóškúťan, dnes obyvateľ Bratislavy. Presídlil sa so svojimi rodičmi v roku 1947. Ladislav Marcinkovič v Šóškúte vychodil dve triedy ľudovej školy. Potom sa rodina presťahovala do Bratislavy. „Prakticky po roku som už slušne rozprával po slovensky, ovládal som aj gramatiku,“ hovorí a dodá, že dodnes nad tým rozmýšľa, akým jazykom komunikovali v širšej rodine, lebo doma sa zhovárali po slovensky. Spolužiaci ho zo začiatku mali za Maďara, ale keďže bol športový typ a vedel hrať futbal, v škole si rýchle našiel nových kamarátov. Dodnes sa dvakrát ročne stretávajú so spolužiakmi zo základnej školy. Priateľstvá založené na športe dlho vydržia.

Prečo chodieva do Šóškútu? „Baví ma to tu. Rád sa porozprávam s rodákmi, s obľubou si vypočujem historky zo starých čias od 87-ročnej tety Némethovej. Preto by som chcel spracovať rodokmeň presídlencov, aby zostala pamiatka, ako sa to všetko udialo. Nevieme presne ani to, odkiaľ prišli Slováci do Šóškútu, z ktorej časti Slovenska, lebo to nie je nikde zdokumentované. Aby vedeli aj deti našich detí, odkiaľ pochádzajú. Aby vedeli, kde majú pochovaných svojich dedkov, babky a prarodičov,“ hovorí L. Marcinkovič.

 „Môj otec mal obchod na hlavnej ceste v dome, kde býval pán Kocsis. Jeho rodina sa zaoberala vinohradníctvom. Pokračovala v tom aj po presídlení. V roku 1956 musela vstúpiť do družstva,“ hovorí. „Ja pokračujem v diele rodičov, je to moje hobby. Máme vyše pol hektára viniča, ale hrozno pestujem iba pre vlastné potreby,“ povedal a dodal, že vinohrady majú pod Kolibou, kde sa nachádza ešte úzky úsek, ktorý nie je zastavaný.

Ladislav Marcinkovič ukončil stavebnú fakultu, pracoval na stavbách ako stavbyvedúci, potom si vyskúšal aj druhú stranu – až do odchodu do dôchodku bol investorom.

Za Šóškútom mu je clivo, preto každý rok navštevuje osadu v Peštianskej župe. „Z mamkinej strany tu mám rodinu,“ povedal. Od polovice 50. rokov chodievajú do Maďarska ročne aspoň raz, ale nastálo by sa nechceli vrátiť. Má troch synov, manželka je Bratislavčanka. Ich vzťah k Šóškútu je úzky, ba so širšou rodinou chodievajú aj na spoločné dovolenky k moru.

Na presídlenie sa pamätá málo. Utkvelo mu v pamäti iba toľko, že keď prišli do Bratislavy, nebolo pre ich rodinu pripravené ubytovanie. „Byt, ktorý nám pridelili, ešte nebol uvoľnený. Nemci, ktorých odtiaľ vysťahovali, ešte neodišli. Týždeň sme museli bývať na stanici,“ rozpamätal sa. Väčšinou sa vysťahovali rodičia s deťmi, ale v prípade Marcinkovičovcov sa z otcovej strany presťahovali aj dve sestry s rodinami a otec z matkinej strany. Ostatní z maminej strany ostali v Maďarsku. Podľa vlastného prieskumu L. Marcinkoviča presídlenie sa týkalo 30 šóškútskych slovenských rodín, ktoré vlastnili vinohrady. Čo sa týka rodín, ktoré takéto majetky nemali, ich počet nepozná.

 „Dodnes neviem, aké dôvody viedli mojich rodičov k presťahovaniu,“ hovorí L. Marcinkovič, ale hneď dodá, že mohlo to mať niečo spoločné s matkinou energickosťou a rozhodnosťou, ktorej otec podľahol. Matka nakupovala tovar vo veľkoobchodoch v Budapešti a vlastne sama sa vypracovala na obchodníčku. Po vojne však otec musel zatvoriť obchod, preto si rodina myslela, že na Slovensku bude lepšie. „Keďže Slovensko nebolo vo vojnovom stave, život po vojne bol o 100% lepší,“ tvrdí L. Marcinkovič.

Veľký problém je, že hodne presídlencov sa presťahovalo do rodinných domov v Petržalke, ktoré v 70. rokoch zbúrali a na ich miesto postavili výškové panelové domy. Presídlenci (spolu s ostatnými Petržalčanmi) buď dostali odstupné a kúpili si nové domy mimo Petržalky, alebo dostali byty priamo v mestskej časti. Väzby sa takto úplne pretrhali.

Čo sa týka používania slovenčiny v Šóškute, L. Marcinkovič prezradil, že síce nevie, ako sú na tom ostatné rodiny, ale u nich je to tak, že starší ovládajú jazyk svojich predkov, ale mladí už nie a má taký pocit, že slovenčina vymiera. Jedným z prostriedkov na zastavenie tohto procesu môže byť každoročne usporadúvaný kapustníkový festival, ktorý cez gastronómiu chce povzbudiť identitu miestnych občanov. Mimochodom, kapustníka sa L. Marcinkovič dosýta naje práve v Šóškúte, lebo odkedy mu zomrela matka, doma mu nepečú túto špecialitu. Keď príde do Šóškútu, tetka mu upečie chutný štipľavý kysnutý kapustový koláč s vôňou rodiska.

E. Patayová Fábiánová

Výročná schôdza Organizácie Slovákov v Orosláni

Pracovné popoludnie pri pesničkách

Vedenie pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku v Orosláni zvolalo 11. februára svojich členov do klubu Františka Rákócziho II. na výročnú schôdzu, prvé vystúpenie novozaloženej detskej tanečnej skupiny a na fašiangové posedenie pri slovenskej piesni.

Vedúca organizácie Alžbeta Szabóová privítala prítomných a predstavila im novozaloženú detskú tanečnú skupinu Bránička, ktorú prichýlila pod svoje ochranné krídla miestna slovenská národnostná samospráva a vedie ju poslankyňa zboru, bývalá tanečníčka skupiny Brána pani Júlia Bíróová.

Členmi novej skupiny sú deti Základnej školy Attilu Józsefa vo veku 7-8 rokov a prvé tanečné kroky si začali osvojovať 1. decembra 2011. Schádzajú sa dvakrát týždennea skúšky mávajú v škole.

Deti sa predstavili účastníkom stretnutia, medzi ktorými boli aj ich rodičia a príbuzní, dvoma slovenskými tancami a veselou slovenskou pesničkou. Za vystúpenie zožali veľký potlesk, gratulácie a povzbudzujúce slová. Organizátori sa im zavďačili sladkosťami a slovenská samospráva prísľubom, že ich bude podľa svojich možností morálne i finančne podporovať.

O minuloročnej činnosti Organizácie Slovákov v Orosláni referovala jej predsedníčka. Vyzdvihla najmä verejnoprospešnú činnosť a poďakovala sa prítomným za celoročnú pomoc pri opatrovaní zelenej plochy pri pamiatkovom dome a na cintoríne. Ošetrujú 6 000 m² trávnatej plochy, množstvo kríkov, stromov a živý plot v dĺžke 200 m.

Medzi najdôležitejšie minuloročné programy zaradila slovenský fašiangový batôžkový bál, predveľkonočné stretnutie detí základných škôl mesta, na ktorom oživili jarné zvyky našich predkov, ako je zdobenie vajíčok, pletenie korbáčov, jarné detské hry a pod. Zúčastnili sa na Dni Slovákov v Maďarsku vo Veľkom Bánhedeši, na Západoslovenských folklórnych slávnostiach v Myjave, na miestnom Dedinskom dni, na zabíjačke a na Dni Slovákov v Orosláni. Zvlášť poďakovala členkám tímu kuchárok, ktoré pri týchto príležitostiach varili typické oroslánske slovenské jedlá.

A. Szabóová vyzdvihla význam uzavretia priateľskej zmluvy s klubom seniorov v Šali, ich vzájomné návštevy, obojstrannú pomoc členov týchto spoločenských organizácií.

Všetkým členom poďakovala za aktívnu pomoc a účasť na akciách. Potom predostrela plán činnosti na tento rok, ktorý účastníci rokovania, podobne ako správu o minuloročnej činnosti, schválili. Nakoniec si zvolili delegátov, ktorí ich budú v tomto roku zastupovať vo Zväze Slovákov v Maďarsku: Magdalénu Molnárovú, Jozefa Bíróa a Alžbetu Szabóovú.

Keďže rokovanie sa uskutočnilo v čase fašiangov, po chutnej kapustnici, uvarenej v kotlíku, podávali fánky, šišky a pampúšiky, ktoré napiekli šikovné členky organizácie. Pri dobrom vínečku, vo veselej nálade a pri speve slovenských piesní strávili v klube krásne sobotné popoludnie.

Alžbeta Szabóová

Aktívni mládežníci spoznávajú krajinu aj seba

Z iniciatívy Mládežníckeho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy a Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku sa začína akési prebúdzanie našej mládeže. Ich prvou tohtoročnou akciou bolo stretnutie slovenskej mládeže v Šámšonháze, o ktorom nás informuje člen OSMM Dušan Kunovac, a o týždeň stretnutie v klubovej miestnosti Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti.

Najprv si však prečítajte, ako sa mali v Šámšonháze.

Z úpätia Matry do Lučenca a naspäť

Mohli by sme si myslieť, že v takejto treskúcej zime sa nikomu nechce vystrčiť nos z domu. Možno je to pravda, ale existujú výnimky. Naša mládež je čoraz aktívnejšia a občas nás dokáže prekvapiť. V dňoch 17. až 19. februára sa uskutočnilo Stretnutie slovenskej mládeže v Maďarsku v Šámšonháze. Bolo pre nás veľkou záhadou, čo nás tu čaká, totiž väčšina z nás doteraz len počula o tejto dedinke učupenej na úpätí Matry. Zišli sme sa z rôznych častí krajiny, z Černe, z Békešskej Čaby, ba dokonca aj zo Slovenska, z Nitry. Prišli sme vo večerných hodinách a domáci nás privítali kotlíkovým gulášom.

Druhý deň sme spolu s miestnou mládežou navštívili Lučenec, kde nám riaditeľka Domu Matice slovenskej Alena Rezková predstavila dočasnú expozíciu Čipky zlatej a bola našou sprievodkyňou aj v Novohradskom múzeu, kde sme videli výstavu Hmyz trópov, ktorá je ukážkou časti súkromnej zbierky Michala Zachara. Prešli sme do Poltára, kde na hlavnom námestí zohrievaní dobrým vareným vínom sme si mohli pozrieť pochovanie basy v predvedení miestnych folklórnikov, ktorí hovorili takým krásnym stredoslovenským nárečím, aké si priniesli naši predkovia na Dolnú zem. Ani stadiaľto sme neodišli s prázdnym žalúdkom, primátor mesta Poltár Pavel Gavalec nás pohostil zabíjačkovými špecialitami.

Zábava pokračovala, večer nás čakal fašiangový ples v Šámšonháze, kde bola celá dedina a kde sme mali príležitosť porozprávať sa s miestnymi Slovákmi v našej materinskej reči. V nedeľu sme si pozreli slovenské kuchynské múzeum, evanjelický kostol a prírodný geologický útvar na začiatku dediny s vrstvami z rôznych historických období, ktorý sa zachoval v bývalom kameňolome. S potešením konštatujem, že toto stretnutie bolo mimoriadne úspešné, lebo OSMM, ktorej predsedom je Ondrej Kiseľ z Békešskej Čaby, si našla nových angažovaných spojencov v osobe Šámšončanov.

V Budapešti o ďalšej spolupráci

Neubehol ani týždeň a predstavitelia našej mládeže sa zišli v Budapešti, aby vyhodnotili predchádzajúce stretnutie a načrtli možnosti ďalšej činnosti a spolupráce. Ich hostiteľka, farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Hilda Gulácsiová Fabuľová, ktorá je zároveň putujúcou farárkou CSS, ponúkla mládeži možnosť schádzať sa v priestoroch cirkevného zboru aj častejšie a nielen sporadicky. Ako povedala, treba pomáhať mladým, lebo oni sú zárukou budúcnosti. Po spoločnej modlitbe slovo prevzal predseda výboru Zoltán Szabó, ktorý aj ako presbyter slovenského evanjelického zboru sa poďakoval za možnosť uskutočnenia stretnutia a načrtol program rokovania.

Ako pre Ľudové noviny uviedol predseda OSMM O. Kiseľ, zdá sa mu, že teraz dozrela dvojročná práca, na ktorú sa podujal po jeho zvolení za predsedu: z lokálnej organizácie, ktorou sa náš mládežnícky spolok postupne stal, opäť vzniká zoskupenie s celoštátnou pôsobnosťou. Jeho najdôležitejším cieľom je aktivizovať slovenskú mládež, aby sa uvedomelo hlásila k slovenskej identite. Za účinný spôsob považuje vydanie komiksu o sťahovaní Slovákov na územie dnešného Maďarska. „Naším cieľom je novou formou priblížiť slovenskej mládeži príchod našich predkov. Nie suchou odbornou literatúrou, ale formou komiksu, ktorý je obľúbeným čítaním mladých. V publikácii by sme chceli klásť dôraz na humor a zrozumiteľnosť. Autorom obrázkov by mal byť grafik Gregor Bača z Luciny, ktorého grafiky a karikatúry môžu poznať aj čitatelia Ľudových novín. Súčasný človek nemá čas na dlhé čítanie, kratšie texty si prebehne počas cesty,“ povedal predseda OSMM a člen Mládežníckeho výboru CSS.

O stretnutí v Šámšonháze, ktoré podporilo aj Regionálne stredisko SOC v Lucine, prezradil, že boli príjemne prekvapení, ako dobre ovládajú miestni mladí šámšonházske nárečie a slovenské výrazy. Podobné stretnutia plánujú usporiadať dvakrát ročne. Najbližšie pred Dňom Slovákov v Maďarsku v Jášči, ako nultý deň celoštátneho podujatia. Takto by vlastne mohli mladí zabývať dejisko osláv. Na záver nášho rozhovoru dodal, že sú otvorení na všetko a pre všetkých, bez ohľadu na to, či ide o jedincov, alebo organizácie.

Po našom rozhovore sme sa vrátili do klubovej miestnosti slovenského evanjelického zboru, kde naši mládežníci našli najlepší spôsob zábavy: šport. V miestnosti sa totiž nachádza pingpongový stôl s potrebným príslušenstvom, ktorý hneď vyskúšali. Keďže počas športu sa aj dobre rozpráva (aspoň v prestávke medzi dvoma zápasmi), ostali do neskorého večera a rozlúčili sa so sľubom, že sa zídu 2. apríla o 17.30 hod. Na toto stretnutie pozývajú každého, kto má záujem o Slovákov a slovenskú reč.

Eva Patayová Fábiánová

Ples národností v Segedíne

Uprostred fašiangovej sezóny, 17. februára sa v Segedíne zišli predstavitelia rôznych národností. Tradičný a veľmi obľúbený národnostný ples aj tento krát usporiadali v klube Pick na brehu Tisy, kde hostí privítal riaditeľ Domu národností Attila Karsai.

Bál slávnostne otvorili predseda Zväzu národností László Kövér a predsedníčka Združenia národnostných samospráv v Segedíne Natália Šajtošová. V kultúrnom programe vystúpila nemecká spevácka skupina Theissblume. O dobrú náladu sa postarala skupina StandUp!.

Multinárodnostné podujatie poctili svojou prítomnosťou členovia a predsedovia národnostných samospráv pôsobiacich v Segedíne. Po kultúrnom programe nasledovala bohatá večera. Reštaurácia pripravila pre hostí kuracie stehná v jogurte, pečené kolienko, kačaciu pečeň s lesnými hríbmi, švábske grilované klobásy, kuracie prsia na kyjevský spôsob, rôzne zeleninové prílohy a šaláty a jablkové palacinky s vanilkovým pudingom.

Ples národností vyvrcholil losovaním tomboly s množstvom cien. Po chvíľach príjemného napätia pokračovala zábava až do skorého rána.

Andrea Szabová Mataiszová

Medzi slovenskými školákmi v Rumunsku

„Gemelčička je môj domov. Je to pekná dedina, v ktorej je škola, kostol, fara a obchod. Kostol, do ktorého chodí veľa ľudí, je pekný a veľký. Škola je kúsok na kopčeku. Je pekná, nová a chodíme do nej rady... Na Gemelčičke sú domy ďaleko od seba, na kopcoch. Cesty sú také, že keď prší, alebo napadne sneh, nedá sa prísť, ani odísť. Nejazdí tu veľa áut, ľudia chodia viac peši. Tu je iný vzduch, veľa stromov, hory... Na jar sa seje, sadia sa zemiaky, v lete sa krumple okopú, kosí a hrabe sa seno, žne sa obilie. Na jeseň sa zemiaky vyberajú, zbierajú sa hríby, bráni sa, sejú sa oziminy a chystá sa drevo na zimu. V zime je zima, ale je dobre, lebo sa hráme so snehom, robíme snehuliakov, nie je až tak veľa roboty a všade je bielo...“ Tak píše o svojom rodisku šiestačka Martinka Valičeková, žiačka Základnej školy v Gemelčičke v Rumunsku, kde je vyučovacím jazykom slovenčina.

Jej spolužiak Janko Smitek svoju obec v Plopišských horách, v župe Şalaj, opisuje takto: „Moja dedina je rozložená na kopcoch, bývajú v nej Slováci a zaoberajú sa najviac poľnohospodárstvom. Pestuje sa tu žito, ovos, krumple a všelijaká zelenina. Na jar je tu veľa práce, vozí sa hnoj, potom sadia zemiaky, bránia, dva razy okopú zemiaky. V lete je tiež dosť práce. Kosí sa tráva, suší sa seno, zhrabuje sa do petrencov, ukladá na kopy, aby v zime bolo pre kravy, kone. Potom sa žne a na jeseň sa vyberajú zemiaky...“

Janko Chovanec vo svojom slohu píše o každodennej práci z pohľadu ôsmaka: „Na jeseň je veľa roboty a je ťažká. Ale musíme robiť, lebo keby sme nerobili, tak nemáme na zimu obživu. Najviac roboty je so zemiakmi. Ale keď ich máme vo dvore, tak to ide... Keď skončí robota na poli, chystáme drevo a predávame ho...“

Gemelčička je rozlohou rovnako veľká ako hlavné mesto Rumunska Bukurešť. Tiež má 42 km², ale obyvateľov je o hodne menej. O to viac je obrobenej pôdy, ktorá dáva obživu ľuďom i zvieratám, ale z domácich bioproduktov zostane aj na predaj pre tých, ktorí nevedia, čo je práca na poli, alebo sa im podarilo vyhnúť sa drine.

V škole v Gemelčičke je spolu s predškolákmi 106 detí. Má dve pobočky: Kúty, nazývané Na zákrute, postavila v roku 1936 bývalá ČSR. Druhá pobočka je Varatík. Tam chodia žiaci prvého stupňa do malotriedky preto, aby nemuseli chodiť pešo niekoľko kilometrov do školy v centre dediny. V centrálnej škole je škôlka, v ktorej je 16 detí. Najmenšia, Marianka, má tri roky a svoju vlastnú reč, ktorej rozumejú len jej traja bratia. Každé ráno s nimi príde s úsmevom do školy. Dalo by sa povedať, že je to rodinná škola, lebo detí je tu z niektorých rodín aj šesť. Je to výhoda, lebo škôlkarov piataci vedú pešo domov popri ceste a trvá im to, ak sa nezabavia a nepohrajú na lúke, asi hodinku. Ale to je najmenej. Deti chodia do školy rady.

Na prvom stupni si zvykajú samostatne pracovať, lebo v jednej miestnosti sú dve triedy, a tak sa učia nielen svoje učivo, ale začujú aj to, čo sa učia tí starší. Samozrejme, vedia vynikajúco upriamiť pozornosť aj na svoje úlohy, pretože učiteľky ich kontrolujú a vedú k tomu, aby nevyrušovali ostatných, ale riešili zadanie.

Deti majú slovenčinu v malíčku. Samozrejme, hovorovú reč, lebo... Dvesto rokov, keď sa tu usadili ich predkovia, sa zapísalo do slovníka obyvateľov. Vďaka pomernej izolovanosti od okolia sa tu slovenská reč uchovala a je minimálne deformovaná cudzími vplyvmi. Rumunčina sa síce mieša do reči, ale len v novších slovách. Našťastie televízne programy zo Slovenska obohacujú slovník tunajších obyvateľov. Mnohí mladí odchádzajú študovať a pracovať do materskej krajiny. Nečudo, dobre ovládajú jazyk. Ak sem zavítate, zdá sa vám, že ste niekde na Slovensku, v kopcoch, ďaleko od hluku veľkomiest. Pokoj, ticho, oblaky, hmla, hviezdy... bližšie k oblohe.

Deti sa v škole nielen učia, píšu testy, ale aj tancujú, recitujú, spievajú... chodia na bohoslužby. Návšteva kostola patrí k rodinným zvyklostiam. Nedeľná omša začína o jedenástej predpoludním, aby bolo možné dôjsť aj z najvzdialenejších častí obce. V kostole sú starí, mladí aj najmenší. Deti si zvykajú od malička.

Kedysi bývali omše v škole. Stará škola bola postavená skôr ako kostol. Cez týždeň sa učilo, v nedeľu boli bohoslužby i večerná škola pre starších. Slovenskí učitelia sem chodievali už od roku 1913. Prvý učiteľ bol Štefan Rohnák. Zaujímavosťou je, že pán učiteľ Rudolf Dočolomanský mal denne na vyučovaní 264 žiakov.

Okrem rumunčiny sa na škole všetky predmety vyučujú v slovenčine. Slovenský jazyk vyučujú lektori vyslaní z materskej krajiny. Pôsobili tu Dagmar Králiková a Vladimír Dolinay. Koncom roka odchádza do dôchodku učiteľka prvého stupňa, bývalá zástupkyňa riaditeľa školy Mária Klimentová. Svoje povolanie učiteľky 1. stupňa začala aj končí v Gemelčičke. Žila pre deti a školu. Pamätá na časy v starej budove a dva roky si užila aj výhody v novopostavenej budove. Bude nám chýbať. Rodičia ju volajú „človek se srdcem“. Dostalo sa jej aj ocenenia v Zalau. Na inšpektoráte si uctili pedagógov, odchádzajúcich do dôchodku, poďakovaním za prácu príjemným programom. Najdojemnejší bol príchod do budovy, kde po schodoch, pomedzi špalier detí, za ich potlesku a úsmevov kráčali ocenení pedagógovia. Dobrý učiteľ však nikdy neodchádza. Zostáva v každom dieťati, veď mu dáva kúsok seba...

Ak sa vám zdá, že vaše deti by potrebovali zmeniť pohľad na svet, že sa im stáva, že sú neposlušné viac ako treba, pošlite ich sem. Na dlhšie prázdniny. Do rodiny. Pomôžu okopávať zemiaky, hrabať seno, starať sa o dobytok, vyberú sa pešo do obchodu či do školy a vrátia sa o dobrú hodinu či viac. Oddýchnu si od smogu a dravosti davu veľkomiest, od hypermarketových reťazcov a konzumnej kultúry. A ten, kto vie, ako sa zarába na chlieb, si vie vážiť aj prácu iných. Aj darčeky. Aj slovo a úsmev.

Erika Fajnorová

Regionálny šiškový ples v Bánhide do tretice

Tretíkrát usporiadalo Regionálne stredisko Slovenského osvetového centra v Tatabányi-Bánhide, Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy a Slovenská samospráva v Tatabányi-Bánhide Šiškový ples. Tradičné regionálne fašiangové stretnutie Slovákov, ktoré sa uskutočnilo 18. februára v priestoroch Osvetového strediska A. S. Puškina, bolo vhodnou príležitosťou pre folklórne skupiny regiónu a Krajského osvetového strediska v Nitre, aby predviedli svojim známym a priateľom, ako svorne zachovávajú tradície svojich predkov v piesni a tanci. Súbory z materskej krajiny vystúpili aj v tomto roku vďaka zmluve o spolupráci, ktorú podpísali predstavitelia župného slovenského voleného zboru a nitrianskeho osvetového strediska pred dvomi rokmi. Súbory odprevadila organizátorka programu Sylvia Vargová a hostiteľskú župu zastupovala podpredsedníčka župného slovenského zboru Alžbeta Szabóová. V mene organizátorov prítomných pozdravila riaditeľka regionálneho strediska SOC Ruženka Izingová Pružinová a v mene miestneho slovenského zboru jeho predseda Štefan Keveházi. Podujatie poctila svojou prítomnosťou aj národnostná referentka mesta Tatabánya Katarína Turayová Johnová.

Pred naplneným hľadiskom predviedli folklórnici parádny fašiangový program. Najprv vystúpili s veselými slovenskými piesňami členovia Speváckej skupiny Vranky z Nitry, po nich zaspievali piesne o víne členovia Mužského zboru z Veľkého Cetína, po ktorých nasledoval program spevákov a tanečníkov skupiny Vranky. Programový blok ukončili členovia Folklórnej skupiny z Hrnčiaroviec nad Parnou s tamojšou svadbou. Spoločný spev nechýbal ani tento krát: vystupujúci spolu zaspievali piesne Horenka, horenka, hora a Pod šitárskou horou.

Po programe hostitelia priniesli na stoly voňavé menodarkyne programu: ozajstné fašiangové šišky, ktoré pečú počas fašiangového obdobia všetky gazdinky v regióne. Samozrejme, k šiškám podávali vynikajúci domáci lekvár. Keďže šiškový ples má batôžkový charakter, to bola tá chvíľa, keď hostia „vyčarovali“ z veľkých košov, obedárov a škatúľ domáce koláče a zákusky a muži mohli ochutnať aj susedove víno. Kým gazdinky z Tardoša, Síleša, Orosláňu a Bánhidy sa delili o svoje stáročné recepty, muži si dávali dobré rady, ako vyrobiť najlepšie víno. Počas hostiny si naladili svoje nástroje členovia dychovej skupiny zo Síleša, ktorí hrali do tanca obľúbené slovenské a maďarské piesne, priam lákajúce na parket. Musíme dodať, že bolo počuť nielen trúbku a harmoniku, ale aj spevavé hlasy hostí. Čas rýchle ubehol a na losovanie tomboly prišli aj „Cigánky“, ktoré vystupňovali náladu.

Počas plesu účastníci zo Slovenska a z Maďarska utužili staré a nadviazali nové priateľstvá. Jeden z hostí zo Slovenska ukazoval čiernobielu fotografiu a vypytoval sa, či poznáme rodinu na nej. Na jeho najväčšie prekvapenie oslovený Ladislav Junger s manželkou Elenou spoznali na fotke svojho bývalého suseda, nebohého bánhidského pekára Jozefa Horvátha s rodinou. Ihneď sa aj vybrali von a za tmy si pozreli dom, kde sa pred viac ako 50 rokmi zúčastnili na svadbe.

Žiaľ, všetko dobré sa rýchlo skončí a nebolo tomu inak ani v onú februárovú sobotu, vlastne nedeľu nad ránom, keď sa hostia začali zbierať domov a rozlúčili sa nielen slovami, ale aj spevom v nádeji, že sa o rok znovu stretnú na ďalšom šiškovom plese. Aj toto stretnutie sa skončilo dvojjazyčne, ale s rovnakým pocitom, pripomínajúcim text známej piesne: Nech žije priateľstvo!

R. Izingová Pružinová (ef)

Zasadala Slovenská samospráva Peštianskej župy

V stredu 22. februára sa po ukončení Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS) skupinka poslancov presunula do Sály Ignáca Töröka Úradu samosprávy Peštianskej župy, aby sa spolu s ostatnými členmi Slovenskej samosprávy Peštianskej župy (SSPŽ) zúčastnila na prvom tohtoročnom zasadnutí zboru. Skôr ako sa poslanci pustili do prediskutovania siedmich rokovacích bodov zasadnutia, predseda SSPŽ Ondrej Csaba Aszódi slávnostne vymenoval novú členku samosprávy. Emese Gimesiová Sokolová z Pišpeku zložila slávnostný sľub poslankyne potom, ako sa Jozef Havelka zo zdravotných dôvodov vlani vzdal svojho mandátu.

Po slávnostnom akte prešli poslanci k pracovnému programu. Na úvod schválili rozpočet samosprávy na rok 2012, ktorý doplnili o sumu na fungovanie národnostných samospráv zo štátneho rozpočtu. O výške sumy informoval Úrad štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti Maďarska 9. februára.

Druhým rokovacím bodom bolo schválenie organizačných a prevádzkových predpisov SSPŽ. Podľa § 133 nového Zákona o právach národností si má každá národnostná samospráva zriadiť samostatný bankový účet. Poslanci sa zhodli v tom, že účet otvoria v tej istej banke ako župná samospráva. Dohodli sa na tom, že predsedu zboru bude možné aj naďalej zvoliť iba kvalifikovanou väčšinou hlasov. Poslanci po odsúhlasení týchto dvoch bodov predpisy jednohlasne schválili.

Poslanci SSPŽ rozhodli o zložení Finančného výboru. Členmi sa stali nová poslankyňa E. Gimesiová Sokolová a Karol Kiss, za predsedníčku zvolili Ivetu Horváthovú Körtvélyesiovú.

Členovia zboru prediskutovali pracovný plán na rok 2012. V snahe zosúladiť svoje zasadnutia s tohtoročnými rokovaniami VZ CSS rozhodli, že SSPŽ zasadne 11. apríla, 26. septembra a 28. novembra. Posledné tohtoročné rokovanie bude spojené s verejným zasadnutím zboru.

Piaty rokovací bod sa niesol v znamení referovania poslancov o ich činnosti v období od prevádzajúceho zasadnutia. Členovia informovali o programoch a udalostiach v ich obciach, ako aj o plánoch do blízkej budúcnosti.

Predposledným bodom zasadnutia mala byť výmena informácií o novom národnostnom zákone. Keďže na VZ CSS predseda zboru Ján Fuzik informoval poslancov o usporiadaní konferencie na túto tému 8. marca v priestoroch Slovenského inštitútu v Budapešti za účasti kompetentných osôb z Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti, Ministerstva národných zdrojov i Správy fondov Sándora Wekerleho, členovia zboru sa rozhodli získať potrebné informácie a objasniť si diskutabilné body priamo na tejto konferencii.

Na záver rokovania sa poslancom predstavila nová členka zboru E. Gimesiová Sokolová, ktorá informovala prítomných o svojich slovenských koreňoch, o svojej dlhoročnej činnosti na pedagogickom i národnostnom poli v Pišpeku, ako aj o členstve vo VZ CSS v dvoch predchádzajúcich cykloch.

Zlatko Papuček

Výnimočná osobnosť, talentovaná Komlóšanka Judita Tomková

Každá osada má hodnoty, ktoré ju charakterizujú a robia osobitou. Na kultúrny život Slovenského Komlóša silne vplývala osobnosť Judity Tomkovej, ľudovej maliarky, ktorá zachránila a obohacovala komlóšske ľudové motívy, organizátorky chýrneho komlóšskeho ochotníckeho divadla.

Judita Tomková sa narodila 10. septembra 1887 v Slovenskom Komlóši, v sedliackej rodine. Mala deväť súrodencov, ale iba ona a brat Ján sa dožili dospelého veku. Dlhé roky boli rodičia „árendáši“, malá Judita bola už školáčkou, keď si kúpili vlastný dom, čo svedčilo o dobrom gazdovstve.

Chodila do cirkevnej školy, kde sa dobre učila. Bola „tretia predníčka“, čiže ako dobrá žiačka sedela na kraji tretej lavice. Skončila šesť tried ľudovej školy.

Tak ako mnohí jej rovesníci už za detstva musela začať pracovať. Rada spomínala na pasenie husí, počas ktorého sa hrala s kamarátkami. Často bola aj „pestrou“, čiže dávala pozor na malé deti.

Jej maliarsky talent sa prejavil v dievockom veku. Raz mama vybielila pitvor a tak plánovala, že popoludní, keď príde z roboty, namaľuje „čipku“. Bola prekvapená, keď prišla domov a uvidela maľbu na „zarovnávaní“. V Komlóši bolo zvykom, že po vybielení dolnú časť steny prefarbili čiernou farbou. Kým farba neuschla, rýchlo prstami namaľovali rôzne kvietky. Bolo to typické zdobenie komlóšskych domov. Judita čoraz častejšie maľovala, čo si všimli poprední majetní Komlóšania. Pozývali si ju maľovať nielen „zarovnávania“, ale aj steny na verandách, na gangoch. Pri maľovaní ju silne ovplyvňovalo okolité prostredie. Zo všetkých strán k nej prúdili podnety ľudového umenia. V dedine sa bežne stretávala s krásnymi vzorkami na „zarovnávaniach“, s bohatými motívmi na maľovaných truhliciach, laviciach, posteliach a na pestrých ľudových krojoch. Pri svojej tvorbe využívala tieto podnety.

Ako mladá dievka sa pridala do „bandy“ sezónnych robotníkov a tak sa dostala do Temšu, kde dostala za úlohu vymaľovať v gazdovom dome detskú izbu. Po návrate domov začala prijímať aj práce takéhoto charakteru. Maľovala izby, kuchyne, pece. V jej maľbách nájdeme rôzne geometrické tvary, vlnovky a štylizované figúrky. Na bielom podklade sa krásne vynímali pestrofarebné kvietky, listnaté halúzky. Pracovala bez predkresľovania, maľovala priamo na stenu, len tak spamäti. Používala práškové farby, ktoré miešala s mliekom alebo glejom, aby sa nezotierali. Štetce si robila z husacieho peria alebo zo srsti zvierat.

Dôležitou oblasťou jej maľby bolo zdobenie nábytku. V tridsiatych rokoch bolo v móde maľovanie lavíc, stoličiek a skríň. Juditu Tomkovú vyhľadávali nielen Komlóšania, ale pozývali ju aj na vidiek. Krásne vymaľovala aj vlastný nábytok, ktorý sa dodnes zachoval a je svedectvom jej mimoriadneho umenia.

Judita rada skúšala rôzne druhy farbenia, tak aj farbenie textilných látok. Dievčatám maľovala stužky a ženám ručníky. Kvetmi vyzdobila oltárne prestieradlá, ktoré dodnes chránia v Slovenskom Komlóši a v Pitvaroši.

Farbenie ju sprevádzalo až do konca života. Chopila sa každej príležitosti, aby svojím umením potešila ľudí. Vyrábala krásne pozvánky a pohľadnice na svadby, zásnuby, krstiny. Občas sa objavila na svadbe s takouto pohľadnicou v rukách, odovzdala ju mladomanželom a ticho, ako prišla, tak aj odišla.

Maľovanie však nevyčerpalo energiu Judity Tomkovej. Jej druhou srdcovou záležitosťou bolo ochotnícke divadlo.

Jej túžba režírovať sa prejavila už v detstve. Deti sa rady hrali na svadbu, ona zostavila „scenár“ týchto hier a bola ich vedúcou.

V roku 1904 bola 60-členná skupina komlóšskych sezónnych robotníkov na prácach v zadunajskom Enyingu. Mladí Komlóšania tu trávili aj voľné dni a tak prišla sedemnásťročná Judita Tomková s nápadom nacvičiť zábavný program. Na javisku sa objavil spev, tanec a recitácia. Nacvičený program úspešne predviedli tamojším obyvateľom a po návrate do Komlóša aj svojim rodákom. Judita Tomková položila základy slovenského ľudového ochotníckeho divadla na Dolnej zemi, ktoré najdlhšie rozkvitalo práve v Slovenskom Komlóši. Síce aj v iných obciach sa našli dedinskí učitelia, ktorí režírovali niekoľko divadelných predstavení, ale nevieme o takej osobe, ktorá by sa po celý život venovala slovenskému ochotníckemu divadlu tak ako Judita Tomková. Táto jej činnosť bola populárna nielen v Komlóši, ale silne vplývala aj na kultúrny život okolitých slovenských osád.

V roku 1907 usporiadali v Komlóši prvý zábavný večierok Roľníckeho spolku. Na tento večierok Judita Tomková a režisér Ondrej Beňo vybrali hru Jozefa Hollého Kubo. Spolu zháňali kostýmy, kroje, stavali kulisy. Komédiu hrali vo veľkej sále hotela Komló a predstavenie sa vydarilo nad očakávanie. Sála bola obsadená do posledného miesta a výkon hercov sa publiku veľmi páčil. Úspech bol obrovský a komédiu museli v ďalších dňoch niekoľkokrát opakovať. Toto predstavenie položilo základy chýrneho komlóšskeho ochotníckeho divadelníctva.

Po tomto úspechu začala Judita Tomková nielen režírovať, ale inšpirovaná Jozefom Gregorom Tajovským aj písať hry pre komlóšsky divadelný súbor. Jej prvotiny boli divadelné hry Zlatá páva a Štyri kúpy sú moje, piata jej. Keďže potrebovala kvalitné divadelné texty, prostredníctvom evanjelického farára Ľudovíta Hrdličku, ktorý mal dobré styky s martinským národovcom Andrejom Halašom, dostávala ich spočiatku z Turčianskeho Sv. Martina. Popri inscenovaní slovenských hier sa Tomková podujala aj na uvedenie maďarských divadelných diel. Boli to napríklad Noszty fiú esete Tóth Marival (Prípad Nosztyho s Máriou Tóthovou) alebo Ida regénye (Román Idy). Zo slovenských hier mali v Komlóši prioritu hlavne hry Ferka Urbánka, pravdepodobne pre ich jazykovú zrozumiteľnosť. Judita Tomková mala rada aj náročnejšie diela Jozefa Hollého, Terézie Vansovej, Jozefa Gregora Tajovského, ale aj dolnozemských spisovateľov ako Pavla Socháňa či Jána Gerčiho.

Režisérka Judita Tomková bola ojedinelou osobnosťou. Prvým jej významnejším režírovaním bolo dielo Ferka Urbánka Hrob lásky. Premiéra sa uskutočnila pri príležitosti odovzdania Robotníckeho domu 23. septembra 1923. Záujem Komlóšanov o predstavenie bol taký veľký, že ho 14. októbra museli zopakovať.

Tomková sa pri režírovaní prispôsobila požiadavkám publika a ochotníkov. Po dráme, alebo hre s nie príliš šťastným koncom, zaradila krátky veselý výstup, frašku alebo veselohru v jednom dejstve. Prozaické diela neraz doplnila kratšou hudobno-tanečnou vložkou, a to preto, aby zapojila do vystúpenia čím viac mladých. Divadlo malo asi 20 – 30 členov, ktorí veľmi radi vystupovali pod vedením Judity Tomkovej.

Ňanička Juda, ako ju v Komlóši volali, bola útla žena, ale plná energie. Sama sa zúčastnila na 149 predstaveniach, veľa z nich režírovala a v mnohých aj hrala. Ešte aj vo veku 77 rokov si zahrala na javisku v divadelnej hre Už sme všetci v jednom vreci. Neraz, využívajúc svoj výtvarný talent, sa zúčastnila aj na výrobe dekorácie pre divadelné hry. Táto krehká žena mala toľko vytrvalosti, že aj po neúspechu dokázala pokračovať v práci. Nikdy sa neunavila. Po vojne mala málo možností na divadelnú činnosť, ale naďalej režírovala. Na jeseň roku 1945 so svojimi divadelníkmi nacvičila jednoaktovky Atómová bomba a Kofy. Túto svoju poslednú divadelnú hru napísala inšpirovaná atmosférou komlóšskeho trhu. Hoci divadelná činnosť bola jej srdcovou záležitosťou, čas nedokázala zastaviť. Jej posledná veľká práca bola inscenácia divadelnej hry Ženský zákon. Toto predstavenie hrali v Komlóši a na okolí 32-krát. V tom období prišiel ku komlóšskemu ochotníckemu divadlu budapeštiansky režisér Jozef Szabo. Judita Tomková nechcela stratiť kontakt s divadlom a stala sa šepkárkou. Aj túto rolu plnila s pokorou a maximálnou oddanosťou. Počas nasledujúcich rokov sa divadlo celkom zmenilo, čo ona už nedokázala pochopiť. Ale pravidelne chodila na skúšky, sledovala mladých, bola rada, ak sa na ňu obrátili so svojimi otázkami.

Pod vedením učiteľky Anny Medovarskej naštudovali komlóšsku svadbu, do ktorej zahrnuli tance, zvyky a ľudové hry dediny. Komlóšska svadba nemohla byť bez „hnusnej mladej“, ale tú nechceli zahrať mladí. Judita Tomková s veľkou oddanosťou zahrala aj túto úlohu. Vtedy stála naposledy na javisku.

Po sedemdesiatke sa už len občas prišla pozrieť na mladých divadelníkov. Zomrel jej brat, žila osamelá. Dňa 12. augusta 1968 potichučky, takmer nebadane odišla do večnosti. Pochovaná je v Novom cintoríne v Slovenskom Komlóši. Jej pozostalosť odkúpila mestská samospráva a inštalovala ju v Slovenskom dome. V zadnej časti domu je pamätná izba Judity Tomkovej, kde je umiestnený jej maľovaný nábytok a jej osobné veci. Na stole leží Tranoscius, ktorý používala, funebrál, pašiová knižka a taška, v ktorej vždy nosila svoje poznámky k divadelným hrám.

Judita Tomková sa nesnažila o to, aby riadila, ovplyvňovala ľudí, ale svojou osobnosťou ich nebadane usmerňovala, aby si všimli krásy svojho života, aby cítili blaho, keď počujú svoju krásnu materčinu. My všetci si môžeme uložiť do srdca toto dedičstvo tejto výnimočnej osoby.

Marianna Melegová Bajczerová

Žiaci z Níže a Ďurky v Novom Meste pod Šiatrom

Žiaci 7. a 8. ročníka dvoch základných škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, mali možnosť navštíviť Nové Mesto pod Šiatrom. Na dvojdňovom výlete sa zúčastnili tí žiaci, ktorí sa pripravujú na štátnu skúšku zo slovenského jazyka. Ôsmačka ďurskej základnej školy Boglárka Kováčová takto spomína na výlet:

„Keď prišiel dlho očakávaný deň, skoro ráno sme pred budovou našej školy nasadli do autobusu. Každý bol vzrušený z cestovania, ale cesta do Nového Mesta pod Šiatrom ubehla rýchlo: počas jazdy sme sa rozprávali, smiali sa a spievali. Na mieste činu nás už čakali s výborným obedom, po ktorom sme obsadili svoje miesta v internáte a potom sme si pozreli školskú budovu. Počas prehliadky sme sa stretli s viacerými známymi žiakmi, lebo sme boli spolu v táboroch na Slovensku. Na popoludnie pripravili pre nás remeselnícku dielňu, v rámci ktorej sme mohli upiecť medovníky, maľovať na sklo, pripravovať svietniky alebo darčeky z kvetov a maľovať na tvár. Večer nás čakala prechádzka po meste, ktoré bolo veľmi priateľské a milé, ba pešo sme prešli aj za štátne hranice, ktoré tu už ani nie sú. Po príchode nás čakala naozaj chutná večera a po nej hravé súťaže, na ktorých sme sa veľmi dobre zabávali až do neskorého večera. Na druhý deň ráno nás zobudili, hoci sme po predošlej noci boli dosť unavení. Ale po raňajkách sme museli ísť na skúšky, lebo doobeda sme mali vystúpenie. Dievčatá spievali slovenské ľudové piesne, chlapci ich sprevádzali na harmonike a ja som bola moderátorkou nášho programu. Naše vystúpenie zožalo naozaj veľký úspech, každý nás pochválil, akí sme šikovní. Po obede sme s ťažkým srdcom balili svoje veci, lebo sme sa veľmi dobre cítili v Novom Meste pod Šiatrom. Poďakovali sme sa za možnosť prísť a dlho sme sa lúčili s našimi staronovými kamarátmi. Dva dni ubehli ako voda a nadviazali sme veľmi dobré kamarátstva. Cestou domov sme sa zastavili v čokoládovni v Szerencsi, kde sme si mohli nakúpiť čokoládu. Na druhý deň sme s radosťou rozprávali svoje zážitky spolužiakom a učiteľom. Verím, že ešte budeme mať podobnú príležitosť ísť na výlet a úspešne zložíme aj štátnu skúšku zo slovenčiny.“

(sprac. ef)