Predstavujeme slohy štipendistov Nadácie pre nadaných

Spoznajme práce našich najlepších

V uplynulých týždňoch mali naši čitatelia možnosť spoznať štipendistov Nadácie pre nadaných. Je to program na podporu žiakov 7. a 8. tried základných škôl, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť sa v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach pre základné školy, na kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chceli by pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti. Ako sme už o tom písali, účastníci programu nemôžu sedieť na vavrínoch: plnia požiadavky stanovené nadáciou. Tak napríklad zostavujú projektové práce, zúčastňujú sa na rôznych súťažiach, teda cieľavedome si rozširujú znalosti slovenského jazyka a vedomosti o slovenských reáliách. V našom novom seriáli prinášame práce, ktoré napísali v období, keď sa uchádzali o štipendium.

Minulosť a prítomnosť jednej rodiny

V tejto práci by som chcela predstaviť moju rodinu a trošku sa zamyslieť nad tým, kde sú moje korene, odkiaľ vlastne pochádzam.

Naša rodina býva v Pilíšskej Čabe. Môj otec Pál Eszes je dôchodca, mamička Erika Eszesová učí na Slovenskej škole v Budapešti. Mám dvoch bratov. Adam študuje na Vysokej škole kráľa Žigmunda v Budapešti a Áron na Starobudínskej univerzite. Starší brat bude sociológom a mladší elektroinžinierom.

Môj otec pochádza z Budapešti a matka z Maglódu. Z otcovej strany mám maďarských a z matkinej slovensko-maďarských predkov. Ja som sa rozhodla skúmať slovenskú vetvu mojej rodiny, čiže život mojich maglódskych starých a prastarých rodičov.

Maglód sa nachádza 3 kilometre od Budapešti. V tejto malebnej dedinke sa narodila moja matka, dcéra Józsefa Németha a Anny Tabányiovej. Môj starý otec bol Maďar a stará matka Slovenka.

Podľa tureckých popisov zo 16.-17. storočia obyvateľstvo Maglódu bolo maďarskej národnosti. Po vyhnaní Turkov sa sem prisťahovala ďalšia skupina Maďarov, lenže ich počet bol malý, takže zemepán sa rozhodol nasťahovať sem osídlencov slovenskej národnosti z Horného Uhorska, predovšetkým z Novohradskej župy. Podľa spisov evanjelickej matriky z roku 1720 už tu bývali dve slovenské rodiny.

Zo sčítania obyvateľstva z roku 1720 je známe, že z 26 rodín, ktoré platili dane, boli štyri slovenského pôvodu. V polovici storočia bola prevažná väčšina obyvateľstva slovenskej národnosti. V súčasnosti tu žije pár stoviek slovenských rodín, ale mladšia generácia už nehovorí po slovensky.

V roku 1902 sa oficiálnym jazykom v miestnej škole stala slovenčina. Moja stará matka Anna Némethová, rodená Tabányiová, ktorá sa narodila v roku 1936, sa po maďarsky naučila až v škole.

Doma a v kostole používala slovenčinu. Prastará matka Anna Tabányiová, rodená Potočková, vedela iba po slovensky, maďarsky sa nikdy nenaučila. Jej muž Pál Tabányi sa naučil v tomto slovenskom prostredí po slovensky.

Život v Maglóde bol pestrofarebný. Slováci presídlení z Horného Uhorska si priniesli svoje obyčaje, pritom si osvojili zvyky nového domova. Týmto spôsobom sa zrodili tradície, ktoré determinovali ich každodenný život od narodenia až po smrť. V malých domoch so slamenými strechami žili početné rodiny, starí rodičia, rodičia i vnúčatá.

Zo spomienok mojej matky som sa dozvedela, že i moji prastarí rodičia, Pavol Tabányi a Anna Potočková, bývali v jednom takom malom dome na konci dediny. Bolo vo zvyku, že izbu a kuchyňu pred každým sviatkom vylíčili. Hlinenú podlahu zarovnali pieskom, aby bola ako zrkadlo. Popri stene namaľovali tenký pruh červenou farbou.

Prvá miestnosť bola čistá izba. Medzi dvoma oblôčikmi bolo krásne ozdobené zrkadlo, na stenách viseli obrazy svätých a fotografie členov rodiny. Baldachýnová posteľ bola v kúte vľavo, na nej pekne vyšívaná perina a vankúše až do výšky stropu. V izbe bola ešte lavica, skrinka so zrkadlom a veľká skriňa na šatstvo. Čistú izbu používali len počas sviatkov, tu oslavovali svadby, krstiny, ale aj zabíjačku.

V kuchyni bola pec, ktorá aj cez tuhé zimy vykúrila celý byt. Tu varili polievky. Iné jedlá varili na železnom trojnožnom stojane v nádobách z pálenej hliny. Okolo pece bola pätka prikrytá pokrovcami utkanými z farebných handier. Zadná izba slúžila ako spálňa pre celú rodinu. V komore sa nachádzali potraviny: múka, údené mäso, slanina, klobása a slivkový lekvár.

Moji prastarí rodičia mali gazdovstvo. Zaoberali sa chovom dobytka, pestovaním obilnín, zemiakov, kukurice a rôznych druhov zeleniny. Vo vinici pestovali hrozno, z ktorého robili víno. Ovocie sušili na slnku alebo po pečení chleba v peci. Po uschnutí ho uložili do plátenného vrecka a vyvesili do komory. Bolo to veľmi užitočné v zime, lebo zo sušeného ovocia robili kompóty. Populárne bolo aj varenie lekváru v kotle.

V maštali mali kone a kravy. Kone pomáhali v hospodárstve. Kravy pásli na spoločných pasienkoch.

Spracovanie mlieka bolo úlohou žien. Moja prastará matka pravidelne robila tvaroh, smotanu a bryndzu. Každý rok chovali jednu ošípanú, aby mali klobásu, slaninu, údené mäso a masť.

Vianoce čakala celá rodina. 24. decembra moja prastará matka varila a piekla vianočné jedlá. Na Štedrý večer varila na večeru kapustnicu a makové rezance. Orechy, jablká, kukuricu a pšenicu prichystala do malého košíka, ktorý potom postavila pod stôl. Tento košík tam stál do konca roka. Po večeri celá rodina išla do evanjelického kostola, ktorý bol na konci dediny.

Moja matka, keď mala trinásť rokov, ešte recitovala na takejto bohoslužbe. O polnoci sa dedinčania stretli pri zvone a spievali vianočné piesne.

Otec a matka študovali v Budapešti, tam sa aj zoznámili. Tam sa narodili moji bratia a tam som sa narodila i ja. Iba pred niekoľkými rokmi sme sa presťahovali do Pilíšskej Čaby.

Pilíšska Čaba leží na úpätí Pilíšskych vrchov. Patrí medzi najstaršie osady okolia.

Veľká časť obyvateľov sa hlási k nemeckej a k slovenskej národnosti.

Slováci sa usadili v Pilíšskej Čabe v 18. storočí. Súpis majetku z r. 1714, keď dedinu získali klarisky, obsahuje mená maďarských a slovenských obyvateľov a zdá sa, že Pilíšsku Čabu obývali až do polovice 18. storočia výlučne len oni. V časoch panovania Márie Terézie a Jozefa II. a na začiatku 19. storočia prišli do dediny Nemci.

Obyvateľstvo si aktívne zachováva svoju národnostnú identitu, rozvíja kultúrne dedičstvo svojich predkov. Na obecných slávnostiach vždy bývajú národnostné programy. Starší príslušníci každej národnosti ovládajú ešte všetky tri jazyky, teda hovoria po maďarsky, po nemecky a po slovensky.

Panský dom, čiže dedinské múzeum, vytvorili Nemci a Slováci spoločne. Obe národnosti tu vystavili starodávne nástroje, nábytok, šaty. Ja tieto predmety obdivujem, lebo o nich mi rozpráva i moja matka, keď spomína na svojich predkov v Maglóde.

Život našej rodiny sa zmenil. Žijeme iným spôsobom, bývame pohodlnejšie, modernejšie, ale tradície našich predkov ostali. Ostali tradičné vianočné jedlá, piesne a tance, ktoré zachovávajú spomienky na mojich dávno zosnulých prastarých a starých rodičov.

Anna Eszesová, 8. trieda (2011)

Po stopách Slovákov v Bokori

Tradície, traktory a majáles

Keď ticho v novohradskej osade Bokor náhle prerušil hluk traktorov, nezľakla som sa, veď traktory a vidiek sú úzko spojené. Ba, pomyslela som si, aká je to paráda, že tu ešte obrábajú pôdu, nenechávajú ju ležať ladom. Tá druhá časť vety je síce pravda, aj keď v tento deň nesúvisela s traktormi.

Malebná novohradská obec so sotva 150 obyvateľmi je v posledných rokoch známa hlavne vďaka Majálesu traktorov, ktorý 19. mája usporiadali už desiaty raz. Hoci na podujatí boli zastúpení aj Slováci žijúci v Maďarsku v osobe Sarvašanov, ja som tam nebola kvôli nim. Iba som presne deň pred podujatím prišla do osady, aby som sa porozprávala s tunajšími slovenskými aktivistami, ako sa im žije, čo majú nového. Náš rozhovor počas prechádzky maličkou, ale úhľadnou dedinkou prerušil spomínaný hluk. Vtedy mi moje sprievodkyne Aranka Szepesová a Mária Cserenyiová prezradili, že na druhý deň sa koná slávne to podujatie, na ktoré čakajú aj záujemcov z ostatných novohradských slovenských osád. Keď sa už reč zvrtla na poľnohospodárske stroje a ich súťaž, povedzme si o nej niekoľko slov. Nápad usporiadať Majáles traktorov sa zrodil v hlave miestneho obyvateľa, šéfredaktora dvoch časopisov zameraných na historické autá – veterány Zoltána Ocskayho a zakladateľa odborárskeho zväzu, televízneho moderátora, mimochodom starostu obce Gábora Dömsödiho. Jedinečné stretnutie historických traktorov - veteránov našlo odozvu nielen medzi fanatikmi, ale aj v radoch širokej verejnosti, Tohto roku oň prejavilo záujem viac ako päťtisíc ľudí.

Ale vráťme sa radšej k Slovákom a slovenskej samospráve, ktorej predsedníčkou je A. Szepesová. Privítala ma v pamiatkovom dome, pýche Bokorčanov, nachádzajúcom sa na kraji dediny. Keď som vošla dnu, v „mašine“, teda v peci, už veselo blčal oheň, aby mohli na druhý deň ponúknuť hostí slovenskými špecialitami. Ani sme sa nenazdali, už sme hovorili o gastronómii. Ako som sa dozvedela, v Bokore majú radšej kapustové strapačky, ale pripravujú aj tvarohové a bryndzové. Tu chcem spomenúť, že v celej krajine sú známe špeciality z ovčieho mlieka, vyrábané v chotári obce. Vráťme sa však k menu: pre hostí pripravili aj kapustu, ktorú zvykli robiť na páračky, zemiakové pagáče a, samozrejme, „tvarožníke“ – kysnutý tvarohový koláč, veď najlepší vedia upiecť novohradskí Slováci.

A. Szepesová všestranne pomáha tunajšej komunite. Je kantorkou v baptistickom a evanjelickom cirkevnom zbore, zbiera a triedi všetko, čo pripomína minulosť obce.

Bokor je historickou osadou. Prvá písomná zmienka o lokalite pochádza z roku 1265, keď ju uvádzajú ako Bukut. Počas panovania Turkov obec nezničili, iba väčšina jej obyvateľov ušla pred nepriateľom. V rokoch 1693 až 1705 sa sem nasťahovali Slováci - evanjelici augsburského vierovyznania - z okolia Zvolena. Prvý kostol postavili v roku 1790 v barokovom štýle. Do 30. rokov minulého storočia tu bola slovenčina dominantným jazykom, postupne sa však vytratila z dennej komunikácie. V 50. rokoch tu zrušili výučbu slovenského jazyka, čo viedlo k veľkému oslabeniu miestnej Slovače. Napriek tomu si Bokorčania zachovali jazyk svojich predkov, hoci ho používali už iba v rodinnom kruhu. Na tomto základe chcela posilniť slovenské tradície slovenská samospráva, ktorú tu prvýkrát založili roku 2002. Medzi jej hlavné aktivity patrí usporadúvanie dvojjazyčných bohoslužieb, stretnutí obyvateľov Bíru, Terian a Bokoru a v roku 2005 rozbehla v obci výučbu slovenského jazyka pre dospelých. V skupine, v ktorej vyučuje farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová, bolo 8 až 12 frekventantov, medzi nimi aj Bokorčanov. Ako som sa dozvedela od pani predsedníčky, odkedy pani farárka nebýva v Teranoch, kde dlhé roky pôsobila aj ako predsedníčka slovenskej samosprávy, nie je ľahké zabezpečiť fungovanie kurzu. To ale neznamená, že je zrušený. Záujemcov uvádza do tajov slovenskej komunikácie Zuzana Bánová, ale ťažšie sa organizujú stretnutia. Tri slovenské osady Bír, Bokor a Terany vytvorili spoluprácu, na základe ktorej sa navzájom navštevujú a spoločne hľadajú možnosti na zlepšenie života Slovákov v Novohrade.

Vybudovanie slovenského pamiatkového domu je úzko späté s menom predsedníčky A. Sepešovej a bývalej vedúcej spolku pre zachovávanie miestnych tradícií Márie Hegedűsovej. Pani Hegedűsová bola hnacím motorom všetkého, čo súviselo so zachovávaním tradícií. Stála aj pri zrode spolku pre zachovávanie tradícií, ktorého členovia nielen spievali miestne slovenské ľudové piesne, ale aj inscenovali mnoho ľudových zvykov. Pani Hegedűsová však ťažko ochorela a pred dvomi rokmi zomrela. Jej miesto v súčasnosti nemá kto zastúpiť a takto postupne zanikol aj spolok pre zachovávanie tradícií a ochabli i ostatné slovenské aktivity. Spoločne vymysleli napríklad aj stretnutie ľudových krojov, ktoré dlhé roky organizovali pre novohradské slovenské a maďarské osady. Neskôr ich akciu začali napodobňovať aj inde a o bokorské podujatie nebol už taký záujem. Boli aj iniciátormi dvojjazyčných bohoslužieb. V súčasnosti organizujú evanjelické bohoslužby v slovenskom a maďarskom jazyku dvakrát ročne: na jar a v adventnom období, podľa toho, kedy k nim môže prísť putovná farárka H. Gulácsiová Fabuľová. Ako mi moje informátorky povedali, počas bohoslužieb spievajú slovenské cirkevné piesne a nemajú problém ani so slovenskou liturgiou. Mala som možnosť vidieť všetko to bohatstvo, ktoré nazbierala a vyšila pani Hegedűsová. Jej rodný dom nám napriek neohlásenej návšteve ochotne ukázali členovia rodiny. Izba pani Márie je nedotknutá a skrýva množstvo krásnych výšiviek a krojovaných bábik, ktoré vlastnoručne zhotovila.

V Bokori som sa dozvedela ešte jednu zaujímavosť. Slováci žili kedysi aj v susednej obci Kutasó, tí sa ale veľmi rýchle asimilovali. Veľa rodín je zmiešaných z týchto dvoch osád. Napríklad aj svokor A. Szepesovej pochádza zo susednej obce a veru ťažko sa mu hovorilo po maďarsky, radšej komunikoval po slovensky.

Slovenčina dnes nie je prítomná v úradnom styku ani v Bokore. Žiaľ, nie je tu materská ani základná škola, deti dochádzajú do susedných osád. Jediným priestorom na zachovávanie slovenských tradícií je teda pamiatkový dom.

Budovu, v ktorej je zriadený, zakúpila miestna slovenská samospráva spolu s obecným zastupiteľstvom v roku 2005. Slovenská samospráva venovala na tento účel svoj takmer dvojročný rozpočet. Z rôznych grantov dom obnovila, aby v ňom mohla umiestniť národopisnú zbierku. „Mali sme dlhé rokovania o otázke vlastníctva so samosprávou, lebo ja som pripravovala všetky súbehy vrátane odborného programu. Získali sme takmer osem miliónov forintov. Nedávno mám ponúkli 45-percentné vlastníctvo, ale zatiaľ nevieme, či máme na to pristúpiť,“ povedala mi pani Szepesová, pričom zdôraznila, že s väčšinovou samosprávou majú výborné kontakty. Exponáty zbierky začali zoskupovať v 80. rokoch 20. storočia za účasti miestnych školákov a členov spolku pre zachovávanie miestnych tradícií. Zbierku tvorí vyše 100 predmetov, ktoré odzrkadľujú niekdajší život v tejto malej dedinke. Medzi exponátmi nie sú len staré predmety, nachádzame tu aj novšie, napríklad tanieriky, ktoré vo voľných chvíľach namaľovala A. Szepesová na základe miestnych motívov. Keď som sa jej spýtala, či existuje ozajstný bokorský motív, povedala, že čisto miestny nie, ale tunajšie ženy rady vyšívali pestrofarebné vzorky na obrusy a iné úžitkové materiály. Nie je typická ani miestna výšivka, ale v pamiatkovom dome nachádzame aj storočné čepce, sukne a šaty vyšité modrou farbou na čiernom podklade. Krása ukrytá v každodennom a sviatočnom šatstve.

Pôvodným majiteľom budovy bol miestny slovenský gazda Štefan Cserényi, na jej štíte sa nachádza dátum 1909 a podľa miestnych tradícií aj tulipány, ale v dedine sa traduje názor, že ju postavili v roku 1905. V pamiatkovom dome sú tri miestnosti, pitvor a kuchyňa s otvoreným komínom, v ktorej je pec na pečenie chleba. Predná - čistá izba je zariadená z dedičstva Márie Kaločaiovej Krátkej. Má v Bokore typickú natieranú hlinenú podlahu. V zadnej izbe, v ktorej sa rodina kedysi bežne zdržiavala, sú vystavené každodenné predmety. Okrem predmetov pani Kaločaiovej sú tu exponáty z rodinného dedičstva pani Szepesovej a Cserenyiovej.

Rekonštrukciou a zriadením pamiatkového domu sa splnil dávny cieľ obecnej a miestnej slovenskej samosprávy, vznikla báza pre zachovávanie a pestovanie miestnych tradícií. Zadná miestnosť domu slúži aj ako dielňa, tu prezentujú tradičné miestne remeslá a pracovné úkony, akými sú pečenie chleba, pradenie, tkanie, vyšívanie, maľovanie tanierov, drevorezbárstvo, resp. príprava tradičných jedál, zhotovovanie ľudových krojov a krojovaných bábik. Slovenský pamiatkový ľudový dom v Bokore očakáva každého, kto sa zaujíma o slovenské tradície, históriu a ľudové umenie tohto kraja. Pani Szepesová mi niekoľkokrát pripomenula všestrannú pomoc, ktorú jej poskytol pri budovaní a zriaďovaní pamiatkového domu vedúci Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum Juraj Ando, vďaka ktorému sú tu v súčasnosti vystavené krojované bábiky.

Bokorskí Slováci sa vlani predstavili na Dni Slovákov v Maďarsku vo Veľkom Bánhedeši a podľa plánov pricestujú aj na tohtoročné oslavy do Jášču. Okrem toho chodievajú na podujatia novohradských osád, ako je slivková sobota v Kétbodonyi, kde vyhrali viackrát zlatú cenu so slivkovými knedľami, alebo veňarecký haluškový festival.

V obci svorne spolunažívajú evanjelici, baptisti a katolíci. Hoci kedysi mali medzi sebou problémy evanjelici a baptisti, nakoľko baptisti sa vyčlenili z evanjelického zboru, dnes sa spory utíšili a aj vďaka spoločnej kantorke si už dobre vychádzajú. Históriu bokorských a novohradských baptistov spracoval syn predsedníčky slovenského voleného zboru Peter Szepes, ale o tom sa zmienime v niektorom z ďalších čísel nášho týždenníka.

Počas našej prechádzky po malej, ale prekrásnej dedinke sme sa stretli so spomínanými traktoristami a ich veteránmi, ktorí sa vítali s bokorskými gazdinkami ako s dobrými známymi.

Eva Patayová Fábiánová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Honorka

Bol som na odovzdávaní novinárskej ceny, ktorú pomenovali po Honorke Hégetőovej, žurnalistke, ktorá zahynula roku 2001 za tragických okolností pri autonehode a jej materská firma (RTL Klub) založila na jej počesť výročnú cenu, o ktorú možno súťažiť v témach národností, hendikepovaných ľudí a spoločenskej diskriminácie. V rámci slávnosti štyria šéfredaktori diskutovali o tom, ako zobrazujú komerčné médiá chudobu. Vraj chudoba osamote už neprekračuje prah záujmu divákov, treba vždy naznačiť možné cesty úniku z tohto stavu. Podľa ďalšieho názoru však diváci žiadajú takéto relácie, možno aj preto, aby videli, že niekto sa má horšie než oni. Reportážami o chudobe však celkovo možno vzbudiť pocit solidárnosti, najmä vtedy, keď aktéri nie sú Rómovia. Možno oceniť snahu komerčných médií nezvýrazňovať rómsku líniu chudoby, okrem toho „bieli“ tvoria dnes už dve tretiny ľudí, ktorí žijú v takzvanej hlbokej chudobe.

Pri výraze diskriminácia si však väčšina určite spomenie na Rómov. Jednu z autorských cien získala reportáž internetového portálu Origo z obce Tarnalelesz, kde počas sčítania obyvateľstva prednostka miestneho úradu odmietla nasadiť rómskych sčítacích komisárov preto, lebo píšu škaredo, nečitateľne, vraj škrabú ako mačky. Keď maďarský komisár prišiel do rómskej chatrče a položil otázku o identite jeho obyvateľov, tí, neraz aj negramotní, odpovedali, že nevedia, pýtajúci to viac neforsíroval, takže hneď bolo o pár Rómov menej. Na papieri.

Hlavnú cenu získala reportérka televíznej stanice RTL Klub, ktorá nakrúcala posledné tri dni rodiny s tromi deťmi pred vysťahovaním. Depresívny príbeh čakania na exekútora! Nie však ojedinelý, veď úvery nabrali a splácať ich nedokážu ďalšie desaťtisíce rodín.

Ja osobne súhlasím s naznačením nejakej nádeje na riešenie situácie, východiska, hoci reálny život býva krutý. A keď si ľudia pomáhajú navzájom, prejavujú solidárnosť, to je až dojímavé a v reportážnom stvárnení odsúdené na úspech. Pričom ide takmer o zanedbateľné maličkosti. Napríklad o výmenu vypínača v byte matky, ktorá sama vychováva dve deti. Alebo o odvoz chlapca po mozgovej nehode na plaváreň. Či doručenie balíka do Budapešti. Takéto a podobné príklady uvádza reportáž stanice TV2, ktorá dostala druhú autorskú cenu. „Som tvoj priateľ. Pomôžem ti“ – takto sa nazýva facebooková skupina, na ktorú sa v meste Hajdúszoboszló a okolí môže obrátiť ktokoľvek, kto potrebuje nejakú pomoc. Vždy sa nájde niekto, kto prosbu prečíta a napíše, že môže pomôcť. A ten, komu už raz pomohli, rád pomôže tiež, chce to splácať. A vzniká tak stále rozsiahlejšia sieť. Myšlienka jednoduchá, zato si zaslúži uznanie, potlesk, cenu...

VII. Putovná súťaž zo slovenských dolnozemských reálií

Zborník študentských prác

(Maďarsko, Rumunsko, Srbsko)

V dňoch 14.-16. októbra 2011 v priestoroch slovenského školského zariadenia v Békešskej Čabe za účasti slovenských stredoškolákov z Maďarska, Rumunska a Srbska prebiehala VII. Putovná súťaž zo slovenských dolnozemských reálií. Zo študentských prác, ktoré odzneli na súťaži, riaditeľka školy Edita Pečeňová a jazyková redaktorka, hosťujúca učiteľka Zuzana Benková zostavili zborník. Vydanie publikácie podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Zodpovedným vydavateľom zborníka je predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik.

Najnovšia publikácia Slovenského pedagogického metodického centra CSS v Maďarsku obsahuje 18 prác tridsiatich študentov. Piati sú zo Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, štyria zo Slovenského gymnázia v Budapešti, desiati zo Školského strediska Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku z Rumunska; piati z Gymnázia Mihajla Pupina v Kovačici a šiesti z Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci zo Srbska.

Pre vedecký dorast z Maďarska je charakteristické, že každý študent sa hlásil so samostatnou štúdiou, stredoškoláci z Rumunska pracovali väčšinou v autorských dvojiciach a gymnazisti zo Srbska v trojčlenných tímoch.

Ďalšími typickými črtami študentských prác boli spracované témy. Pokým študenti z Békešskej Čaby sa venovali prevažne významným osobnostiam (Samuel Tešedík starší a Samuel Tešedík mladší, Július Dedinský, Ján Valašťan Dolinský a Ondrej Lopušný), budapeštianski stredoškoláci sa viac zaoberali staviteľskými pamätihodnosťami (architektonické pamiatky v Alkári, v Mlynkoch a Dedinské múzeum v Kestúci). Podobne ako Čabania i Nadlačania väčšinou hodnotili vlastné významné osobnosti (Bujnovci, Ivan Bujna, Štefan Dováľ, autorky Antológie slovenskej literatúry) a len jedna práca opisovala nadlacké cirkevné budovy. Kovačickí autori predstavovali svoje svojské zvyky, obrady a duchovný život, študenti z Petrovca zase vlastný mládežnícky časopis a typické harmonikárky-meškárky.

Študentské práce uvádza citovo ladené hodnotenie putovnej súťaže pod titulom Dolnozemské nádeje z pera predsedníčky poroty Márie Kataríny Hrkľovej. Úplne možno s ňou súhlasiť, keď píše: „Budúcnosť slovenských komunít vo svete je v deťoch a mládeži.” Áno. „Pevnou hrádzou asimilácie, udržiavania kontinuity, výchovy a vzdelávania je slovenské školstvo, ktoré svojím humanizačným poslaním je oporným pilierom, hlbinnou podstatou dolnozemského života.”

„Intelektuálny rast mladých Dolnozemcov, rozširovanie ich vedomostného obzoru sa okrem tradičného inštitucionálneho vzdelávania realizuje najrozličnejšími mimoškolskými aktivitami, respektíve ich prelínaním a spájaním“. Také sú i Putovné súťaže zo slovenských dolnozemských reálií alebo študentskovedecké aktivity Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku pre základné a stredné školy Zo školských lavíc do života, Ja a moji predkovia, Živý odkaz osobností zašlých čias, Staviteľské pamätihodnosti a pod.

Prehľad a stručné hodnotenie študentských prác začíname netradične, teda nie v ich poradí v zborníku, ani nie štúdiami hosťujúcich študentov, ale prácami gymnazistov hostiteľskej inštitúcie.

Prvé hodnotiace myšlienky, a to aj z viacerých dôvodov, patria štúdii Prvá tehlová budova v Békešskej Čabe a jej staviteľ, autorkou ktorej je Rita Hornoková. Samuel Tešedík starší ako významná osobnosť, prvý z úspešných organizátorov čabianskej evanjelickej spoločnosti, ktorý sa usiloval vytvoriť jednotné zvyky, bol aj staviteľom malého evanjelického chrámu, prvej tehlovej budovy v Čabe. Táto téma obsahuje množstvo informácií, vhodných aj pre dve samostatné práce. Prvá časť štúdie sa zaoberá znovuosídlením Čaby slovenskými kolonistami, prvým obdobím evanjelickej cirkvi, priebehom výstavby chrámu a ďalšími čabianskymi charakteristickými stavbami. Druhá časť spracúva Tešedíkovu životnú dráhu, jeho pomerne krátku, ale veľmi významnú duchovnú činnosť (prísny cirkevný poriadok) a na záver opisuje aj súčasný cirkevný život. Veľkým prínosom štúdie sú bohaté prílohy (interview, facebooková stránka) a bohaté ilustrácie.

Agneša Lešťanová v práci Dielo Samuela Tešedíka – čo bude s jeho sálašom? odôvodňuje výber témy nasledovne:

„Pri písaní práce som nerozmýšľala o tom, že moja práca môže odhaliť niektoré neznáme fakty o Samuelovi Tešedíkovi, o ktorých sa doteraz nevedelo, skôr som sa chcela zahĺbiť do štúdia už publikovaných článkov, sumarizovať a rozšíriť svoje vedomosti o ňom.“

Predsa nám povedala niečo nové.

„Prvá návšteva Tešedíkovho sálaša v októbri 2010 sa ma hlboko dotkla. Bola som tam spolu s nadlackými stredoškolákmi v rámci projektu nášho gymnázia. Ťažko by som vedela definovať svoje prvé dojmy, ktoré boli určite bližšie k pocitu hanby ako k pocitu pýchy. Úbohý stav budovy vyvolal vo mne množstvo otázok, najmä o zodpovednosti našej doby.“

Samuel Tešedík mladší, sarvašský „kňaz, staviteľ kostola a školy, pedagóg, reformátor školstva a poľnohospodárstva by si zaslúžil úctu i dnes.“ Aj tým spôsobom, aby opravili jeho sálaš.

Po Samuelovi Tešedíkovi staršom ďalšou významnou osobnosťou čabianskej evanjelickej cirkvi, o ktorom odznela prednáška na putovnej súťaži, bol Július Dedinský. Jeho životom a tvorbou sa zaoberala Miriam Bukranová. Podnet k spracovaniu témy dostala na hodinách slovenskej vzdelanosti. Ako farára ho predstavuje skromnejšie, podrobnejšie ako etnografa, historika Čaby a významného znalca života roľníkov. Okrem iného ju zaujala tematika prípravy čabianskej klobásy a nárečové slová Čabanov. O obidvoch citovala z prác Júliusa Dedinského.

Témou štúdie Kataríny Spišiakovej bol Mnohostranný Čaban Ján Valašťan Dolinský, o ktorom sa Július Dedinský vyjadril takto: „Ján Valašťan, Janko V. Žofin, Ján Valašťan Dolinský. Tri mená, jedna osoba. Čabianskymi Slovákmi uznávaný básnik, zberateľ ľudových piesní, skladateľ a pedagóg. Ale kto sa na neho pamätá v dnešnej Čabe? V diaľke desaťročí sa jeho pamiatka zahmlila.“ Autorka práce inšpirovaná učiteľkou slovenčiny Editou Pečeňovou, učiteľkou spevu Ildikou Očovskou a prednáškou Jána Jančovica urobila úspešný pokus o sprístupnenie tohto mnohostranného človeka pre súčasnosť.

Sabina Kádárová svojou prácou o Ondrejovi Lopušnom predstavuje známu osobnosť Slovenského Komlóša, „Bandi báčiho“ – absolútneho Komlóšana. Dobrého gazdu, znalca slovenskej minulosti a prítomnosti mesta, správcu sálašského múzea, rozprávača 13-dielneho televízneho seriálu pre deti Rok na sálaši.

Budapeštianski gymnazisti sa zamerali na architektonické pamätihodnosti. Dominika Szabadová predstavila Staviteľské pamätihodnosti v Alkári očami mojej starej mamy. „Moja stará mama,” začína, „má síce maďarskú národnosť, predsa rada spomína na slovenskú minulosť. Raz sme sa vybrali po stopách Slovákov... Išli sme najprv do oblastného domu...” Stará mama najskôr predstavuje dom, potom stručne rodinné sviatky (svadbu, krstiny, zabíjačku), rímskokatolícky kostol a miestne nárečie – všetko ilustruje príkladmi a fotografiami.

Kitti Chmelíková opisuje Dedinské múzeum v Kestúci systematickejšie a podrobnejšie než jej rovesníčka. Aj ona vstupuje najprv „do kuchyne, kde sa nachádza národopisný materiál, ktorý odráža špecifickú kultúru bývania, domáckej výroby a odievania.” Vymenúva predmety, opisuje pracovné postupy. Izbu len spomenie, veď tam je vystavený archeologicko-historický materiál, ktorý nepredstavuje, keďže to nie je jej témou jej štúdie. Ale ďalšie priestory obytného doma áno, aj s ich vybavením. Svoju prácu aj účelne ilustruje.

Ďalšie dve práce z Budapešti sprístupňujú Mlynky. Richard Rivňák opisuje Rímskokatolícky kostol v Mlynkoch. Okrem stručného opisu umeleckej pamiatky zmieni sa o založení osady, o jej zaľudnení, rozvoji a jej súčasnom stave. Ako to vyplýva i z titulu Judity Remesovej, práca Živý odkaz staviteľských pamiatok v Mlynkoch obsahuje omnoho viac informácií o osade. Históriu Mlynkov opisuje dôkladnejšie (o. i. píše o kláštore, zmieňuje sa o nemeckom obyvateľstve, ktoré sa poslovenčilo a podobne), ale opisy budov (kostola, oblastného domu) sú veľmi stručné, podobne i opisy jednotlivých sviatkov. Hodnotou práce je predstavenie súčasného života a jazykovej situácie osady. Na záver spomenie dve známe súčasné osobnosti Mlynkov, básnikov Gregora Papučka a Imricha Fuhla.

Práce slovenských stredoškolákov z Maďarska obsahujú veľa cenných informácií pre domácich čitateľov zborníka, ale oveľa viac pre záujemcov z Rumunska a zo Srbska. Podobne pre Slovákov v Maďarsku sú cenné a zaujímavé štúdie mladých zo susedných štátov, ktoré sa zaoberajú rumunskou a srbskou vetvou dolnozemských Slovákov.

Ervín Schäfer z Rumunska v práci Bujnoci a Dolná zem podáva stručný prehľad plejády slovenských vzdelancov pôsobiacich v Nadlaku. „Jánom Keblovským začínajúc, Danielom Zajacom a Ľudovítom Haanom pokračujúc, vyvrcholiac Ondrejom Seberínim, Ľudovítom Boorom a Karolom Hrdličkom a Ivanom Bujnom končiac. Po všetkých týchto mužoch máme ešte aj dnes stopy: evanjelický chrám, školy, silný evanjelický zbor, nespomínajúc, pravdaže, ich duchovné počiny: knižky a slovenské spolky.”

Ervínom Schäferom vykreslenú paletu nadlackých slovenských vzdelancov ďalej rozširuje autorská dvojica Daniela Drbasová - Zdenka Drieňovská v práci Ivan Bujna v nadlackom prostredí. O Ivanovi Bujnovi o. i. píše, že bol iniciátorom založenia Slovenského seniorátu evanjelickej cirkvi v Rumunsku, zaslúžil sa o bohatú činnosť Slovenského ľudového kruhu, bol členom Muzeálnej spoločnosti a predsedom Repatriačnej spoločnosti. Paletu osobností rozširuje o ďalších farárov. Väčšina z nich pochádzala z územia dnešného Slovenska. Po druhej svetovej vojne začína pôsobiť v Nadlaku nová domáca slovenská evanjelická farárska generácia.

Inú vrstvu vzdelancov (nie farárov) predstavuje štúdia Adely Bartolomejovej a Pauly Debnárovej Osobnosť Slovákov v Rumunsku, spisovateľ Štefan Dováľ. O Štefanovi Dováľovi sa o. i. dozvieme, že písal poéziu a prózu, čerpal z tradičných tém, do literatúry uviedol aj bihorské a vrchárske prostredie. O súkromnom živote Štefana Dováľa autorky práce na záver „vyspovedajú” jeho dcéru.

Andrea Chrapanová a Denisa Stratinská medzi osobnosti rumunských Slovákov právom zaraďujú aj pani učiteľky. V úvodnej časti práce Antológia slovenskej literatúry a jej zostavovateľky študentky predstavujú redaktora predošlej Antológie slovenskej literatúry Cornelia Barboricu, ďalej hovoria o tom ,aký cieľ má antológia („má slúžiť ako pomocný text pri vyučovaní slovenčiny na lyceálnom stupni škôl s vyučovacím jazykom slovenským v Rumunsku”), potom pristupujú k oboznamovaniu dvoch zostavovateliek štvorzväzkovej antológie. Spomedzi štyroch zväzkov tematicky najzaujímavejší je štvrtý, ktorý obsahuje diela autorov súčasnej slovenskej dolnozemskej literatúry z Rumunska, Maďarska a Srbska. Konklúzia štúdie môže znieť takto: Anna Móťovská a Elena Darina Kmeťová patria medzi najskúsenejšie slovenské učiteľky v Rumunsku.

Piata práca z Rumunska nesie titul Slovenské evanjelické cirkevné budovy v Nadlaku. Zostavila ju autorská trojica Martina Paľová - Nikoleta Čurgaliová - Alex Cotoraci. Viac než 200-ročný Nadlak je bohatý na staviteľské pamiatky, spomedzi ktorých vynikajú cirkevné budovy, ku ktorým sa viaže slovenské evanjelické obyvateľstvo. Sú to o. i. evanjelický kostol, bývalé cirkevné školské budovy, budova škôlky, učiteľské a farské byty, ale i bývalý komplex Hungária a ďalšie. Ich opis je popretkávaný bohatou históriou, pospájaný slovenskými osobnosťami a rôznymi udalosťami. „Všetky tieto stavby boli vybudované pričinením sa nadlackých Slovákov, evanjelikov, ktorí na ne prispeli pod vedením svojich slovenských kňazov... My im za túto namáhavú prácu z celého srdca ďakujeme a s hrdosťou o nich rozprávame.”

Srbsko je v zborníku zastúpené študentmi dvoch slovenských stredných škôl. Kovačičanky Lýdia Príbeľová - Lýdia Murtinová - Soňa Strakúšeková spracovali Zvyky a obrady Slovákov v Kovačici. Aby nám z inventára spracovaných zvykov a obradov neunikol žiadny, namiesto hodnotenia (alebo práve ako hodnotenie) práce uvádzame ich všetky v tom poradí, ako ich vyradila a spracovala autorská trojica: povery súvisiace s uzavieraním manželstva, zvyky na Mikuláša, na Luciu, na Vianoce, na Nový rok, stavanie májov, povery súvisiace s poľnohospodárstvom, chodenie s „dodolou”, obyčaje, povery a zvyky na Všechsvätých, zabíjačkové zvyky, všeobecné povery a zvyky, zvyky pri narodení a krstení a poverová ľudová liečba detí.

Nina Chalupová a Anna Mária Babincová sa zapojili do súťaže prácou Duchovný život Slovákov v Kovačici. V úvodnej časti štúdie píšu o zaľudnení Banátu Slovákmi a založení osady Kovačica, v histórii ktorej zohrávali dôležitú úlohu evanjelickí farári. Spomedzi nich vynikol národne prebudený Ján Čaplovič. Po ňom na čele cirkevného zboru nasledovali ďalší a v Kovačici v súčasnosti úspešne účinkujú už dva cirkevné zbory. Záverečná časť práce sa zaoberá zvonármi, zvonami a pýchou evanjelického kostola - koncertným organom.

Gymnázium v Báčskom Petrovci na súťaži reprezentovali dva trojčlenné tímy, chlapci Vladimír Gages - Alexander Žiak - Branislav Ruman a dievčatá Jarmila Čepeľová - Silvia Ďuríková - Jaroslava Slavková. Prví si zvolili za tému Aradáčske meškárky. Jedným zo symbolov slovensko-srbskej dediny Aradáča sú meškárky. „Sú to staršie ženy, ktoré sú veľmi atraktívne, najviac svojím jedinečným oblekom, čiže aradáčskym slovenským krojom, a taktiež aj pre zaujímavé dvojtónové heligónky – meške (aradáčsky názov pre harmoniku).” Práca predstavuje kroj, hudobný nástroj a, samozrejme, aj meškárky odborne, na vysokej úrovni.

Dievčatá pod nadpisom Vzlet – spoločensko-zábavný časopis pre mládež sa zaoberajú skôr problematikou svojej generácie. Časopis, „ktorý bol určený mládeži od samého začiatku (založený bol v roku 1970), sa zaoberá témami, ktoré dokážu zaujať mladých (akcie, ktoré sa udiali tak v našom okolí, ako aj vo svete; zážitky z cestovania, či skúsenosti z rôznych sfér života; portréty úspešných mladých; vtipy, horoskop, enigmatika, komix, zaujímavosti zo sveta; články o knihách, filmoch, o hudbe)...

Od prvého čísla až podnes nepretržite existuje jedna z najvýznamnejších rubrík Vzletu – Rozlety. Ide o rubriku, kde čitatelia môžu uverejňovať svoju vlastnú tvorbu, či už ide o poéziu, prózu alebo výtvarný talent.” Všetci títo sa tradične každý rok schádzajú v inej osade na Stretnutí pod lipami.

Najnovší zborník študentských prác z Maďarska, Rumunska a Srbska je teda tematicky nesmierne bohatý, publikované práce sú spracované na vysokej úrovni. Texty sú doplnené množstvom ilustrácií a fotografií.

Ján Chlebnický

XIX. prehliadka detskej dramatickej tvorivosti Deti deťom

V sobotu 19. mája sa v Sarvaši konala XIX. prehliadka predstavení detských dramatických súborov. Hlavným organizátorom podujatia bolo Slovenské divadlo Vertigo z Budapešti. Veľký kus práce odviedla riaditeľka divadla Daniela Onodiová, ktorá zabezpečila bezchybný chod prehliadky a moderovala ju. Na akcii sa podieľali aj Osvetové stredisko P. Vajdu v Sarvaši pod vedením Ondreja Častvana a Slovenská základná škola v Sarvaši pod vedením riaditeľky Zuzany Medveďovej. Odbornú porotu už tradične tvorili skúsení divadelníci zo Slovenska: prof. Belo Felix, Elena Bakošová a Peter Hudák. Na súťažnej prehliadke boli prítomní aj predseda CSS Ján Fuzik a predseda miestnej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán.

Prví hostia a účastníci prehliadky prišli do internátu slovenskej základnej školy už v piatok popoludní, aby si mohli na javisku kultúrneho domu precvičiť svoje predstavenia. Prehliadka sa začala oficiálne v sobotu predpoludním v Osvetovom stredisku P. Vajdu. Ako prvé vystúpili deti zo Slovenského Komlóša s inscenáciou hry Udatný Baláž na motívy slovenskej rozprávky Pavla Dobšinského. Rozprávku zdramatizovali a režijne spracovali Anna Ondrejová a Zuzana Kočišová. Vtipnou formou zinscenovali príbeh pastiera Baláža, ktorý svojou šikovnosťou a bystrosťou prekabátil samotného kráľa a dostal za ženu princeznú a polovicu kráľovstva.

Potom nasledovali dve scénické miniatúry. Prvú naštudoval detský divadelný súbor zo Slovenskej základnej školy a gymnázia v Budapešti. Scénka pre dve herečky sa volala Nefunguje. Podľa námetu Haliny Pawlovskej ju spracoval Peter Hudák. Réžiu mala Miroslava Kovácsová. V tomto predstavení sme sa zasmiali na patáliách hlavnej hrdinky, ktorá bola vymknutá pred domom a zažila mnoho nepríjemných zážitkov so susedmi, okoloidúcimi a vlastnou starou mamou.

S ďalším vydareným predstavením prišiel divadelný súbor z Nového Mesta pod Šiatrom. Inscenáciu Pozvanie od autorky Eleny Bakošovej režijne spracovala Alena Urbanová. Deti rozohrali hravé predstavenie na motívy Astrid Lindgrenovej Pipi Dlhá pančucha.

Detský divadelný súbor z Budapešti potom predviedol miniatúru od autorky Daniely Onodiovej Sólo pre Korinu. Upravila a réžiu mala Miroslava Kovácsová. V scénke zažiarila hlavná predstaviteľka, ktorá preukázala, že na výbornej úrovni zvládla veľké množstvo textu a zároveň predviedla vynikajúce pohybové a tanečné schopnosti. Pointou tejto hry bolo záverečné poznanie hrdinky, že nie je múdre hrať sa na princeznú a dať sa ovplyvňovať a manipulovať niekým iným, ale človek má byť sám sebou.

Súťažná časť prehliadky vyvrcholila tesne pred poludním vystúpením divadelného súboru zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši s hrou Nerozhodný vtáčí spev. Báseň J. Aranya Slávik zdramatizovali a režijne naštudovali Mária Mravíková a Marta Dekrétová. Táto hra mala divácky najväčší úspech, bola odmenená aplauzom a získala aj prvú cenu od odbornej poroty. Režisérkam sa podarilo morálny a ľudský odkaz básne pretaviť do veľmi pôsobivej vizuálnej i akustickej podoby. Najvýraznejšia bola lyrická postava slávika, ktorú stvárnila žiačka 5.B triedy Žofka Príbelská. Na špeciálnej píšťalke - vábničke vytvorila veľmi pôsobivú a spontánnu zvukovo-hudobnú zložku, ktorá dokonale evokovala vtáčí spev. Voľba živého ružového kostýmu pre slávika bola veľmi funkčná. Spolu s pohybovou zložkou sa podarilo docieliť efektný umelecký zážitok, keď vtáčik bez jediného slova dokázal udeliť lekciu z morálky všetkým rozhádaným postavám príbehu. Veľmi funkčne bola pripravená jednoduchá scéna. Pozostávala z radu rustikálnych, do diagonály postavených stoličiek, ktoré predstavovali plot medzi rozhádanými susedmi a v niekoľkých sekundách sa stoličky premenili na súdnu sieň. Hoci hra mala vážne posolstvo, implicitne obsahovala komediálnosť s náznakom ťapákovčiny rozhádaných susedov. Téma bola vybraná veľmi aktuálne a šťastne, oslovila všetkých prítomných a zanechala hlboký estetický zážitok.

Účastníci prehliadky počas prestávky obedovali v priestoroch slovenskej základnej školy. Druhá časť programu sa začala popoludní prehliadkou nesúťažných inscenácií, ktoré deti spolu so slovenskými divadelníkmi naštudovali cez letné prázdniny na Slovensku, v dramatických táboroch. Boli to predstavenia Rezancová princezná, ktorú na námet Kristy Bendovej upravil a naštudoval Peter Hudák. Predstavenie bolo hravé, pestrofarebné, sprevádzané scénickou hudbou, interpretovanou na gitare Petrom Hudákom. Je obdivuhodné, že deti si texty zapamätali a skoro po roku boli schopné znova vystúpiť na javisku. Druhé predstavenie sa volalo Náš priateľ Andersen, ktoré napísala Elena Bakošová. Autorom hudby bol Belo Felix, ktorý deti aj sám sprevádzal na syntetizátore. Ideovým odkazom tejto hry bolo dokázať, že Andersen nie je len autorom vážnych, realistických, krutých, alebo smutných rozprávok, ale že tento majster slova dokáže po mnohých rokoch osloviť aj súčasnú generáciu detí a dať im radosť a hlboký citový zážitok. Hra bola vizuálne efektná vďaka veľkej bielej plachte, ktorá symbolizovala čistotu, bola kráľovstvom i lietajúcim korábom. Hudba dodávala predstaveniu hravosť a približovala ho k muzikálovému žánru.

O 15. hodine bolo v sále osvetového strediska záverečné vyhlásenie výsledkov. Celkovým víťazom sa stala Slovenská základná škola v Sarvaši s predstavením Slávik. Ceny prevzali vedúce detského divadelného súboru Mária Mravíková a Marta Dekrétová. Potom sa konala v malej zasadačke kultúrneho domu záverečná odborná rozprava o divadelných inscenáciách, kde členovia poroty podrobne analyzovali jednotlivé hry a poradili amatérskym divadelníkom, ako skvalitniť prácu s deťmi.

Záver prehliadky patril gymnazistom, ktorí vo Svätom Jure cez letné prázdniny pod vedením slovenských divadelníkov K. Jánošovej a M. Jánoša naštudovali hru Problémy s jazykom - Babylon 21. storočia. Predstavenie sa konalo v historickom prostredí budovy Múzea Samuela Tešedíka v Sarvaši. Bolo dôstojnou bodkou za prehliadkou a optimistickým konštatovaním, že ani po skončení základnej školy mládež nezabudne hovoriť po slovensky a nezanevrie na slovenské divadlo. Aj stredoškoláci študujúci na mnohých typoch škôl sa radi vracajú do slovenských dramatických táborov, rozvíjajú tak svoje znalosti slovenského jazyka a esteticky a ľudsky sa obohacujú. Lebo ako napísal Wiliam Shakespeare: „Vidím. Kde? V oku mojej duše.”

Dagmar Králiková

Poľný Berinčok a Békešská Čaba

Slovenské programy škôlkarov

Rad májových slovenských programov v Békešskej župe začali 3. mája Berínčania. Slováci v Poľnom Berinčoku pod vedením vedúcej miestnej organizácie Slovákov Juliany Borgulovej usporiadali tradičný majáles, na ktorý pozvali deti z miestnej slovenskej materskej školy. Predpoludním gazdinky v klube na Jesenského ulici zo 14 kíl múky zamiesili cesto na rezance, ktoré tu nazývajú halušky. 25 škôlkarov sledovalo celý priebeh vaľkania, rezania a varenia, potom ochutnali tvarohové, makové a kapustové rezance. Najlepšie im chutili makové. Napriek priam letnej horúčave druhá skupina gazdiniek predviedla varenie mydla. Potom sa deti plné zážitkov a nových skúseností vrátili do Materskej školy na Ulici Zoltána Kodálya.

Popoludní pozvali do klubu členov Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku, aby aj oni ochutnali „halušky“.

V Békešskej Čabe sa stretli škôlkari 10. mája v Kultúrnom dome železničiarov. Najprv si pozreli výstavu kresieb, ktoré zhotovili deti slovenskej škôlky a materských škôl na Kölcseyho ulici a na Orošházskej ceste. Potom deti z predškolských inštitúcií na Kazinczyho a Hajnalovej ulici predviedli kultúrny program, ktorý s nimi nacvičili učiteľky Mária Kónyová, pani Kišová, Marianna Ferencziová Moťovská a pani Szabóová. Na záver asi 100 škôlkarov pracovalo v tvorivých dielňach, ktoré pre nich pripravili členovia slovenského klubu. Ondrej Knihár, Helena Ládová, Mária Hrabovská a Mária Vargová priniesli so sebou rozličné semienka, ktoré ukázali deťom a rozprávali im, ako sa volajú a čo sa z nich robí. Bol tam cícer, ľanča (šošovica), kukurica, pšenica, jačmeň, hrach a fazuľa. Potom sa niektoré deti hrali tradičné slovenské detské hry, kým ostatné robili z oklaskov koníkov a studne.

Členovia Slovenského klubu v Békešskej Čabe sa aj na tomto stretnutí s najmenšími obyvateľmi mesta pričinili o to, aby škôlkari hravou formou nahliadli do minulosti svojich predkov.

I. Očovská

Írsko a jeho vzdelávací systém

Írsko je krajinou s dominujúcou zelenou farbou a jej rôznych odtieňov, s kopcami a horami, ktoré sú obklopené skalnatým pobrežím, obmývaným moriami a oceánom. V Írsku sú dva úradné jazyky: írsky a anglický, veď až 99% obyvateľstva je írskeho (keltského) pôvodu. Podľa niektorých štatistík írskym jazykom hovorí už len 10% obyvateľstva. Napriek tomu je ich pôvodný jazyk povinne zakomponovaný v írskom vzdelávacom systéme. Dvojjazyčné nápisy v tejto krajine nie sú ničím výnimočným. Návštevník sa na základe nich čoskoro dozvie aj to, že názov krajiny v írčine znie Éire. Na niektorých pracoviskách vo verejnej správe je dokonca znalosť írskeho jazyka podmienkou prijatia do zamestnania. O tom a o mnohých ďalších veciach som sa dozvedela na doškoľovacom kurze pre učiteľov anglického jazyka, podporeným verejnou nadáciou Tempus.

Do Írska som pricestovala vo veľkonočnom období. Cieľovou stanicou môjho pobytu sa stalo tretie najväčšie mesto ostrova (po Dubline a Belfaste) a druhé najväčšie mesto Írska, mesto Cork. Zatiaľ čo o Íroch platí tvrdenie, že sú srdeční, o počasí ostrova to však vôbec nemožno povedať. Podnebie je tam síce vďaka prúdom severoatlantického oceánu miernejšie ako v krajinách s rovnakou zemepisnou šírkou, no priemerná zimná teplota sa pohybuje medzi 4,5 - 7°C a v lete medzi 15-17°C. Výdatné zrážky prinášajú 1500-2500 mm ročne. Vietor fúka každý deň.

Spomínaný kurz pre učiteľov anglického jazyka bol zameraný predovšetkým na predstavenie inovačných metód. Žiaci a študenti po celej Európe potrebujú ovládať nejaký cudzí jazyk. V našej Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej škole a internáte v Novom Meste pod Šiatrom máme práve preto do pedagogického programu okrem slovenského jazyka zakomponovaný aj anglický jazyk. Inovačný prístup je pre žiakov motivujúcejší, zameriava sa na kooperatívnu formu činnosti a zodpovedá aj výzve storočia, keď využíva moderné info-komunikačné učebné prostriedky. Kurz však ponúkol aj mnoho príkladov využívania širokej škály autentických materiálov. Noviny, časopisy, inzeráty môžu byť tiež dôležitým zdrojom vyučovania cudzieho jazyka. Správny výber a spracovanie originálnych článkov môže účinne prispieť k porozumeniu čítaného textu. Interaktívne tabule, ktoré naša inštitúcia už druhý rok využíva, otvárajú nové cesty pre rozvíjanie porozumenia a slovného vyjadrovania ukážkami z filmov, rozprávok, videí. Vo vyučovaní cudzích jazykov dôležité miesto zaujíma aj medzikultúrny aspekt. Paralelne s predstavovaním jazyka treba spomenúť historické, geografické a spoločenské informácie o krajine, v ktorej ho ľudia používajú. Integrácia predmetov ako literatúra, zemepis, dejepis je preto neodlučiteľná. Koncentrácia hudobnej a umeleckej výchovy bola tiež obsahom kurzu. Podľa aktuálnych trendov účinnými formami spolupráce žiakov na hodinách by mala byť činnosť v malých skupinách a dvojiciach. Zásadou je, aby účasť študentov bola aktívna. Preto aj dramatizácia môže byť jednou zo zábavných foriem učenia sa. Individuálny prejav, mimika, zahranie danej role ostatným, ktorí si precvičujú slovnú zásobu hádaním, môžu prispieť k zvýšeniu sebadôvery žiaka a pocitu úspechu. Ten môžu žiaci získať aj tvorbou vlastnej poézie a príbehov v cudzom jazyku. Netradičné spracovanie literárnych diel, akými sú básne, legendy a krátke príbehy, tvorilo tiež dominantnú časť programu kurzu.

Ochutnávkou a zároveň aj testom úrovne osvojenia si cudzieho jazyka je nepochybne jeho používanie v prirodzenom materinskom prostredí. Preto sa naša inštitúcia každý rok snaží sprostredkovať svojim žiakom výmenné pobyty. Odborníci v súčasnosti hodnotia náš projekt "Od Ikara po medziplanetárne cestovanie", ktorým sa uchádzame o podporu multilaterálneho vzdelávacieho projektu. Kontakty s ďalšími učiteľmi, účastníkmi kurzu, otvorili príležitosť na nadviazanie nových bilaterálnych vzťahov do nového školského roka.

V galérii fotografií webovej stránky novomestskej slovenskej školy sa môžu čitatelia tohto článku zoznámiť s tými miestami v okolí Corku, kde sme sa zúčastnili na rôznych kultúrno-poznávacích výletoch. Mesto Cobh je spojené s históriou Titanicu. V tomto roku sme si pripomenuli jeho storočnicu. Cobh je známy práve tým, že bol poslednou nástupnou stanicou pre cestujúcich do Spojených štátov amerických, pozostávajúcich hlavne z Írov. Z jeho prístavu je vidno na ostrov, kde v 18. storočí sústreďovali väzňov, aby ich preplavili ďalej do Austrálie.

Výlet nazvaný Ring of Kerry, ktorý vedie okolo národného parku Killarney, nás mal udiviť najvyšším vrchom Írska. Volá sa Carrauntuohill a je 1041 metrov vysoký. To sa však pre oblaky, ktoré zovreli do svojho náručia okolité vrchy, nestalo. Videli sme aj zrúcaninu svätého pútnika Fin Barre zo 7. storočia, k menu ktorého sa pripisuje aj založenie základov mesta Cork. Mesto Kenmare nás privítalo veľkonočnou atmosférou a Kinsale sa popýšilo nádherným prístavom. Kaštieľ Blarney vo svojej veži zachováva kameň, ktorý podľa legendy pochádza ešte z obdobia križiackych výprav. O jeho sile sa mohli presvedčiť mnohí, ktorí veria, že keď ho pobozkajú z ležiacej polohy, prinesie im šťastie. Pokušeniu sme neodolali ani my.

Akékoľvek metódy však učiteľ cudzieho jazyka bude využívať, pre dosiahnutie úspechu je rovnako potrebná vôľa a usilovnosť žiaka. On aj učiteľ musia v sebe objaviť pocit radosti z učenia a vyučovania, ako aj spoznať úžitok z osvojenia si cudzieho jazyka. V našom prípade slovenského, ale aj anglického.

(jk)

Majáles v Ečeri

Samospráva obce Ečer spolu s miestnymi občianskymi organizáciami usporiadala 18. a 19. mája majáles. Program sa začal v piatok na športovom ihrisku vystúpením miestnych rockových kapiel. V sobotu sa uskutočnila gastronomická súťaž, futbalové zápasy, divadelné predstavenie, remeselnícka dielňa, súťaž zručnosti pre deti, hudobný program Gyulu Vajdu a jeho kapely, dom tanca, predstavenie mažoretiek, koncert speváka Csabu Vastagha a veselica s trubačmi z Újhartyánu, ktorá trvala do skorého rána. Predpoludním sa vo folklórnom programe predstavili s miestnymi slovenskými tancami deti Materskej školy Andrássyho pod vedením Gabriely Poľákovej Turčikovej a žiaci Základnej školy Ilony Lakyovej pod vedením Gabriely Veselovskej Csókaovej, ktorí s veľkým úspechom predviedli ečerskú detskú svadbu. Popoludní vystúpili všetky vekové skupiny Tanečného súboru Zelený veniec - od škôlkarov až po dôchodcov. Dospelí predviedli šarišské a békešské slovenské tance, dôchodcovia zabávali prítomných kyticou slovenských a maďarských piesní.

Súťaž vo varení vyhral tím tanečného súboru Zelený veniec s hovädzím perkeltom na červenom víne.

Andrea Szabová Mataiszová

Slovenka, ktorá pomáha liečiť choroby ľudí matematikou

Mária Lukáčová vyvíja v Nemecku unikátne metódy na počítačové simulácie prúdenia tekutín. Pomôže to najmä lekárom pri operáciách a liečení rôznych ochorení.

Na prestížnej univerzite v nemeckom Mainzi sa vypracovala medzi uznávaných profesorov tamojšieho matematického inštitútu. Za sebou má množstvo úspešných projektov, ktoré sa stretli s veľkým ohlasom vo vedeckom svete. Už od študentských čias sa špecializuje na matematické modelovanie a simuláciu problémov z praxe. Objavila riešenia, ktoré našli uplatnenie v praktických oblastiach, ako medicína, biológia, fyzika či inžinierstvo. „Svoje metódy konzultujem napríklad aj s kolegami z ekonómie,“ vysvetľuje profesorka matematiky Mária Lukáčová-Medviďová.

Jej matematický výskum tak dokáže pomôcť napríklad ľuďom trpiacim na aterosklerózu, zefektívniť prácu chirurgov či zlepšiť predpovede počasia.

Z teórie do praxe

Za jeden zo svojich najväčších úspechov považuje rodáčka z Košíc projekt, na ktorom spolupracovala s celosvetovo známym matematikom a riaditeľom výpočtového laboratória na Oxfordskej univerzite Billom Mortonom. Projekt prebiehal v čase, keď Lukáčová-Medviďová pôsobila ako výskumná pracovníčka na univerzite v nemeckom Magdeburgu. „Spoločne sme vyvinuli novú numerickú metódu na riešenie rovníc prúdenia, ktorá je oveľa efektívnejšia a presnejšia, ako boli dovtedy známe metódy. Výsledok našej práce, známy aj ako evolučná Galerkinova metóda, je v súčasnosti svetovo uznávaný a používaný na mnohých vedeckých pracoviskách na celom svete,“ pripomína mladá Slovenka. Projekt priniesol novú vysoko efektívnu počítačovú metódu, ktorá nachádza využitie v mnohých praktických aj technických sférach života.

Revolúcia vo vede?

Celkovo sa mladá Slovenka podieľala na desiatkach výskumov. Vo svojej práci však rozhodne nezaháľa a aj v súčasnosti má na stole množstvo projektov. „Tento výpočet by bol dlhý. V mojej skupine pracujeme v súčasnosti na viacerých zaujímavých projektoch. Napríklad spolu s kolegami z Prahy študujeme matematické modely opisujúce prúdenie krvi a vznik aterosklerózy. V spolupráci s kolegami z meteorológie v Mainzi navrhujeme efektívne numerické metódy na simuláciu počasia. S lekármi z Hamburgu sme zase počítali prúdenie vzduchu v hrdle,“ hovorí Lukáčová-Medviďová.

Matematické modely jej pracovného tímu pomáhajú aj pri návrhoch nových chirurgických postupov. Skupina sa špecializuje najmä na návrh a analýzu efektívnych počítačových metód na riešenie diferenciálnych rovníc. Výsledky jej výskumu majú veľké šance urobiť doslova revolúciu v oblastiach, ako je matematické modelovanie prúdenia tekutín. Existencia jednoznačných riešení rovníc opisujúcich prúdenie tekutín je totiž jedným z veľkých neobjasnených matematických problémov 21. storočia.

Lukáčová a jej tím sa pritom výsledkami svojej práce netaja. Ak niečo vymyslia a spíšu, ich cieľom je, aby tieto výsledky boli známe čo najširšej vedeckej obci. „Preto sa ich snažíme publikovať v špičkových časopisoch.“

Svetové kapacity

Hoci vo vede už Lukáčová-Medviďová toho dosiahla veľa, stále sa ďalej učí, a to najmä od svetových kapacít. „Takéto stretnutia so svetovými špičkami považujem za jeden z najväčších prínosov mojej práce. Diskusie a spolupráca s najvýznamnejšími svetovými expertmi ma obohacujú a posúvajú ďalej v procese poznávania.“

Nezaostávajú však podľa nej ani naši nádejní vedci. „Napríklad na našej univerzite v Mainzi sú dve Slovenky, ktoré pracujú v mojej skupine. Jedna je odborná asistentka, druhá doktorandka. Je pravda, že Slováci sa nájdu na mnohých svetových univerzitách na rôznych pozíciách.“

Mnohí Lukáčovej študenti pokračujú vo vedeckej práci na rôznych univerzitách alebo výskumných pracoviskách na celom svete. Ako tvrdí, s veľkým počtom z nich je naďalej v kontakte.

Hospodárske noviny

Striebro nad zlato

Je pomerne málo prípadov, keď mužskú dušu viac poteší pohľad na skupinu spotených chlapov ako na ladné ženské telo. Ak sa však táto skupina chlapov naháňa po klzisku za čiernym gumeným kotúčikom, situácia je razom úplne iná. Navyše ak sa tejto družine darí a získa nejaký cenný skalp, celkom pokojne to môže vyústiť do menšej revolúcie. V pondelok 21. mája popoludní na bratislavskom námestí Slovenského národného povstania rôzne znaky svedčili tomu, že dochádza práve k takejto „revolúcii“. Posúďte sami – dvadsaťtisícový dav s vlajkami a transparentmi, skandujúci rôzne heslá... Na podobné scény sme u nás zvyknutí akurát tak z masových mítingov organizovaných politickými stranami. Pohnútka tohto bratislavského davu však bola úplne iná.

Všetko sa to začalo 4. mája v helsinskej Hartwall aréne, keď odštartovali 76. majstrovstvá sveta (MS) v ľadovom hokeji. Slovenská reprezentácia na ne necestovala v úlohe favorita. Časy, keď hráči v dresoch s dvojkrížom nosili z MS medaily ako na bežiacom páse, dávno pominuli – naposledy to bolo pred dlhými deviatimi rokmi, keď si práve z Helsínk priviezli bronzové medaily po víťazstve nad veľkým bratom spoza rieky Moravy. Odvtedy sa slovenská reprezentácia posúvala vo svetovom rebríčku čoraz nižšie. Dokonca na posledných štyroch MS Slováci ostali za štvrťfinálovými bránami a postupne sa prepadli až na desiate miesto svetového rebríčka. Táto informácia je preto podstatná, lebo automatickú účasť na Zimných olympijských hrách (ZOH) v roku 2014 v ruskom Soči si mohlo zabezpečiť iba prvých deväť tímov sveta. Cieľ slovenskej reprezentácie sa teda núkal sám – dosiahnuť na MS také umiestnenie, ktoré Slovensku zabezpečí automatickú účasť na ZOH.

Dosiahnutím tohto neľahkého cieľa bol poverený nový tréner reprezentácie Čech Vladimír Vůjtek, ktorý sa preslávil skvelými výsledkami už aj v ruskej Kontinentálnej hokejovej lige (KHL). „Tento Vláďo niečo vie,“ vraveli si fanúšikovia, keď sa mužstvu poskladanému spolovice z nováčikov na MS začalo nečakane dariť. Skupina mladíkov vedená legendami Miroslavom Šatanom, Michalom Handzušom a kapitánom Zdenom Chárom, členmi zlatej generácie, na úvod turnaja ešte tesne podľahla Kanade (2:3) a domácemu Fínsku (0:1), no potom prišla nečakaná a nevídaná víťazná šnúra. Po zdolaní reprezentácií Spojených štátov amerických (4:2), Kazachstanu (4:2), Bieloruska (5:1), Švajčiarska (1:0) a Francúzska (5:4) bol vytúžený cieľ Slovákov splnený – po štyroch rokoch postúpili do štvrťfinále MS a zabezpečili si účasť na ZOH v Soči. Mužstvo, ktoré tak splnilo svoj cieľ a čakali ho už iba favoriti, nemalo čo stratiť, preto mohlo pokračovať v turnaji už bez psychického tlaku.

Vladimír Vůjtek vytvoril skutočný tím. Všetci hráči sa mu podriadili, všetci hrali disciplinovane, naplno, dodržiavali jeho pokyny a poslúchli rady skúsenejších spoluhráčov. K tomu všetkému sa pridali skvelé výkony brankára Jána Laca, vďaka čomu sa Slovensko stalo najväčším prekvapením MS – najprv vo štvrťfinále senzačne vyradilo hviezdnu Kanadu (4:3) a v semifinále si poradilo s odvekými rivalmi z Česka (3:1). Na hviezdny tím Ruska, ktoré si poľahky poradilo s každým súperom na šampionáte, žiaľ, nestačil heroický výkon (2:6), no pre vyprahnuté slovenské hokejové duše majú aj strieborné medaily lesk zlata! V úvode spomínaný dav na námestí SNP sa prišiel osobne poďakovať slovenským reprezentantom za triumf venovaný pamiatke vlani tragicky zosnulej legendy slovenského hokeja Pavla Demitru. Na hrdinský čin našich chlapcov aj my môžeme reagovať iba slovami, ktoré skandoval nadšený dav: „Ďakujeme! Ďakujeme!“

Zlatko Papuček

Nové Mesto pod Šiatrom

Súťaž v prednese prózy a poézie

Tretí májový štvrtok sa v novomestskej Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej škole a internáte niesol v znamení slovenskej prózy a poézie. Pracovná komisia slovenského jazyka a ročníkov 1. - 4. v toto popoludnie totiž usporiadala školské kolo recitačnej súťaže v prednese prózy a poézie.

Štyridsať súťažiacich zápolilo v štyroch kategóriách. Do jednej miestnosti zasadli recitátori prvých dvoch kategórií. Prvú tvorili žiaci 1. a 2. triedy a druhú 3. a 4. triedy. V susednej miestnosti zaujali miesta žiaci 5. a 6. triedy zaradení do tretej kategórie a 7. a 8. triedy, súťažiaci v najzrelšej, štvrtej kategórii. Takéto členenie uznali ako veľmi spravodlivé aj členky poroty, ktoré sa po roku opäť tešili na výkon mladých recitátorov. Boli nimi predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Anna Bačkaiová a učiteľka slovenského jazyka na odbore cestovného ruchu miestneho Gymnázia Lajosa Kossutha Monika Tóthová, bývalá vedúca internátu, učiteľka slovenského jazyka a dejepisu Gizella Deáková a organistka v miestnom rímskokatolíckom kostole, pôvodným povolaním učiteľka slovenčiny Gabriella Tölgyesiová.

Súťaž kyticou slovenských ľudových piesní pozdravili speváčky citarovej skupiny Žlté drozdy. Zemplínske piesne v ich podaní odzneli hneď po úvodných slovách organizátorky programu, vedúcej spomínanej pracovnej komisie Kataríny Krafčenkovej. Medzi divákmi sme stretli aj početných hostí, rodičov a starých rodičov detí, súťažiacich hlavne v prvej a druhej kategórii. Aj oni mohli byť neskôr svedkami vyhlásenia výsledkov. Vďaka za pekné výkony patrí nielen výhercom, ale aj smelým účastníkom, ktorí sa neunúvali pretlmočiť do slov písané slovo slovenských básnikov a prozaikov, pôsobiacich v Maďarsku, ale aj na Slovensku, čím prispeli k šíreniu kultúry našej národnosti. V nemalej miere k tomuto šľachetnému poslaniu prispeli aj pripravujúce učiteľky, ktoré trpezlivo vedú svojich žiakov k láske k slovenskej literatúre. Sú to Alžbeta Kazupová, Helena Klebašková, Piroška Dudášová, Borbála Jákobová, Viera Mohayová a Katarína Krafčenková.

Zoznam ocenených:

1. a 2. trieda

I. Milan Gyulai, II. Lili Duňáková, III. Rebeka Markovičová.

Osobitná cena:            Štefan Semsei, Peter Roland Kiss, Matúš Balogh, Žofia Nagyová.

3. a 4. trieda

I. Žofia Angyalová, II. Silvia Nikoletta Buličková, III. Fružina Bársonyová.

Osobitná cena: Aida Edina Pereiová, Jonatan Pribék.

5. a 6. trieda

I. Bella Liza Móréová, II. Žofia Župková, III. Fanni Hrinková.

Osobitná cena: Salome Matyiová, Sabina Lizanecová.

7. a 8. trieda

I. Melinda Izabela Miglécová, II. Estera Alžbeta Buličková, III. Silvia Lakatošová.

Osobitná cena: Mercedes Boglárka Ballaová.

(jk)

Benefičný bál Slovenskej základnej školy v Sarvaši

V sobotu 12.mája sa na SZŠ v Sarvaši konal tradičný benefičný bál, ktorý sa tento rok niesol v znamení draka. Pri hľadaní zaujímavej nosnej témy pedagógovia školy zvažovali množstvo rôznych návrhov: motív Titanicu, staré čiernobiele retrofilmy a rok draka. Napokon zvíťazila dračia téma, lebo rok 2012 je podľa čínskeho kalendára rokom draka. Je to rok tajomný a mystický, ale organizátori plesu z pohľadu čínskych horoskopov hľadeli na problematický rok s nadhľadom a s úsmevom na tvári. A mali prečo. Rok draka sa v Číne považuje za priaznivý pre uzavretie manželstiev a narodenie detí. Do vzťahov prináša istotu, vášeň a silu prekonávať prekážky. Napĺňa ľudí životnou energiou a optimizmom. Ľudia majú tendencie prekonávať samých seba a púšťať sa aj do náročných projektov. Drak predstavuje múdrosť, silu a rozhodnosť. Je užitočný tvor, strážca bohatstva a moci.

Iné konotácie ale pripisujú drakovi slovenské ľudové rozprávky. Draci žijú hlboko v jaskyniach na okraji ľudskej spoločnosti, dožadujú sa mladých dievčat za účelom rozmnožovania sa, alebo konzumácie. Majú veľa hláv, ale ich inteligencia tomuto veľkému počtu nezodpovedá. Chrlia oheň, ale mozgovú kôru používajú veľmi obmedzene. O to obľúbenejší sú rôzni švárni princovia-drakobijci. Spomeňme aspoň princa Bajaju. Za svoje odvážne činy zhrabnú pol kráľovstva a k tomu ako bonus princeznú. Čo nie vždy musí byť výhra. Lebo princezné sú väčšinou slabé tvory s dlhými blond vlasmi, neschopné samostatného úsudku. Štipka pravdy je na legende o sv. Jurajovi, ktorý žil v období panovania cisára Diokleciána, ktorý prenasledoval kresťanov. Podľa Zlatej legendy v Líbii sľúbil ľuďom, že zabije draka, ktorý požieral mladé dievčatá, keď prijmú kresťanstvo. Napokon bol ale Rimanmi mučený a popravený. Dnešné deti šarkanov považujú za kamarátov. Vyrábajú si ich z papierov a púšťajú vo vetre.

Všetky tieto námety spracovali organizátori bálu do pestrofarebného programu, v ktorom vystúpili prváčikovia s hravým veselým tancom na veselú slovenskú pesničku – Šarkan, siedmaci tancovali v maske bájneho čínskeho šarkana, rodičia v tradičných čínskych kostýmoch a učitelia oživili ľudové rozprávky o drakoch, princoch a princeznách. Bál sa konal v priestoroch slávnostne vyzdobeného veľkoplošného stanu na školskom dvore a v aule školy, kde boli bufety a stánok s „mačkou vo vreci”. Tí, ktorí práve neboli na úvodnom programe v stane, mohli program sledovať v priamom prenose v aule školy na veľkej televíznej obrazovke. Bál začal o 19. hod. Hostia sa začali pomaly schádzať pri štýlovo prestretých stoloch, ladených do zelena, a čakali na oficiálne otvorenie plesu a kultúrny program. Ten začal o 19.30. Ako vždy deti, učitelia i rodičia predviedli nápaditý program. Kostýmy hýrili farbami. Účinkujúci ukázali, že si poctivo a dlho pripravovali rozmanité tanečné choreografie. Na záver všetci účinkujúci zatancovali krátky finálový tanec a slova sa ujala pani riaditeľka SZŠ Zuzana Medveďová, ktorá privítala vzácnych hostí a poďakovala všetkým učiteľom a rodičom za úsilie vynaložené pri organizovaní bálu. Osobitne vyzdvihla pani učiteľku Eriku Šinkovú, ktorá vymyslela a naštudovala s deťmi a učiteľmi choreografie. Márii Molnárovej Hruskovej poďakovala za navrhnutie a zhotovenie kostýmov. Kyticu kvetov darovala aj bývalej zástupkyni riaditeľky školy Anne Frankovej za účinnú pomoc pri organizovaní plesu. Ďalej vyzdvihla rodičov Gulyásových, ktorí nezištne celých osem rokov pomáhali škole pri prípravách bálov. Samozrejme, nezabudla ani na mnohých štedrých sponzorov, ktorí prispeli vecnými darmi do tomboly, alebo iným spôsobom financovali ples. Potom sa slova ujal predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a primátor mesta Sarvaš Mihály Babák. Okolo 21. hod. sa začala slávnostná večera. Organizátori si museli prácu pri roznášaní jedál veľmi premyslene zorganizovať, veď na bále bolo 552 hostí. Medzitým si každý mohol zakúpiť lístky do tomboly. Po večeri sa rozbehla tanečná zábava. Tanečníkom hrala do taktu hudobná skupina Lézer. Parket bol neustále plný. Tombola sa ťahala presne o polnoci. Najhodnotnejšie ceny boli televízor, kávovar, domáca pekáreň chleba, dva bicykle a iné. Počasie organizátorom tento rok prialo, lebo celú sobotu, v deň plesu, bolo veľmi pekne a teplo. Večer sa začalo postupne ochladzovať, zdvihol sa vietor a prvé kvapky padli okolo druhej po polnoci. Bál sa skončil pred piatou hodinou. Ale to už bol celkom iný deň. Denné teploty oproti predchádzajúcemu tropickému dňu klesli o viac ako 20 stupňov Celzia. Pre meteosenzitívnych ľudí to bol poriadny šok, ale na druhej strane chladnejšie počasie prialo tým, ktorí museli na druhý deň zbaliť zo školského dvora veľký stan, odniesť na miesta všetky stoly a stoličky, odpratať dekorácie a všetko, čo by pripomínalo bál. Do troch hodín bolo všetko spoločnými silami spratané. Pomôcť prišli učitelia, rodičia i žiaci. Lebo benefičný bál bol vecou všetkých. Každý chcel priložiť ruku k dielu. Na záver sa pani riaditeľka školy všetkým poďakovala a pohostila ich.

V pondelok bola už škola čistá a pripravená na výchovno–vzdelávací proces. Ako vidno, zázraky sa ešte dejú. Alebo v tom mali prsty draci?

Dagmar Králiková

Stavajme mosty!

Na Budínskom hrade v aule sídla Samosprávy I. obvodu Budapešti bolo v podvečer 15. mája rušno. Slovenská samospráva tejto mestskej časti tu zriadila výstavu pod názvom Stavajme mosty! Vkusne umiestnené farebné fotografie predstavovali rôzne zaujímavé mosty, ale aj jednotlivé fázy ich budovania. Napríklad rekonštrukčné práce roku 2001 odovzdaného mosta Márie Valérie medzi Ostrihomom a Štúrovom a dvoch nedávno obnovených ipeľských mostov medzi: Rárošom a Ráróspusztou (2011) a Peťovom a Pösténypusztou (2012).

Na osobitnom paneli pod názvom Umelecký preklad ako most poézie predstavili organizátori ukážku detských básní Sándora Weöresa (1913 – 1989) spolu s ich prekladom do slovenčiny. Na stole boli rozložené zbierky detských básní maďarského autora a vedľa zbierka v slovenskom preklade Keby svet bol drozdom, práca Gregora Papučka. A ešte jedna podobná paralela: knižka maďarského poslanca samosprávy I. obvodu Andrása Vecseyho Nevető fejfák (Usmiate náhrobníky) a vedľa knižka G. Papučka Úsmevné epitafy, ktorá obsahuje aj cyklus prekladov zo zbierky A. Vecseyho.

Podnet k zriadeniu výstavy poskytla skutočnosť, že v I. obvode Budapešti žije mladý talentovaný stavebný inžinier Ján Karkuš, rodák zo Slovenského Komlóša, pracovník firmy Via Pontis, ktorý je stavebným dozorcom pri výstavbe a rekonštrukcii mostov. Nie je jediný Komlóšan v hradnej štvrti, aj poslankyňa slovenského zboru Alžbeta Moravská a jej manžel sú komlóšski rodáci. - Je našim záujmom, aby vzťahy medzi našimi národmi boli priaznivé, priateľské, – povedal predseda Slovenskej samosprávy I. obvodu Gregor Papuček. Na vernisáž pozvali organizátori nielen Slovákov, ale aj maďarských záujemcov a Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena. V hľadisku bolo pripravených vyše 60 stoličiek a všetky boli obsadené. G, Papuček srdečne privítal všetkých prítomných a poďakoval im, že prijali ich pozvanie. Konštatoval, že všetci štyria členovia ich zboru sú rodení Slováci, vyrastali obklopení dvoma kultúrami, sú dvojjazyční a teda ako stvorení na to, aby boli sprostredkovateľmi medzi slovenskou a maďarskou kultúrou, čiže môžu spĺňať funkciu mosta medzi nimi. Keď si pozrú literárnu časť expozície, tam tiež objavia most. Je tam aj časopis Barátság (Priateľstvo) s básňami Sándora Weöresa v slovenskom preklade. Aj to je most: jedno jeho predmostie je v maďarskom origináli, druhé v preklade do slovenčiny. S. Weöresa obohacuje množstvom slovenských čitateľov a čitatelia sa obohacujú jeho poéziou. Podobne je to aj s knižkou Andrása Vecseyho. G. Papuček sa mu osobne poďakoval a daroval mu svoju knižku, v ktorej jeden cyklus tvoria preklady epitafov A. Vecseyho.

Podobne nás navzájom obohacujú aj mosty, mosty J. Karkuša. Istá pani v Rároši, teda na slovenskej strane, pri rozhovore s novinármi povedala: - Most spája nielen breh s brehom, dedinu s dedinou, ale aj ľudí, a to je dôležité. Ním je vzácnejší aj zaujímavejší náš región. Vzmôže sa turizmus aj hospodárstvo.

G. Papuček po tomto úvode odovzdal slovo zboru Ozvena s dirigentkou Martou Pálmaiovou Pápayovou, ktorý zaspieval prekrásnu pieseň Daj Boh šťastia... po slovensky i po maďarsky. Spieval pekne, ako vždy, a tak dostal vďačný potlesk a pani Marta kytičku kvetov.

Po hudobnej vložke sa ujal slova Ján Karkuš. Inžinier za pomoci modernej techniky predstavil rekonštrukciu mosta Márie Valérie, ktorý bol pôvodne postavený r. 1895, ale 6. 12. 1944 ho ustupujúce nemecké vojská vyhodili do vzduchu. Vyše pol storočia spájala Ostrihom a Štúrovo kompa. Zaujímavé podrobnosti a problémy, ktoré sa vyskytli počas prác, J. Karkuš pútavo priblížil od začiatku rekonštrukcie až po slávnostné odovzdanie obnoveného mosta do prevádzky 11. októbra 2001.

Nasledujúci most bol obnovený medzi obcami Rároš a Ráróspuszta. Na tomto mieste stál kedysi chýrny rárošský kamenný most. Zachovala sa o tom písomná zmienka z r. 1766. Tento kamenný most začiatkom 20. storočia za veľkých sporov nakoniec rozobrali a na jeho mieste r. 1904 vybudovali jednootvorový mrežový železný most s rozponom 62 m. Žiaľ, aj tento most zničili nemecké vojská. Rekonštrukčný projekt zohľadnil klenbu podobnú niekdajšiemu kamennému mostu. Trojotvorovú (20m + 25m + 20m) železobetónovú klenbu vybavili žulovým a vápencovým obalom. Obnova sa uskutočnila vďaka významnej podpore Európskej únie a most slávnostne uviedli do prevádzky 11. októbra 2011, presne 10 rokov po slávnostnom odovzdaní mosta Márie Valérie.

Druhý most cez Ipeľ spája obce Peťov a Pösténypuszta. Kedysi tu stál drevený most, ktorý bol veľmi využívaný. V roku 1894 ho preto nahradili oceľovým. V roku 1944 časť pri pravom brehu vyhodili do vzduchu. Obyvatelia žijúci v pohraničnej oblasti museli na druhý breh rieky cestovať takmer 40-kilometrovou okľukou. Po 68 rokoch aj toto cestné spojenie obnovili s podporou európskych fondov.

Po poldruhahodinovej pútavej prednáške Ing. J. Karkuša nasledovala diskusia. G. Papuček sa poďakoval za prednášku a prítomným za to, že prišli na ich podujatie a takto si uctili prácu ich samosprávy. Vyjadril svoj obdiv nad schopnosťami človeka, ktorý sa tu objavil pred 25 000 rokmi a ktorý seba označil menom homo sapiens (človek mysliaci). Čo všetko odvtedy vymyslel a vytvoril! Zápalky, lietadlá, mosty…! Ale ten istý človek má aj svoje slabosti: stalo sa už, že tou zápalkou, ktorou si tak hravo rozloží oheň a zohrieva sa v zime, podpálil aj stoh slamy svojho suseda; to lietadlo, ktoré je vlastne skvelým vzdušným mostom pre človeka, naložil bombami a spúšťal ich zhora na hlavy nevinných ľudí; a nakoniec aj tie spomínané mosty bolo treba len preto znovu postaviť, lebo ich voľakto zničil. Ten „voľakto” bol človek! Bol to tiež homo sapiens?! Máme ešte stále na sebe čo zlepšovať, aby sme s čistým svedomím mohli byť nositeľmi tohto hrdého pomenovania. - Kiežby sme všetci tými novými mostmi prechádzali len a len s dobrými, priateľskými úmyslami! Verme, že tomu tak bude – povedal G. Papuček.

Nakoniec všetkých prítomných pozval na skromné pohostenie, pri ktorom sa rozvinula čulá beseda: o homo sapiensovi, o mostoch, o spolupráci a dobrých ľudských vzťahoch… Niektorí si pozerali vystavené knihy, obrazy a postupne sa lúčili a odchádzali. Bolo to pekné, osožné podujatie.

Gregor Papuček

Deň svätého Urbana v Tárnoku

Obecná samospráva a Slovenská samospráva v Tárnoku usporiadali 19. mája Deň sv. Urbana. Program sa začal popoludní v kameňolome otvorením výstavy diel umelcov združených v dielni Tiara. Prítomných pohostili miestni obyvatelia tradičnými domácimi zákuskami, vínom a pálenkou. Hostia sa potom presunuli na Starý vrch, kde sa zastavili pri soche sv. Urbana, aby si ho uctili a požiadali ho o dobrú úrodu a o ochranu vinohradov. Cieľom krojovaného sprievodu bolo neďaleké javisko, kde po privítacích slovách starostu obce Gábora Szolnokiho nasledoval kultúrny program. Na javisku vystúpili tanečníci a speváci Spolku pre zachovávanie tradícií Hajtóka so slovenskými a maďarskými tancami a piesňami a miestne kultúrne telesá. Po hudobnom bloku tárnockej slovenskej dychovky nasledovalo vyhodnotenie súťaže vín.

Deň sv. Urbana skončil zábavou, na ktorej hrala kapela Tranzit.

Andrea Szabová Mataiszová

Valné zhromaždenie Zväzu Slovákov v Maďarsku

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) uskutočnil 18. mája v priestoroch Slovenského inštitútu (SI) v Budapešti valné zhromaždenie (VZ).

Zasadnutie sa po konštatovaní, že VZ ZSM je uznášaniaschopné, začalo hymnickou piesňou Daj Boh šťastia tejto zemi, po čom prítomných privítala riaditeľka SI Jana Tomková. - Slovenský inštitút je otvorená inštitúcia pre vás všetkých. Jej najdôležitejšími hosťami sú práve krajania, čiže vy, - povedala pani riaditeľka, ktorá zároveň pozvala prítomných na podujatia SI. - Slovenský inštitút patrí pod Ministerstvo zahraničných vecí SR. Naším novým ministrom je Miroslav Lajčák, ktorý k nám 1. júna zavíta v rámci návštevy Maďarska, ktorú podnikne vo funkcii podpredsedu vlády, - dodala pani riaditeľka. Účastníkov VZ privítala aj predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková, - Gobelín, ktorý držím v ruke, ručne vyšila jedna umelkyňa zo Slovenska. Neviem odhadnúť, koľko je na ňom drobných stehov. Tento obraz mi však pripadá ako náš život. Každý deň svojimi skutkami vyšijeme jeden steh do obrazu nášho života. Snažme sa preto žiť tak, aby nielen my, ale každý, kto sa naň pozrie, mohol povedať, že je to krásna, čestná a svedomitá práca, - povedala pani predsedníčka a odovzdala gobelín so slovami hlbokej úcty a vďaky jubilantke, neúnavnej a nenahraditeľnej aktivistke zväzu Gizele Molnárovej z Mlynkov.

Po slávnostnom akte nasledovala voľba predsedajúceho, ktorým sa stala Mária Nagyová. Vedením zápisnice poverili prítomní Katarínu Kormošovú a za overovateľky zvolili Martu Papučkovú a Máriu Voderaczkú. Hlásenie o činnosti Verejnoprospešnej nadácie ZSM v roku 2011 predložila tajomníčka organizácie Monika Szabová. - VPNZSM aj vlani vypísala súbehy. Najväčším problémom bolo, že nadácia dostala peniaze veľmi neskoro, 28. septembra. Vypísať súbehy tak, že sme nemali peniaze, sme sa neodvážili. Napokon nadácia vypísala súťaž o granty na tábory a na kultúrne podujatia. Rozdelenie dotácií bola to náročná práca. Po podpísaní zmlúv sme poukázali peniaze, ktoré sa mali stroviť do 31. decembra 2011. Tie sa použili na rôzne podujatia, vydavateľskú činnosť, doškoľovania, na učebné pomôcky atď. Najväčšiu čiastku financií sme pridelili na Školu v prírode, v ktorej sa zúčastnilo 250 detí. Zvyšné dotácie poskytlo kuratórium na programy súvisiace so sčítaním obyvateľstva a na fungovanie nadácie. Zo 175 projektov sme podporili 128. Najnižšia dotácia činila 40 tisíc Ft a najvyššia 250 tisíc Ft, - povedala Monika Szabová.

Predsedníčka ZSM poďakovala za obrovskú prácu v záujme garantovania finančných prostriedkov veľvyslancovi SR v Budapešti Petrovi Weissovi a bývalému predsedovi Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milanovi Vetrákovi. Správu o verejnoprospešnej nadácii doplnila o informácie, že kuratórium VPNZSM podľa právneho statusu vymenováva zriaďovateľ, čiže ZSM a jeho zástupca, čiže predseda ZSM. R. Egyedová Baráneková poďakovala doterajšiemu kuratóriu v zložení Anna Divičanová, Helena Somogyiová, Michal Mata, Tomáš Nagy, Ruženka Egyedová Baráneková a Terézia Pribišánová za veľmi obetavú, oduševnenú a náročnú prácu. Členovia revíznej komisie boli Jozef Sivek, Rozália Keleczová a Katarína Fehérová. Valnému zhromaždeniu predložila návrh na zloženie kuratória a revíznej komisie, ktorý prítomní jednohlasne schválili. Predsedníčkou nového kuratória sa opäť stala Anna Divičanová, členmi sú Helena Somogyiová, Tomáš Nagy, Ruženka Egyedová Baráneková, Monika Szabová, Anna Komjáthiová a Marta Papučková ml. V revíznej komisii sú Katarína Fehérová, Alžbeta Szabová a Judita Orliczká.

Predsedníčka R. Egyedová Baráneková v súvislosti s vyhodnotením činnosti ZSM za rok 2011 informovala o tom, že zväz ešte nikdy nebol v takej situácii ako vlani, keď museli na hradenie nevyhnutných výdavkov prispievať aj z vlastného vrecka, pretože dotácie z Fondu S. Wekerleho dostali až 25. novembra. Taktiež podstatne neskôr ako v minulosti prišli granty ÚSŽZ. - Bolo otázne, ako ďalej. Vedeli sme však, že sa nemôžme vzdať a tak sme napr. Slovenské spievanky a veršovačky presunuli z jarných termínov na jeseň, čo sme urobili aj v tomto roku. Čo sa týka našich celoštátnych programov, Slovenská gazdinka sa uskutočnila na jar znovu za prítomnosti prvej dámy SR, jubilejné národnostné stretnutie a celoštátny folklórny festival Slovákov v Maďarsku v Banke sa konal začiatkom augusta. Po dlhých rokoch sa v Mlynkoch uskutočnila konferencia Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?, realizovali sme náš najväčší projekt, Školu v prírode na Slovensku Poznaj svoje korene. ZSM vydal leták vo viactisícovom náklade s výzvou, aby sa pri sčítaní obyvateľstva Slováci prihlásili k svojej národnosti. R. Egyedová Baráneková vyslovila nádej, že Fond S. Wekerleho, ako aj fondy v Bratislave budú tohto roku pružnejšie.

Správu o práci v Celoštátnej slovenskej samospráve a o spolupráci s Úradom Slovákov žijúcich v zahraničí predložil člen VZ CSS a poradného zboru ÚSŽZ Imrich Fuhl, ktorý predstavil prítomným činnosť štrnástich poslancov VZ CSS nominovaných koalícou okolo ZSM, ako aj svoju činnosť v zbore poradcov ÚSŽZ.

Správu o činnosti za rok 2011 doplnili vedúci jednotlivých regiónov Anna Szántaiová, Veronika Árendášová, Anna Molnárová, Katarína Krafčenková, Marta Papučková, Valéria Petőfiová a Ruženka Egyedová Baráneková. Potom nasledovala diskusia.

Vyhodnotenie činnosti Finančného výboru za rok 2011 predložila jeho predsedníčka Katarína Kormošová, Organizácia mala k dispozícii 8 miliónov 247 tisíc forintov a napriek ťažkej finančnej situácii mohla uskutočniť svoje tradičné podujatia, a to vďaka spolupráci s miestnymi a regionálnymi organizáciami. Financie na fungovanie získal zväz od Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Fondu Sándora Wekerleho. Po schválení hlásenia o verejnoprospešnosti Monika Szabová predložila návrh rozpočtu na rok 2012 vo výške 18 miliónov forintov. Po schválení rozpočtu delegáti rozhodli o prijatí nových členov. Do ZSM vstúpili mnohí noví členovia z Čabačudu, Dolných Petian, Budapešti, Terian, Šalgótarjánu a Dunaeďházu, vystúpili dvaja z Čabačudu.

Záverom zasadnutia predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková informovala prítomných, že v tomto roku bude ešte jedno valné zhromaždenie, a to 16. a 17. novembra v Hronci, kde v zmysle novely zákona o občianskych organizáciách bude treba modifikovať stanovy zväzu. Pozvala účastníkov valného zhromaždenia na festival do Banky (5. augusta), na konferenciu v Mlynkoch Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?, ktorá sa uskutoční v novembri a na celoštátnu súťaž Slovenský škovránok.

Zaželala všetkým prítomným veľa energie a síl v našej veľmi náročnej, ale aj veľmi potrebnej práci.

Andrea Szabová Mataiszová