Výstava troch Slovákov v Budapešti

Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti usporiadala 7. septembra vernisáž výstavy fotografií troch Slovákov. V priestoroch spoločenského domu na Eötvösovej ulici č. 10 vystavili svoje fotografie Eva Patayová Fábiánová, Imrich Fuhl a František Zelman. Na vernisáži účinkovala flautistka Beáta Šutinská, ktorá predniesla pitvarošské slovenské ľudové piesne ako gesto úcty Pitvarošanovi F. Zelmanovi. Žiaci budapeštianskej slovenskej školy Filip Ónodi a Elisabeth Kollárová zarecitovali básne I. Fuhla a E. Fábiánovej.

Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss . Prítomným sa prihovoril predseda hostiteľského slovenského zboru Ladislav Petro, ktorý povedal, že výstavu plánujú už druhý rok. Pôvodne chceli uskutočniť iba výstavu dvoch autorov, ale neskôr sa k nim pripojila aj bývalá poslankyňa slovenskej samosprávy, novinárka E. Patayová Fábiánová.

Vernisáž otvoril politológ, publicista Attila Várfalvi . Ako povedal, slovenský zbor VI. obvodu je mecenášom kultúry: pred dvomi rokmi usporiadal výstavu fotografií, malieb a drevorezieb dolnozemských autorov, vlani to bola výstava o ipeľských mostoch a v tomto roku táto expozícia. „Myslím si, že týmto robí to, čo je najšľachetnejším poslaním samosprávy: vyhľadať, zachovať a ukázať kultúru predkov novým generáciám,“ povedal A. Várfalvi a predstavil troch autorov. Ako pripomenul, predstavujú tri generácie, ktoré k fotografii ako umeniu pristupujú rôznym spôsobom. Kým F. Zelman zachytáva zachovávanie našich tradícií, aby všetci vedeli, ako sa ťahá závin ručne, ako sa kosí a podobne, zatiaľ E. Patayová Fábiánová nielen dokumentuje dianie okolo seba, ale ho prefiltruje cez vlastné myšlienky a fotografie I. Fuhla nás prinútia zamyslieť sa a často sú až zarážajúce. Nachádzame v nich alegóriu aj kontrasty.

Výstava bude verejnosti prístupná do 28. septembra.

(ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Bisťu!

Aká nostalgia je v Maďarsku silnejšia? Kádárovská? Horthyovská? A ktorá totalita bola škaredšia? Čierna/hnedá? Červená? Raz to, inokedy ono? Podľa toho, kto je práve pri kormidle? A majú niečo spoločné László Csatáry a Béla Biszku okrem toho, že majú vyše 90 rokov? (Sándor Képíró už podľahol „biologickému riešeniu“, práve uprostred súdneho procesu vo veci zverstiev v Novom Sade počas druhej svetovej vojny.) A jestvuje aj iné riešenie než takéto „biologické“? Napríklad súdne? Bez toho, aby sa vo verejnosti prebudila ľútosť nad starcami?

Smerodajní znalci (ústavného) práva tvrdia, že keby diktátori a ich prisluhovači, masoví vrahovia či tí, ktorí na vraždy dali príkaz zostali beztrestní, bolo by to mimoriadne zlým odkazom. Takže ak Béla Biszku rozkázal zabíjať civilistov, je správne a odôvodnené brať ho na zodpovednosť. Takisto je správne začať súdne konanie proti Lászlóovi Csatárymu. Ale v oboch prípadoch to už mohli-mali urobiť skôr! Péter Hack hovorí, že podobné činy sú nepremlčateľné preto, aby ich páchateľov do smrti sprevádzalo vedomie, že nech sa skryjú kamkoľvek, môžu ich odhaliť-objaviť a vziať na zodpovednosť

Možno však nie je márne venovať zablúdenú myšlienku naozaj jestvujúcej snahe vládnej garnitúry vyrovnať váhu zločinov nacistickej i komunistickej totality. Faktom je, že nostalgia za kádárovskými komunistickými časmi je silnejšia v širokej verejnosti, veď sa vtedy - akože - žilo lepšie ako teraz, každý mal napríklad prácu, a keď príliš nevyskakoval, mal pokoj. Z toho vyplýva aj väčšia zhovievavosť voči režimu pred rokom 1990. Z hľadiska obetí komunizmu, znemožnených existencií, zničených rodín je to nespravodlivé a možno sa im aj nožík otvára vo vrecku. Projekt múzea Dom teroru pred 10 rokmi bol prvým významným pokusom tento skrivený pohľad napraviť, hoci pri jeho otváraní ľavicovo-liberálna strana obviňovala inštitúciu, že zatláča zločiny nacizmu do úzadia a kladie väčší dôraz na zločiny komunizmu. Ako keby sa aj teraz prejavovala podobná snaha: vykompenzovať publicitu okolo nacistických zločincov odvádzaním jediného živého pohlavára komunistickej totality na súd v sprievode policajtov. Alebo je to prekrývanie silnejúcej nostalgie pravicových kruhov po medzivojnových časoch?

„Clivota“ takéhoto druhu je však evidentne nezdravá. Nech je to Horthy či Kádár, alebo jeho pravá ruka Biszku.

Bisťubohu!

(O nostalgii toľko: môže sa stať, že niekto radostne zvolá: chlieb stojí opäť 3,60! Ale druhí ho upozornia, že nie vo forintoch, ale v eurách...)

Hladovkový performans pred Parlamentom

Hladovať za demokraciu, proti predvolebnej registrácii voličov, za prebudenie voličskej masy, že v Maďarsku niečo nie je v poriadku - to bol cieľ nevšedného protestu expremiéra Ferenca Gyurcsánya na trávniku pred Parlamentom a tesne pod sochou Lajosa Kossutha. Registráciu sa vláda iba chystá zaviesť, miliónové masy nevyšli do ulíc, hladovkári akurát utŕžili sériu posmeškov...

- Ale nie, kdeže! Nemyslím si, že táto týždňová protestná hladovka zmení maďarskú politickú scénu, politika je od toho zložitejšia a voliči sú oveľa pomalší, nereagujú hneď, teda od zajtra sa nezvýši podpora našej Demokratickej koalície. Takýto štrajk, to nie je samotná politika, iba súčasť politického folklóru, a vôbec, treba pracovať, pracovať a pracovať, - zhŕňa mi svoje pocity v druhý deň tohto politického performansu samotný bývalý premiér Ferenc Gyurcsány.

Aj tu, na trávniku pred parlamentom vidí, že tábor jeho odporcov, alebo, povedzme to na rovinu, tých, ktorí ho stále nenávidia, sa príliš nezmenšuje. Dokazuje to aj staršia pani, ktorá chodí okolo naštvaná na celú Gyurcsányovu perepúť.

Aj mne sa ujde jej jedovatosti, vraj čo od nej chcem, čo sa vypytujem, nech pracujem pre Maďarov... Citovať všetko od napaprikovanej dôchodkyne ani nemôžem. Ale narazím aj na jej opak, študenta štvrtého ročníka gymnázia Attilu, ktorý má dobrý prehľad o politickej situácii v Maďarsku a Gyurcsánya oslovuje iba ako budúceho premiéra.

- Na pána predsedu vlády krajina nestačila, ešte nebola pripravená na taký výbuch demokracie. A Maďari? Tí len plačú, že neustále ich niekto gniavi. Nedokážu využívať slobodu. No a vždy hľadajú vinníka.

Keď sa obraciam na Gyurcsánya s tým, či sa neobáva, že sa celá hladovková akcia otočí proti nemu, veď už na internete je terčom posmeškov a ironických poznámok, reaguje lakonicky.

- Pozrite sa, svet internetu a blogov má takýto štýl, to je normálne. Ale či je situácia naozaj taká vážna, že je potrebné takéto silné gesto? Áno! - odpovedá na vlastnú otázku Gyurcsány, ktorý nechce presvedčiť vládu, aby sa zmenila, ale chce odkázať voličom, že sú tu problémy. Ale aký je problém s predbežnou voličskou registráciou?

- V Maďarsku predsa jestvuje overená registrácia obyvateľstva, a keď ide o nových maďarských občanov, ktorí majú stále bydlisko za hranicami, nech sa zaregistrujú iba oni. Prečo by sa malo registrovať osem miliónov maďarských voličov, keď súčasný systém dokonale funguje. Preto, lebo chcú zúžiť právo slobodnej voľby, vládne strany chcú dosiahnuť, aby čelili iba rozdrobenej opozícii, hľadajú taký systém, v ktorom môžu zostať pri moci aj s nižším počtom voličov.

Nie len na internete, ale aj tu, na trávniku narazím na vtipnosti. Asi 45-ročný Tibor priniesol Gyurcsányovi a spol. banány, vraj je to zdravé, a keby náhodou odpadli, nech zjedia toto ovocie plné vitamínov. Všetkým, ktorí vkročili od roku 1990 do parlamentu ako poslanci, rád by dal banán tiež, a potom by ich za vlastizradu strčil za mreže. A nezvykne sa banán podávať práve do klietky? - vtipkujem aj ja, a on odpovedá:

- Klietky nie sú potrebné, vlastne ani už nejestvujú. Opice chodia medzi nami...

Gregor Martin Papucsek

Hořice - mesto kamenných krás a sladkých trubičiek

Kerepešania a Malotarčania u priateľov

České mesto Hořice sa od 6. do 9. septembra oblieklo do slávnostného šatu. Oslávilo totiž 200. výročie vzniku Hořických trubičiek a zároveň 650 rokov vzniku mesta. Vedenie mesta pozvalo na oslavy aj delegácie partnerských obcí a miest Kerepeš (Maďarsko), Trstená (Slovensko) a Jablonka (Poľsko). Kerepešania s radosťou prijali pozvanie, veď partnerské styky s mestom Hořice majú od roku 2009. Tanečníci súboru Kvietok a členovia pávieho krúžku už mesiac predtým začali zostavovať svoj program. Na podnet vicestarostu obce, predsedu Slovenskej samosprávy v Kerepeši Karola Kissa sa delegácia rozrástla o členov Tanečného súboru Panónia z Malej Tarče. Keďže súčasťou osláv bola aj prezentácia partnerských miest a medzinárodný trh tradičných remeselníckych výrobkov, K. Kiss požiadal členky klubu dôchodcov, aby pozbierali ručne vyšívané obrusy, ručníčky, vesty a krojované bábiky, vhodné na vystavenie v stánku. Kerepešanky sa ochotne dali do práce a zozbierali obrovské množstvo výstavných predmetov, ktoré vyčistili a vyžehlili. Do stánku remeselníckych výrobkov pracovníčky Kultúrneho domu Prameň pripravili maďarské špeciality: mletú papriku, salámu, klobásu, krém do gulášovej polievky, sladkosti, džemy, sirupy a vína.

Speváci a tanečníci z Kerepešu sa vydali na cestu v piatok v skorých ranných hodinách. Po približne desaťhodinovej ceste vo výbornej nálade pricestovali do Hoříc, na Námestie Jiřího z Poděbrad, kde ich už čakala sprievodkyňa skupiny Dagmar Bortoníčková . Odprevadila ich k internátu, kde sa ubytovali v dvojposteľových izbách. Dlho sa tam nedržali, pretože v Galérii plastík sa konalo otvorenie výstavy občianskeho združenia Katalpa. V sálach boli vystavené väčšie a menšie sochy z pieskovca a dreva, grafiky, olejomaľby a batikované textílie. Prítomných v mene organizátorov privítal viceprimátor Aleš Svoboda, ktorý vo svojom príhovore hovoril o histórií 650-ročného mesta a o združení Katalpa. - Spoločnosť umelcov Katalpa vznikla v roku 2008. Dáva príležitosť širokej verejnosti zapojiť sa do tvorivých, kultúrnych a výchovných aktivít. Jej cieľom je prispievať ku kultúrnemu zodpovednému využívaniu voľného času verejnosti a zvlášť mládeže. Pripravuje a realizuje programy rozširujúce kultúrne obzory a záujmové činnosti občanov. Vo svojich projektoch využíva nové formy a metódy vzdelávania a výchovy, - povedal viceprimátor mesta. Pán Svoboda poďakoval autorom expozície Nataši Dobešovej, Jarmile Gregorovej, Věre Pánkovej, Lenke Rejlovej, Irene Slavíkovej a Jaroslavovi Poznerovi za prekrásny umelecký zážitok. Na vernisáži vystúpila trojčlenná hudobná kapela Ze šuplíku z Jičína. Po prehliadke očarujúcich umeleckých diel sa skupina Kerepešanov a Malotarčanov vybrala na cestu do Sochárskeho parku U svatého Gottharda, kde sú vystavené diela autorov 16 sympózií, celkom 85 moderných sôch od 77 európskych, amerických a ázijských umelcov. Prehliadku dokončili na Námestí Jiřího z Poděbrad, odkiaľ sa presunuli do divadelnej sály radnice. Tu ich čakal primátor mesta Ivan Doležal, ktorý srdečne privítal hostí z Maďarska, Slovenska a Poľska. Po privítaní nasledovalo premietanie krátkych filmov. V prvom predstavili tradičné podujatia mesta, druhý film bol o návšteve prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka v Hořiciach. Recepcia skončila voľnou diskusiou pri prestretých stoloch a pri hudbe kapely Swing Hořice.

Hlavný program osláv prebiehal v sobotu na Námestí Jiřího z Poděbrad. Uviezol ho krojovaný sprievod vystupujúcich súborov partnerských miest od parkoviska obchodného domu k javisku na hlavnom námestí. Prítomných v mene organizátorov privítal primátor mesta Ivan Doležal, ktorý poprosil vedúcich delegácií, aby v krátkosti predstavili svoje mestá a obce. Kerepeš predstavil vicestarosta obce Karol Kiss, ktorý od Ivana Doležala dostal na pamiatku keramické výrobky. Program pokračoval vystúpením folklórnych telies partnerských miest, koncertmi a súťažami v zručnosti, v ktorých hlavnú úlohu hrali Hořické trubičky. Paralelne s oficiálnym programom prebiehalo rokovanie predstaviteľov dobrovoľných a profesionálnych hasičských zborov, na ktorom sa zúčastnili členovia delegácie z Maďarska, hasiči z Gödöllő István Tímár a Mihály Pintér . Stretnutie sa uskutočnilo pri príležitosti 20. výročia vzniku profesionálneho a 150. výročia založenia dobrovoľného hasičského zboru v Hořiciach.

Pred javiskom v drevených stánkoch prebiehala prezentácia partnerských obcí a miest a medzinárodný trh tradičných výrobkov. My sme s údivom konštatovali, že mletá paprika, krém do gulášovej polievky, klobása a saláma mali obrovský úspech v kruhu zákazníkov, totiž všetko sa predalo. Na druhej strane o maďarské vína, džemy a sladkosti nebol záujem.

Sobotňajšie programy pokračovali koncertmi vážnej a rockovej hudby. V kostole Narodenia Panny Márie vystúpili mladí umelci, známi aj na medzinárodných pódiách. V programe účinkovali klavirista Matyáš Novák , sólistka opery v Olomouci Ludmila Machytková a organista Ondřej Vávra. Deň uzavrel slávnostný ohňostroj a bál v Dome kultúry Koruna. Do tanca hrala miestna kapela Ego Retro Music.

V nedeľu sa uskutočnila slávnostná svätá omša v kostole Narodenia Panny Márie, na ktorej sa však delegácia z Maďarska už nemohla zúčastniť, lebo sa musela vybrať na spiatočnú cestu. Členovia folklórnych telies sa rozlúčili s hostiteľmi v nádeji, že sa čoskoro opäť stretnú.

Andrea Szabová Mataiszová

Malý Kereš

Spoločné oslavy upevňujú pocit spolupatričnosti

Samospráva mesta Malý Kereš a miestny slovenský volený zbor usporiadali začiatkom septembra XX. oberačkové slávnosti a slovenské národnostné dni. Počas trojdňového podujatia sa hadili dlhé rady pred Dvorom strapačiek, kde miestne gazdinky neúnavne piekli zemiakové pagáče a varili kapustové a bryndzové halušky. O tradičné slovenské jedlo prejavili účastníci osláv veľký záujem, ba podaktorí si halušky odniesli aj domov. Lační neostali ani vystupujúci speváci, tanečníci a muzikanti, pre ktorých pripravili muži vo veľkých kotloch hovädzí guláš a pečené bravčové mäso. Okrem delegácií zo spriatelených miest zo Slovenska - z Liptovského Mikuláša a Nesvád, ako i z Holandska, zavítali do Malého Kereša aj Slováci z Dunaeďházu, Poľného Berinčoka a Mišky. Pekným programom potešili publikum speváci z Tázláru, Soltvadkertu a Kecelu. Slováci z Poľného Berinčoka v spoločnosti predsedníčky hostiteľskej slovenskej samosprávy Zuzany Gmoserovej ako prejav úcty k rodákovi mesta, slávnemu básnikovi Alexandrovi Pet őfimu a jeho druhostupňovému bratrancovi, rodákovi ich mesta, významnému maliarovi Somovi Orlaiovi Petrichovi položili venček na priečelie rodného domu S. Petőfiho. Dobré vzťahy medzi Slovákmi v Maďarsku a aktívnosť miestnej slovenskej komunity vyzdvihol vo svojom príhovore predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik . Štátny tajomník László L. Simon hovoril o tom, že v Malom Kereši príkladne spolupracujú so slovenským voleným zborom a občianskymi organizáciami. Oberačkové slávnosti a Slovenské národnostné dni, spoločné oslavy upevňujú v malokerešských Slovákoch pocit spolupatričnosti. Štátneho tajomníka pri príležitosti osláv pasovali za rytiera radu vinárov, ktorého členom je už dlhé roky aj J. Fuzik. Počas otvorenia osláv členky miestneho pávieho krúžku a citarovej skupiny spievali o víne a o hrozne. V kultúrnom programe so slovenskými tancami vystúpili členovia Tanečnej skupiny Dúha. Aj v tomto roku čakalo záujemcov množstvo lákavých programov, ako napr. koncerty známych maďarských spevákov a kapiel a v nedeľu poobede oberačkový sprievod.

Z. Bodová (ef)

Tradičné lámanie kukurice

Na návšteve u békeščabianskeho gazdu Ondreja Knihára

V tomto roku už v auguste lámali kukuricu na poli békeščabianskeho hospodára Ondreja Knihára . Gazda stihol zasiať kukuricu pred jarnými dažďami, vďaka tomu napriek veľkým suchám a horúčavám jeho kukurica nevyschla. Manželia Knihárovci lámali kukuricu tradičným spôsobom, ako sa to naučili od svojich rodičov. Na pomoc si zavolali priateľov, členov békeščabianskeho slovenského klubu na čele s vedúcou Alžbetou Ančinovou. Stretli sa ráno pri gazdovom dome. Odtiaľ sa vybrali na voze do južnej časti chotára, na kukuričné pole Knihárovcov. S vrecami na pleciach postupujúc v rade začali lámať. Odlomené šúľky dávali do vriec, ktoré na konci riadkov vysypali do košov. Medzitým gazda pozbieral steblá a uviazal ich do snopov. Skúsený roľník ich zviazal povrazmi, ktoré si nasúkal z priamo na poli. - Tohtoročné výnosy pre veľké suchá dosahujú iba polovicu predvlaňajších, - ponosoval sa ujo Ondrej a dodal, že preto museli pozbierať úrodu už v auguste, lebo kukurica už ďalej nerástla.

Kukuričné šúľky odviezli na voze do gazdovho dvora. Na poli nenechali ani steblá, veď z nich bude výborné krmivo pre kozy. Knihárovci totiž majú v gazdovstve kozu a dve kozliatka. Gazdiná Judita Knihárová , rodená Benčíková, vyrába z kozieho mlieka syr na predaj. Kukuričnými zrnami budú kŕmiť ošípané a hydinu, ktoré tiež chovajú.

Na druhý deň popoludní sa priatelia opäť zišli na dvore Knihárovcov. Tentoraz odzrňovali - moržovali - klasy a nanosili ich do šopy - goreja - na dvore. K odzrňovaniu používali štilec, nástroj, ktorý vynašli dôvtipní roľníci v minulosti. Pri práci si veselo spievali a rozprávali sa o tom, ako sa využíva kukurica. Kedysi šúpolím - šušolinami - vypchávali periny - duchne, steblami kŕmili zvieratá, alebo z nich viazali snopy. Tieto stavali nad jamy, v ktorých uskladňovali zemiaky a zeleninu, čím ich chránili pred dažďom, snehom a najmä mrazom. Oklaskami a koreňmi kúrili v peci. So šúpolím a oklaskami sa rady hrávali deti.

Kukurica bola a dodnes je obľúbenou potravinou, takže do reči prišli aj recepty. Varená kukurica, maková kukurica, kukuričná kaša atď. Pred odchodom gazdiná pohostila pomocníkov kukuričnou kašou so škvarkami a smaženou tekvicou s čerstvými paradajkami. Bola to výborná hostina!

Ildika Očovská

Mlynky

Jubilejný koncert pilíšskych piesní

Dňa 7. septembra podvečer bolo v Osvetovom stredisku v Mlynkoch rušno. Schádzali sa tu milovníci pilíšskych slovenských ľudových piesní nielen z obce a širokého okolia, ale aj zo vzdialenejšej Šáre (Dabas-Sári). Pri príležitosti 30. výročia vydania zbierky miestnych slovenských ľudových piesní Zahučali hory sa tu uskutočnila prezentácia CD-platne speváckej zložky Folklórneho súboru Pilíš a Pilíšskeho tria. Nosič obsahuje 34 piesní vybraných z obsiahlej zbierky básnika a publicistu Gregora Papučka , v ktorej je znotovaných 316 piesní. Sála strediska sa zaplnila do posledného miesta. Na prezentácii sa zúčastnil aj autor spomínanej zbierky, ktorý sedel za jedným stolom s dvoma svojimi niekdajšími informátormi, 82-ročným Rudolfom Glückom a 90-ročným Jozefom Majničom. Pôvodne bolo 21, dnes žijú už len dvaja. Podujatie poctili svojou prítomnosťou aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a miestny starosta József Lendvai.

Na javisku sa v krásnych krojoch zoradili členovia Folklórneho súboru Pilíš, Pilíšske trio (Melinda Černá, Tímea Galdová a vedúci súboru Levente Galda) a kapela Kóborzengő, na pravej strane sedela v pilíšskom kroji narátorka, riaditeľka Slovenského osvetového centra CSS Katarína Királyová, vnučka Štefana Királya, jedného z bývalých informátorov G. Papučka. Levente Galda srdečne privítal všetkých prítomných a po krátkom predstavení spevákov a cieľa ich koncertu odovzdal slovo Jánovi Fuzikovi. Predseda CSS si po úvodnom pozdrave zaspomínal na časy, keď robil začiatočné kroky na národnostnom poli. Už vtedy si všimol aktivity Gregora Papučka, ktorý v tom čase ešte len zbieral bohatý piesňový materiál budúcej zbierky Zahučali hory. Projekt sa vydaril a knižka v peknom vydaní uzrela svetlo sveta. Sú v nej zvečnení aj informátori. Pozrieť si ich fotografie a začítať sa do príbehov z ich života je vzrušujúci pohľad do niekdajšieho spôsobu života obyvateľov tejto obce. Predseda CSS zaželal všetkým prítomným krásny zážitok a začal sa veľkolepý koncert.

Narátorka zaspievala presmutnú starodávnu baladu z tureckej doby Seďel vazeň, seďel, seďemďesát ňeďél… Vzápätí uviedla, že zvláštnosťou pilíšskych Slovákov je aj skutočnosť, že si zachovali množstvo starodávnych balád. V oslavovanej knižke ich je 40. Speváci s modravou knihou v rukách prekvapili obecenstvo presmutnou baladou Špidóňe, Špidóňe, zahrádka zelená… Spievali viachlasne a tak dojímavo, až človeku naskakovali po tele zimomriavky. Od narátorky sa obecenstvo dozvedelo veľa zaujímavostí o pilíšskych piesňach: o čom spievajú častejsie a o čom zriedkavejšie, alebo že pieseň Stavaju kresári murárom lešeňí… je málo známa aj v Pilíši, inde v Maďarsku ju Slováci vôbec nepoznajú.

Potom Viliam Gaján , zberateľ všetkého čo sa týka Mlynkov, premietol dobové fotografie Mlynčanov, aktérov zašlých čias, napr. aj tých, keď sa po vojne vysťahovalo 153 ľudí na Slovensko. Vzápätí odznela srdcervúca pieseň Tam v tem našém hájku krásňe je, / tam ďe voda hučí v doliňe… Zbohom ostaň oťec, matka, sestra, brat, / zbohom ostaň mój najmilší kamarád! / Já ťa zaňehávám, vác sa ňevrátím, / a k domovu lásku ňikdáj ňestraťím. Ňou sa toho času lúčili odchádzajúci. Ja len dodám, že oni si takto našli cestu k sebe, zachránili si budúce pokolenia od úplnej straty jazyka a svojej identity. Čiže: niečo za niečo.

Potom nasledovali zbojnícke, pijanské, regrútske (verbovačky) a vojenské piesne. Predseda zboru zaspieval Nastalo nám rozlúčeňí…, dvaja zaspievali Keď nás odbírali g vojenskému stavu…, a zbor rezko, po vojensky, zaspieval pochodovú pieseň Rúžemberská kasárenka. Človek takmer dostal chuť zverbovať sa.

Nakoniec zostali ľúbostné piesne, tie sú najpočetnejšie. V zbierke ich je 93. Katarína Királyová ich pekne uviedla. Povedala, že najstaršie ľudové piesne boli magicko-rituálne, je pre ne charakteristický malý tónový rozsah a nerozvinutá forma, avšak tie mlynské, aj keď sa miestami stretávame aj s magickými prvkami, už charakterizuje mimoriadne rozvinutý viachlas, tvorený variabilným spôsobom na základe zdedenej tradície. Speváci súboru Pilíš to hneď aj dokázali prekrásnymi viachlasnými piesňami (Žalo ďifča, žalo trávu, Éj jačmeň, jačmeň, Lúčeňí, lúčeňí, Stojí hruška v poli), a ak by to nebolo dosť presvedčivé, štafetu prevzalo známe Pilíšske trio a zaspievalo záverečnú pieseň programu Tichá noc, tmavá noc krásna je. Potlesk obecenstva bol úprimným a zaslúženým prejavom uznania.

Nakoniec Katarína Királyová pozvala na javisko autora jubilujúcej 30- ročnej zbierky Zahučali hory, autora týchto riadkov, aby sa prihovoril prítomným. Nuž, človek v rozpakoch ťažko povie všetko a správne, keď má byť zároveň aj stručný. Čo som nepovedal tam, aspoň dopíšem tu. Mal som jedného informátora, ktorý vedel veľa pesničiek a ochotne mi spieval, keď sme sa stretli. Predstavil sa mi ako Štefan Kráľ. Bol som, prirodzene, hrdý, veď kto už stretol v živote takého zberateľa ľudových piesní, ktorému spieval slovenské pesničky sám Štefan Kráľ?! Aj keď nešlo o kráľa Uhorska, mne bol on kráľom našich prekrásnych ľudových pesničiek! Ja som mal 15 takých kráľov a 6 kráľovien. Žiaľ, nedopatrením sa stalo, že z nich dvaja (Mariša Jánska a Ľudovít Pavleňák) nie sú v knižke predstavení textom a fotografiou. Čiže spolu 21 znalcov pilíšskych pesničiek mi naspievalo 329 piesní a variantov. Bolo to náročné. Bol som vojak z povolania, chodil som do Mlynkov s magnetofónom až z Vacova, keď som mal voľný čas, najčastejšie koncom týždňa. Raz k jednému, raz k druhému, občas nás bolo aj 5-6. Ale všetky naše stretnutia boli veselé, vždy sme si spievali. Potom som zo zvukového záznamu zapísal texty. Hudobne som dal materiál spracovať známemu vynikajúcemu odborníkovi Tiborovi Bogányimu . Tak sa v Budapešti, vo Vydavateľstve učebníc, zrodila kniha, ktorú vnímam ako svoju záhradku posiatu semienkami písmen a nôt. A hľa, táto záhradka vďaka Leventovi Galdovi, Kataríne Királyovej, členom Folklórneho súboru Pilíš a Pilíšskeho tria, ako aj všetkým účinkujúcim na tomto koncerte, vydala bohatú úrodu, zakvitla prekrásnymi zrelými kvetmi vo forme piesní! Škoda, že 19 mojich vzácnych informátorov už nemohlo byť očitým svedkom tejto nádhery. Chvalabohu, dvaja z nich sú ešte medzi nami v dobrom zdraví: sú to Jožko Majnič a Rudo Glück. Kiež by sa aj tí ostatní dozvedeli, čo my tu všetci na vlastné oči vidíme, že naša spoločná práca nebola zbytočná a zbierka Zahučali hory je v dobrých rukách. Naše prekrásne pesničky žijú a - ako sa tak pozerám na vďačné obecenstvo - robia ľudom radosť.

Úprimná vďaka tým, ktorí z nej tak nádherne spievali, aj tým, ktorí ich spev s nadšením a vďakou počúvali. Prekvapenie prišlo na konci. K. Királyová povedala: „Aj viachlasnú pilíšsku hymnu preložil do slovenčiny Gregor Papuček, zaspievajme si ju!” Všetci v sále vstali a dali sa do spevu. Bola to dôstojná bodka na konci skvelého programu. Bol som odrazu hrdý na svoju dedinu, uvedomil som si, že skutočne som v stredisku pilíšskych Slovákov.

Gregor Papuček

Pamiatkový dom v Orosláni

Budova Pamiatkového domu v Orosláni je typickým miestnym sedliackym domom z konca 19. storočia. Prevádzkovateľom domu je Slovenská samospráva v Orosláni, vystavené predmety pozbierali obyvatelia mesta. Pamiatkový dom pozostáva z dvoch izieb, kuchyne, komory a maštale. Vo dvore sa nachádzajú letná kuchyňa, pivnica, chliev a stodola. V roku 2011 postavili pri stodole funkčnú vonkajšiu pec podľa vzoru originálnych pecí.

Predná izba je zariadená pôvodným oroslánskym nábytkom. Sú tu vyrezávaná maľovaná rohová lavica, prestretý stôl, zrkadlo, taniere, zastlané postele, krojované figuríny a zarámované fotografie zo začiatku 20. storočia, zobrazujúce tunajších Slovákov. V kuchyni je umiestnený nábytok podľa miestnych zvykov. Aj tu sa nachádza stôl s lavicami a stoličkami. Na lavičke sedí krojovaná figurína Marišky Vargovej , ktorá iniciovala zrod tejto zbierky. Na „kredenci“ sú umiestnené taniere a váha, na stenách rozličné kuchynské náradie, v kúte stojí sporák. V zadnej, obývacej izbe je nábytok, ktorý bol potrebný ku každodennému životu. V tejto izbe sú umiestnené krojované figuríny sedliaka a jeho ženy. V komore domu sú vitríny, v ktorých sú vystavené dokumenty, rukopisné materiály, náboženské knihy, čeľadnícke a vojenské knižky. Maštaľ v súčasnosti používajú na spoločenské podujatia, organizujú tu klubové a muzeálno-pedagogické zamestnania.

Uprostred pozemku stojí veľká stodola, oddeľujúca dvor od záhrady. Súčasne slúži ako výstavné miesto poľnohospodárskeho náradia, ale možno ju využiť aj na organizovanie veľkolepých podujatí.

Leták Verejnoprospešnej s.r.o. Legatum, spoločnosti CSS - sprac. ASZM

Slovenský škovránok v Pálháze

Svedomitá príprava sa osvedčila

V Pálháze sa 8. septembra uskutočnilo druhé regionálne kolo tohoročnej súťažnej prehliadky Slovenský škovránok, v ktorej sa prezentujú sólisti, spevácke, hudobné a folklórne skupiny.

Na úvod - ako je už dlhoročnou tradíciou - zaznela hymna Zväzu Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia tejto zemi.

Potom všetkých účastníkov privítala riaditeľka miestneho kultúrneho strediska a odovzdala im srdečný pozdrav od pána primátora Miklósa Lesovicsa , ktorý sa zotavuje po ťažkej chorobe.

Slova sa vzápätí ujala predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková . Vo svojom príhovore vyjadrila veľkú radosť zo vzájomného stretnutia, ako aj úprimnú úctu všetkým prítomným, ktorí napriek mnohým problémom venujú svoj voľný čas na zachovávanie našich slovenských ľudových tradícií a piesní.

Do tejto regionálnej súťažnej prehliadky sa prihlásilo 9 kolektívov. Pred vystúpením bola badateľná značná nervozita, veď ako všetci pri svojom predstavovaní moderátorke Kataríne Krafčenkovej zdôrazňovali, veľmi veľa času venovali výskumu a výberu piesní, nehovoriac o mnohých skúškach.

Ich úsilie nevyšlo nazmar, práve naopak. Znova zazneli také prekrásne starosvetské piesne, že diváci mali slzy v očiach. Žartovné zas vylúdili na tvárach úsmevy. Veľmi pekné bolo spracovanie krstín Folklórnej skupiny z Baňačky.

Porota v klasickom zložení Anna Divičanová, István Alföldy-Boruss a Juraj Matiáš na záver vyhlásila výsledky a odovzdala diplomy a keramické slnečnice.

Bolo dojímavé sledovať vyhlásenie výsledkov, ktoré sprevádzali slzy radosti a dojatia.

Potom nasledovala živá debata medzi vedúcimi súborov a odbornou porotou. Ruženka Egyedová Baráneková osobne poďakovala pánovi primátorovi za pozdrav a v mene všetkých prítomných mu zaželala skoré uzdravenie.

Výsledky:

Zlatý slovenský škovránok:

Spevácke skupiny : Nová Huta, Répašská Huta, Malá Huta, Folklórna skupina Baňačka.

Strieborný škovránok:

Spevácke skupiny : Pálháza, Fizér, Vágašská Huta, Folklórna skupina Maglód.

Bronzový škovránok:

Citarová skupina Zemplínčatá.

(reb)

Dni sliviek v Slovenskej základnej škole v Sarvaši

Keď sú slivky, už je jeseň, my to dobre vieme,

Skôr, ako ich ochutnáme, si ich umyjeme.

Školský rok symbolicky opäť zaklopal na dvere a Slovenská základná škola v Sarvaši ožila džavotom detí a prácou učiteliek, ktoré s láskou pripravovali triedy a školské pomôcky pre malých aj veľkých školákov. Začiatok septembra a tým aj školského roka na škole je už po štvrtýkrát neodmysliteľne spätý s varením slivkového lekváru. Tieto dni sú riadené pod taktovkou skúsenej učiteľky Anny Kondačovej , ktorá odborným okom dohliada na prácu dospelých i detí.

Už v stredu popoludní žiaci každej triedy spolu s učiteľmi priložili ruku k dielu. Umyté slivky vylúpkavali - vykôstkovali a postupne ich mocné ruky chlapcov pomleli na hustú voňavú hmotu.

Z kvetu slivka, zo slivky lekvár, koláč, slivovica, ale aj liek.

Pomletá slivková hmota zaplnila nádoby a na druhý deň sme mohli začať s varením pravého slivkového lekváru. Vo štvrtok ráno už netrpezlivo stáli na dvore dva kotly, pripravené na varenie. Už o šiestej ráno pracovité ruky žiakov, učiteľov a zamestnancov školy pod dohľadom A. Kondačovej rozmiešali naplnené kotle. Odkôstkované a pomleté slivky postupne menili svoju podobu. Každý vedel, čo má robiť. Vôňa slivkového lekváru zaplnila školský dvor a celú školu. Žiaci každej triedy spoločne s učiteľkami miešali lekvár. Veď krútiť varechou od rána do večera je namáhavá práca a treba si ju vlastnoručne vyskúšať! Významnú udalosť školy si nenechala ujsť ani riaditeľka Zuzana Medveďová , ktorá svojou prítomnosťou podporila prácu detí a učiteľov. Prvou sladkou odmenou pre všetkých bol ciberaj (prvá pena, ktorá sa odoberá počas varenia), ktorý si žiaci aj učitelia natreli na chlieb a s chuťou jedli. Lekvár pomaly naberal správnu podobu. Varenie trvalo až do neskorých večerných hodín. Lekvár sa nám vydaril, po naložení do pohárov bude výbornou náplňou do chutných jedál.

V piatok slivkové dni pokračovali prípravou ďalších dobrôt. Učiteľky Anna Podaniová a Alžbeta Sebedinská už skoro ráno piekli „kifle“, sladké rožky plnené „naším“ lekvárom. Na „kifliach“ si pochutnali deti na olovrant, ale boli aj sladkou pochúťkou pre vzácnych hostí zo Slovenska, z Popradu a z Malaciek, ktorí nás navštívili pri príležitosti Dní sliviek v Sarvaši. Na slávnosti sa prezentovali krásnym kultúrnym programom.

Dni sliviek pokračovali až do nedele. Ďakujeme učiteľom, žiakom a, samozrejme, všetkým, ktorí prišli a vôňou slivkového lekváru ochotne prispeli k slávnostnej atmosfére gastrofestivalu.

Dovidenia o rok!

Alena Červeňanská

Terany

Tri oslavy v jeden deň

Koncom augusta sa v novohradských Teranoch konali tri oslavy v jeden deň. Oslavovali realizovanie projektu obnovy fasád budov, ktoré sú chránenými objektmi obce, uskutočnilo sa stretnutie obcí Bír, Bokor a Terany a usporiadali obecný deň.

Séria podujatí odštartovala v miestnom múzeu čipiek, kde sa prítomným prihovoril vedúci Fondu na rozvoj vidieka Novohradskej župy László Mészáros . Starostka obce Edita Brožová poďakovala za obetavú prácu miestnym aktivistom, ale hlavne svojmu predchodcovi, architektovi Danielovi Fáyovi, ktorý pokladal ochranu starých budov za svoju srdcovú záležitosť. Obnovené domy budú využívané na nové ciele, ako napríklad Slovenský oblastný dom, ktorý si však účastníci osláv nemohli pozrieť kvôli práve prebiehajúcim výkopovým prácam. Po celej obci sa mohli záujemcovia zoznamovať s receptami miestnych kuchárok a s tajomstvami výroby cukru. Okrem toho si mohli pozrieť tzv. Plavecký dom (Palócház) s vonkajšou sedlovou pecou a vo vnútri budovy kroj našich predkov a každodenné predmety. V Dome remesiel si mohli vyskúšať tkanie, splsťovanie, zapletanie kutne a rohožky, alebo pletenie košov. Pre najmenších pripravili organizátori dom hier. Nechýbala ani hudba: celý deň bolo počuť husle a fujaru a záujemcovia si mohli pozrieť aj výstavu o flóre a faune Terian na fotografiách Miry Antmanovej, alebo sa povoziť na konskom záprahu.

Počas obeda si k spoločnému stolu v evanjelickom zborovom dome sadli predstavitelia obcí Bír, Bokor a Terany. Privítala ich predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Brožová . Na dvore základnej školy sa v tom čase konala súťaž zákuskov a šalátov.

Po obede nasledovala ekumenická bohoslužba, ktorú slúžili miestny duchovný József Vagyóczky , evanjelický farár Szabolcs Füke a putovná evanjelická farárka Celoštátnej slovenskej samosprávy Hilda Gulácsiová Fabuľová. Všetci traja nabádali veriacich k prehlbovania vzťahu k Bohu i k sebe navzájom. Po bohoslužbe privítala starostka hostí na obecnom dni, kde sa predstavil spevácky zbor miestnych žiakov a ľudový spevácky zbor Koláčik. V rámci osláv udelili titul čestného občana obce Pavlovi Vargovi. Medzitým si najmenší mohli pozrieť predstavenie rožňavských bábkarov o Jankovi Hraškovi a pre dospelých pripravili organizátori koncerty populárnej hudby.

(hgf-ef)

Haluškový festival vo Veňarci deviaty raz

Ozajstná festivalová atmosféra, rastúci počet záujemcov a vystavovateľov a chutné jedlá charakterizovali tohoročný Haluškový festival vo Veňarci, ktorý sa konal 8. septembra. Pred deviatimi rokmi to bolo regionálne podujatie s veľkými ambíciami, dnes je to festival, ktorý si zapísal každý, kto má rád tradičné chute, do svojho kalendára. Do malej novohradskej obce merali cestu nielen obyvatelia blízkeho okolia, ale ajjvzdialenejších kútov Maďarska, ba aj Slovenska. Najdlhšie asi cestovali tohoroční hostia festivalu: Sarvašania. Oni sa rozhodli, že namiesto slivkovej soboty, ktorá a uskutočnila v ich meste v ten istý deň, uprednostnia veňarecký festival, aby priblížili publiku „svoje“ halušky: teda rezance, ochutené bryndzou, tvarohom a sladkým krémom.

Ale poďme po poriadku. V novohradskom Veňarci usporiadali súťaž vo varení halušiek (strapačiek) zo surových zemiakov. Súťažili trojčlenné družstvá z domova i zo Slovenska. Súťaž sa začala o 10. hodine. V otváracom prejave starostka obce Marta Hrnčiarová pripomenula, že festival ponúka príležitosť predstaviť veňareckú gastronómiu, kroje a pohostinnosť. Prítomným, ale skôr súťažiacim, sa prihovoril aj člen predsedníctva Združenia Plavecká cesta, v tomto roku predseda poroty Oszkár Nagy, ktorý hovoril o tom, že súťažné jedlá budú hodnotiť podľa chute, harmónie a servírovania. Po otváracích prejavoch sa členovia poroty rozišli, aby sa pozreli, ako sa pripravujú tohoročné halušky. Aby rýchlejšie plynul čas, paralelne s varením prebiehal folklórny program, v ktorom o 11. hod. vystúpili členovia miestnych folklórnych súborov, ako aj speváci a tanečníci z okolitých osád. Členovia Folklórnej skupiny Rozmarín predstavili tradičné veňarecké tance. Folklórny spolok Lipa je stálym účastníkom festivalu a nechýbal ani tento rok, podobne ako tanečníci z Kirťu a Banky. Miestni škôlkari predviedli milé detské hry a členovia detskej skupiny Vreteno (Guzsalyas) miestne tance. Krásnym spevom očarili publikum. O dobrú hudbu sa postarali členovia kapely Kóborzengő pod vedením Kláry Erdélyiovej. Pre záujemcov pripravili organizátori aj dom tanca, ktorý viedla Eva Szilágyiová Šubová. Po folklórnom programe sa prítomným prihovoril predseda Valného zhromaždenia Novohradskej župy Zsolt Becsó, ktorý zdôraznil, že veňarecký haluškový festival šíri dobré meno nielen Veňarčanov, ale aj celého Novohradu. Pripomenul, že známy maďarský spisovateľ a publicista Kálmán Mikszáth mal tiež rád halušky. Vyzval prítomných, aby si zachovávali aj svoje gastrotradície.

Do Veňarcu zavítali aj predstavitelia Občianskeho združenia Haluškári, ktorí organizujú už vyše 15 rokov Majstrovstvá sveta vo varení a jedení bryndzových halušiek na Slovensku. Medzi účastníkmi sú už niekoľko rokov aj veňareckí Slováci.

Program spestrila rozprávaním rôznych humorných zážitkov zo svojho života teta Mária Nedelická . Divácky najpútavejšia bola súťaž v jedení halušiek. Súťažiaci si mohli vybrať druh halušiek. Najlepší bol GáborPozsár z Malej Tarče, rodák z Debrecínu. Ako sme sa od neho dozvedeli, napriek tomu, že nemá slovenské korene, bryndzové halušky sú jeho obľúbeným jedlom a o festivale sa dozvedel náhodou. Jednu porciu zvládol za menej ako jednu minútu a svoje prvenstvo plánuje zopakovať aj o rok.

V priebehu dňa si záujemcovia mohli pozrieť prehliadku ľudových krojov prítomných osád, jarmok s ľudovoumeleckými výrobkami, domácimi pochúťkami, kreatívnu dielňu umeleckých remesiel a vyskúšať si jazdu na koči a na traktore.

Nezabudnime však na hlavných aktérov, na halušky. V tomto roku varilo vyše tridsať družstiev skoro 60 rôznych druhov halušiek. Boli malé guľaté, dlhé úzke, hádzané do horúcej vody ručne alebo výdobytkami priemyslu. Isté však je, že v onú septembrovú sobotu vo Veňarci voňali halušky. Najlepšie bryndzové pripravil tím dôchodcov z Ďurky. najlepšie kapustové uvarili členovia skupiny Terany I. Nechýbali ani tvarohové halušky, prvenstvo získali členovia skupiny Veňarec II. Mimoriadnu cenu poroty v tomto roku získala Terézia Beňová z Veňarcu, cenu publika seniori z Ďurky, ktorí uvarili makové halušky. Zvlášť boli ocenené kuchárky z Kirťu za servírovanie halušiek v bochníku a Sarvašania za zachovávanie tradícií.

Deviaty haluškový festival môžeme právom nazvať vydareným podujatím a veríme, že o rok, na jubilejnom desiatom festivale vo Veňarci, nás organizátori - Obecná a slovenská samospráva vo Veňarci, Združenie novohradských a hevešských Slovákov a Regionálne kultúrne stredisko SOC CSS v Jači - zase očaria. Keď ničím iným, tak aspoň takou profesionálnou prípravou podujatia, za ktorú aj v tomto roku ďakujeme Terézii Nedelickej , ktorá je dušou festivalu od jeho založenia.

Eva Patayová Fábiánová

Jubileum pávieho krúžku v Komárňansko-Ostrihomskej župe

Spevnú kultúru v Síleši zachovávajú už 20 rokov

Spevácky zbor Zimozeleň oslávil 1. septembra v Kultúrnom dome v Síleši (Vértessz őlős) 20. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti pripravili miestna slovenská a obecná samospráva jubilejný program, v ktorom oslávencom zagratulovali slovenské folklórne telesá z Komárňansko-Ostrihomskej župy.

Moderátorkou podujatia bola predsedníčka Slovenskej samosprávy v Síleši Erika Pátrovičová Töröková , ktorá po privítaní iniciátoriek založenia pávieho krúžku, bývalej starostky Márie Krennerovej a Heleny Lepkovej, hostí z Tardošu, Tatabáne-Bánhidy a Orosláňu, ako i divákov z radov miestnych obyvateľov, predstavila jubilujúci zbor. „Zakladateľkou zboru je H. Lepková, ktorá bola v roku 1992 vedúcou kultúrneho domu. S nápadom sa obrátila na starostku obce M. Krennerovú, ktorá privítala iniciatívu a všemožne podporovala založenie speváckeho zboru. Spolu vyhľadali učiteľa Viliama Urbaniča a požiadali ho, aby sa ujal vedenia spevokolu, ktorý vďaka vysokým odborným znalostiam svojho vedúceho bol čoraz populárnejší. Naštudoval prevažne slovenské ľudové piesne z okolia Síleša, ale v repertoári má aj maďarské ľudové piesne. Od začiatkov pôsobí popri kultúrnom dome, ale od založenia slovenskej samosprávy ho finančne podporuje najmä tento zbor. Napriek zrelému veku členov sa páví krúžok dodnes zúčastňuje na miestnych a župných podujatiach, ale dobré meno Síleša šíri aj v zahraničí. Členovia vystupujú v slovenskom ľudovom kroji a zachovávajú naše tradície. Zúčastnili sa na viacerých súťažiach a majú jedno strieborné a tri zlaté ocenenia. Od roku 2010 spievajú spolu so spevákmi z Bánhidy a Tardoša v speváckom zbore Vértes-Gerecse. Spája ich priateľstvo a mnoho spoločných zážitkov, preto je pre nás veľkou cťou, že na naše oslavy prišli obidva zbory,“ povedala moderátorka a odovzdala slovo starostovi Síleša Sándorovi Nagyovi. Starosta na znak úcty k slovenským spevákom začal svoj prejav po slovensky. „Chcel by som vám zagratulovať k jubileu, k dvom desaťročiam, ktoré ste venovali zachovávaniu sílešských slovenských tradícií. Som toho názoru, že história Síleša je úzko spätá so slovenskou ľudovou kultúrou. Dôležitú rolu v zachovávaní tejto kultúry zohráva páví krúžok, ktorého členovia tvoria most medzi minulosťou a budúcnosťou. Takto zachováva hodnoty koreniace v histórii slovenskej národnosti pre budúce generácie. Zvlášť by som sa chcel poďakovať za to, že jeho členovia sa aktívne zúčastňujú na každodennom živote národnostnej komunity v Síleši aj mimo rámca pávieho krúžku. Prajem vám dobré zdravie k ďalším aspoň 20 rokom v záujme zachovania sílešskej slovenskej ľudovej kultúry,“ povedal starosta. Po ňom sa prítomným prihovorila predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová. Ako povedala, prísť na takéto oslavy nie je malá vec. Zavítali na ne viacerí členovia župného slovenského zboru, aby sa poďakovali sílešským spevákom za ich nesmierne veľkú prácu v záujme zachovania miestnej slovenskej ľudovej kultúry. „Už som viackrát bola na vašich vystúpeniach, ale mám vždy taký pocit počas počúvania vášho spevu, že kvitnú a voňajú kvety, vnímam chuť dobrého vína a cítim, že spievate z duše. Naozaj máte v srdciach aj svojich predkov. Dovoľte, aby som vám v mene všetkých Slovákov žijúcich v našej župe zagratulovala,“ povedala M. Nagyová.

Po privítacích slovách nasledoval kultúrny program, ktorým zablahoželali jubilantom členovia speváckych zborov z Tatabáne-Bánhidy, Tardoša a tanečníci tardošského súboru Červený mramor.

Samozrejme, oslavy nemohli prebehnúť bez spevu oslávencov. Jubilanti predniesli svoj slávnostný program, po ktorom spoločne spievali členovia všetkých troch speváckych zborov.

Bodkou za kultúrnym programom bola torta, ktorú darovala páviemu krúžku majiteľka miestnej cukrárne, mamička ktorej tiež kedysi spievala v pávom krúžku.

Potom už prišli na rad gratulanti, aby nielen spevom a hudbou, ale aj slovami zablahoželali jubilujúcemu zboru, ktorého bývalí a súčasní členovia dostali na pamiatku krásnu miestnu keramiku, fotografiu zboru a množstvo kvetov a tort. Po oslavách nasledovala večera, ktorú pripravili pracovníci miestnej materskej školy a po večeri zábava do neskorého večera.

„Chceli sme si založiť literárny krúžok, tam sme začali spievať a nakoniec zostal len spev,“ začal náš rozhovor Viliam Urbanič, ktorého sme požiadali, aby sa s nami podelil o svoje spomienky na začiatky zboru. Na prvé stretnutia si vraj zobral so sebou aj knižky s básničkami a kratšou prózou, z ktorých si mali čítať. Ale drvivá väčšina prítomných chcela spievať. Spev im bol blízky, spomínali si pri ňom na svoje detstvo. Pán učiteľ si zapisoval ľudové piesne, veď bol aj muzikantom, so svojou kapelou hrával na svadbách. Pomaličky sa rozširoval repertoár zboru, hlavne o slovenské ľudové piesne. „Dobre sa nám spolu pracuje, členovia ovládajú slovenčinu, majú dobrý hudobný sluch a ľahko sa učia,“ chváli svojich spevákov vedúci Zimozelene. Pôvodne Santovčan sa presťahoval do Síleša v roku 1962 a čoskoro sa zapojil aj do kultúrneho diania v obci. Keď ho požiadali o vedenie pávieho krúžku, neváhal. Uvažovať začal až vtedy, keď po krátkom čase si chceli ženy vyskúšať svoje schopnosti aj na javisku. Vystúpenia sa totiž konajú väčšinou cez víkend, keď on hral so svojou kapelou. Nakoniec sa všetko podarilo vyriešiť a sílešské slovenské ľudové piesne vďaka členom pávieho krúžku poznajú už aj za hranicami Maďarska. Ako prezradil, ľudové piesne trochu „preinačí na santovský spôsob“, ale sílešským ženám sa aj takto páčia. Nespievajú iba miestne piesne, ale čo sa im zapáči, a hoci aj z iných regiónov. V knižnej forme nemajú spracované tunajšie ľudové piesne, ale v rámci národopisného výskumného tábora ich už pozbierali. Spevácky zbor má v súčasnosti 12 členov, hoci boli aj obdobia, keď ich bolo tridsať. Najväčší problém však je, že mladí nemajú záujem, alebo čas na to, aby sa zapojili do činnosti pávieho krúžku. Je im to ľúto, ale nenechajú sa odradiť a ďalej sa venujú svojmu koníčku - zachovávaniu slovenskej ľudovej kultúry. Najväčšiu podporu dostávajú od slovenskej samosprávy, ale v prípade potreby pomôže aj obecná samospráva, napríklad zaplatením autobusu. Skúšky mávajú každý druhý týždeň v priestoroch kultúrneho domu a iba jedna speváčka nie je zakladajúcou členkou.

Oslavy jubilea zboru Zimozeleň podporili Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy a Regionálne kultúrne stredisko Slovenského osvetového centra v Tatabáni-Bánhide.

Eva Patayová Fábiánová

Podpísali zmluvu o podpore nadácie ZSM

Na pôde Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) podpísal 10. septembra predseda ÚSŽZ Igor Furdík s predsedníčkou správnej rady Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Annou Divičanovou dotačnú zmluvu vo výške 99 581,76 eur.

Táto finančná podpora je každoročne garantovaná Dohodou medzi vládou Slovenskej republikou a vládou Maďarska o vzájomnej podpore národností v oblasti vzdelávania a kultúry z 12. decembra 2003, pričom je účelovo viazaná na podporu projektov a aktivít slovenskej národnosti v Maďarsku v spomínaných oblastiach. Vláda SR zo svojho rozpočtu od roku 2004 každoročne uvoľňuje spomínanú sumu prostredníctvom ÚSŽZ nadácii najväčšej slovenskej spoločenskej organizácie v Maďarsku, pričom Verejnoprospešná nadácia ZSM vďaka týmto prostriedkom okrem iných aktivít uskutočňuje aj ojedinelý a mimoriadne zmysluplný projekt pre žiakov učiacich sa slovenčinu v Maďarsku: Školu v prírode na Slovensku s názvom Spoznaj svoje korene. Účelová finančná podpora slúži na financovanie výchovno-vzdelávacieho procesu v školských a vzdelávacích inštitúciách zabezpečujúcich výučbu slovenského jazyka, resp. výučbu v slovenskom jazyku alebo v oblasti slovenskej kultúry na území Maďarska. Ďalším cieľom je podpora študentov vysokých škôl študujúcich na území Maďarska, ako aj podpora ďalšieho vzdelávania pedagógov vyučujúcich na základných, stredných a vysokých školách na území Maďarska slovenský jazyk a podpora spoločenských organizácií pôsobiacich na území Maďarska, ktorých činnosť smeruje k zachovaniu a rozvoju jazykovej a kultúrnej identity Slovákov žijúcich v Maďarsku.

(úsžz)