„Točíme sa, krútime sa na stých nohách“

IV. stretnutie seniorských tanečných súborov v Šóškúte

Najprv sa zrodí myšlienka, potom už len treba nájsť ľudí, ktorí by ju dokázali realizovať. Našťastie v Šóškúte členovia tanečnej skupiny Večernica mali vytrvalosť a začiatkom septembra usporiadali po štvrtýkrát stretnutie seniorských tanečných súborov s vtipným názvom „Točíme sa, krútime sa na stých nohách“.

Už týždeň pred akciou bolo v jedálni bývalého družstva, kde sa akcia konala, rušno. Tanečníci usilovne upratovali, zdobili. Mali šťastie, totiž nový majiteľ nemal záujem o sálu a tak Večernica našla miesto, kde môže nacvičovať tance a usporadúvať svoje akcie. Ale iba v lete, respektíve keď je dobré počasie, lebo kúrenie je slabé a ona ho nemá z čoho zaplatiť. Ale buďme pozitívni.

Moderátorka predvečera Júlia Flámišová bola ešte pred rokom členkou skupiny, tancovať už žiaľ nemôže, ale aspoň takto spolupracuje s priateľmi. Vedúca skupiny, podpredsedníčka Slovenskej samosprávy v Šóškúte Šarolta Pappová privítala hostí a potom sa začala veselica. Zo siedmich pozvaných súborov štyri boli národnostné: miestna Večernica a Hajtóka z Tárnoku, Nemecký národnostný tanečný súbor z Vecsésu a svetoznámy bulharský súbor Martenica, ktorý tento rok oslavuje 30. výročie založenia. Maďarskú kultúru reprezentovali tanečné súbory Bot-Ladozók z Ürömu, súbor Rezeda z Lovasberényu a súbor Bíbor z Válu. Každá skupina mala možnosť predstaviť dve choreografie. Úroveň vystúpení z roka na rok rastie. Súbory pracujú s profesionálnymi choreografmi, vďaka čomu seniori predvádzajú náročne zostavené tance.

(ik)

Na návšteve u Slovákov žijúcich v Arade

Na pozvanie aradských Slovákov 16. septembra zavítala do tohto rumunského mesta 20-členná delegácia z Békešskej Čaby. Hostí na Námestí hrdinov privítali viceprimátor mesta Levente Bognár, predseda odborovej organizácie pedagógov Michal Matekovič a národnostná referentka mestského úradu Mária Matekovičová. V sprievode učiteľky dejepisu Veroniky Oláhovej členovia delegácie si pozreli pamätihodnosti mesta a položili veniec k pomníku 13 aradských mučeníkov. Potom sa spolu s miestnymi a nadlackými veriacimi zúčastnili na slovenskej bohoslužbe, ktorú slúžil duchovný pastier nadlackého a aradského evanjelického zboru Juraj Bálint. Hostia sa dozvedeli, že slovenská evanjelická cirkevná diaspóra v Arade bola založená roku 1997. Služby Božie odbavujú po slovensky každú tretiu nedeľu v mesiaci v maďarsko-nemeckom evanjelickom kostole. Členovia zboru pochádzajú z Nadlaku, Cipáru, Mokrej a Temešváru. „Veríme, že zakiaľ my, farári, budeme mať možnosť navštevovať cipársky zbor a aradskú diaspóru, dovtedy tu evanjelické vierovyznanie a slovenské povedomie nezaniknú,“ dodal pán farár.

Na fare členovia miestneho slovenského evanjelického zboru pohostili veriacich z Békešskej Čaby a z Nadlaku. Tu pozdravila hostí presbyterka, organizátorka slovenských bohoslužieb v Arade Otília Molnárová-Ciutina. Za pozvanie sa v mene hostí poďakovala vedúca čabianskej delegácie Alžbeta Ančinová. Počas rozhovoru medzi aradskými a čabianskymi Slovákmi vysvitlo, že Čabanka Mária Žiláková Zeleňánska má v Arade príbuzných s priezviskom Matuškovci. Treba vedieť, že Aradsko-Banátsku oblasť začali osídľovať Slováci začiatkom 19. storočia. Bola to druhotná kolonizácia, ktorá vyšla z oblasti Békešskej Čaby. Do Nadlaku prichádzali prví Slováci už v roku 1803 najmä zo Slovenského Komlóša, ale aj z Békešskej Čaby a Sarvaša, neskôr i z Oravy a Nitrianskej stolice. Začiatkom 19. storočia osídlili Slováci aj ďalšie obce. Do Cipára prišli až v roku 1883 tiež z Békešskej Čaby, ale aj z Oravy a Nitrianska. Väčšina bola evanjelického vierovyznania.

Ich potomkovia si dodnes zachovali materinský jazyk, ľudové tradície a vieru svojich predkov, vytvorili si vlastnú slovenskú kultúru, literatúru, ktorá obohacuje svetovú slovenskú kultúru a zároveň kultúru krajiny, ktorá je ich domovom.

Ildika Očovská

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Hazard

V herni na rohu ulice vyúsťujúcej na bývalé Moskovské námestie (s veľavravným názvom Moszkva-Jackpot) nie je žiadna ruská ani iná mafia. Zo šiestich mašín len pri jednej sedí hráč: ujo Imro, ktorý však nemá zbraň, akurát hádže drobné do stroja, denný limit má päťtisíc forintov. Je invalidný dôchodca. Raz už vyhral 150 tisíc. Musí byť vášnivý hráč, možno už aj závislý, lebo sa priznáva, že hrací automat má aj doma. Preto sa teraz nevzrušuje, v najhoršom bude hrať doma. To isté odporúča politikom.

Odvetvie (legálnych) hazardných hier v Maďarsku sa však búri: vláda v rapídnom konaní presadila v parlamente zákaz prevádzkovania všetkých hracích automatov, s výnimkou troch kasín. Odôvodnenie? Vzniklo vraj národnobezpečnostné riziko, lebo lobistické skupiny (mafie?) chceli kúpiť vládnych poslancov v záujme uvoľnenia pravidiel hazardu. Treba zachrániť rodiny gemblerov, ktorí prehrávajú pri mašinách aj posledné forinty zo sociálnych podpôr. Nakoniec hazard sa prieči kresťanskej ideológii. (Výpadok daňových príjmov vo výške cca 30 miliárd forintov vláda nahradí z iných zdrojov alebo ich oželie.)

Prevádzkovatelia herní či majitelia malých krčiem sú povinní vytiahnuť automaty z prúdu a odovzdať ich úradom. Koniec. Pritom už od vlaňajšieho sprísnenia podmienok rokovali s vládou o novom systéme, v rámci ktorého by boli automaty napojené na centrálne servery, tie zasa na daňový úrad, aby bol tok financií kontrolovateľný. Vyžadovalo si to nemalé investície. Automaty pre vysokú daň (500 tisíc forintov automat/mesiac) boli stratové, ale v nádeji na lepšie časy ich ešte neodpojili ani v mnohých malých pohostinstvách, hoci ich počet z 25 tisíc klesol na 4-5 tisíc. Prezident spolku prevádzkovateľov hazardných hier István Schreiber je rozhorčený, chystá sa obrátiť na medzinárodné orgány pre porušovanie zásad slobodného podnikania, vyčíta vláde, že zneistí celé podnikateľské prostredie, no a pýta sa, prečo nezrušili aj štátnu lotériu. O gemblerskej závislosti zasa hovorí: „Závislých je jedno percento obyvateľstva, kým závislých od alkoholu je 30 percent.“    

Nebudem už bezradný, keď premiér zvolá najbližšie mimoriadne zasadanie vlády. Nebudem špiritizovať, prečo vláda vyvolala výnimočné fukoty. A nebudem myslieť na to najhoršie, napríklad na prepad forintu, alebo na zrušenie Domu pilíšskych Slovákov v Mlynkoch.

Už teraz tuším, že sa Maďarsko môže chystať na prohibíciu...

Valné zhromaždenie Novohradskej župy

Ocenili činnosť Gyöngyi Bajnokovej Képešovej

Pri príležitosti VI. Novohradských župných dní sa 21. septembra uskutočnilo slávnostné Valné zhromaždenie Samosprávy Novohradskej župy (VZ SNŽ). Dejiskom podujatia bola obec Hollókő, ktorú práve pred štvrťstoročím zaradila Organizácia OSN pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) do svojho zoznamu svetového dedičstva. Vyvrcholením slávnostného programu bolo odovzdávanie župných ocenení, medzi ktorými bola aj Cena za národnosti Novohradskej župy. Predseda VZ SNŽ a parlamentný poslanec Zsolt Becsó ju odovzdal starostke Šámšonházu a členke Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Gyöngyi Bajnokovej Képešovej.

Bývalá riaditeľka žiackeho domova budapeštianskej slovenskej školy ukončila strednú odbornú školu pedagogickú so slovenskou špecializáciou a v súčasnosti študuje na Vysokej škole pedagogickej v Sarvaši. Od organizovania slovenského zamestnania v šámšonházskej materskej škole ju neodradil ani fakt, že mikroregión jej nepovolil vyučovať v škôlke, keďže nemá potrebné vysokoškolské vzdelanie, preto raz týždenne sa zaoberá s deťmi bez nároku na odmenu.

Od roku 1999 je s menšou prestávkou členkou VZ CSSM, bola poslankyňou slovenského voleného zboru Novohradskej župy a predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Šámšonháze. V roku 2005 založila v obci Slovenské kuchynské múzeum, ktoré odvtedy neprestajne rozširuje. Základ zbierky tvorí murovaná pec, okolo ktorej je vystavené kuchynské náradie a zariadenie. Deväťdesiat percent exponátov vrátane detských šiat jej otca patrí starostke, ostatok zapožičali obyvatelia obce. V ďalšej z troch miestností múzea sú inštalované najmä textílie, v poslednej dostali výstavný priestor Šámšonházsky národnostný zväz a Folklórna skupina Koleso. O kvalite zbierky svedčí o. i. fakt, že Národný park Bukové hory považoval múzeum za vhodné miesto na usporiadanie tematickej súťaže žiakov základných škôl.

K menu ocenenej sa viaže aj záchrana a oživenie činnosti obecnej Slovenskej knižnice, či zorganizovanie Klubu dôchodcov Hruštičke. Nemalou mierou sa pričinila o fungovanie Folklórnej skupiny Koleso a bola zakladajúcou členkou cirkevného zboru, ktorý má v repertoári nejednu slovenskú pesničku. Popri tom sa aktívne podieľala na vybudovaní a pracuje na udržiavaní dobrých partnerských vzťahov s viacerými obcami na Slovensku. Podala pomocnú ruku šámšonházskym Rómom pri ich snahe založiť si vlastnú národnostnú samosprávu a aktívne pomáha sociálne znevýhodneným rodinám v Údolí Malej Zaďvy.

Za túto všestrannú a mimoriadne aktívnu činnosť udelili Gyöngyi Bajnokovej Képešovej Cenu za národnosti Novohradskej župy.

(zp)

Išaseckí Slováci na Slovensku

Slovenská samospráva v Išasegu usporiadala 16. septembra cestu na Slovensko. Organizátori pozvali na výlet aj členov mládežníckej skupiny Tanečného súboru Csata a členov klubu dôchodcov. Skupina navštívila Rajeckú Lesnú, kde sa zoznámila s pozoruhodnosťami obce. Pozrela si miestnu kalváriu s krížovou cestou, Baziliku Narodenia Preblahoslavenej Panny Márie, Lurdskú kaplnku s prameňom liečivej vody a kostol Nanebovstúpenia Pána. Členov skupiny uchvátil pohľad na Slovenský betlehem, ktorý sprístupnili verejnosti v roku 1995. Slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej vytvoril majster Jozef Pekara, ktorý začal pracovať na diele v roku 1980. Je to odkaz veriaceho človeka, obdivovateľa krás Slovenska, rezbára a konštruktéra. Dielo je inštalované v Dome Božieho milosrdenstva. Nádherná expozícia nezobrazuje iba Kristovo narodenie, ale aj dejiny slovenského národa. Betlehem je zapracovaný do scenérie najvýznamnejších slovenských pamiatok, je tu stvárnený bežný život aj pracovné činnosti slovenského ľudu v minulosti. Scéna Božieho narodenia sa nachádza uprostred diela a je začlenená do obce Rajecká Lesná. Okolo nej sú zastúpené všetky slovenské regióny svojimi najznámejšími miestami a pamiatkami. Hrady Devín, Bratislava, Trenčín, Orava, katedrály v Nitre, Trnave, Spišskej Kapitule, Košiciach a ďalšie. V pozadí sa týči Kriváň, jeden z tatranských štítov, ktorý je symbolom slovenskej krajiny. Celé dielo je 8,5 m dlhé, 2,5 m široké a 3 m vysoké. Spolu je tu rozmiestnených cca 300 postáv, z ktorých polovica sa pohybuje.

Popoludní sa skupina vybrala do obce Čičmany. Táto obec je zaujímavá unikátnou starobylou architektúrou, pre ktorú sú typické maľované zrubové drevenice. Aby sa táto kultúra zachránila a uchovala aj pre ďalšie generácie, bola časť obce v roku 1977 vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. V obci dodnes pestujú ľudové tradície. Technikou nazývanou geometrická ornamentika sa tu vyšívajú nielen obrázky a obrusy, ale i prekrásne kroje. V Čičmanoch je národopisná expozícia, do ktorej patrí barokovo-klasicistický kaštieľ a barokový kostol Nájdenia sv. Kríža. Na zachované drevené domčeky s ornamentálnou výzdobou možno natrafiť v dolnej časti dediny. V Radenovom dome je vystavená všeobecná expozícia. Z pôvodných asi 1500 obyvateľov v malebnej dedinke zostalo žiť len niečo okolo 250. Môžu sa však pochváliť pre turistov príťažlivou prírodou, ktorá je celoročne ideálnym miestom oddychu i atrakcií.

Dlhý deň skončil v Želiezovciach, kde boli hosťami poslanca mestského zastupiteľstva a miestneho historika Pavla Polku. V jeho sprievode navštívili Pamätnú izbu Franza Schuberta, ktorá je umiestnená v tzv. Sovom zámočku, kde svetoznámy hudobný skladateľ pôsobil v rodine Esterházyovcov ako učiteľ hudby, počas svojich dvoch pobytov v roku 1818 a 1824. Vysunutá expozícia Tekovského múzea v Leviciach pomocou dokumentov, dobového nábytku a inventára zaznamenáva pôsobenie tohto hudobného skladateľa v Želiezovciach.

Účastníci výletu sa po návrate domov s uznaním a vďakou vyjadrovali o náročnom a obsažnom programe.

(Klára Fuferendová - aszm)

XVI. Békeščabiansky klobásový festival

V dňoch od 19. do 22. októbra usporiadajú v Športovej hale v Békešskej Čabe v poradí šestnásty Čabiansky klobásový festival. Hlavným cieľom akcie je vniesť svojské domáce chute do gastronomickej kultúry krajiny. Aj tohto roku sa v areáli festivalu uskutočnia zabíjačky, súťaž suchých klobás, súťaž v príprave klobásy, potravinárske výstavy a vínne radovánky. Oficiálne otvorenie programu bude 19. októbra o 17. hodine v stane Samuela Mokrého, prvého šľachtiteľa pšenice v Uhorsku. Tohto roku bude preferovaná gastronómia Poľného Berinčoku a zvlášť sa predstavia hostia z Českej republiky a zo Srbska. Do súťaže o výrobu najlepšej klobásy sa nominovalo viac ako 500 družstiev. Súťažiť budú aj slovenské, poľské, slovinské, srbské, nemecké, české a rumunské tímy.

Podobne ako každý rok na festival zavítajú aj známe osobnosti.

Na prvé podujatie, ktoré roku 1997 rozbehla skupina nadšencov na čele s bývalým riaditeľom festivalu Zoltánom Ambrusom, prišlo 14 000 návštevníkov, kým v roku 2011 to bolo viac ako 100 000 ľudí. Prichádzajú nielen obyvatelia mesta, ale aj z celého Maďarska. Čo sa týka zahraničných záujemcov, najviac je zo Slovenska (40%), Rumunska (29%) a Slovinska (17%), ale nájdu sa aj z Rakúska, Nemecka, Holandska, Fínska, Japonska a Kanady. Na základe doterajších skúseností organizátori môžu rátať s 5-10 % rastom. Približne 35 % hostí neplatí za ubytovanie, bývajú u známych, príbuzných a priateľov. V hoteloch a penziónoch regiónu budú ponúkať aj miestne slovenské špeciality a po večeroch sa budú konať rôzne kultúrne programy, ako napríklad koncerty skupín Gringo Star s Péterom Gesztim, Molnár Dixieland Band s Andreou Malekovou, Magna Cum Laude, Félix Lajkó, La Bomba, Hooligans a Budapest Bar.

(aszm)

Banská Bystrica

Konferencia o benediktínskych kláštoroch

V dňoch 19. a 20. septembra sa v priestoroch Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici konala medzinárodná konferencia s názvom Patrimonium, kultúra, pohostinnosť. Benediktínske kláštory ako miesta stretnutia. Organizátormi konferencie boli Katedra histórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Benediktínske opátstvo sv. Petra a Pavla v Tynci (Krakov, Poľsko), grant poskytol Medzinárodný vyšehradský fond. Účastníkmi konferencie boli odborníci zo Slovenska, Poľska, Českej republiky i Maďarska. Na organizácii konferencie sa podieľali aj Kláštor Premenenia Pána v Sampore (Slovensko), Benediktinské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty v Břevnově (Česko) a Benediktínske arciopátstvo v Pannonhalme (Maďarsko).

Prvý deň konferencie sa zameral na otázky histórie, archeológie, architektúry, umenia a pamiatkovej ochrany. Vzniku benediktínskeho dedičstva i základom benediktínskej pohostinnosti sa vo svojej prednáške venoval o. Aleš Vandrovec OSB (Opátstvo v Břevnove). Nad vzťahom Reguly sv. Benedikta so životom mimo kláštora sa zamyslel o. Włodzimierz Zatorski OSB (Opátstvo v Tynci). Vo svojich prednáškach potom priblížili históriu benediktínov v stredoeurópskom priestore od stredoveku po 20. storočie Michał Gronowski OSB (Opátstvo v Tynci), Vincent Múcska (Univerzita Komenského, Bratislava), Dušan Foltýn (Karlova univerzita, Praha) a Norbert Kmeť (Politologický ústav SAV, Bratislava). O témach z oblasti architektúry, umenia a pamiatkovej ochrany hovorili Dr. Marcin Szyma (Uniwersytet Jagielloński, Krakov), Michaela Kalinová a Naďa Kirinovičová (Pamiatkový úrad, Bratislava). O aktuálnych snaženiach a výsledkoch v oblasti archeologických výskumov informovali Marián Samuel (Archeologický ústav SAV, Nitra) a Michal Slivka (Univerzita Komenského, Bratislava). Na záver prvého dňa sa konala prehliadka pamiatok mesta Banská Bystrica v sprievode Vladimíra Sklenku (Stredoslovenské múzeum, Banská Bystrica) a slávnostná recepcia pre účastníkov konferencie.

Druhý deň rokovania sa niesol v znamení aktuálnej problematiky benediktínskych kláštorov z hľadiska pohostinnosti, turistiky, vzdelávania a infraštruktúry. Vo svojich referátoch priblížili o. Jozef Brodňanský OSB (Kláštor v Sampore) a o. Mateusz Zduński OSB (Kláštor v Biskupowe) aktuálny stav a problematiku prijímania hostí v kláštoroch. O problematike a riešeniach turistiky v kontexte historických kláštorov s existujúcim spoločenstvom mníchov hovorili Ákos Pottyondy (Opátstvo v Pannonhalme) a Marta Sztwiertnia (Benediktínsky inštitút kultúry, Tyniec), ktorá referovala i o vzdelávacích počinoch v kontexte muzeálnych aktivít. O možnostiach obnovy a turistického i náboženského využitia bývalých benediktínskych kláštorov referovali Jan Školník (Agentura pro rozvoj CHKO Broumovska, Broumov) a Pavol Plško (N. F. Beňadik, Skalka pri Trenčíne). V záverečných referátoch priblížili Br. Józef Kanik OSB (Opátstvo v Tynci) a Br. Michal Mária Kukuča OSB (Kláštor v Sampore) súčasný rozvoj benediktínskych kláštorov. Na záver dňa sa účastníci konferencie presunuli na Pustý hrad nad mestom Zvolen, kde si v sprievode Jána Peljaka (Archeologický ústav, Nitra) a Pavla Maliniaka (Katedra histórie FHV UMB, Banská Bystrica) pozreli aktuálny stav archeologických výskumov v tejto lokalite a oboznámili sa s jej dejinami.

TK KBS - M. M. Kukuča

Mariánske stretnutie cirkevných speváckych zborov v Baňačke

Pri príležitosti Mariánskych osláv sa 16. septembra v obci Baňačka uskutočnilo tradičné stretnutie cirkevných speváckych zborov. K dlhoročnej iniciatíve miestnej slovenskej samosprávy sa tohto roku pripojila aj Samospráva Nového Mesta pod Šiatrom, ku ktorému obec roku 1983 administratívne pričlenili. Mariánske stretnutie sa tak stalo úvodným dopoludňajším programom série kultúrnych akcií pod názvom Naše kultúrne dedičstvo.

Krásne podujatie otvoril nedeľnou omšou v zrekonštruovanom miestnom gréckokatolíckom chráme farár István Demko. Celá omša bola zasvätená posolstvu Panny Márie. Odzneli v nej aj slová úcty a vďaky prítomným speváckym zborom za zachovávanie jej mena a ducha. Po skončení liturgie sa spievajúci sprievod pobral z kostola k Oblastnému domu zemplínskych Slovákov, aby jednotlivé zbory desaťminútovými vystúpeniami vzdali hold Panne Márii. Na javisku s krásne vyzdobeným oltárom sa vystriedali miestny ženský spevácky zbor Rozmarín, spolok Pre seba zo susednej pričlenenej obce Széphalom, Perlová kytica z Mikóházy, ženský spevácky zbor z Malej Huty, gréckokatolícky zbor z Čerhova zo Slovenska, speváčky z nemeckej národnostnej obce Károlyfalva a rímskokatolícky cirkevný zbor z Hollóházy. Potešujúce bolo, že medzi siedmimi zbormi viac ako polovica spievala aj po slovensky, dokonca v zemplínskom nárečí. Veď práve takto počuli členky toho času spievať aj svoje matky. Milým darčekom pre každý kolektív bol zarámovaný obraz Panny Márie a pamätný list s podpisom organizátorov.

Záverom programu sa účastníci stretli pri spoločnom obede v miestnom kultúrnom dome, ktorý spravuje Regionálne kultúrne stredisko Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, napĺňajúc tak poslanie tejto inštitúcie. Je zaujímavé, že aj za spoločným stolom sa členovia zborov zaujímali o repertoár, text a hudbu prednesených piesní. Nadchýnali sa pre tú či onú pieseň a navzájom si sľúbili, že sa naučia mariánske piesne iných zborov. Takto sa naplnil jeden z cieľov tohto stretnutia: učiť sa jeden od druhého, spoločne stráviť čas a nezabudnúť na odkaz Panny Márie.

Vďaka patrí predsedníčke miestnej slovenskej samosprávy Anne Bačkaiovej, členke náboženského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM). Pani predsedníčka sa úspešne uchádzala o podporu na toto podujatie nielen u Slovenskej samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, ale aj v súbehu CSSM.

(jk)

Slávnostné otvorenie Strediska pilíšskych Slovákov v Mlynkoch

Premiér Maďarska Viktor Orbán a predseda vlády Slovenskej republiky Robert Fico v utorok 2. októbra slávnostne otvorili novú budovu Strediska pilíšskych Slovákov v Mlynkoch, kde ich podľa starého slovanského zvyku privítali chlebom a soľou. Premiéri sa pred slávnostným aktom stretli v Dobogókő, kde rokovali o riešení hospodárskej krízy v oboch krajinách a o činnosti zmiešaných komisií. Najbližšie zasadnutie zmiešanej komisie pre národnosti bude 15. októbra. Fico označil rokovanie za konštruktívne a pragmatické. „Aj toto stretnutie ukázalo, že pri riešení hospodárskej krízy sme úspešnejší, keď spolupracujeme,” povedal.

V prejave po prestrihnutí pásky pred strediskom R. Fico vyzdvihol význam dňa pre Slovákov žijúcich v Maďarsku. „Verím, že dnešok je historickým dňom pre pilíšskych Slovákov, pretože dostávajú ako dar od slovenskej a maďarskej vlády kultúrny stánok, Slovenský dom.”

Nové stredisko je dôkazom toho, že ak existuje dobrá vôľa a záujem na oboch stranách, Maďarsko i Slovensko sú schopné riešiť aj citlivé otázky. Slovenská národnosť v Maďarsku je malá, pre Slovensko je to však klenot, ktorý si chceme uchovať, dodal premiér.

Maďarský premiér konštatoval, že pred desiatimi rokmi bolo ekonomicky Slovensko ešte za Maďarskom. V súčasnosti je však pred ním, aj keď rovnako na neho dolieha ťarcha európskej krízy. „Ak by som mal pomenovať krajinu a premiéra, ktorí sa najlepšie pasujú s krízou, musel by som Slovensko a Roberta Fica zaradiť na prvé miesto,” zdôraznil Orbán.

Predseda maďarskej vlády podotkol, že vo vzťahoch medzi Maďarskom a Slovenskom existujú otvorené otázky a názorové rozdiely. Spoločné hospodárske úspechy sú však podľa jeho názoru dobrým základom na to, aby sa podarilo vyriešiť množstvo spoločných ťažkých problémov. Slovákom žijúcim v Maďarsku a návštevníkom zo Slovenska zaželal veľa radosti z novootvoreného domu Slovákov.

Premiéri na záver svojho stretnutia podpísali dve spoločné vyhlásenia. Prvé hovorí o tom, že Maďarsko a Slovensko vybudujú medzi Komárnom a Komáromom nový most, ktorý budú oba štáty financovať rovnakým dielom. Druhý podpísaný dokument je o zámere rozvíjať miestnu komunikáciu medzi SR a Maďarskom. Pozdĺž spoločnej hranice sa podľa V. Orbána nachádza približne 360 maďarských a 540 slovenských sídel, v ktorých žije okolo 2,6 milióna ľudí. Cestné prepojenie je zhruba na každom 24. kilometri, a to je podľa V. Orbána v porovnaní so západnými krajinami málo. Cieľom preto je, aby takéto prepojenie bolo na zhruba každom siedmom kilometri.

Stavbu takzvaného nového Slovenského domu financovali vlády oboch krajín rovnakým dielom. Maďarská vláda na projekt podľa zmluvy o dofinancovaní uzatvorenej v júli prispela sumou 442 338 eur, kým Slovenská vláda na stavbu domu poskytla 491 939 eur. Okrem toho Maďarsko schválilo podporu na prevádzkovanie domu v nasledujúcom trojročnom období v hodnote 14 000 eur ročne.

Majiteľom a prevádzkovateľovom strediska je Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, správcom je Osvetové centrum CSSM a jeho regionálna kancelária a užívateľmi sú rovnakým dielom Slovenská samospráva v Mlynkoch a Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov, ktorí majú v priestoroch vlastné kancelárie, ale podľa zmluvy priestory strediska môžu bezplatne používať všetky slovenské spolky, spevácke zbory, slovenské samosprávy z Pilíša.

Vo veľkej tanečnej sále sa prvá ujala slova predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová, ktorá poďakovala za pomoc obom vládam a prisľúbila, že „od týchto slávnostných chvíľ sa nový slovenský dom naplní životom, slovenským slovom, hudbou a piesňami. Budeme pracovať za to, aby tento dom bol ešte dlhé desaťročia ozajstným domovom pilíšskych Slovákov.“

Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik vo svojom slávnostnom príhovore bez nároku na úplnosť poďakoval všetkým, ktorí pomáhali pri realizácii tohto štvorročného projektu, vláde slovenskej republiky a Maďarska, Obecnej samospráve v Mlynkoch, Slovenskej samospráve v Mlynkoch, Úradu CSSM, poslancom Valného zhromaždenia CSSM. Nemalá vďaka patrí projektantom, ktorí vysnívali do seba vsunuté dva domy, symbol spolupatričnosti Slovákov a Maďarov, a prelínanie ich kultúr. Nakoniec vyzval prítomných hostí oboch vlád, starostov a primátorov z regiónu, aby naďalej napomáhali pri spolupráci a aby stredisko splnilo svoje šľachetné poslanie, pestovanie slovenskej kultúry a slovenského jazyka.

V kultúrnom programe vystúpili deti Základnej školy v Mlynkoch, spevácky zbor Spievajúca mládež slovenská a ľudový spevácky zbor Pilíš.

Po oficiálnom programe si premiér R. Fico našiel čas, aby sa porozprával s krajanmi. Od predsedníčky Slovenskej samosprávy v Mlynkoch M. Demjénovej dostal exkluzívne víno, z ktorého existuje iba 20 fliaš a je na ňom napísané, že je určené na dobrú náladu Roberta Fica. Ďalšia obyvateľka mu zase upiekla tortu v tvare Strediska pilíšskych Slovákov. „Víno si odnesiem, ale z torty sa ponúknite vy, keď tak si kúsok zoberiem,” povedal premiér, ktorý si nakoniec s veselými obyvateľmi zaspieval aj ľudovky.

Prekvapením popoludnia bol finančný dar Roberta Fica zo svojej rezervy 10-tisíc eur pre organizáciu Zväzu Slovákov v Maďarsku, ktoré môžu využiť na kúpu nového služobného auta.

(spr. ik)

Odišiel ozajstný pedagóg

Za Pavlom Karaszom

Aj dnes mám pred očami jeho vysokú, štíhlu, vzpriamenú postavu, ako sa prechádza po dielni a pozorne sleduje, ako pracujeme na hodine techniky. Na jeho hodinách nebolo rušno. Aj chlapci, pre ktorých to nebolo príznačné, počúvali slová pána učiteľa a presne dodržiavali jeho pokyny. Tak sme pod jeho vedením vytvorili prekrásne autá z dreva či vyšívané obrúsky, naučili sme sa aj to, aké súčiastky má a ako funguje chladnička. V poslednom čase som ho vídavala zriedka. Skôr iba na slovenských podujatiach, kde vystupovala mandolínová kapela Tremolo pod jeho vedením. Aj vtedy bol taký istý, ako som sa naňho pamätala zo svojich školských rokov - skromný a tichý. Vždy sa ma opýtal: Ako sa máš, Maca? Podobne ako viacerí zo staršej generácie pedagógov, ktorí vyučovali v Slovenskom Komlóši alebo v Békešskej Čabe, si ma mýlil s mojou mamou. Nevadilo, veď sa podobáme a patríme do jednej rodiny. Neurazila som sa, však som ho mala rada. A nielen ja. Nikdy od nikoho som nepočula zlého slova v súvislosti s jeho osobou.

Pavol Karasz sa narodil v Slovenskom Komlóši. Po skončení školy v rodnom meste odišiel študovať do Budapešti, kde získal diplom slovenského učiteľa. V tom čase sa oženil so Zuzanou Soványovou. Slovenčinára a učiteľku ľudového tanca potrebovali v našej najmladšej slovenskej škole - v Novom Meste pod Šiatrom. Tak sa Karaszovci dostali z Dolnej zeme do Zemplínskych hôr, kde pani Zuzana bola vychovávateľkou a učila tanec, jej manžel vyučoval fyziku, slovenčinu a hudobnú výchovu. Založili tu školský spevokol a tanečnú skupinu. Po niekoľkoročnom pôsobení na Zemplíne sa manželia vrátili do rodnej obce, Pavol Karasz aj naďalej pôsobil na slovenskom poli. Rok bol riaditeľom komlóšskeho kultúrneho domu, potom sa stal členom učiteľského zboru miestnej slovenskej školy. Medzitým získal špecializáciu učiteľa techniky. Učebné osnovy z techniky vypracoval aj pre okolité školy, nejeden odborník získal základy zručnosti pod jeho vedením. Časom obvodnú technickú dielňu premiestnili do Orosházy, kam dochádzal až do odchodu do dôchodku.

Pavol Karasz bol milovníkom hudby. Od svojho detstva sa aktívne zapájal do kultúrnej činnosti Slovenského Komlóša. Založil mládežnícku ľudovú kapelu, ktorá zabezpečovala hudobný sprievod slovenským a maďarským divadelným súborom a tanečnej skupine a bola stálou účastníčkou mestských, župných a celoštátnych podujatí, kde propagovala slovenskú a maďarskú kultúru. Popri pedagogickej práci sa venoval aj výrobe hudobných nástrojov a v slovenskej základnej škole viedol známy desaťčlenný mandolínový súbor. Niekdajší členovia pred troma rokmi znovu založili mandolínovú kapelu s názvom Tremolo, ktorá pôsobila pod jeho vedením. Do poslednej chvíle sa venoval výrobe a ladeniu hudobných nástrojov. Jeho mnohostrannú činnosť na podnet Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši ocenila samospráva mesta v roku 2011 cenou Pro urbe.

Posledná rozlúčka s Pavlom Karaszom bola v piatok 5. októbra na Starom cintoríne. V jeho osobe sme stratili vzácneho človeka, ozajstného komlóšskeho Slováka a výnimočného pedagóga. Všetci jeho bývalí žiaci a kolegovia na neho spomínajú s láskou a vďakou. Česť jeho pamiatke!

Andrea Szabová Mataiszová

Oberačková slávnosť v Čemeri

Samospráva obce Čemer, miestny slovenský zbor a Kultúrny dom Sándora Petőfiho usporiadali 29. septembra tradičnú oberačkovú slávnosť. V centre obce, na Námestí hrdinov, sa predstavili nielen účastníci gastronomickej súťaže a miestne občianske organizácie, ale aj slovenská samospráva. Členovia voleného zboru postavili obrovský stan, kde od rána do večera varili čemerské slovenské jedlá - zemiakové placky, chlebové langoše (posúchy) a flutni - zemiakové cesto vysmážané v oleji. Program sa začal súťažou vo varení v kotlíku, a to jedál z fazule alebo kapusty a perkeltov podľa chuti. Poobede sa uskutočnila remeselnícka dielňa. Deti pod vedením odborníčok mali možnosť zhotoviť handrového strašiaka, rám z dreva, obrazy z papiera, alebo sovu zo šišiek. V tom istom období prebiehalo aj lisovanie hrozna.

Slávnosť oficiálne otvoril sprievod konských záprahov s príležitostným richtárom a richtárkou a účastníkmi kultúrneho programu. Prítomných v mene organizátorov privítal podpredseda Tanečného spolku Furmička Lajos Tóth. Medzi pozvanými hosťami boli delegácie zo spriatelenej obce Mojmírovce (Slovensko) z pod vedením starostu Imricha Kováča a Brašova (Rumunsko). Potom odovzdal symboly obce pri tejto príležitosti zvolenému richtárovi. Tohto roku ním bol Imre Horváth s manželkou. Po odovzdaní poverovacích listín nasledoval dvojhodinový slávnostný hudobný oberačkový sprievod s alegorickými vozmi a traktormi, tanečníkmi v ľudových krojoch a trubačmi zo Zengővárkonyu. V kultúrnom programe vystúpili folklórne telesá Zbojník z Mojmíroviec, Romanasul z Brašova, miestne súbory Csicsörke a Furmička a spevácke zbory Lipóta Bálóa a Čistý prameň. Oberačková slávnosť sa skončila ľudovou veselicou. Do tanca hrala dychovka zo Zengővárkonyu a kapela Fanfara Complexa.

Andrea Szabová Mataiszová

Oberačková slávnosť v Dabaši-Šáre

Hoci v piatok ešte popŕchalo, v sobotu ráno už počasie nebránilo účastníkom slávnostného sprievodu, aby naskočili do sediel či nastúpili do kočov.

Tohto roku sa do organizovania oberačkovej slávnosti v Šáre zapojili popri spolkoch zachovávajúcich tradície aj viaceré súkromné osoby a podnikatelia. Výsledkom intenzívnej niekoľkotýždňovej prípravy bol sprievod 30 kočov, dvadsiatich jazdcov a množstvo škôlkarov, školákov a členov občianskych organizácií odetých do ľudového kroja.

Sprievod sa pohol od spoločenského domu a mal jedenásť zastávok, kde účastníkov bohato pohostili tamojší obyvatelia. Na odplatu si mohli pozrieť pekné vystúpenie.

Konečnou zastávkou vyše šesťhodinového sprievodu bola reštaurácia Gagarin, kde po večeri nasledoval oberačkový bál, ktorý trval až do skorého rána.

Mariann Gogoláková (zp)

Oberačková slávnosť v Ečeri

Folklórny spolok Zelený veniec v spolupráci s klubom dôchodcov a Kultúrnym domom M. Rábaiho usporiadali 29. septembra Oberačkovú slávnosť v Ečeri. Program prebiehal vo dvore slovenského ľudového domu. Dospelí tanečníci Folklórneho spolku Zelený veniec mali oblečený tradičný oberačkový ľudový kroj. Členovia súboru čakali deti nielen so slovenskými tancami, ale aj s ľudovými hrami. Najmenší mali možnosť vyskúšať si hod orechom na cieľ, udicou vytiahnuť jablko a iné hry. Starší členovia spolku predviedli záujemcom, ako používali naši predkovia tradičné oberačkové nástroje, napr. mlynček a lis. Oberačková slávnosť sa skončila v kultúrnom dome plesom, o dobrú náladu sa postaral miestny muzikant Márton Kovács.

Ondrej Csaba Aszódi - aszm

Rozprávkovo v Slovenskej základnej škole v Sarvaši

Vo štvrtok 27. septembra popoludní sa v Slovenskej základnej škole v Sarvaši diali nezvyčajné veci. Na deti čakalo veľké prekvapenie. Po obede nešli ako obvykle na školský dvor, ale pozreli si v aule školy rozprávku O ovečke so zlatým rúnom. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby si po skončení rozprávky nemuseli zakryť oči rukami a tíško sedieť.

Zrazu do auly vošli skutočné rozprávkové bytosti. Za pastierom, ktorý vyludzoval veselé tóny na píšťalke, išli starý rybár, veselý čert, Janko a Marienka, sivá myška, Červená čiapočka, Popoluška, stará mama, dôstojný spisovateľ, Šípková Ruženka, pani Rozprávkarka. Deti od prekvapenia zhíkli a nastal veselý smiech, lebo v postavičkách spoznávali pani učiteľky a pána učiteľa. Rozprávkové bytosti urobili „hada“ a pozvali deti medzi seba. Takto v dlhom zástupe prešli až na školský dvor. Tu už čakali ďalšie prekvapenia. Každá rozprávková postava mala svoje stanovište, kde na deti čakali rôzne úlohy. Starý rybár (Anna Galátová) poprosil deti o pomoc pri chytaní rýb. Niektorým šikovným sa podarilo chytiť aj zlatú rybku, ktorá nebola len jedna ako v rozprávke. Prianie síce nesplnila žiadna z nich, ale aj tak boli vzácne. Janko (Gábor Urban) a Marienka (Dolli Gálová) mali pre deti pripravené medovníkové srdiečka z papiera, ale keď ich deti vyfarbili a ozdobili nimi školský altánok, tak sa premenil na skutočný medovníkový domček. Ako sa vyrábajú zlaté ovečky a barančeky im ukázal pastier (Mária Mravíková) a veselý čert (Zuzana Rómerová). Pani Rozprávkarka (Renáta Pirošová) čítala deťom rozprávky, tie s napätím počúvali a u pána spisovateľa (Diana Balášová), ktorý vyzeral, akoby prišiel z čarodejníckej školy, sa učili rozprávky vymýšľať. U Červenej čiapočky a starej mamy (Agneša Kudelová a Katarína Kondačová) si malí nadšenci zahrali bábkové divadlo s maňuškami. „Varila myšička kašičku...“ - rozliehalo sa po školskom dvore. Deti spolu s myškou (Dana Lukáčiková) varili kašu ako o dušu. Keď dovarili, vyrobili si z hrnčiarskej hliny malé myšičky. Popoluške (Anika Podaniová) triediť hrach, šošovicu, kukuricu a ryžu nepomáhali tento krát holúbky, ale šikovné prsty malých detí. Keďže o zábavu nebola núdza, tak ani Šípková Ruženka (Anna Podaniová) neupadla do hlbokého spánku, ale učila zručné deti priasť na kolovrátku.

Na školskom dvore sarvašskej slovenskej základnej školy panovala v to popoludnie rozprávková atmosféra. Oči a tváre detí žiarili šťastím, aj v pedagógoch ožili spomienky na detstvo a znovu v sebe objavili detskú hravosť. Boli to nezabudnuteľné chvíle, ktoré určite ostanú uložené v dušiach detí, keď raz v dospelosti budú spomínať na školu.

D.L.

Slovenská samospráva v Békeši

Dôraz na spoluprácu

Mesto Békeš (Békés) leží na ľavom brehu rieky Kettős-Körös, desať kilometrov severne od Békešskej Čaby. Má okolo 20 000 obyvateľov a teší sa záujmu početných turistov, najmä vyznávačov vodných, cyklistických a jazdeckých športov. Na svoje si tu prídu aj rybári a poľovníci, ako aj tí, ktorí túžia po oddychu na čerstvom vzduchu. Pre milovníkov hudby tu v lete organizujú Békešsko-tarhošské hudobné dni. V septembri usporadúvajú trojdňové regionálne podujatie Madzagfalvské dni, na ktorých oživujú dávne tradície.

Mesto a okolie je obývané od doby kamennej, o čom svedčia rôzne archeologické nálezy. Z doby železnej sú v mestskom múzeu vystavené keltské, sarmatské, gepidské a avarské pamiatky. Mesto bolo župným sídlom, čo potvrdzujú listiny z roku 1200. V roku 1403 sa dostalo do rúk rodiny Maróthiovcov, vtedy úlohu župného sídla prevzalo mesto Gyula a dnes je ním Békešská Čaba. Turci roku 1566 obsadili hrad v Gyule a tým sa aj mesto Békeš dostalo do tureckých rúk. Oslobodilo sa až roku 1695. Počas Rákócziho povstania sa mesto a celé okolie vyľudnilo. Osídľovanie sa začalo roku 1720 vďaka barónovi Jánovi Jurajovi Harruckernovi. Koncom XVIII. storočia Békešskú župu zdedila rodina Wenckheimovcov. Mesto až do roku 1850 ohrozovali povodne, nebezpečenstvo zaniklo regulovaním riek.

Dnes sa mesto môže chváliť kompletnou infraštruktúrou. Priemyselný park čaká na investorov. Je tu dostatok kvalifikovaných pracovných síl, a to v odvetví poľnohospodárstva i priemyslu. Samospráva sa snaží podporovať podnikania a investície, aby vznikli nové pracoviská. Najväčším zamestnávateľom je mesto, v jeho inštitúciách pracuje približne 1000 ľudí.

Békeš historicky nepatrí medzi naše slovenské lokality. Žije tam však hŕstka Slovákov, ktorá sa sem kedysi presťahovala hlavne zo župného sídla a pre ktorú je dôležitý pocit spolupatričnosti. Od roku 2002 zastupuje jej záujmy slovenská samospráva. Jej prvým predsedom bol Štefan Ando, zástupcom predsedu Ján Feledi a členmi Estera Korčoková, Katarína Pribojská a Matej Vrbovský. Od roku 2004 je predsedom zboru Ján Feledi. S výnimkou Štefana Anda zbor pracuje v pôvodnej zostave. Do zoznamu slovenských voličov sa roku 2010 zapísalo 42 občanov, 41 sa volieb zúčastnilo. Podľa pána predsedu tvoria svorný kolektív. Majú vynikajúce kontakty s mestským zastupiteľstvom a pravidelne sa zapájajú do mestských podujatí. Primátor mesta Gábor Izsó navštevuje ich podujatia. Od mestskej samosprávy dostali samostatnú miestnosť na radnici, režijné náklady hradí mestský zbor. Rozpočet slovenskej samosprávy tvorí predovšetkým štátna dotácia, ku ktorej v rôznych konkurzoch získali milión sedemdesiattisíc forintov. Pracovníci mestského úradu im ochotne pomáhajú, niektoré väčšie podujatia finančne podporuje aj „veľký“ zbor.

Slovenská samospráva v Békeši úzko spolupracuje so slovenskými volenými zbormi pôsobiacimi v Békešskej župe, predovšetkým v Békešskej Čabe, Poľnom Berinčoku a Gerendáši. Priateľské styky s mestom alebo obcou na Slovensku ešte nemajú, ale pracujú na ich vytvorení. Materskú krajinu navštevujú minimálne raz ročne, keď sa zúčastňujú na Valnom zhromaždení Zväzu Slovákov v Maďarsku v Hronci. Békešskí Slováci pravidelne navštevujú podujatia okolitých slovenských samospráv. Minulý rok sa viackrát dostali do Gerendáša, kde napríklad v súťaži vo výrobe klobás vyhrali druhé miesto a boli aj hosťami gerendášskeho slovenského dňa. Vynikajúce styky majú aj so Slovákmi v Békešskej Čabe, sú pravidelnými hosťami ich podujatí. Na pozvanie riaditeľky Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anny Ištvánovej sa zúčastnili na veľkolepej akcii V pokoji v Békeši. Sú stálymi účastníkmi dvojdňových stretnutí národnostných vedúcich v Békešskej Čabe a chýrneho medzinárodného klobásového festivalu. Minulý rok zavítali aj na X. Deň mesta v Čorváši a na Slovenský ples v Poľnom Berinčoku.

Slovenská samospráva v Békeši usporadúva ročne niekoľko akcií. Vlani zorganizovala pre žiakov evanjelickej základnej školy výlet do Sarvaša, kde sa zoznámili aj so slovenskou minulosťou mesta. Spolu s Múzeom Mátyása Jantyika vypísala pre žiakov základných škôl súťaž v kreslení, témou ktorej bolo 300. výročie založenia mesta. O najlepších dielach rozhodovala odborná porota. Ako nás pán predseda informoval, pred rokom uzavreli zmluvu o spolupráci so Slovenským národnostným divadlom Cervinus zo Sarvaša. Vďaka tejto spolupráci v rámci Mikulášskej oslavy miestni žiaci mali možnosť kochať sa v slovenskom detskom programe.

Slovenská samospráva podporuje aj miestne kultúrne telesá. Má dobré kontakty s tanečnou skupinou miestnej základnej umeleckej školy, ktorá má v repertoári aj slovenské tance a ktorá počas Békešsko-tarhošských hudobných dní pod vedením Karola Sztanka prezentuje v meste nielen maďarskú, ale aj slovenskú kultúru. Tanečníci už viackrát úspešne vystúpili aj na Slovensku.

Slovenský volený zbor úzko spolupracuje aj so Spolkom békešských Slovákov, ktorého predsedom je Matej Vrbovský. Spolok bol založený v roku 2005, má 43 registrovaných členov. Ich spoločnými podujatiami sú oslavy Dňa žien a výlety do kúpeľných miest.

Pokiaľ ide o ďalšie plány, počítajú s účasťou na podujatiach békeščabianskych, gerendášskych a berínskych Slovákov a budú sa podieľať na rozširovaní spolupráce medzi slovenskými folklórnymi spolkami a samosprávami. - Približne 120 obyvateľov Békeša má slovenské korene, - hovorí Ján Feledi. - Preto je také dôležité organizovať čo najviac podujatí, ktoré umožňujú, aby sme sa stretávali a komunikovali po slovensky.

Andrea Szabová Mataiszová

Spomienková slávnosť na počesť Pavla Valaského v Cinkote

Evanjelický cirkevný zbor v Cinkote a Slovenská samospráva XVI. obvodu Budapešti si 29. septembra pripomenuli 270. výročie narodenia evanjelického farára Pavla Valaského. V oblastnom dome privítala hostí, medzi ktorými boli zástupcovia predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ondrej Csaba Aszódi a František Zelman, delegácia zo Slovenského Komlóša a hostia z okolitých slovenských osád, predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Zuzana Szabová. Uviedla vystúpenie speváckeho zboru Kultúrneho spolku Lipóta Bálóa z Čemeru, ktorý sa pri tejto príležitosti rozšírili o cinkotských spevákov. Po zaspievaní kytice slovenských ľudových piesní nasledovala prehliadka oblastného domu. O histórii národopisnej zbierky v Cinkote treba vedieť, že so zbieraním dobových predmetov, náradia, nábytku a krojov začali v miestnej Základnej škole Ilony Batthyányovej pedagógovia, žiaci a ich rodičia začiatkom šesťdesiatych rokov. Predmety boli desaťročia vystavené v pivnici školy a určitá časť, ktorá nepatrí vyslovene do oblasti miestnej tradičnej ľudovej kultúry, je tam vystavená dodnes. Pred niekoľkými rokmi bola založená nadácia „Za oblastný dom v Cinkote“, v rámci ktorej spojili svoje sily obyvatelia a obvodná samospráva, škola a miestna slovenská samospráva. Nakoniec obvodná samospráva financovala zakúpenie a rekonštrukciu typického starobylého domu, ktorý kedysi obývala rodina Slaukovcov, ako aj reštaurovanie pôvodných predmetov, vystavených dovtedy v školských priestoroch. Oblastný dom slávnostne odozdali na jeseň 2008. Od roku 2009 figuruje v publikácii Neziskovej verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, s.r.o., Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku. Múzeum využívajú aj na zamestnania pre deti (mimoriadne vyučovacie hodiny, remeselnícke dielne atď.). V rámci v klubu Klenotnica tradícií sa tu stretávajú rôzne generácie a zoznamujú sa s tradičnými remeslami. Prevádzkovatelia - základná škola a obvodná samospráva - sa snažia, aby okrem prehliadky výstavy si návštevníci mohli vybrať aj z rôznych programov, ktoré pripravujú v priestoroch oblastného domu. Na obrovskom dvore je kryté priestranstvo, na ktorom organizujú podujatia škola alebo slovenská samospráva, resp. ho prenajímajú na súkromné akcie.

Po prehliadke múzea sa začala bohoslužba v neďalekom evanjelickom kostole. Slovo Božie v slovenskom jazyku kázal evanjelický farár Atila Spišák zo Slovenského Komlóša a v maďarskom jazyku miestny farár István Vető. Miestny duchovný srdečne privítal prítomných, medzi ktorých zavítali aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik a parlamentný poslanec, dozorca miestneho evanjelického zboru József Szász. Po kázni Juraj Dolnozemský predniesol báseň, ktorú napísal na túto príležitosť. Potom odznela prednáška bádateľa miestnej histórie zo Slovenského Komlóša Juraja Szincsoka, ktorý prítomným priblížil literárnohistorickú činnosť evanjelického farára Pavla Valaského. Ako uviedol, o jeho životnej dráhe najpodrobnejšie dielo napísal Michal Žilinský z Békešskej Čaby. - Pavol Valaský sa narodil v malej hontianskej dedinke Baďan v roku 1742. Nadaný syn poddaných rodičov študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, Rimavskej Sobote a v Prešporku (Bratislave). Ako 25-ročný mladík sa vybral na univerzitu do Nemecka, aby v Lipsku študoval filozofiu, teológiu, dejiny a staré jazyky, čiže gréčtinu a hebrejčinu. Navštevoval aj univerzity v Halle, Wittenbergu a Berlíne, aby zozbieral čím viac materiálu k svojim štúdiám a plánovanému literárnohistorickému dielu. V roku 1769 prijal ponuku evanjelického zboru v Slovenskom Komlóši a tak sa stal duchovným na Dolnej zemi. Krátko po príchode do Komlóša sa oženil. Za manželku si vzal Zuzanu Katerínu Palumbény z Prešporku, kde sa aj konal svadobný obrad. Manželka mu porodila osem detí, dospelého veku sa dožili len Tereza, Alžbeta a Kristína. Po jedenástich rokoch pôsobenia v Slovenskom Komlóši zo zdravotných dôvodov Valaský lete v roku 1780 odišiel do Cinkoty. Prečo prijal túto ponuku? Jednak tu si mohol vybudovať úzke styky s literárnymi kruhmi v Budíne a dostal sa do blízkosti väčších knižníc a archívu, ktoré boli nevyhnutné k jeho výskumnej práci. Právom predpokladáme, že v Cinkote mal už predtým nejaké kontakty. Vieme totiž, že Cinkotu obývali slovenské rodiny z Dolnej Mičinej, z ktorých niektoré sa presťahovali na Dolnú zem, tak aj do Slovenského Komlóša. Prostredníctvom nich udržiaval styky s cinkotskými Slovákmi. V Cinkote neslúžil dlho, v roku 1783 odišiel do Gemera a stal sa duchovným v Jelšave, kde žil do konca svojho života - do roku 1824, - povedal Juraj Szincsok. Po jeho prednáške nasledoval referát parlamentného poslanca, dozorcu zboru Józsefa Szásza, ktorý predstavil Cinkotu.

Oslavy na počesť 270. výročia narodenia evanjelického farára Pavla Valaského sa skončili v modlitebni pri prestretých stoloch.

Andrea Szabová Mataiszová

Na rozšírenom zasadnutí Slovenskej samosprávy Budapešti

Zložil sľub nový poslanec

Ján Zsolnay je od 20. septembra novým členom Slovenskej samosprávy Budapešti. Takto už aj táto regionálna slovenská národnostná samospráva pracuje v plnom počte. K slávnostnému zloženiu sľubu došlo v priestoroch SSB na rozšírenom zasadnutí zboru, na ktorom sa zúčastnili aj viacerí predsedovia obvodných slovenských samospráv.

Ako je známe, vo voľbách roku 2010 mohli slovenskí elektori v hlavnom meste hlasovať za dve listiny. Koalícia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena a Klubu slovenských dôchodcov (Ozvena-KSD) má v sedemčlennom zbore 4, Únia slovenských organizácií v Maďarsku (Únia) 3 poslancov. Volebná komisia vypísala ustanovujúce zasadnutie SSB na 26. januára 2011. Prvé ustanovujúce zasadnutie však nebolo uznášaniaschopné, pretože na ňom boli prítomní iba traja poslanci. Opätovné ustanovujúce zasadnutie vypísala volebná komisia na 16. februára. Zúčastnili sa na ňom štyria poslanci koalície Ozvena-KSD, ktorí zvolili za predsedníčku doterajšiu vedúcu Zuzanu Hollósyovú. Od februára pracovali v zbore len štyria poslanci, čo však nebolo badať na vykonaných aktivitách. Bez problémov usporiadali tradičné aj nové podujatia, udržiavali styky so spoločenskými organizáciami pôsobiacimi v hlavnom meste, s cirkevnými zbormi, ako aj s obvodnými slovenskými samosprávami, ktorých predsedov pozývali na rozšírené zasadnutia. V novembri sa dve poslankyne Únie slovenských organizácií rozhodli zložiť sľub a teraz v septembri tak urobil aj posledný člen tejto koalície.

Na rozšírenom zasadnutí sa zúčastnila aj pracovníčka notárskeho úradu hlavného mesta Szilvia Bognárová, ktorá dozerala na legislatívny priebeh zasadnutia.

Po zložení sľubu nového poslanca prešli členovia zboru k ďalšiemu bodu rokovania. Ako povedala Z. Hollósyová, podpísanie dohody o spolupráci so slovenskými samosprávami, spoločenskými organizáciami a cirkvami je dôležité nielen pre udržiavanie právnych predpisov, ale dohody znamenajú body navyše aj v prípade udeľovania diferencovanej podpory pre jednotlivé zbory. Účastníci sa rozhodli podpísať dohodu o spolupráci pri organizovaní spoločných osláv Dňa budapeštianskych Slovákov na Vianoce a pri vydávaní dvojmesačníka Budapeštiansky Slovák. Predsedníčka zboru pripomenula, že s vydávaním dvojmesačníka majú finančné problémy, nakoľko v tomto roku dostali oveľa menej podpory tak zo Slovenska, ako aj z maďarských grantov. Na dôvažok, ako je známe, sa znížili aj financie pre miestne slovenské samosprávy, a teda aj pre budapeštianske obvodné slovenské volené zbory. Niektorí predsedovia tvrdili, že spolupráca je jednosmerná a členovia regionálnej samosprávy nenavštevujú podujatia v jednotlivých obvodoch. Napriek tomu všetci zúčastnení (na zasadnutí sa nezúčastnili predsedovia V., XI. XIV., XVI. a XX. obvodu) sa zhodli v tom, že je dôležité podpísať zmluvu o spolupráci.

Čo sa týka dvojmesačníka SSB, ten vychádza neprestajne 17 rokov. V posledných rokoch dostávajú na jeho vydávanie čoraz menej grantov a zlá finančná situácia národnostných obvodných samospráv tiež sťažuje jeho vydávanie. Každý pomáha podľa svojich možností, hoci neraz majú problémy aj s usporiadaním vlastných stálych podujatí a preto nemôže každý zbor podporovať vydávanie Budapeštianskeho Slováka, z ktorého možno vyjde v tomto roku dvojčíslo.

Na zasadnutí okrem iného odznelo, že samospráva XII. obvodu stojí pred míľnikom, nakoľko dve podujatia, ktoré naplánovala na tento rok, nemôže usporiadať kvôli finančným ťažkostiam. Ale spolu so SSB usporiada 7. novembra v priestoroch Slovenského inštitútu Sympózium pri príležitosti centenária Ladislava Sziklayho. Potom predsedovia jednotlivých zborov rad-radom vymenovali podujatia, ktoré usporiadajú ešte tento rok a o ktorých budeme priebežne informovať našich čitateľov.

(ef)

Tradičná svadba vo Veľkej Tarči

Spolok pre zachovávanie ľudových tradícií vo Veľkej Tarči v spolupráci s obecnou samosprávou usporiadal 22. septembra obecný deň v znamení tradičnej svadby. Cieľom podujatia bolo oboznámiť obyvateľov obce so slovenskými zvykmi a slovenskou kultúrou Veľkej Tarče.

Svadba je jednou zo zložiek tradičnej ľudovej kultúry, patrí do oblasti rodinných zvykov. V tradičnom spoločenstve bola veľmi významnou udalosťou a predchádzali jej dôkladné prípravy. Robili sa zabíjačky, piekli koláče, nasýpali periny, upratovali sa domy. Svadba sa konala len v určitom čase, napr. v období fašiangov alebo na jeseň, keď je čerstvé víno. V pôste a advente boli svadby zakázané. Svadby nebývali v stredy ani v piatky a za nevhodný čas sa považoval aj mesiac máj.

Nuž termín bol vhodný na usporiadanie tradičnej veľkotarčianskej svadby. Začala sa prípravnou fázou, zabíjačkou, šklbaním sliepok a pečením drobných koláčov, aby na svadbe mohli ponúkať pozvaných hostí. Folklórna svadba sa začala odobierkou pri domoch ženícha a nevesty na Kossuthovej ulici a pri Dedinskom múzeu v prítomnosti pozvaných hostí z Kerepešu, Malej Tarče, Čemeru a Ečeru. Svadobnú náladu pri dome nevesty navodili členovia dychovej kapely z Újhartyánu. Starejší Attila Gulyásik a Gábor Lukics vypýtali mladú nevestu Alexandru Vargovú pre ženícha Pétera Turányiho od rodičov Tündy Vargovej a Zsolta Balogha. Mladý pár spolu s krstným otcom Istvánom Fábiánom sa poďakoval rodičom.

Odoberali sa nasledujúcimi slovami:

Dobehol som ako zajac,

za to všetko, za vás najviac.

Za tú vašu dievku našu,

aby ste ju pripravili,

k tomu milému sobášu,

Amen.

Po odobierke starejší svadobnými vinšmi pustili mladý pár na sobáš.

Mladomanželia a hostia sa potom v krojovanom sprievode pohli k obecnému úradu, kde mladý pár zosobášila pracovníčka úradu Katalin Némethová. Mladomanželov potom svadobčania odprevadili na námestie pred evanjelickým kostolom. Tam ich pani farárka Alžbeta Nobiková zo Sarvaša zosobášila a požehnala a zároveň požehnala aj prítomných. Účastníci folklórnej svadby sa potom zišli v obrovskom stane pred Kultúrnym domom Mihálya Táncsicsa. Tu sa uskutočnil kultúrny program, v ktorom okrem miestnych slovenských telies vystúpili pozvané súbory z Kerepešu, Malej Tarče, Čemeru a Ečeru. Účastníci tradičnej svadby sa po svadobnej večeri zabávali a tancovali až do úsvitu.

Andrea Szabová Mataiszová

Svetový deň hudby

V pondelok popoludní sa priestory Slovenskej základnej a materskej školy v Sarvaši rozozvučali prekrásnou hudbou. Ľúbezné tóny vyčarili hudobné nástroje šikovných detí, ktoré zahrali melódie a piesne z celého sveta. Aula sa zaplnila do posledného miesta. Všetci s napätím a s obdivom počúvali krásnu hudbu a spev v podaní malých a veľkých talentovaných muzikantov. Umelecký zážitok všetkým prítomným s láskou pripravila Csilla Šindelová.

V roku 1975 medzinárodná organizácia UNESCO vyhlásila 1. október za Deň hudby. Stalo sa tak na podnet svetoznámeho huslistu Yehudi Menuhina. Odvtedy celý kultúrny svet žije v tento deň v znamení hudby. Naša škola sa každoročne zapája do tohto celosvetového hudobného festivalu, ktorý v deťoch aj v dospelých vytvára nádherný pocit krásy a ušľachtilosti z počutej hudby.

Do akcie sa s chuťou zapojili členovia školského spevokolu, ktorý má v repertoári ľudové piesne z Maďarska i zo Slovenska. Mladí citaristi dokonale zvládli hru na starodávnom hudobnom nástroji. Citara bola obľúbená vo všetkých spoločenských vrstvách. Prvé písomné záznamy sú doložené už v 14. storočí. Skladá sa z rezonančnej skrinky rôzneho tvaru, na ktorej je napnutých 10 - 16 strún, z nich tretinu tvoria melodické struny. Na položenej citare sa hrá tak, že brnkadlom rôzneho tvaru sa prechádza po všetkých strunách. Ľavou rukou sa doštičkou pritláča o hmatník s pražcami.

Na škole pracujú aj krúžky hry na píšťalke a harmonike. Piesne v ich podaní boli potešením pre každého v sále. Na koncerte vystúpili všetky deti, ktoré ovládajú hru na nejakom hudobnom nástroji

. Vypočuli sme si hru na zobcovej flaute, na priečnej flaute, na klavíri, na husliach, na gitare, ba aj na elektronickej gitare. Pani učiteľky predviedli svoje umenie skladbou z filmu Ružový panter štvorručnou hrou na klavíri. Výkony „umelcov“ odmenili prítomní dlhotrvajúcim a neutíchajúcim potleskom. Po skončení koncertu všetci odchádzali plní dojmov a nezabudnuteľných zážitkov.

Alena Červeňanská