Premýšľal len pri chôdzi a chodil veľmi málo…

Svetový deň chôdze v Sarvaši

Tieto slová však neplatia o účastníkoch akcie Svetový deň chôdze.

Túto akciu organizujú v Sarvaši od roku 2002. V nedeľu 7. októbra sa konal jubilejný ročník.

Podujatie organizujú Združenie mnohodetných rodín, Klub priateľov mesta Sarvaš a Zväz klubov technického a masového športu. Napriek tomu, že plagát pozýval ľudí na pochod v dostatočnom predstihu, tohto roku nebolo veľa účastníkov. Neprilákali ich ani slová: Chôdza je zdravá, chodiť vie ktokoľvek a v akomkoľvek veku. Prísť môže každý, nezáleží na tom, či je tučný, chudý, vysoký, nízky, alebo či pravidelne športuje. Zo slovenskej základnej školy sa do akcie zapojilo dvanásť nadšencov.

Fanúšikovia tohto podujatia sa stretli pred Miléniovou bránou. Vedúca Združenia mnohodetných rodín Hajnalka Gombarová rozdala všetkým tričká s nápisom Deň svetovej chôdze, čokolády, kekse, cukríky, ale aj jablká. Deti sa najviac tešili sladkostiam, niektoré ich aj hneď zjedli. Trať merala 13 kilometrov a viedla historickým chodníkom. Zaujímavých bolo 15 staníc, na ktorých vždy niekto prečítal text napísaný na tabuľkách. Cítili sme sa ako na hodine dejepisu. Cesta pokračovala po násype mŕtveho ramena rieky Kereš. Majiteľ jednej nádhernej chatky, kde rástli ovocné stromy, nás ponúkol sladkými a šťavnatými jabĺčkami.

Žiak šiestej triedy Zsolt Bak zbieral jesenné plody, lieskovce a orechy. Našiel jednu hlávku slnečnice a bol veľmi milý, lebo každého ponúkol semienkami, ktoré boli síce trochu mäkké, ale chutné. Celou cestou niečo nachádzal, ale najviac sa tešil z bambusu, ktorý si odrezal a odniesol domov. Najmladšou účastníčkou pochodu bola žiačka druhej triedy Gréta Vaškorová. Veselo poskakovala popri svojej mamičke Tímee Vaškorovej. Vždy veselo zakričala, keď niečo zaujímavé zbadala. Jej pozornosť najviac upútal malý zajko, ktorý sa skrýval pod kríkom. Náš príchod ho vyplašil a tak rýchlo zmizol. Pani učiteľka Katarína Kondačová jej ukázala zaujímavú rastlinu, takzvanú papučku. Kvet sa otvoril pri stisnutí a pri vložení prsta sa sám od seba zatvoril.

Počasie bolo ideálne ako v básni: Jeseň je bohatá, listy má zo zlata, ale tie nepadali do blata, ale rovno na nás. Vetrík pofukoval, slniečko teplo hrialo.

Pred vchodom do arboréta sa pani učiteľka Anika Podaniová osviežila vodou, ktorú jej zo studne pomáhala pumpovať piatačka Szabina Arnoczká. Všetci na nich s údivom pozerali, pretože niektoré deti ešte nevideli takú studňu. V chôdzi sme pokračovali novým chodníkom, po okraji ktorého boli umiestnené lavičky a trocha sme si mohli aj oddýchnuť. Pes Rozálie Kopášovej sedel tiež unavený a už nevyskakoval po deťoch tak ako počas celej trojhodinovej cesty. Pod košatým orechovníkom sme si nazbierali orechy. Po príchode do cieľa každý išiel domov. Niekto autom, niekto na bicykli, a niekto pešo. Každý sa príjemne unavil a dobre sa cítil. Najväčšou odmenou pre nás všetkých bol pobyt na čerstvom vzduchu a príjemný pocit z krásne prežitého dňa.

Zlatica Lišková

Obnovený náhrobný kameň v Ečeri

Slovenská samospráva v Ečeri reštaurovala starý náhrobný kameň, ktorý objavili hrobári v lete tohto roku v zadnej časti miestneho cintorína pri kopaní hrobu. Po reštaurovaní sa náhrobný kameň Istvána Slifku dostal medzi starobylé ečerské náhrobné kamene, ktoré sú umiestnené na Starom cintoríne. Pohrebisko sa už jedenásty rok obohacuje o staré náhrobné kamene. Pri príležitosti sviatku Všetkých svätých Slovenská samospráva v Ečeri aj tohto roku usporiada slávnostnú omšu na počesť predkov, po ktorej bude pri cintoríne pobožnosť s vážnou hudbou.

Andrea Szabová Mataiszová

V tento deň sa mračilo len nebo

Koncom septembra zvolala pani zástupkyňa čabianskej slovenskej školy Mária Cégéňová svoj tím. Dali hlavy dokopy a pripravili program tradičného Dňa zdravia. Zorganizovali ho v tom najvhodnejšom čase, keď slnko pomaly zaťahovalo svoje lúče a na nás zo všetkých strán začali poľovať bacily a vírusy.

Všetci, teda žiaci, učitelia i niekoľko rodičov, sme sa zišli v telocvični, kde sme sa spoločne rozcvičili. Nebolo to len také pokojné dvíhanie nôh a krútenie hlavy, začali sme veru zhurta, zumbou. Keď to už vyzeralo, že aspoň polovica cvičiacich našla spoločný rytmus, bol koniec. Koniec cvičenia, Deň zdravia ešte len začínal. Po spoločnom pohybe sme sa zhromaždili v jedálni, kde bol štart „Cesty zdravia“. Boli dve, na jednu sa vydali žiaci 1. až 5. ročníka. Nikto nešiel sám, ale spolu s kamarátmi, ktorí si vylosovali rovnakú farbu. Na ceste, ktorá sa tiahla celou školskou budovou, bolo niekoľko zastávok. Na nich si všetci účastníci potrápili svoje hlavičky - otestovali svoje vedomosti o vode i zo slovenčiny, spoznávali zeleninu, riešili hádanky, spájali príslovia a porekadlá, formovali plastelínu a čistili si zuby. Na ceste za čo najvyšším počtom bodov mohli ochutnať liečivé bylinkové čaje a zdravé chlebíky, vyskúšať si viaceré ľudové hry a absolvovať základné lekárske vyšetrenie - meranie krvného tlaku, cukru a tuku. Na konci cesty stáli policajti, ktorí im ukázali, ako treba predchádzať úrazom, a so samostatným programom vystúpili i policajné psy. Deti boli veľmi šťastné, keď mohli pohladkať šikovné zvieratá.

 „Cesta zdravia“ žiakov druhého stupňa a gymnazistov bola trošku náročnejšia. Po zoskupení podľa farieb sa museli členovia dohodnúť na originálnom názve. Ukázalo sa, že dosiahnuť zhodu nie je nemožné. Potom ich čakalo hádanie, aké koreniny sú ukryté vo vrecúškach, príprava reklamy o zdravom spôsobe života, testovanie obratnosti a zručnosti, rozvíjanie slovnej zásoby slovenčiny a účasť na kvíze o škodlivej náruživosti. Naším najobľúbenejším stanovišťom bolo to, kde sa museli žiaci rozhodnúť, ktorá potravina je zdravá a ktorá je škodlivá.

Pred obedom sme sa zhromaždili v jedálni na vyhlasovaní výsledkov. Všetci sme dostali darčeky, perá a zdravé sladkosti. Na záver nás čakalo ešte jedno prekvapenie, vystúpenie skupiny capoeiry, ktorá predstavila afro-brazílske bojové umenie. Deň sa vydaril, každý z nás sa aktívne zúčastnil na programoch a nikomu nevadilo, že práve v ten deň celé predpoludnie pršalo. Dúfajme, že budúci rok bude prítomné aj slniečko.

Zsani Szószkiová a Réka Kovácsová, študentky 12. triedy

Prvotná je vôľa Slovákov žijúcich v Maďarsku

Predseda ÚSŽZ Igor Furdík pre Ľudové noviny hodnotí svoju okružnú cestu po našich školách

Alkár, Veňarec, Budapešť, Mlynky, Sarvaš, Veľký Bánhedeš, Békešská Čaba, Slovenský Komlóš, Dunaeďház... Takúto okružnú cestu po Maďarsku absolvoval v dňoch 9.-11. októbra predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík. V takomto rozsahu sa ešte žiadny predstaviteľ Úradu v minulosti nezaujímal o stav, kvalitu, aktuálne potreby a perspektívy výučby slovenského jazyka v školách v tých obciach a mestách Maďarska, kde žije početnejšia slovenská národnosť. I. Furdík zhrnul svoje skúsenosti a náhľady v odpovedi na otázky ĽN.

- Určite ste odchádzali na cestu s istými očakávaniami. Aká je oproti nim skutočnosť?

- Jednoduchá odpoveď by bola - iná. Asi by sa patrilo povedať aj v čom. Po prvé, samotná otázka „Čo je národnostné školstvo?“, má diametrálne odlišné odpovede na Slovensku a v Maďarsku. Národnostné školstvo na Slovensku znamená, že výučba všetkých predmetov sa vedie v jazyku menšiny, od materskej školy až po univerzitu. V Maďarsku to je ináč: národnostné školstvo je to, keď sa príslušníci národnostnej menšiny učia všetky predmety ako v každej inej maďarskej škole, teda po maďarsky a navyše majú možnosť učiť sa, či venovať sa slovenskému jazyku, prípadne slovenským reáliám štyri, resp. päť hodín týždenne. Po druhé, mal som možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí ešte i dnes hovoria pekne po slovensky, žiaľ, zväčša išlo o ľudí staršej a strednej generácie. Potešilo ma tiež nadšenie učiteľov týchto národnostných škôl pre ich prácu. Videl som deti, ktoré slušne v škole pozdravia dospelého. Videl som niekoľko dobre zariadených slovenských národnostných škôl. Spôsobilo mi potešenie, že existujú obce, kde miestna samospráva robí všetko pre udržanie takejto školy, teda z obecného rozpočtu môže i chce takúto školu dofinancovať. Prekvapilo ma, že dnes, prakticky dva mesiace predtým, ako by mala nastať nová situácia vo fungovaní školstva a teda aj národnostného školstva, sa nevie takmer nič určitého o tom, ako by mal celý systém fungovať po novom. Vycítil som na viacerých miestach obavy z budúcnosti. To nie je dobré.

Pomôcť sa dá len tomu, kto má o to záujem

- Akiste je veľa príčin, prečo je stav, povedzme, neutešený. Je v tom rozdiel v jednotlivých regiónoch?

- V prvom rade je dôležitá vôľa a želanie vás, Slovákov žijúcich v Maďarsku. Vždy a všade zdôrazňujem, že na vás hľadíme ako na lojálnych občanov štátu, v ktorom žijete a ktorého ste občanmi. Zrejme aj preto vnímame ináč otázku dvojitého občianstva. Vychádzame tiež z toho, že máte pozitívny vzťah k Slovensku. Preto tiež v súlade s medzinárodnými zvyklosťami a dohodami poskytujeme podporu Slovákom žijúcim v Maďarsku. Všeobecne však platí, že pomôcť sa dá len tomu, kto chce, aby sa mu pomohlo, napríklad aj v udržiavaní jeho národnej, kultúrnej a jazykovej identity. S právami je to tiež tak, že deklarovať sa dá mnoho vecí, alebo princípov. Nakoniec však výsledok ukáže až samotná prax. Je rozhodne potešiteľné, že v Maďarsku ešte stále žijú Slováci, znovu zdôrazňujem, lojálni občania svojho štátu, Maďarska. Veď to bol nedávno v Mlynkoch premiér Viktor Orbán, ktorý povedal, že je hrdý na to, že ešte takto znie spevná slovenčina. Len na okraj poznamenávam, že pokiaľ mám vedomosť, prakticky vo všetkých obciach, kde žijú Slováci, zvíťazil Fidesz.

- Budapeštianska a békeščabianska škola by mali byť výkladnou skriňou, akýmsi centrom, ktoré určuje smer, je vzorom, priťahuje deti z ostatných regiónov. Je to tak, alebo aj v týchto školách cítiť úpadok záujmu o slovenčinu?

- Spomínané dve školy sú naozaj ako objekty peknými ustanovizňami. Podľa toho, čo som počul, je tiež vidieť určitý zvýšený záujem o štúdium na týchto školách. Ja vychádzam z toho, že každá „slovenská“ škola má byť predovšetkým dobrá a potrebná škola. Znalosť slovenského jazyka je nepochybne tiež potrebné zlepšovať. V tom je akási „pridaná“ hodnota týchto škôl. Počul som však aj upozornenia, že práve vo výučbe slovenského jazyka hrozí výpadok jednej či dvoch generácií učiteľov. Viete, i ja sám si často kladiem otázku, prečo sa niekto učí slovenčinu, alebo sa v nej zdokonaľuje. Všeobecne sa jazyky učíme preto, lebo sú pre nás bránou do iných „svetov“. Ten slovenský je dnes úspešný, funkčný. Veď sme to boli my samotní, ktorí sme sa pričinili o to, že dnes, po dvadsiatich rokoch, máme štandardný štát Slovensko. Štát, ktorý sedí za jedným stolom s inými štátmi vo všetkých relevantných medzinárodných organizáciách. Nikto nám nič nedaroval. Čo máme, dosiahli sme sami. Dnes v mnohých oblastiach môžeme byť ostatným aj dobrým príkladom, povedzme, aj v menšinovom školstve. O úspešnosti Slovenska hovoril aj premiér V. Orbán v Mlynkoch. Myslím si, že máme byť na čo hrdí aj zo svojej histórie, aj z výsledkov v súčasnosti. Máme čo ukázať a ponúknuť, je naozaj na čo byť hrdí. Pričom vidím rozdiel medzi hrdosťou a namyslenosťou, rovnako ako medzi principiálnosťou a tvrdohlavosťou. Iste nie sme ideálni, ani dokonalí. Ale aj to je veľká hodnota, že si tieto nedostatky vieme priznať. Dnes sa nemusíme hanbiť hlásiť sa k slovenským koreňom, možno to tak v minulosti nebolo, ale dnes je to tak.

Dôsledok prístupu zhora?

- Ktoré extrémne prípady by ste uviedli z vašej návštevy: kde je situácia najlepšia a kde najhoršia?

- Odpoviem krátko: najlepšia sa mi javila situácia napríklad v Sarvaši, ťažká, až beznádejná, so „slovenskou“ školou v obci Veľký Bánhedeš. Nie je to len zásluha resp. vina miestnych, nedá sa nič robiť, ale v oboch prípadoch, v každom však z opačného hľadiska, je to aj dôsledok prístupu alebo podmienok, ktoré prišli „zhora“.

- Aké predbežné závery ste si urobili po okružnej ceste a aký bude z nej výstup, čo by ste navrhovali do budúcnosti?

- Závery sú v súlade s mojím poznaním a s medzinárodnými záväzkami ako ich chápeme my. Za starostlivosť - politiku voči menšinám zodpovedá štát, v ktorom menšiny žijú. My vieme, že nič sa nedá dlhodobo udržiavať umele, preto hovoríme o vôli tých, ktorých sa má aj naše úsilie, napríklad v Maďarsku, týkať. Sú aj prirodzené javy, napríklad demografia, migrácia a podobne. Vidíme a poznali sme však aj to, že sú možnosti podporiť rôzne aktivity a projekty. O viacerých sme priamo na mieste vždy aj hovorili. Je však potrebné písať projekty. Presnejšie informácie o postupoch a pravidlách nášho dotačného systému sa dajú nájsť na webovej stránke Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

G. M. P.

Békešská Čaba

Počas pracovnej návštevy Békešskej Čaby navštívil predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík v spoločnosti generálneho konzula SR v Békešskej Čabe Štefana Daňa a predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Jána Fuzika slovenské gymnázium, základnú školu, materskú školu a žiacky domov. Spevom a veršami ich privítali žiaci všetkých troch stupňov tejto výchovno-vzdelávacej inštitúcie. V mene žiakov vzácneho hosťa pozdravila študentka 11. triedy Miriam Bukranová. Poďakovala za pomocnú ruku a odovzdala dar, ktorý zhotovili jej spolužiaci ako spomienku na pobyt v slovenskej Békešskej Čabe. Po stretnutí s predstaviteľmi slovenských samospráv okolitých obcí si hostia so záujmom pozreli zrekonštruované priestory školy, vrátane kuchyne, ktorá podľahla najnovším módnym trendom len pred pár týždňami. Svoje bezprostredné vizuálne dojmy mohli konfrontovať s reálnou situáciou v oblasti výučby. Vo veľmi srdečnom a otvorenom rozhovore riaditeľka Edita Pečeňová informovala hostí o organizačnej štruktúre školy, o zvyšujúcom sa počte žiakov v materskej a základnej škole, o výchovnom a vzdelávacom procese i o ďalších aktivitách, ktoré sa zrodili na pôde tejto inštitúcie - o projekte Pedagogického metodického centra CSSM Nadácia pre nadaných, cieľom ktorej je zabezpečiť kontinuitu vzdelávania v slovenskom jazyku, i o vydávaní učebníc a iných učebných pomôcok pre národnostné školy v Maďarsku. Hostia sa zaujímali aj o možnosti maturantov pokračovať v štúdiu na vysokých školách v Maďarsku, ktoré pripravujú budúcich učiteľov slovenských národnostných škôl. Prekvapilo ich, že kritériá prijatia sú temer rovnaké ako na medicínu či právo. V posledných rokoch je pre absolventov čabianskeho slovenského gymnázia oveľa atraktívnejšie štúdium na univerzitách na Slovensku, kde bez väčších problémov zvládnu prijímacie skúšky a študujú ako štipendisti vlády Slovenskej republiky. Toto stretnutie otvorilo ďalšie dvierka spolupráce s Úradom pre Slovákov v zahraničí, veríme, že na nasledujúcom stretnutí budeme môcť predstaviť nové projekty a pochváliť sa novými úspechmi na poli výchovy a vzdelávania slovenskej dolnozemskej inteligencie.

Z. Benková

Sarvaš

Ak sa pozriem vôkol seba, od trávy až po koniec neba,
uvidím to, na čo hrdá som... lúky, stromy, polia a môj rodný dom…
V prítmí starých chrámov, v tôni hviezd, dýcham slávu slovenských miest.
Tebe, Slovensko krásne, my, potomkovia Slovákov, naše srdcia navždy dáme.

Týmito vrúcnymi slovami žiaci Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši privítali 10.októbra vzácnych hostí. Pracovná cesta delegácie Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí bola dôležitým spestrením pracovnej atmosféry, ktorá na tejto slovenskej škole nikdy neutícha. Členmi delegácie boli predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík a teritoriálna expertka Magdaléna Janíková. Sprevádzali ich predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Budapešti Ján Fuzik a generálny konzul SR v Maďarsku Štefan Daňo. Žiaci si uctili vzácnych hostí dôstojným a pestrým kultúrnym programom. Priestormi školy znela ľubozvučná slovenčina v podobe básní, piesní a hovoreného slova. V programe sa predstavil súbor mladých citaristov, sólo zaspievala Adriana Molnárová, báseň o Slovensku zarecitoval Dominik Šinka, žiaci 7. B predviedli zborovú recitáciu básne Daniela Heviera: Veľké myšlienky malého človeka. Záver patril žiakom školského spevokolu, ktorí rozveselili prítomných slovenskými ľudovými piesňami pod vedením učiteľky Csilly Šindelovej v sprievode citaristov školy pod taktovkou Jána Galáta. V nasledujúcej chvíli patrilo slovo riaditeľke slovenskej školy Zuzane Medveďovej, ktorá hostí srdečne privítala, vyjadrila úprimnú radosť zo stretnutia. Hostia si v sprievode pani riaditeľky so záujmom prezreli priestory školy, jednotlivé triedy a odborné učebne. Škola je moderná a veľmi dobre technicky vybavená. Žiaci školy sú vedení k láske k slovenskému jazyku, ku zvykom, ku kultúre, k histórii a k úcte k svojim predkom. Tento cieľ pomáhajú naplniť všetci učitelia školy na čele s pani riaditeľkou Zuzanou Medveďovou. K ovládaniu spisovnej slovenčiny žiakov v nemalej miere prispievajú aj hosťujúce učiteľky Eva Labišáková, Alena Červeňanská a Dana Lukáčiková. Vzácna návšteva sa so záujmom a úctou zastavila pri bronzovej soche Milana Rastislava Štefánika v leteckej uniforme na priečelí slovenskej základnej školy, ktorého meno sa úzko spája s mestom Sarvaš. Príjemné popoludnie pokračovalo neformálnym stretnutím v sídle miestnej slovenskej samosprávy a spolku sarvašských Slovákov Vernosť, ktoré pripravil predseda slovenského voleného zboru Tibor Mótyán. Veríme, že takéto stretnutia budú prínosom v šírení ľubozvučnej slovenčiny a prinesú námety a inšpirácie na projekty podporujúce rozvoj vzdelanosti v slovenskom jazyku.

Alena Červeňanská

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Skapal kôň?

Skapal pes - hovorí sa v novinárskom žargóne, keď sa nič nedeje, keď nie je o čom hovoriť či písať. Takýto stav býva v slovensko-maďarských vzťahoch málokedy. Alebo aj keď bývavalo dakedy ticho, bolo skôr zlovestné a každú chvíľu sa dala očakávať búrka. Niekedy iba v lyžičke vody. No kauza, ktorá vošla do dejín diplomacie ako „prezidentská otočka“, nie je marginálna. Prezident Maďarskej republiky kráča po komárňanskom moste a v jeho polovici mu zahatajú cestu. Nepustia ho ďalej, na územie Slovenskej republiky. Musí sa otočiť. Prežíva to ako potupu. Jeho zvolanie („Ešte sa vrátim!“) však nevyznieva hrozivo, skôr groteskne. Nasledujúca vlna rozhorčenia dosahuje takmer také výšiny, ako prehradenie Dunaja pri Čunove práve pred dvadsiatimi rokmi („Ukradli nám Dunaj!“).

Nuž, vec sa dostala až na Európsky súd v Luxembursku, ale až potom, čo Európska komisia odmietla pokarhať Slovensko. Hoci aj súdny verdikt možno vysvetľovať tak i tak, predsa prevláda interpretácia, že „víťazom“ sa stalo Slovensko, pretože prezident Sólyom sa nemôže len tak korzovať cez hranice ako súkromná osoba, je prezidentom aj vtedy, keď sa náhodou prechádza po komárňanskom moste so zámerom odskočiť si na druhú stranu, do Komárna, k najnovšej soche zakladateľa (uhorského) štátu, prípadne si pritom kúpiť desať deka tresky a dva rožky. Nie, veď mal okolo seba aj zvyčajný prezidentský sprievod. Takže slovenská strana mala nárok vysloviť nesúhlas s jeho pobytom na území SR a nevpustiť ho.

Taký je verdikt z Luxemburgu, čo by som ja nepovažoval za víťazstvo. Ani by som ho neoslavoval, hoci politici v Bratislave boli dosť zdržanliví, to je fakt. Bola to totiž najtemnejšia scénka vzájomných vzťahov. Už vtedy som bol zdesený z toho, že totálne zlyhala komunikácia. Azda neodkázali z Bratislavy, že 21. august je citlivý dátum, deň začiatku okupácie v roku 1968 za účasti maďarských vojsk? Alebo tento argument vyskočil až po afére? Skutočným dôvodom nebola náhodou nervozita z toho, že hlava cudzieho štátu chce v duchu a symbolicky pripojiť Komárno ku Komáromu? Nemal okolo seba L. Sólyom ľudí, ktorí by mu to boli vysvetlili? Čo? Citlivosť Slovákov, čo ich irituje, prípadne prečo. Alebo ho nezaujímal ani jeden - vyslovený či zamlčaný - argument? Provokácia? Arogancia? Ignorancia? Výsledok vyvolal zármutok, rovnako nepotešil ani luxemburský verdikt.

Prípad sa skončil, rýchle zabudnime. Podľa obľúbeného dakotského úslovia: keď si všimneš, že ti skapal kôň, zlez z neho...

Potulky Išasegom

Uprostred septembra usporiadala Slovenská samospráva v Išasegu už desiate Potulky Išasegom. Do tohto kvízu sa zapájajú predovšetkým obyvatelia mesta, dospelí i deti. Učiteľky Základnej školy J. Damjanicha pripravili úlohy a zostavili zoznam otázok. Vo dvore pamiatkového domu čakali účastníkov členovia klubu dôchodcov v miestnom ľudovom kroji. Prítomných v mene zastupiteľského zboru mesta privítal pracovník mestského úradu István Horváth, ktorý ich v krátkosti informoval o priebehu akcie. Prvou zastávkou bol pamiatkový dom, po ňom nasledovali židovský cintorín, kostol sv. Martina, Kultúrny dom J. Dózsu, reformovaný kostol, súkromná národopisná zbierka Mihálya Németha, obecné múzeum a zase pamiatkový dom. Organizátori rozdali viac ako 250 zoznamov úloh, ktoré po zodpovedaní otázky na jednotlivých zastávkach potvrdili pečiatkou a podpisom.

V mene organizátorov chcem poďakovať predsedníčke slovenskej samosprávy Kláre Fuferendovej, vedeniu mesta, duchovným, pracovníkom kultúrneho domu, v základnej školy a všetkým dobrovoľníkom, ktorí sa podieľali na úspešnom priebehu Potuliek Išasegom.

(Piroska Mészárosová - aszm)

Porada osvetových pracovníkov v Kestúci

O dobrých skúsenostiach a o aktuálnych programoch

Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy spolu s obecnou a slovenskou samosprávou v Kestúci usporiadali v polovici októbra pracovnú poradu osvetových pracovníkov. Vo vlani obnovenom kultúrnom dome privítala prítomných predsedníčka župného slovenského zboru Mária Nagyová, ktorá konštatovala, že porada je prvá svojho druhu v tomto regióne, ale mienia v nej pokračovať. Zároveň privítala župného národnostného radcu Emila Újházyho a člena župného valného zhromaždenia Csabu Winkfeina.

Históriu osady a spoluprácu medzi obecnou a Slovenskou samosprávou v Kestúci predstavil starosta Lajos Gaál. „Prakticky všetky programy organizujeme spolu. Robíme ich pre Kestúčanov, nikdy sme sa nepozerali na to, či sú pôvodní obyvatelia, alebo prisťahovalci. Snažíme sa tak pracovať, aby to bolo dobré pre všetkých. Máme svoje tradície, ktoré si chceme a budeme zachovávať. Uznávame iba jednu stranu a to je kestúcka,“ povedal starosta a dodal, že ich prvoradou úlohou je usporadúvať podujatia pre občanov bez rozdielu na ich vek, národnosť, či pohlavie. Ako príklad pripomenul nielen tradičné akcie, ako napríklad oberačku a omše, ale aj Deň otcov, ktorý organizujú už tretí rok. Tretia júnová sobota patrí v Kestúci športu, súťažiam a hrám od najmenších po najstarších obyvateľov. Veľmi dobrá je spolupráca nielen medzi obecnou a slovenskou samosprávou, ale aj s cirkvou. Čo sa týka plánov do budúcnosti, pripomenul, že by chceli rozdeliť zbierku Dedinského domu na výstavou miestnej histórie a národnostnú expozíciu, ktoré sú teraz pod jednom strechou. O úlohách a roli oblastných domov v kultúrnom živote osady hovorila muzeálna pedagogička tatabanského múzea Eva Kovácsová, ktorá na viacerých projektoch spolupracuje s členkou tamojšej slovenskej samosprávy a vedúcou regionálneho kultúrneho strediska Osvetového centra CSSM (RKS OC CSSM) v Bánhide Ruženkou Izingovou Pružinovou a spolu poriadajú rôzne podujatia a kurzy. „Svet je okrúhly celok, v ktorom všetko so všetkým súvisí a preto všetky informácie treba dať do kontextu. Múzeum k tomu poskytuje široké možnost,i“ povedala na margo prezentácie muzeálnej činnosti zameranej na žiakov. Hlavným cieľom stretnutí je podľa nej cez zážitok sa dostať k vedomosti. Na záver priblížila spoločné aktivity s RKS OC CSSM v Bánhide, ako napríklad spomienka na katolíckeho farára Jozefa Fiebu, ktorý sa zúčastnil revolúcie roku 1848 a preto bol prenasledovaný. Všetky triedy Základnej školy M. Jókaiho a Tatabányi-Bánhide, kde sa vyučuje slovenčina, sa zúčastnili na mimoriadnej hodine v oblastnom dome. „Treba vymyslieť také aktivity, ktoré sa môžu stať súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu,“ dodala, aby školy mohli úzko spolupracovať s oblastnými domami.

V diskusii vysvitlo, že vedúci oblastných domov sa snažia spolupracovať so školami, napríklad v Síleši už tri roky poriadajú Jarmok na Michala, na ktorý žiaci školy a škôlkári pripravia darčeky, školáci prinesú rôzne drobnosti, džemy, koláče, ktoré si potom kupujú návštevníci jarmoku. Príjem zostane výchovno-vzdelávacím inštitúciám. V peci, ktorá sa nachádza na dvore, pečú chlieb, langoše a za symbolickú cenu ich predávajú. Na Martina sa deti oblečú do masiek a zúčastňujú sa na lampiónovom sprievode.

Čoraz viac osád má vlastné národopisné múzeum, ktoré úspešne spolupracuje so školou.

Ďalšou prednášateľkou bola R. Izingová Pružinová, ktorá hovorila o svojich skúsenostiach v národnostnej práci. Metódy, ktoré spomenula, poskytujú zážitok nielen deťom, ale aj dospelým. Často sa im ani nechce odísť. Takou akciou je napr. fotografovanie v kroji. „Miestna komunita zohráva dôležitú úlohu - treba si s ňou nájsť spoločnú reč. Musíme dobre komunikovať s občanmi a to nielen preto, aby sme mali publikum na svojich podujatiach, ale aj preto, aby sme získali ich priazeň. Miestni podnikatelia majú bližší vzťah ku komunite ako multinacionálne firmy, na nich sa treba obrátiť pri hľadaní sponzorov. Okrem toho je dôležité klásť veľký dôraz na spoluprácu s miestnou občianskou sférou: treba ju informovať o svojich aktivitách a prípadne vytvoriť spoločný pracovný plán,“ povedala. Na konci prednášky navrhla, aby pripravili katalóg slovenských publikácií vydaných v župe a župnú dokumentačnú zbierku. Do tejto zbierky by posielali svoje publikácie všetky slovenské kultúrne stánky, fungujúce v regióne bez ohľadu na to, či ide o samosprávy, oblastné alebo kultúrne domy.

Predsedníčka kestúckej slovenskej samosprávy a riaditeľka kultúrneho domu Valéria Gaálová Karová informovala prítomných o ich tradičných programoch. V kultúrnom dome mávajú skúšky členovia 41-ročného pávieho krúžku, mladí i dospelí divadelníci, ale aj členovia stolno tenisového klubu. Okrem toho pravidelne organizujú výstavu ručných prác miestnych žien a úzko spolupracujú so školou a materskou školou nielen v priestoroch kultúrneho domu, ale aj mimo neho. Každý rok vydávajú zborník podujatí, ktorý môže slúžiť ako kronika. Na záver odovzdala prítomným publikáciu o ľudových zvykoch, ktorú v tomto roku vydali spolu s obcami Plavé Vozokany a Medvecké zo Slovenska.

Posledným prednášateľom bol odborník na protipožiarnu ochranu a bezpečnosť práce Róbert Dobai. Vo svojej prednáške sa zameral na ochranu proti katastrofám a jej legislatívne pozadie v súvislosti s organizovaním akcií. Z hľadiska zabezpečenia podujatí existujú tri skupiny: akcie na voľnom priestranstve bez ohľadu na počet účastníkov, podujatia, ktorých usporiadanie nezodpovedá organizačnému poriadku inštitúcií (napríklad organizovanie jarmokov v kultúrnych domoch) a akcie s viac ako 300 účastníkmi. V prípade takýchto podujatí treba odoslať regionálnemu úradu projekt na ochranu proti katastrofám 30 dní vopred.

Porada sa skončila voľnou diskusiou účastníkov.

(ef)

Kalvária a drevené vyrezávané kríže v Detve

Mesto Detva sa nachádza vo vrchovine Detvianskeho predhoria Poľany a je známe hlavne folklórom. V lete tu prebiehajú chýrne Folklórne slávnosti pod Poľanou, ale ak mesto navštívite na jeseň, môžete sa kochať v prekrásnych cirkevných a umeleckých pamiatkach. Sú to medziiným Kalvária a drevené vyrezávané kríže.

Kalvária bola v Detve vybudovaná roku 1910 a nachádza sa na malom kopčeku nad cintorínom, kde začínajú jej prvé zastavenia. Posledné zastavenia sú umiestnené pozdĺž malého chodníka na vrcholku kopčeka, kde sa nachádza kaplnka. Jednotlivé zastavenia sú murované so sedlovou strieškou a presklenými nikami s jednotlivými výjavmi krížovej cesty. Sedlovú strechu kaplnky zakončuje drevená zvonica so zvonom z roku1935. Kalvária bola zrenovovaná roku 2007.

V priestore cintorína a kalvárie je umiestnená expozícia drevených vyrezávaných krížov. Umelecké cítenie detvianskych ľudí sa dostalo do sveta najmä prostredníctvom pestrých výšiviek a vyrezávaných krížov. Náhrobné a prícestné drevené kríže v Detve a okolí z 19. a 20. stor. sú regionálnou osobitosťou. Ich tvorba siaha až do stredoveku, kedy sa používali na označenie hrobu a ich charakter dotvorilo 18. stor., kedy sa baroková kultúra v Detve a okolí odrazila vytvorením zľudovelého baroka. Staršie aj novšie kríže sa nachádzajú na miestnom cintoríne, časť najhodnotnejších bola po ich obnove premiestnená ako Expozícia drevených náhrobných krížov ku Kalvárii nad cintorínom. Ich výrobcami boli zruční chlapi z dediny, medzi nimi v 20. rokoch 20. stor. vynikal Jozef Fekiač. Majster tvoril nielen pre Detvu či okolité obce, ale aj pre Slovenské národné múzeum v Martine a jeho 60 krížov je na symbolickom cintoríne vo Vysokých Tatrách. Kríže boli známe najprv ako náhrobné, neskôr sa podľa nich začali vyrábať omnoho vyššie prícestné kríže. Stavali sa popri cestách, pri školách, v častiach chotárov, ba i na súkromných pozemkoch. Sú zhotovované z dreva, ktoré bolo v minulosti najpoužívanejším materiálom v ľudovom staviteľstve a tradičnej ľudovej kultúre regiónu. Zdobené sú vyrezávanými ornamentmi a ich kolorovaním. Na cintoríne v Detve sa striedajú jednoduchšie podoby krížov - jednofarebné a jednoducho zdobené, s krížami bohatšie zdobenými hlbokým vruborezom a farebnými ornamentmi. Geometrické a rastlinné ornamenty a kresťanská symbolika zdobia prednú, ale aj bočné steny kríža. Z ornamentov sa najčastejšie vyskytuje trojlist, kvietok, lístky, vinič so strapcami hrozna, srdce, svietnik, rozeta s kruhom, voluta, slimák, prstenec, vlnovka a Sviatosť oltárna. Nedostatočná starostlivosť o tento pamiatkový súbor v minulosti a jeho zlý stav vyvolalo potrebu obnovy, ktorú zabezpečilo mesto Detva. Reštaurovaniu krížov a výrobe malých stolových krížov a miniatúrnych príveskových krížikov, ktoré sú napodobeninami tradičných prícestných krížov, sa v súčasnosti venuje Milan Malček z Detvianskej umeleckej kolónie.

Detvianske náhrobné i prícestné kríže sú chránenou kultúrnou pamiatkou. Roztrúsené sú po celom Slovensku a zviditeľňujú Detvu. Tie, ktoré sú ojedinele roztrúsené po Európe, zviditeľňujú Slovensko.

(sprac. Andrea Szabová Mataiszová)

Sládkovičovčania v Čorváši

Samospráva mesta Čorváš, miestny slovenský volený zbor, Spolok čorvášskych Slovákov a Spolok na ochranu záujmov dôchodcov v Čorváši boli 14. až 16. septembra hostiteľmi členov Klubu dôchodcov v Sládkovičove na čele s Martou Budaiovou. Dôchodcovia začali spolupracovať pred dvanástimi rokmi. Za toto obdobie uskutočnili rad obsažných programov a získali množstvo pekných zážitkov. Nadviazali priateľstvá, ktoré sa rokmi prehĺbili a dnes už akoby tvorili jednu veľkú rodinu.

Počas letnej návštevy Čorvášanov v Sládkovičove hostitelia vyslovili prosbu, že by radi navštívili mestá Békešskú Čabu a Gyulu, o ktorých už počuli veľa krásnych vecí. Organizátori ich pobytu na Dolnej zemi preto zaradili do bohatého programu aj výlet do týchto miest.

Sládkovičovčania pricestovali v piatok a my sme ich na privítanie pohostili chutným obedom. Po ubytovaní a krátkom oddychu sme ich odprevadili na cintorín, kde položili vence a kvety vďaky na hroby zosnulých priateľov. Po večeri členovia miestneho klubu dôchodcov pri príjemnom rozhovore počastovali hostí domácimi zákuskami. V dobrej nálade sme spoločne oživovali spomienky na doterajšie stretnutia a hovorili sme o programe, ktorý nás čaká.

V sobotu ráno sme sa vybrali na cestu do Gyuly, kde sme najprv navštívili hrad. Ostatné pozoruhodnosti sme si pozreli z vláčika, ktorý nás previezol ulicami mesta. Na spríjemnenie rozlúčky sme sa zastavili v Storočnej cukrárni, kde sme ochutnali vynikajúce zákusky. Odtiaľto viedla naša cesta do Veľkého evanjelického kostola v Békešskej Čabe. Naši hostia sa s obdivom rozhliadali a oduševnene konštatovali, že sú v najväčšom evanjelickom chráme v strednej Európe. Z kostola sme prešli do Domu slovenskej kultúry, kde nás už čakala riaditeľka inštitúcie Anna Ištvánová. Pani riaditeľka podrobne informovala našich hostí o histórii Slovákov v Békešskej župe a v Békešskej Čabe. Po príjemnej diskusii sme sa poďakovali za zaujímavú prednášku a A. Ištvánová na pamiatku darovala Sládkovičovčanom slovenské knihy.

Do Čorváša sme sa vrátili plní krásnych zážitkov. Počas nášho výletu členovia miestneho klubu dôchodcov uvarili veľmi chutnú večeru, po ktorej sme deň uzavreli spoločnou tanečnou zábavou.

V nedeľu nás čakal opäť rušný deň. Kým sa naši hostia zúčastnili na evanjelickej bohoslužbe, miestni dôchodcovia sa zapojili do súťaže vo varení rybacej polievky. Jedno halászlé bolo lepšie ako druhé a my sme o dvanástej už mohli spolu skonzumovať nielen vynikajúcu polievku, ale aj tvarohové rezance. Po večeri sme sa opäť stretli s našimi hosťami v klube dôchodcov, kde sa domáci predstavili krátkym kultúrnym programom. Nasledovala veselica pri spoločným speve a tanci. V pondelok po raňajkách sme sa rozlúčili s našimi hosťami v nádeji, že sa čoskoro opäť stretneme.

(Alžbeta Dimešiová Hudíková - aszm)

Novomestskí žiaci na košickom maratóne

Dňa 7. októbra 2012 sa uskutočnil v poradí 89. medzinárodný maratón mieru v metropole východného Slovenska v Košiciach. Je najstarším masovým športovým podujatím a okrem behu na 42,195 kilometra ponúka aj ďalšie atraktívne disciplíny. Z nich si každý rok žiaci novomestskej slovenskej školy vyberajú minimaratón. Jeho dĺžka 4,2 km je desatinou tradičného vytrvalostného behu. Účastníci minimaratónu štartujú v tesnom závese za hlavným poľom maratónskych bežcov. Popularitu minimaratónu dokazuje neustále rastúci počet účastníkov. Tohto roku boli štartovné čísla úplne vypredané. Všeobecne to platilo o celom podujatí, veď ako oficiálna webová stránka košického maratónskeho behu uvádza, „bol to deň plný rekordov”.

Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom si dovoľuje byť pyšná na svoju iniciatívu, keď do deväťmesačného projektu pod názvom „Priateľstvo - spája národy“, realizovaného v rámci programu cezhraničnej spolupráce ENPI „Hungary-Slovakia-Romania-Ukraine ENPI CBC Programme 2007-2013“ ako 4. činnosť navrhla košický maratón. Uskutočniť registráciu, prevziať si štartovné čísla s tričkami a pohostiť partnerské školy sa síce podujal vedúci partner projektu, Základná škola na ulici Komenského v Michalovciach, ktorý sa postaral i o to, aby sa na štartovaciu čiaru postavili aj žiaci užhorodskej partnerskej školy. K účasti 2500 minimaratóncov prispelo 45 žiakov z uvedených škôl, teda po 15 z každej partnerskej inštitúcie, čo znamená, že aj spomínaný prihraničný projekt.

Mladí bežci pri zdolávaní trate po asfaltovom povrchu ulicami centra Košíc sa mohli tešiť nielen svojmu osobnému športovému výkonu, ale aj úprimnému fandeniu Košičanov a krásnym historickým budovám mesta. Svoje časy si účastníci odčítali z časomerača nad cieľovou bránou. Odmeňovaní síce boli len prví traja bežci, no medaily sponzora behu U.S.Steel Košice, ktoré dostal každý účastník za cieľom, bude naozaj peknou pamiatkou na celý život.

Žiaci partnerských škôl sa ešte dvakrát stretnú na Ukrajine, keď dôjde k návšteve užhorodskej multifunkčnej školy č. 20. Spoločným jazykom bude opäť šport a zábavné programy, kde „priateľstvo opäť spojí národy” tak, ako to znie v nadpise projektu.

Jk

Kostol sv. Jozefa v VIII. obvode Budapešti

Slovenská svätá omša so žiakmi zo Šáre

Na októbrovú slovenskú svätú omšu, ktorá bola venovaná študentom a rodinám, prišli do Budapešti žiaci Katolíckej základnej školy sv. Jána z Dabašu-Šáre..

Svätú omšu slúžil dôstojný pán Atila Kónya, na organe hral kantor Michal Tóth z Čemeru a spievali žiaci Katolíckej základnej školy sv. Jána v Dabaši-Šáre. Litánie čítala Ildika Klauszová Fúziková a miništrovala Beáta Erdeiová.

Mottom omše bolo: „Keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás, a jeho láska v nás je dokonalá“ na základe evanjelia podľa Marka. A. Kónya sa v homílii zameral na manželskú lásku a na medziľudské vzťahy v manželstve. Ako povedal, ten, kto spojil svoj život pred Bohom, musí si uvedomiť, že v tom vzťahu nie sú dvaja, ale traja, lebo Stvoriteľ dozerá na svojich zverencov. Stvoril človeka, aby mal komu dávať svoju lásku, aby k nám mohla prúdiť jeho láska. Chce nám dať najväčší dar - podiel na svojej existencii, dokonca podiel na svojej Božskej prirodzenosti. To znamená, Boh stvoril človeka z lásky a pre lásku a v láske človek uskutočňuje svoju podobnosť s ním. Boh ponechal človeku slobodu, dokonca aj slobodu hriechu, lebo bez slobody neexistuje láska. Láska v nás je dokonalá v tom, že máme dôveru. V láske niet strachu, dokonalá láska vyháňa strach. Spasení sme milosťou skrze vieru a to je Boží dar. Najkrajším dôkazom o existencii Boha a najsilnejším svedectvom je rozdávanie a šírenie tejto lásky ďalej. Dnešný svet veľmi potrebuje istotu, že ho ktosi má rád, že je tu ktosi, kto na neho myslí. Dôležité je nedovoliť hriechu zničiť náš život. Preto je potrebné rozhodnúť sa pre Ježiša, otvoriť sa pre milosti, ktoré nám ponúka, pre očistenie, ktoré nám dáva a potom už nebude pre nás dôležitý hriech, ale Ježiš, ktorý nás oslobodzuje, očisťuje, dáva nám silu.

Po svätej omši, na ktorej sa zúčastnili aj veriaci z Budapešti, sa na farnosti uskutočnilo agapé, ktoré pripravila Slovenská samospráva VIII. obvodu. Cestovné pre veriacich zo Šáre financovala Slovenská samospráva IX. obvodu, ktorej členovia sa zúčastnili aj na slovenskej svätej omši.

(ef)

Zbor Ozvena opäť v Prahe

Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena sa koncom septembra zúčastnil osláv Dní českej štátnosti 2012.

Češi ve světě - bol program koordinovaný Ministerstvom zahraničných vecí Českej republiky, ktorý prebiehal celý týždeň. Na počesť zahraničných Čechov zorganizovali dva slávnostné večery - vo štvrtok a v piatok. Prvý bol v Národnom múzeu - Národnom pamätníku na Vítkove, a druhý v historickej budove Národného divadla. Po slávnostnom otvorení osláv rozmanitý český folklór predstavili tri renomované súbory z rôznych kútov Čiech.

V Deň českej štátnosti - 28. septembra - sa pozvané súbory z celého sveta zúčastnili na desiatej Národnej svätováclavskej púti v Starej Boleslave, najstaršom pútnickom meste v Čechách. Účastníkov privítali kardinál, primas český Dominik Duka a primátor Ondrej Přenosil. Oslava bola pred kostolom na preplnenom námestí v prítomnosti najvyšších predstaviteľov štátu a cirkvi. Okolo pódia stáli aj delegáti rôznych krajín s vlastnou štátnou zástavou. Počas svätej omše každý krajanský súbor odovzdal pražskému arcibiskupovi milodar. Slávnostný obrad bol pre členov nášho zboru nezabudnuteľným zážitkom.

Po ekumenickej bohoslužbe javisko patrilo zahraničným účastníkom. Zbor Ozvena v 9-minútovom programe predviedol kyticu českých piesní a slovenské ľudové piesne v úprave Jána Šutinského.

Večer si zahraniční hostia z 15 krajín v historickej budove Národného divadla pozreli divadelné predstavenie Dory Viceníkovej Korespondence V+W.

V rámci štátnych osláv sa uskutočnil festival krajanských folklórnych súborov a speváckych zborov. Účastníci predniesli mimoriadne zaujímavý a pestrý program.

Záverečný akt festivalu sa aj tohto roku konal na Pražskom hrade. Každý krajanský súbor prešiel v krojovanom sprievode pod svojou štátnou zástavou k soche T. G. Masaryka, kde účastníci spoločne zaspievali pieseň Ach synku, synku. Potom sa sprievod vrátil na nádvorie Toskánskeho paláca, kde riaditeľka festivalu Věra Doušová vyhodnotila vystúpenia súborov. Ceny odovzdal minister zahraničných vecí Karel Schwarzenberg.

Porota toho roku udelila 1. cenu speváckemu zboru z Ľvova (Ukrajina). Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena si odniesol druhú cenu. Festival sa skončil vo výbornej nálade, najmä vďaka tanečnému súboru z Brazílie.

Členovia nášho zboru sú zvlášť vďační svojej dirigentke Marte Pálmaiovej Pápayovej za mravčiu prácu, ktorou nás priviedla k úspechu. Vďačnosť prejavili aj vedúcej spolku Zuzane Hollósyovej za to, že aj v tomto roku finančne zabezpečila cestu do Prahy. K cestovným výdavkom prispela sumou 40 tisíc Ft aj Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku.

Zuzana Hollósyová

Paráda rušňov v Békešskej Čabe

Kultúrny dom a knižnica železničiarov koncom septembra usporiadali v poradí ôsmu výstavu železničných modelov a histórie železníc. K programu sa pripojila čabianska železničná stanica MÁV Parádou rušňov. Na colnom dvore železničnej stanice pripravila okrem výstavy rušňov atrakcie - železničný vozík na ručný pohon, jazdu na záhradnom vláčiku ťahanom parným rušňom, jazdu osobným vlakom ku kotolni a otáčanie rušňa na točni. Novinkou boli pri rušňoch vystavené neobvyklé nástroje, ktoré si záujemcovia mohli aj vyskúšať.

V kultúrnom dome vystavili a uvádzali do činnosti železničné modely a makety. Na radosť detí vystavili aj playmobilovú železnicu. Svoje makety predstavili Juraj Drieňovský, Gábor Lehoczky a Viktor Boťánsky so svojimi kolektívmi.

Pred budovou kultúrneho domu postavili 70 m dlhú miniatúrnu železničnú trať, na ktorej vozil záujemcov ozajstný dieselový rušeň. Miniželeznica oživovala spomienky skôr narodených, pretože ešte v 70. rokoch minulého storočia tu premávala malá železnica. O histórii tejto železnice v južnej časti Dolnej zeme informovala výstava fotografií a publikácia Ferenca Feleka Úzkorozchodné železnice v južnej časti Dolnej zeme (Fejezetek az Alföldi Első Gazdasági Vasút - MÁV Alföldi Kisvasút történetéből).

O tradičné podujatie bol v meste veľký záujem a je isté, že o rok sa uskutoční IX. ročník výstavy.

Ildika Očovská

Slováci v Pustaberki

Chcú len prežiť

„Ja som v prvom rade Maďar, ale nemôžem zaprieť, že moja stará mama bola Slovenka,“ povedal mi nedávno predseda Slovenskej samosprávy v Pustaberki Karol Arpás. O tom, že aj jeho druhá stará mama mala slovenské meno, som sa dozvedela až po našej prechádzke po cintoríne.

Ale nepredbiehajme udalosti. Osada Pustaberki sa nachádza v Novohradskej župe, blízko slovenských hraníc. Prvé zmienky o lokalite sú z roku 1379. Podľa starostu Alexandra Brindzu v súčasnosti tu žije 132 ľudí, ale viacero domov si kúpili obyvatelia okolitých miest a obcí, aby trávili voľný čas v príjemnom, tichom prostredí. Pôvodní obyvatelia osady patria k staršej generácii, podľa starostu 80 percent má viac ako 60 rokov. „Teraz sa k nám prisťahovala jedna rodina so štyrmi deťmi a keď sa prihlásia, počet obyvateľov sa zvýši o šesť, to je pre nás veľká vec,“ pochválil sa starosta. Obec bola v predošlom spoločenskom zriadení odsúdená na zánik, neuskutočnili sa tu žiadne investície, nedovolili stavať domy. Nové spoločenské zriadenie, vlastný starosta dali osade novú šancu na prežitie. Za dvadsať rokov v osade vybudovali infraštruktúru a zamerali sa na turizmus. Jedine cestovný ruch, respektíve turisti môžu priniesť riešenie bezvýchodiskovej situácie, tvrdia moji informátori. Napríklad turistom z Budapešti môžu ďakovať za to, že tu vybudovali turistickú ubytovňu, kam chodia žiaci na výlety. „Stalo sa to približne pred dvadsiatimi rokmi, keď sme vyhrali celoštátnu súťaž verejných prác medzi obcami a mestami Maďarska. Ako výhercovia sme získali okrem iného milión forintov a od župy 400 tisíc Ft. Mysleli sme si, že z týchto peňazí sa nám podarí vybudovať vodovodnú sieť. Zistili sme však, že aj keď to bolo v tom čase veľa peňazí, na takú investíciu nestačili.. Rozhodli sme sa preto rekonštruovať jeden mostík, vyasfaltovať ulicu a opraviť zvonka budovu bývalej školy. Práve táto budova zaujala turistov, ktorí sem prišli za dobrým vzduchom a vlastne spolu s nimi sme vybudovali ubytovňu. Vzhľadom na veľký záujem sme budovu rozšírili o sociálne miestnosti a o ubytovňu pre deti,“ hovorí K. Arpáš, ktorý v čase transformácie spoločenského zriadenie bol prednostom obce a dnes okrem funkcie predsedu slovenskej samosprávy vykonáva aj prácu obecného správcu. Keď som sa ho spýtala, čo vlastne robí obecný správca, prezradil mi, že je akýmsi pomocníkom: odvezie chorých k lekárovi, prinesie lieky, postará sa o majstrov, keď sa niekomu niečo pokazí, alebo vybaví nákupy pre seniorov a osamelých ľudí, lebo v osade nie je žiadna predajňa. Obecná samospráva prevádzkuje iba knižnicu, nijaké iné inštitúcie. Do škôlky a do školy môžu miestne deti - ak vôbec nejaké sú - chodiť do Pataku, alebo tam, kde pracujú ich rodičia. V súčasnosti nie je v Pustaberki ani jedno školopovinné dieťa. Napriek tomu spolupráca medzi osadou a dnes už cirkevnou školou v Pataku je dobrá, tamojší žiaci chodia na ich obecné slávnosti, kde predvedú krátky kultúrny program. V obci dnes počuť detský džavot už nie vďaka spoločnosti cestovného ruchu, ale súkromnému podnikateľovi.

Slovenská samospráva pôsobí ako akási nápomocná sila: zapája sa do každej aktivity osady, vrátane obecných slávností. Okrem toho raz ročne organizuje pre obyvateľov výlet do niektorej Slovákmi obývanej lokality. Takto sa dostali aj k dolnozemským Slovákom, ale aj do okolitých novohradských obcí s miest. Udržiavajú tesné kontakty so Slovákmi žijúcimi v okolitých osadách a spoločne slávia väčšie sviatky.

Najväčší sviatok v Pustaberki je 29. september. Na Michala, ktorý je patrónom tamojšieho maličkého, útulného kostolíka pri cintoríne, kedysi richtár pozval po omši všetkých obyvateľov na kus reči, pohár vína a pagáče. Tento sviatok si zachovávajú dodnes, hoci dedinčanov už nezvoláva richtár, ale starosta a členovia slovenskej samosprávy. Schádzajú sa v kultúrnom dome, ktorý sa nachádza v spoločnej budove knižnice a obecného úradu a pozhovárajú sa o aktuálnych udalostiach. Steny kultúrneho domu sú zdobené fotografiami okolitých osád, totiž osem novohradských obcí sa pred dvoma rokmi spojilo a vytvorilo hnutie Zelená cesta, ktoré propaguje ich turistické pozoruhodnosti.

Po skončení nášho rozhovoru sme sa prešli po peknom cintoríne, kde som hľadala slovenské mená (čo iné by hľadala Slovenka v cintoríne slovenskej osady). Natrafila som na meno Chmelíková, o ktorej predseda slovenského voleného zboru povedal, že to bola jeho stará matka, Švábka a číta sa Šmelíková.

Slováci sú tu prítomní na každom kroku, ba ako mi prezradili moji informátori, voľakedy sa jedna ulica volala Slovenská. Preto lebo tam každý obyvateľ bol Slovákom. Pred desiatimi rokmi sa prihlásil za Slováka počas sčítania ľudu iba jeden obyvateľ, aj ten už zomrel. Ale podľa informácií K. Arpáša a A. Brindzu počas minuloročného sčítania ľudu počet Slovákov dosiahol 30 osôb, čo znamená skoro štvrtinu obyvateľstva. Môžeme to považovať za pozitívum pôsobenia slovenského voleného zboru a verme, že oficiálne údaje nezaostanú za odhadmi. Aby prežili Slováci v Pustaberki...

Eva Patayová Fábiánová

Dve publikácie M. Berényiovej Lamiovej

Pohľady do života Slovákov v hornom povodí Galgy

A Felső-Galga menti szlovák települések hímző- és díszítőművészete / Umenie vyšívania a dekoratívny prejav v slovenských obciach na hornom povodí Galgy (Vydavateľ Slovenské osvetové stredisko, vydavateľstvo Croatica Kulturális, Információs és Kiadó Kft., Budapest 2009, 84 p., veľa farebných a niekoľko čiernobielych fotografií.

A felsőgalgamenti parasztság élete képekben, írásokban / Život slovenských roľníkov na hornom povodí Galgy, v písmach a obrazoch (Vydavateľ Slovenská samospráva a pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku v Pišpeku, vydavateľstvo Comp-Press Kft., Pišpek (Püspökhatvan) 2012, 124 p., 46 farebných a 2 čiernobiele fotografie.

Učiteľka materskej školy na dôchodku z Pišpeku Mária Monika Berényiová Lamiová oduševnene zachováva ľudové tradície. Doteraz vydala dve samostatné národopisné publikácie.

V oboch sa zaoberá slovenskou etnografiou XX. storočia v rodnej obci a v neďalekých štyroch osadách, ktoré tvoria jeden kultúrny ostrov (Guta, Jača, Čúvar, Ďurka), aj keď v maďarskom názve druhej knihy sa pozabudlo na prívlastok „slovenský“. V ňou skúmanej oblasti - podobne, ako napríklad v najväčšom domácom slovenskom ostrove, v Békešskej Čabe - sú badateľné odlišnosti v istých rysoch ľudovej kultúry obyvateľstva evanjelického a katolíckeho vierovyznania. Jeden z aspektov výskumu nadanej a pozornej Moniky Berényiovej Lamiovej bolo práve to, aby preskúmala jedinečné znaky slovenskej kultúry v rímskokatolíckom Pišpeku a poukázala na odlišnosti od charakteristických znakov slovenskej kultúry v luteránskej Gute, Jači, Čúvari a Ďurke.

Obsah prvej knihy by som voľnejšie a širšie ako to zachytáva jej názov opísala asi takto: „výskyt tkaných a vyšívaných ozdobných prvkov na odevoch, na predmetoch používaných v interiéri domu a v domácnosti v XX. storočí“ v kruhu slovenských obyvateľov spomínaných obcí.

Málo odborníkov vedelo v Maďarsku podať taký plastický a dynamický obraz dejín textílií, ako Monika Berényiová Lamiová, ktorú môžeme považovať za dobrovoľnú zberateľku ľudovej kultúry. Mala šťastie, že v skúmaných lokalitách sa tieto procesy neudiali skôr ako v XX. storočí a preto mohla zaznamenať aj drobné okamihy. Zozbieraný materál pomerne citlivo periodizovala: prvé je obdobie 1900 až 1915, druhé od roku 1915 do roku 1945 (tu akúsi dôležitú hranicu tvorí rok 1930), tretie tvoria roky 1945 - 1975 (tu zaujíma významné miesto rok 1960) a nakoniec štvrté tzv. „éra uniformizácie”, od roku 1975 do skončenia výskumu roku 2005. K tomu by som chcela dodať, že 15-ročné intervaly sa zdajú byť príliš pravidelným členením. Dozaista by sa termíny zmien štýlu dali stanoviť voľnejšie, širšie.

Monika Berényiová Lamiová skúma aj predmety, ktoré sú súčasťou života tunajšieho obyvateľstva, ako napríklad pravidelne nosené zástery, pričom na konci historického prehľadu uvádza aj tie, ktoré patria medzi tzv. „živé ľudové umenie“ (ale v skutočnosti nie sú živé), teda čiastočne sú to spomienkové predmety pre vlastnú potrebu a čiastočne na predaj, ako napríklad krojované bábiky. V tejto kapitole sa venuje aj vzájomným vplyvom nemeckej, maďarskej a slovenskej kultúry v skúmanom regióne. V knihe sa veľmi bohato odzrkadľuje systematický a cieľavedomý výskum, v priebehu ktorého autorka vyhľadala 75 informátorov a 20 tvorcov a dokumentovala približne 2700 predmetov.

Téma prvej publikácie Moniky Berényiovej Lamiovej je blízka jej užšiemu odboru. Poznajúc veľa rukopisov a publikácií s podobnou tematikou môžem tvrdiť, že autorka dosiahla pozoruhodné výsledky pri zbieraní materiálu i pri jeho spracovaní.

Druhá publikácia pozostáva z textovej časti (100 strán) a z fotografií (24 strán). Názov publikácie v maďarčine odzrkadľuje poradie ich zrodu: „képekben, írásokban”. Pretože autorka najskôr zobrazila život ľudí, neskôr k nim pripojila ľudové texty a melódie. Totiž spočiatku sa prejavovala ako dekoratérka dutého skla, neskôr sa z nej stala naivná maliarka maľujúca na sklo a až potom zberateľka ľudových zvykov. Život ľudí zobrazovala na základe vlastných pozorovaní, ale aj podľa výpovedí, spomienok iných ľudí. Vychádzajúc z môjho odboru za skvelý a na študovanie vhodný zdroj pokladám predovšetkým obrazový materiál, najmä vyobrazenie krojov. Silné kontúry a sfarbenie obrazov, akýsi náčrtový štýl a obsah pripomína obrázky Júlie Vankóovej Dudášovej (Juli, Juló), ktoré vznikli približne pred pol storočím o maďarských katolíkoch z Galgamácse. Ľudová kultúra je príbuzná, lebo Galgamácsa leží v bezprostrednom susedstve spomínanej slovenskej Ďurky. Monika Berényiová Lamiová v tejto knihe pod svoje obrazy na vysvetlenie a na dokumentovanie pozadia ich vzniku pozbierala do kytice roztrúsene uverejnené i ňou zozbierané, zatiaľ nepublikované zvyky, popisy činnosti vo sviatočné a všedné dni. Tento bohatý materiál na základe systému Demetera Teklu rozdelila do troch väčších skupín, ale bez osobitného systému, hodnotenia a niektoré aj bez datovania: 1. kalendárne sviatky podľa ročných období, 2. dôležité momenty v ľudskom živote, 3. zvyky súvisiace so sedliackou prácou. V maďarčine presnejší, obsahovo aj gramaticky vhodnejší titul knihy by mohol znieť: „A Felső Galga menti XX. századi szlovák parasztság élete és népszokásai írásban és képekben” (Život a ľudové zvyky slovenských sedliakov v textoch a obrazoch v XX. storočí v hornom povodí Galgy). Ja by som sa bola najskôr zaoberala všednými dňami a potom sviatkami. Podtitul, vzhľadom na cieľ, by znel: „Zbierka pre zachovávateľov a obnovovateľov tradícií.“

Obe publikácie slúžia nielen na lepšie spoznanie jednej skupiny Slovákov v Maďarsku, ale poskytujú dobrý komparatívny materiál, metodický príklad maďarským etnografom, predovšetkým tým, ktorí sa zaoberajú výskumom Plavcov. Pozitívom zbierky je dvojjazyčnosť. Tá však skrýva aj isté úskalia. Texty boli zostavené v maďarčine a dostali kratšiu slovenskú verziu. Sprostredkované výpovede „z prvej ruky“ a publikované citácie sú pôvodne čiastočne maďarské, čiastočne slovenské. V oboch publikáciách nachádzame pomerne dôsledný preklad do druhého jazyka. Slovenské výrazy preložené do maďarčiny však v mnohých prípadoch nezodpovedajú terminológii používanej v maďarskej etnografii. Ale aj v prípade profesionálnych etnografov sa často stáva, že neuvedú miestny ľudový názov napríklad sedliackeho oblečenia, ako ani jeho ekvivalent v spisovnom, resp. odbornom jazyku, ani typovú charakteristiku. Niet divu, že nadšení amatéri, medzi ktorých patrí aj M. Berényiová, sa dopustia takejto neodbornosti.

V živote a diele Moniky Berényiovej Lamiovej zohrával dôležitú úlohu jej otec Štefan Lami (1925-2010), pedagóg a národopisec, ktorý bol jej príkladom. V pozadí oboch publikácií je cítiť vzťah k nemu. Otec jej pomáhal pri príprave prvej knihy. Časť jadra druhej publikácie, ktorú autorka zostavovala po otcovej smrti, tvoria farebné obrazy, ktoré onoho času ilustrovali otcove texty.

Autorka v oboch knihách zdôrazňuje nadšenie ako hnaciu silu výskumu a zachovávania ľudových tradícií. Ja k tomu musím dodať, že len nadšenie by bolo málo. Tieto dve publikácie sú cenné preto, lebo spôsobom spracovania, obsahom sú odborné. Ich hodnota spočíva aj v tom, že napriek autorkinej láske k ľudu a k slovenskosti jej diela neodrážajú etnickú zaujatosť. Autorke nemožno nič vyčítať ani z hľadiska dôveryhodnosti a korektnej citácie. Jediné, čo môžeme zazlievať, je to, že odkazy na zdroje sú neúplné, nie sú podľa predpisov a nemajú jednotnú formu.

Pekný vzhľad knihy je zásluhou vydavateľov.

Podrobnejšie informácie o publikáciách môžete získať na emailových adresách: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. , Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Terézia Baloghová Horváthová - prel. Atila Rusnák

Tekvicový deň v Slovenskej materskej škole v Sarvaši

„V zdravom tele zdravý duch - harmónia tela a duše” - aj v duchu tohtoročného kréda školy sa niesol už 10. jubilejný ročník tekvicového dňa v Slovenskej materskej škole v Sarvaši. Táto už tradičná oslava jesene spája učiteľky, deti, rodičov, starých rodičov, súrodencov a priateľov škôlky a školy. Areál materskej školy sa v jedno piatkové popoludnie zmení na rozprávkovú krajinu vyrezávaných tekvíc. Aj počasie vie, že musí nad touto akciou držať ochrannú ruku. Slnečný deň povzbudil aj účinkujúcich žiakov a kolegov zo Základnej umeleckej školy v Sarvaši. Sú už pravidelnými spoluorganizátormi tohto nádherného dňa, ktorý sa konal 21. septembra 2012. Krásny hudobný umelecký zážitok pripravili väčšinou žiaci našej školy, ktorí s hrdosťou prezentovali svoje hudobné nadanie v hre na rôzne hudobné nástroje. Úvodný koncert žiakov a príhovor riaditeľky materskej školy vždy „odštartuje” pracovnú atmosféru pri vyrezávaní tekvíc. Fantázii sa tu medze nekladú. Tekvice sa pod rukami detí a ich rodín menia nielen na tradičné strašidlá, ale aj na milé usmievavé tváre či motýle. Tohto roku to bol aj tekvicový koník zapriahnutý do krásneho vyrezávaného koča z tekvice. Aby sa všetkým zúčastneným dobre pracovalo, posilnili sa vynikajúcimi koláčikmi a pečenou tekvicou. Aj tohto roku ich napiekli šikovné ruky mamičiek, babičiek a ruku k dielu priložili aj pani učiteľky. V tomto jubilejnom roku bolo koláčikov neúrekom. Každý si mohol do sýtosti pomaškrtiť na úžasných dobrotách. Konečná nádhera - pastva pre oči nastala vo večerných hodinách, keď sa vytvorila galéria hotových umeleckých diel z tekvíc. Osvetlené nádherné výtvory zdobili areál škôlky do zhasnutia poslednej sviece v neskorých nočných hodinách. S výsledkom svojej práce boli všetci spokojní. Pod taktovkou pani riaditeľky materskej školy Judity Nádorovej a jej kolegýň sa rodinné priateľské stretnutie opäť vydarilo. Pri odchode domov sa všetci lúčili s pozdravom : „Dovidenia o rok, deti a priatelia!”

Eva Labišáková

Košický súbor Železiarik v Maďarsku

Na pozvanie Folklórneho spolku Lipa a Slovenskej samosprávy V. obvodu Budapešti začiatkom októbra zavítal do Maďarska Detský folklórny súbor Železiarik z Košíc. Talentované deti sa najprv predstavili v Sarvaši, potom pricestovali do hlavného mesta Maďarska. V budapeštianskej slovenskej škole ich už netrpezlivo čakali žiaci i učitelia. V telocvični prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka inštitúcie Júlia Marloková. Potom už nasledoval prekrásny kultúrny program súboru Železiarik.

Umelecké teleso pôsobí na slovenskej folklórnej scéne od roku 1974, jeho členmi sú žiaci Súkromnej základnej umeleckej školy choreografa Vladimíra Urbana, pri ktorej súbor pôsobí od roku 1994. Železiarik spolu s ľudovou hudbou Malí muzikanti priniesol do Maďarska ukážky folklóru z východného Slovenska z regiónov Abov, Šariš a Zemplín.

Po kultúrnom programe nasledoval krátky dom tanca, na ktorom sa zúčastnili nielen najmenší, ale aj niektorí gymnazisti. Žiaľ, veľa času na nácvik nemali, hostia totiž museli odcestovať do Ečeru, kde tiež predviedli svoj náročný, a veľmi pekný program.

(aszm)

Železiarik v Sarvaši

„Ňet krajšeho mesta, jak Košice…” touto výchoslovenskou pesničkou z Abova sa žiakom Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši predstavili členky speváckeho súboru Želieziarik. Tridsaťosemčlenný tanečný a spevácky ľudový súbor s vlastnou ľudovou kapelou zavítal 4. októbra 2012 do Sarvaša. Sála Osvetového strediska Pétera Vajdu sa rozozvučala krásnymi ľudovými piesňami malých spevákov a hudobníkov z Košíc. Prekrásne východoslovenské tance zasa predviedli vynikajúci tanečníci. Ľudovými tancami zo Spiša, Šariša, Zemplína a Abova diváci spoznali „tanec do šaflíka”, pomalý a rýchly čardáš, chlapčenský tanec „verbunk”, dievčenské karičky, palicový tanec, rezké polky a spoznali aj „krúcenú polku” - pomalý tanec z Raslavíc. Šikovní tanečníci nás očarili valaskými skokmi a spolu s dievčatami predviedli temperamentné cigánske tance. „Ľapkanú” polku zo Zemplína si vyskúšali na javisku aj žiaci našej školy. Pod vedením umeleckého riaditeľa Železiaru a zriaďovateľa Umeleckej tanečnej školy v Košiciach Vladimíra Urbana to všetci úspešne zvládli. Radosť z tanca a spevu žiarila všetkým účinkujúcim z usmiatych tvárí. Mladí umelci svoje skvelé výkony dosahujú pod vedením umeleckých vedúcich. Železiarik pracuje pod taktovkou Antónie Urbanovej a najmladšiu skupinu ľudového tanca Želiezko vedie Liana Prítoková. Účinkujúci vystupovali v prekrásnych ľudových krojoch. Naši žiaci sa tak oboznámili s jednotlivými krojmi, ktoré podrobne opísal a upozornil na zaujímavosti Vladimír Urban. Vzácny a zaujímavý bol abovský chlapčenský kroj z dedinky Myslava pri Košiciach. Tvoria ho široké „gate”, „lajblík” s vyšívaným tulipánom a zástera. Pestrými sukňami, vyšívanými blúzkami a krásnymi ozdobami hýrili najmä dievčenské kroje. Veľkú pozornosť a uznanie si zaslúžila aj detská ľudová hudba, ktorá podala profesionálny výkon pod taktovkou Natálie Dzurovčinovej. V Sarvaši mala kapela svoju vydarenú premiéru. Pozornosť si zaslúžil aj malý hudobník Daniel Antolík, ktorý sa naučil hrať na starom ľudovom hudobnom nástroji, na gajdách. Zahral odzemkovú pastiersku pieseň a pieseň Páslo dievča pávy. Zaslúžil si za svoj výkon veľký aplauz. Profesionálne výkony mladých tanečníkov, spevákov a hudobníkov priniesli žiakom našej školy krásny umelecký zážitok. Spoznali sme ľudovú hudbu, tance a spev z východného Slovenska. Spoločný záverečný tanec opäť potvrdil starú pravdu, že spev, hudba a tanec ľudí zbližuje. Tešíme sa na ďalšie spoločné stretnutia.

Eva Labišáková