Výzva k Slovákom žijúcim v zahraničí

Ústava Slovenskej republiky zaväzuje štát, aby podporoval národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí. Podľa súčasných údajov sa v zahraničí hlási k slovenskému pôvodu viac ako dva a pol milióna osôb, z ktorých asi dvadsať percent má aj štátne občianstvo SR.

Potreby a požiadavky Slovákov v zahraničí sú, žiaľ, dlhodobo na okraji pozornosti rozhodujúcich politických síl a podobne je to aj u štátnych orgánov výkonnej a zákonodarnej moci SR. Príslušníci slovenských menšín a spoločenstiev v zahraničí právom očakávajú, že sa im zo strany štátu dostane prinajmenšom takej starostlivosti a podpory, akej sa - v porovnaní s európskou praxou, nadštandardne dostáva menšinám a etnickým skupinám žijúcim v SR.

Preto v záujme trvalého upevňovania zväzkov s krajinou predkov a s rodnou vlasťou, zachovania národného povedomia a kultúrnej identity, Slováci v zahraničí musia prejaviť väčší záujem o aktívnu účasť pri tvorbe a výkone štátnej politiky SR vo vzťahu k nim.

Vzhľadom k týmto skutočnostiam bude potrebné, aby sa Slováci žijúci v zahraničí, a hlavne tí, ktorí sú aj občanmi SR, v súlade s právom zaručeným Ústavou SR zúčastňovali na správe vecí verejných buď priamo, alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

K naplneniu týchto cieľov vyzývame všetkých Slovákov žijúcich v zahraničí, vrátane tých, ktorí majú štátne občianstvo SR, aby sa pripojili k snahám Svetového združenia Slovákov v zahraničí o výraznejšie presadzovanie oprávnených potrieb a požiadaviek všetkých Slovákov žijúcich v zahraničí.

Zákon Národnej rady SR č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady SR ^(*) umožňuje právo voliť aj tým občanom SR, ktorí majú trvalý pobyt v zahraničí. Vyzývame všetkých, aby dôsledne využili svoje volebné právo a aby svojou aktívnou účasťou v najbližších voľbách do Národnej rady SR podporili tých kandidátov a tie volebné programy, ktoré budú zárukou, že SR sa bude starať o Slovákov v zahraničí a ich potomkov tak, ako to oni potrebujú a právom očakávajú a ako to SR prijala vo svojej ústave a Deklarácii Národnej rady SR k Slovákom žijúcim v zahraničí.

Staňme sa aktívnymi činiteľmi štátnej politiky SR vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí a spoločne konajme v prospech krajiny, ktorá je blízka a drahá všetkým Slovákom, nech žijú kdekoľvek vo svete.

Generálna rada Svetového združenia Slovákov v zahraničí

^(*) Znenie zákona č.333/2004 z mája 2004 nájdete na internetovej stránke: www.zbierka.sk

Pilíšska Čaba - Veľký Lapáš

Dohoda o spolupráci

Dohodu o vzájomnej spolupráci, resp. priateľských stykoch uzavreli samosprávy obcí Veľký Lapáš (Slovenská republika) a Pilíšska Čaba. Dohoda zahrnuje ustanovenia o bilaterálnej spolupráci v kultúrnej, školskej a hospodárskej oblasti, vrátane stykov medzi zastupiteľskými zbormi, inštitúciami a obyvateľstvom. Obidve strany pripravia celoročný plán činnosti, realizovanie ktorého vyhodnotia koncom roka. Zmluvu podpísali starostovia Ján Medáček z Veľkého Lapášu a Ján Manek z Pilíšskej Čaby. Pri tejto príležitosti napísal miestny rodák Anton Drevenka príležitostnú báseň po slovensky a po maďarsky.

Milá slávnosť, na ktorú pozvali aj predstaviteľov okolitých osád, sa uskutočnila v reprezentačnej sieni Obecného úradu v Pilíšskej Čabe. Večer sa hostia zo Slovenska a z Maďarska zabávali na plese, kde sa o dobrú náladu postarala veľkolapášska dychovka.

Ako nám prezradil člen slovenskej samosprávy hostiteľskej obce Július Kučera, spoločné akcie obe obce už uskutočnili, chýbal im však oficiálny rámec. Najbližšie pozvú futbalistov zo Slovenska aj s dychovkou na fašiangy, futbalisti z Pilíšskej Čaby totiž vo Veľkom Lapáši už tento rok boli. Program na budúci rok ešte nemajú rozpracovaný, jedno je však isté: budú v ňom spoločné akcie s novou spriatelenou dedinou.

(ef)

Slávnosť v Kestúci

Mladí i starší obyvatelia Kestúca v uplynulých dňoch do posledného miesta zaplnili veľkú sálu miestneho osvetového domu. Zišli sa tu bývalí i dnešní žiaci, kolegovia a rodinní príslušníci, aby si uctili pamiatku vzácneho človeka, bývalého učiteľa a riaditeľa základnej školy, ktorá odteraz nesie jeho meno, Józsefa Kincsesa. Po zdravici riaditeľky školy pani P. Radovičovej starosta obce A. Klányi pripomenul životnú päť oslávenca, jeho pôsobenie v Kestúci. S kultúrnym programom žiakov sa striedali spomienky na bývalého kolegu, priateľa, učiteľa, jeho činné pôsobenie, nezištnú pomocnú ruku a osobný príklad. Na záver slávnosti odhalili v škole pamätnú tabuľu J. Kincsesa, dielo zlatníkov a sochárov S. Végha a B. Végha.

(lg - ok)

Deň dôchodcov v klube

Členovia čabianskeho Slovenského klubu sa nedávno zišli pri príležitosti Svetového dňa dôchodcov. Zhromaždenie pozdravila vedúca klubu Alžbeta Ančinová a poslanec mestskej samosprávy Tamás Herczeg oslovil príslušníkov staršej generácie svojimi básňami. Zo svojej knižky, ktorá vyšla aj v slovenskom preklade, predniesol tri básne: Milá jeseň, Hľadám a Útočisko. Po ňom sa prestavila so svojimi obrazmi, čabianska maliarka Helena Kováčová, o. i. obrazom Starček, ktorý charakterizuje človeka unaveného ťažkou fyzickou prácou. Hudobnými číslami pozdravil dôchodcov spevácky zbor Nostalgia pod vedením J. Monostoriho a s harmonikovým sprievodom J. Kešjára. Na záver sa úlohy hostiteľa ujalo čabianske pohostinstvo Zlatá kuchyňa.

(anč-k)

Ženy z Petrovca v Čabe

Na pozvanie čabianskej slovenskej samosprávy zavítali do Békešskej Čaby práve v dňoch Klobásového festivalu ženy z vojvodinského Petrovca. V Dome slovenskej kultúry ich privítali J. Dunová a O. Hanko, ako aj členovia krúžku ručných prác pod vedením A. Illésovej. Hostí predstavila ich vedúca A. Dudásová, ktorá pripomenula, že tento ženský kolektív sa zaoberá hlavne pestovaním slovenských výšiviek. Čabianske hostiteľky usporiadali improvizovanú výstavku svojich výšiviek, na ktorej predstavili aj práce ocenené v celoštátnej súťaži. J. Bartoláková predstavila Krúžok čabianskych gazdiniek a potom nasledovala vzájomná výmena receptov na prípravu pagáčikov. Čabianky ocenili makový závin, ktorý hostia z Petrovca priniesli na obrovskej tácke. Ženy z Petrovca sprevádzal starosta P. Severíni, ktorý sa stretol s čabianskym primátorom J. Papom a rokoval s ním o možnostiach vzájomnej spolupráce.

(anč-o)

Proslavis 2004

Dom Matice slovenskej v Žiline usporiadal v tomto roku 7. ročník celoslovenskej súťaže triednych a školských časopisov „Proslavis 2004”. Do súťaže sa zapojilo aj Slovenské gymnázium v Budapešti a za časopis Študentské pero dostalo 1. cenu v kategórii zahraničných škôl s vyučovacím jazykom slovenským. Porota hodnotila predovšetkým tvorivú prácu žiakov. Redakcia Študentského pera vydáva ročne 4 čísla, ktoré sú dokumentmi umeleckej, literárnej činnosti žiakov a školských programov.

Redakčná rada Študentského pera

Práca v školskom časopise je veľmi zaujímavá, ale takisto zábavná. Myslím si, že tvoríme dobrý kolektív. To, že sme vyhrali v Žiline na súťaži triednych a školských časopisov, nás utvrdilo v tom, že naša práca nie je zbytočná. Verím, že keď takto pokračujeme naďalej, úspech nás ani nabudúce neminie.

Martina Molnárová

Prácu v Študentskom pere mám veľmi rada. Tvoríme dobre zohratý tím a každý z nás má svoju úlohu, ktorú sa snaží splniť čo najlepšie. Ocenenie našej práce pre nás veľmi veľa znamená.

Claudia Illésová

Veľmi ma prekvapilo, keď som sa dozvedela, že náš časopis vyhral prvé miesto, potom ma však naplnila radosť a musím priznať, aj trochu pýchy a hrdosti.

Martina Kepštová

Pravdepodobne nebudem známou spisovateľkou, ale teraz sa vyžívam v kútiku duše v roli novinárky. Je vzrušujúce pracovať na takomto časopise, lebo keď píšem príbehy, vďaka svojej fantázii sa dostanem na chvíľu niekde celkom inde.

Renáta Czinová

Slovenský škovránok v Slovenskom Komlóši

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) usporiadal 7. novembra v Slovenskom Komlóši súťažnú prehliadku ľudových speváckych zborov Slovenský škovránok. Ako sme o tom už informovali, ZSM organizuje tri takéto stretnutia, na ktorých možno získať bronzového, strieborného a zlatého Slovenského škovránka. Druhé stretnutie sa uskutočnilo v Kultúrnom dome J. G. Tajovského v Slovenskom Komlóši a zúčastnili sa ho speváci z Békešskej a Čongrádskej župy, ku ktorým sa pridali aj Maglódčania z Peštianskej župy.

Prítomných v mene miestnej samosprávy pozdravil viceprimátor mesta Michal Lóczi. Zvlášť privítal primátorku mesta dr. Irenu Divičanovú Szencziovú, básnika Juraja Dolnozemského a národnostnú referentku Mestského úradu v Békešskej Čabe Helenu Somogyiovú. Predstavil porotu, členmi ktorej boli etnografka Anna Divičanová, hudobný vedúci rozhlasovej stanice Bartók István Alföldi Borus a choreograf zo Slovenska Juraj Matiáš. Ako povedal, podľa neho hudba je najdôležitejšou časťou kultúry. Tvrdí, že vedieť spievať je dar od Boha a ľudský hlas sa nedá napodobniť nijakým hudobným nástrojom. Veľmi sa teší tomu, že tentokrát sa pávie krúžky stretnú tak, že spievajú len slovenské piesne. Nemáme zabudnúť na takéto tradície - povedal viceprimátor mesta.

Po jeho slovách sa prihovorili prítomným predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. Poďakovala všetkým účinkujúcim, že prijali pozvanie na súťažnú prehliadku Slovenský škovránok. Ako povedala, mnohí sa jej pýtajú, prečo škovránok? Pred niekoľkými desaťročiami v Maďarsku prebiehalo populárne hnutie Vyletel vták. Bolo to veľmi aktívne obdobie. - Vtedy vzniklo veľa pávích krúžkov, tanečných súborov, hudobných kapiel. Lenže toto obdobie sa dávno skončilo. My sme chceli pokračovať v tejto tradícií, ale s novým názvom. Keďže sa hovorí, že spievaš ako škovránok, tak sme si vymysleli názov Slovenský škovránok. Veľmi dobre vieme, že Slováci sú spevavý národ, spievajú si vtedy, keď majú smútok na duši a spievajú aj vtedy, keď majú radosť. Pieseň nás sprevádza od narodenia až po tú poslednú pozemskú púť. Preto Slovenský škovránok, - povedala R. Egyedová Baráneková. V mene organizátorov poďakovala všetkým vystupujúcim za účasť. Vie, že nie je jednoduché vystúpiť a súťažiť. Súbory, ktoré spievajú viac ako tridsať rokov, ale i tie, ktoré spievajú len rok, majú lásku k piesni v srdci. Hovorí sa, že len ten môže zapáliť, kto sám horí. Všetci tí, ktorí dnes v Slovenskom Komlóši spievajú, majú vo svojom srdci plamienok lásky k slovenskej ľudovej piesni a ľudovým tradíciám. Tento plamienok vedia odovzdať aj mladej generácii a tak sa aj naše slovenské tradície zachovajú do budúcnosti. Túto ich úžasnú zásluhu nedokážeme ničím oceniť. Ako povedala, organizátorov veľmi mrzí, že nevedia finančne prispieť k zlatému, striebornému či bronzovému škovránkovi, pretože ZSM dostal oproti vlaňajšiemu roku polovičnú sumu zo štátneho rozpočtu. Ako darček každý súbor dostane o týždeň videokazetu, kde bude zaznamenaný celý tento deň. Predsedníčka ZSM popriala všetkým zborom veľa úspechov.

Po úvodných pozdravných slovách nasledovali vystúpenia speváckych zborov zo Slovenského Komlóša, Pitvarošu, Békešskej Čaby, Telekgerendášu, Kétšoproňu, Čabačudu, Sarvaša, Poľného Berinčoku a Maglódu. Po obedňajšej prestávke porota vyhlásila výsledky.

V I. kategórii (spevácky zbor s hudobným sprievodom) získali zlatý diplom Spevácky zbor zo Slovenského Komlóša, Folklórny spevácky zbor z Čabačudu a Zbor Orgován z Békešskej Čaby. Strieborný diplom udelila porota Mládežníckemu ľudovému speváckemu zboru z Békešskej Čaby, Páviemu krúžku z Poľného Berinčoku, Zboru Horenka z Kétšoproňu a Zboru Rozmarín zo Slovenského Komlóša. Bronzový diplom si z Komlóša odniesli Páví krúžok z Maglódu, Citarová skupina a Slovenský klub z Telekgerendášu.

V II. kategórii (spevácky zbor bez hudobného sprievodu) získali zlatý diplom Slovenský páví krúžok z Pitvarošu a Slovenský spevácky zbor zo Sarvašu a strieborný Zbor Čabianska ružička z Békešskej Čaby.

V III. kategórii (folklórne skupiny) ocenila porota výkon Pávieho krúžku z Maglódu bronzovým diplomom.

Záznam zo súťaže Slovenský škovránok zo Slovenského Komlóša si môžete vypočuť aj na vlnách Maďarského rozhlasu, v relácii V materinskom jazyku na stanici Kossuth 15., 16., 17. a 18. novembra, vždy od 18.30 hodiny.

Andrea Szabová Mataiszová

Vizuálny svet Jozefa Jankoviča v Budapešti

V Slovenskom inštitúte sú v tomto mesiaci vystavené diela jednej z najvýznamnejších osobností súčasného slovenského výtvarného umenia, sochára, maliara a grafika Jozefa Jankoviča. Na vernisáž, ktorá sa konala 4. novembra, prišlo veľa záujemcov, ktorých srdečne privítal riaditeľ inštitútu Milan Resutík. Predstavil umelca ako osobnosť, ktorá veľmi citlivo reaguje na dobu, ale aj doba na neho. Jozef Jankovič prešiel cestu provokatéra, lebo svojou tvorbou provokoval diváka na jednej strane, ale rozhodne provokoval a dával výzvy aj odbornej verejnosti, pričom provokoval politické kruhy, režim. Nadchýnal verejnosť a iritoval politikov - povedal na úvod pán riaditeľ a svoj príhovor ukončil slovami: - Je legendou slovenskej výtvarnej súčasnosti.

Na jeho slová nadviazal docent Univerzity Komenského v Bratislave Peter Michalovič, ktorý povedal: - Jozef Jankovič je legenda, avšak o legendách je najlepšie hovoriť, keď nie sú prítomné. Ich prítomnosť hatí zrod legiend v zárodku. Do Budapešti prišiel medzi nás sochár, maliar, grafik, ale v prvom rade umelec, ktorý pracuje s vizuálnym svetom. Umelec, ktorý si uvedomuje, že keď sa človek na niečo pozerá, to ešte neznamená, že vidí. On nielen ponúka svoj pohľad iným, ale sa pokúša ukázať aj isté prostriedky, napríklad násilia a moci, ich účinok na toho, kto sa stáva obeťou mocenských vzťahov. Nechce vyvolávať pocit pátosu, ale rezonanciu, ktorá sa ľudí dotkne - predstavil umelca a jeho tvorbu Peter Michalovič a otvoril výstavu, kurátorom ktorej je galerista Jozef Červenka.

Pri prehliadke vystavených diel ma upútali obrazy, zobrazujúce samotného umelca. Nie, nie sú to tradičné autoportréty, ale akési autobiografické príbehy, kde v pomerne veľkom priestore je postava zobrazená pri takmer akrobatických cvikoch, pokrčená, sťaby deformovaná. Sú to akési umelé pózy. Podľa dávnejšieho duchaplného a trocha sarkastického vyhlásenia autora sú to paródie na jeho súčasný fyzický stav. Ja k tomu len dodávam, že človek si pred nimi môže hodný čas postáť a zamyslieť sa nad vlastným stavom. Zamyslieť sa možno, ba presnejšie nemožno sa nezamyslieť, nad obrazmi Zraňovanie, či Transformovaný Sol Lewitt, Manipulovaný Albert, Poľudštený Mangold 2, fantáziu nám provokujú reliéfne objekty Každý má svoj štvorec či Pokrčený osud. Pozoruhodná je aj kombinovaná technika - polyester a farebné papiere -, ktorou sú vytvorené tieto diela. Úplne zmenili priestory na 2. poschodí inštitútu - rozšírili ich a zútulnili.

Ak túžite po umeleckom zážitku, chcete vidieť niečo nezvyčajné a pozoruhodné, niečo, čo vašu fantáziu vyprovokuje k činu, navštívte výstavu Jozefa Jankoviča v Slovenskom inštitúte. Otvorená je do 30. novembra.

(vzs)

Malotarčania v B. Čabe

Aj plot bol z klobás

Neveríte? Opýtajte sa kohokoľvek z účastníkov zájazdu, ktorý zorganizovala Slovenská menšinová samospráva v Malej Tarči a Slovenská samospráva VII. obvodu Budapešti v dňoch 23. a 24. októbra, či je to pravda, alebo výmysel. Na Klobásovom festivale 2004, ktorý sa už tradične konal v Békešskej Čabe, bol aj plot z klobás. A keby len plot! Mali sme možnosť vidieť čabianske klobásy - unikáty dlhé až 150 cm, ktoré lákali nielen svojou vôňou, ale aj jedinečným vzhľadom. Ochutnali sme klobásy, jaterničky, údené kolienka, cigánku, nevynechali sme ani pagáče a ručne ťahaný závin a na krátky čas sme sa cítili ako v rozprávke. Festivalový ruch nás strhol, nechali sme sa unášať davom návštevníkov a vždy sme došli k nejakej zaujímavosti. Či to už boli vinári ponúkajúci vynikajúce vína, stánky s lahodnou pálenkou, stoly prehýbajúce sa pod voňavou mletou červenou paprikou, cukrári s lákavými sladkosťami, remeselníci predávajúci krásne ručne opracované výrobky, alebo javisko s radom kultúrnych programov, všetko pôsobilo na nás čarom novoty. Program festivalu bol bohatý a zostavený tak, aby si ho užili príslušníci každej generácie. Pozreli sme si vystúpenia domácich a zahraničných umelcov a folklórnych skupín, stretli sme hostí zo Slovenska, Česka, Slovinska, ktorí sa cítili tak dobre, ako my. Ubytovanie sme mali zabezpečené v Žiackom domove Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, kde sme si po náročnom dni dobre oddýchli. V nedeľu sme si ešte pozreli súťaž v plnení klobás, absolvovali sme posledné nákupy a pohli sme sa domov. Ale nie rovno, urobili sme malú odbočku a navštívili sme Termálne kúpele v Gyomaendrőde, ktoré sa nachádzajú v areáli prekrásneho parku, kde je okrem letných bazénov aj krytá plaváreň s plaveckým bazénom, s bazénom s vírivkami a masážnymi atrakciami, saunou a liečebnými bazénmi. Dve hodiny kúpania a relaxácie urobili s nami zázraky. Každý sa uvoľnil a pookrial nielen na tele, ale aj na duši. Osviežení a usmiati sme sa vrátili do autobusu a cestou domov sme spomínali na chvíle, ktoré nemožno nazvať každodennými.

(ni)

Deň dôchodcov v Budapešti

Tohtoročný jesenný program slovenských dôchodcov v Budapešti bol mimoriadne bohatý. Len nedávno sa vrátili zo Západného Slovenska a východných končín Moravy, navštívili niekoľko novohradských slovenských dedín a našli si trochu času aj na to, aby sa pokochali v nekaždodennej kráse kráľovského kaštieľa v Gödöllő. V súčasnosti sa pripravujú na ďalší unikátny program, návštevu pivníc v Budafoku, kde si pri chutnom víne môžu pripomenúť tie najkrajšie chvíle klubového života.

Aby sa naši dôchodcovia nenudili, o to sa občas postarajú aj iné organizácie. Z iniciatívy Slovenskej samosprávy Budapešti a Slovenskej samosprávy VIII. obvodu v priestoroch Slovenského inštitútu usporiadali pre nich 25. októbra milú slávnosť, na ktorej vystupovali malí recitátori - Antonella Morongová a Peter Farkaš, speváčky Marika Havličková a Katka Szilágyiová. Katarína Noszlopyová predniesla krásne zhudobnené básne našich básnikov. Zmiešaný spevácky zbor Ozvena predniesol kyticu slovenských piesní a, ako obyčajne, tanečníci súboru Lipa očarili obecenstvo svojimi dynamickými tancami.

Milým prekvapením večierka bolo, že program si pozrel i nedávno vymenovaný veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš a vo svojom príhovore medziiným ubezpečil prítomných, že ho nadmierne zaujíma život tu žijúcich Slovákov, počíta s každým a nezabudne ani na dôchodcov.

Program sa skončil pohostením, kde „prvé miesto“ obsadili bryndzové palacinky Moniky Szelényiovej.

(lp)

9. ročník jesenného behu v Budapešti

Jeseň - dážď - šport

Žiačky, mamičky a učiteľky zo sarvašskej slovenskej základnej školy a žiackeho domova 17. októbra neodradilo nepriaznivé počasie, ktoré ich sprevádzalo počas celého dňa. Ráno sme pred školou nastúpili vo vetrovkách a pršiplášťoch do autobusu. Lialo sa ako z kanvy a navyše bolo veľmi chladno. Pred odchodom sme skontrolovali, či má každá z nás náhradné oblečenie a hlavne suchú športovú obuv a ponožky, lebo sme vedeli, čo nás bude čakať. Ani v Budapešti sa počasie neumúdrilo. Zaparkovali sme pod Margitiným mostom a ponáhľali sme sa na štart, ktorý už tradične býva pri štadióne. Všetky sme si vybrali trať dlhú 3,6 km. Pripli sme si štartovné čísla a po odznení štartovej pištole sme sa v skupinke vydali bežať. Prvé dva kilometre sme zdolávali tak, že sme sa snažili vyhnúť najväčším mlákam. Boli sme mokré ako sliepky. Všetky sme v priebehu 30 minút prišli do cieľa a ponáhľali sme sa do autobusu, aby sme sa prezliekli. Doposiaľ sme sa vždy prezliekali v pripravených stanoch, ale teraz bola taká zima, že sme sa rozhodli radšej pre teplý autobus. Zúčastnili sme sa každého ročníka jesenného behu, ktorý má vždy iný názov. Záleží to od toho, kto sponzoruje daný ročník. Teraz to bol ABLON, realitná kancelária, ktorá sa zaoberá predajom nehnuteľností. Ďalšími sponzormi boli SANEX, JUVENTUS, DANONE a VITALINEA.

Od každého sponzora sme po dobehnutí do cieľa dostali darček. Najviac sme sa tešili malému uteráku Ablon, ktorý bol v tomto počasí veľmi praktický. Keď sme sa v autobuse prezliekli, deti veľmi čakali, aby sme išli do McDonaldsu. Vždy nám dobre padne občerstviť sa, doplniť spálené kalórie. Teraz sme tradičnú coca-colu vymenili za horúci čaj, čomu sme sa my dospelí veľmi radovali. Veď zo skúsenosti vieme, že menu a cola sú pre naše deti najlepšou odmenou.

Po zaslúženom oddychu sme sa vydali na cestu domov. Samozrejme, celou cestou pršalo, takže niektoré deti uspala nielen únava, ale aj monotónny dážď. Pri vystúpení z autobusu na domácej pôde prvá veta, ktorú deti povedali, znela: "Bolo to super! Škoda, že celý deň pršalo!

Zlatica Líšková

Zhovárame sa s Komlóšanom Jurajom Synčokom

Po zlatom diplome

V hlavnej budove Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity (SZTE) usporiadali slávnosť, v rámci ktorej odovzdali čestné diplomy bývalým absolventom inštitúcie. V ten deň prevzal zlatý diplom aj učiteľ, vysokoškolský profesor, niekdajší riaditeľ dvoch inštitúcií, bývalý viceprimátor Slovenského Komlóša Juraj Synčok.

- S akými pocitmi ste po päťdesiatich rokoch opäť prevzali diplom?

- Všetci sme sa tešili zo stretnutia: bývalí profesori aj spolužiaci. Počas slávnosti odovzdali aj železné, strieborné ba aj diamantové diplomy. Môžem povedať, že ju usporiadali dôstojne. Ja som skončil slovenčinu a dejepis na vysokej škole v Budapešti v roku 1953. Neskôr som absolvoval štúdium na Katedre slavistiky ELTE a v päťdesiatom deviatom som už vyučoval. Keď som sa vrátil do Komlóša, učil som polytechniku, preto som sa zapísal na Vysokú školu pedagogickú v Segedíne (JGYTF) a ukončil som aj tento odbor. Ako riaditeľ školy som musel získať diplom aj z marxizmu-leninizmu.

- Ako si spomínate na študentské roky?

- Naša skupina bola veľmi heterogénna. Jeden bol vzdelaný, druhý ukončil len cirkevnú školu. Pán profesor Ladislav Sziklay mal ťažkú úlohu, lebo po slovensky sme vedeli, ale ovládali sme iba ľudovú, kuchynskú reč. Lajos Bolba, známy dirigent, patril medzi tých, ktorí sa presídlili zo Slovenska, on poznal aj spisovnú slovenčinu. My sme boli začiatočníci. Poznatky zo študijných predmetov sme nezískali na strednej škole, ale pred prvým ročníkom, sme museli zložiť odbornú maturitu. V skupine sme boli pätnásti. Pán profesor Sziklay ma navrhol za vedúceho skupiny. Bol nielen vynikajúci pedagóg, ale aj mimoriadna osobnosť. Hocikedy sme sa mohli na neho obrátiť, na katedre sa zdržiaval od rána do večera. Dnešní študenti si to už ani predstaviť nevedia, ako to vtedy fungovalo. Škola sa nachádzala na ulici Cukor v Budapešti a bývali sme v internáte. Domov sme chodievali dvakrát, trikrát ročne. Prvýkrát sme prišli domov na Vianoce, druhýkrát na Veľkú noc a potom už len na konci školského roka.

- Žijú ešte niektoré z vašich vtedajších kamarátstiev?

- Začas po skončení štúdia fungovali, potom sa jeden dal na politickú dráhu, druhý išiel vyučovať a dvaja spolužiaci už nežijú. Keď som ukončil vysokú školu, ponúkli mi niekoľko miest. Najprv ma chceli nasmerovať na diplomatickú dráhu, alebo som mohol ísť vyučovať do jednej dedinky a pritom pokračovať v diaľkovom štúdiu na univerzite. Mohol som pracovať aj na ministerstve školstva a kultúry ako národnostný referent, alebo byť asistentom na Univerzite ELTE, a to na Katedre marxizmu-leninizmu. Vybral som si poslednú možnosť, ale vydržal som tam len rok, lebo som prišiel na všeličo. To bolo v roku 1954. Už sme cítili napätie, blížil sa rok 1956. Potom som sa vrátil do Komlóša, kde práve potrebovali slovenčinára, a mohol som učiť aj dejepis. Od roku 1959 do roku 1963 som bol asistentom na Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej v Segedíne. Tam som sa veľmi dobre cítil, ale v tom čase nútili každého profesora, aby mal byt alebo podnájom v mieste svojho pôsobiska, ale my sme už začali stavať dom v Komlóši. Roku 1963 v Slovenskom Komlóši založili Gymnázium Jánosa Jankóa. Neodolal som a prišiel som domov. Roku 1973 som sa stal riaditeľom inštitúcie, vymenovaný som bol od roku 1974 do roku 1982. Potom ma zvolili za riaditeľa Základnej školy v Pitvaroši. V Segedíne som prednášal slovenský dejepis a jazykovedu. Napísal som aj skriptá a viedol som literárne semináre. Mojimi kolegami boli profesori L. Sziklay, A. Drahoš a hosťujúci profesor Janko Štibraný z UK v Bratislave. V každom ročníku sme mali šesť študentov, viacerých sme ani nemohli prijať.

- Čo pokladáte za najväčší úspech svojho pôsobenia v Slovenskom Komlóši?

- Zmodernizovali sme školu, používali sme audiovizuálne pomôcky, zariadili sme kabinety, zrekonštruovali kúrenie, podlahu sme pokryli parketami. Dbal som na to, aby úroveň výučby a výchovy bola vysoká. Každoročne usporadúvali súťaže z rôznych predmetov medzi školami v Čorváši, Slovenskom Komlóši a Nagyszénási a najčastejšie sme vyhrali my. Mali sme vynikajúcich učiteľov. V období, keď som bol riaditeľom tejto školy, sme oslavovali päťdesiate výročie založenia meštianky v Komlóši.

- Z Pitvarošu ste odišli do dôchodku, ale v období, keď sa Slovenský Komlóš stal mestom, vás zvolili za viceprimátora.

- Áno, od roku 1994 do 1998 som mal na starosti školstvo, kultúru a osvetu. Boli sme vtedy dvaja viceprimátori. Ondrej Lopušný sa zoberal národopisnými zbierkami. Za tú dobu sme vykonali veľa vecí.

- Kedy ste sa venovali bádateľskej činnosti?

- Po večeroch a v noci. Začal som s históriou, pokračoval dejinami literatúry, zaoberal som sa dolnozemskými autormi. Zaujímala ma aj dialektológia, tak prišiel na rad nárečový slovník. Mal som záujem aj o národopis, ale tým som sa hlbšie nezaoberal, lebo som už nemal čas. Za tieto roky som napísal devätnásť publikácií.

- Ktorá z nich je vám najmilšia?

- Hádam dejiny Slovenského Komlóša, ktorej som redaktorom a spoluautorom, a potom Komlóšsky nárečový slovník, ktorý bude mať pokračovanie. Teraz pripravujem druhý zväzok. Chystám memoáre - rozpomienky, najmä čo sa týka dejín Komlóša, zvykov a všeličo, čo sa ešte nepublikovalo.

- Akým štýlom píšete?

- Tak, aby sa to dalo čítať, nebude to vedecká práca. Mám už hotový rukopis, približne 600 strán, no ale vždy mi prídu na um nové veci. Napríklad v roku 1746 prišlo do Komlóša osemdesiat rodín a tu sa usadili. Bol som zvedavý, kedy sa tu narodilo prvé dieťa, ako sa volalo, skúmal som mená prvých rodín, kto bol prvý, kto prvý zomrel, čím sa zaoberali a podobne.

- Popri učiteľskej práci sa doma venujete aj záhradkárskej činnosti. Odkedy?

- Odvtedy, ako sme sem prišli bývať. Mám viac druhov hrozna, napríklad "Zala gyöngye" je veľmi dobrá odroda, nepotrebuje striekanie, je s ňou menej práce. V prvých rokoch som mal viac hrozna, ale keďže som bol veľmi zaneprázdnený, vysekal som niektoré korene a teraz mám len tri rady.

- Budete mať dosť vína v tomto roku?

- Tak asi 15-20 litrov. Ja nemám rád ani pálené, ani víno, len pre kamarátov ho robím, ale keď som unavený, niekedy mi dobre padne za pohárik. Uprednostňujem červené a polosladké, dokonca robím aj višňové. Mám taký koreň, na ktorom je iste okolo 150 strapcov.

- Občas sa poradíte aj so záhradkármi?

- Mám odbornú literatúru a jeden z mojich odborov je práve poľnohospodárska technika. Kedysi aj na Komlóši existoval spolok záhradkárov a dobre by bolo, keby sa znovu založil, lebo tu skoro pri každom dome nájdeme hrozno. Voľakedy tu boli aj veľké vinice, ale v 18. storočí ich spustošila fyloxéra. Viete, takto na dôchodku človeku robí radosť, keď ide do záhrady, poviaže hrozno… Okrem toho mám aj jablká. Tohto roku je veľmi dobrá úroda, veď počasie jej prialo. Najviac však pracujem v zime, keď vonku nemôžem nič robiť. Prídem do izby a píšem.

- Aké sú vaše priania do budúcnosti?

- Vždy som si želal, aby moje deti boli šťastné, spokojné, aby sme žili v porozumení a aby sme mali zdravie v celej rodine. To, čím som sa zaoberal, som mal veľmi rád a chcel by som, aby niečo po mne zostalo. A hádam som to aj dosiahol.

Za rozhovor ďakuje Ildika Makaiová

V pitvarošskej škole ožíva slovenčina

Od 1. septembra t. r. v Pitvaroši znovu zaviedli vyučovanie slovenského jazyka. Na túto prácu sa spolu s Annou Molnárovou podujal Komlóšan, pedagóg na dôchodku, niekdajší riaditeľ pitvarošskej základnej školy Juraj Synčok. Spýtali sme sa ho, kedy vlastne zaniklo v tejto obci vyučovanie slovenčiny, ako prijali jeho znovuzavedenie ostatní pedagógovia, z akých učebníc vyučujú a ako chcú motivovať žiakov.

- Jedenásť rokov som bol riaditeľom pitvarošskej školy a vtedy sme ešte vyučovali slovenčinu. Po mojom odchode tu ešte tri roky učili slovenský jazyk, ale potom, ani sám neviem, prečo, výučba zanikla. Deti sa mohli učiť slovenský jazyk len v odbornom krúžku. Bohužiaľ, v Maďarsku z roka na rok klesá počet žiakov. Aj Pitvarošania si museli vybrať: alebo sa spoja s niektorou z okolitých škôl (v tom prípade by stratili samostatnosť a patrili by k mestu Makó ako filiálka niektorej tamojšej školy), alebo opäť zavedú výučbu slovenčiny... V tom prípade zákon totiž umožňuje aj menší počet žiakov, takže by nebolo treba zrušiť paralelné triedy. Pitvarošania si zvolili druhú možnosť, rodičia vyplnili dotazníky a podpísali žiadosť o zavedenie výučby slovenčiny. Zo 170 žiakov sa asi len desať detí neučí po slovensky.

Toto sa stalo koncom augusta t. r. a ešte pred začiatkom školského roku ma vyhľadali ako bývalého učiteľa a riaditeľa. Spolu s Annou Molnárovou sme sa dohodli, že tých 24 hodín týždenne odučíme. Od septembra vyučujeme slovenčinu v šiestich skupinách, po 4 hodiny týždenne. Prvá a druhá trieda boli spojené, paralelky tiež...

Moji bývalí kolegovia sa veľmi tešili. Čo sa týka žiakov, oni si z domu nedoniesli z hľadiska slovenčiny už skutočne takmer nič, musíme začať od základov. Ale pokladám za dôležité, aby spoznali aj tradície svojich predkov. V prvej triede som im odporučil obrázkový šlabikár a pracovný zošit. Začali sme „od kachlí,” čo všetko sa nachádza v triede, o dva týždne sme už vedeli hlásiť po slovensky a zaspievať jednu pieseň. Po podstatných menách nasledujú slovesá a potom skloňovanie. Sú žiaci, ktorí majú lepšiu výslovnosť, dokonca počuli od starých rodičov niektoré výrazy. Snažím sa im vysvetliť, že niektoré tunajšie slová sa líšia od spisovnej slovenčiny, napríklad ulica - ulic. Prváci majú predpísané, že do konca roka majú vedieť 350 slov. Navštívili sme tunajšiu etnografickú zbierku a bol som veľmi prekvapený, že deti vôbec nepoznali predmety, ktoré ich rodičia a starí rodičia bežne používali.

Možnosť zdokonaľovať sa v slovenčine aj na Slovensku sme nadhodili aj predsedníčke Slovenskej menšinovej samosprávy v Pitvaroši Anne Lehoczkej. Veľmi by pomohol pobyt detí na Slovensku, kde by boli ubytované v rodinách a boli by nútené hovoriť po slovensky. Hneď na prvej hodine sme sa rozprávali o tom, že slovenčina je slovanský jazyk. Deti vymenovali krajiny, ktoré patria do tejto skupiny. Dozvedeli sa, že my sa nachádzame v „slovanskom mori” a v Európe je to najpočetnejšia skupina príbuzných národov. Pochopili, že za jeden rok sa síce nenaučia dokonale hovoriť, ale už „ich nemôžu predať”. Ak budú ďalej usilovne študovať, môžu zložiť aj jazykovú skúšku stredného stupňa.

Ildika Makaiová

Slovenský ples v Sarvaši

Slovenská samospráva v Sarvaši usporiadala 6. novembra Slovenský ples. Akciu, ktorá sa konala v aule Slovenskej základnej školy, zorganizovala po prvýkrát. Prítomných v mene Slovenského kultúrneho spolku pozdravila jej predsedníčka Anna Franková. Zvlášť privítala parlamentného poslanca Zoltána Földesiho, notárku mesta Máriu Mihalcovú Kovácsovú, vedúcu odboru školstva Evu Réthyovú, poslancov mestského zastupiteľstva, predsedu slovenskej menšinovej samosprávy Tibora Mótyána, riaditeľku Slovenskej základnej školy Zuzanu Medveďovú, riaditeľa Kultúrneho domu Pétera Vajdu Ondreja Častvana, viceprimátora Kondoroša Štefana Beregszásziho a predstaviteľov slovenských samospráv a občianskych organizácií z okolia. Poďakovala Celoštátnej slovenskej samospráve za finančnú podporu. Ako pani Franková povedala, v našej vlasti žije viacero národností, medzi nimi aj Slováci. Sme roztrúsení po celej krajine, ale spája nás materinská reč, zvyky, tradície, piesne a básne. Slovenský kultúrny spolok sa rozhodol usporiadať ples s tým účelom, aby Sarvašania poznali piesne a vymenili si názory so Slovákmi z iných regiónov, tentoraz z pilíšskeho Santova. Pozvali folklórny súbor Studienka, ktorý sa predstavil s pilíšskou slovenskou svadbou, a kapelu Santovská nálada.

V mene mestskej samosprávy prítomných privítal poslanec František Závoda, ktorý poďakoval vedeniu Slovenskej základnej školy, že im poskytlo priestory. Poprial každému príjemnú zábavu a dobrú chuť k sarvašskej zabíjačkovej polievke, paradajkovej omáčke, varenému mäsu a plnenej kapuste. Potom sa už začala neviazaná zábava, na ktorej sa o dobrú náladu postarala santovská kapela.

(aszm)

K výročiu básnika P. Olivu

Paľo Oliva (vlastným menom Pavol Ušák, 1914 - 1941) autor Oblakov, je známy predovšetkým ako básnik; no dosiaľ nie úplne. Zväzok, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Lúč pod titulom Torzo literárneho diela, prináša ďalšie jeho zbierky: Čierne kvietie (1934), Zvädli kvety osudné (1940, cyklus predsmrtných básní) a mnohé básne roztratené dosiaľ po časopisoch. Zároveň ho prezentuje i ako prozaika, kritika, esejistu. Po prvý raz knižne vychádzajú jeho novely (napr. Žena s tajomstvom), psychologický cyklus Tváre (1939), čitateľsky veľmi pútavý a literárne cenný denník Hasnúce iskry (1934 - 1935), odzrkadľujúci jeho vnútorný a vonkajší život z čias štúdia na trnavskom gymnáziu, keď sa formoval jeho citový a myšlienkový život - a pred literatúrou dal prednosť kňazstvu.

Dosiaľ celkom neznáma bola i Olivova činnosť ako literárneho kritika, ktorý znalecky analyzoval súvekú pôvodnú i preloženú tvorbu. Ako mysliteľský typ a kultivovaný esejista sa prejavil v statiach s literárnou, náboženskou, národnou tematikou (napr. Idealizmus, Cesta Slovákov k slobode, Matka kňazova). Ešte ako stredoškolák si písal s významnými domácimi osobnosťami (napr. J. Smrek, R. Dilong, M. Haľamová, J. Silan), o čom svedčí výber z jeho listov. Torzo literárneho diela vychádza k nedožitej deväťdesiatke tohto talentovaného autora. Tento prvý zväzok čoskoro doplní druhý pod názvom Tak umieral a žije básnik Paľo Oliva.

Dni Ladislava Hanusa

Spišská Kapitula bola nedávno dejiskom Dní Ladislava Hanusa (1907 - 1994, esejistu a filozofa), ktoré v tejto duchovnej metropole Spiša na podnet akademického maliara Ladislava Vanču už po siedmy raz usporiadalo Združenia kresťanských pracovníkov kultúry. Tohoročné dni sa konali pod názvom Osobnosti na zlome vekov.

V prvom cykle prednášok pripomenul päťdesiate výročie smrti cirkevného historika Jozefa Špirku Viliam Jablonický a 60. výročie úmrtia Jozefa Hanulu akad. mal. Ladislav Vančo, Imrich Vaško a Edita Príhodová z Katolíckej Univerzity v Ružomberku. Ladislav Lajčiak zo Slovenskej národnej knižnice a básnik Michal Chuda priblížili tvorbu básnikov Mikuláša Šprinca, Paľa Ušáka Olivu a Janka Silana.

V druhom cykle prednášok Peter Liba hovoril o poetike Mikuláša Šprinca, o jeho publicistickej a kultúrnoorganizačnej práci v exile sa zmienila Ľubica Bartalská. Päťdesiate výročie vzniku štvrťstoročníka pre slovenskú kultúru revue MOST, ktorý založil roku 1953 v Clevelande (USA) pripomenul Jozef Rydlo, predseda Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska. Sedemdesiatiny narodenia väzňa, spisovateľa, básnika, dramatika a publicistu Rudolfa Dobiáša sprítomnil Anton Baláž z Literárneho informačného centra.

Pri príležitosti 7. Dní Ladislava Hanusa bol v Spišskej Kapitule predstavený 1. zväzok súborného diela Paľa Ušáka Olivu Torzo literárneho diela.

Spanilá jazda teológov na Dolnej zemi

Koncom októbra zavítala do slovenských cirkevných zborov v Maďarsku skupina mladých teológov z Bratislavy. Všetci študujú na Bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského a do Maďarska pricestovali na tzv. spanilú jazdu. Vedúceho Slovenského evanjelizačného centra v Budapešti Atilu Spišáka, ktorý ako hostiteľ sprevádzal študentov, sme oslovili v Békešskej Čabe:

- Na ceste sme od 20. októbra. Najskôr sme sa zastavili v Dunaeďháze, potom v Malom Kereši. Na druhý deň sme boli v Sarvaši a v Čabačude, v piatok sme navštívili Slovenský Komlóš a Pitvaroš. V sobotu sme zavítali do Kondorošu a Békešskej Čaby a v nedeľu vyhľadáme budapeštiansky slovenský evanjelický cirkevný zbor a veriacich v Černi. Mladí prišli z cirkevného zboru vo Vrbovciach. Kontakty sme nadviazali počas môjho študijného pobytu v hlavnom meste Slovenska. Odvtedy máme veľmi dobrú spoluprácu, viackrát boli u nás v Budapešti, kde aj slúžili.

- Ako vás prijali v jednotlivých cirkevných zboroch?

- Veľmi dobre, v Malom Kereši napríklad prišlo na stretnutie s nami 40-50 veriacich. V Pitvaroši a Slovenskom Komlóši sa nám tiež tešili a skoro do polnoci sa s nami rozprávali. Boli zaujímavé chvíle, napríklad v Slovenskom Komlóši sme boli hore vo veži, našli sme tam izbičku, kde býval pán zvonár. Tam sme počkali, kým nezvonili, potom sme dva dni ledva počuli! Do kostola ale prišlo iba 25-30 veriacich, museli sme hľadať očami, kde niekto sedí. Ale dobre vieme, aká je situácia Slovače v Maďarsku vo všeobecnosti, takže teológom som vopred vysvetlil, že tu asi nenájdu plné kostoly ako napr. na Východnom Slovensku.

- Pomaly sa už blíži koniec cirkevného roka. Ako by ste hodnotili uplynulé obdobie? Ako sa rozbehla vaša práca, slovenská služba v jednotlivých regiónoch?

- V Békešskej Čabe a na okolí veľmi dobre, tunajší farári boli na viacerých miestach a ja som bol tiež okrem Peštianskej župy niekoľkokrát v Novohrade a Černi. Ale smutne som konštatoval, že sú miesta, kde sme sa dohodli, že tam raz mesačne budeme mať slovenské bohoslužby. Pri jednej príležitosti mi povedali: "Ďakujeme, pán farár, ale príďte až o dva mesiace.” V Budapešti je situácia tiež veľmi tragická, vlaňajšej nadšenosti už dávno niet. V lete odcestovali ľudia na dovolenky a potom sa k nám už nevrátili. 90 veriacich podpísalo toho času list, aby biskup umožnil slovenské bohoslužby, aby cirkevný zbor mohol fungovať, ale do zboru nikto nechce pravidelne chodiť. Teraz, keď sú podmienky a všetko funguje, aj infraštruktúru sme vyriešili, nenavštevujú cirkevný zbor. Neviem, čo si o tom myslia budapeštianski Slováci, evanjelici. Neviem, ako ukončíme tento cirkevný rok, totiž koncom novembra budeme hodnotiť našu činnosť. Momentálne neviem ani to, či v lete 2005 zatvoríme dvere a služba zanikne, lebo na služby Božie chodia dvaja-traja veriaci a to nemôžeme pokladať za cirkevný zbor. Ja nepovažujem za dobré, aby sme platili autobusy a vozili sem veriacich z vidieka, totiž potom to nie je živé kresťanské zhromaždenie. Aj touto cesto vyzývam členov cirkevného zboru, aby sa prihlásili a každú nedeľu chodili na bohoslužby, aby tento zbor nebol len formálny! Musíme byť úprimní, keď nebude fungovať, budeme nútení ho zatvoriť, lebo formalita nie je podľa evanjelia. V adventnom období - podobne ako vlani – plánujeme s deťmi robiť adventne vence, pred Vianocami usporiadame večierky a posedenia, každý pondelok prídu farári zo Slovenska na evanjelizácie a záujemcov čakajú aj koncerty - už na opravenom organe. Srdečne čakáme každého!

Študent Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave Pavol Bargár pochádza z Turčianskych Teplíc a študuje v piatom ročníku:

- Spanilá jazda je vlastne pojem z histórie, keď bratrícke hnutie českej reformácie robievalo v 15. - 16. storočí výjazdy na Slovensko. Avšak tie ich spanilé jazdy boli zničujúce, vyplienili mestá, boli vlastne ako zbojníci. Naše spanilé jazdy prevzali od nich len názov, spoločne chodíme po cirkevných zboroch po Slovensku a teraz aj po Maďarsku. Snažíme sa evanjelizovať ľudí, odbavujeme služby Božie, besiedky, detské biblické hodiny, trávime nejaký čas s ľuďmi v rodinách a tak ich povzbudzujeme k viere.

- Aké skúsenosti si mal z návštev?

- Väčšinou príjemné. Bolo výborné, ako nás prijali ľudia a vidieť, že aj tu žijú Slováci. Na druhej strane zase bolo veľmi smutné vidieť veľký kostol, ktorý zíva prázdnotou. Ale ja si myslím, že nádej tu je, kým deti a vnúčatá veriacich chodia do slovenských škôl, snáď ostanú pri slovenskosti i pri evanjelickej viere. Mne osobne sa najviac páčilo v Malom Kereši a v Slovenskom Komlóši. Strávil som príjemné večery u veľmi milých rodín. V kostole sme mali program, ktorý spočíval zo spievania piesní, recitovania básni a stredobod programu tvorila kázeň.

- Podľa vás ako by bolo možné vzkriesiť slovenské evanjelické cirkevné zbory v Maďarsku?

- Napríklad aj takýmito spanilými jazdami, je to jeden z možných spôsobov, keď prídu mladí ľudia, ktorí majú silnú vieru. Ďalej keby prišiel slovenský farár, ktorý by tu pôsobil. Ľudia by veľmi očakávali takého farára povedzme do Sarvaša alebo do Slovenského Komlóša - aspoň ja tak vidím.

Martina Onoférová, študentka 2. ročníka

- Prečo si sa dala na túto dráhu?

- Povedať „pretože mám rada Ježiša”, je také jednoduché. Už dlhé roky pracujem v zbore u nás doma, s deťmi, mládežou a so staršími ľuďmi. Chodila som na katechetický seminár a uvedomila som si, že to je miesto, kde chcem zostať. Prihlásila som sa na teológiu, lebo chcem pomáhať ľudom. Je to už štvrtá spanilá jazda sem, do Maďarska, ale ja som tu prvýkrát.

- Čo sa ti najviac páčilo počas pobytu v Maďarsku?

- V Slovenskom Komlóši nám Ondrej Lopušný rozprával svoje zážitky z mladosti. Veľa toho vie a veľa toho nám aj porozprával. Stretli sme sa s ním v múzeu a potom sme boli na sálaši. Je to moja hanba, že som sa nikdy nezaoberala, presnejšie mala som iba povrchné poznatky o živote tunajších Slovákov, ktorí si chcú zachovať svoje tradície. Život je tu dosť podobný ako na Slovensku, ale veľmi málo ľudí sa zúčastňuje slovenských. bohoslužieb. Najmenej veriacich bolo v Kondoroši. Je na jednej strane smutné, ale Pán Boh hovorí, že kde sa dvaja - traja zídu v jeho mene, tam je aj on prítomný. Situácia je rovnaká aj na Slovensku, v maďarských obciach mladá generácia už nechodí tak aktívne do cirkevných zborov.

- Čo by mohlo byť riešením?

- V prvom rade by musel byť záujem aj zo strany našej generácie. Nie všade z týchto miest boli pravidelné slovenské bohoslužby, ktoré by mohli pomôcť pri zachovávaní slovenčiny. Časom ľudia tým, že nepoužívajú slovenčinu, zabúdajú jazyk.

- Aké plány máš po skončení teológie?

- Určite nezostanem v Bratislave, ale hovorí sa, že človek mieni a Pán Boh mení. Najprv skončím školu a potom sa asi dostanem do nejakého cirkevného zboru.

24. októbra sa mladí teológovia zúčastnili slovenskej bohoslužby vo Veľkom evanjelickom chráme v Békešskej Čabe. Liturgiu slúžil domáci pán farár Pavol Gabriel Kutej. Slovo Božie zvestoval Vladimír Kmec z Bratislavy a skupina študentov predviedla scénky o milosti Pána Ježiša Krista.

(im)

Kostol sv. Jozefa v Budapešti

Za našich zomrelých

„Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú...“ - odznelo v kázni z Evanjelia Lukáša (20, 27-38) na tradičnej slovenskej sv. omši a Spomienke na všetkých verných zosnulých (Dušičky), ktorá sa konala 7. novembra 2004 v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Slávnostnej zádušnej sv. omše sa zúčastnili riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík s manželkou, podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová, predsedníčka Náboženského podvýboru pri KV CSS Ildika Klauszová Fúziková, predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti František Križan, predseda Slovenskej samosprávy v Moďoróši a člen Valného zhromaždenia CSS Pavol Hévizi, predseda Slovenskej samosprávy v Huti Ján Minczér, laička cirkvi Ružena Velmovská z Kestúca. Je chvályhodné, že okrem veriacich z Budapešti vo veľkom počte prišli veriaci z Moďoróšu, Huti, Kestúca a Santova, ktorým hradila cestovné Slovenská samospráva Budapešti. Slávnostnú zádušnú sv. omšu slúžil vdp. Ladislav Malý, ktorý vo svojej kázni o. i. povedal:

- V týchto dňoch si pripomíname Spomienku na všetkých verných zosnulých, Dušičky. Spomíname na našich blízkych, ktorí nás predišli na pozemskej púti a spomína si aj na ich rady a ponaučenia do života. Zastavme sa teda aj my, uvedomujme si svoju zraniteľnosť a rozjímajme nad celým svojím pozemským životom. Buďme pripravení, lebo možno máme hodinu, deň, týždeň, či rok? Kto vie, kedy ho Pán povolá? Pán Boh nás skúša, nechá, aby sme sa stihli pripraviť, keď príde naša posledná hodina. Preto neodkladajme prípravu na svoju smrť. Večný život je v tom, že poznáme nášho Nebeského Otca a jeho Syna - Ježiša Krista. Ale aj zatiaľ sa úprimne a z čistého srdca obracajme na Pána Boha, s dôverou sa modlime za dobro a konajme skutky milosrdenstva. Usilujme sa žiť tak, akoby terajší deň bol naším posledným. A tak vstup do večného života bude skutočne radostnou udalosťou. Milí bratia a sestry, prežívajme tieto dni v duchu nádeje a modlime sa, aby si všetci veriaci upevnili vieru v nesmrteľnosť duše, vo vzkriesenie tela a vo večný život. A aby naši zosnulí dosiahli blaženosť večného života.

Počas sv. omše slúžila kantorka Rita Szachánová z Moďoróšu a krásny spev veriacich ešte väčšmi zvýšil slávnostný ráz obradu. Celé duchovné prežívanie tohto sviatku a slovenskej sv. omše bolo pre prítomných, najmä pre tých, ktorí sa prvýkrát zúčastnili takejto slovenskej sv. omše, ako pohladenie duše.

Po sv. omši sa na farnosti konalo tradičné agapé, na ktorom veriacich pozdravil predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai. Pripomenul, že pred piatimi rokmi pripadla slovenská sv. omša tiež na 7. novembra a celebroval ju arcibiskup- metropolita Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Mons. Ján Sokol. Otec arcibiskup vysvätil aj dvojjazyčnú pamätnú tabuľu slovenského kňaza, spisovateľa, redaktora, politika, trnavského kanonika Šimona Klempu (1811-1903). Pri príležitosti 100. výročia jeho úmrtia Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti odhalila pamätnú tabuľu aj na budove farnosti.

Predsedníčka Náboženského podvýboru Kultúrneho výboru CSS Ildika Klauszová Fúziková s radosťou pozdravila početných veriacich a zároveň sa poďakovala pánovi Pavlovi Hévizimu za skvelú organizačnú prácu, vďaka ktorej prišlo z troch pilíšskych obcí toľko veriacich. Záverom zablahoželala kantorke Kataríne Süvegesovej zo Santova, ktorá sa nedávno dožila významného životného jubilea – 70. rokov a odovzdala jej kvety úcty a vďaky za jej dlhoročnú šľachetnú cirkevnú službu. Agapé finančne podporila Slovenská samospráva v Moďoróši a verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.

Ildika Fúziková

Spomienka na evanjelického kňaza Gábora Sztehla

Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Budapešti a Slovenská samospráva Budapešti zorganizovali pri príležitosti Pamiatky zosnulých pietny akt pri hrobe evanjelického farára Gábora Sztehlu (1909-1974). Farár Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Atila Spišák, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová a podpredsedníčka zboru Ildika Klauszová Fúziková sa zišli pri jeho hrobe vo Farkasrétskom cintoríne, pri príležitosti 30. výročia jeho úmrtia. Pri hrobe Gábora Sztehlu na základe Listu Gal 6,7-10 kázal slovo Božie farár Atila Spišák: „Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať. Lebo čo človek rozsieva, to bude žať. Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu. Ale kto rozsieva Ducha, s duchom bude žať večný život. Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme žať, keď príde čas. A tak teda, kým máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich.“

Kto bol vlastne Gábor Sztehlo? Mal slovenské korene a teológiu študoval v Šoprone. Po skončení štúdií bol rok štipendistom vo Fínsku. Od roku 1932 slúžil ako kaplán v Budapešti, v Hatvane a vo Veľkej Tarči, kde bol od roku 1935 farárom už samostatného cirkevného zboru. Od roku 1942 do jari 1945 pracoval ako misijný farár v banskom dištrikte, od leta 1944 ako farár nemocnice hlavného mesta. Od októbra r. 1944 pracoval v sekcii Dobrý Pastier, spravovanej družobným kalvínskym konventom. Bol zakladateľom detského mestečka Gaudiopolis a Detského domova Pax, ktoré s láskou a odbornosťou učinil skutočným domovom a do ktorého zozbieral svoju z opustených detí pozostávajúcu rodinu. Tromi piliermi sztehlovského názoru sú takzvaný rodinný domov, ktorý by namiesto nevľúdnych inštitucionálnych rámcov chcel uskutočniť vzor skutočnej rodiny -, ďalej je to pracovná škola, čiže učenie a osožná fyzická činnosť, a nakoniec samospráva. Cieľom tohto posledného je, aby sa deti vykonávaním rôznych funkcií aktívne zúčastnili kolektívneho života.

Keď sa tieto domovy roku 1950 dostali pod štátnu správu, pôsobil ako kaplán v Budíne, v Kelenfölde a neskôr v Kőbányi. Od októbra 1951 sa stal vedúcim detského domova pre postihnuté deti v Pesthidegkúte, kde pracoval celé desaťročie. V decembri 1961 odcestoval za rodinou do Švajčiarska, kde ochorel. Po uzdravení pôsobil až do svojej smrti ako oblastný farár v Oberhaslingu.

V roku 1972 bolo jeho životné dielo ocenené najvyšším izraelským vyznamenaním Pravdivý sveta. V parku Jad Vašem v Jeruzaleme – kresťanských ochrancov prenasledovaných - stojí strom, ktorý nesie jeho meno. V denníku niekdajšieho veľkotarčianskeho farára môžeme čítať nasledovné: „Kresťanstvo nie je svetom dogiem, ale svetom lásky. Živej, čulej, aktívnej lásky.“

Evanjelický farár G. Sztehlo, pre mnohých jednoducho ujo Gábor, aj žil podľa svojho presvedčenia. Počas hrozivého obdobia práve tak, ako aj po druhej svetovej vojne pomáhal nielen utisnutým a nešťastníkom židovského pôvodu, ale každému, kto sa naňho obrátil. Zachránil takmer dvetisíc detí a dospelých židovského pôvodu. Tí, čo ho poznali, ho mali radi. Tí, ktorí ho mali radi, sa dodnes naňho pamätajú.

„Prirodzene konať dobré, evidentne pomáhať - to bolo to sztehlovské tajomstvo.“ Spomienka na Gábora Sztehlu sa ukončila tichou poklonou a položením venca na hrob - miesto jeho posledného odpočinku.

(if)

Sarvašská zvonica

Adamovszki György, Belopotoczki István, Borgulya Mihály... čítam mená vyryté na hlaviciach bronzových klincov zatlčených do agátového brvna. Badám, že mená sú zoradené podľa abecedy, lebo až nízko dolu objavujem písmeno "Z" i "W": Zrak János, Zvara Mátyás, Weis Józsefné.

Pri tomto nevídanom pamätníku z agátového dreva som už po tretí raz, no stále mu nerozumiem. Nechápem, čo predstavuje, komu sa prihovára, čo znamenajú tie bronzové klince s menami pribité do agátu. Z obďaleč mi pamätník pripomína akúsi bránu, lež táto brána má aj striešku a pod ňou zvon, ktorý mi zase pripomína starodávnu sálašskú zvonicu. I tak nechápem, prečo práve takúto sálašskú zvonicu postavili práve za najstarším evanjelickým kostolom v Sarvaši, kde kedysi po slovensky kázal Samuel Tešedík? A už vôbec neviem, prečo je tých obrovských bronzových klincov 736, prečo je na nich práve 736 mien? Väčšina mien má očividne slovenské korene, iné sú zasa na prvé prečítanie maďarské, nemecké, cigánske, ba nemálo mien je aj židovských. Čo "robia" tieto židovské mená pri evanjelickom kostole? Naostatok, ani každý Slovák či Maďar nemusel byť luteránom. Každá cirkev má aj svoj cmiter a tieto mená sa tu poschádzali pod jednou bránou, pod jednou zvonicou, klincami mocne pribité, čo je akiste symbol trpiaceho Ježiša Krista.

Hoci je podvečer, ktosi sem prichádza, som rád, že tu nebudem sám. Ale ako sa tomuto človeku prihovorím, keď neviem pol slova po maďarsky? A tak príchodzieho neisto zdravím: Dobrý večer.

- Aj vám dobrý.

- Vy... vy viete po slovensky?

- Vari na to nemám roky a šediny? - usmieva sa, keď vidí, že som prekvapený a jeho slovenčine vďačný.

- Povedzte mi, prosím, čo znázorňuje tento pamätník?

- Nuž, pokiaľ ide o mňa, ja v ňom vidím dolnozemské diaľavy, rodný sálaš, lebo aj na sálašoch sme mali podobnú zvonicu. Pán môj dobrý, na sálašoch sa bez zvonice nedalo žiť. Iba zvon naučí človeka dochvíľnosti, pokore, iba zvon dokáže zvoniť proti ohňu, proti veľkej vode, chorobám, aj iným pohromám. Iba zvon dokáže zvolať ľudí, deti privolať do školy, privítať novonarodeniatko, premeniť sa na umieráčik a rozlúčiť sa v mene živých s odchádzajúcim. Čo ja žijem na sálašoch, nás už dva ráz obrali o zvon. Zakaždým kvôli vojne, kvôli kanónom. Áno, iba živý zvon dokáže privolať toľkých mŕtvych.

- Sú vari aj mŕtve zvony?

- Akože? Pravdaže. Lebo zvon musí mať srdce. Zvon bez srdca nežije, nebije. Raz sa k nám na sálaše zatúlal rúči, no skúpy zvonolejár a toľko do nás, toľko (dobiedzal), až sme si uňho predkúpili zvon. "Krásny" zvon nám ulial - bez srdca! Vraj jeho zvon srdce nepotrebuje, stačí naň udierať železnou tyčou a i tak prebije všetky zvony, aj kostolné. Zvon síce znel mocne, no prázdno, pusto, načisto pohansky, lebo sa nedokázal privravieť duši sálašníka. Ja tak vravím, vzácny pane, že bez srdca nemôže žiť ani človek, ani zvon.

- Vďaka za krásnu legendu. Aj tento pamätník ste mi premenili na povesť, na legendu.

- Nie, pane. Tento pamätník je cmiter bez hrobu. Tie mená sú na klincoch preto, lebo mŕtvi ich nemajú na hroboch. Ja tu mám brata. Brat je Ján a ja István, chcem povedať Štefan. Brata si guľka našla kdesi pri Volge. Nevieme, ktorý deň, pri ktorom meste, vieme iba toľko, že umrel kdesi pri Volge. Volga je rieka ako Dunaj, nuž hľadajte hrob pri nekonečnej rieke.

- Rozumiem, chápem vás.

- Veľa nechýbalo a svoj kliniec by som tu mal i ja. Žijem iba zázrakom. Môžbyť preto ma to sem priťahuje ani magnetom. Svoje najkrajšie roky som si odžil v tábore, lágri, v stalinskom gulagu. Slnce som videl iba cez zamrežované okno. Zrobený, nedojedený, v srdci s horúčkou od túžby po tejto krásnej Dolnej zemi.

- Nehnevajte sa, nevedel som, nechcem vám pripomínať utrpenie, korím sa pred vami.

- Vrátil som sa až o päť rokov. Žijem, aspoň že žijem a môžem sa pokloniť pri tomto pamätníku. Vidíte, je malý, skromný, agátový... a vďaka zvonu koľkých mŕtvych dokázal privolať. Vrátil im dôstojnosť. Aspoň dôstojnosť.

Správa z novín

Miestne noviny Sarvaš a okolie roku 1990 uverejnili list svojho čitateľa: Aj na Dolnej zemi máme pamätníky padlých. Nepochybujem. Mŕtvi si ich zaslúžili. Ale v poslednej vojne zahynuli aj stovky našincov. Čo o nich vieme? Vieme, kde zahynuli, ako zahynuli, kde sú pochovaní a či vôbec majú hroby? Nechýbajú nám? Nechýbajú rodákom, naozaj nikomu nechýbajú ich hroby a osudy? Prečo sa práve svoj k svojmu tak nedôstojne správa?

Je prirodzené, že pisateľ vyvolal záujem, lebo odkedy je svet svetom, najbližším mŕtvi chýbajú. Dvaja mladí nadšenci v redakcii, poháňaní záujmom čitateľov, začali zbierať mená i osudy spolurodákov, ktorí zahynuli v druhej svetovej vojne. Otvárali matriky, archivovali listy, hľadali dokumenty i posledné správy o živote a smrti sarvašských Slovákov, Maďarov, Nemcov, Židov, Cigánov. Židia hynuli v koncentračných táboroch, nespočetní Maďari i Slováci zabudnutí, nepochovaní na Ukrajine, kdesi pri Done, ba objavili aj Slovákov, ktorí zhynuli vo svojej pôvodnej vlasti, lebo aj tadiaľ sa prehnala vojna a zblúdené guľky vyhasínali život na oboch stranách barikády.

Obdivujem svätú trpezlivosť a vytrvalosť novinárov, ktorí dokázali tri roky zbierať osudy mŕtvych rozviate po blízkych i vzdialených krajinách. Keď zozbierali 736 mien, skrsla myšlienka stvoriť pre rodákov pamätník. Vedno s touto myšlienkou vznikla aj prosba. Pomôžte nám forintmi! Po pol roku zozbierali tristo tisíc, a keď našli nadáciu a v nej ďalšie tisíce, konečne sa pridali a tvorbu pamätníka začali podporovať aj mestskí poslanci.

Návrh na pamätník podáva a náležite zdôvodňuje dolnozemský rodák i školák Árpád Mihály: Na pamätník ako materiál navrhujem agát. Vďaka Tešedíkovým agátom sme spevnili brehy Kerešov, na pustatinách vytvorili tôňu i vlahu, ba z agácie máme na sálašoch aj zvonice. Živo si viem predstaviť pamätník ako zvonicu zhlobenú z agácie. Tie otesané stromy postavím k sebe, ako bránu do nebies, ako bránu návratu do rodného kraja, ako zvonicu so živým zvonovým srdcom, lebo jedine dolnozemský zvon dokáže privolať rodákov na rodnú Dolnú zem.

- A ďalej?

Mojím návrhom je nadchnutý aj priateľ Zolo Horváth, operný režisér. Píše scenár otvorenia pamätníka, libreto obradu, neobyčajne smutnej no dôstojnej panychídy. Zoltán si roky-rokúce odžil v stalinskom gulagu, preto vie lepšie ako iní ako dovedna skĺbiť plač, smútok, spomienky i dôstojnosť a radosť z návratu.

Zvonia zvony

Opäť a opäť čítam mená na večné veky odliate v bronzovom klinci utrpenia, pochované blízo rodnej rieky, blízo rodného sálaša. Čítam mená ôsmich JANÚRIKOVCOV - štyroch Jánov a štyroch Pavlov. Čítam ďalšie desiatky mien, ktoré sem priputovali z Dachau, Berlína, slovenskej Dukly, zo sibírskeho gulagu a blízkeho Kapošváru.

Zvonia zvony na kostolných vežiach a už od božieho rána pozývajú najbližších k pamätníku. Poschodení príbuzní i zvedavci hľadia na ženy a dievčatá v smútočných krojoch. Dievčatá berú ťažký bronzový klinec do bielej šatky a odovzdávajú ho do rúk zvonára. Zvonár zvonivý kliniec vbíja do agácie zvonivým kladivom a táto posvätená zvonkohra rozzvonila srdce sálašníckeho zvonca a ten zasa rozzvonil okolité kostolné zvony.

Moderátori v jazyku slovenskom, maďarskom a nemeckom oznamujú svetu blízkemu i ďalekému, komu na počesť zvonia zvony, ktorému mŕtvemu patrí rekviem i slovenský Otčenáš.

Bencúr Pavol!

Belopotocký Štefan!

Benčík Ján!

Janúrik Pavol!

Janúrik Ján!

Otčenáš v troch jazykoch sa modlia biskupi, kňazi i pastori katolícki, evanjelickí a kalvínski, lebo táto nezvyčajná panychída prebieha ako bohoslužba ekumenická, patriaca všetkým ľuďom bez rozdielu náboženstva a národnosti.

Réquiem aeternam dona eis!

Odpočinutie večné daj im, ó, Pane!

Rozlúčku s mŕtvymi ukončili pred obedom, no podvečer sa s nami opätovne stretli so sviečkami v rukách. Taký to bol deň, pozdný večer a sviečkami ozdobená noc na Všechsvätých, sviatok mŕtvych konaný v Sarvaši, roku Pána 1993.

Pretože doposiaľ sa nikde na svete nikomu nepodarilo zrátať mŕtvych, ktorí zahynuli v tej či onej vojne, na brvnách agácie sarvašskej zvonice sú vdlabané ďalšie prázdne hrobčeky pre ďalších spolurodákov, o ktorých doposiaľ nevieme, o ktorých sa azda raz dozvieme, ako sa volali, ako žili, koho milovali, kedy, ako a v ktorej krajine zahynuli.

Slavo Kalný

Pútnický zájazd farnosti pri Kostole Všetkých svätých v Budapešti do Sýrie

Po stopách starokresťanov a sv. Pavla a sv. Lukáša

Materiály tohtoročného celosvetového Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov vypracovali kresťania zo starovekého mesta Aleppo, ktoré leží na severe Sýrskej arabskej republiky. Toto mesto bolo známe už v staroveku ako miesto, kde sa stretali rôzne civilizácie a národy. Keď som v januári písala o tomto podujatí, ešte som netušila, že v októbri sa zúčastním pútnického zájazdu do Sýrie. Hlavným organizátorom cesty bol dôstojný pán dr. Károly Szederkényi, ktorý je desať rokov správcom farnosti pri Kostole Všetkých svätých v XII. obvode Budapešti. Pútnický zájazd sa konal v dňoch 17. až 25. októbra 2004 a zúčastnilo sa ho 25 farníkov. Okrem vdp. Szederkényiho nás odprevadil aj františkánsky rehoľný brat a kňaz Viktor Tömördi.

Naša duchovná ďakovná púť smerovala práve do srdca kresťanstva, veď Sýrskokatolícka cirkev sa zrodila vlastne vo Večeradle, lebo Ježiš, Mária a apoštoli hovorili starou sýrčinou, teda po aramejsky. Aramejčina bola jazykom prvej evanjelizácie, po arabčine a hebrejčine je tretím doteraz živým semitským jazykom. Do aramejčiny bol preložený hebrejský Starý zákon - ide o jeden z najdôležitejších prekladov. V Sýrii sa ním hovorilo až do jej ovládnutia arabskými kmeňmi. Poznamenávam, že aramejčina sa udržala len v troch horských obciach, z ktorých najznámejšou je Malúla, ale o tom neskôr.

Vráťme sa však k prvotnej cirkvi. Kresťania z Jeruzalema prešli do Antiochie, kde dostali súčasné meno. Sýrčina sa stala jazykom celého Blízkeho východu. Východné cirkvi - podnes katolícka a pravoslávna - sú dedičmi veľkého bohatstva pre všeobecnú Cirkev, lebo uchovávajú svedectvá cirkevných otcov prvých storočí. Je to podklad liturgie, teologických úvah, spirituality, hudby i disciplíny. Prvé dogmatické definície pochádzajú práve z východných synod a koncilov. Teda Východ potrebuje Západ a naopak. V krajinách Blízkeho východu žije 22 miliónov všetkých katolíkov. Východné cirkvi spolunažívajú s islamom už 14 storočí. Islam vo všeobecnosti rešpektuje veriacich iných vierovyznaní. Počas návštevy Jána Pavla II. v Damasku r. 2001 pápež navštívil aj Umajjovskú mešitu, ktorá je treťou najznámejšou mešitou mohamedánskeho sveta. Bola to veľká udalosť pre celý moslimský svet, ktorá ukázala, že medzináboženský dialóg je možný.

Poďme však radom... Po prílete do Damasku sme autobusom odcestovali do druhého najväčšieho mesta Sýrie - Aleppa, ktoré bolo založené v 8. stor. pred Kristom a ktorému obyvatelia hovoria s láskou Halab. Aleppo považujú za najstaršie trvalo osídlené mesto na svete. Tu sme bývali vo františkánskom kláštore, ktorý spravujú talianski rehoľní bratia. V Aleppe sme si pozreli monumentálnu Citadelu v strede mesta, ktorá stojí na mieste pôvodne chetitskej akropoly a je jedným z príkladov najúžasnejšej vojenskej islamskej architektúry v Sýrii. Pozreli sme si aj Archeologické múzeum, Veľkú mešitu „Jami Zakariya“ a, samozrejme, aj Veľký bazár, dlhý 20 km. Nezabudnuteľným duchovným zážitkom bol zájazd do Kalaat Semaanu, kde sa nachádza pútnické miesto a najväčšia zrúcanina Baziliky sv. Šimona zo stĺpu. Po prehliadke pozostatkov byzantskej stavby z 5. storočia sme sa vrátili do Aleppa. Tretí deň sme sa vybrali cez Sýrsku púšť do Damasku. Cestou sme sa zastavili v Hame, kde sme si pozreli vodné kolesá z cédrového dreva, ktoré boli pôvodne určené na prečerpávanie vody k zavlažovaniu a ich priemer dosahuje až 20 m. Z pôvodných viac než 30 kolies sa zachovalo 17. Tretie najväčšie mesto Sýrie je Homs, kde sme navštívili určite najzaujímavejšiu časť, kresťanskú štvrť. Pre nás bol veľkým duchovným zážitkom Chrám Opasku Panny Márie sýrskej ortodoxnej cirkvi. Chrám je pomenovaný podľa časti opasku Panny Márie, ktorý bol tu nájdený v roku 1953 a ktorý patriarcha z Antiochie autoratitívne prehlásil za pôvodný opasok Panny Márie. Opasok je uložený vo vitrínke a je 74 cm dlhý, 3 cm hrubý, zhotovený z bavlny a hodvábu.

Bezpochyby jednou z najväčších lákadiel Sýrie je zrúcaná staroveká Palmýra, púštna perla a cesta karaván. Najznámejšie antické mesto na Blízkom východe je skvostom nielen sýrskej ale aj celosvetovej archeológie. Je zapísané v kultúrnom dedičstve UNESCO. Cez mesto viedla známa Hodvábna cesta.

V neskorých večerných hodinách sme sa trochu unavení konečne dostali do Damasku, kde sme bývali v ženskom kláštore Panny Márie zo 6. storočia. Mesto pod vrchom Kassinu, obklopenom záhradami oázy, pokladajú za najväčšiu a najúrodnejšiu záhradu Arábie. Podľa legendy na tomto vrchu sa odohrávala prvá bratovražda v ľudských dejinách. Lebo vraj práve tu zabil Kain - prvorodený syn Adama a Evy - zo závisti svojho mladšieho brata Ábela. Damask je jednou z najstarších nepretržite obývaných metropolí sveta. Jeho vznik sa datuje do 5. tisícročia pred Kristom. Zrejme preto zohral dôležitú historickú úlohu pri zrode viacerých civilizácií - pohanstva, kresťanstva a islamu. Za päťdesiat storočí prešlo mnohými náboženstvami a kultúrami, ktoré tam zanechali svoje stopy. Dnešná skladba a jeho religiozita obyvateľstva zodpovedá všetkým kmeňom a národom pôsobiacimi v priebehu tisícročí. Nás, pochopiteľne, zaujímalo v prvom rade kresťanstvo, ktoré sa tu rozšírilo veľmi rýchlo. A najmä dobre známy biblický príbeh - „Cesta do Damasku“, kde sa odohrávalo obrátenie apoštola Pavla.

Kto bol vlastne apoštol Pavol? Bol to Izraelita z Benjamínovho rodu a pôvodne sa volal Šavol, či Saul. Bol synom bohatého Žida z maloázijského mesta Tarzus, ktorý odišiel do Jeruzalema a horlivo prenasledoval kresťanov. Tarzus patril medzi dôležité strediská Rímskej ríše. Ako vieme zo Skutkov apoštolov (Sk 9, 1), Šaul sa vybral z Jeruzalema do Damasku, kde chcel zatýkať tunajších kresťanov. Keď sa blížil k mestu, zrazu ho oslepila žiara z neba. Padol na zem a počul hlas: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Vyľakane sa opýtal: „Kto si, Pane?“ a začul odpoveď: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Ale vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť.“

Šaul vstal zo zeme, otvoril oči, ale nič nevidel. Jeho sprievodcovia ho museli doviesť do Damasku. Na tretí deň za ním prišiel Kristov učeník Ananiáš, položil naňho ruky a povedal mu, že ho za ním posiela Ježiš. Šaul zase videl a rozhodol sa, že sa dá pokrstiť. Od tej chvíle sa Šaul stal rovnako horlivým hlásateľom Kristovej viery, ako bol predtým jej prenasledovateľom. Šaul prijal meno Pavol. Neďaleko slávnej Via Recty (Rovnej cesty) v Damasku sa nachádza Dom Ananiáša, kde sa skrýval sv. Pavol a k vykonávaniu bohoslužieb používal podzemnú kaplnku.

V Druhom liste Korinťanom sv. Pavol píše: „Keď som bol v Damasku, miestodržiteľ kráľa Aretasa dal strážiť mesto, aby ma chytil. Ale v koši ma spustili oknom cez hradby; len tak som unikol jeho rukám.“ (2 Kor 11,32). Medzičasom sa začala sľubne rozvíjať prvotná kresťanská obec v sýrskom veľkomeste Antiochii, odkiaľ pochádzal aj evanjelista sv. Lukáš. Antiochia tiež spojila Pavla s Lukášom a Barnabášom a stali sa nerozlučnými spoločníkmi pri mnohých apoštolských cestách a podujatiach. V Pavlovej apoštolskej činnosti, tak ako ju poznáme zo Skutkov apoštolov a z jeho listov, možno rozlišovať 3 veľké misijné cesty, ktoré Pavol uskutočnil v rokoch 45 - 58: Malá Ázia, Sýria, Cyprus, Grécko, ostrovy v Egejskom mori, Rím. Za svoje evanjelizačné úsilie získal prímenie „apoštol národov“. Podľa svedectva najstaršej kresťanskej tradície apoštol Pavol bol sťatý mečom roku 67 v Ríme, pravdepodobne v ten istý deň ako sv. Peter. Sv. Peter a sv. Pavol sú dvaja najvýznamnejší apoštoli a naši predkovia ich nazvali apoštolskými kniežatami. Vyjadrili tým ich výnimočné postavenie v apoštolskom zbore v prvotnej Cirkvi.

V Skutkoch apoštolov evanjelista Lukáš opisuje dejiny šírenia kresťanskej viery, najskôr z Jeruzalema do Samárie, potom do krajín, kde nežili Židia. Na svoju prvú Pavlovu misijnú cestu (r. 47), zameranú na šírenia evanjelia, sa Pavol s Barnabášom vydali z Antiochie, kde Ježišových nasledovníkov po prvý raz nazvali kresťanmi.

Prvý kostol na pamiatku záchrany sv. Pavla vybudovali damaskí kresťania údajne v 1. storočí po Kristovi, avšak ten bol nahradený mešitou. Trvalo mnoho storočí, kým mešitu vystriedal dnešný kostol nazvaný Okno sv. Pavla. Stojí na mieste, kde sv. Pavla spustili jeho učeníci z hradieb cez malé okienko v koši, pretože všetky brány vtedy strážili židovskí prenasledovatelia. Prvá sv. omša v tomto kostolíku bola slúžená na Slávnosť sv. Petra a Pavla roku 1941. Podzemný Kostol sv. Ananiáša bol postavený z kameňa a dostal meno po učeníkovi, ktorý sv. Pavlovi prinavrátil zrak kladením rúk. V blízkosti neho sa nachádza aj Ananiášov dom.

Okrem uvedených kresťanských kostolov a pútnických miest sme si prezreli aj Umajjovskú mešitu, ktorá bola postavená za vlády kalifa al-Walída I. v rokoch 705 - 715. Dnešná stavba prešla v priebehu času viacerými podobami. Ako zaujímavosť spomenieme, že v časoch Byzantskej ríše cisár Teodózius prestaval na Baziliku sv. Jána Krstiteľa, ktorého hlava je uložená ako posvätná relikvia v uchovanom náhrobku v strede mešity. Je ponechaná v pôvodnom stave z Teodóziových čias a vyzdobená zlatom. Počas veľkých sviatkov sa v chráme, rozdelenom na dve časti, modlievajú kresťania, moslimovia a izraeliti. Z troch minaretov sa ten, ktorý bol predtým kostolnou vežou, volá „Ježišov“, lebo podľa tradície sa verí, že v súdny deň naň zostúpi Ježiš Kristus.

Z duchovného hľadiska veľkým zážitkom bola aj návšteva dvoch kresťanských lokalít - Malúly a Sejdnaje. Sejdnaja je vzdialená od Damasku asi 50 km, má stredoveký ráz a dôvodom jej obdivu pútnikmi z celého sveta je kláštor uchovávajúci vzácne ikony. Z nich najcennejšou je ikona Panny Márie, ktorú údajne namaľoval sám evanjelista sv. Lukáš. Mestečko Malúla, asi 60 km od Damasku, je veľmi pozoruhodné, lebo leží v skalnom masíve. Prví kresťania sa tu ukrývali pred rímskymi vojakmi. Vybudovali si tu obydlia, do ktorých chodili iba po povrazových rebríkoch a tak boli chránení od dobyvateľov. Tu žijú Aramejci, ktorí hovoria jazykom Ježiša Krista. V tomto jazyku bola napísaná prvá Biblia od evanjelistu Matúša. Táto reč sa dodnes zachovala v ich chrámovej liturgii. Toto malebné mestečko sa nachádza v nadmorskej výške 1650 m a je pozoruhodné svojou kresťanskou minulosťou. V tomto horskom prostredí sv. Tekla postavila prvý kresťanský kláštor, ktorý je najstarší na svete a tu je aj hrob svätice. Nad mestečkom sa čnie aj najstarší kresťanský rímskokatolícky Kostol a Kláštor sv. Sergeja a Bakchusa na Blízkom východe, ktorý sa dodnes používa. Správcom je rehoľný brat Michael Zárura, ktorý po slávnostnej sv. omši sa nám pomodlil po aramejsky Otče náš... V kostole sú mimoriadne vzácne ikony Michala z Kréty, ktoré sú najkrajšie ikony na Východe. Najväčšou vzácnosťou je kus cédrového dreva, ktorý pochádza z Noemovej archy.

Prežiť a putovať osem dní v Sýrií, v najstaršej kresťanskej krajine, každodenná sv. omša, nadšený spev, úprimná modlitba a radostná atmosféra znamená pre každého účastníka púte nezabudnuteľný zážitok. Prežili sme úžasné pocity, lebo nás napĺňala radosť, že so svojou vierou nie sme sami...

Ildika Fúziková

Nakrátko

V Maďarsku začiatkom novembra odišlo do civilu posledných 1831 vojakov povinnej základnej služby, čím sa ukončila 136-ročná tradícia povinnej základnej vojenskej služby a začne sa obdobie dobrovoľnej, plne profesionalizovanej armády. „Bezpečnosť Maďarska vie zaručiť taká armáda, ktorá je pripravená na to, aby bola v prípade nutnosti v spolupráci so spojencami a partnermi rýchle nasadená, trebárs na druhom konci sveta,” povedal pri tejto príležitosti na budapeštianskom Námestí hrdinov maďarský premiér Ferenc Gyurcsány. Maďarsko sa podľa neho musí pripraviť na to, aby takmer tisíc jeho vojakov mohlo priebežne slúžiť v rôznych častiach sveta.

x x x

V týchto dňoch by sa už naozaj mal dostať pred maďarský kabinet balík návrhov súvisiacich s vodným dielom na Dunaji, píše sa v denníku Népszava. Experti sú údajne za to, aby maďarská strana nemenila ponuku, ktorú dala slovenskej strane ešte predchádzajúca vláda. V súčasnosti ešte trvajú konzultácie medzi ministerstvami, ktoré majú do činenia s dunajskou problematikou. Návrhy tejto medzirezortnej komisie by mala vláda prerokovať a následne by mala vypracovať podrobné stanoviská pre ďalšie rokovania so slovenskou stranou - píše Népszava a tvrdí, že odborníci neplánujú zásadné zmeny v doterajšom postoji Budapešti. Denník pripomína podstatné elementy maďarských návrhov ešte spred štyroch rokov. Maďarsko by bolo pripravené vzdať sa nárokov na elektrickú energiu vyrobenú v Gabčíkove, ale aj majetkového podielu v elektrárni.

x x x

Novým šéfom maďarskej diplomacie sa 2. novembra stal po zložení sľubu v parlamente 59-ročný Ferenc Somogyi. Doteraz pracoval v macedónskej pobočke maďarskej telekomunikačnej spoločnosti Matáv, má však aj bohaté skúsenosti z diplomacie. Od roku 1968 pracoval na maďarskom ministerstve zahraničných vecí, v rokoch 1996 až 1998 tam viedol odbor európskej integrácie. Somogyi vo funkcii šéfa maďarskej diplomacie nahradil Lászlóa Kovácsa, ktorý je nominovaný na post európskeho komisára.

x x x

Vládne strany v Maďarsku vyzývajú voličov, aby v decembrovom referende dali odmietavú odpoveď na obe otázky, teda aj na návrh, aby príslušníci maďarských menšín dostali maďarské občianstvo, aj o zákaze privatizácie nemocníc. Premiér Ferenc Gyurcsány podobné referendá zaradil do kategórie populizmu. Referendum inicioval Svetový zväz Maďarov, keď pozbieral pod svoju petíciu vyše 250 tisíc podpisov. Vzápätí parlament musel vypísať ľudové hlasovanie, prezident určil termín na 5. decembra. Zdá sa, že aj táto otázka sa stala predmetom vyostrených sporov na vnútropolitickej scéne. Na plenárnom zasadaní parlamentu sa totiž aj premiér Ferenc Gyurcsány vyslovil proti dvojitému občianstvu. Viacerí vládni poslanci argumentovali tým, že po získaní maďarského občianstva by sa začalo masové presídľovanie príslušníkov menšín do Maďarska. Opozícia to označila za lož a obviňovala vládu z nezáujmu o osud krajanov.

x x x

V Maďarsku sú parlamentné strany celkovo spokojné so zmluvou o Európskej ústave, jej podpísanie nesprevádzali žiadne politické spory. Najväčšie spory boli zo začiatku okolo odvolávania sa v preambule ústavy na kresťanské korene – vláda tu zastupovala názor, že nebude trvať na tejto zmienke, ale keby to väčšina chcela, nebude jej ani brániť. Išlo o pragmatické stanovisko, pretože maďarská strana vsadila na svoju favorizovanú tému: na ochranu menšín. Oproti pôvodnému návrhu sa – na základe maďarskej iniciatívy – aj podarilo zahrnúť do textu príslušnú pasáž, hoci v miernejšej forme, ako si to Budapešť predstavovala.

x x x

Na slovenskom trhu sa objavila paprika, pri ktorej je podozrenie, že obsahuje zvýšený obsah škodlivého toxínu. Stalo sa tak niekoľko dní po tom, čo sa takáto paprika objavila na maďarskom trhu. Pod názvom výberová sladká paprika sa nachádza vo väčšine potravinárskych reťazcov zmes domácej papriky s brazílskou zmesou. V Maďarsku s okamžitou platnosťou stiahli každú mletú papriku a paprikové výrobky z obehu. Oficiálne stanovisko Štátnej veterinárnej a potravinárskej správy na Slovensku je, že podozrivá paprika sa do SR nedováža. Známi sú už traja producenti, ktorí importovanú papriku miešali s domácou a dávali do obehu. Polícia vyšetruje, ako k tomu presne došlo a kto je zodpovedný. Celý prípad prevzal Národný vyšetrovací úrad, ktorý obvinil neznámeho páchateľa z trestného činu ohrozenia verejného zdravia a zavádzania spotrebiteľov.

x x x

Generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer kritizoval Maďarsko za to, že obmedzuje svoje výdavky na obranu. Centrála aliancie sa domnieva, že plánované škrty vo vojenských výdavkoch ohrozujú doterajšiu reformu maďarskej armády. Premiér Ferenc Gyurcsány však generálnemu tajomníkovi NATO v Bruseli odpovedal, že jeho vláda musí nájsť zdroje aj na podporu sociálne slabších vrstiev. Na budúci rok môže Maďarsko venovať na obranu jedna celá tri desatiny percenta HDP, čo je ďaleko od dvojpercentnej požiadavky NATO.

Pomoc utečencom

Od septembra t. r. rodina Lászlóa Sötéta z vojvodinskej Subotice žije v Békešskej Čabe. Dôvodom núteného odchodu z vlasti bolo prenasledovanie za jej maďarský pôvod. Na veľkú radosť celej rodiny generálny riaditeľ spoločnosti Goldex Security v juhomaďarskom regióne dr. K. Olajos v týchto dňoch ponúkol L. Sötétovi zamestnanie a prípadne školenie, keďže príslušná firma na ochranu majetku zabezpečuje i túto možnosť. Kurz bude, samozrejme, bezplatný a nový poslucháč, ktorý v tejto profesii pracoval už v Srbsku, dostal potrebné publikácie. Dosiaľ jediným živiteľom rodiny bol jeho 19-ročný syn Denis, zamestnaný ako murár a pomocný robotník. Dcéra Klementína študuje v čabianskej základnej škole č. 10. Rodina Sötétovcov sa v žiadnom prípade nechce vrátiť do Subotice; v Čabe dostala ubytovanie a stravovanie trikrát denne a čo najskôr by chcela obstáť na vlastných nohách.

(av-k)

Čítajte a rozširujte...            Ľudové noviny do každej rodiny!

Milí priatelia! Hlavným poslaním týždenníka Slovákov v Maďarsku je prispieť k zachovaniu a zveľadeniu bytia našej národnosti, nášho slovenského jazyka a kultúry. To je však možné iba v úzkom kontakte s vami, ktorí máte nárok na zaujímavé a poučné čítanie v slovenčine, na noviny, ktoré z týždňa na týždeň informujú o živote Slovákov v Maďarsku v našom materinskom jazyku. Spoločným úsilím tvorcov Ľudových novín, ich majiteľa, Celoštátnej slovenskej samosprávy a vydavateľstva Magyar Hivatalos Közlönykiadó Kft. je, aby sa náš týždenník dostal ku každému, kto si ho nárokuje. Pomôžte nám získavať čím viac pravidelných čitateľov, predplatiteľov jediného slovenského týždenníka v Maďarsku! Záujemci si naše noviny môžu objednať u každého doručovateľa Maďarskej pošty alebo pomocou pripojenej objednávky. Vyplnený ústrižok prosíme poslať do našej redakcie (poštová adresa: Ľudové noviny, Budapest 62., Pf. 573, PSČ: 1398; E-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ). Šeky na predplatenie týždenníka, ktoré môžete podať na každom poštovom úrade, dostanete aj od miestnych slovenských samospráv a od aktivistov Zväzu Slovákov v Maďarsku.

Redakcia

Megrendelőlap

Megrendelem a Ľudové noviny című lapot..... példányban.

A megrendelő neve:............................................................

Címe:            (helység)..........................................

(utca, házszám)..........................................

(irányítószám)............................................

Az előfizetési díj lakossági folyószámláról történő kiegyenlítése esetén:

Pénzintézet neve, címe:.......................................................

Folyószámla száma:...........................................................

Külföldre történő előfizetés esetén kérjük, hogy megrendelését levélben juttassa el címünkre.

Előfizetési díj (belföldre):

1 évre: 2 484,– Ft                      q

1/2 évre: 1 242,– Ft                      q

1/4 évre: 621,– Ft                      q

Számlát kérek:            q

Csekket kérek:              q