O hospodárení a rozpočtoch

Valné zhromaždenie CSS

Budapeštianske sídlo Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) bolo 5. októbra dejiskom tretieho tohoročného zasadnutia Valného zhromaždenia (VZ). Rokovanie bolo zamerané hlavne na otázky hospodárenia a niektoré finančné záležitosti CSS.

V referáte o činnosti v období uplynulom od letného zasadnutia predseda CSS Ján Fuzik informoval prítomných členov VZ o procese prevzatia prevádzkovania slovenskej základnej školy v Novom Meste pod Šiatrom. V zemplínskom meste po obdržaní uznesenia CSS o zámere prevziať túto inštitúciu poslanecký zbor mesta odhlasoval zlúčenie internátu so školou, takže inštitúcia už vyhovuje podmienkam obvodného zaškoľovania, potrebným k zmene majiteľa. V najnovšej inštitúcii CSS, v slovenskej škole v Békešskej Čabe, od prevzatia prevádzkovania zaznamenali aj určitý rozvoj. V materskej škole boli otvorené tri vekové skupiny bez obmedzenia počtu prijatých škôlkárov.

Predseda CSS informoval zbor aj o niektorých detailoch novely menšinového a volebného zákona, ako aj o nevyriešenej situácii vysielania národnostných programov Maďarského rozhlasu po 1. februári 2006, o protestných krokoch, ktoré vedenie CSS a predstavitelia ostatných národností podnikli v záujme urgentného riešenia tohto neblahého stavu, keď sa obrátili na popredných predstaviteľov politického a spoločenského života. Z investícií CSS v rámci verejnoprospešnej spoločnosti Legatum je dôležité spomenúť zakúpenie nehnuteľnosti v Baňačke, kde bude zriadený slovenský oblastný dom zemplínskeho regiónu. Zmenou dodávateľa sa vyriešilo stravovanie žiakov sarvašskej slovenskej školy, ktorí spolu so svojimi rodičmi a učiteľmi neboli spokojní s cenou a kvalitou doterajšej stravy.

Po koreferáte predsedu Finančno-kontrolného výboru CSS Mateja Kešjára zbor schválil plán opatrení, vypracovaný po kontrole a následnom hlásení Štátneho kontrolného úradu (ÁSZ). M. Kešjár pripomenul, že nedostatky, zistené kontrolou, vyplývajú hlavne z paradoxnej situácie, že kým CSS z hľadiska hospodárenia patrí do sféry spoločenských organizácií, jej inštitúcie sú súčasťou samosprávneho rozpočtového systému a ich financovanie ešte nemá zabehanú prax. Kontrolný úrad vyzdvihol, že vzhľadom k množstvu úloh, ktoré pripadajú úradu CSS, by boli potrebné lepšie vecné podmienky a väčší počet zamestnancov.

Členovia VZ schválili referát o hospodárení CSS v prvom polroku 2005 a rozpočet inštitúcií CSS na rok 2005. Potom sa uzniesli poveriť predsedu CSS, aby sa v protestnom liste obrátil na vedenie MTV kvôli nevýhodnému termínu vysielania slovenského televízneho programu Domovina a jeho reprízy. V záverečnej časti zasadnutia kurátorka verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Gizela Molnárová informovala svojich kolegov o aktuálnych otázkach udeľovania podpôr.

Účastníci diskusie nadhodili rôzne otázky, ako napríklad oslavy 10. výročia založenia miestnych slovenských samospráv, ale i vymenúvanie riaditeľov tzv. národnostných školských ustanovizní bez znalosti slovenského jazyka, vymenili si názory na kompetencie v tejto otázke, hovorili o potrebe presnejších vyhodnocovaní kultúrnych aktivít po získaní podpôr CSS, ako aj o plánovanom budúcoročnom znížení národnostných a iných normatív pre školy.

(la-)

Denne aktualizované internetové noviny www.luno.hu

Po 50-tisícom návštevníkovi

Na portáli Slovákov v Maďarsku, denne aktualizovanej webovej stránke nášho týždenníka www.luno.hu, sme minulý týždeň zaregistrovali päťdesiattisíceho návštevníka! Je pre nás veľkým potešením, že naše noviny na svetovej informačnej dráhe číta tak veľa záujemcov. Náš portál funguje už takmer rok a postupom času registrujeme neustále rastúci záujem.

Snažíme sa zo dňa na deň zostavovať aktuálne a pútavé internetové noviny a teší nás, že okruh priaznivcov portálu je čoraz väčší. Podľa našej štatistiky najviac ich zaujíma predstavenie sa našej webovej stránky, potom prehľad slovenskej tlače a ďalej niektoré vybrané, zväčša publicistické články. Ako náš server zaregistroval, najviac záujemcov o naše webové noviny je z presnejšie neidentifikovateľných IP-adries, zakončených na.com. Snáď oprávnene predpokladáme, že „zloženie“ týchto návštev, ktoré môžu rovnako pochádzať z domácich ako i z medzinárodných kruhov, je podobné ako je tomu v prípade adries „s koncovkou“.hu alebo.sk. Tu totiž presne vieme, že trikrát toľko vyhľadávaní prichádza z Maďarska ako z našej materskej krajiny. Ako zaujímavosť ešte dodajme, že o našu „virtuálnu denníkovú podobu“ prejavili záujem o. i. v Poľsku, na Ukrajine, v Českej republike, Nemecku, Holandsku, Rakúsku, Taliansku, Belgicku, Turecku, Srbsku a Čiernej Hore, Chorvátsku, Veľkej Británii, Švajčiarsku, Kanade, Vatikáne, Francúzsku i Rumunsku.

Od konca októbra 2004, keď sa zmenila periodicita nášho týždenníka (na denne aktualizované periodikum), pravda, iba na celosvetovej elektronickej sieti, naše správy a články si prezrelo aspoň 50-tisíc ľudí. Ďakujeme im za prejavenú priazeň a aj ostatným nádejným čitateľom nášho portálu oznamujeme, že po nedávnej zmene hlavičky a celkového vzhľadu on-line Ľudových novín sme začali rozširovať i náš elektronický archív s možnosťou vyhľadávania, ktorý už aj teraz obsahuje nielen staršie vydania novín, ale aj prehľad slovenskej a maďarskej tlače, pochopiteľne, s dôrazom na Slovákov v Maďarsku, ako i sprístupnenie rozsiahlejších dokumentov.

Dúfame, že i v budúcnosti bude pokračovať záujem o denne aktualizované internetové noviny Slovákov v Maďarsku www.luno.hu!

(e-f)

Deň slovenských novinárov v Maďarsku

Spojenie príjemného s užitočným

Piaty raz usporiadala Celoštátna slovenská samospráva (CSS) v deň vydania 1. čísla Ľudových novín stretnutie pracovníkov slovenských masmédií v Maďarsku. Do sídla CSS prišlo osláviť svoj sviatok okolo 20 bývalých a aktívnych redaktorov Ľudových novín a slovenských vysielaní Maďarského rozhlasu a Maďarskej televízie. Nezabudli ani na tých, ktorí medzi nich už nemohli prísť - minútou ticha si uctili pamiatku bývalej rozhlasovej reportérky Romoly Selmeczyovej.

Deň slovenských novinárov v Maďarsku je už tradične slávnostnou, ale pritom bezprostrednou, priam rodinnou udalosťou, veď aj jeho organizátori - predseda CSS Ján Fuzik a podpredsedníčka Etelka Rybová - boli kedysi novinármi. Ba aj tohoroční pozvaní hostia - riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík, ombudsman pre rovnosť šancí MTV Péter Leipold a vedúci odboru Úradu pre národné a etnické menšiny (ÚNEM) István Fretyán - pracovali ako redaktori. Hostia, vrátane vedúceho odboru ÚNEM Antona Paulika, sa napospol s uznaním zmienili o peknej tradícii, páčilo sa im, ako sme sa vzájomne informovali o radostiach a starostiach našich troch tvorivých dielní, ale sympatické im boli najmä prejavy súdržnosti, snaha zdolať ťažkosti, ktoré sa nám stavajú do cesty. Vari najjednoduchšiu úlohu mal šéfredaktor nášho týždenníka Imrich Fuhl. Aj keby sa redakcii zišla finančná injekcia na obnovenie počítačovej siete, zopár nových fotoaparátov, diktafónov a iných technických vymožeností dnešnej doby, má zabezpečené všetky podmienky na nerušenú činnosť. Takže I. Fuhl sa mohol sústrediť na príjemné veci - upozorniť prítomných, že o dva roky (4. októbra 2007) oslávime 50. výročie vzniku nášho jediného týždenníka. Požiadal bývalých šéfredaktorov a redaktorov, aby zozbierali svoje spomienky a prípadné dobové dokumenty, ktoré by na počesť jubilea mohli vyjsť knižne. Pri tejto príležitosti by bolo dobré odborne hodnotiť periodikum, resp. pomocou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku uskutočniť čitateľský prieskum. Oznámil prítomným aj veľmi príjemnú správu - naše internetové, denne obnovované, už takmer rok existujúce noviny www.luno.hu si v týchto dňoch otvoril päťdesiattisíci návštevník.

S neradostnými správami prišla vedúca slovenskej redakcie Maďarského rozhlasu Mária Margová. Ako ste sa to už mohli dočítať aj v predchádzajúcom čísle Ľudových novín, vysielanie na terajšej frekvencii bude od 1. februára zrušené a dnes ešte nik nevie povedať, čo bude s národnostnými reláciami. Podobne nepriaznivé boli aj informácie Jána Benčíka z Maďarskej televízie, kde po krátkom období pokoja zasa vedenie premiestnilo vysielanie reprízy programu na stredu popoludní, keď ho môže sledovať len veľmi málo ľudí. Všetci prítomní prejavili rozhorčenie nad týmito informáciami. Predseda mediálneho podvýboru CSS Gregor Papuček vyzval prítomných, aby sme hlasnejšie bojovali za svoje práva, presadzovali svoje záujmy. J. Fuzik i pozvaní hostia z MTV a z ÚNEM sa vyslovili v tom zmysle, že minority musia spoločne a veľmi rázne vystúpiť proti takýmto praktikám. Prisľúbili, že urobia všetko v záujme toho, aby rozhlasové relácie v menšinových jazykoch vysielal MR na celoštátnej frekvencii. Takisto budú bojovať za priaznivejší vysielací čas menšinových televíznych programov.

Úprimná, otvorená a veľmi živá diskusia pokračovala za bielym stolom. Výmena názorov v nás posilnila presvedčenie, že aktuálne problémy nás nesmú znechutiť, naopak, majú nás posilniť v odhodlaní zdolávať prekážky. Napriek závažnosti prerokúvanej témy nám dobre padlo pozhovárať sa, stretnúť sa s kolegami, priateľmi, zaspomínať si na zašlé časy.

(vzs)

Zasadal Mediálny podvýbor CSS

Po letnej prestávke sa 27. septembra v sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) konalo tretie tohtoročné zasadnutie Podvýboru pre masmédiá a vydavateľskú činnosť. Predseda podvýboru Gregor Papuček po schválení programu rokovania privítal hostí - predsedu CSS Jána Fuzika, šéfredaktora Ľudových novín Imricha Fuhla a vedúcu redakčnej rady ročenky Náš kalendár na rok 2006 Ildiku Klauszovú Fúzikovú, ktorá podrobne referovala o príprave publikácie. Ako povedala, na najväčšiu radosť redakčného tímu sú už všetky rukopisy odovzdané, skoro celý kalendár je zalomený a tak nevidí žiadne prekážky, aby bola ročenka odovzdaná do tlačiarne začiatkom novembra, čo znamená, že v tomto roku sa môže dostať do rúk čitateľov skôr, ako to bývalo doteraz.

Druhým bodom rokovania bolo hodnotenie Ľudových novín. Predseda podvýboru pripravil veľmi dôkladný rozbor jednotlivých čísel týždenníka z posledných mesiacov. Odzneli aj menšie kritické poznámky, na ktoré pohotovo reagoval I. Fuhl. Šéfredaktor informoval členov podvýboru o tom, že za uplynulých desať mesiacov si noviny v internetovej forme prečítalo takmer 50 tisíc ľudí, v poslednom čase teda Ľudové noviny majú viac čitateľov na internete, ako v klasickej tlačenej forme. Zároveň sa na účastníkov rokovania obrátil s prosbou, aby v budúcoročnom pracovnom pláne v žiadnom prípade nevynechali realizáciu tzv. minikurzu dopisovateľov a externých spolupracovníkov novín. Ďalej sa rozbehla živá diskusia o blížiacej sa polstoročnici vychádzania Ľudových novín, čo sa síce bude oslavovať až o dva roky, ale už budúci rok sa musí niesť v znamení príprav na toto významné jubileum (najmä pokiaľ ide o zabezpečenie potrebných financií). Po diskusii prijali členovia podvýboru konečnú verziu súbehu vypísaného na obsadenie miesta šéfredaktora Ľudových novín. Výsledok bude vyhlásený 14. decembra na zasadnutí Valného zhromaždenia CSS.

Posledný bod rokovania bol venovaný našim elektronickým médiám. Redaktorka Slovenského vysielania Maďarského rozhlasu, členka podvýboru Ildika Pálová Makaiová z prvej ruky informovala podvýbor o kritickej situácii menšinových vysielaní verejnoprávnej inštitúcie. Ako je dobre známe, Maďarský rozhlas bude môcť používať frekvenčné pásmo FM OIRT, na ktorom v súčasnosti vysielajú menšinové programy, iba do konca januára 2006. Nemožno vedieť, čo bude potom. Na slová redaktorky nadviazal predseda CSS Ján Fuzik. Povedal, že spolu s niekoľkými predsedami celoštátnych menšinových samospráv v záujme čo najflexibilnejšieho riešenia tohto akútneho problému poslali list predsedníčke Národného zhromaždenia MR Katalin Sziliovej, ktorý dostali aj viacerí kompetentní maďarskí politici, resp. boli informované aj médiá.

Predseda CSS, žiaľ, nemohol povedať nič uspokojivé ani ohľadom slovenskej redakcie Maďarskej televízie. Ako sme to mohli už pred viacerými týždňami zaregistrovať, sobotňajšiu reprízu slovenského programu opäť zaradili na stredu. Preto sa Ján Fuzik chystá napísať list predsedovi Maďarskej televízie Zoltánovi Rudimu a predstavitelia minorít uvažujú i o tom, že dajú inštitúciu na súd kvôli porušeniu Dohody o spolupráci.

Na záver mal pán predseda CSS aj jednu dobrú správu: Národná rada SR prijala 23. septembra Zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí, ktorý zaručuje vznik nového Úradu pre zahraničných Slovákov. V zmysle zákona slovenský štát bude krajanov podporovať najmä v oblasti vzdelávania, kultúry, informácií a médií.

(kk)

Pred turnajom „O Dolnozemský pohár“

Valné zhromaždenie Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku

V prvý októbrový deň sa v Regionálnom osvetovom stredisku CSS v Slovenskom Komlóši konalo druhé tohoročné Valné zhromaždenie Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM).

V priestoroch Regionálneho osvetového strediska CSS pred zasadnutím Valného zhromaždenia OSMM privítala poslancov riaditeľka Slovenského osvetového centra (SOC) Katarína Királyová, ktorá s radosťou konštatovala, že po dlhšej prestávke opäť počuť o mládežníckej organizácii. K. Királyová zároveň ponúkla našej mládeži pomoc SOC, a to hlavne vo výmene informácií a organizovaní, doškoľovaní, ako aj spoluprácu na rôznych projektoch. Pani riaditeľka popri povzbudzovaní do ďalšej práce oznámila, že nároky o pomoc či spoluprácu v budúcom roku očakáva SOC do konca novembra, keď sa definitívne rozhodne o budúcoročnom rozpočte osvetového centra a regionálnych stredísk.

Prvým rokovacím bodom VZ bola správa predsedníčky OSMM Zuzany Vargovej o činnosti od predchádzajúceho zasadnutia. Z. Vargovú zvolili za vedúcu mládežníckej organizácie v apríli tohto roku a zdá sa, že odvtedy napriek finančným ťažkostiam OSMM dostáva nový impulz do ďalšej práce. Nové vedenie vyhľadalo, resp. nadviazalo kontakty s rôznymi inštitúciami a orgánmi, ktoré mu prisľúbili pomoc, aby mohli mladí Slováci revitalizovať činnosť svojej pátnásťročnej organizácie. Patria medzi ne napr. Celoštátna slovenská samospráva, Slovenské osvetové centrum, Generálny konzulát Slovenskej republiky v Békešskej Čabe, Spolok Slovákov z Maďarska v SR alebo Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov. V auguste daňový úrad dokončil revíziu hospodárenia OSMM, a to bez námietok. Tri žiadosti o podporu boli úspešné - Národný občiansky fond (NCA) poskytol financie na fungovanie, Úrad pre národné a etnické menšiny zase na dve akcie OSMM.

VZ rozhodlo, že aj v tomto roku začiatkom novembra usporiadajú v Békešskej Čabe tradičný futbalový turnaj O Dolnozemský pohár s tým, že kvôli horším finančným možnostiam nominačný poplatok bude vyšší ako zvyčajne, pričom nebudú môcť pozvať ani mužstvá zo zahraničia. Vedenia jednotlivých pobočiek opäť nadviazali kontakty s členskou bázou vo svojom regióne, po dlhšom čase sa angažujú aj vysokoškoláci v Segedíne. Kedysi spoločná pobočka Pilíšanov a obyvateľov hlavného mesta sa odteraz rozdelí a v Černi vznikla nová bakonská pobočka mladých Slovákov. Ani výzva uverejnená v našom týždenníku nebola bez odozvy, prihlásili sa noví záujemcovia o členstvo.

Z modifikácie štatútu organizácie je dôležité pripomenúť, že bol zvolený Kontrolný výbor OSSM, stanovený minimálny počet členov, potrebný na založenie pobočky a nová forma zastúpenia jednotlivých pobočiek vo VZ. Modifikovaný štatút obsahuje dodatok o funkcii podpredsedu, ktorého zvolia podobne ako predsedu na tri roky, ako aj poznámku, že členské stanovuje každý rok VZ.

V neviazanej besede pred rozlúčkou odzneli návrhy budúcoročných programov, prítomní si vymenili skúsenosti vo vypracúvaní projektov na získanie grantov, vedúci pobočiek referovali o činnosti a plánoch vo svojom regióne.

Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku si v blízkej budúcnosti mieni vytvoriť internetovú stránku, o konkrétnej koncepcii rozhodne na futbalovom turnaji v Békešskej Čabe.

(csl)

Pamätná tabuľa Jána Kollára v Tokaji

Prvý októbrový deň dozrelo nielen hrozno v slávnom vinárskom kraji, ale aj úsilie niekoľkých nadšencov na čele s profesorom Pázmaňovej univerzity Karolom Wlachovským a profesorom budapeštianskej univerzity ELTE Csabom Gy. Kissom. V Tokaji na Rákócziho ulici, priamo oproti radnici, v deň oberačkových slávností odhalili prvú pamätnú tabuľu básnika, evanjelického kňaza Jána Kollára v Maďarsku.

V to sobotňajšie ráno za výdatného dažďa smerovalo z Budapešti do Tokaja niekoľko áut. Za viac ako dve hodiny sme sa zmierili s myšlienkou, že bez dáždnikov sa nepohneme ani na krok. Tak sme aj vošli do budovy radnice, kde primátor mesta János Májer vítal skutočne početných a vzácnych hostí z domova i zo zahraničia - pochopiteľne zo Slovenska, ale aj Poľska a Nemecka. Boli medzi nimi delegácie zastupiteľského zboru SR v Budapešti a evanjelickej cirkvi ECAV na Slovensku, Úradu pre národné a etnické menšiny na čele s predsedom Antalom Heizerom a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik. Pri družnom rozhovore čas priam letel a priblížila sa chvíľa, keď sme sa pobrali pred budovu. Tóny slovenskej a maďarskej štátnej hymny dali okoloidúcim i občanom postávajúcim na neďalekom hlavnom námestí na známosť, že sa tu bude diať niečo nezvyčajné. Na pozdravné slová primátora sa umúdrilo aj počasie a mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš mohol predniesť svoj prejav bez dáždnika. Priblížil životnú cestu významného slovenského básnika a kňaza od Kremnice, cez Jenu, Prahu, Budapešť až po Viedeň. Roku 1812 navštívil po prvý raz Tokaj a na krátky čas sa sem niekoľkokrát vrátil. Pán veľvyslanec vyslovil radosť z toho, že tu teraz môžu odhaliť jeho pamätnú tabuľu a vyslovil nádej, že v budúcnosti budú odhaľovať v maďarských mestách a obciach pamätníky významným slovenským osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o maďarsko-slovenské priateľstvo. Všetkým poprial veľa úspechov v spoločnej Európe. Potom spolu s primátorom mesta pristúpili k budove, v ktorej sídli stávková kancelária, aby odhalili pamätnú tabuľu, sponzormi ktorej sú Vláda SR, CSS a Samospráva mesta Tokaj.

Po slávnostnom akte vystúpili s prejavmi Karol Wlachovský a Csaba Gy. Kiss. Pán Kiss hovoril o Jánovi Kollárovi ako o predstaviteľovi dvoch kultúr a dvoch literatúr - slovenskej a českej. Bol to romantický básnik, ktorý videl občas fatamorgány, napríklad aj vtedy, keď tvrdil, že v Tokaji začiatkom 19. storočia hovorili viac po slovensky ako po maďarsky. Podľa profesora ELTE tu vtedy žili Poliaci, Rusíni, Slováci, teda Slovania, ich mohol počuť J. Kollár, keď po prvý raz navštívil toto mesto. V literárnom panteóne Tokaja mu prislúcha významné miesto už aj preto, lebo predstavil Maďarom Slovenstvo. Cs. Gy. Kiss vyslovil svoje prianie, aby tabuľa, podobne ako príroda, spájala ľudí, vytvárala súdržnosť a prehlbovala maďarsko-slovenské kontakty.

V mene evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku sa prihovoril generálny biskup Július Filo. „Cítim sa poctený byť dnes, v deň odhalenia pamätnej tabule nášho drahého brata, v Tokaji,“ konštatoval. Hovoril o tom, že je dôležité vážiť si minulosť, veď z nej sa učíme pre budúcnosť. V prípade Jána Kollára môžeme povedať, že v modernom zmysle slova bol Európan.

K slávnostnej atmosfére dňa prispeli recitácie úryvkov zo Slávy dcéry a veľkolepá recepcia. Do príchodu oberačkového sprievodu, ktorého sa zúčastnili aj všetci hostia, sme mali trocha času prejsť sa mestom. Práve sme sa blížili k jeho najnovšej pamätihodnosti, keď sa jeden z troch mužov idúcich pred nami ozval: „Pozrite, tu má niekto pamätnú tabuľu. Kto to bol?“ Muži podišli k budove a začítali sa do textu. To nás už hriali nielen slnečné lúče, ktoré smelo dali najavo, že v tento deň sú v Tokaji pánmi ony.

(vzs)

Karol Wlachovský ● Ján Kollár a Tokaj

Básnik a evanjelický kňaz, významný slavista 19. storočia, rodák z turčianskych Mošoviec Ján Kollár (29. júla 1793 - 24. januára 1852 vo Viedni) zanechal osobné svedectvo o svojej prvej ceste na uhorskú Dolnú zem, keď zavítal aj do Tokaja. Pamäti z mladších rokov života z podnetu poľského slavistu Adama Rosciszewského síce napísal zhruba dvadsaťpäť rokov po svojej veľkej prázdninovej ceste na Dolniaky roku 1812, ale akiste nemožno pochybovať o autenticite pohnútky a obsahu dodatočného písomného zápisu Jána Kollára. Zrejme ani nepočítal s okamžitým knižným vydaním, lebo Pamäti vyšli, pravdaže, v originálnej češtine, až po jeho smrti roku 1862. Slovenský preklad historika Karola Goláňa uzrel svetlo sveta takmer sto rokov po Kollárovej smrti roku 1950 a odvtedy vyšli ďalšie tri vydania tohto prekladu, naposledy roku 2001 v Zlatom fonde slovenskej literatúry, takže v súčasnosti ide zrejme o najčítanejšie dielo J. Kollára. Cestovné zážitky a objavy sa natrvalo vryli do pamäti devätnásťročného J. Kollára. Podnetom na dlhšiu cestu bola návšteva príbuzných a pokrvných Kollárovcov na Dolnej zemi (v Aszóde, Pilíši, Sarvaši). Sprievodcom Jána Kollára, ako sám píše, „boli iba priateľstvo a túžba vidieť nové veci.“ S banskobystrickým spolužiakom, istým Ambrózim, prišiel do Tokaja k Tise cez Novohrad a Miškovec. V Tokaji pri Tise sa J. Kollárovi „otváral nový maďarský svet“. Mladí cestovatelia do Tokaja dorazili neskoro večer, naslepo vošli do (dnes už zrejme nejestvujúceho) domu (dnes už neznámeho) Kollárom nemenovaného mešťana, ktorý po predkoch takisto pochádzal z Turca. Potomok turčianskych rodákov slovenských študentov prijal prívetivo a pohostinne, počastoval ich „tokajčinou“. V Pamätiach sa dočítame, že Ján Kollár sa dlho rozprával s hostiteľom, a to po slovensky, lebo vtedy sa v Tokaji hovorilo „viac po slovensky než po maďarsky“. Budúci básnik (prvú básničku napísal ako desaťročný roku 1803 ešte v Mošovciach a ako školák veršoval aj po latinsky) si na rozdiel od konškoláka Ambróza doprial z tokajského moku „iba niekoľko glgov“, a tak kým ten spal, sám sa po prvej krátkej noci v Tokaji zrána vybral na Tokajský vrch. Ján Kollár už ako chlapec mal veľké potešenie z vyhľadávania a „vychádzania na návršia, kopce, stromy a veže.“ (Vyvýšenina ako symbolicky evokovaný predobraz kazateľnice.) Celé hodiny trávil na takých výšinách sám so svojimi myšlienkami, „v blažených snoch a výhľadoch“ (Cestopis I., 1862) Tam si v mysli vytváral úplný obraz o tom, čo videl, a potom si to dlho uchoval v pamäti. Výhľad a panoráma z Tokajského vrchu ho istotne očarila. Neskôr počas takmer tridsaťročného pôsobenia v Pešti viac ráz zavítal do Tokaja, hoci, ako je známe, ani neholdoval tokajskému vínu, ani maďarčina si ho nepodmanila (na rozdiel od piatich iných neslovanských jazykov, najmä nemčiny, francúzštiny a taliančiny). Avšak toponymum Tokaj a tokajské víno ako oživujúci čarovný produkt prírody a ľudských rúk i umu sa stali neodmysliteľnou súčasťou Kollárovho mýtizovaného básnického univerza. Dokladom je päť sonetov (č.12, 15, 339, 348, 353) v rozsiahlom cykle 645 sonetov Slávy dcéry (úplné vydanie 1832, naposledy 2001), tejto trvalej literárnej hodnoty európskeho klasického kultúrneho sveta.

Ján Kollár básnil a uvažoval na horizonte svojich čias. Na jednej strane je Slávy dcéra a na druhej strane sú Kázne (1822, 1831, 1844, 2001).Ako humanistický vzdelanec a kňaz svoj myšlienkový svet rozvinul a odhalil hlavne v obdivuhodne rozsiahlom kazateľskom diele. Hodno spomenúť, že svoju prvú kázeň predniesol slovenským veriacim v Níreďháze počas prázdninovej cesty na Dolnú zem roku 1812. Práve v kázňach nachádzame obraz širokého ducha J. Kollára, jeho náboženský profil aj slovanskú orientáciu, úlohu evanjelickej cirkvi v živote človeka a slovanského sveta, všetko, čím žil a čo podnecovalo jeho myslenie. Pre Jána Kollára kázeň bola vyhraneným žánrom nielen ústneho, ale najmä literárneho prejavu, a tak nebola náhoda, že si kázne vopred napísal. Vo svojich úvahách sa J. Kollár držal kresťanskej platformy, podľa ktorej „všetky národy sú pred Bohom rovné, a preto majú mať rovnaké práva.“ Národ definuje ako „spoločenstvo ľudí, ktorí sú spojení zväzkom jedného jazyka, rovnakých mravov a obyčajov.“ Na tomto princípe si sformuloval panslovanskú ideu slovanského národa počas štúdií v nemeckom kultúrnom prostredí, kde sa zoznámil s pangermanizmom, ako aj Herderovými myšlienkami o perspektíve Slovanov. V Kollárovom poňatí však jednotná slovanská idea bola aj zostala iba obrannou túžbou. Kresťan a kňaz, básnik Ján Kollár nehlásal nacionálny šovinizmus. Bolo by to aj v rozpore s jeho vlastným popisom piatich vlastností slovanského (a teda aj slovenského) národa: 1. nábožnosť, 2. pracovitosť, 3. neviazaná veselosť, 4. láska k svojej veci a 5. znášanlivosť, čiže „tiché správanie sa ku všetkým iným susedom a národom“. (Kázeň Dobré vlastnosti slovanského národa, 1831). S takýmto mravným posolstvom hodno prijímať i dnes básnické zvolanie Jána Kollára, ktoré poslúžilo ako incipit na pamätnej tabuli v Tokaji: „Veselosti písně prozpěvujte, (...) stojí ještě Tokaj, péče zujte!“ V maďarskom preklade Józsefa Vietórisza: „Vidám nótára nyíljon kebletek, (...) Áll még Tokaj, víg dalba kezdjetek!“

Možno si iba želať, aby po nemeckom romantikovi Nikolausovi Lenauovi pamätná tabuľa mošovského rodáka Jána Kollára natrvalo pripomínala jeho duchovnú prítomnosť v Tokaji, teraz už v nerozdelenej (strednej) Európe medzi svornými národmi.

Oberačkové dni v Kestúci

Oberačkové dni v pilíšskej obci Kestúc sa začali už tradične pri soche sv. Urbana, kde farár Ferenc Tarnóczy privítal hostí a prosil, aby Pán požehnal hrozno, víno i vinárov. Na čele sprievodu, ktorý sa vydal na cestu od obecného úradu, pochodovali pekné mažoretky, miestni obyvatelia v ľudovom kroji a predstavitelia spriatelených osád Búč a Horná Kráľová. Gazdovia pred svojimi portami ponúkali účastníkov sprievodu muštom, vínom a pagáčikmi, za čo sa im pohostení zavďačili spevom a tancom. Na prírodnom javisku učiteľky materskej školy predviedli najmenším rozprávkovú hru. Po vystúpení žiakov a učiteľov miestnej základnej školy sa predstavili žiaci umeleckej školy v Győri, pochádzajúci z Kestúca, spevácky zbor z Búču a domáci páví krúžok. Na námestí mohli účastníci obdivovať figúrky zo šúpolia, maľby Botonda Végha a akvarely žiakov Sándora Juhásza. Zlatým klincom programu bol oberačkový bál, na ktorom hralo do tanca duo Zelenák - Hubaček.

Nedeľa patrila športu: konali sa cyklistické preteky, beh na 2 km, futbalové zápasy mladých i starších, ba i žien. Pri organizovaní Oberačkových dní predsedníčke miestnej slovenskej menšinovej samosprávy Valérii Gaálovej Karovej a Zoltánovi Karovi pomáhali učitelia, členovia mládežníckeho klubu a športoví aktivisti.

L. Gaál (ok)

Študovňa a knižnica pre výskumný ústav

V Békešskej Čabe 27. septembra slávnostne odovzdali študovňu a knižnicu Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM), ktorý sa nachádza na ulici Dezsőa Szabóa č. 42. Úvodom odznel krátky hudobný program študentiek slovenského gymnázia, potom riaditeľka ústavu Alžbeta Uhrinová-Hornoková sa poďakovala predovšetkým vláde Slovenskej republiky za finančnú podporu, vďaka ktorej bola zariadená študovňa a knižnica. Podporu inicioval Generálny konzulát SR v Békešskej Čabe. Miestnosť mohla byť zariadená aj vďaka pochopeniu vedenia Regionálneho strediska Maďarskej akadémie vied (MTA), a tak môže slúžiť nielen výskumníkom, ale aj širšej verejnosti. Študovňu slávnostne odovzdal konzul SR v Békešskej Čabe Ladislav Tischler. Zdôraznil, že má byť verejnou, otvorenou inštitúciou pre všetkých záujemcov, v rámci toho aj pre mládež.

Služby ústavu predstavil vedecký tajomník VÚSM Ján Chlebnický. Ústav a knižnica disponujú slovenskými národnostnými publikáciami s národopisnou a kulturologickou tematikou a tiež majú pomerne bohatý výber inej odbornej literatúry, predovšetkým národopisného, jazykovedného a historického charakteru. Okrem toho je tu hojný výber domácej slovenskej literárnej tvorby, sú tu slovenské a maďarské odborné časopisy, noviny a aj rukopisy. Z praktického dôvodu je však najlogickejšie obrátiť sa priamo na ústav a tak získať konkrétne informácie o prístupnom materiáli.

V druhej časti podujatia sa konala vedecko-populárna prednáška pod názvom Štruktúra osád na Dolnej zemi. Prednášal vedecký radca Regionálneho dolnozemského strediska MTA Pál Beluszky.

(aki)

Divadlo Astorka v Budapešti

Smiech cez slzy

V rámci Dní slovenskej kultúry sa v Divadle Merlin v Budapešti konalo predstavenie bratislavského Divadla Astorka, 15-ročného súboru, v ktorom pôsobí celá plejáda vynikajúcich hercov. Teší sa veľkej popularite nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, pričom ho vysoko uznávajú aj odborné kruhy.

Názov hry Odchody vlakov je mnohovravný a mená autorov Petr Zelenka a Michael Frayn tiež nútia človeka pohnúť rozumom. Siahli sme po najjednoduchšom riešení - po internete. Z náročne zostavenej slovensko-anglickej stránky divadla sme sa dozvedeli, že anglický novinár M. Frayn napísal jednoaktovku Chinamen, ktorú doplnil svetoznámy český režisér P. Zelenka počas skúšok. Hra je údajne komédia pre sedem ľudí v podaní dvoch hercov. „Sú unavení, zmätení a ich budúcnosť je neistá. Hlásia odchody vlakov, odlety lietadiel, dabujú cudzie filmy a otvárajú benzínové pumpy. Okrem toho sa občas stretnú v jednej čudesnej divadelnej hre „Číňania". Herečka, jej bývalý manžel a jej priateľ Boris. V dráme, pôvodne určenej pre sedem ľudí, ostali po piatich rokoch len traja. A dnes je deň, keď ju musia zahrať len dvaja. Pokus, ktorý končí rozpadom predstavenia a všetkých, aj tak dosť vratkých vzťahov.“

Vyzbrojení informáciami sme sa mohli plne pohrúžiť do fantastickej hry dvoch skvelých hercov Anny Šiškovej a Adyho Hajdu. Vtipné dialógy a komické situácie nemali konca-kraja. Po prvom dejstve sme sa sami seba spytovali, čo môže po tom všetkom nasledovať. Nuž to, čo sme skutočne nepredpokladali - ten istý dej, tie isté dialógy, lež zo zákulisia. A znova sme sa bezuzdne smiali... Lež bol to smiech cez slzy, veď pred nami sa odvíjal veľmi smutný príbeh dvoch hercov, ktorí sa zubami-nechtami snažia udržať sa nad vodou aj za cenu, že hru pre siedmich dohrajú čo i v jednej osobe.

Originálna réžia, bravúrne výkony oboch hercov a vôbec celé predstavenie nás presvedčili o tom, že Bratislava sa má čím prezentovať na medzinárodnej divadelnej scéne.

(vzs)

Z Nedele a iných dní

Život a dielo Laca Novomeského

Život a dielo básnika Laca Novomeského približovalo Slovákom žijúcim v Maďarsku a Rumunsku umelecké pásmo nazvané Z Nedele a iných dní. „Vlaňajšia storočnica Laca Novomeského, zaradená do kalendára UNESCO, podnietila vrátiť sa k tvorbe tohto slovenského básnika, esejistu a politika, rodáka z Budapešti,” informovala hovorkyňa Literárneho informačného centra (LIC) Ľubica Suballyová. Ako dodala, aj preto sa LIC rozhodlo zaradiť umelecké pásmo do programu Dní slovenskej kultúry v Maďarskej republike. Program, ktorého scenáristom je literárny kritik Radoslav Matejov, odznel 4. októbra na pôde Slovenského gymnázia v Budapešti.

Novomeský bol výrazným predstaviteľom slovenskej avangardy, básnik ľudskej spolupatričnosti a hlbokého sociálneho citu, politik, novinár, spisovateľ...Bol osobnosťou európskeho formátu svojou umeleckou a publicistickou tvorbou, svojou ľudskou a hodnotovou vyspelosťou... Hlas Laca Novomeského znie talentom..., škoda, že sa tak málo vraciame k jeho analyzujúcim novinárskym článkom...Bol európsky nielen tým, že ako novinár, politik precestoval Európu, ale aj tým, že intenzívne budoval a obraňoval vzťahy priamo v jej srdci, vedel uvažovať vo viacerých kontextoch a vedel o dôležitosti vzťahov jednotlivých národov, a to aj v dobách, keď to bolo životne nebezpečné...- uviedol R. Matejov.

Novomeského životnú dráhu priblížili študentom a jeho verše interpretovali herci Jozef Šimonovič a Vanda Tureková. Prednesom Novomeského básní v maďarskom preklade spoluúčinkovala študentka gymnázia Júlia Kováčová. Diskusie so študentmi a ich pedagógmi po umeleckom pásme sa zúčastnil aj riaditeľ LIC Alexander Halvoník a hlavný autor a zostavovateľ publikácie Dejiny slovenskej literatúry III (literatúra druhej polovice 20. storočia, literárny historik, kritik, profesor Viliam Marčok.

Umelecké pásmo Z Nedele a iných dní putovalo ďalej po Maďarsku. Pre Slovákov v Békešskej Čabe a Slovenskom Komlóši bol pripravený tento program na 5. októbra a 6. októbra odznel aj v rumunskom Nadlaku. Pracovníci LIC viezli do škôl aj zásielku kníh, predovšetkým Dejiny slovenskej literatúry III. Stretnutia boli využité na širšiu propagáciu slovenskej literatúry medzi krajanmi. V Rumunsku sa napríklad stretli so slovenskými spisovateľmi z okruhu Vydavateľstva Ivana Krasku.

(si-cs)

Dni slovenskej kultúry aj v našich dolnozemských mestách

V Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe sa konala tlačová konferencia o podujatiach Dní slovenskej kultúry v Slovákmi obývaných dolnozemských mestách. Séria programov prebiehala po krajine už niekoľko týždňov, priaznivci slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, Sarvaši a Slovenskom Komlóši sa jej však mohli tešiť až minulý týždeň, v dňoch 5. až 7. októbra. Na tlačovej konferencii, ktorej sa zúčastnil aj konzul SR v Békešskej Čabe Ladislav Tischler, riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Milan Resutík informoval o tom, že v rámci mesiaca slovenskej kultúry sa jeho organizátori snažili o čo najvšestrannejšie predstavenie kultúrnych aktivít našej materskej krajiny, vrátane kultúry menšín žijúcich na Slovensku a svojráznej dolnozemskej slovenskej kultúry. Pestrosť a náročnosť výberu jednotlivých programov vzbudili možno povedať nielen primeraný, ale až nečakaný záujem. Ako to uviedol riaditeľ SI, nemalým prínosom Dní je, že sa zrodili, resp. konkretizovali plány ďalších kultúrnych kontaktov a podujatí. Na úspešnej realizácii programov popri SI pracovalo veľa ľudí a inštitúcií tak zo slovenskej, ako aj z maďarskej strany.

(aki)

Podujatie pod záštitou prezidenta SR

Slovensko moje - Slovensko naše

V rámci Roku úcty k národu a vlasti, ktorý na rok 2005 vyhlásila Matica slovenská, sa 6. októbra v Bratislave-Petržalke uskutočnilo podujatie Slovensko moje - Slovensko naše pod záštitou prezidenta SR Ivana Gašparoviča. Týmto podujatím si Dom MS Bratislava pripomenul Deň ústavy SR, Deň deklarácie zvrchovanosti ako aj 100. výročie úmrtia Jána Francisciho, veľkej osobnosti slovenských dejín. V kultúrnom programe vystúpili o. i. folklórny súbor Hájenka, dievčenské trio Zvončeky z vojvodinskej Selenče a Lýdia Volejníčková.

Slovenské, poľské, české aj maďarské skladby

Visegrád Blues Band

Medzinárodný projekt s názvom Visegrád Blues Band, v ktorom sa stretli šiesti hudobníci z Visegrádskej štvorky, sa predstavil dvoma koncertmi na Slovensku (8. októbra v Nových Zámkoch a 9. októbra v Lučenci). Svojrázna medzinárodná kapela vznikla z jednoduchého nápadu „zahrať si spolu.” Stretli sa tak český hráč na ústnu harmoniku Ondřej Konrád, slovenský spevák Peter Lipa, maďarský basista slávneho Hobo Blues Bandu Egon Póka, bubeník legendárneho Lokomotív GT János Solti, poľský gitarista Leszek Cichonski a jazzový klávesák Zbygniew Jakubek. Kapela plánuje v práci pokračovať a pripraviť aj vlastný originálny repertoár. Keďže väčšina hudobníkov aj spieva a Peter Lipa ako spevák ovláda všetky "vyšehradské" jazyky, fanúšikovia si budú môcť v jeden večer vypočuť slovenské, poľské, české aj maďarské skladby. Kapela plánuje aj vydanie viacjazyčného albumu.

Bratislavská Klbasiáda

Druhý ročník Klbasiády sa uskutočnil v prvú októbrovú sobotu na nádvorí Bratislavského hradu. Je to netradičná súťaž vo varení klobás, v ktorej sa o najlepšie hodnotenie uchádzali spolky Slovákov z Maďarska, Rumunska, z oblastí bývalej Juhoslávie a Bulharska. Predajnú cenu výrobkov určil hostiteľ podujatia, reštaurácia Mária Kristína.

Stručne o Tardoši

Obecná samospráva a Slovenská samospráva v Tardoši vydali reprezentatívnu publikáciu pod názvom Kapitoly z histórie obce Tardoš. Jej autori Géza Körmendi a László Motil v nej predstavujú minulosť osady od čias rímskeho impéria, cez príchod maďarských kmeňov, turecké výboje až po osídlenie obce slovenským obyvateľstvom z Nitrianskej stolice a zavedenie urbáru Márie Terézie r. 1767. Je snáď nezvyčajné, že touto udalosťou sa končí opis histórie Tardoša, aj napriek tomu, že v ďalších osobitných kapitolách autori podrobne pojednávajú o histórii miestnej farnosti, kostola a školy (postavenej r. 1777) a to prakticky do súčasnosti. Text publikácie dopĺňajú fotografie a príloha, v ktorej nachádzame kópie súdobých dokumentov.

Mladá učiteľka v pitvarošskej škole

Základná škola v Pitvaroši patrí medzi tie malé školy, ktorým hrozil zánik. Pred dvoma rokmi sa zrodilo rozhodnutie obnoviť v nej výučbu slovenčiny. V tomto roku začala vyučovať slovenčinu mladá učiteľka Zuzana Bartošová.

- V triedach je priemerne 12 až 14 žiakov. V piatom ročníku sú dve paralelné triedy, takže vyučujem v šiestich triedach a mám týždenne 24 hodín. Výučba slovenčiny nie je povinná, sú triedy, v ktorých sa prihlásili všetky deti, ale sú aj také, kde sa jeden či dvaja nezapísali. Všimla som si, že niektoré z nich dodatočne prejavujú záujem.

- Okrem vyučovania máš pred sebou posledný ročník na segedínskej katedre, čaká ťa diplomová práca, na Komlóši vedieš kapelu Kolovrat. Nebude to pre teba jednoduchý rok.

- Teraz som predovšetkým nadšená. Deti sú zlaté a ja sa snažím o to, aby si obľúbili slovenčinu, slovenskú kultúru. Ja milujem slovenské piesne a hudbu, preto na každej hodine aj spievame a počúvame hudbu. Spomenula som im recitačnú súťaž a v tom momente sa prihlásilo aspoň šesť detí. Už sa aj pýtali, kedy začneme s prípravou. Ak dostanem v Pitvaroši služobný byt, tak sa im budem môcť venovať aj popoludní. Na vysokej škole študujem slovenčinu a hudobnú výchovu. Posledný ročník musím dokončiť na základe individuálneho študijného plánu. Dúfam, že všetko zvládnem tak ako si to predstavujem.

- Na koho sa môžeš obrátiť s odbornými otázkami?

- Ja som chodila do slovenskej Základnej školy v Slovenskom Komlóši. Moji bývalí učitelia mi sľúbili, že mi vo všetkom pomôžu.

(aki)

Sarvašské a komlóšske deti v jazykovom tábore vo Vyšnom Medzeve

Osemnásť žiakov 6. ročníka zo Sarvaša a Slovenského Komlóša začalo tento školský rok v Škole v prírode vo Vyšnom Medzeve. Ministerstvo školstva Slovenskej republiky a Celoštátna slovenská samospráva im tak umožnila zdokonaľovať si poznatky a vedomosti zo slovenského jazyka.

Desať žiakov zo slovenskej školy v Sarvaši sprevádzala učiteľka Judita Bírová a o osem žiakov zo Slovenského Komlóša sa starala pani učiteľka Anna Ondrejová. Tábora sa zúčastnilo aj 16 žiakov z Rumunska pod vedením učiteľky Ľudmily Morongovej.

Podľa novej koncepcie boli deti rozdelené do troch skupín. Deti z Rumunska boli vždy spolu. S nimi sa učila jedna slovenská učiteľka. Deti z Maďarska rozdelili do dvoch skupín na základe testu, s deviatimi žiakmi sa zaoberala vždy len slovenská, s ostatnými maďarská učiteľka, takže učiteľky z Maďarska boli so svojimi žiakmi od rána do večera. Neviem, či táto nová koncepcia podľa učiteľky Mariany Sedlákovej je najlepšia, v porovnaní s predošlými rokmi by sa hádam dalo zamyslieť nad novou. Je pravda, že učiteľky Janka aj Markéta sa snažili vštepiť našim žiakom čo najviac poznatkov zo slovenského jazyka.Vyučovanie trvalo od pol deviatej do pol štvrtej s krátkymi prestávkami, zvyšok dňa, samozrejme, trávili deti so svojimi učiteľkami. Prvý týždeň v rámci fakultatívneho programu navštívili mesto Košice a zoologickú záhradu. Nevynechali ani medzevské kúpalisko. Druhý týždeň to bola Jasovská jaskyňa, Kaštieľ Betliar a Nezádielská dolina, kde sme sa pešo vybrali k cukrovej homole, ktorá sa deťom veľmi páčila.

Každý deň mali naši žiaci od štvrtej popoludní do večera spoločenské hry (hlavolamy, krížovky, Activity, karty…) a nechýbal im ani pohyb, pretože stolný tenis, futbal a kolky boli každodenným programom. Veľký úspech mala hra Kasíno, keď sa deti na 10 staniciach pokúšali získať čo najviac žetónov a pri konečnom hodnotení mohli licitovaním získať rôzne hodnotné darčeky. Veľkú radosť mali aj z potoka, kde si stavali hrádze. Ranč Šugov a jazda na koni bola nezabudnuteľná, hvezdáreň skoro všetkým zatajila dych a zaujímavá bola návšteva kováčskej dielne Hámor.

Nechýbal ani táborák v posledný večer s opekaním slaniny. O hudbu sa postarala Janka hrou na gitare, o spev každý účastník školy v prírode. Nálada bola výborná, hoci na deťoch bolo vidieť únavu, veď v priebehu dvoch týždňov boli maximálne zaťažené. Pri celkovom hodnotení na základe dosiahnutých bodov dostali deti darčeky. O cestovaní hádam len toľko, že deti mali tašky väčšie ako sú ony a vlakom to nebolo najjednoduchšie, hlavne pri prestupovaní nie. Počas pobytu vo Vyšnom Medzeve sa obohatili o slovnú zásobu, veď aj cestou domov sa často rozprávali po slovensky. Vďaka patrí všetkým učiteľkám, kuchárkam a pánovi riaditeľovi, ktorí sa snažili o to, aby sa naše deti v tábore dobre cítili.

Zlatica Líšková

Mlynky - Chotárna skala

X. Celoštátna konferencia hlavných architektov

V polovici septembra usporiadali Štátne kolégium hlavných architektov, Samospráva obce Mlynky a spoločnosť s ručením obmedzeným Ornus na Chotárnej skale (Dobogókő) X. Celoštátnu konferenciu hlavných architektov nazvanú „Osada v kraji - kraj v osade“.

Počas trojdňovej konferencie, nad ktorou mali hlavný patronát minister bez kresla zodpovedný za európske záležitosti Etele Baráth a minister bez kresla zodpovedný za regionálny rozvoj István Kolber, sa účastníci mohli venovať prediskutovaniu rôznych odborných otázok architektúry. Po pozdravných prívetoch starostu obce Mlynky Jozefa Havelku a hlavnej architektky Mlynkov Helgy B. Nagyovej, popri prednáškach popredných odborníkov a znalcov regionálneho rozvoja v oblasti architektúry a urbanizácie, pracovali v sekciách, v ktorých sa hovorilo o. i. o možnostiach rozvoja osád bez narušenia okolitého kraja a prírody. Na konferencii odovzdali vyznamenanie „Hlavný architekt roka“ a na výročnej pracovnej porade Štátneho kolégia hlavných architektov vyhodnotili činnosť združenia od predchádzajúceho zasadnutia.

Organizátori pripravili pre účastníkov, medzi ktorými boli okrem architektov aj predstavitelia štátnej správy, aj sprievodný program. Popri neviazanej besede so starostami regiónu mohli spoznať prírodné krásy okolia, ako aj ukážku kung-fu v osade Shaolin neďaleko Chotárnej skaly.

(la-)

Poradenské dni komôr

Obchodná a priemyselná komora Novohradskej župy a regionálna komora Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Lučenci usporiadajú počas októbra poradenské dni v rámci programu „Spolupráca podnikateľov v slovensko-maďarskom prihraničnom regióne“. Témou stretnutí bude o. i. zakladanie firiem, právne záležitosti súvisiace s podnikaním, finančníctvo, účtovníctvo, otázky kvality, patentov a ochranných známok, technologického transferu a inovácie, ako aj ďalšie všeobecné problémy marketingu. Dejiskami rokovaní bol 6. októbra Lučenec a 13. a 27. októbra bude Salgótarján.

Konferencia v Lučenci

Podpora podnikateľom

Konferenciou, ktorú v týchto dňoch usporiadali v Lučenci, sa začal realizovať program Obchodnej a priemyselnej komory Novohradskej župy pod názvom Rozvoj prihraničnej infraštruktúry, inovácie a ľudských zdrojov - Podpora malých a stredných podnikaní v prihraničnom regióne, ktorý podporuje fond Phare CBC. Riaditeľ priemyselnej komory v Lučenci Vladimír Bystriansky a tajomníčka komory Novohradskej župy dr. Erzsébet Berenteová Kuruczová informovali účastníkov - slovenských a maďarských podnikateľov a verejných činiteľov - o najdôležitejších prvkoch programu a predstavili im poradcov, ktorí im v najbližších 10 mesiacoch budú poskytovať pomoc v oblasti zdaňovania, marketingu a právnych noriem. Dr. E. Berenteová Kuruczová na tlačovej konferencii oznámila, že projekt, ktorý potrvá do augusta budúceho roku, možno rozdeliť na tri etapy; prvou je súčasná konferencia, v druhej začne pôsobiť systém poradcov, kým v tretej vyjde publikácia v slovenčine a maďarčine (aj na CD-platni), ktorá zahrnie najdôležitejšie informácie o obchodnej a podnikateľskej sfére obidvoch krajín. Informovanosť a pripravenosť podnikateľov, ich otvorenosť voči inováciám a rozvojovým možnostiam do značnej miery ovplyvní efektivitu projektu.

(ok)

Novohradská a Hevešská župa

Dva turistické prospekty

Podrobné informácie o tridsiatich lokalitách dvoch severomaďarských žúp ohľadne turistiky, ľudových tradícií, folklórnych podujatí a pod. prináša viacfarebný prospekt Palóc Út - Hagymányőrző utak Nógrád és Heves megyékben (Polovesko - Cestami tradícií Novohradskej a Hevešskej župy). Publikáciu vydali samospráva Novohradskej a Hevešskej župy.

Za nepodarok možno označiť trojjazyčný prospekt (v maďarčine, slovenčine a angličtine) pod názvom Pamätné miesta Rákócziho národnooslobodzovacieho boja v Novohradskej župe, ktorý vydal Pedagogický a osvetový ústav Novohradskej župy v Šalgótarjáne. Text slovenskej verzie je z hľadiska jazykovej a vecnej správnosti v plnom rozsahu nevyhovujúci.

Jubilantka s turčianskymi koreňmi

Pekného veku - 85. rokov, sa 18. augusta dožila Elena Kovátsová - Kostrová, neúnavná a zapálená učiteľka, ktorá zanechala za sebou hlbokú brázdu vo výučbe slovenského jazyka. Narodila sa v Bócsi neďaleko Malého Kereša, kde jej otec bol učiteľom v obecnej škole a matka poštárka. Jej otec Pavel Kostra sa narodil 6. 1. 1883 v Turčianskej Štiavničke a matka Elena Lamošová 20. 1. 1887 tiež tam.

Osud tak chcel, že Pavla Kostru, vychovávaného u strýka v Dunajskej Strede, zajatého v Rusku, po skončení prvej svetovej vojny ako uhorského vojaka odlifrovali na územie Maďarska, kde ho ako maďarčinu a slovenčinu znalého dali učiť sálašské deti z okolia Bócse a Malého Kereša. Keď za ním prišla onedlho z Turca aj manželka, čoskoro sa im narodila dcérka Elena. Do kolísky dostala skôr maďarčinu ako slovenčinu, a preto rodný jazyk svojich rodičov si osvojila ako dieťa v predškolskom veku, keď bola na výchove u starých rodičov Lamašovcov v Liptovskom Jamníku a u Kostrovcov v Štiavničke. Keď sa spod Tatier vracala na Dolnú zem, takmer zabudla maďarčinu. Je zaujímavé, že jej mladšia sestra, ktorá neabsolvovala také pobyty u starých rodičov, mala so slovenčinou problémy. Elene Kovátsovej - Kostrovej po vychodení elementárky vlastný otec do vysvedčenia napísal: „znalosť jazyka - tót". Z Bócse viedla jej cesta do evanjelickej meštianskej školy v Asóde a pokračovala na evanjelickej preparandii v Sarvaši. Teda na miesta, kde sa hovorilo po slovensky. Cez prázdniny tradične odchádzala k rodine na Slovensko. Cez jedny prázdniny, trávené u strýka Malatinského v Piešťanoch, dostala doma v Bócsi oznámenie, že je prijatá na Vysokú školu v Segedíne. Na zápis z Piešťan nemohla prísť a ani sama to všetko nedocenila, preto po príchode domov bola chvíľu bez zamestnania. Čoskoro však dostala ponuku vyučovať v Dunaeďháze alebo Agárde. Vybrala si novohradský Agárd, Slovákmi osídlenú obec, kde boli kopce ako v Turci a Liptove. V Agárde medzi Slovákmi, kde sa veľmi dobre cítila a našla spoločnú reč s jeho obyvateľmi, ktorí sa na ňu často obracali s prosbou o napísanie slovenských textov, najmä pri rozlúčkach so zosnulými, bola do septembra 1942. Potom odišla na evanjelickú meštianku do Rožňavy, mesta, kde vyučoval jej brat na obchodnej škole. V tomto stredisku Gemera ju zastihol koniec vojny a búrlivé povojnové roky. Roku 1945 musela Rožňavu za dramatických okolností a nepríjemností ako maďarská občianka a učiteľka opustiť. Po návrate svojho snúbenca zo zajatia roku 1948 sa o rok v jeho rodisku Malom Kereši zosobášili. Keď po druhej svetovej vojne v Slovenskom Komlóši založili na meštianke triedu s vyučovacím jazykom slovenským, ministerstvo školstva ju tam umiestnilo. Medzičasom roku 1953 získala diplom učiteľky slovenčiny pre vyššie ročníky a vymenovali ju za župnú inšpektorku slovenského jazyka. Keď perzekvovaný manžel Juraj Kováts musel po roku 1956 Slovenský Komlóš opustiť, prichýlil sa k rodičom v Malom Kereši. Onedlho ho nasledovala aj manželka s deťmi. Učiteľku Elenu Kovátsovú so znalosťou slovenčiny v Malom Kereši všade srdečne vítali, veď vtedy v sedliackych rodinách sa ešte všade bežne hovorilo po slovensky. Všimli si ju aj niektorí funkcionári, väčšina ktorých mala slovenské korene. Zo začiatku jej dávali prekladať zo slovenčiny rôzne texty, dokonca aj bibličtinou písané prvé dielo o Malom Kereši od Štefana Lešku. V tomto meste pracovala v rôznych ženských spolkoch a viedla kurzy slovenčiny. V roku 1970 ju prvýkrát zvolili za delegátku Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Keď v roku 1973 Malý Kereš získal štatút mesta, predstavenstvo sa rozhodlo v Základnej škole J. Bema vyučovať aj slovenčinu. Popritom jej služby pri tlmočení využívali ďalej, a to aj vtedy, keď vedenie mesta odcestovalo roku 1973 do Liptovského Mikuláša, kde uzavrelo dohodu o spolupráci medzi oboma mestami, na čom má veľkú zásluhu bývalý riaditeľ Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši Jozef Kasanický. Elena Kovátsová - Kostrová ani v dôchodkovom veku neodpočívala, vždy bola po ruke, keď bolo treba pomôcť. Aj teraz v pokročilom veku ju vídať v Malom Kereši s rôznymi fasciklami, kde má materiály o živote v minulosti a o bývalých osobnostiach mesta. Hoci už niekoľko rokov býva v Kecskeméte, mesto Malý Kereš je jej srdcovou záležitosťou, a to nielen preto, že tam má pri rodičoch pochovaného manžela, ale ľudia a kultúra tohto Slovákmi obývaného mesta ju stále fascinujú. Stretávame sa s ňou na jarnom Závinovom festivale, na Oberačkových slávnostiach a na Slovenských dňoch. Elena Kovátsová - Kostrová, dožívajúca sa požehnaného veku, dostala v minulosti za svoju prácu niekoľko ocenení. Najviac ju však trápi svedomie, že popri svojej veľkej angažovanosti v prospech svojich pôsobísk jej neostal čas, aby svoje deti naučila spisovnú slovenčinu. To jej aj vlastné deti vytýkajú a tak ako sama vraví, s ňou vymrie z ich rodiny slovenskosť. Elene Kovátsovej - Kostrovej patrí za jej celoživotnú angažovanosť v prospech svojich krajanov hlboká úcta a uznanie.

Ján Jančovic

Da Vinciho kód

Pravda alebo bluf?

Kniha Da Vinciho kód od spisovateľa Dana Browna sa po jej vydaní v roku 2003 dostala na čelo najpredávanejších a najpopulárnejších kníh v mnohých štátoch (ako napríklad v Anglicku, Nemecku alebo v Spojených štátoch) takou závratnou rýchlosťou, akou sa to dovtedy žiadnemu inému dielu nepodarilo. Naskytá sa otázka prečo? Ako je to možné, že v súčasnej dobe, keď každodenne vychádza množstvo románov, sa tejto knihe za tak krátky čas podarilo dostať do závratných výšok? Odpoveďou na túto otázku je samé dielo.

„Da Vinciho kód prekračuje formu tradičných napínavých románov, je poučný, inteligentný a plný zaujímavých, faktami podložených detailov. Úspešný autor Dan Brown potvrdzuje povesť majstrovského rozprávača od prvých stránok až po nečakané rozuzlenie. Robert Langdon, harvardský vedec zaoberajúci sa symbolmi, je pracovne v Paríži a neskoro v noci dostane naliehavý telefonát. V Louvri bol zavraždený kurátor múzea a pri jeho tele sa našla záhadná šifra. Keď sa Langdon a nadaná francúzska kryptologička Sophie Neveuová pustia do lúštenia bizarných hádaniek, s prekvapením zistia, že v da Vinciho dielach je ukryté množstvo stôp, ktoré majú síce všetci priamo pred očami, no napriek tomu ich nikto nevidí. Horúco začne byť vtedy, keď Langdon zistí zarážajúcu skutočnosť: zavraždený kurátor bol členom Priorstva Sionu -tajnej spoločnosti, ktorej členmi boli kedysi aj sir Isaac Newton, Botticelli, Victor Hugo a Leonardo da Vinci. Langdon sa nazdáva, že je na stope veľkého historického tajomstva, ktoré je - ako ukázali stáročné dejiny - rovnako poučné ako nebezpečné.”

Takýmto spôsobom opisuje v krátkosti svoje dielo americký spisovateľ Dan Brown, ktorému táto kniha priniesla slávu a upriamila naňho pozornosť širokej verejnosti (Brown nebol úplne neznámym; debutoval dielom Anjeli a démoni, v ktorom hrá hlavnú úlohu taktiež Robert Langdon). Tento krátky opis je však relatívne povrchový, čo sa týka obsahu románu, nezmieňuje sa o tvrdeniach, ktoré vzbudili záujem (a mnohokrát pobúrenie) čitateľov a mnohých organizácií, medzi nimi katolíckej cirkvi, ktorá okamžite prejavila svoju nevôľu. Pravdu povediac, niet sa čomu čudovať.

Da Vinciho kód totiž otvorene hovorí o veciach, ktoré sa zdali byť nepopierateľné, v inom svetle. Okrem iného napríklad tvrdí, že Ježíš Kristus mal manželku Máriu Magdalénu i dieťa menom Sára, ktorej potomkovia žijú dodnes pod ochranou organizácie Priorstvo Sionu, ktoré sa snažilo uchovať tento fakt v tajnosti v strachu pred katolíckou cirkvou a jej odvetvím Opus Dei, ktoré chce údajne zahubiť Kristových potomkov v záujme zachovania moci cirkvi. Ale toto je len jedno z tvrdení, ktoré takpovediac otriasli svetom. Dan Brown vo svojom diele vysvetľuje témy, ako napríklad vznik kresťanskej cirkvi v Európe a zostavenie Biblie v období cisára Konštantína, Ježišovo dobové spoločenské postavenie a mnohé iné v úplne inom svetle, ako to bolo väčšine čitateľov doteraz známe. A tu sa naskytá tá hlavná otázka: je toto všetok pravda, alebo len bujná fantázia autora, ktorý sa takýmto spôsobom chcel stať slávnym (čo sa mu ináč podarilo)? Brown hneď na začiatku svojho diela uvádza, že všetky tvrdenia v románe sa zakladajú na pravdivých faktoch. Samozrejme, niekto tomu uverí, niekto zas nie.

Tento román si získal mnoho priaznivcov, ale aj mnoho odporcov, predovšetkým u historikov a ľudí s pevnou katolíckou vierou. A právom. Pretože ako z historického, tak i z náboženského hľadiska sa v románe vyskytuje mnoho sporných tvrdení. Oficiálne ticho katolíkov narušil janovský arcibiskup kardinál Tarcisio Bertone, ktorý kontroverznú knihu označil ako „hanebnú a plnú nepodložených lží”. „Veľmi ma udivuje a hnevá, že toľko ľudí tým klamstvám uverilo. Tá kniha je snáď všade, existuje reálne riziko, že čitatelia, ktorí si ju prečítali, budú veriť, že sú pravdou,” uviedol Bertone.

Písomnou odpoveďou na Da Vinciho kód bolo hneď viacero diel: od historika Martina Lunna „Rozlúštenie Da Vinciho kódu”, od Simona Coxa „Rozlúsknutie Da Vinciho kódu” a od Sandra Miesel a Carl E. Olsona „Da Vinciho bluf”. Tieto knihy analyzujú všetky kapitoly románu Dana Browna prakticky do radu, presne poukazujúc na údajné chyby a lži autora. Ich vydanie podporilo viacero známych osobností; historici, riaditelia známych vedeckých a náboženských časopisov, i viacerí vysokí predstavitelia katolíckej cirkvi. To, akou mierou sa týmto dielam podarí vyvrátiť tvrdenia románu, ukáže len budúcnosť. Jedno je však isté: Da Vinciho kód sa do dejín zapísal navždy.

Hlavnú otázku, ktorá sa v článku vyskytla viackrát, si môžeme položiť znovu: sú tvrdenia Browna pravdivé, alebo je to výmysel? Na túto otázku dostane vážený čitateľ odpoveď najľahšie, ak si dielo sám prečíta. Je isté, že to bude na jeden dúšok.

Ferdinand Egyed

List z Bratislavy

Slovenské medvede

Milí moji rodáci,

neviem, či ste už mali šťastie stretnúť v lese medveďa. Ja sám som videl iba medvedie stopy a veľké kopy trusu, ktoré v lese nakládol. Ale moja sestra medvedicu s mladými v našich lesoch stretla. Otočila sa na horskej ceste a zazrela čosi hnedé. Chytila sa tesnejšie svojho muža a tíško sa opýtala: „Ocino nože sa pozri, čo to za zviera ide za nami?“ „No, to je medveď!“ - riekol a zastali, lebo nevedeli čo skôr. Medvedica s rodinou zastala tiež. Zo vzdialenosti asi 15 metrov ich v stoji zvedavo prezerala. Manželia sa rozhodli zrýchleným krokom pokračovať na ceste k dedine. Medvedica nelenila a pohla sa tiež. Pridali do kroku, zviera ich tempo napodobnilo. Utekať, kričať, vyliezť na nejaký strom? Žena, v pude sebazáchrany vykríkla vo vysokej tónine. Švagor ten výkrik opísal ako pokus napodobniť hlas opernej speváčky, spievajúcej najvyššie koloratúrne polohy. Medvedicu hlas zaujal, zastala a pobrala sa so svojím drobizgom do lesa. Je pravda, že v ostatnom čase nie je neobvyklé stretnúť u nás medveďa aj v blízkosti ľudských obydlí, alebo na frekventovaných turistických chodníkoch. Vraj sa odnaučili správať sa placho a prestali sa ľudí báť. Horári vravia, že sme to zavinili sami. Chatári im „sem-tam čosi hodia“, na čo si zvieratá zvyknú a opakujú návštevy. Strácajú prirodzenú plachosť a medveď sa to už neodnaučí. Medveď sa ľaká ako človek a jeho reakcia je nepredvídateľná. Neviem, či spievanie vo vysokej polohe je pri podobnej príležitosti všeobecnou obranou, ale lesníci tak radia. Ak sa teda v budúcnosti vyberiete do našich hôr, potom si cestou radšej pískajte, aby vás medvede počuli. Nekŕmte ich, nehádžte po nich kukuricu ani čokoládu. Nacvičujete spev. Ktovie, či sa nestanete operným spevákom?

Pozdravuje vás

Štefan Markuš