Chotárna skala - Mlynky

Na fašiangovom bále pilíšskych Slovákov

Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) 29. januára už po šiestykrát usporiadalo obľúbený Fašiangový ples pilíšskych Slovákov. Spoluorganizátormi veselice v Hoteli Nimród na Chotárnej skale (Dobogókő), ktorá administratívne "odjakživa" patrí k Mlynkom, bola Slovenská samospráva v Mlynkoch a Organizácia Slovákov v Mlynkoch.

Okolo 350 účastníkov bálu privítali básňami tunajšieho rodáka Gregora Papučka Nezabúdaj a Chvála Mlynkov recitátori Marta Papučková a Peter Sovány. V mene všetkých Slovákov a Neslovákov hostiteľskej obce starosta a predseda ZRKSPS Jozef Havelka vo svojom úvodnom pozdrave zdôraznil silu a slovenskosť Pilíša, ako i skutočnosť, že ples sa koná v najvyššie sa nachádzajúcej časti nášho tak trochu aj symbolického vrchu. Podpredsedníčka ZRKSPS a regionálna radkyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Mária Nagyová krátko pripomenula podstatu činnosti Združenia a žartovne sa posťažovala na ťažké prípravy: „Ľudia v našich dedinách sa skoro doslova bili, bola vojna o vstupenky - pozvánky na náš ples...“

Široko-ďaleko známy spoločný spevácky zbor troch pilíšskych obcí - Mlynkov, Čívu a Santova - Pilíš predniesol nielen Pilíšsku hymnu, ale aj autentické miestne ľudové piesne. Predseda CSS Ján Fuzik neprišiel na ples s prázdnymi rukami, starostom pilíšskych obcí priniesol novučičkú videokazetu, ktorú samospráva dala zhotoviť v dielni Maďarskej televízie o. i. preto, aby ju odvysielali v miestnych káblových televíziách Slovákmi obývaných lokalít. „Je to reklama našej budapeštianskej slovenskej - myslím si, že nepreháňam - superškoly. Posielajte žiakov do nášho gymnázia, lebo keď nebudeme mať inteligenciu, tak časom nebudeme mať ani takéto krásne bály,“ povedal predseda CSS. Potom pripomenul aj atmosféru fašiangov z nedávnej minulosti. Keď sa vraj zatúlal jeden Čívan na Kestúc alebo naopak, tak to dobre nekončilo. J. Fuzik veriac v šťastný koniec zábavy dodal, že nemalo by sa veľa hovoriť, lebo (najmä tohoročné, beztak príliš krátke) „fašiangy sa krátia, už sa nenavrátia...“

A skutočne... Na plese Pilíšanov veľa rečí z improvizovaného javiska už nepadlo. Riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Milan Resutík a kvôli účasti na budapeštianskom slovenskom plese trochu meškajúci veľvyslanec SR v Maďarsku Juraj Migaš sa ešte stihli nakrátko prihovoriť už napoly roztancovaným Pilíšanom. Medzičasom sa účastníkom plesu predstavilo sedem šikovných mladých mlynských muzikantov, tvoriacich formáciu Tót-Party, vedúcim ktorej je Štefan Papuček. Do tanca potom (skutočne až do rána, presne do šiestej) hrala 16-členná skvelá dychová kapela Šarfianka z obce Blatné (pri Senci na Slovensku), s ktorou Mlynčania udržiavajú už dvadsať rokov vynikajúce priateľské a aj oficiálne spečatené družobné styky. O tombolu sa tentokrát organizačne (po)starali členky a priaznivci Slovenskej samosprávy v Mlynkoch na čele s predsedníčkou Martou Demjénovou. Na vydarený ples budú dlho spomínať nielen šťastní výhercovia, ale snáď všetci prítomní, vrátane muzikantov zo Slovenska, autobus ktorých sa po rozlúčke s Pilíšanmi ocitol v snehovom záveji, odkiaľ sa dostal len s pomocou mlynskej techniky. Sme teda bohatší aj o nečakaný zážitok a skúsenosť, že Pilíš nielen vábi, láka, ale príliš ľahko svojich hostí ani nepúšťa...

(fuhl)

Fašiangový ples budapeštianskych Slovákov

Srdce plesalo v opojivom víre tanca

Typická slovenská hudba navodila slávnostnú náladu ešte pred vstupom do sály Paláca Dunaj, kde Slovenská samospráva Budapešti v spolupráci s obvodnými slovenskými volenými zbormi usporiadala 29. januára tradičný, v poradí ôsmy Slovenský fašiangový ples. Zvony síce nezvonili, ale aj tak to bol pre 230 účastníkov malý sviatok.

Tejto vrcholnej spoločenskej udalosti budapeštianskych Slovákov sa zúčastnili mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš s manželkou, radca veľvyslanectva Milan Kurucz, konzulka Iveta Hermysová, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, farár Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Atila Spišák, vicestarosta obce Ečer Csaba A. Aszódi, budapeštianski Slováci, hostia z Dabašu-Šáre, Ečeru, Mlynkov a Veľkej Tarče, ktorých vrúcnymi slovami privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová.

Pár slávnostných slov prehovoril aj pán veľvyslanec Juraj Migaš, ktorý sa tešil tomu, že po troch mesiacoch svojho pôsobenia v Maďarsku sa v tento deň zúčastní dvoch fašiangových plesov - v Budapešti a v Mlynkoch. Každému zaželal príjemné prežitie fašiangovej noci, naplnenej dobrou náladou, hudbou, tancom a vyberanými gastronomickými lahôdkami. Nech všetkým Slovákom a ich priateľom táto neopakovateľná atmosféra ešte dlho rezonuje v myšlienkach a podnecuje v nich príjemný pocit spolupatričnosti, - povedal pán veľvyslanec.

V kultúrnom programe vystúpil Folklórny súbor Zelený veniec z Ečeru, ktorého umeleckým vedúcim je Attila Földvári a hosťujúcou choreografkou Katarína Királyová. Ečerčania najskôr zatancovali čardáš zo Slovenska, potom predniesli fašiangové zvyky z dvoch pilíšskych obcí - Kestúca a Mlynkov. Záverom ich programu zaznel kerestúrsky valčík. Súbor Zelený veniec zožal zaslúžený úspech, veď fašiangový repertoár mal autentický, skvelý a predniesol ho na vysokej umeleckej úrovni. Potom sa opäť dostala k slovu hudba a sála ožila. Kapela Santovská nálada pod taktovkou Jozefa Széplakyho mala v repertoári všetko, po čom len srdce priahne - ľudové, populárne, nestarnúce skladby, ba i melódie z operiet. Mnohí tancovali, iní zasa krásne tóny vychutnávali pri stole.

O tom, že sa všetci dobre cítili, svedčí aj to, že na parkete vydržali zo všetkých najdlhšie najmä mladí. Problémy im nerobili polka, valčík, ani čardáš. Slovom, celú noc tu panovala výborná nálada, nikto neľutoval prebdenú noc. Samozrejme, kto by silou-mocou chcel, našiel by určite nejaké drobnosti, ktoré by sa dali označiť za nedostatok. My sme však na ples nešli s týmto zámerom. Organizátori najlepšie vedia, čo musia na rok urobiť trochu ináč, čoho sa vyvarovať, ale takých vecí asi veľa nebude.

Na plese nemohlo chýbať ani prekvapenie a tradičná tombola. Prekvapením bolo vystúpenie Elvis Silver Presley Show, v ktorom sa predstavil imitátor slávneho rockera. Hneď po ňom nasledovalo losovanie tomboly. Lístky predávali štipendisti SSB Ildika Gedőová, Silvia Sulyková a Levente Galda. Sponzori dali tohto roku toľko výhier, že sa žrebovalo hodinu. Medzi sponzorskými darmi boli maľby Evy Konczošovej, Juraja Ezüsta, Ondreja Lehoczkého, darčeky od drevorezbára Michala Zsolnaiho, krásna torta od cukrára Emila Valencsicsa z Verešváru, darčekové košíky obvodných samospráv, fľaše kvalitného vína od firmy István Borház z Malého Kereša, knihy a ozdobné predmety. Pochopiteľne, výhercovia boli šťastní, každý sa však tešil tomu, že v tombole sa pozbieralo 100 tisíc forintov, ktorými prispejú na pomoc Tatrám.

Kto nebol na tohoročnom fašiangovom plese SSB, môže len ľutovať. Dámy a róby boli ešte krajšie ako vlani, muzika mámivejšia, výhry v tombole bohatšie, jedlá chutnejšie, o víne a pive ani nehovoriac. Kvalitu zlatistého moku ocenili všetci hostia. Fašiangový ples SSB spája ľudí, stretajú sa na ňom Slováci z Budapešti a okolia, lebo ide o jedinečnú tradíciu. Všetci boli radi, že mohli prežiť krásny večer v spoločnosti priateľov hudby a tanca a zabávať sa do skorého rána. Veď Slováci sa vedia zabávať!

(if)

“Čaba village” - ľudia z minulosti

v oživenom Slovenskom oblastnom dome

Skupiny študentov deviateho ročníka Evanjelického gymnázia v Békešskej Čabe sa v prípravnom ročníku z angličtiny rozhodli vypracovať projekt Čaba village alebo people from the past (ľudia z minulosti). Myšlienka v nich skrsla vtedy, keď im učiteľky Elena Csobaiová a Erika Rumbleová rozprávali o tzv. živých múzeách známych najmä v Amerike. V znamení prípravy na 300. výročie znovuzaloženia Čaby sa rozhodli, že vypracujú projekt podobného rázu, zameraný na turistiku.

V prípravnej fáze si vypočuli prednášku evanjelického farára Mihálya Németha o histórii sťahovania sa Slovákov na Dolnú zem a založení Čaby. Spoločne navštívili kostoly a najstaršie budovy mesta. V rámci projektu zavítali aj do Slovenského oblastného domu, obliekli si kroje a na jeden deň vrátili mŕtvym predmetom a priestorom ich niekdajší lesk a život. Preniesli sa do zašlých čias a predstavili si jeden deň, ktorý prežili v dobrej nálade. Zakúrili do pece a kým si muži s fajkami v ústach zohrievali chrbty pri peci a obdivovali 150-ročné butelky, zatiaľ dievčatá tkali, upratovali, ťahali vodu zo studne, chystali obed, opravili maľovku pod pecou a strojili sa na návštevu kostola.

Žiaci sa o svoje nové informácie a skúsenosti získané od príbuzných, učiteľov, zo spomenutých návštev a zberateľskou a bádateľskou činnosťou podelili na mimoriadnej hodine angličtiny s pozvanými hosťami, medzi ktorými boli aj riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová a správca oblastného domu Juraj Selčáni. Obaja sa pričinili k úspechu projektu žiakov.

Jedna skupinka žiakov pripravila mapu niekdajšieho mesta a okolitého močaristého kraja, v ktorom dovysoka čnela veža evanjelického kostola. Domčeky, obklopujúce kostol, boli označené priezviskami prvých osídlencov, pomocou ktorých v preklade priblížili názvy krajov, odkiaľ pochádzali, a názvy remesiel, ktorými sa časť z nich živila. Ďalšia skupinka študentov vyhotovila obrázkový jedálny lístok, ktorý obsahuje popis a fotografie čabianskych špecialít, ako sú polievka kyseľ, cigánka, slaninka s dusenou kyslou kapustou, makové halušky a opekance, plnené lepníky, sadlovie kifle, atď... Niektoré zákusky sme na hodine, vďaka šikovným mamičkám, aj ochutnali. Všetky deti v dobrom spomínali na deň plný zážitkov, ktoré získali v Slovenskom oblastnom dome. Svoju návštevu pokladajú za možnú formu oživenia domu počas turistickej sezóny.

(ai)

Fotografie a film o Tatrách v Csaba Center

Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe usporiadal v obchodnom dome Csaba Center výstavu fotografií víchricou zničených tatranských lesov. Na vernisáži, ktorá sa konala 25. januára, premietli krátky film o turistických a lyžiarskych strediskách, ktoré sú navštevované i napriek viditeľným následkom kalamity. Fotografie vyhotovil Zsolt Kalmár a film natočili spolupracovníci miestnej televízie Csaba TV na čele s Lászlóom Szudárom. Záštitu nad podujatím mal generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo. Expozíciu otvoril viceprimátor mesta Lajos Baji, ktorý pripomenul všestranné kontakty medzi Čabanmi a Slovenskom a vyjadril nádej, že Tatry budeme i naďalej navštevovať. Vernisáže sa zúčastnila predstaviteľka oddelenia cestovného ruchu a regionálnej politiky mesta Vysoké Tatry Jana Borošová, ktorá sa poďakovala turistom z Maďarska, že neopustili Tatry a že ich navštevujú i naďalej. Zároveň poďakovala za príspevky venované na rehabilitáciu Tatier. Vznik filmu podporil Hotel Panoráma na Štrbskom Plese a vznik fotografií Ubytovňa Tatranec v Tatranskej Lomnici.

(ai)

Prvé tohtoročné zasadanie poslaneckého zboru

Na prvom tohoročnom zasadaní poslaneckého zboru mesta Békešská Čaba, ktoré sa konalo 27. januára, bolo prijaté uznesenie o udelení vyznamenaní mesta. Ocenenie „Za Békešskú Čabu“ získali spoločnosť s ručením obmedzeným Csaba Center Invest Kft. a titulárny prednosta úradu samosprávy na dôchodku dr. Mihály Simon. Vyznamenanie „Za kultúru Békešskej Čaby“ udelili predsedovi Združenia klubu čabianskej klobásy Zoltánovi Uhrinovi. Cenu „Za šport Békešskej Čaby“ v tomto roku dostali: za svedomitú prácu v oblasti športu Pál Tóth, predseda a hlavný tréner Združenia klano, judo Békešskej župy János Gyáni a vysokoškolský profesor na dôchodku, atletický tréner János Medovarszki.

Poslanci mesta prerokovali o. i. správu o súbehoch vypísaných na miesto notára, na rozvoj Poľnohospodárskeho a potravinárskeho inovačného centra, na usporiadanie odbornej výstavy stavebného priemyslu, ako aj otázky zužitkovania kina Phédra a osud parkoviska pred hotelom Fiume.

Zbor prerokoval aj žiadosť Celoštátnej slovenskej samosprávy od 1. júla 2005 prevziať prevádzku Slovenskej školy a gymnázia, ktorú poslanci prijali pozitívne. Po zasadnutí za slávnostných okolností odovzdali vyznamenania „Vynikajúci pedagóg Békešskej Čaby“.

(av-csl)

Čo je dušou slovenského diania

Čabianska slovenská samospráva v polčase

Kniha, ktorú v minulom roku vydala s podporou slovenskej samosprávy správa Ústredného štatistického úradu Békešskej župy, je vynikajúcim dokumentom o súčasnej situácii slovenskej populácie v tejto oblasti krajiny. Publikácia pod názvom Hlavné demografické črty slovenskej populácie prináša v mnohých ohľadoch zaujímavé údaje. Napr. Anna Divičanová tu konštatuje, že v porovnaní s inými národnosťami dobrovoľná asimilácia je oveľa silnejšia a národná súdržnosť slabšia. Zrejme z toho vyplýva, že podľa sčítania ľudu v r. 2001 je počet Slovákov v župe iba 5 022. Prekvapuje aj to, že počet používateľov slovenského materinského jazyka je vyšší než počet príslušníkov tejto národnosti.

Predseda Slovenskej menšinovej samosprávy v Békešskej Čabe Juraj Ando, s ktorým sa zhovárame, k tomu pripomenie napríklad to, že pomer počtu Slovákov k ostatnému obyvateľstvu mesta klesá. Štatistika však nehovorí o tom, že takmer tridsať percent mestského obyvateľstva je slovenského pôvodu, čo predstavuje asi 20 tisíc osôb. Čaba je teda i dnes kolískou Slovače v Maďarsku. Slovenská samospráva má za sebou polovicu volebného obdobia a J. Ando k tomu poznamenáva, rovnako ako to tvrdil aj skôr, že slovenské národnostné aktivity sa vyvíjajú pozitívnym smerom.

- Keď Čaban - Slovák dovŕši päťdesiatku, - pokračuje predseda, - odrazu akoby precitla jeho emocionálna duša a začne pátrať po svojich predkoch, čo sa odrazí aj na živote ostatných príslušníkov rodiny. Preto sa mýlia tí, ktorí neprestajne hovoria o asimilácii Slovákov. Nepopieram, že existuje, avšak nie v takom pomere a tak hlboko, že by to bolo tragické.

Predseda sa teda optimisticky pozerá do budúcnosti a pokiaľ ide o súčasné úlohy samosprávy, zdôrazňuje potrebu neustálej účasti na verejnom živote mesta.

- Koncom prechádzajúceho volebného obdobia sme našli pomerne široké možnosti spolupráce s Čabianskou organizáciou Slovákov, s Domom slovenskej kultúry a Spoločenskými domami na Békešskej ulici pokiaľ ide o deľbu práce, okruhy pôsobenia a vzájomnú pomoc. Viac než doteraz a osobitne aktívne si počíname vo vydávaní kníh. Čitatelia majú pred sebou publikácie Ildiky Očovskej Slovenský spevník a Cintoríny v Békešskej Čabe, čoskoro opäť vyjde úspešná Čabianska klobása J. Dedinského a tiež kniha Čabianske sálaše, ktorú chceme načasovať na plánovanú konferenciu, venovanú tomuto nášmu významnému dejateľovi. V tomto roku odhalíme aj pamätnú tabuľu pri príležitosti storočnice jeho narodenia.

V bilancovaní doterajšej činnosti má svoje nezanedbateľné miesto aj Deň dolnozemských Slovákov v Bratislave, ktorý bude mať tohto roku svoje pokračovanie v Košiciach. Na jeho organizovaní sa podieľajú všetky tunajšie slovenské už spomenuté organizácie. V Košiciach vystúpi tanečný súbor Čaba, dychovka železničiarov a svoje fotografie tu predstaví výtvarník A. Novák.

Slovo padne aj o oblastnom dome, jeho obnove a zveľaďovaní tamojších zbierok. Aj dnes sa stávajú prípady, že starší obyvatelia prekvapia udržiavateľov domu nejakým novým exponátom - výšivkou či butelkou. Nemožno, samozrejme, vynechať ani výučbu slovenčiny.

- Zlúčením školy č. 1 a č. 3 výučba v trojke „uviazla“, zatiaľ čo základná slovenská škola a gymnázium plnia svoje úlohy vynikajúco. Výučba pre dospelých v minulých rokoch bola úspešná a kurzy budú pokračovať aj naďalej.

Rozpočet menšinovej samosprávy, ktorá dostáva ročne 710 tisíc forintov podpory zo štátneho rozpočtu, doplní mesto sumou 5 miliónov, čo možno považovať za vzor. Peniaze však treba na ďalšie a ďalšie akcie, napríklad na stretnutie so Slovákmi vo vojvodinskom Báčskom Petrovci, predkovia ktorých sa tam presťahovali okolo roku 1740 z Čaby.

- Dušou slovenského diania je naše cítenie, - zhrnuje J. Ando - zachovávanie zvykov a tradícií, či už máme na mysli piesne, halušky a či klobásu. Samospráva dúfa, že je na dobrej ceste a že vykoná čo najviac pre čabiansku Slovač. Diktuje nám to srdce i povinnosť.

(sass-k)

Staronová starostka v Čabasabadi

Podľa informácií, ktoré poskytla MTI vedúca miestnej volebnej komisie J. Petrinová, v doplňovacích voľbách v obci Čabasabadi opäť zvolili za starostku obce V. Szabóovú. Z 230 platných hlasov 105 voličov dalo svoje hlasy doterajšej starostke. Medzi ďalšími piatimi kandidátmi na túto funkciu boli K. Kormošová Marozsánová (53 hlasov), J. Hanko (36), J. Mlinár (23), K. Kesjárová Iránová (9), Z. Danczik (4). Doplňovacie voľby v Čabasabadi sa konali preto, lebo členovia poslaneckého zboru dlhší čas nedokázali nájsť spoločné riešenie v otázkach týkajúcich sa obce a v dôsledku toho zbor v novembri minulého roka rozpustili.

(m-k)

Prezentácia dvoch publikácií v Slovenskom inštitúte

Na linke spoločnej histórie

Koncom januára predstavili v Slovenskom inštitúte (SI) v Budapešti dve zaujímavé publikácie. Kniha kráľov a maďarské vydanie Lexikónu slovenských dejín sú pútavým publikáciami vydavateľstva Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá.

Riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík najprv pozdravil hostí prezentácie a vyslovil svoju radosť z toho, že podujatie poctil svojou prítomnosťou aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš. Potom sa ujal slova historik, zostavovateľ lexikónu Dušan Škvarna, ktorý pripomenul, že v tomto roku uplynie 15 rokov odvtedy, ako vtedajší riaditeľ SI Karol Wlachovský usporiadal prvé diskusné večery o spoločnej slovensko-maďarskej histórii. Neskôr sa k nemu pripojila aj slovenská samospráva Jozefína. Ako konštatoval, po roku 1989 bol na Slovensku nedostatok populárnych diel a lexikónov, ba počas 90. rokov študenti gymnázií zostali bez učebníc histórie. Preto vznikol aj Lexikón slovenských dejín, ktorý v roku 2002 vyšiel v anglickom a nemeckom a o rok neskôr v maďarskom jazyku. Lexikón obsahuje chronologický prehľad udalostí a „klasickú“ encyklopedickú časť. Ako povedal, táto knižka „umožňuje prvý dotyk s históriou“. Slová D. Škvarnu doplnil jeden z autorov, historik Július Bartl, ktorý pripomenul, že šiesti autori pripravili lexikón tak, aby bol vhodnou príručkou pre študentov aj pre širokú verejnosť.

Publikáciu Kniha kráľov predstavil historik Vladimír Segeš, ktorý svoj prejav začal tým, že slovenské dejiny sú viacrozmerné a nemožno ich vnímať ako dejiny samotných Slovákov, či Slovenska, lebo majú aj česko-slovenský rozmer, starosloviensky a uhorský rozmer. V publikácii Kniha kráľov sa jej autori zmienili o 60 panovníkoch, ktorí panovali v našich končinách.

Po predstavení publikácií nasledovala plodná diskusia, v rámci ktorej odzneli zaujímavé otázky a odpovede na tému súčasného poňatia histórie, ale aj o slovensko-maďarskej spolupráci historikov, či použitia spoločných historiografických termínov.

(ef)

Slovenské desaťročie

Sekcia sociálnych analýz Matice slovenskej a Bernoláková spoločnosť usporiadali v Bratislave slávnostnú prezentáciu publikácie Desaťročie Slovenskej republiky. Publikácia, ktorú zostavila Natália Rolková, je dielom asi 50 odborníkov z rôznych vedných oblastí a poskytuje celkový pohľad na zložitý vývoj od založenia SR v r. 1993 až po jej vstup do Európskej únie v r. 2004. Približuje čitateľovi politický, právny, ekonomický a kultúrno-sociálny pohyb a medzinárodné postavenie Slovenska. Značný priestor venuje aj problematike národnostných menšín a ochrane ľudských práv. Významným zdrojom informácií sú aj súbory príloh s kvalitnou bázou údajov, ktoré poskytujú prehľad v jednotlivých významných inštitúciách a ich personálnom obsadení, kompletné výsledky volieb a podrobnú chronológiu udalostí v rokoch 1989 - 2004.

(k)

Bilancia a plány slovenských dôchodcov v Budapešti

V uplynulých rokoch sme si už zvykli, že naše organizácie, spolky, kluby a samosprávy usporadúvajú koncom roka zákonom predpísané povinné valné zhromaždenia, resp. verejné zasadnutia. Vedenie Klubu slovenských dôchodcov, ktorý pôsobí pri Slovenskej samospráve Budapešti (SSB), sa v tomto roku rozhodlo referovať svojim členom o minuloročnej činnosti v poslednú januárovú stredu.

V najväčšom snežení a fujavici sa v Slovenskom inštitúte zišli desiatky slovenských dôchodcov z hlavného mesta a okolia. Členov klubu pozdravil aj riaditeľ hostiteľskej inštitúcie Milan Resutík, ktorý vyslovil potešenie nad tým, že inštitút je dejiskom významného podujatia našich slovenských dôchodcov.

Predseda klubu Ladislav Petro po privítaní účastníkov vysvetlil dôvod stretnutia v netradične skorom čase. Ako povedal, je dobré, keď programy na daný pracovný rok prerokujú čím skôr a uplynulé obdobie vyhodnotia s kratším časovým odstupom, pretože to môže prispieť k efektívnejšej činnosti klubu.

Po praktickej informácii si účastníci minútou ticha uctili tých desiatich bývalých členov klubu, ktorí vlani navždy opustili ich rady. Dokonca jednu členku stratili už začiatkom tohto roka...

V živote 8-ročného klubu sa udialo veľa osožných vecí. Niektorých programov sa členovia pridržiavajú z roka na rok. Takéto sú napr. výlety do našich slovenských osád, doteraz ich bolo okolo 50, ako i zájazdy do našej materskej krajiny.

L. Petro konštatoval, že dnes má klub 153 registrovaných členov, ku ktorým sa z času na čas pripájajú aj ďalší záujemcovia. Čo sa týka finančného zabezpečenia zoskupenia, ich príjmy nie sú najvyššie (dvesto tisíc forintov dostávajú od SSB, k tejto sume pribudnú členské príspevky), ale o rok je už nádej, že sa stanú súdne zaregistrovanou organizáciou (žiadosť podali v roku 2003), ktorej bude možné poukázať jedno percento daní z príjmov a tak sa trocha zlepší ich situácia.

Po sumarizovaní súčasného stavu nasledovalo hodnotenie minuloročnej činnosti, mimoriadne bohatej na programy, a prijatie pracovného plánu na tento rok. Pestrá paleta navrhnutých programov (napr. návšteva Domu teroru, Parlamentu, Széchenyiho knižnice, Mincovne, Historického parku železníc, vrátane výletov do Ostrihomu, Vysokých Tatier a na Dolnú zem) sa stretla s pozitívnym ohlasom v kruhu členov.

Po podaní ďalších návrhov pán predseda vyzval členov klubu, aby sa čím aktívnejšie zapájali do realizácie programov. V uplynulom roku sa našli výnimočne aktívni dôchodcovia, ktorým sa za ich prácu poďakoval malou pozornosťou. Sú to Rozália Latorczaiová, Ružena Czifrová, Štefan Janek, Ján Rusnák, Ján Mezei a Štefan Čmela. Slová vďaky už vlastne naladili prítomných na slávnostný prípitok, ktorým sa začalo posedenie pri bielom stole.

(kk)

Na komlóšskej výstave Z. Hajkovej

Komlóšania dobre poznajú maliarku Zuzanu Hajkovú, ktorá na svojich plátnach zvečňuje krajinu a človeka pre budúce pokolenia. Takéto sú jej obrazy Stará vahadlová studňa, Naša veža alebo Búrka na puste. Umelkyňa sa však neobmedzuje iba na svoje mesto, pochodila aj kus sveta a odtiaľ si priniesla tvorivé zážitky, ako to vidno na jej obrazoch Bralá na Jadrane alebo Nádvorie jágerského hradu. Jej výstavu v Komlóši otvoril drevorezbár Géza Kovács.

(zel-)

Žiaci Nedeľnej školy Spolku segedínskych Slovákov

V intenzívnom jazykovom tábore na Slovensku

Sneží, sneží, sneh sa sype... Každé ročné obdobie nás niečím očarí. Avšak zimu má málokto rád. Býva chladno, mrznú nám ruky a nohy, fúka vietor a márne túžime po bielych Vianociach, v poslednom čase sneží skôr koncom januára. Úplne inak ju vnímajú milovníci zimných športov, ktorí dnes holdujú svojej záľube bez ohľadu na priazeň počasia, veď svahy už možno umelo zasnežovať.

Srdcovou záležitosťou Spolku segedínskych Slovákov, na čele ktorého stojí Ján Benčík, je naučiť žiakov nedeľnej školy slovenský jazyk. Za finančnej podpory segedínskej slovenskej samosprávy ich v posledných rokoch lákajú do lyžiarskeho tábora na Slovensko. Nebolo tomu inak ani tentoraz. Keď členovia spolku 15. januára pred budovou Domu národností v Segedíne nastúpili do autobusu, netušili, čo ich čaká v Hronci. Majiteľ Drôtovne Miroslav Medveď pre nich pripravil milé prekvapenie: predĺžil lyžiarsku dráhu a postaral sa aj o snehové delá. Účastníci tábora o tom nevedeli a celou cestou súperili, kto prvý zazrie sneh. Mali smolu. V okolí Brezna snežilo naposledy na Vianoce. Už-už krivili ústa, keď uzreli svah pri Drôtovni, na ktorom sa bielil sneh.

Deti si boli vedomé toho, že popri lyžovačke ich čakajú aj iné povinnosti. V uplynulých rokoch si už zvykli na to, že ráno i večer absolvujú po hodine slovenčiny. V tomto roku to bolo v troch skupinách s učiteľkou Katarínou Királyovou.

V programe nechýbal ani oddychový tretí deň, prehliadka Banskej Bystrice a fašiangová zábava najmenších. Predseda Spolku segedínskych Slovákov v posledný večer pre žiakov nedeľnej školy a členov organizácie pripravil spoločnú zábavu, písomný test zo slovenského jazyka. Neverili by ste, ale dospelí sa hádam viac báli úloh ako deti. Koniec koncov, každý úspešne zdolal skúšku a lyžiarskeho tábora sa môže zúčastniť aj o rok.

Posledný deň začal padať dávno očakávaný sneh. A myslel to vážne. Do rána zaľahla na kraj biela perina. Hronec sa so Segedínčanmi lúčil dôstojne, aby Dolnozemčania mali po čom túžiť aj o rok. Účastníci tábora sa o svoje zážitky môžu podeliť so všetkými segedínskymi národnosťami na fašiangovom plese, ktorý sa uskutoční 5. februára a organizátorom ktorého sú Združenie segedínskych národnostných samospráv a Dom národností.

(kir-)

Nové Mesto pod Šiatrom

Dračie popoludnie

Už keď sa žiaci prvého stupňa Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom vrátili zo zimných prázdnin tušili, že sa onedlho bude niečo konať, veď od organizátorky podujatia, pani učiteľky Alžbety Kazupovej, dostali za úlohu vypočuť si magnetofónovú pásku a pozrieť videokazetu známej detskej rozprávky od Istvána Csukása Süsü a sárkány (Drak Süsü). Bola to pre nich veľmi dobrá správa, lebo po minulé roky si museli rozprávky prečítať. No a videli ste už žiaka, ktorý rád číta?

Týždeň pred dňom D bola vyhlásená výtvarná súťaž s podobnou témou, ktorá bola vyhodnotená po triedach a najúspešnejší autori sa zároveň stali členmi súťažného družstva. Prišiel očakávaný termín, tajuplný 13. január, keď sa súťažiaci aj obecenstvo stretli v telocvični školy a každý zaujal svoje miesto. V záujme objektivity sa náhodným výberom členovia jednotlivých družstiev hneď na začiatku pomiešali a tak nesúťažili proti sebe deti z 2., 3., 4. a 5. ročníka, ale miešané družstvá. Súťažiaci si zmerali sily v znalosti spomenutej rozprávky, ale overili si aj svoj postreh, šikovnosť a schopnosť pracovať v skupine. Nenudilo sa ani obecenstvo, tiež mohlo za sladkú odmenu ukázať, ako pozorne sledovalo rozprávku, ktorú takmer každý pozná od útleho detstva. Hoci sa veľmi odlišuje od tých dnešných, je plná odkazu a práve preto padol na ňu výber. Nie je ani veľmi dôležité, kto vyhral, skôr to, že sme sa dobre zabavili.

Viera Mohayová

List z Bratislavy

Staršie autá musia zmiznúť

Milí moji rodáci,

niekoľkých našich občanov postihlo (ne)šťastie. Ministerstvo vnútra SR vymyslelo spôsob, ako odstrániť staršie autá. Do konca roka 2004 majitelia mali vymeniť poznávacie značky za nové. Na Slovensku to nestihlo vykonať vyše tristotisíc vodičov. Len na bratislavských uliciach a parkoviskách zostalo 57-tisíc áut, ktoré policajti vyraďujú z evidencie. Na našej ulici jeden zábudlivec rozoberal starú škodovku, vraj po kúskoch ju rozpredá - na súčiastky. Minister „vyprodukoval“ nových obchodníkov. Ešteže sa k nemu nepridal aj minister financií s metódou, ako predavačov starých súčiastok zdaniť. Mestská samospráva predišla všetkých. Vyhlásila súťaž o novú formu udavačstva. „Pokiaľ vidíte autá s neplatnými ešpézetkami (ŠPZ - štátna poznávacia značka), nahláste to na príslušný úrad. Policajti už zariadia, aby neškaredili ulicu, či parkovisko“ - oznamuje. Veru tak. Za prevádzkovanie takého auta hrozia desaťtisíckorunovou pokutou a zadržaním vodičského oprávnenia na rok. Oneskorená žiadosť o vydanie novej značky človeka vyjde aj na 50 000 Sk. Mnohí majú dilemu. Čo s vyradeným autom? Viceprimátor mesta Bratislavy nám k celej záležitosti prezradil zaujímavú vec. Ku koncu roka 2004 bolo v meste evidovaných 242 651 motorových vozidiel. Teda jedno auto na dvoch obyvateľov. Z „krásavice na Dunaji“ to podľa neho robí najmotorizovanejšie mesto v Európe. S tým bolo treba niečo urobiť, lebo dopravné kolapsy sú čoraz častejšie. A tak sme pochopili prečo staršie autá museli zmiznúť. Geniálne, všakže?

Ozaj, nechcete nejaké zabudnuté auto?

Pozdravuje Vás

Štefan Markuš

Nakrátko

Predstavitelia slovenskej a maďarskej časti Karpatského euroregiónu (KER) podpísali 2. februára bilaterálnu Dohodu o spolupráci. Cieľom dohody je rozšíriť a zefektívniť spoluprácu medzi slovenskou a maďarskou časťou KER v oblastiach cezhraničnej a medziregionálnej spolupráce v rámci Združenia Karpatský euroregión. „Je to nová forma spolupráce v rámci KER, ktorá sa nám osvedčila aj s poľskou stranou,“ uviedol predseda združenia Karpatský euroregión Slovensko Rudolf Bauer. V rámci parafovanej dohody medzi slovenskou a maďarskou časťou KER ide najmä o oblasti spolupráce ochrany životného prostredia, cestovného ruchu, ochranu kultúrneho a prírodného dedičstva, vzdelávania. Dohoda vytvára rámec na spoločné koordinovanie postupov oboch strán, ktoré budú zamerané na získavanie finančných zdrojov pre sociálny a ekonomický rozvoj slovenskej a maďarskej časti KER. Dohoda partnerov zaväzuje vypracovať do roku 2006 Spoločnú rozvojovú stratégiu maďarskej a slovenskej časti KER, tematické sektorové stratégie v oblastiach spolupráce, zámery pre využívanie zdrojov z fondov Európskej únie na cezhraničnú a interregionálnu spoluprácu.

x x x

Vicepremiér Pál Csáky a minister kultúry Rudolf Chmel žiadajú vládu SR o jednorazovú štvormiliónovú podporu pre múzeá národnostných menšín. Najvyššiu sumu - 1,850 milióna Sk - žiadajú na dokončenie rekonštrukcie Pamätného domu maďarského spisovateľa Kálmána Mikszátha v Sklabinej. Z mimorozpočtových zdrojov sa na tejto budove urobili v minulom roku práce už za približne pol milióna korún. Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku by malo dostať 375 tisíc korún na odvlhčenie priestorov svojej sídelnej budovy v Bratislave. Z materiálu, ktorý predložili Csáky a Chmel do pripomienkového konania ďalej vyplýva, že 705 tisíc korún navrhujú pre Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry so sídlom vo Svidníku. Na nevyhnutnú rekonštrukciu Múzea českej kultúry v Martine žiadajú 575 tisíc korún. Štvrť milióna korún navrhujú použiť na zrekonštruovanie zastaraného a nefunkčného zabezpečovacieho systému v Múzeu kultúry karpatských Nemcov. Pre Múzeum židovskej kultúry v Bratislave na rekonštrukčné práce žiadajú 245 tisíc korún. Spomínané múzeá menšinových kultúr patria pod Slovenské národné múzeum, ide spolu o sedem múzeí.

x x x

Osem krajín strednej a východnej Európy sa zaviazalo prijať v nasledujúcich desiatich rokoch rozhodné opatrenia pre integráciu Rómov - najväčšej, najchudobnejšej a najmladšej menšiny v Európe. Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko, Macedónsko, Česko, Slovensko, Srbsko a Čierna Hora (SČH) a Chorvátsko v spoločnej deklarácii podpísanej piatimi premiérmi a troma vicepremiérmi prisľúbili, že budú pracovať na odstránení diskriminácie a prekonaní neprijateľnej priepasti, ktorá oddeľuje Rómov od zvyšku populácie. Iniciatívu spustila Svetová banka spoločne s nadáciou amerického miliardára Georgea Sorosa. Deklaráciu odovzdali sedemročnému rómskemu dievčaťu Božidare, ktorá sľúbila, že si bude viesť denník, do ktorého zapíše hlavné udalosti svojho života od teraz až do roku 2015, keď sa majú uskutočniť záväzky vlád skutočne Rómov integrovať. Rómovia v uvedených krajinách tvoria kvôli demografickému nárastu najmladšie etnikum - 40-50 percent stredo- a východoeurópskych Rómov je podľa štúdie Svetovej banky mladších ako 20 rokov. Tvoria asi dve percentá rozšírenej EÚ. Maďarský premiér Ferenc Gyurcsány vyzval Brusel, aby podporoval programy integrácie Rómov, v opačnom prípade "bude voľný pohyb osôb spojený s voľným pohybom sociálnych problémov".

x x x

Obnovené rokovania medzi Slovensko a Maďarskom o vodnom diele Gabčíkovo-Nagymaros sa dostali opäť do mŕtveho bodu. Maďarská strana vyzvala slovenskú na pokračovanie rokovaní listom, ktorý dostal do rúk mimoriadny splnomocnenec vlády Dominik Kocinger 17. januára. Termín rokovania bol pritom stanovený na koniec januára. Podľa Dominika Kocingera je to odpoveď na slovenské materiály ešte z augusta 2003 a z októbra minulého roku. Po výmene niekoľkých listov medzi vládnymi splnomocnencami sa zdá byť reálny marcový termín. „List v tomto zmysle som poslal pánovi Kocingerovi 31. januára, čo sa zhoduje aj s jeho predstavami“ - hovorí maďarský splnomocnenec György Erdey, ktorý dodáva: „Pripravujeme návrh, aby sme na rok 2005 naplánovali častejšie rokovania delegácií i odborných komisií a tak by sme mohli posunúť záležitosť dopredu, pretože tento neriešený stav nevyhovuje ani jednej strane.“

x x x

Absolventi fakulty pre prípravu učiteľov západomaďarskej univerzity v Győri, ktorí študovali učiteľstvo prvého stupňa základnej školy na vysunutom pracovisku v Komárne a v Košiciach, nie sú na Slovensku kvalifikovaní. Zvyčajne sa obrátia na slovenské ministerstvo školstva, aby posúdilo ich žiadosť o uznanie diplomu. Ak sa obsah štúdia nezhoduje s požiadavkami praxe, robia skúšku. Tá im síce umožní vykonávať povolanie, ale nezískajú titul magister. Fakulta stredoeurópskych štúdií Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre urobila s pedagógmi v Győri spoločnú odbornú komisiu, ktorá porovnala obsah vzdelávania na maďarskej i na slovenskej univerzite. "Rozdiel bol veľký. Aby sa štúdium zhodovalo, študenti maďarskej univerzity musia študovať ešte dvadsať predmetov," povedal dekan Fakulty stredoeurópskych štúdií László Béla.

x x x

Nový hraničný most cez Dunaj odbremení centrum Komárna a maďarského mesta Komárom od hustej cezhraničnej premávky, ktorá vedie v súčasnosti cez vyše storočný Alžbetínsky most. So štúdiou mosta pre osobnú, nákladnú dopravu, cyklistov a peších sa postupne oboznamuje odborná aj laická verejnosť na oboch brehoch Dunaja. "Obe hraničné mestá Komárno aj Komárom sa dohodli, že nový cezhraničný most bude situovaný v západnej časti mesta popri železničnom moste. Zatiaľ nie sú o tom správy, že kedy sa uskutoční výstavba nového mosta.

x x x

Export ôsmich nových členov EÚ zo strednej a východnej Európy (EÚ 8) dosiahol v minulom roku výborné výsledky. Vôbec ho nepriaznivo neovplyvnilo zhodnocovanie ich mien voči euru a doláru. Export EÚ 8 dosiahol vlani v porovnaní s rokom 2003 priemerný vzostup 20 %. Väčšina tovarov smerovala do západnej časti Európy, do EÚ 15. Podľa Svetovej banky (SB) starí členovia spoločenstva majú na zahraničnom obchode EÚ 8 už 80% podiel. Z Maďarska a Estónska smeruje do krajín EÚ 15 až 90 % ich exportu, pričom maďarský forint a slovenská koruna vlani spevneli voči EUR o 5-6 %.

x x x

Maďarská rafinérska skupina MOL vytvorí opravné položky vo výške približne 10 mld. maďarských forintov (HUF) na prekrytie hroziacej straty z klasifikovaných pohľadávok voči ropnému gigantu Jukos. Ide o pohľadávky spoločného podniku MOL a Jukosu, sibírskej ťažobnej spoločnosti ZMB. MOL ďalej informoval, že náklady na odstupné pre prepustených zamestnancov majú v tomto roku dosiahnuť výšku 25 mld. HUF. Spoločnosť ZMB predávala všetku vyťaženú ropu Jukosu, alebo prostredníctvom Jukosu. Po zmene finančnej situácie Jukosu koncom minulého roka sa MOL rozhodol presmerovať predaj ropy zo spoločnosti ZMB tak, aby tieto dodávky boli nezávislé od Jukosu.

x x x

Už v najbližších mesiacoch bude známe, čo a ako znečisťuje pohraničnú rieku Ipeľ. Zdroje a formy znečistenia bude zisťovať ochranárske združenie Ipeľská únia v Šahách, ktorá na to získala spoločne s nadáciou Magosfa z Maďarska financie z Európskej únie. Do septembra tohto roku preskúmajú v rámci projektu asi 40-kilometrový úsek rieky Ipeľ od Šiah po Chľabu pri Štúrove v okresoch Levice a Nové Zámky. V budúcnosti plánujú projekt rozšíriť na väčšie územie. V každej obci na tomto území, pri ktorej Ipeľ preteká, budú vytvorené päť- až desaťčlenné monitorovacie skupiny, ktoré budú pracovať v teréne. Zložené budú z ochranárov, ale aj dobrovoľníkov, študentov a poľnohospodárov. Počas projektu chcú ochranári zmapovať všetky druhy znečistenia počnúc od poľnohospodárskych postrekov cez priemyselné znečistenia, nedostatočnú kanalizáciu, únik odpadových vôd a podobne. Po zozbieraní skúseností a poznatkov vypracujú šesťročnú programovú dokumentáciu na likvidáciu týchto zdrojov znečistenia.

x x x

V maďarskom Komárome koncom januára odovzdali novú výrobnú halu spoločnosti Nokia, čo vytvára ďalšie možnosti aj pre pracovné sily na slovenskej strane Dunaja. Nokia sa usalašila v komáromskom priemyselnom parku roku 1999, pred rokom sa rozhodla výrobné kapacity rozšíriť z 30 na 50 tisíc štvorcových metrov, a dnes už mohol novú výrobnú halu slávnostne otvoriť premiér Ferenc Gyurcsány, ktorý ocenil investíciu najmä z toho hľadiska, že poslúži ako príklad pre iné nadnárodné spoločnosti. V súčasnosti pracuje v tejto fabrike vyše tritisíc ľudí, do roka by to malo byť až desaťtisíc - stovky chodia už dnes do Komáromu zo slovenskej strany Dunaja.

x x x

Miera nezamestnanosti v Maďarsku dosiahla v minulom roku v priemere 6,1 percenta, čo bolo o 0,2 percentuálneho bodu viac ako v roku 2003. Informoval o tom maďarský centrálny štatistický úrad. Minulý rok si aktívne hľadalo zamestnanie v priemere 252 900 nezamestnaných, zatiaľ čo v roku 2003 to bolo 244 500 nezamestnaných. Počet zamestnaných ľudí dosiahol v minulom roku v priemere 3 900 400 a oproti roku 2003 sa znížil o 21 500 osôb.

Lásku k práci dostala do vienka

Pocta slovenskej aktivistke Alžbete Uhrinovej Hornokovej PhD. z Békešskej Čaby

Pri príležitosti Dňa menšín v reprezentačnej sieni mestskej radnice v Békešskej Čabe sa konala oslava, v rámci ktorej predstavitelia štyroch menšinových samospráv odovzdali svoje vyznamenania. Cenu Za čabianskych Slovákov udelili všestrannej aktivistke, riaditeľke Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbete Uhrinovej Hornokovej PhD. Pani Betka je vzácna osobnosť, zanietená, príkladná a nasledovaniahodná národnostná dejateľka. Svoje národnostné cítenie a oddanosť preukazuje deň čo deň v práci i v súkromnom živote. Stala sa pojmom v kruhu našich učiteľov a slovenských aktivistov, svojou skromnosťou a pracovitosťou si získala srdcia kolegov a známych, vrátane našej širšej pospolitosti. Keď som jej blahoželala k oceneniu jej práce, so skromným úsmevom poznamenala: „Ďakujem, ale toto vyznamenanie patrí aj mojím bývalým a terajším kolegom, nie iba mne!“ Úctyhodný vzor, lebo pani Betka si nevysvojuje výsledky a úspechy, ktoré dosiahla počas viac ako 25-ročnej činnosti.

- V živote každého človeka je najkrajším obdobím detstvo. Vy ako spomínate na tieto roky?

- S láskou v srdci spomínam na najkrajšie roky svojho detstva, ale mám zato aj smutné spomienky. Ak mám hovoriť o svojej rodine, vždy ľutujem, že za čias, keď som bola školáčkou, nevypisovali súťaž „Ja a moji predkovia“. Iste by ma bola motivovala k tomu, aby som lepšie spoznala svojích predkov a svoju rodinu. Žiaľ, dlhé roky plánovaný rozhovor s mojím starým otcom som nestihla uskutočniť, preto niektoré otázky zostanú pre mňa navždy otvorené. Nevedel ma vyčkať, odišiel na večný odpočinok, keď mal 93 rokov. Utkveli mi však v pamäti jeho často opakované myšlienky. Teraz mi už nezostáva nič iné, len dobre „vyspovedať“ mamičku, zaznamenať spomienky, aby som vedela, odkiaľ som prišla, kto vlastne som. Áno, viem, nesmiem už ďalej odkladať takýto rozhovor s ňou... Ak dožijem, ako vravievala moja stará mama, na dôchodku budem mať možnosť dôkladnejšie skúmať minulosť svojho rodu. Je to neuveriteľné, ale čím viac starnem, tým väčšmi ma to zaujíma. Čo však určite viem, pochádzam z jednoduchej rodiny, moji predkovia boli roľníci a robotníci. Mali ťažký život, veľmi veľa pracovali. Napríklad spomenutý starý otec začal slúžiť, keď mal desať rokov. Dopracoval sa postupne k 12 veľkým jutrám zeme, mal sálaš a dom v meste. Z gazdovania však nevyžil, preto sa zamestnal na železnici. Žiaľ, aby si udržal pracovisko, musel si pomaďarčiť meno. Bolo to ťažké rozhodnutie. Pravidelná istá mzda, platená dovolenka a štátny dôchodok boli však lákavé... Aj moja mama začala pracovať už ako 14-15-ročná v tehelni, ako 17-ročná dokonca na tri smeny. Pritom sa učila, dokončila základnú školu a tri triedy meštianky. Kruté päťdesiate roky poznačili aj moju rodinu a zanechali v nej nevyliečiteľné stopy. Nezabudnuteľným medzníkom v jej živote bola výmena obyvateľstva. Presídlilo sa veľa príbuzných a priateľov. Starý otec sa zaťal, že on nejde. Tu sa narodil, tu chce aj zomrieť. S rodinou na Slovensku ale udržiaval kontakty. Mama mala 18 rokov, keď sa vydala a dostala od prastarého otca sálaš. Spolu s otcom ho obnovili a rozšírili, v tomto rodinnom dome v súčasnosti býva moja rodina. Otec, ako aj môj manžel, sa vyučili za obuvníkov, obuvníctvo však nikdy nemali radi. Otec z kože vyrábal prekrásne postroje pre kone, opravoval a šil futbalové lopty. Jeden postroj odložil pre vnuka, že vraj mu kúpi poníka. Bohužiaľ, narodenia vnučky sa nedožil, zomrel, keď sme mu pripravovali oslavy šesťdesiatych narodenín. Slovom, od starých rodičov a rodičov som zdedila lásku k rodine, k svojmu rodu a k práci.

- Ako spomínate na svoje štúdiá? Čo vás priviedlo na pedagogickú dráhu?

- Narodila som sa roku 1954. Rodičia ma zapísali do slovenskej základnej školy, kde som sa od prvej chvíle medzi deťmi dobre cítila. Po slovensky som sa naučila v škole, ale pasívne už aj doma. V tom čase na Čabe rodičia rozprávali už len po maďarsky, ale medzi sebou a so starými rodičmi vždy hovorili po čabiansky. Na čabiansku školu spomínam s láskou, lebo som v nej prežívala krásne roky. Učitelia a vychovávatelia sa snažili vytvoriť pre nás takmer rodinnú atmosféru, s láskou a pochopením sledovali a usmerňovali náš život. Myslím si, že pri výbere povolania najväčšou motiváciou boli pre mňa moji vynikajúci učitelia. Možno však to bol aj môj sen z detstva... V škole som sa cítila veľmi dobre, získala som tam aj dobrých priateľov. Učiteľstvo mi bolo predurčené a nie náhodou som sa dvakrát vrátila pracovať do svojej alma mater. Ba aj dcérka Rita chodí do tejto školy, je piatačka. Aj ona si ju obľúbila, preto sme ako rodičia šťastní a spokojní, vieme, že je v dobrých rukách.

- Kde ste študovali po maturite?

- Rozhodla som sa pokračovať v štúdiách v Bratislave, chcela som trošku odísť z domu, osamostatniť sa. Zdôverím sa vám, že spočiatku spolu s mojimi spolužiakmi sme to nemali ľahké. Ba, prvé dni boli pre mňa vyslovene ťažké. Nerozumela som skoro nič. Bola som veľmi sklamaná, veď som sa učila po slovensky 12 rokov a nedokázala som povedať ani jednu vetu v každodennej komunikačnej situácii. Vtedy som prvýkrát pocítila, že slovenské školstvo v Maďarsku nie je v poriadku. Počiatočné ťažkosti som však pomaly prekonala. Veľa som sa naučila, na roky v Bratislave nikdy nezabudnem. Vzdelanie som získala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave roku 1978 na odboroch slovenčina - maďarčina. Odbor filozofie som absolvovala na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti r. 1986 a titul PhD som získala r. 2001.

- Kde ste vyučovali a získali široký rozhľad v oblasti školstva?

- Vyučovať som začala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe, kde som v rokoch 1987-1992 bola riaditeľkou. Neskôr som vyučovala na Strednej odbornej škole technickej G. Keménya. V rokoch 1995-2003 som bola vysokoškolskou učiteľkou, neskôr docentkou, vedúcou sekcie a neskôr katedry pre menšiny na Vysokej škole Samuela Tešedíka v Békešskej Čabe. Bola som aj predsedníčkou Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy. Som skalopevne presvedčená, že alfou a omegou nášho ďalšieho bytia je školstvo, dobré školstvo a náročné úlohy, nároky a očakávania voči nemu môžeme splniť len spoločným úsilím a vzájomnou spoluprácou.

- Od roku 2002 ste riaditeľkou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Bolo ťažké sa preorientovať?

- Ani nie, veď už ako stredoškolská a vysokoškolská profesorka som vykonávala vedeckovýskumnú prácu a pravidelne som publikovala, v slovenských a maďarských vedeckých časopisoch mi vyšlo takmer šesťdesiat štúdií, článkov a rôznych publikácií. Pravidelne sa zúčastňujem rôznych domácich a medzinárodných konferencií. Zaujíma ma minulosť, súčasnosť a budúcnosť slovenskej národnosti žijúcej v Maďarsku a s tým súvisiaca hlavná bádateľská oblasť - používanie slovenského jazyka v Maďarsku. Ako slovenskú učiteľku, ktorá vyučovala na strednej a vysokej škole, ma zaujíma aj stav slovenského národnostného školstva, možnosti uskutočnenia integrovanej prípravy učiteľov pre materské školy a prvý stupeň základných škôl. Mojou hlavnou bádateľskou oblasťou je používanie slovenského jazyka v Maďarsku, ale zaujíma ma aj slovenské národnostné školstvo a súčasný stav slovenskej menšiny v Maďarsku. Medzitým som aj študovala. Obľúbila som si vedecko-výskumnú prácu, škoda, že som ju nezačala skôr. Práca bola niekedy pre mňa zároveň aj útekom pred bolestnými myšlienkami, spomienkami a pred samotou. Jediné, čo ľutujem je, že neovládam žiaden západný jazyk. Niekoľkokrát som sa do toho pustila, bola som síce odhodlaná, ale nikdy som to nedotiahla do konca. Hádam keď budem na dôchodku... Priznám sa, veľa vecí by ma ešte zaujímalo. Učiť sa a vyžívať sa v práci je mojím koníčkom, dôležitým zdrojom radosti v každodennom živote.

- Kde a v ktorej „roli“ ste sa cítili najlepšie?

- Bezpochyby, na každom pracovisku mi bolo dobre. Nemám sa prečo sťažovať, môžem byť vďačná osudu, dostala som veľa dobrých možností. Pracovné úlohy, povinnosti som pokladala vždy za vzrušujúcu výzvu, ktorej musím čo najlepšie vyhovieť. Bez akýchkoľvek ťažkostí som mohla realizovať svoje plány, predstavy, resp. seba. Chcela by som však opätovne zdôrazniť, že dosiahnuté výsledky a úspechy sú aj výsledkami a úspechmi kolektívu, v ktorom som pracovala. Som šťastná, že pri riešení rôznych úloh som mala a mám možnosť spolupracovať s tvorivými, spoľahlivými kolegami, s ozajstnými partnermi.

- A rodina?

- Vydala som sa pomerne neskoro, keď som mala 38 rokov. Iba vtedy som si začala uvedomovať, že na niečo som „zabudla“, niečo som zanedbala. S manželom si dobre rozumieme, vzájomne sa dopĺňame. On je praktický, reálne mysliaci človek. Rešpektujeme a tolerujeme jeden druhého. On pracuje v závode Almex. Za moju jedinú dcérku Ritu som veľmi vďačná osudu, ona je najväčším darom, ktorý som dostala vo svojom živote.

- Angažujete sa aj v rôznych spoločenských funkciách.

- Už ako žiačka som sa zapájala do rôznych mimoškolských činností, lebo som to pokladala za výzvu. Myslím si, že národnostný učiteľ sa má v záujme záchrany svojho rodu angažovať aj v politicko-kultúrnej oblasti. Pred desiatimi rokmi, keď vznikli menšinové samosprávy, aj mňa zvolili za členku Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe (1994-1998). Stala som sa členkou Predsedníctva CSS, bola som predsedníčkou Výchovno-vzdelávacieho výboru a členkou Celoštátneho menšinového výboru Ministerstva školstva MR (1996-1998).

- Aká je vaša hierarchia hodnôt?

- Na prvom mieste je pre mňa rodina a uznávam hodnoty, ktoré platia a mali by platiť vždy. Presadzujem princíp vzájomného pochopenia, tolerancie, lásky a rešpektu. Sú veci, ktoré majú v mojom živote stabilné miesto, nezávisle od príchodu a odchodu nových. Mám veľa krásnych zážitkov z detstva a z mladosti. Rodina a domov znamenali pre mňa vždy bezpečie, oporu, útočište. Spomienky na moje detstvo mi dodnes dávajú silu, aby som sa spolu s manželom snažila vytvoriť také harmonické rodinné prostredie, v akom sa všetci dobre cítime. Snažíme sa, aby dnešný spôsob života sprevádzaný stresmi zanechal na nás čo najmenej následkov. Za veľmi dôležité pokladám aj to, že popri rodine som mohla ďalej študovať. Takto som vlastne dokázala, že rodina, práca a štúdium sa nevylučujú, pri rozumnom zadelení času sa všetko dá stihnúť. Najmä ak má človek také zázemie, aké mám ja v osobe svojho manžela, matky a dcéry. Určite to však nie je jednoduché.

- Čo vás zarmucuje?

- Žiaľ, krutý osud zasiahol aj do nášho rodinného života. Od istého času nemám rada sviatky, bojím sa ich. Ani Vianoce, lebo vtedy, roku 1981 zavraždili môjho brata. Mal 23 rokov. Volal ma, aby som šla s ním trošku do mesta. Nešla som, mala som sa učiť na nejakú skúšku. Nikdy si to neodpustím. Ani to, že pôvodne nie otcovi som chcela dať vŕtačku, ktorú som priniesla z Moskvy... Kým sme nestratili brata, žili sme šťastnejšie.

- Čo si želáte do budúcnosti?

- Najdôležitejšie je, aby som mala dobré zdravie, dosť sily vychovať svoju dcérku a keď príde čas, s čistým a dobrým svedomím jej pustiť ruku... Osobne si želám, aby som sa nespreneverila svojmu presvedčeniu, poslaniu a povolaniu.

- Ďakujem za rozhovor a prajem vám dobré zdravie, aby sa vám darilo aj v budúcnosti!

Ildika Fúziková

V. Glasz - osobnosť architekta

Životná dráha: Segedín - Budapešť - Prešov

Viliam Glasz je osobnosťou, ktorá vo svojej dobe výrazne ovplyvnila stavebný ruch v Prešove. Väčšiu časť svojho života prežil práve v tomto meste. Nie je pravidlom, že v mieste pobytu tvorivého človeka sa zachová najviac z jeho tvorby, ale o V. Glaszovi to platí. Pokúsime sa nazrieť do jeho života a tvorby. Jeho život a tvorba doposiaľ nebola nikde publikovaná a nasledujúce riadky sú výsledkom výskumu pozostalosti významného architekta - autora Bosákovej banky v Prešove.

V. Glasz sa narodil 28. januára 1882 v Segedíne na ulici Bárka 17, v rodine murárskeho majstra. Otcom bol Jozef Glasz a matkou Terézia Schindlerová. Otec pochádzal z Temešváru a zaujímavosťou je, že matka sa narodila v Čechách (Drevohostec). Jeho starými rodičmi boli z otcovej strany Jánoš Glasz a Amália Klugová, po matke F. Schindler a Turner.

Spočiatku rodičia V. Glasza bývali v Budapešti na ulici Váczi 37. Pravdepodobne za prácou sa manželia presťahovali do Segedínu, kde bolo potrebné stavať po predchádzajúcich ničivých záplavách. Táto situácia sľubovala možnosť dobrých zárobkov práve pre stavbárov. Tam sa im narodil syn Viliam. Neskôr sa rodina sťahuje späť do Budapešti. Usadia sa v Budafoku, na Gellért út 4, Kalvariaberg 22. Viliam študuje v Budapešti architektúru. V pozostalosti sa zachovali aj originálne skicáre z čias jeho štúdia. Najstaršie sú z rokov 1895/96. Môžeme sledovať, že mladý Viliam sa sústredil na štúdium kresby. Pozoruhodná je práve úroveň týchto kresieb, keď vezmeme do úvahy, že sú to práce 13 - 14-ročného chlapca.

O jeho ďalšom štúdiu na Kráľovskej stavebnej škole v Budapešti svedčí aj kniha, ktorú ako 19-ročný študent v 3. ročníku dostal za dobré študijné výsledky, ako aj zachované skicáky. O ďalšom živote V. Glasza môžeme písať len v domnienkach. Pravdepodobne praxuje a pôsobí najviac v Ibbse a Vilachu. Svedčia o tom záznamy v jeho „vojenskej karte“, ako aj korešpondencia z tohto obdobia. Existuje záznam, podľa ktorého v novembri 1904 bol zo zdravotných dôvodov oslobodený od povinnej vojenskej služby. V nasledujúcich rokoch cestuje po celom území Rakusko-Uhorska, ako aj po zahraničí. Sú to študijné cesty? Zachovala sa korešpondencia z tohto obdobia (1901 - 1908) - Ibbs, Linz, Vilach, Mníchov, Ulm, Lusinpicollo, Venezia, Insbruck a podobne. Z tohto obdobia sa zachovali aj skice architektúry.

O pobyte v Prešove, kde sa usadil so svojou manželkou, svedčí záznam z publikácie Adresár mesta Prešova a Prešovského okresu. V roku 1931 je uvedená adresa v Prešove - Dolná okružná 35. Glaszovou manželkou bola Gisela Anna Domanszká, ktorá sa narodila 29. 10. 1887 v Slovenskom Novom Meste. Zomrela v Prešove 12. 10. 1918 na zastaralý zápal obličiek. Z tohto manželstva sa V. Glaszovi 23. 8. 1910 narodila dcéra Helena.

V. Glasz sa žení opäť. Tentoraz si berie za ženu Prešovčanku Máriu Kotorovú, narodenú 25. 4. 1900. V roku 1952 druhá manželka architekta vážne ochorela a bola liečená a operovaná v Košiciach. Vtedy už 70-ročný Glasz ju nemohol opatrovať a preto sa sťahuje k dcére z prvého manželstva do Košíc. Tam bývali na Kováčskej ulici č. 63. V roku 1954 mu zomiera aj druhá manželka. Starý pán žije aj naďalej u dcéry Heleny v Košiciach. Tam aj zomiera 17. 6. 1957. Pohreb bol vykonaný 21. 6. 1957, keď bol spopolnený v krematóriu v Brne.

V. Glasz evidentne prispel k rozvoju mesta Prešov. Je autorom mnohých stavieb na území mesta, postavených v rokoch 1910 -1950. Pravdaže, jeho činnosť sa nezameriavala len na Prešov. Dôkazy sa našli aj v Kežmarku a Markušovciach. Dielo, ktoré zanechal, je mnohotvárne. Je autorom verejných a priemyselných stavieb, ako aj mnohých súkromných viliek. Jednoznačne najvýznamnejšou jeho prácou v Prešove je objekt Bosákovej banky, zrealizovaný firmou Patzelt v rokoch 1923-24.

Ďalšou stavbou postavenou v Prešove v secesnom duchu bolo kino „Tatra“. Žiaľ, pôvodný secesný charakter budovy dnes už pripomína len tvar strechy. Ani svojmu pôvodnému účelu už neslúži. O bohatosti výzdoby tejto budovy svedčí len dobová fotografia. Objekt bývalého mestského klziska s nízkym reliéfom v secesnom duchu môžeme ešte vidieť aj dnes. V pozostalosti sa zachovala fotografia z času ukončenia stavby.

Jednou z prvých stavieb, ktorú realizoval architekt Glasz po príchode do Prešova, je Vodárenská veža. V súčasnosti táto pôvodne priemyselná stavba je prestavaná a slúži ako reštauračné zariadenie. Z mnohých ďalších stavieb zrealizovaných v Prešove vyniká secesná vilka s motívmi pávov postavená na Štefánikovej ulici. Je to prejav vrcholnej secesie. Motív páva sa opakuje aj na plote. V tejto vilke žil a tvoril vynikajúci slovenský pedagóg a verejný pracovník pán Jozef Koreň. Od roku 1919 bol riaditeľom Evanjelického kolegiálneho učiteľského ústavu v Prešove. Po vzniku ČSR je jedným z prvých autorov nových školských učebníc slovenčiny, zemepisu a dejepisu. Istý čas (1931-38) redigoval aj Učiteľský pedagogický zborník.

Z verejných účelových stavieb je dielom architekta Glasza aj mestské kryté kúpalisko, ktoré už neslúži svojmu účelu a veľmi chýba obyvateľom mesta. Mimo Prešova V. Glasz sa podieľal na projektovaní banskej železnice v Markušovciach. Z pamiatok, ktoré ešte dnes možno vidieť, je zaujímavý aj Baptistický kostolík v Kežmarku.

Ján Sajko