Ľudové noviny č. 6 / 2008

Fašiangový ples pilíšskych Slovákov

Čívania hostiteľmi v Dorogu

Samospráva obce Čív, slovenská samospráva a pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) v Číve v spolupráci so Združením a regionálnym kultúrnym strediskom pilíšskych Slovákov 26. januára usporiadali Fašiangový ples pilíšskych Slovákov. Podľa tradície pilíšske slovenské obce sa v organizovaní spoločnej zábavy striedajú. Tentokrát bol na rade Čív, ktorý si za miesto podujatia vybral Kultúrny dom v Dorogu, kde sa na obľúbenej veselici zišli stovky ľudí túžiacich po slovenskom plese. Je potešiteľné, že na (v poradí deviaty) spoločný bál Pilíšanov mnohí prišli v krojoch a nechýbali ani predstavitelia mladších generácií.

Domáca dáma plesu, čívska starostka Mária Nagyová, po spoločnom prednese Pilíšskej hymny v mene usporiadateľov osobitne privítala mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR v Budapešti Juraja Migaša, mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca MR v Bratislave Antala Heizera, zástupkyňu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelku Rybovú a úradujúcu tajomníčku ZSM Moniku Szabóovú. Ako povedala, svoju fašiangovú zábavu potrebujeme najmä preto, aby sme sa v takomto kruhu ročne aspoň raz zišli, porozprávali sa, zabavili a najmä sa spolu dobre cítili.

Slova sa potom ujali veľvyslanci. J. Migaš poukázal na to, s akým oduševnením ospevujú Pilíšania svoj prekrásny kraj, ktorý za svoju silu a pôvab môže ďakovať svojim ľuďom: „Ten váš Pilíš je krásny preto, lebo tu žijú nádherní, dobrí ľudia, ktorí - ako sme sa o tom už neraz presvedčili - sa vedia aj riadne spolu zabaviť.“ A. Heizer prišiel do Dorogu takpovediac priamo z bálu Maďarov na Slovensku, ktorí podľa neho spolu so Slovákmi v Maďarsku a ďalšími ľuďmi dobrej vôle sú zárukou priateľskej spolupráce našich krajín. „Ako diplomati my tiež pracujeme na tom, aby nastávajúce obdobie aj čo sa týka našich medzištátnych vzťahov bolo radostné,“ povedal A. Heizer, ktorý zároveň naznačil, že už v najbližších mesiacoch môže dôjsť v týchto vzťahoch k veľmi pozitívnemu vývinu.

Predseda Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka vo svojom príhovore zdôraznil silu a slovenskosť Pilíša, ako aj potrebu uchovávania nášho jazyka, kultúrneho bohatstva a tradícií, pričom pripomenul Pilíšsku hymnu: „Ten náš symbolický sokol, preletujúci Pilíš, vo fašiangovom období sa akosi lepšie cíti na západnej strane nášho vrchu, veď ples Pilíšanov sa zatiaľ iba dvakrát konal na východe, teda nie v Komáromsko-Ostrihomskej, ale Peštianskej župe.“

V otváracom kultúrnom programe široko-ďaleko známy spoločný spevácky zbor troch pilíšskych obcí - Mlynkov, Čívu a Santova - Pilíš predniesol niekoľko blokov autentických miestnych ľudových piesní. Na improvizovanom javisku a zároveň tanečnom parkete ľudových spevákov vystriedali mladí tanečníci budapeštianskeho súboru Lipa, ktorí za prítomnosti predsedníčky Folklórneho spolku Lipa Moniky Szelényiovej a umeleckej vedúcej súboru Evy Szilágyiovej Šubovej aj tentokrát očarili milovníkov slovenského folklóru tradičnými i najnovšími choreografiami.

Vrelý potlesk si zaslúžili popri spevákoch a tanečníkoch aj členovia dychovky Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho, ktorí sa postarali o vynikajúcu náladu. Vo svojom repertoári majú najmä slovenské pilíšske piesne, známe v každej našej obci, ktoré neúnavne vyhrávali skutočne „až do rána bíleho“ (presne do 6. hodiny). Tanečný parket medzičasom, samozrejme, preplnili zabávajúci sa Pilíšania, ktorých okolo polnoci čakalo nielen losovanie tomboly, ale aj povestný „širák“ k vyžrebovaniu budúcoročného usporiadateľa fašiangového bálu. O tombolu sa tentokrát organizačne (po)starali čívske slovenské aktivistky, pričom šťastlivci mohli chváliť aj ruku jedného z našich najstarších ľudových spevákov, 86-ročného Jozefa Majniča z Mlynkov. No a čo sa týka budúcoročného, jubilejného bálu, M. Nagyová vyčarila z klobúka Šárišáp. Symbolickú štafetu teda prebral jej kolega, starosta Karol Kollár. Príjemne unavení z deviateho už sa tešíme na desiaty bál...

(fuhl)

K. Gönczová G. Papučkovi

Maďarská ministerka zahraničných vecí Kinga Gönczová zablahoželala listom básnikovi a publicistovi slovenskej národnosti žijúcemu v Maďarsku Gregorovi Papučkovi, ktorý od prezidenta SR Ivana Gašparoviča dostal začiatkom roka vysoké štátne vyznamenanie. Šéfka diplomacie v liste uviedla, že každému občanovi oboch krajín poslúži, ak sa posilní identita Slovákov žijúcich v Maďarsku a Maďarov na Slovensku. Úctu si zaslúžia tí, ktorí pracujú na zachovaní hodnôt spoločenstiev, obohatia ich kultúru a prispejú k uznaniu týchto spoločenstiev, napísala ministerka, ktorá zaželala G. Papučkovi veľa úspechov a dobré zdravie. Pri príležitosti štátneho sviatku Dňa vzniku SR odovzdal prezident SR 22 osobnostiam kultúrneho, vedeckého, spoločenského a hospodárskeho života štátne vyznamenania. Druhé najvyššie štátne vyznamenanie, Rad Bieleho dvojkríža II. triedy, za mimoriadne zásluhy o Slovenskú republiku pri organizovaní národnostného života Slovákov žijúcich v zahraničí z rúk hlavy štátu prevzal G. Papuček.

Čítam v dennej tlači...

Televízia Karpatskej kotliny

Tentoraz ma upútala krátka správa pod zaujímavým nadpisom: Televízia Karpatskej kotliny (Népszabadság, 12. januára 2008, s. 16). Správa znie nasledovne: „Maďarská televízia venuje osobitnú pozornosť svojim domácim a v zahraničí ako menšina žijúcim maďarským divákom..... Považuje za dôležitú aj skutočnosť, že oba kanály MTV (Maďarskej televízie) možno sledovať v celej Karpatskej kotline. Tri programy sa prihovárajú vyslovene divákom žijúcim za hranicami. Sú to: Kárpát Expressz (Karpatský expres), Átjáró (Priechod) a Kézfogás (Podanie ruky)“.

Keď si to Slovák žijúci v Maďarsku - takmer dokonale izolovaný od všetkých slovenských televíznych (aj rozhlasových) vysielačov - prečíta, vznikajú v ňom zmiešané pocity a zaťažkávacie otázky. Ako je to možné, že maďarské televízne kanály možno zachytiť „po celej Karpatskej kotline“ a kanály Slovenskej televízie ani len v Maďarsku?! Aké to má príčiny? Technické? Finančné? Nezáujem o Slovákov žijúcich v Maďarsku?... O tom, čo maďarské menšiny všade v okolitých štátoch majú už dávno zabezpečené, my - aj ak sme nenapraviteľní optimisti - môžeme len snívať.

Možno raz sa stane zázrak a aj Slovenská televízia (Slovenský rozhlas) začnú venovať osobitnú pozornosť svojim v zahraničí žijúcim slovenským divákom (poslucháčom). Budú považovať za dôležité, aby oba slovenské kanály (STV1 aj STV2) sa dali chytať po celej ploche Karpatskej kotliny. Možno až tri programy sa budú prihovárať vyslovene nám, slovenským divákom žijúcim za hranicami Slovenska. Ak nevedia, ako sa to robí, majú to odkiaľ odkukať. Napokon ani nie je zdravé, keď sa tieto slovenské médiá zakuklia a vysielajú iba dovnútra, nedajúc navonok žiadne známky života. Prichádza mi na um, že keď som bol ešte malý chlapec, takto akosi sme zobúdzali slimáka. Prosíkali sme sa mu: „Vystrč rožky na parožky...!“ Vtedy sme boli úspešní, slimák sa nám vystrčil. Aj to je pravda, že to nebol televízny slimák. Len nestrácajme vieru. Možno raz budeme zase úspešní. Aj dovtedy vydržme! „Buďme trpezliví, ako strom, čo v tuhých mrazoch lepšie časy čaká“, aby nás to tu zastihlo ešte živých.

Gregor Papuček

Priateľské stretnutie s Nitranmi v Komárne

V rámci už tradičnej spolupráce Nitrianskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov (SSS) a predstaviteľov obce slovenských literárnych tvorcov žijúcich v Maďarsku sa 23. januára v Dome Matice slovenskej v Komárne uskutočnilo priateľské a zároveň pracovné stretnutie. Prítomní boli Prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc., Prof. PhDr. Jozef Vladár, DrSc., spisovateľ Laco Zrubec a z našej strany Imrich Fuhl, Zoltán B. Valkán a Gregor Papuček.

Hostí v zasadačke srdečne privítala riaditeľka Domu MS Gabriela Kobulská. Úvodom prof. Červeňák prečítal list, v ktorom v mene výboru Nitrianskej odbočky SSS a jej členov, ako aj v mene celej slovenskej kultúrnej a literárnej obce srdečne zablahoželal G. Papučkovi k vysokému štátnemu vyznamenaniu, ktoré mu udelil prezident SR Ivan Gašparovič. „Sme nesmierne šťastní, pretože cítime v tom aj isté súvislosti medzi tebou, medzi slovenskou literatúrou v Maďarsku a Nitrianskou odbočkou SSS, tak ako o tom hovoria výsledky našej vzájomnej spolupráce, vzájomného porozumenia a priateľstva na stránkach Almanachu Nitra...“ - píše sa medziiným v liste. Vyznamenaný sa poďakoval za vzácne slová a stretnutie pokračovalo besedou o ďalšej spolupráci. Do úvahy prišiel aj plán vydania spoločnej literárnej antológie súčasných (žijúcich) autorov, ktorá - ak sa podarí získať finančnú podporu - by mala vyjsť k tohoročným Vianociam. Reč bola aj o vydaní knihy v edícii Náš jubilant. „Chceme vyvinúť takéto aktivity aj voči vám. My sme garantom toho, aby sme ostrie medzi Maďarmi a Slovákmi zbúrali. Chceme, aby bolo dobré priateľstvo medzi nami,“ povedal prof. Červeňák. V nádeji na ďalšiu úspešnú spoluprácu a so želaním dobrého zdravia, s dobrými pocitmi sme sa rozlúčili a rozišli do svojich domovov.

Gregor Papuček

Peštianske pohľady

Bagatel?

Termín už je, kampaň frčí, na rozdiel od Viktora Orbána Ferenc Gyurcsány zatiaľ mlčí. Nestačí doma sedieť a vládne klamstvá odmietať len v rodinnom kruhu - hovorí predseda Fideszu, ktorý opäť mobilizuje, tentoraz na účasť v „trojánovom“ ľudovom hlasovaní. Prečo je premiér ticho? Akiste si zbiera sily na parlamentný prejav 11. februára, ktorým mieni otvoriť aj oficiálne novú politickú sezónu. Rozhovory poskytuje zahraničným médiám a cez ne odkazuje domov, že v podstate o nič nepôjde, veď poplatky za návštevu u lekára, poplatky za hospitalizáciu a spoplatnenie vysokého školstva nie sú takými témami, na ktorých reformy stoja, je to v podstate bagatel. V tejto chvíli aj bez opozičnej agitácie je väčšina voličov proti spomínaným poplatkom, výsledok referenda by mal byť pre vládnu koalíciu nepriaznivý. Je však prehnané stavať otázku ako nejaké parlamentné voľby, po ktorých možno vládu vystriedať novou garnitúrou. A gyurcsányovci sami od seba neodídu, ani vlastní ich neodvolajú. Nemožno vylúčiť výraznejšie štiepenie u socialistov, ale v ťažkých chvíľach u nich prevláda vždy efekt zomknutia sa. Vládni liberáli, ktorých popularita je momentálne na historickom minime, si môžu dovoliť byť zásadovými a bojovať za reformy bez strachu z ďalšieho poklesu obľúbenosti. Na rozdiel od koaličného partnera otvorene vyzývajú ľudí, aby v referende povedali trikrát „nie“, čiže „áno“ na poplatky. Nasadili aj červenú hviezdu, pravda, popierajú, že by išlo o červenú päťcípu hviezdu, teda o zakázaný symbol totalitnej moci. Logo slobodných demokratov sa jednoznačne rýmuje s logom opozičného Fideszu, ktoré zobrazuje trikolóru osvetlenú vychádzajúcim Slnkom, pod ňou nápis „Sociálne referendum 2008”. Liberáli to trocha „upravili”: za červeno-bielo-zeleným pásom vychádza hoci trocha okyptená, zospodu odstrihnutá, ale červená hviezda. A pod tým nápis: „Referendum o socializme 2008”. Je to jednoduchý, povedal by som, zjednodušujúci pohľad, no vo vyhrotených situáciách, aká je aj kampaň pred čímkoľvek, sa k tomu politické strany rady uchyľujú. Či už chcú zmenšiť pravdepodobné fiasko, alebo zvýrazniť očakávané víťazstvo.

Gregor Martin Papucsek

Zasadnutie Slovenskej samosprávy Békešskej župy

Dňa 28. januára sa konalo prvé tohoročné zasadnutie Slovenskej samosprávy Békešskej župy, ktoré svojou prítomnosťou poctili vicenotár župy Dr. Sándor Dávid a právnik župnej samosprávy Dr. György Pacsika. Na rokovaní členovia zboru referovali o uplynulom období, o. i. o stretnutí s voličmi v decembri minulého roku a o Župnom dni menšín, kde ich zastupoval podpredseda Tibor Mótyán. Zároveň schválili hlásenie o rozpočte v roku 2007, ktorý obsahoval aj sumu z konkurzu na usporiadanie Dňa slovenského jazyka a kultúry. Zbor prerokoval rozpočet na rok 2008, ktorý obsahuje aj položky spojené s vypísaním konkurzu pre spoločné organizovanie podujatí so župnou slovenskou samosprávou, ktorého zásady boli vypracované na tomto zasadnutí. Poslanci župnej samosprávy sa rozhodli, že podajú do súbehu Úradu predsedu vlády projekt, zameraný na financovanie ich zboru a jeho činnosti. V budúcnosti sa mienia uchádzať o podporu rôznych súbehov, ciele ktorých sa zhodujú s predsavzatiami Slovenskej samosprávy Békešskej župy. Podľa pracovného plánu na rok 2008 ďalšie zasadnutia zboru sa budú konať v Kétšoproni, Čabasabadi a v Sarvaši. Prvé tohoročné rokovanie nového orgánu sa skončilo minútou ticha na počesť nedávno zosnulej Gabriely Marikovej Fülöpovej, ktorá stála roky na čele Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši.

(žss-cs)

Konkurz Slovenskej samosprávy Békešskej župy na rok 2008

Slovenská samospráva Békešskej župy vypisuje súbeh na organizovanie spoločných podujatí na rok 2008.

Okruh možných uchádzačov: právne osoby, spolky, registrované spolky, menšinové samosprávy a inštitúcie, ktoré pestujú slovenskú národnostnú kultúru a patria do sféry pôsobnosti župnej slovenskej samosprávy.

Žiadosti treba odovzdať na tlačive župnej slovenskej samosprávy (5600 Békéscsaba, Árpád sor 18.) do 5. marca (berie sa do ohľadu dátum na poštovej pečiatky). Musia obsahovať informácie o tom, ako prispeje projekt k zachovávaniu slovenskej národnostnej kultúry v župe, resp. ako zapojí slovenské kultúrne hodnoty do kultúrneho obehu Békešskej župy.

Uprednostňovať sa budú tie akcie, ktoré budú organizované v spolupráci s inými subjektmi, resp. projekty zamerané na archivovanie slovenských hodnôt. Pri vyhodnotení prednosť budú mať aj aktivity napojené na väčšie celoštátne a medzinárodné podujatia a festivaly. V prípade, ak sú uchádzači fyzické osoby, resp. občianske spolky, uprednostňujú sa žiadosti odobrené miestnymi slovenskými samosprávami. Dodatočné financovanie nie je možné, teda nemožno žiadať podporu na projekty, ktoré už boli zrealizované. Uchádzači musia vyúčtovať udelenú sumu do 30 dní po realizovaní aktivity.

Požadovaná suma: max. 50 000 Ft.

Tlačivá si možno zaobstarať u predsedníčky župnej samosprávy Heleny Čičeľovej ( csicselyilona@freemail.huTáto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ) a podpredsedu zboru Tibora Mótyána ( motyan2@szarvasnet.huTáto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ).

Baníctvo vo výtvarnom umení

Slovenský inštitút Budapešť, Banícke múzeum Rožňava, Čabianska organizácia Slovákov a Dom slovenskej kultúry usporiadali 21. januára vernisáž výstavy Baníctvo vo výtvarnom umení. Expozíciu otvoril odborný referent Úradu Košického samosprávneho kraja Milan Biath.

- Na území Slovenskej republiky evidujeme veľa hnuteľných a nehnuteľných pamiatok, ktoré súvisia s baníctvom. Samozrejme, tieto pamiatky sa viažu k tým regiónom, kde sa v minulosti s baníctvom zaoberali. Je preto jednoznačné, že mnohotvárna banícka kultúra so svojimi typickými a jedinečnými znakmi sa rozvinula len v baníckom prostredí. Takýchto miest je na Slovensku veľa, sú totožné s historickými baníckymi centrami horného Uhorska, ako napríklad Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica, Rožňava, Smolník, Gelnica, Dobšiná, Jelšava a Spišská Nová Ves. Odtiaľto pochádzajú aj prvé najstaršie výtvarné diela. V roku 1506 vznikol v Banskej Štiavnici oltárny obraz, kde v spodnej časti sú zobrazení dvaja modliaci sa baníci. Rožňavská Metercia, ktorá vznikla v roku 1513, je jedinečnou tabuľovou maľbou, na pozadí ktorej je vyobrazená kompletná banská prevádzka. Potom, ako bol v roku 1550 v Banskej Štiavnici založený hlavný komorský grófsky úrad, rakúski, nemeckí, českí, rumunskí a slovenskí komorskí grófi na spôsob šľachtických rodových galérií založili galériu portrétov, ktorá fungovala približne 300 rokov. V tom istom období sa zaznamenal prudký rozvoj umeleckého remesla, hlavne zlatníctva. Na ich výrobkoch sa zachovali vzácne banícke symboly, napr. na kalichoch, monštranciách a cibóriách, ktoré boli uložené hlavne v kostoloch a kaplnkách. Baníctvo a umenie sa skutočne stretávajú až v druhej polovici 18. storočia, pre ktoré je charakteristický dovtedy nevídaný obrovský rozvoj baníctva. V roku 1762 Mária Terézia zakladá v Banskej Štiavnici banícku akadémiu, kde sa stretávajú najlepší odborníci v oblasti baníctva. Uplatňuje sa veľa technických vymožeností, napr. čerpanie vody z banských diel a hnaciu silu tejto vody dokázali niekoľkokrát využiť. Práve v tomto období nakreslí baník to, čo vidí, ale aj tých, od ktorých očakáva pomoc. Svoje bezprostredné okolie vyzdobí podobizňami svojich ochrancov, svätých, a týchto umiestňuje v kaplnkách a na oltároch v kostoloch. Predstavitelia naivného umenia nakreslia a namaľujú nespočetné množstvo obrazov, ktoré majú aj veľkú dokumentačnú hodnotu. Charakteristická je portrétna tvorba v pozadí s baníckou krajinou a sakrálnymi motívmi. Nachádzajú sa tu diela z prostredia kameňolomov, ťažby travertínu, povrchovej ťažby štrku, ale i obrazy krajiny, usadlostí a hlavne baníkov. Významnými predstaviteľmi tohto umenia boli Jozef Czauczik, Edmund Gverg, Jozef Kollár, alebo Gejza Angyal a Július Szabó - dokončil svoju historickú prehliadku Milan Biath.

Výstava Baníctvo vo výtvarnom umení je v Dome slovenskej kultúry prístupná do 2. februára.

(aszm)

Už iba nižšie ročníky

Základná škola O. Hermana v Répašskej Hute

Zmeny organizačnej štruktúry základných škôl v Répašskej Hute a Novej Hute nie sú našim čitateľom neznáme. O svoje skúsenosti zo systému, ktorý bol zavedený v septembri tohto školského roku, sa s nami podelila riaditeľka členskej inštitúcie Základnej školy v Novej Hute, vedúca Základnej školy O. Hermana v Répašskej Hute Valéria Petőfiová:

- Podobne ako v iných regiónoch, aj u nás sa rodí čoraz menej detí. Mládež s vysokoškolským diplomom sa do dediny málokedy vráti, zväčša zostáva vo väčších mestách, kde si zakladá rodinu. To všetko vplýva na počet žiakov našej základnej školy. Následkom nových predpisov v oblasti školstva naša inštitúcia bola pričlenená k škole v susednej Novej Hute. To znamená, že podobne ako do roku 1990, keď z iniciatívy riaditeľa Karola Orlického a starostu Karola Mátraiho otvorili u nás aj vyššie ročníky, žiaci vyššieho stupňa musia opäť dochádzať do Základnej školy v Novej Hute. Z vlaňajších 37 žiakov 27 cestuje denne 30 kilometrov, kým v Répašskej Hute zostalo 10 žiakov nižších ročníkov. Venujú sa im dve kolegyne v zlúčených triedach, (1-3, 2-4) Györgyi Szívósová a Csilla Petőfiová, slovenčinárka Katarína Frisóczka je v súčasnosti na materskej dovolenke. Slovenčinu vyučujem ja, pritom spolu s kolegyňou Cs. Petőfiovou vyučujeme aj v Novej Hute. Moje prvé skúsenosti po niekoľkých mesiacoch? Prechodné obdobie, teda práve tie prvé mesiace, neboli ľahké hlavne pre deti, ale ani pre rodičov a pre nás, pedagógov. Deti z vyšších ročníkov si museli zvyknúť na dennú dochádzku, na nové prostredie a na nových spolužiakov. Doteraz v miestnej, menšej škole si zvykli na akúsi rodinnú atmosféru, v novej škole boli spočiatku aj menšie konflikty. Bolo to badať aj na výsledkoch našich žiakov, ktoré sa v tomto prechodnom období trošku zhoršili. Pomaly sa ale všetko dostáva do správnych koľají, problémy sa vyriešia a už sa rodia nové priateľstvá. Denná dochádzka je pre najstaršie deti, žiakov 7. a 8. ročníka, namáhavá preto, lebo popoludní pravidelne chodia na rôzne prípravné kurzy na stredné školy a často sa dostanú domov až v neskorých popoludňajších hodinách, - konštatovala V. Petõfiová.

Nadhodila sa myšlienka zaobstarania školského autobusu pre obec, možno v budúcnosti sa podarí získať finančné zdroje zo súbehov. Je však potešiteľné, že vedeniu oboch obcí sa podarilo dohodnúť sa s firmou autobusovej dopravy a tesne pred budovou školy v Novej Hute bola vytvorená nová zastávka autobusu, čím je výstup a nástup oveľa bezpečnejší.

- Výhodou doterajšieho systému bolo, že v zlúčených triedach boli žiaci naučení samostatne pracovať, kým za nových podmienok majú nielen viacerých pedagógov, ale môžu prebrať aj viac učebnej látky. Spočiatku sme s kolegyňami mali veľa práce so zosúladením učebných osnov a učebníc, aby sme vytvorili pre deti rovnaké podmienky. Napríklad deti z Novej Huty sa angličtine začali venovať už v druhej triede, naši žiaci až v štvrtej. Avšak máme také skúsenosti, že nadané a usilovné deti budú aj naďalej aktívne, slabším žiakom sa musíme intenzívnejšie venovať. Čo sa týka slovenčiny, nazdávam sa, a nechcem sa vychvaľovať, že répašskí žiaci sú silnejší. Je to aj tým, že Répašská Huta je oveľa menšia, uzavretá obec, než Nová Huta, u nás sa slovenčina dlhšie zachovala a dodnes je intenzívnejšie prítomná v rodinách. Pritom Nová Huta je už desaťročia vyhľadávaným miestom turistov a žije tu oveľa viac prisťahovalcov z iných obcí, to všetko vplýva na národnostný ráz. V Répašskej Hute mali slovenský folklór a tradície vždy prestíž, čoskoro 50-ročný Folklórny súbor Veľká Bukovinka (so školskou zložkou Malá Bukovinka) založil slovenčinár Ľudovít Szívós, ktorý sa jubilea, žiaľ, nedožil. V súčasnosti sa tanečníkom venuje jeho dcéra, uznávaná odborníčka Csilla Petőfiová, - informovala nás vedúca školy.

Deti v Répašskej Hute sa angažujú aj pri ochrane prekrásnej prírody, v spolupráci s Národným parkom v Bukových horách sa každú jar zúčastňujú zberu odpadkov v obci a v okolitých lesoch.

- Pravdepodobne aj vďaka dvojitej väzbe sú naše deti tolerantné, otvorené voči svetu a väčšina z nich má talent na prednes rôznych umeleckých žánrov, máme napríklad veľmi šikovných recitátorov. Pre celú obec, ako aj pre návštevníkov z okolia, je veľkou udalosťou karaoke show, kde sa žiaci prezentujú každý rok na inú danú tematiku (španielska hudba, Kniha džunglí atď.). Motorom týchto benefičných podujatí, zisk z ktorých je použitý na tábory pre deti, je taktiež Csilla Petõfiová, ktorá má režisérske vlohy a aj kulisy sú obyčajne jej dielom. Tieto „koncerty” finančne podporujú nielen miestni podnikatelia, ale aj firmy z Miškovca, napr. kníhkupectvo, kde si každý rok zaobstarávame učebnice, - pokračovala V. Petőfiová.

Riaditeľka ako základný profil Základnej školy O. Hermana vyzdvihuje práve jej národnostný charakter, slovenský jazyk a ľudovú kultúru, o čom svedčí aj kútik miestneho národopisu pri vchode do školy:

- Od samých začiatkov sme úspešnými účastníkmi Veršovačiek Zväzu Slovákov v Maďarsku, kde aj v celoštátnom meradle končíme medzi prvými. Tohto roku regionálne kolo pre slovenských žiakov zo severných žúp Maďarska mienime usporiadať práve tu, v Répašskej Hute. Spolu so žiakmi zo slovenkých obcí Zemplína pravidelne chodievame na predvianočné stretnutie detí Celoštátnej slovenskej samosprávy v Budapešti. Veľmi dobré skúsenosti máme s organizovaním táborov na Slovensku, na Východné Slovensko a do Vysokých Tatier chodievame už ako domov. Kontakty so Školou v prírode v Tatranskej Lomnici vybudoval ešte riaditeľ Karol Orlický. V minulom roku sme strávili týždeň v družobnej obci Répašskej Huty, v Sedliskách, kde naše deti navštevovali tamojšie vyučovacie hodiny. Spočiatku sme mali obavy, ale môžeme byť hrdí na našich žiakov, úspešne obstáli aj na hodinách spevu, resp. matematiky v slovenčine. Tento pobyt chceme organizovať pravidelne, ba aj my chceme pozvať našich priateľov zo školy v Sedliskách na podobnú návštevu. Na jeseň sme mali tábor ľudového tanca v Zamutove, kde sme si vytvorili dobré kontakty s tamojším detským súborom a naši tanečníci sa naučili novú slovenskú choreografiu. Kedysi sme mali medzinárodné pobyty aj v rámci Visegrádskej 4 vo Vranove nad Topľou a v Poľsku, do ČR sme sa už nedostali. Aj na tieto týždne majú deti pekné spomienky. Inak naši bývalí žiaci počas svojich stredo-, resp. vysokoškolských štúdií skladajú štátne skúšky zo slovenčiny. Aj keď v Miškovci môžu pokračovať v štúdiu slovenčiny na Odbornej strednej škole Gy. Andrássyho, ale zišlo by sa fakultatívne vyučovanie slovenčiny aj na niektorom gymnáziu v metropole severného Maďarska, - dodala na záver vedúca inštitúcie, ktorá vo Valnom zhromaždení Celoštátnej slovenskej samosprávy zastupuje malý slovenský ostrov v Bukových horách.

(la-)

Otec Abrahám, priateľ répašských škôlkárov

Deti z Materskej školy v Répašskej Hute, v najvyššie položenej obci Bukových hôr, zbožňujú pohyb. Jedným z ich dobrých priateľov je Otec Abrahám zo slovenskej pesničky, ktorý mal sedem synov. Na melódiu tejto a ďalších slovenských piesní si rady zatancujú a zacvičia a pritom pomocou svojej učiteľky Ildiky Lovászovej Orliczkej si šikovne osvoja v slovenčine o. i. časti tela. Niektoré z nich, ako nám prezradili počas našej návštevy, už teraz vedia, čím chcú byť, keď budú dospelí. Dorina Szívósová napríklad, ktorá na stretnutí národnostných materských škôl regiónu v Komlóške zastupovala svoju obec so slovenskou básničkou Vážna choroba, chce byť profesionálnou futbalistkou. Medzi deťmi sa nájdu aj budúci horolezci, automobiloví a motokrosoví pretekári.

- Deti od svojich starých rodičov ešte počujú miestnu slovenčinu, ale keďže je čoraz viac miešaných manželstiev, z roka na rok slabne znalosť základných slovenských výrazov - vítala nás vedúca inštitúcie Eva Fürediová Fridelová, ktorá prevzala túto funkciu od tohto školského roku od Valérie Marosovej, ktorá odišla do dôchodku. Aj výpomocný personál je z Répašskej Huty, pestúnka Lujza Fürediová Nemesová a kuchárka Beáta Lőcsösová Mátraiová sa tiež môžu prihovárať deťom v miestnom nárečí. V dedine by bol inak nárok, aby do škôlky mohli chodiť aj deti, ktoré vekovo patria ešte len do jaslí, avšak zákon nám to neumožňuje.

V kuchyni inštitúcie varia aj pre žiakov základnej školy a pre starších občanov, ktorí si to od samosprávy nárokujú. Dokopy je to skoro 60 osôb a administratívna práca okolo zásobovania je tiež úlohou vedenia inštitúcie. Tu pripravujú slávnostnú večeru na predvianočné stretnutie, kde sa už roky úspešne prezentujú aj škôlkári s dvojjazyčným kultúrnym programom. Na stoly týchto osláv sa dostanú miestne slovenské špeciality, ako sú hubová polievka (s klobásou a kapustou), bobaľka (makové guby) a divina s knedľami.

- V odbornej práci sú nám na pomoci okrem pravidelných stretnutí materských škôl v severnom regióne Maďarska aj konferencie a zošity Pedagogického metodického centra Celoštátnej slovenskej samosprávy, ako aj knižky, ktoré sme dostali ešte v osemdesiatych rokoch od Matice slovenskej, - informovala nás vedúca škôlky po tom, ako sme strávili niekoľko veselých minút spolu s répašskými škôlkármi.

(csl)

Návšteva škôlkárov v novomestskej slovenskej škole

V dňoch 9. a 23. januára sa škôlkári, ktorí od septembra začnú chodiť do školy, mohli oboznámiť s ponukou Maďarsko-slovenskej národnostnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom, kde pre nich pripravili zoznamovacie popoludnie.

Vzhľadom na blížiaci sa termín zápisu prváčikov do škôl sa novomestská slovenská škola rozhodla informovať kruh rodičov a ich deti o službách školy. Jednou z nich je vyučovanie jazykov. A to hneď dvoch, slovenského a anglického. Žiaducim výsledkom osvojenia si týchto jazykov je, aby žiak na konci ôsmeho ročníka bol schopný vykonať jazykovú skúšku, ktorú finančne podporuje nadácia školy.

Pani učiteľka Borbála Jákobová-Hutkaiová sa preto snažila rodičov presvedčiť aj o metódach, ktorými deti povedie k dosiahnutiu vytýčeného cieľa. Budúcoročná učiteľka prváčikov prezentovala najprv učebnice a potom publikácie školy, ako je študentský časopis a tohoročný nástenný kalendár. Potom sa spoločne zahrala so škôlkármi. Nasledovala prehliadka budovy, kde sa rodičia mali možnosť informovať o domácom poriadku školy, organizácii dňa a mimoškolských činnostiach.

Záverom popoludnia si detičky okrem zážitkov mohli so sebou zobrať domov i vymaľované záložky. Veď tie sa im čoskoro aj zídu. September je totiž za dverami!

(jk)

Oáza troch národností na Segedínskej univerzite

Na slovíčko s vedúcou Národnostného ústavu Dr. Katarínou Maružovou Šebovou

Keď som sa chystala na tento rozhovor, kolegovia rumunskej národnosti ma upozornili, že katedru slovenského jazyka a literatúry už nenájdem na starom mieste. Národnostné katedry Segedínskej univerzity sa totiž v januári 2008 presťahovali do budovy č. 1. na ulici Hattyas. O príčinách zmeny, ako aj o novom systéme som sa porozprávala s vedúcou novozaloženého Národnostného ústavu Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza segedínskej univerzity Dr. Katarínou Maružovou Šebovou.

- Od septembra roku 2007 prebiehali štrukturálne zmeny v rámci Segedínskej univerzity. To znamená, že niektoré odbory a katedry zanikli a z tých, ktoré ostali, sa vytvorili ústavy. Pred polrokom aj na našej katedre vznikol Národnostný ústav a to spojením slovenskej, rumunskej a nemeckej katedry. Vedenie univerzity pokladalo za dôležité, aby zložky jednotlivých ústavov, teda tri katedry, boli na jednom mieste. Doteraz sme sídlili v rôznych budovách, práve preto bolo veľmi ťažké zosúladiť prácu ústavu. Dúfam, že na novom mieste budeme môcť efektívne spolupracovať. Národnostný ústav (rumunská, nemecká a slovenská katedra) má spoločnú sekretárku v osobe Ildiky Kopaszovej Szincsokovej, ktorá je absolventkou našej katedry.

- Aké zmeny nastali na katedre v súvislosti s postupným zavedením bolonského systému?

- V súčasnosti máme paralelne dva systémy: tradičné, t. j. štvorročné vysokoškolské štúdium (v terajšom 3. a 4. ročníku) a bakalárske trojročné štúdium, ktoré zaviedli pred dvoma rokmi. To znamená, že keď študenti 3. a 4. ročníka skončia štúdium slovenčiny podľa tradičného učebného plánu, tento systém štúdia zanikne a ostane v zmysle bolonského systému trojročné bakalárske, čiže základné, a päťročné masterské štúdium. Momentálne máme na katedre bakalárske štúdium, ale podali sme projekt aj na masterské štúdium. Veríme, že bude akreditované. Niektorí študenti terajšieho 4. ročníka o takéto štúdium už prejavili záujem, ale, samozrejme, mohli by ho využiť všetci absolventi, ktorí u nás získali diplom za posledných 20 rokov. Môžu sa prihlásiť na dvojročné masterské štúdium, kde treba získať 50 kreditov z takých užšie profilovaných tém, ako napr.: jazykoveda, literárna veda, história kultúry atď… Kým poslucháči študujúci podľa starého plánu majú tradičné predmety zo slovenského jazyka, históriu literatúry, určité predmety z kultúry dolnozemských Slovákov, ako aj konverzáciu či kultúru slovenského jazyka, zatiaľ poslucháči bakalárskeho štúdia majú na slavistike so špeciálnym zameraním slovenčiny spoločné predmety z dejín slovanských jazykov a kultúr a až potom na daných katedrách študujú špecifické predmety. U nás napr. základy jazykovedy, literatúry, interpretáciu literárneho textu a pod. a až na ďalšom stupni štúdia nasledujú špeciálne predmety.

- Pred niekoľkými rokmi ste zaviedli na katedre nový predmet, tlmočenie a obchodný jazyk. Je ešte možnosť na takéto štúdium?

- Aj teraz prebieha vyučovanie slovensko-maďarského obchodného jazyka, ale teraz už v rámci štúdia - výchovy dospelých. Naša fakulta má veľa takýchto programov. Momentálne štyria študujú na tomto odbore, základné predmety im prednášajú po maďarsky, ale od tohto semestra, t. j. od februára 2008, budú navštevovať našu katedru. Budú si osvojovať slovenskú slovnú zásobu, naučia sa písať úradné listy a všetko, čo je potrebné v obchodnej sfére. Na týchto hodinách prednášajú známi odborníci z hospodárskej fakulty univerzity. Čo sa týka slovenskej odbornej terminológie, prednášajú všetci lektori našej katedry. Pracujeme v starom zostavení, máme lektora z prešovskej univerzity Juraja Briškára, Dr. Tünde Tušková prednáša predmety z jazykovedy a ja literárne predmety. Na bakalárskom štúdiu pán prof. Dr. Karol Wlachovský učí interpretáciu a tvorbu určitých typov textov a Dr. Štefan Tóth predmety z oblasti kultúry dolnozemských Slovákov.

- Aké je zloženie študentov, odkiaľ sa ich najviac hlási na štúdium slovenčiny?

- Tradičné prijímacie skúšky už nie sú, my sa až na prvej hodine dozvieme, koho budeme učiť. Tomu sa veľmi netešíme, predsa výhodou tradičných prijímacích skúšok bolo, že sme aspoň zistili, kto na akej úrovni ovláda slovenčinu a odkiaľ je. V každom ročníku máme študentov zo Slovenska (jedného alebo dvoch), potom zo Slovákmi obývaných obcí v Maďarsku, najčastejšie zo Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby a zo Sarvaša. Bohužiaľ, z budapeštianskeho slovenského gymnázia sme už roky nemali poslucháčov, z békeščabianskeho gymnázia máme aj v prvom ročníku dvoch.

- Aké možnosti majú študenti na stáž a štúdium v materskej krajine?

- Ako viete, svet sa otvoril aj našim študentom, majú oveľa viac možností, napr. vďaka rôznym nadáciám. Naši študenti majú možnosť ísť na stáž predovšetkým do Nitry, ale nie je to už povinné. Musím povedať, že študenti neprejavujú veľký záujem o stáž na Slovensku, čo veľmi ľutujeme, ale nemôžeme ich k tomu nútiť. Radšej si vyberú kratšie možnosti štúdia v SR, napr.: radi chodievajú na SAS, alebo na jazykový kurz FF UK v Bratislave, ale niektorí už boli na takomto kurze aj v Košiciach. Súvisí to aj s tým, že zatiaľ robili dvojodborové štúdium a ak na jeden semester odišli na Slovensko, zaostali z druhého predmetu.

- Kde a aké možnosti majú budúci učitelia slovenčiny na prax?

- Mesačná pedagogická prax a návštevy vyučovacích hodín majú významné miesto v našom programe, ako aj metodické a pedagogické predmety majú centrálne postavenie v rámci tradičného štúdia. Študenti zo slovenčiny chodievajú na prax do sarvašskej, komlóšskej, čabianskej a budapeštianskej slovenskej školy, kde im kolegovia vždy vychádzajú v ústrety. V bakalárskom štúdiu už nemajú pedagogické predmety, tie obsahuje až masterské štúdium.

- K prijatiu na štúdium slovenčiny je znalosť jazyka podmienkou, alebo existuje tzv. nultý ročník?

- Nultý ročník momentálne neexistuje, ale súčasný stav a okolnosti nás prinútili k tomu, aby sme otvorili katedru aj pre tých uchádzačov, ktorí neovládajú slovenčinu na patričnej úrovni. Vždy máme študentov, ktorí začínajú od nuly, čo komplikuje aj našu odbornú a pedagogickú prácu.

- Kde sa uplatňujú vaši poslucháči po skončení štúdia?

- Naši študenti sa zamestnávajú predovšetkým v školstve alebo v jazykových školách. Niektorí nás občas navštevujú, od nich vieme, že napr. v Békešskej Čabe dve dievčatá dostali zamestnanie v banke vyslovene preto, lebo ovládajú slovenčinu. Môžu sa zamestnať v rôznych oblastiach, v médiách, v kultúrnych domoch, diplomacii, takže ten, kto si na dobrej úrovni osvojil slovenčinu, nájde prácu, ale závisí to predovšetkým od toho, nakoľko je priebojný.

- Nakoľko sa zapájajú vaši študenti do slovenského spoločenského života mesta?

- Skoro každý z nich niekde pracuje, sú veľmi zaťažení a keďže prevažná časť pochádza z vidieka, už vo štvrtok alebo piatok odcestujú domov. Je to smutné, ale často sa stáva, že na podujatiach reprezentujeme katedru my, prednášatelia. Naša katedra práve preto organizuje programy začiatkom týždňa a tých sa naši poslucháči zúčastňujú.

- Keby ste teraz začínali, na ktoré štúdium a odbor by ste sa prihlásili?

- Ťažko sa vžiť do situácie dnešných študentov, celý systém je iný, ako bol v období, keď som ja študovala. Prihlásila by som sa na bakalárske štúdium a potom by som sa snažila dostať na masterské štúdium, aby som mohla pôsobiť ako učiteľka. Teraz ešte určite bude obdobie, keď bude možné uplatniť sa aj so starým diplomom, ale aj v našom odbore platí, že človek má nadobúdať nové vedomosti do konca života, napr. na masterskom štúdiu, alebo aj prostredníctvom rôznych doškoľovaní.

- Čím by ste sem prilákali gymnazistov a záujemcov o slovenčinu?

- Snom každého mladého človeka môže byť študovať a žiť v krásnom univerzitnom meste, akým je Segedín. V rámci veľkého univerzitného mesta, kde študuje okolo 30 tisíc študentov, je katedra slovenčiny akýsi ostrovček pokoja. Na jednej strane patríme do veľkej rodiny univerzitnej mládeže, ale na katedre tvoríme užšiu rodinu, u nás prebieha vyučovanie v rodinnom ovzduší. Kým na slavistike študuje 150 študentov, u nás máme v jednom ročníku 6-8 študentov. Môžeme sa osobitne venovať každému študentovi, môžeme mu pomáhať pri osvojovaní si vedomostí, ale, samozrejme, môžeme rozvíjať aj jeho vlohy, pripraviť ho na rôzne súťaže, naučiť ho písať rôzne texty, eseje, prekladať atď… Preto si myslím, že dnešnému mladému človeku, ktorý absolvoval slovenské gymnázium, má jazykovú skúšku, alebo ovláda slovenčinu, sa oplatí sem prísť a študovať u nás.

O možnostiach štúdia na Národnostnom ústave Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity vám podrobnejšie informácie poskytnú na tel. čísle: 62/546-200, alebo na emailovej adrese: sebok@gypk.u-szeged.huTáto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Zhovárala sa Ildika Makaiová

„Môj život sprevádza komlóšske ľudové umenie”

Rozhovor s majsterkou ľudovej umeleckej výroby

Annou Tóthovou Bodorovou

Autor týchto riadkov nedokáže predstaviť čitateľom majsterku ľudovej umeleckej výroby Annu Tóthovú Bodorovú bez toho, že by sa myšlienkami nevrátil do druhej polovice päťdesiatych rokov minulého storočia. Štyri roky bol totiž jej spolužiakom v budapeštianskom Učiteľskom ústave J. Á. Komenského s vyučovacím jazykom slovenským. Anička Bodorová zo Slovenského Komlóša vynikala spomedzi nás všetkých svojou nesmiernou láskou k umeniu, hlavne k výtvarníctvu. Všetci sme jej trošku aj závideli šikovné ruky, zručnosť v kreslení a maľovaní. Pravdou však je, že z jej talentu sme ťažili aj my ostatní, pretože na hodiny praxe (boli sme nádejní slovenskí učitelia pre nižší stupeň) ona „vyrábala” učebné pomôcky. To znamená, že namiesto nás ona kreslila, strihala z papiera, lepila, skladala - skrátka zhotovovala pre nás názorné pomôcky.

Po maturite roku 1959 sme sa potom rozpŕchli po celej krajine do obcí, kde prebiehala výučba slovenského jazyka.

- Ja som sa dostala do malilinkej zemplínskej dedinky Veľká Huta, kde sa vyučovalo v dvoch triedach, - spomína Anna Tóthová Bodorová. - Uchádzala som sa o miesto učiteľky v rodnom Komlóši alebo niekde na okolí a poslali ma do najvzdialenejšieho severného kúta krajiny. Niektorí moji spolužiaci z Novohradskej a Boršodskej župy zasa chceli ostať v severnej časti krajiny, ale nie, oni museli ísť do obcí na Dolnej zemi. Dodnes to nechápem. Ako dajakých vojakov - odvelili nás čo najďalej od našich rodísk. Vo Veľkej Hute som žila a pracovala za neuveriteľne macošských podmienok. Srdečnosť a dobroprajnosť tamojších slovenských ľudí ma však posmeľovala, aby som tam vydržala.

Zvrat v živote Anny Bodorovej priniesla láska. Požiadala o premiestnenie bližšie k svojmu nastávajúcemu manželovi, ktorý pracoval v hlavnom meste. Jej žiadosti vyhoveli, lebo slovenskú učiteľku potrebovali aj v Perbaji (Perbál) neďaleko Budapešti. Tu pôsobila do roku 1962, keď jej manžela - inžiniera premiestnili do vtedajšej pýchy nášho socialistického priemyslu, do Potiského chemického kombinátu v Leninvárosi (dnes Tiszaújváros).

- S ťažkým srdcom som sa lúčila s Perbajom, s mojimi žiakmi a zároveň i so slovenčinou, veď som odchádzala do rýdzo maďarského prostredia, - pokračuje moja bývalá spolužiačka. - Nemala som na výber, šla som s manželom do neznámeho potiského mestečka.

Život slovenskej učiteľky sa zmenil od koreňov. Vyučovala v maďarskom jazyku a pritom diaľkovo študovala najprv na Vysokej škole pedagogickej v Jágri zemepis a výtvarnú výchovu, potom na debrecínskej univerzite získala diplom stredoškolskej profesorky zemepisu. Výtvarná výchova jej umožnila dostať sa do užšieho kontaktu s umením, a tak i s ľudovým, od ktorého sa, pravda, nikdy nevzdialila. Ani počas tých desiatich rokov, keď usmerňovala miestnu základnú školu, v ktorej viedla krúžky šikovných rúk. Ňou riadenú školu charakterizovala vzorná čistota, preveľké množstvo kvetov a kult ľudového umenia. Vďaka nej sa dostali motívy komlóšskych výšiviek do školy potiského mesta, kde si ich deti osvojili a obľúbili.

Konsolidovanosť vtedy už štvorčlennej rodiny Tóthovcov však dlho netrvala. Hlavu rodiny „v záujme národného hospodárstva” premiestnili pracovať do atómovej elektrárne v Paksi. Rodina nemala iného východiska, odsťahovala sa do tejto časti krajiny, do Szekszárdu.

Anna Tóthová Bodorová aj tu pokračovala vo vyučovaní a viedla krúžky ručných prác. Vo funkcii zástupkyne riaditeľa Základnej školy M. Zrínyiho sa usilovala o to, aby sa deti v rámci mimoškolskej činnosti dostali do čím tesnejšieho styku s ľudovým umením. Od roku 1983 až do roku 1997, keď odišla do dôchodku, pokračovala v tejto činnosti aj v Základnej škole M. Babitsa, kde viedla klub ručných prác, v rámci ktorého deti tkali, vyšívali, navliekali koráliky, zhotovovali hračky z kukuričného šúpolia, slamy, prútia a z iných prírodných materiálov. O činnosť klubu sa zaujímali aj pedagógovia z iných škôl, ba i zo zahraničia. Popri domácich pedagógoch tu boli častými hosťami aj učitelia z Nemecka i ďalekého Japonska, ktorých A. Tóthová Bodorová oboznámila s metódami svojej výchovnej činnosti. Dlhé roky viedla aj kurzy doškoľovania učiteľov ľudového umenia.

Rok 2000 bol ďalším medzníkom v živote rodiny Tóthovcov. Manželia vzdialení od svojich rodísk vždy túžili po dvoch susedných dolnozemských mestách, po Orošháze a po Slovenskom Komlóši. Po odchode do dôchodku ich už málo vecí viazalo k Szekszárdu. Rozhodli sa pre rodisko manžela, od ktorého je Komlóš, kde žije 88 ročná matka Anny Tóthovej Bodorovej, vzdialený iba 18 kilometrov.

Anna aj v Orošháze pokračovala vo svojej umeleckej činnosti. Členstvo v Spolku ľudového umenia župy Tolna vymenila za Spolok Békešskej župy a výplody svojej bohatej činnosti predstavila verejnosti v rámci kolektívnych výstav. V roku 2003 sa splnil aj jej dávny sen: na základe 35 celoštátnou porotou ocenených ručných prác jej Výbor pre ľudové umenie udelil titul Majsterka ľudovej umeleckej výroby.

S prekrásnymi výšivkami, šperkami a bižutériou Anny Tóthovej Bodorovej sa návštevníci už dlhé roky stretávajú na celoštátnych textilných výstavách, ktoré usporadúvajú každé dva roky. Mohli sa v nich kochať aj záujemci na výstavách v budapeštianskom Múzeu umeleckého priemyslu, na výstavách v Rumunsku, Srbsku a, samozrejme, i doma, hlavne v Békešskej Čabe. Na tohoročnú výstavu v Békešskej Čabe už zhotovila prekrásne vyšívaný podlhovastý obrus s komlóšskymi motívmi a pripravuje na čas i prácu mimoriadne náročnú vyšívanú prikrývku svadobných koláčov. Pre ňu je samozrejmé, že nezabúda ani na deti. Nie náhodou vlani v lete ani na chvíľku nezaváhala, keď ju požiadala vedúca Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová, aby sa v slovenskom jazyku zaoberala s deťmi, účastníkmi letného tábora ručných prác, ktorý sa konal v internáte slovenskej školy. V tábore boli slovenské deti z Rumunska, Vojvodiny a, pochopiteľne, z Békešskej župy. Učila ich navliekať koráliky.

Anna Tóthová Bodorová počas svojho života neustále študovala. Absolvovala aj účtovnícku školu a teraz sa zdokonaľuje v ďalšom odvetví pre ňu tak milého ľudového umenia: v ručnej a strojovej výrobe výšiviek a čipiek. Chodí na kurz do Békešskej Čaby a čoskoro získa kvalifikáciu odbornej robotníčky.

- Môj život je nepredstaviteľný bez ľudového umenia, - vyznáva. - Tento vzťah som zdedila po matke, ktorá ma vystrojila na cestu objavovať krásy ľudovej tvorby a táto ma sprevádza po celý život. Svet ľudového umenia znamená pre mňa nádheru, krásu, upokojuje ma a zároveň vzrušuje. Môjmu srdcu najbližšie sú, pochopiteľne, motívov komlóšskych a v širšom zmysle dolnozemských slovenských výšiviek. Za veľmi dôležité pokladám, aby sa krása ľudového umenia nevytratila z nášho sveta, ale naopak, aby sa zachovala, aby z nej vyžarujúce citové bohatstvo bolo zdrojom radosti aj pre nasledujúce generácie.

Orošházsky rodinný dom Tóthovcov skrýva cenné predmety ľudového umenia. Domáca pani pozbierala predmety, ktoré onoho času slúžili jej starým rodičom i rodičom, a spolu so starým sedliackym nábytkom ich previezla do orošházskeho domu a umiestnila ich v tzv. čistej izbe.

- Sú to skutočne cenné predmety každodennej potreby a umelecké diela, - hovorí majiteľka zbierky. - Za nič na tomto svete by som sa ich nezriekla. Veď napríklad taký ozdobný uterák alebo obrus sa dedil z pokolenia na pokolenie a dávali na ne preveliký pozor. Keď bol na stole slávnostný obrus, nesmeli naň nič položiť. Azda iba Bibliu a Tranoscius, prípadne funebrál. V takom vyšívanom ozdobnom obruse sú stelesnené desiatky, ba i stovky pracovných hodín. Sú to opravdivé poklady, ktorých hodnota sa ťažko dá vyčísliť.

Predstavenie umeleckej činnosti A. Tóthovej Bodorovej by akiste nebolo úplné, keby sme nespomenuli, že v rodine má aj nasledovníkov: syn Imrich vyrába ľudovoumelecké výrobky z kože, podobne ako dcéra Anna, ktorá pracuje nielen s kožou, ale aj so zlatom.

Po subjektívnych úvodných slovách tohto príspevku mi nedá, aby som svoj článok neskončil subjektívnym vyznaním: som hrdý na svoju bývalú spolužiačku. Verím, že teraz, po prečítaní článku uznáte, že moja hrdosť je oprávnená.

(bárkányi)

Peter Káša

Slovenská história v maďarskom zrkadle

(Poznámky k aktuálnemu obrazu)

Obraz slovenskej histórie sa v maďarskom prostredí dodnes reflektuje v tradičných schémach a stereotypoch, ktoré vytvoril moderný nacionalizmus 19. a 20. storočia a po druhej svetovej vojne zdeformujúco zakonzervoval proletársky internacionalizmus. Kontúry slovenskosti a slovenskej identity sa zväčša strácajú v spoločnej uhorsko/maďarskej štátnosti a nad novodobými dejinami Slovákov stále visí démon Trianonu, Benešových dekrétov a floskula o „tisícročnom maďarskom útlaku“. Je pravda, že vo vedeckých kruhoch sa síce v ostatnom čase pohli stojaté vody, ale tieto pozitívne signály takmer neovplyvnili verejný život ani na Slovensku, ani v Maďarsku. Tento stav vyhovuje najmä niektorým politickým kruhom na obidvoch stranách, ktoré účelovo vy(zne)užívajú často iracionálne podmienenú nacionálnu rétoriku o „nenapraviteľných susedoch“. Rovnako demagogicky vyznievajú aj nekonečné a málo efektívne politické krasorečnenia politických elít o „potrebe uzmierovania“. Skutočnosť je taká, že napriek spoločnej histórii sa tieto dva národy dodnes nepoznajú a obidve strany zatiaľ tvrdošijne lipnú na „vlastnej historickej pravde“. Chýbajú intenzívnejšie dialógy a kontakty vo všetkých sférach spoločenského života. Objavujú sa síce už prvé pozitívne signály - prednedávnom vyšli až dva maďarské preklady učebníc dejín slovenskej histórie¹ - ale tie sa takmer ani nedostanú do povedomia, lebo médiá oveľa viac priťahujú efektné politické provokácie ako záblesky serióznych, vecných a otvorených výpovedí či dialógov historikov. Možno aj preto sa aktuálny obraz slovenskej histórie v maďarskom prostredí zatiaľ javí iba ako málo prehľadná, ba až chaotická mozaika pokusov a možných obrazov.

x   x   x

Prvé kroky k otvorenému dialógu urobilo v ostatnom desaťročí najmä slovensko - maďarské vydavateľstvo Kalligram, ktoré koncepčne a systematicky začalo vydávať aj historickú a kultúrnohistorickú literatúru vo vzájomných prekladových verziách. V edícii Dialógy, ktorá vznikla v spolupráci s Kultúrnym inštitútom Maďarskej republiky v Bratislave, paralelne vychádzajú dokonca knihy v dvojjazyčných verziách². Vyzdvihol by som dvojjazyčnú monografiu Lászlóa Szarku: Slovenský národný vývin - národnostná politika v Uhorsku 1867 - 1918, kde sa odkrývajú príčiny stupňovania slovensko - maďarskej etnickej disharmónie a vzájomného odcudzovania, ktoré v mnohých znakoch pretrvávajú. Ako poznamenáva autor v úvode: „Uhorská národnostná politika v období dualizmu má v maďarskej a slovenskej historiografii iný kontext a význam“. Rovnako výstižne a presne načrtáva aj aktuálny obraz reflexií týchto udalostí: „Dlhé desaťročia sa patrilo písať nanajvýš o tom, čo nás v minulosti spájalo. Historik si, pravda, vždy bol vedomý toho, že nespracované historické konflikty, prežívajúce bludy a predsudky svojím spôsobom viažu k sebe partnerov diskusií - ktorí často o sebe nechcú ani počuť - tesnejšie, než zriedkavé prejavy solidarity medzi národmi. Dlho neexistovali a odkedy sú, nie sú skutočne účinné, inštitúcie odborných kontaktov, spolupráce. Aj to hatí spoločnú interpretáciu spoločnej histórie“³. V tejto súvislosti pripomíname, že autor tejto monografie je výrazným hýbateľom seriózneho a zodpovedného slovensko - maďarského historického dialógu a spolu so svojím slovenským partnerom Štefanom Šutajom vedie aj slovensko - maďarskú komisiu historikov.

x   x   x

V ostatnom čase sa vydavateľstvo Kalligram prezentovalo aj dvoma unikátnymi publikáciami, ktoré vyšli paralelne v maďarskom i slovenskom jazyku⁴. Zborník o Bratislave „maďarskými a slovenskými očami“ otvára a dotvára historický obraz súčasného hlavného mesta, ktoré počas stáročí prechádzalo rozličnými etnickými, kultúrnymi i politickými metamorfózami. Z pohľadu našej témy sú najzaujímavejšie príspevky maďarských historikov (A. Tóth, G. Czoch, B. Pálmány), ktoré v širších súvislostiach ukazujú bratislavský život v tzv. národnobuditeľských časoch. Je to podnetné a zaujímavé, lebo slovenskí čitatelia poznajú toto obdobie najmä(len) cez zúženú optiku prešporského lýcea, česko-slovenskej katedry a štúrovskej družiny. Naopak, najmä pre maďarských čitateľov je informatívne bohatý a inovatívny príspevok Zsolta Vesztróczyho o Bratislave ako centre slovenského politického života v časoch kulminácie národného hnutia.

Oveľa aktuálnejšie a pálčivejšie témy otvára Katalin Vadkertyová vo svojej fundovanej historickej práci, kde mapuje jeden z kľúčových neuralgických bodov novodobej histórie strednej Európy - Benešove dekréty, ktoré boli v ostatnom čase nielen mediálne exponované, ale, žiaľ, aj politicky účelovo zneužívané. Rozsiahla monografia, ktorá vyšla v tom istom čase v maďarčine i slovenčine, má charakter trilógie - vyhnanie, reslovakizácia a výmena obyvateľstva. Práca je primárne postavená na systematickej a dôslednej prezentácii vecných faktov vychádzajúcich z archívnych dokumentov, ktoré sú v nejednom prípade zverejňované prvýkrát. Zaujímavé je však porovnanie „akcentov“ slovenského a maďarského titulu. Kým pre maďarského čitateľa sa už v názve otvárajú dôsledky Benešových dekrétov: Od vyhnania po reslovakizáciu 1945 - 1948 s vysvetľujúcim neutrálnym podtitulom: Trilógia o histórii československých Maďarov v rokoch 1945 - 1948, tak slovenský čitateľ sa najprv konfrontuje „iba“ s neutrálnym titulom: Maďarská otázka v Československu 1945 - 1948 a až potom dostáva doplňujúco - upresňujúci podtitul už aj o „dôsledkoch“: Dekréty prezidenta Beneša a ich dôsledky na deportácie a reslovakizáciu.

Tieto vydavateľské projekty sú zväčša výsledkom spolupráce historických ústavov Maďarskej a Slovenskej akadémie vied. Treba však poznamenať, že v Maďarsku dnes existujú aj dve mladšie a dynamicky sa rozvíjajúce univerzitné vedecké centrá, ktoré nielen reflektujú, ale aj koncepčne a systematicky profilujú a propagujú „obraz slovenskej histórie“ v maďarskom kultúrnom prostredí.

x   x   x

V roku 1993 sa v Maďarsku, v Pilíšskej Čabe, obnovila činnosť Katolíckej univerzity a jej filozofickej fakulty, kde v prvých mesiacoch vznikol aj nový Ústav slavistiky a strednej Európy a katedra slovakistiky s lektorátom slovenského jazyka a kultúry. Iniciátorom, neustálym hýbateľom a organizátorom týchto aktivít ako aj vedeckým redaktorom a garantom vydavateľských projektov, je významný maďarský slovakista a literárny historik, profesor István Käfer. Jeho prvé slovakistické práce vznikli už viac ako pred polstoročím a odvtedy nepretržite skúma a premýšľa o podobách uhorskej tradície a slovensko - maďarskej kultúrnej symbiózy. Neustále zdôrazňuje obraz stáročného pokojného spolužitia oboch etník v jednom štáte a zároveň naznačuje východiská a cesty prekonávania vzájomnej animozity. Esenciu jeho úvah a reflexií tvorí knižný súbor štúdií s názvom Dona nobis pacem (Maďarsko - slovenské otázky)⁵, ktorý možno považovať aj za akési „vademecum slovensko - maďarského dialógu či rukoväť hungaroslovakológie“. V ostatnom čase zredigoval a kriticky vydal reprinty dvoch pôvodných tlačí: Poswěcowáni zástav Daniela Krmana a Nowý kalendář Jana Neubarta⁶, o ktorom sa teraz podrobnejšie zmienime.

x   x   x

Publikácia dvoch pôvodných tlačí s doslovom a komentármi pripomína nielen jubilejné dátumy vydania dvoch významných textov slovenskej kultúry a vzdelanosti, ale v doslove naznačuje aj možnosti novej metodológie v skúmaní spoločnej histórie Slovákov a Maďarov v uhorskej vlasti. Kniha vyšla z dielne úzko spolupracujúceho a kooperujúceho Ústavu slavistiky a strednej Európy na Katolíckej univerzite v Pilíšskej Čabe a novovzniknutej Výskumnej skupine strednej Európy Svätého Vojtecha (Ostrihom - Pilíšska Čaba), ktorých ideová báza vychádza zo spoločných interetnických kresťanských tradícií a smeruje k hodnotám porozumenia a tolerancie. Tieto hodnoty sa v rozličných podobách objavujú aj v knižných tituloch z troch vydavateľských sérií: Pons Strigoniensis, Studia Fontes a Vyšegrádske zošity. Z publikácií, ktoré vychádzajú už od roku 1998, spomenieme len zbierku esejí Istvána Käfera o slovensko - maďarských literárnych a kultúrnych vzťahoch - Dona nobis pacem, monografiu Ivána Halásza o budapeštianskych rokoch Daniela Bacháta s názvom Cirkev, národ, štát, dvojjazyčný zborník Alexander Rudnay a jeho doba a rovnako dvojjazyčnú monografiu Anny Kovácsovej Život a kultúra Slovákov v Budapešti v období dualizmu (1867 -1918). K ostatným knižným titulom zo série „pramenných materiálov“ patrí spoločná pretlač známej kázne Daniela Krmana tzv. Posvěcování zástav... a menej známeho Neubartovho Kalendára (1707 - 1708), ktorý vyšiel v slovakizovanej češtine i maďarčine.

Daniel Krman, evanjelický farár a vzdelanec, bol najvýznamnejšou osobnosťou slovenských kultúrnych a politických dejín začiatku 18. storočia. Uviedol sa ako kazateľ, historik, jazykovedec, ale aj diplomat a politik. Už v rokoch 1692 - 1698 poburoval ľud proti viedenskému dvoru a rekatolizácii. Bol prenasledovaný, ušiel do Nemecka, ale po návrate sa postavil na stranu protihabsburgského vodcu Františka Rákócziho II., čo dal jasne najavo aj v kázni počas posväcovania kuruckých zástav regimentu Urbana Czeldera v marci 1707 v žilinskom chráme. Posvěcovaní zástav je typickým kázňovým textom nábožensko-mravného charakteru, ktorý môže rovnako zaujať historikov kultúry i jazyka, ako aj záujemcov o politické dejiny v čase náboženských vojen. Je to síce známy text, ale práve vďaka novému vydaniu vo všeobecne prístupnej podobe možno o ňom premýšľať aj v nových kontextoch a súvislostiach.

Menej známy je však druhý text Nowý kalendář na rok 1708 od Jana Neubarta, ktorý vyše sto rokov ležal nedotknutý, neidentifikovaný a nespracovaný v archíve budapeštianskej Széchenyiho knižnice. Dnes je už známe, že kniha vznikla v žilinskej tlačiarni, ktorá dlhé roky uchovávala českobratské tradície, ale zároveň sa stala aj „hornouhorským tlačovým centrom“ povstania Františka Rákócziho. Dôkazom sú správy o hrdinských víťazstvách kurucov a údaje z dejín Uhorska. Editor a autor doslovu István Käfer porovnal maďarskú (levočské vydanie) a českú verziu Kalendára a dospel k záveru, že česká verzia je inovovaná a obsahuje aj „vloženú časť“, ktorá je „neznámou prácou Daniela Krmana“: „Počas paralelného štúdia sme mohli presne vyčleniť Krmanom pozmenené odseky i nespočetné súvislosti v záverečnej časti“. „Léta Paně 880: Sweropilus Král Vherský, Slowakúv negprwé k Křestianské Wjeře přiwedl“, túto informáciu z Kalendára komentuje István Käfer nasledovne: „Domáce maďarské kalendáre uznávali hunsko - maďarskú/uhorskú kontinuitu, Attilu považovali za maďarského/uhorského kráľa, ale že Svätopluk bol tiež uhorským kráľom, o tom môžeme čítať iba u Krmana“. Autor doslovu sa domnieva, že Krman týmito zmenami „sa snažil udržať rovnováhu, medzi etnickým vedomím a vedomím uhorského patriotizmu.... v slovanskej(slovenskej) identite ešte neexistoval obraz Uhrov podmaniteľov, hoci sa už objavovalo slovenské povedomie“ (s. 154). Doslov však načrtáva aj širšie súvislosti, ktoré sú zviazané s „ohlasom kuruckej tradície“ v ústnej i písanej literatúre. István Käfer opäť veľmi jasne a jednoznačne konštatuje, že rákócziovské povstanie nebolo maďarským povstaním, ale spoločnou historickou udalosťou viacerých etník obývajúcich podunajský priestor. V týchto súvislostiach však treba pripomenúť aj jedinečný zborník venovaný životnému jubileu I. Käfera, kde sa jeho myšlienkové bohatstvo rozvíja, prehlbuje a dostáva do nových súvislostí⁷.

x   x   x

Na prahu 21.storočia sa na tradičných katedrách kulturológie a histórie budapeštianskej univerzity ELTE začína formovať skupina doktorandov a študentov, ktorí sa k slovenskej histórii a kultúre dostávajú nie cez tradičné filologické disciplíny, ale prostredníctvom štúdia slovenských historických prameňov, ale aj historickej beletrie a esejistiky, tematizujúcej najmä dynamické a napäté obdobie 19. storočia (nacionalizmus, maďarizácia, príčiny rozpadu monarchie...). Neformálny seminár vzniká okolo profesora Csabu Gy. Kissa, ktorý je historikom ideí, komparatistom a najmä vynikajúcim znalcom stredoeurópskych kultúr 19. a 20. storočia. Maďarským čitateľom doteraz predstavil nielen kľúčové osobnosti a diela novodobej slovenskej kultúry, ale aj štruktúru a genézu slovenských národných mýtov a symbolov v stredoeurópskych kontextoch a súvislostiach⁸. Skupina mladých maďarských historikov, jeho študentov, (I. Kollai, J. Demmel, G. Lagzi...) sa už niekoľko rokov pravidelne stretáva so slovenskými rovesníkmi v Budapešti, v Bratislave, ale aj v Prešove a v Banskej Bystrici. Z tejto iniciatívy, ktorú podporovali nielen rozličné nadácie, ale osobne aj veľvyslanci oboch krajín, sa postupne sformovala zaujímavá sieť „ľudí a textov“, čo vyústilo do vzniku občianskeho združenia Terra Recognita (november 2005). Neskôr vznikla aj podnetná webová stránka www.tra.hu upriamená a nasmerovaná k dialógom mladých stredoeurópskych vzdelancov. V rámci tejto širšej siete sa však vytvoril aj podsystém zameraný špeciálne na maďarsko - slovenský dialóg s názvom „Meghasadt Múlt (Rozštiepená minulosť), ktorý ponúka 16 krátkych, ale výstižne a problémovo spracovaných populárnovedeckých štúdií o kľúčových otázkach slovenskej histórie a duchovnej kultúry, ktoré sú nejakým spôsobom naviazané na spoločnú uhorsko/maďarskú tradíciu. Texty primárne vytvorili mladí maďarskí historici, ale na www.minulost.sk možno prečítať aj slovenské verzie týchto hesiel ako napr. slovenské žiadosti, maďarizácia, príčiny Trianonu a pod.

Výsledkom naznačenej spolupráce je aj ostatné monotematické číslo časopisu mladých maďarských historikov Sic Itur ad Astra s aktuálnym podtitulom: Stretnutie paralelných histórií, slovensko - maďarské vzťahy⁹. Hneď na začiatku sa maďarskí čitatelia môžu oboznámiť s postrehmi a myšlienkami špičkového slovenského historika Romana Holeca, za ktorými nasledujú fundované analytické štúdie o netolerantných praktikách uhorsko/maďarskej politiky po rakúsko - uhorskom vyrovnaní, ktoré výrazným spôsobom narušili aj ideovú homogenitu a politickú stabilitu Uhorska. Zsolt Vesztróczy píše o slovensko - maďarskej pamfletovej diskusii v 70. rokoch 19. storočia a Zoltán Zilizi o realizácii tzv. zákona Lex Apponyi na evanjelických ľudových školách liptovskej župy. Zaujímavé sú však aj maďarské recenzné pohľady na kontroverznú knihu Mýty naše slovenské.

Aj tieto poznámky ukazujú, že obraz slovenskej histórie sa na prelome tisícročí v maďarskom prostredí začína rozjasňovať a naberať vo viacerých smeroch reálnejšie kontúry. Viaceré pozitívne signály naznačujú, že z priepasti mlčanlivej ignorancie, zloby, vzájomného biľagovania a obviňovania možno pomaly vystupovať, ale jedine po schodoch vzdelanosti, kultúrnosti a najmä vzájomnej tolerancie a empatie.

Poznámky

¹Kováč, D.:. Szlovákia története. Bratislava, Kalligram 2001. Kol.: A szlovák történelem lexikona. Bratislava, SPN - Mladé letá 2003.

²Szarka, L.: Szlovák nemzeti fejlődés - magyar nemzetiségi politika 1867-1918 / Slovenský národný vývin - národnostná politika v Uhorsku 1867 - 1918. Bratislava, Kalligram 1999.

³ Tamtiež, s. 63.

⁴Kol.: Fejezetek Pozsony történetéből magyar és szlovák szemmel. Bratislava Kalligram 2005. Kol.: Kapitoly z dejín Bratislavy maďarskými a slovenskými očami. Bratislava, Kalligram 2005. Vadkerty, K.: A kitelepítéstől a reszlovakizációig. Bratislava, Kalligram 2007. Vadkerty, K.: Maďarská otázka v Československu 1945 - 1948. Bratislava, Kalligram 2007.

⁵Käfer, I.: Dona nobis pacem (Magyar - szlovák kérdések). Piliscsaba, PPKE BTK 2005.

⁶Krman, Daniel: POSWĚCOWÁNJ ZASTAW... 1707, Neubart, Jan: NOWÝ KALENDÁŘ na rok 1708. Pri príležitosti 300. výročia kázne Daniela Krmana prednesenej v Žiline 8. marca 1707. Ed. István Käfer. Ostrihom - Pilíšska Čaba: Ústav slavistiky a strednej Európy a Výskumná skupina strednej Európy svätého Vojtecha, 2007.

⁷Kol.: A Duna vallomása. Tanulmányok Käfer István hetvenedik születésnapjára. Red. Ábrahám, B., Piliscsaba, PPKE BTK 2006.

⁸ Spomenieme len: Kiss Gy. Cs.: Magyarország itt marad. Bratislava, Kalligram 1993. Kiss Gy. Cs.: A haza mint kert. Budapest, Nap kiadó 2005.

⁹Sic Itur ad Astra (Fiatal történészek folyóirata), 2006/ 3 - 4, roč. XVIII.

Na rozlúčku s Gabrielou Fülöpovou-Marikovou

Posledná rozlúčka s riaditeľkou Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši Gabrielou Fülöpovou-Marikovou. Medzi všetkými hranicami, ktoré sú ľuďom vymedzené - ako mladým, tak i vo vyššom veku, je smrť hranicou konečnou. Správa o odchode človeka, ktorý nám bol po roky blízky, pôsobí ako náhly studený tieň.... Človeka zamrazí, zachveje sa a pominuteľnosť všetkého pozemského, ktorú si náhle uvedomí, dopadne ťažko na jeho srdce. Nemí a bezradní zostávame stáť nad týmto zážitkom a pre jeho najbližších, najviac postihnutých, iba ťažko nachádzame vhodné slová útechy. Gabika celý svoj život zasvätila pedagogickej práci. Keď nastúpila do Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši, ako nová kolegyňa sa rýchlo začlenila do nášho kolektívu. Postupne začala napĺňať svoje sny. Neskôr, keď sa stala riaditeľkou školy, pokračovala v uskutočňovaní plánov predchádzajúcej riaditeľky - zrealizovať prestavbu základnej školy. Práve táto obnova školy bola pre ňu veľmi dôležitá. Venovala jej všetok svoj voľný čas a úsilie. Bola nesmierne šťastná, keď sa v septembri minulého školského roka tento sen stal skutočnosťou a škola bola slávnostne odovzdaná. Jej nadšenie týmto neskončilo. Bola odhodlaná pokračovať v uskutočňovaní ďalších aktivít aj napriek tomu, že sa u nej začali objavovať prvé príznaky vážneho ochorenia. Rozhodla sa nevzdávať sa a verila vo víťazstvo nad týmto ochorením. Keď sme sa v decembri minulého roka lúčili so želaním pekných vianočných sviatkov a šťastlivého nového roka, tešili sme sa, že sa v januári stretneme a spolu budeme pokračovať v začatej práci. Ale ona už neprišla. Nikto z nás neveril, že decembrové stretnutie s ňou bolo to posledné. Žiaľ, choroba bola silnejšia a v tomto boji zvíťazila. V mene všetkých spolupracovníkov slovenskej základnej školy chceme vyjadriť posledné poďakovanie: Ďakujeme Ti za vzor plnenia povinností. Ďakujeme Ti za to, že si bola vždy pripravená pomôcť radou i činom. Ďakujeme Ti za Tvoju neotrasiteľnú vernosť. Nikdy na Teba nezabudneme! Česť Tvojej pamiatke!

Kolektív slovenskej základnej školy