Ľudové noviny č. 7 / 2008

„Trošku viac života do toho umierania“

Čabiansky kalendár a Čabän v Dome slovenskej kultúry

Slovenské písané slovo hralo prím v jedno krásne januárové slnečné popoludnie v Dome slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe: pozvánka invitovala tentokrát na prezentáciu Čabianskeho kalendára a vyhodnotenie mesačníka Čabän za rok 2007.

Čabiansky kalendár začala vydávať evanjelická cirkev v Békešskej Čabe v roku 1920 pre Slovákov v potrianonskom Maďarsku (zanikol v r. 1948) a obnovila ho Čabianska organizácia Slovákov v roku 1991. Čaba, kde žilo na prelome XIX. a XX. storočia toľko Slovákov, ako v tom čase v piatich najväčších mestách na území dnešného Slovenska, sa kedysi právom nazývala metropolou Slovákov na Dolnej zemi. Jej dnešní slovenskí obyvatelia si vážia túto tradíciu a cieľavedome pestujú vzťahy so Slovákmi v Rumunsku a v Srbsku. Autorka týchto riadkov sa už na dvore domu mohla presvedčiť o tom, že prišla skutočne do hniezda dolnozemských Slovákov. Prvým hosťom, ktorého stretla, bol Slovák z Vojvodiny, básnik Miroslav Demák, ktorý dnes žije v Bratislave. Dolnozemský región sa postupne stelesňoval v osobe spisovateľa Pavla Bujtára a historika Jána Kukučku z Nadlaku, hostí zo Sarvaša, Slovenského Komlóša, Segedína, ale aj obyvateľov Békešskej Čaby. V radoch obecenstva sedeli aj vedúci slovenských inštitúcií mesta a ďalší priaznivci slovenského slova. Ich materskú krajinu reprezentoval generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Ján Süli, ktorý je pravidelným účastníkom podujatí DSK a vôbec slovenskej menšiny v Maďarsku.

Slova sa najprv ujala hostiteľka podujatia, riaditeľka DSK Anna Ištvánová, ktorá v mene redaktorov privítala prítomných a vyjadrila svoju vďaku autorom príspevkov, ktorí napísali svoje články pre kalendár bez peňažnej odmeny. Šéfredaktorka kalendára Tünde Tušková, ktorá vyučuje na Segedínskej univerzite, upriamila pozornosť budúcich čitateľov na to, že ide o najbohatší kalendár v histórii ročenky: obsahuje 209 strán a dve nové kapitoly: Dolnozemské hodnoty a Ja a moji predkovia. Tento titulok je známy aj čitateľom Ľudových novín, veď ide o súťaž Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, z ktorej uverejňuje víťazné práce aj náš týždenník a niektoré z textov študentov boli zaradené do tohoročného Čabianskeho kalendára. Tünde Tušková vyzdvihla, že sa v ňom nachádza viacero textov písaných v miestnom nárečí, pričom zvlášť ocenila, že ide o príspevky ľudí, ktorí dobre ovládajú aj spisovnú slovenčinu (Ondrej Krupa, Tibor Mótyán, Pavol Žibrita). Čitateľom kalendárnej časti po celý rok garantujú veselý začiatok nového mesiaca karikatúry popredného slovenského karikaturistu Pavla Kubiša, ktoré pripravil vyslovene pre túto ročenku. Štatistickými údajmi o predstavovanej publikácii poslúžila na doplnenie Anna Ištvánová: v desiatich kapitolách je 58 príspevkov od 50 autorov, z toho 25 z Maďarska, 16 zo Slovenska, 4 z Rumunska a 2 zo Srbska.

Miroslav Demák, ktorý bol poverený predstaviť ročenku, na úvod zaspomínal na svoju prvú návštevu v Čabe v roku 1977. Ako povedal, vryla sa mu do pamäti aj preto, lebo už vtedy si uvedomoval, že vidí budúcnosť svojej rodnej Starej Pazovy, kde tiež rapídne klesá pomer slovenského obyvateľstva. Starý Čabiansky kalendár bol dolnozemskou legendou a dodnes je v podvedomí slovenských obyvateľov tohto regiónu, príčinou čoho boli zrejme silné vzájomné vzťahy v evanjelickej cirkvi (napr. počas Napoleonských vojen sa na sirotinec v Poľnom Berinčoku organizovala zbierka aj vo vojvodinských slovenských osadách). Nakoniec obnovený Čabiansky kalendár bol podnetom aj pre vydávanie Pazovského kalendára, ktorý má dokonca aj podobný formát. Pre redaktorov síce mal niekoľko zlepšovacích návrhov, ale veľmi pozitívne hodnotil, že väčšina príspevkov bola napísaná vyslovene pre túto ročenku. Ocenil, že sú v nej aj texty od autorov z iných krajín, veď ako povedal, ide o jednotný priestor, čo nič lepšie nedokazuje, ako fakt, že napr. jeho pradedo pochádzal z Malého Kereša. Čabänom zaželal, aby kalendár zostal aj naďalej dolnozemskou legendou, aby ešte dlho vydávali o sebe svedectvo a odovzdávali svoj odkaz budúcim pokoleniam. Anna Ištvánová na povzbudenie citovala vetu z textu, ktorý napísal Miroslav Demák pri tejto príležitosti, a ktorý nakoniec autor neprečítal: „...trošku viac života do toho umierania“.

Prezentácia pokračovala pohľadom do minulosti, keď redaktor Ľudových novín Imrich Fuhl hodnotil minulý ročník mesačníka Čabianskej organizácie Slovákov Čabän. Nedávno sme v Sarvaši oslávili 10. výročie Novinkára nad Kerešom, desať rokov má za sebou aj Čabän a doteraz sa podarilo vydávať aj Pilíšana, pričom za daných podmienok recenzent označil za zázrak aj ich číru existenciu. Váhu písaného slova ako stopy, ktorá zostane po nás, ďalej posilňujú možnosti, ktoré prináša digitalizácia a internet. Medzi najdôležitejšími úlohami miestnej tlače I. Fuhl uviedol informovanie verejnosti o spolkovej činnosti a o slovenskom dianí v regióne, posilňovanie pocitu spolupratričnosti v danej komunite, čo Čabän spĺňa. Povzbudzoval redaktorov, aby na stránkach novín smelšie hovorili o problémoch, šli viac do ich hĺbky a aby pritom využívali duchovný potenciál, ktorý je v meste k dispozícii. Ocenil, že v porovnaní so začiatkami sa zlepšila grafická úprava novín, pričom odporúčal, aby používali veľavravnejšie tituly a dbali o to, aby mená v slovenských textoch písali dôsledne po slovensky. Redaktorov novín zároveň pozval na odborné doškoľovanie, ktoré sa podľa plánov uskutoční začiatkom októbra v Bratislave.

Svojimi subjektívnymi postrehmi doplnila I. Fuhla A. Ištvánová, ktorá uviedla, že do desiatich ročníkov novín písalo 145 prispievateľov, čo je úctyhodné číslo, ale 120 z nich v prvých troch rokoch. Ako spoločnú povinnosť každého označila, že si majú nájsť 10-15 minút na to, aby si sadli a napísali o tom, čo sa v ich prostredí deje, aby zdokumentovali svoju činnosť. Na záver oznámila, že mesačník Čabän a Čabiansky kalendár je v digitálnej podobe prístupný už aj na domovskej stránke www.slovak.hu, na ktorú nájdete link aj z portálu Slovákov v Maďarsku www.luno.hu. V tlačenej podobe si kalendár môžete zaobstarať v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe za cenu 500 Ft. Informácie: 06 66 321 771, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

(br)

Najväčšia šiška na svete v Mlynkoch

Na II. Pilíšskej kavalkáde a Šiškovom festivale

rekord do Guinessovej knihy

Obyvatelia obce Mlynky (Pilisszentkereszt) upiekli v prvú februárovú sobotu najväčšiu šišku na svete, ktorá vážila 4,6 kilogramu a mala priemer 56 centimetrov. Do svetoznámej knihy rekordov sa zároveň zapísali tým, že na jednom mieste upiekli a zhromaždili takmer štyritisíc šišiek.

Výkon Mlynčanov sa dostane do Guinessovej knihy rekordov, keďže pokus o rekord sledovali na druhom ročníku šiškového festivalu aj kompetentní odborníci. „Boli tu zástupcovia Guinessovej knihy rekordov, všetko presne odmerali, pozreli, ako robíme šišku, aj fotky spravili, teda všetko zdokumentovali. Oznámili mi, že o týždeň pošlú všetky dokumenty a potom rekord zapíšu,” povedala hlavná organizátorka multikultúrneho podujatia, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová. Podľa jej slov doposiaľ najväčšiu šišku pripravili tiež v Maďarsku, tá mala údajne priemer iba 30 centimetrov. Naši Pilíšania sa pokúsili aj o ďalší rekord: zhromaždiť na jednom mieste čo najviac šišiek. „2. februára sme v Mlynkoch upiekli spolu 3822 šišiek, čo je momentálny rekord. Plánovali sme okolo 2000-3000 šišiek, ale podarilo sa pozbierať skoro 4000,” konštatovala M. Demjénová.

O podujatie v dvojtisícovej „najslovenskejšej obci v Maďarsku“, v ktorej sa ku slovenským koreňom hlási 54 percent obyvateľstva, prejavilo záujem niekoľko tisíc návštevníkov. Cieľom podujatia bolo oživovanie fašiangových tradícií regiónu. II. Pilíšsku kavalkádu a Šiškový festival Slovenská samospráva v Mlynkoch usporiadala v miestnej základnej škole. Keďže akciu sa podarilo úspešne spropagovať aj v kruhu väčšinovej spoločnosti, mnohí hostia prišli pod Pilíš nielen z blízkeho okolia, ale aj zo vzdialenejších končín krajiny. Podujatie poctili svojou prítomnosťou o. i. mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Kurucz.

Bohatý program sa začal v kostole slávnostnou svätou omšou, po ktorej fašiangový sprievod prešiel do hlavného dejiska festivalu, kde boli predstavené starodávne pilíšske zvyky spojené s fašiangami a vyprevádzaním zimy. Samozrejme, na čele sprievodu nemohla chýbať v celom regióne dobre známa mlynská dvojica Šimon a Júda. Ide o povoz s muzikantmi, ktorý ťahá koleso pripevnené ojom k vozu, no a na tom kolese sú oproti sebe pripevnené dve, do miestneho kroja oblečené figuríny Šimona a Júdy. Keď sa záprah pohne, koleso sa roztočí a figuríny sa roztancujú.

Tanca a spevu bolo nadostač aj v pestrom kultúrnom programe vo vykurovanom stane na školskom dvore. Úlohy moderátora sa ujal showman László Verbanits, ktorý v prestávkach zabával publikum vtipmi, ale často ho zapojil do aktívneho čakania na ďalších vystupujúcich. Okrem domácich ľudových speváckych a tanečných kolektívov (členov pávieho krúžku, škôlkárov, školákov a mládežníkov) vystúpili speváci, tanečníci a hudobníci z Čívu, Hute, Leányváru, Pomázu, Pilisszentivánu, Pilíšskej Čaby, Kestúca, Santova, Verešváru (Pilisvörösvár), dokonca aj z Vojvodiny. Veľký úspech zožali ako fujarista a spevák Branislav Kováč, tak aj ďalší speváci Slovenského kultúrno-umeleckého kolektívu z Nového Sadu: Ivan Slávik a vedúci kolektívu, čerstvý výherca súťaže v sólovom speve V pivnickom poli Ján Slávik. So samostatným blokom sa predstavil Folklórny súbor Zelený veniec z Ečeru.

V dome hier si malí návštevníci mohli o. i. zhotovovať masky a rôzne iné dekorácie. Zďaleka nie poslednou atrakciou bola súťaž v pečení a konzumovaní šišiek, udelenie ceny za najchutnejšiu šišku a veľa ďalších prekvapení. Organizátori pripravili napríklad „šišky pre šťastie“, do ktorých zapiekli čísla, označujúce dary sponzorov, ktoré si mohli šťastlivci prevziať priamo na mieste.

Pred veselými fašiangovými súťažami a úspešnom pokuse o dosiahnutie spomínaného Guinessovho rekordu došlo k fašiangovému koncertu početnej Mládežníckej dychovky z Pomázu, v ktorej hrajú aj mnohí Pilíšania. Po vyhlásení výsledkov súťaží a vystúpení klauna sa predstavilo tanečné divadlo Kolibri, v ktorom sú zastúpené aj mlynské deti, a do polnoci na fašiangovom plese vyhrávala kapela Grátis.

M. Demjénová hlavný cieľ festivalu zhrnula takto: „V prvom rade nám ide o to, aby sme sa dobre zabavili a pritom ukázali, že rôzne národnosti môžu žiť spolu v porozumení, v priateľstve, v dobrej nálade. Za zvlášť dôležité pokladám, že si navzájom predstavíme svoje zvyky. Chceli sme prispieť k zachovaniu tradícií a teší nás, že zároveň sa nám podarilo udomácniť pod Pilíšom novú tradíciu...”

(fuhl)

O slovensko-maďarských vzťahoch,

o kultúre a o Slovákoch v Maďarsku

Rozhovor s riaditeľom Ústavu slavistických a východoeurópskych štúdií na Karlovej univerzite v Prahe Rudolfom Chmelom

Posledný januárový deň sa v Slovenskom inštitúte v Budapešti uskutočnila prezentácia nových kníh bratislavského vydavateľstva Kalligram. Medzi predstavovanými knihami bolo aj dielo Rudolfa Chmela Egy érzelmes (közép-) európai - Sentimentálny (stredo-)Európan. Podujatia sa zúčastnil Slovákom z Maďarska dobre známy autor, s ktorým sme sa pri tejto príležitosti porozprávali o slovensko-maďarských vzťahoch, o kultúre a o Slovákoch v Maďarsku.

- Napriek tomu, že sa politické vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom v poslednom období jednoznačne zhoršili, mnohí často spomínajú nevyhnutnosť akéhosi aktu uzmierenia Slovákov a Maďarov. Vy ste sa nedávno vyslovili dosť skepticky o tomto prípadnom akte. Čo vás oprávňuje k pesimizmu?

- V komunistickom období boli slovensko-maďarské vzťahy riadené inými princípmi, konfliktné situácie sa tam navonok neventilovali. Keď hovoríme o posledných osemnástich rokoch demokratického vývinu Slovenska a Maďarska, tak si myslím, že je dôležité uvedomiť si, že tie vzťahy sa nedajú vyriešiť nejakým nariadením, predpisom alebo parlamentným vyhlásením či memorandom. Že riešenie musí byť postupné a nie nejaké radikálne, že niektorá koalícia ho vyhlási a tá ďalšia ho nebude dodržiavať. Takže ten proces vidím dlhodobejší, ale zároveň si myslím, že všetky politické garnitúry od 90. roku vo vtedajšom Československu, neskôr na Slovensku, ako i v Maďarsku, sa tejto problematike nevenovali s istou empatiou, ale najmä - nie je to v politike dobrý výraz -, s istou úprimnosťou. Výsledok je taký, že jednoducho vždy sú nejaké problémy, ktoré vyskočia ako nejaká konfrontačná alebo konfliktná rovina. Keď nás v rokoch 1993 - 1994 svojim spôsobom tlačili európske štruktúry, Američania a NATO, tak sme sa akým-takým spôsobom snažili nejako dať dokopy. Aj keď len formálny výsledok toho bol, keď v 93. roku podpísali Gyula Horn a Vladimír Mečiar v Paríži slovensko-maďarskú medzištátnu základnú zmluvu. Ale charakteristické bolo, že už pár minút po jej podpísaní sa nejaké protirečenia v tej zmluve znovu objavili a už sa ventilovalo to, čo je konfliktné, a nie to, čo spája a speje k dorozumeniu. Takže bolo by si treba veci základne pomenovať. Bohužiaľ, keď ich riešia politici, tak vždy spôsobom, že buď majú pravdu jedni, alebo druhí. Teda sú takpovediac dve pravdy. Vždy, keď sa na to nahliada z ideologického alebo politického hľadiska, sú dva pohľady, ktoré nie sú kompatibilné. V politike napríklad je zreteľné, že pravičiari a ľavičiari nikdy nebudú mať spoločný pohľad na niektoré základné veci. Tam by som to ešte chápal. Ale pokiaľ ide o medzinárodnú politiku a vzťahy národov, tam by sa žiadal buď nejaký ústupok z jednej i z druhej strany v nárokoch na pravdu, alebo by sa bolo treba dohodnúť na niektorých veciach. Napríklad dobre, Slováci majú na to takýto názor a Maďari taký, zatiaľ tie veci nebudeme otvárať, pokiaľ istým spôsobom sami „nezmäknú“. Pravdaže, súvisí to aj s výkladom dejín. Veď naše vzťahy sa odvíjajú od tých predsudkov, ktoré tu nakopili dejiny najmä za posledných prinajmenšom 150 rokov, ale ak to počítame od národného obrodenia, tak je to o niečo viac. Vzťahy našich národov v tomto období neboli dvakrát ružové, väčšinou boli založené na nejakej konfrontácii, a politika sa dnes snaží preniesť túto minulosť do súčasnosti. To je to najhoršie, čo môže politika urobiť. Žiaľbohu, robia to politici slovenskí aj maďarskí, ktorí sa stále odvolávajú na nejakú minulosť, ktorú poznajú veľmi hmlisto, často z nejakých spomienok starých rodičov a neviem koho ešte, ale nie z historických prameňov. Potom bazírujú na nejakých citových a podobných veciach, ktorými možno spoločnosť ohlupovať na jednej aj na druhej strane. Takže, za jeden zo základných predpokladov istého formálneho zmierenia považujem to, aby sa politici prestali venovať historizovaniu tejto agendy. Nedôjdeme nikde, ak sa budeme stále odvolávať na to, kto, koho, kedy, akým spôsobom v dejinách šikanoval.

- Politické strany podľa môjho názoru celkom dobre ťažia z tejto situácie. Veľmi dobre to symbolizuje skutočnosť, že keď sa poslanec slovenského Kresťanskodemokratického hnutia František Mikloško pri príležitosti preberania Ceny sv. Vojtecha v maďarskom parlamente v mene slovenského národa ospravedlnil za prípadné krivdy spáchané na Maďaroch, na Slovensku bol kvôli svojmu gestu vystavený kritikám, kým zo strany maďarskej politiky sa nedočkal žiadnej odozvy.

- Presne tak. To bolo jedinýkrát, keď sa slovenský politik podujal na doma menej populárne gesto, ktoré maďarská strana prijala asi tak, že to mal urobiť, je samozrejmé, že Slováci sa majú ospravedlniť. Takto sa dialóg nedá viesť. Pre mňa to bol smutný poznatok. Lebo to bolo isté gesto zo strany KDH, ktoré dokázalo takýmto veľkorysým spôsobom preukázať svoju toleranciu. Niečo podobné by som bol čakal aj na maďarskej strane. Nehovoriac o tom, čo je trochu smutné, že na tomto nie sú schopné dohodnúť sa dve vládnuce sociálnodemokratické koaličné strany, ktoré v podstate absolútne nemajú mať v agende nacionalistickú tematiku. Myslím si, že tentokrát je na tom viac vinná slovenská strana, najmä tým, že v koalícii je Slovenská národná strana, ktorá tlačí túto problematiku pred sebou do konfrontačnej roviny. Pre ľavicové strany by nacionalizmus nemal byť problém, veď ony majú úplne inú podstatu. Toto je skôr agenda takpovediac strán pravicových alebo konzervatívno-pravicových, ktoré využívajú alebo zneužívajú často aj nacionálnu rétoriku.

- Na nedávnom stretnutí pána vicepremiéra Dušana Čaploviča a ministra Pétera Kissa sa hovorilo aj o často spomínanej spoločnej učebnici dejín, ktorá by celkom určite veľmi pomohla aj našej málopočetnej slovenskej menšine v Maďarsku. Samotné spomínanie tejto problematiky nemalo celkom pozitívne odozvy na Slovensku.

- Dnes je už táto téma akcentovaná aj v zmysle nejakých spoločných európskych dejín. Tam je to v podstate myslené tak, že niektoré konfrontačné otázky sa jednoducho vynechajú, pokiaľ sú tie názory natoľko odlišné, že sa nedajú zladiť. Téma sa dá akoby „vychladiť“. Ale v slovensko-maďarských pomeroch by bolo ideálne, keby boli spoločné uhorské dejiny posledných najmenej tisícsto rokov, keď Slováci a Maďari existovali v spoločnom štátnom útvare. Slováci skôr rezignovali tieto dejiny, lebo sme si chceli navrávať, že to de facto nebol náš štát. No a dnes sa potom nemôžeme čudovať, že keď sme sa my zbavovali týchto dejín, Maďari si ich prisvojovali o to väčšmi, a to aj tie naše. Takže my platíme daň aj za toto. Podobne, ako sme si chceli nedávno myslieť, že československé dejiny boli len české a nie slovenské. Tak sme zostali trošku vyhostení aj z uhorských, aj z československých dejín. Niečo sa pre ten návrat do dejín robí, ale to je už práca trošku navyše. Najmä, že výklad uhorských dejín sme chápali tak, že to sú dejiny, kde sme my boli len utláčaní a trpeli sme, že sme boli iba ich akísi plebejci, nádenníci. Tú časť dejín sme prenechali Maďarom a spoločnosť i dejepisci si už na to zvykli. Takže, žiaľbohu, tým sme si na vine aj my. Ale v každom prípade si myslím, že niečo sa pre ten návrat robí. Len opäť na slovenskej strane sa črtá tendencia, ako keby chceli politici znovu zasahovať do výkladu dejín, čo nie je celkom ideálne. Nebolo to ideálne ani vtedy, keď tzv. vláda historikov, teda Antallova vláda, chcela zasahovať do dejín a dejepisu. No, ale v politike nikdy nie je ideálny stav, preto sa politické garnitúry menia, čo nie je žiadna tragédia, iba ak pre tých politikov, ktorí to tak chápu. Ale pre objektívnejší výklad vecí by sa skôr mali vzchopiť slovenskí a maďarskí intelektuáli, vedeckí pracovníci, kultúrna a umelecká komunita, ktorým by malo trochu viac záležať na tom, aby vzťahy boli lepšie. Myslím si, že oni majú celkom reálny a racionálny pohľad na veci, len ho akosi nezdôrazňujú vo verejnej prezentácii. Ak o týchto témach chcete verejne hovoriť vážnejšie, a nie na úrovni nejakých škandálnych vyhlásení politikov, ani médiá, ani televíziu to jednoducho nezaujíma. Ich zaujíma skôr to, keď niektorý politik povie s prepáčením nejakú hlúposť.

- Boli ste ministrom v období, keď sa Slovensko vypracovalo medzi štáty, ktoré majú najlepšie makroekonomické výsledky v tomto regióne. To poznačilo položku štátneho rozpočtu určenú na kultúru. Ako to prežíval slovenský intelektuál?

- Pravda je taká, že som to prežíval dosť v smutnej nálade, pretože prostriedky na kultúru boli značne zredukované, minimálne, neboli ani na úrovni strednej Európy, mojich kolegov vo Visegrádskej 4, a neboli, prirodzene, ani na úrovni ministrov kultúry štátov Európskej únie. My sme boli, pokiaľ ide o percentá z hrubého domáceho produktu, ktoré sa dávajú na kultúru, na chvoste medzi štátmi EÚ. Vláda sľubovala, že v ďalšom období bude dbať o vedomostnú spoločnosť a kultúru oveľa viac, ale k moci sa už nedostala. Možno aj preto, že trošku naozaj zanedbala podporu školstva, vedy a kultúry, aj keď tam prevažná väčšina voličov nie je. Ale pri všetkom mojom liberálnom individuálnom presvedčení, že indivíduum je to najdôležitejšie v štáte, si uvedomujem, že v tomto štádiu transformácie sa kultúra jednoducho bez štátnej pomoci nezaobíde. Toto sme v tom období nedocenili. Vysvetlenie bolo v tom, že sú prioritnejšie hospodárske, ekonomicky viditeľnejšie rezorty, ktoré na životnú úroveň obyvateľstva vplývajú oveľa viac. Dodnes sa nedoceňuje, že úroveň školstva, kultúry a vedy je prioritná záležitosť spoločnosti. Slovensko, ale ani iné štáty tohto postkomunistického bloku, nie sú na tom tak, aby v nich mohli tieto sféry existovať nezávisle od štátu. V tomto zmysle dnes by som bol už oveľa tvrdší minister kultúry. Ale tretíkrát v živote by som to neurobil, ani keby som bol mladší. Stále si myslím, že štát by si nemal dovoliť tlačiť kultúru na dno. Dôsledky vidno na tom, aký vplyv majú intelektuáli, vedecká a kultúrna elita, na spoločnosť. Jednoducho menší ako minimálny.

- Nesúvisí to aj s tým, že - aspoň v Maďarsku - akoby boli intelektuáli rozčarovaní z politiky a preto sa zbavujú aj tej zodpovednosti, ktorej by sa mohli chytiť?

- Na tom niečo istotne je, že intelektuáli sú rozčarovaní, lebo netušili, že trh nadobudne takú vládu nad spoločnosťou, že duchovná sféra spoločnosti je takmer priklincovaná na dno. Dnes bežný občan už kašle na tzv. vysokú kultúru, vysoké umenie, sadne si k televízoru a pozerá sa na rôzne seriály a na ešte hlúpejšie programy. Myslím si, že pokiaľ ide o verejnoprávne televízie, situácia v Čechách a v Maďarsku nie je natoľko zlá ako na Slovensku. U nás je takmer katastrofálna, čo sa potom odráža aj na kultúrnej úrovni spoločnosti, ktorá ide smerom ku konzumu, gýču a komercii. To je zlé, lebo tam už bude veľmi ťažko nastaviť záchranné siete, kvôli ktorým sa spoločnosť nemá prepadnúť do suterénu konzumu a gýču. Koncom osemdesiatych rokov bola spoločnosť hladná po nejakom intelektuálnom slove, ktoré by len čosi hovorilo o slobode. Dnes môžete komukoľvek hovoriť o slobode… Proste, svet sa trošku prepadol do oblasti, kde už intelektuáli veľmi málo môžu pomôcť. Možno, že je to špecificky náš problém, slovenský. Nehovoriac o tom, že navyše na Slovensku znova vyrastá ten pseudoproblém, ktorý sa už zdal byť zažehnaný, že sa má slovenská elita, ale teraz už neviem aká, deliť na pronárodných a protinárodných, čo je úplná hlúposť.

- Ste jedným z tých intelektuálov na Slovensku, ktorí snáď najlepšie poznajú slovenskú národnosť v Maďarsku. Videli ste nás z Budapešti ako veľvyslanec, videli ste nás z Bratislavy ako minister kultúry, a vidíte nás aj teraz, z kresla univerzitného profesora. Aký je pohľad na nás z Prahy?

- No, videl som vás aj predtým, v 60. - 70. rokoch, takže mám prehľad už minimálne takmer polstoročný. Musím sa priznať k takému optimistickejšiemu pocitu. Na základe toho, čo čítam v Ľudových novinách a cez víkend pozerám v Bratislave v národnostnom vysielaní, sa mi zdá, aspoň pokiaľ ide o reflexiu, akoby slovenský živel istým spôsobom predsa len vstával z toho popola, čo nechcem pripisovať nejakým nadpozemským silám. Že sa niečo predsa len deje v tej kuchyni, i keď podoba maďarskej menšiny na Slovensku a slovenskej v Maďarsku nie je merateľná. Mám dojem, že ten váš svet je determinovaný tým, že chce zdôrazňovať a reflektovať kultúrny fenomén menšinového sveta, čo je - myslím si - absolútne pozitívne. Je to dané historickým vývojom, za ktorý už ani vy, ani ja, ani nikto dnes nemôže. Zmysel zlepšenia by som videl, keby sa kultúrny rozmer slovenskej menšiny rozvíjal nejako cieľavedomejšie a ešte systémovejšie, ale pri tom sú potrebné aj akcenty štátu, tam by som videl zmysel zlepšenia. Druhá vec je, že pomoc slovenského štátu nikdy nebude taká, ako je pomoc maďarského štátu maďarskej menšine na Slovensku. V Maďarsku fenomén národnej spolupatričnosti nevznikol ani včera, ani v osemdesiatych rokoch, bol tu vždy. Slováci svoje menšiny či v Maďarsku, či v Rumunsku, v Juhoslávii alebo v Poľsku, na Ukrajine alebo inde, nebrali, bohužiaľ, ako bytostnú, autentickú súčasť národa. To sa tiež vyvinulo historicky, lebo slovenské menšiny žijú mimo Slovenska minimálne od Uhorska, ale svojim spôsobom vyše 250 rokov, takže proces asimilácie a všetkého, čo s tým súvisí, bol dlhodobejší, kým ten maďarský proces zreje necelých 90 rokov, od Trianonu. Tým, že bol stále živený istý druh revizionizmu, či skrytého, či verejného, spolupatričnosť bola iným spôsobom ventilovaná, ako dajme tomu slovenská spolupatričnosť. Nehovoriac o tom, že Slováci boli takpovediac národ bez štátu, a ak sa spolupatričnosť nevzťahuje na štát, tak už je trošku iná.

- Pán riaditeľ, ďakujem vám za rozhovor!

Zhovárala sa Alžbeta Račková

Peštianske pohľady

Ako Jano v kine...

Napriek tomu, že maďarskú vnútropolitickú scénu sledujem už dlhé roky, hlavní „herci“ sú schopní spôsobovať mi neraz prekvapenie. Dakedy len kukám, ako Jano v kine. Teraz som však presedel štyri celé dni naozaj v kine, a mám pocit, že o maďarskej spoločnosti som získal hlbší a ucelenejší obraz, než z tliacahnín politikov...

Budapeštianske nákupno-zábavné stredisko Mammut bolo začiatkom februára miestom prehliadky vlaňajšej tvorby maďarských filmárov. Milujem toto „Filmszemle“, hoci vždy mám strach, že pokojné pozeranie celovečerných filmov (denne 4-5) naruší dianie z „vonkajšieho“ sveta. Pred rokom to bola akcia fideszáckych poslancov, ktorí zhurta rozobrali kovové zábrany pred parlamentom. Teraz to bol železničiarsky štrajk, no zaumienil som si, že dám prednosť predsa len filmovému umeniu. Neobanoval som, lebo úroda bola naozaj vynikajúca. Ako tablo sa predo mnou rozkladal na filmovom plátne celý súbor snímok predovšetkým o súčasných problémoch spoločnosti, rodiny a vôbec o kríze medziľudských vzťahov. A žánre? Tragické, veselšie, najmä však groteskné. Zrkadlo, ktoré stavajú filmári, je, veru, krivé. Až má človek dojem, že všetci sú uhnutí až blázni. Alebo Cigáni.

Vo filme s názvom Tablo sa nachádzajú aj takí, aj takí. Rómsky inšpektor má vyšetriť vraždu podvodníckeho novozbohatlíka, pričom podozrivý, ktorého chcú zo zabíjania usvedčiť, je tiež Róm. Sú tu drogy ukryté v mäse, kšeftovanie so starožitnosťami, na predaj privezené mladistvé cigánske dievča z Rumunska, presnejšie zo Sedmohradska, ale aj rumunský policajný kolega z Bukurešti, ktorý geniálne spieva bluesové pesničky, skorumpovaný policajný šéf a ďalšie figúry. Grotesknosť situácie vyjadruje reakcia jedného policajta na možnosť, že by Róm bil Maďara.

- Prečo by to robil? - pýta sa zarazený strážca zákona. Ale v tomto filme odznie aj iná kľúčová veta: „Toto nie je Európa, toto je Maďarsko!“ No a skutočnú udalosť z nedávnej minulosti spracúva film s názvom Niet milosti - šikanujú v ňom mladého Róma, chcú mu dokázať vraždu, lebo je Cigán, aj ho odsúdia, odsedí si dva a pol roka, no nájde sa skutočný vrah, nášho smutného hrdinu prepustia, žiada od štátu odškodné, no nepočká na tento súd: zo zúfalstva, v beznádeji a s pocitom totálnej ničoty sa obesí. Rómov však ukazuje ďalší film v inom svetle, veselšom, ako symbol životnej húževnatosti, prirodzenosti, tradičných rodinných väzieb a najmä spojenia priateľského. Pritom príbeh je o tom, ako maďarský Róm zo Sedmohradska s Maďarom zo Sedmohradska robia kšeftíky, v Rakúsku nakupujú v second hand obchodoch, v Egypte predávajú vlčiaka, pomáhajú si aj na diaľku, slovom: sú naozajstní kamaráti a srší z nich chuť do života. Kým som sedel v tmavej premietacej sále, prepukla „vonku“ aféra okolo kerepešskej školy, v ktorej nútili rómske deti chodiť na vyučovanie inokedy, než ich bieli spolužiaci. Aj toto je dnes možné? Hovorím: pozerám, ako Jano v kine...

Gregor Martin Papucsek

Recenzia dvoch publikácií o slovensko-maďarských vzájomnostiach

Käfer István: Dona nobis pacem (Magyar - szlovák kérdések). Pázmány Péter Katolikus Egyetem Bölcsészettudományi Kar, Piliscsaba 2005 (Käfer, István: Dona nobis pacem «Maďarsko-slovenské otázky». Filozofická fakulta Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa, Pilíšska Čaba 2005)

A Duna vallomása. Tanulmányok Käfer István hetvenedik születésnapjára. Szerk. Ábrahám Barna - Pilecky Marcell. Pázmány Péter Katolikus Egyetem Bölcsészettudományi Kar, Piliscsaba 2006 (Spoveď Dunaja. Štúdie k sedemdesiatym narodeninám Istvána Käfera. Ed. Ábrahám, Barna - Pilecky, Marcell. Filozofická fakulta Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa, Pilíšska Čaba 2006).

V dôsledku historického diania a politických udalostí posledného storočia sa slovenský i maďarský vedecký život dostal na úroveň, kde už neodkladne a v každom kroku pociťujeme nutnosť vyjasňovania historických udalostí, literárnych pojmov a „kodifikovania vedeckého jazyka”. Vytvorenie a používanie ustálenej terminológie by nevplývalo iba na úzke spoločenstvo vedcov, ale aj na širokú verejnosť, veď táto problematika sa netýka len historikov a literárnych vedcov, ale aj politiky, školstva, vzdelávania, publicistiky - v podstate každej vrstvy nášho života. Terminologická otázka visí vo vzduchu už niekoľko desaťročí. Vo výkladoch sa nemôžeme zbaviť vplyvu tej kultúry, toho pozadia, čo nazývame „uhorskosť“, napriek tomu, že sa neustále snažíme obchádzať pojem, ktorý by práve vyriešil naše terminologické problémy. Tento postup zaviňuje ďalšie nejasnosti a rozpory.

Zakladateľ Ústavu slavistiky a strednej Európy na Katolíckej univerzite Petra Pázmaňa v Pilíšskej Čabe a vedúci Výskumnej skupiny strednej Európy svätého Vojtecha v Ostrihome Dr. István Käfer skúma už desaťročia kultúru Uhorska, pevné spoločné korene dnes už samostatného slovenského a maďarského národa. Hľadá možnosti vzájomného odpúšťania. Riešenie vidí jedine v kresťanskom chápaní slovensko-maďarskej vzájomnosti. Odpovede na aktuálne otázky našiel v samotnej literatúre, v pôvodných prameňoch.

Rozsiahlejšia zbierka esejí Istvána Käfera o slovensko-maďarských otázkach a vzťahoch vyšla roku 1998 pod názvom Dona nobis pacem (Magyar - szlovák kérdések) (Dona nobis pacem «Maďarsko - slovenské otázky»), roku 2005 sa dožila druhého rozšíreného vydania. Táto „rukoväť hungaroslovakológie“ sa delí na štyri časti. Prvá väčšia kapitola nastoľuje hlavnú myšlienkovú líniu; otvorene kladie otázku: Existuje morálne, spoločenské, národné obnovenie, keď neustále preferujeme „proti“ na úkor „pre neho“? Eseje nasledujú štúdie, dokazujúce silu starých spisov. Rozoberajú začiatky slovenskej literárnej vzdelanosti, rôzne terminologické otázky, možnosti chápania slovensko-maďarskej duchovnej súvzťažnosti. Tretia časť obsahuje príspevky z dejín literatúry a kultúry od ľudových piesní až po súčasnosť. Minulosť s prítomnosťou spájajú osobnosti ako Béla Bartók, Bálint Balassi, Alexander Rudnay, životné dielo Andreja Sládkoviča, Pavla Országha Hviezdoslava, preklady Emila Boleslava Lukáča a Valentína Beniaka, eseje Milana Rúfusa, Vladimíra Mináča a Ladislava Ťažkého alebo romány Ladislava Balleka i Oľgy Feldekovej. Na záver ostali rôzne polemiky o spoločnom dedičstve, o následkoch národného obrodenia a osamostatnenia sa, o tom, že obnovenie neznamená vzkriesenie toho starého, ale vzájomné pochopenie spoločnej biedy, odloženie strachu a podozrenia: „Musíme vytvoriť niečo nové.“

„Dopyt a ponuku“ dokazuje predovšetkým viacjazyčná zbierka štúdií, vydaná na sedemdesiate narodeniny autora predstavených myšlienok: A Duna vallomása. Tanulmányok Käfer István hetvenedik születésnapjára (Spoveď Dunaja. Štúdie k sedemdesiatym narodeninám Istvána Käfera). Po zdraviciach prvého dekana Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa Miklósa Marótha, riaditeľa Evanjelického štátneho archívu Miklósa Czentheho a študentov nasleduje celý rad štúdií lingvistov, historikov, literárnych vedcov, prekladateľov, doktorandov; priateľov, bývalých a súčasných spolupracovníkov i žiakov z rôznych krajín. Príspevky rozoberajú jazykové vzťahy na obidvoch brehoch Dunaja, stáročia tradičnej či dvojitej identity, problémy povzneseného národa, asimilácie, dialógy jednotlivých kultúr - otázky týkajúce sa histórie a spoločnosti strednej Európy.

„Slová, žlté fólie a skrášľujúce sa jazyky. Vrchy, rieky, dávno vyhynuté dediny a ich niekdajšie názvy. Hlásajú ich dávne slová a proroci národa slovníkmi, cestopismi alebo na katedre, pod klenbou prastarého lýcea. Slováci, Česi, Poliaci, Maďari, Chorváti či Srbi, na tom nezáleží, veď to čo napísali po latinsky alebo vo svojom jazyku, je nám tak veľmi povedomé. Krajinka s Dunajom, viery a vzťahy - i keď sa spojili, i keď premohli jeden druhého - vynárajú sa spoločne z pera (...) každého autora tohto zväzku.“ (citát zo zadnej obálky).

Erika Sztakovicsová

Februárová žatva slovenských predstavení

Premiéry a ARCUSFEST

Milovníci slovenského divadla si o krátky čas prídu na svoje. Od 23. februára do 2. marca sa na troch javiskách budapeštianskeho Divadla Thália a v Bábkovom divadle bude konať VI. ročník stretnutia národnostných divadiel v Maďarsku ARCUSFEST 2008, a síce v rámci Roka dialógov medzi kultúrami, ktorý vyhlásila Európska únia. Na naše potešenie sa na ňom predstavia jednak naše národnostné slovenské divadlá, ako aj slovenské divadlo z Vojvodiny.

Ešte predtým však záujemcov očakáva premiéra nového predstavenia Slovenského divadla Vertigo, ktoré vzniklo v spolupráci so Sarvašským slovenským divadlom (Cervinus Teatrum), veselohra slovenskej dramatičky Tatiany Kusej A čo ja, miláčik (réžia András Dér). Premiéra tejto divadelnej hry, v ktorej sa prezentujú profesionálni umelci, sa bude konať 18. februára o 19.00 hod. v Slovenskom inštitúte, druhé predstavenie bude 19. februára takisto o 19.00 hod. v SI (informácie: Daniela Onodiová - 06 30 311 0669, Csaba Lampert - 06 20 947 6969).

Z programu divadelnej prehliadky ARCUSFEST vyzdvihujeme tri predstavenia: premiéru ochotníckej zložky Slovenského divadla Vertigo, čiernu komédiu Ivana Holuba Pohreb (réžia András Nagy), ktorá sa bude konať 26. februára o 19.30 hod. v Novom štúdiu Divadla Thália (informácie: D. Onodiová, Cs. Lampert). Hneď na druhý deň, 27. februára, sa diváci budú môcť oboznámiť s produkciou Sarvašského slovenského divadla (Cervinus Teatrum), dramatizáciou kultového románu Daniely Kapitáňovej (ktorá píše pod pseudonymom Samko Tále) Kniha o cintoríne (réžia László Gergely). Slovenskú verziu tohto predstavenia si záujemcovia môžu pozrieť o 17.30 hod., maďarskú o 19.30 hod., a síce v Novom štúdiu Divadla Thália (informácie Katarína Királyová - 06 30 983 0355, László Gergely - 06 20 421 5555). A do tretice: hosťom prehliadky je Slovenské divadlo Vladimíra Hurbana Vladimírova zo Starej Pazovy vo Vojvodine, ktoré do Budapešti privezie divadelnú hru Dušana Kovačeviča Zberné stredisko (réžia: Alexander Bako). Predstavenie je naštudované v troch jazykoch: v slovenčine, srbštine a rómštine. Táto produkcia sa presunie do veľkej sály Divadla Thália.

Program a všeobecné informácie o divadelnej prehliadke ARCUSFEST nájdete na webovej stránke www.arcusfest.hu. Dúfame, že si vyberiete z ponuky a prídete sa zabaviť, zasmiať, ale i zamyslieť na predstaveniach Slovenského divadla Vertigo, divadla Cervinus Teatrum a Slovenského divadla VHV!

(do)

Deň seniorov v Gute

Obecná samospráva v Gute (Galgaguta) spolu s miestnou slovenskou samosprávou a pobočkou Zväzu Slovákov v Maďarsku usporiadali deň seniorov. Z 200 pozvaných starších obyvateľov osady prišlo na stretnutie okolo 80 dôchodcov. Program sa začal pri bielom stole chutným obedom, pohárikom vína a vynikajúcimi zákuskami. Miestni škôlkári a žiaci základnej školy sa predstavili pekným kultúrnym programom: spevom, tancom a básňami. Babičky a dedkovia sledovali program s úsmevom na tvári, veď na javisku boli väčšinou ich vnúčatá. Ozajstným prekvapením bol gutiansky tanec prednesený v prekrásnom ľudovom kroji. Zvláštnosťou bol vek tanečníc - od 18 do 50 rokov. Tancovali dievčatá, mladé ženy a stredná generácia. Tanec s nimi nacvičila učiteľka základnej školy Eva Molcsányiová. Predstavili sa aj hostia zo susednej Jače (Acsa). Folklórny súbor Zornička pod vedením Zuzky Hugyeczovej Bágyonovej (rodáčky z Guty) predniesol slovenské i maďarské tance, piesne a ľudové zvyky - o. i. aj „páračke”. Obecenstvo odmenilo ich vystúpenie búrlivým potleskom. Dôchodcovia si posedeli v dobrej nálade až do večera. Pri odchode každý dostal balíček dobrôt. Organizátori na čele so starostom Ladislavom Orgoványim a predsedníčkou slovenskej samosprávy Zuzkou Bánovou Bartošovou nezabudli ani na tých, ktorí sa zo zdravotných dôvodov nemohli zúčastniť stretnutia. Členky samosprávy, pobočky a evanjelického cirkevného spevokolu navštívili každého z nich. Slzy radosti a úprimná vďaka patrila tým, ktorí obetovali svoj voľný čas a urobili radosť najstarším obyvateľom obce.

Mária Menczerová

Na osi Čabasabadi - Bratislava - Budapešť

Na slovíčko s knihovníčkou Alžbetou Árgyelánovou

Poznám ju len pár rokov, ale vždy mi bola blízka. Mala v sebe niečo, čo ma v podvedomí priťahovalo. Vtedy som ešte nevedela, že nás spájajú cesty osudu - aj ona pochádza z Békešskej župy a taktiež študovala v Bratislave. Pracuje v Štátnej cudzojazyčnej knižnici na Národnostnom a dokumentačnom oddelení ako referentka slovenských publikácií. Volá sa Alžbeta Árgyelánová.

- Z akej rodiny pochádzaš?

- Narodila som sa v Békešskej župe, v Čabasabadi, a pochádzam z roľnícko-robotníckej rodiny. Bývali sme na sálaši. Moja mama pracovala v družstve, otec bol robotník. Rodičom pomáhali ich rodičia, totiž bývali sme spolu s nimi. Ja som bola najstaršia z troch súrodencov, mám jednu sestru a jedného brata.

- Do akej školy ťa rodičia zapísali?

- Ako šesťročná som začala chodiť do slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe. Moji rodičia ma tam zapísali preto, lebo to bolo pre mňa aj pre nich lepšie. Vtedy bolo v Čabasabadi len maďarské vyučovanie. Starí rodičia boli Slováci. Hoci vedeli a rozprávali po maďarsky, doma som od nich počula väčšinou slovenské slovo. Bývala som v žiackom domove. Na začiatku bolo veľmi ťažké odtrhnúť sa od milovaných rodičov, ale časom som si zvykla, našla som si v škole kamarátky. Nebolo to zlé. Každú sobotu poobede som cestovala domov, lebo vtedy bolo vyučovanie aj v sobotu, a v nedeľu som sa vrátila. Po dokončení základnej školy som sa rozhodla pokračovať v štúdiu slovenčiny a zostala som na gymnáziu. Mojim triednym profesorom bol Ján Chlebnický, ktorému som dodnes vďačná.

- Ako si sa dostala do Bratislavy?

- V štvrtom ročníku, pred maturitou, nám oznámili, že je možnosť študovať na Slovensku. Boli určené tri odbory: národopis, žurnalistika a knihovníctvo. Vtedy ma triedny profesor, ale aj ostatní učitelia povzbudzovali, že to mám skúsiť. Nemyslím si, že by som bola najlepšou žiačkou triedy, ale po slovensky som vedela najlepšie. Lákala ma literatúra a jazyky, tak som sa prihlásila do Bratislavy na knihovníctvo a do Segedína na pedagogickú fakultu, na ruštinu - slovenčinu. Mala som šťastie, na obidve vysoké školy ma prijali. Potom som sa zľakla, chcela som zostať v Maďarsku, ale z Budapešti mi odkázali, že keď som už do Bratislavy prijatá, tak nemám váhať. Maďarský štát mi zabezpečil štipendium a od začiatku až do konca som bývala v Mlynskej doline medzi Slovenkami. Vtedy z Maďarska okrem mňa išiel študovať na Slovensko Gregor Martin Papucsek. V tom čase vo vyšších ročníkoch študovali v Bratislave Romola Selmecziová, Estera Lamiová, Katarína Šebová, Etelka Rybová, Zuzana Gurská atď. Náš vysokoškolský život sa začal šesťtýždňovou jazykovou prípravou pri Košiciach, nultý ročník vtedy ešte neexistoval. Samozrejme, pre tých, ktorí slovenčinu neovládali na istej úrovni, bola jazyková príprava dlhšia. V internáte som sa hneď v prvých dňoch skamarátila so Slovenkami, ale aj v škole som mala veľa priateľov. S niektorými mám kontakty dodnes. Potom prišla do Bratislavy študovať moja kamarátka z gymnázia Anna Ištvánová, s ktorou sme bývali v jednej izbe. V našej bunke bývala aj naša známa Alžbeta Uhrinová. Veľa času sme trávili spolu a keď sme už boli na Slovensku, nikdy nám nenapadlo hovoriť po maďarsky. Ťažkosti som mala len z toho, že skriptá boli písané po česky. Čeština mi spočiatku pripadala ako cudzí jazyk, ale časom som si zvykla. Pri počúvaní rozhlasu a sledovaní filmov som sa naučila po česky. Nepovedala by som, že plynne hovorím po česky, ale všetkému rozumiem.

- Po absolvovaní vysokej školy si hneď začala pracovať?

- Keď som sa vrátila domov, ministerstvo mi ponúklo tri možnosti. Mohla som pracovať v Tatabáni, v Békešskej Čabe a v Budapešti. Ja som si vybrala Štátnu knižnicu Gorkého, kde som bola na dokumentácii a vykonávala som knihovnícku prácu. Od začiatku som robila so slovenčinou, spracovávala som slovenské periodiká a objednávala slovenské knihy. Takže robila som to, čo som vyštudovala. Ak sa dobre pamätám, ponuku ministerstva sme museli prijať. Podľa mňa v tej dobe bolo ľahšie si nájsť prácu ako teraz. V Gorkého knižnici som pracovala päť rokov, potom som odišla do Československého kultúrneho a informačného centra. Vtedy sa mi narodili deti. Po narodení mladšieho syna moje pracovisko zaniklo. Zostala som doma desať rokov. Vykonávala som len dočasné práce a pri deťoch mi to nevadilo, ale časom mi začala chýbať práca. Možno som nebola dosť aktívna. Keď som pred štyrmi rokmi zastupovala sekretárku CSS, na národnostnom oddelení Štátnej cudzojazyčnej knižnice sa uvoľnilo jedno miesto a vtedy som si uvedomila, že ja vlastne mám svoj odbor. Mala som obrovské šťastie. V tom čase som sa zapojila aj do života našich Slovákov.

- Ako vyzerá tvoja dnešná práca?

- Naše oddelenie pravidelne zostavuje prehľad tlače v danom jazyku, to znamená, že v našej databáze je možnosť vyhľadať uverejnené materiály podľa autora, názvu alebo tematického okruhu, a to vo všetkých domácich slovenských periodikách a v niektorých tlačových orgánoch zo Slovenska (Literárny týždenník, Slovenský národopis...). Existuje u nás aj katalóg umeleckých prekladov. Slovenské knihy dovážame zo Slovenska nielen pre vlastnú zbierku, ale naše oddelenie zaobstaráva nové publikácie pre župné knižnice v tých župách, kde žijú Slováci. Od roku 1998 sme zakúpili na Slovensku viac ako 500 kníh, prevažne diela významných súčasných autorov. Vlani sme obohatili náš slovenský fond o 67 titulov z oblasti beletrie, jazykovedy a literárnej vedy. Zaujímavé je, že v posledných rokoch sa zvýšil záujem o učebnice slovenčiny ako cudzieho jazyka, ktorých nikdy nie je nadostač.

(aszm)

Vyznamenanie Júlii Kuczikovej

Mestské zastupiteľstvo Nového Mesta pod Šiatrom pri príležitosti Dňa maďarskej kultúry udelilo Júlii Kuczikovej pochvalný diplom za vynikajúcu prácu v kultúrnom živote mesta a Zemplína.

Riaditeľka novomestskej slovenskej školy sa narodila v Kráľovskom Chlmci, diplom stredoškolskej profesorky fyziky a techniky získala v Prešove. Do Nového Mesta pod Šiatrom sa dostala v roku 1992. Už 15 rokov pôsobí v tamojšej maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej škole a žiackom domove. Na čele tejto inštitúcie stojí pomaly desať rokov. V roku 2002 získala diplom vedúcej inštitúcie verejného školstva a učiteľky angličtiny. Pravidelne sa zúčastňuje na rôznych doškoľovaniach doma i v zahraničí a angažuje sa aj v občianskej sfére. Priebežne pestuje slovensko-maďarské kultúrne styky a jej srdcovou záležitosťou je zachovávanie slovenských tradícií v kruhu mladšej generácie. Už viac rokov má živé kontakty so Spolkom na ochranu a zveľaďovanie mesta. Pochvalný diplom jej udelili v mene mestského zastupiteľstva primátor Péter Szamosvölgyi a v mene spolku jeho predseda Gyula Brősztl.

Keďže riaditeľka v čase slávnostného odovzdávania vyznamenaní bola práve na pracovnom stretnutí vo Francúzsku, vzácne ocenenie prevzal z rúk primátora jej manžel.

Slovenský Komlóš

Interview o polroku

S prváčikmi a ich učiteľkami

Od začiatku školského roka ubehol takmer polrok. V januári dostávajú žiaci polročné vysvedčenia. Niektorí sa tešia, niektorí menej. My sme sa vybrali za našimi najmenšími žiakmi - prvákmi a zisťovali sme, ako sa im po polroku páči v škole, ako hodnotia svoje pani učiteľky.

Volám sa Brigita Karasová a som prváčka. Rada chodím do školy. Rada sa učím matematiku, slovenčinu a maďarčinu. Pani učiteľka Ida je zlatá, mám ju rada. Aj pani učiteľka Marika je zlatá, aj ju mám rada. V škole je všetko dobré.

Volám sa Zora Žingorová. Som prváčka. Rada chodím do školy. Mám rada matematiku, slovenčinu, telocvik, maďarčinu tanec a spev. Keď budem veľká, budem učiteľka. Pani učiteľka Ida je dobrá, vie učiť, vie spievať po slovensky, pekne sa oblieka. Marika je veselá, pekná, milá. Má pekné vlasy. Obidve učiteľky mám rada.

Volám sa Laura Ďurková a som prváčka. Rada chodím do školy. Najradšej sa učím matematiku a slovenčinu. Pani učiteľka Ida je dobrá učiteľka, je zlatá, nekričí, myslím si, že vie dobre učiť. Marika je tiež dobra učiteľka. Doniesla nám farbičky, hrá sa s nami rôzne hry. Mám rada obidve učiteľky.

Volám sa Dia Poliaková. Som prváčka. Rada chodím do školy. Mám rada telocvik, rada sa učím. V škole mám kamarátky. Pani učiteľka Ida je zlatá, ona nás učí matematiku a veľmi zbožňujem, keď nás ona učí. Pekne sa oblieka, má pekné vlasy. Marika je tiež milá, zlatá a má pekný úsmev.

Volám sa Milan Kučera. Som prvák. Pani učiteľka Ida nás učí matematiku. Je dobrá učiteľka, milá a má pekné oči. Mám ju rád. Chcel by som, aby nás učila aj v druhej triede. Pani učiteľka Marika nás niekedy upozorní, lebo sa rozprávam s kamarátom. Ale je dobrá a mám ju rád.

Volám sa Tibor Šepreni. Chodím do prvej triedy. Naša pani učiteľka sa volá Ida. Je milá, je veselá. Mám ju rád. Marika je trošku prísna, ale dobrá a mám ju rád.

Volám sa Adam Ján. Som prvák. Pani učiteľka Ida je milá. Keď je niekto zlý, aj pani učiteľka nie je taká milá. Ale veľakrát je milá. Ja ju veľmi ľúbim. Pekne sa oblieka. Mám rád matematiku, slovenčinu, maďarčinu, kreslenie... - všetky predmety mám veľmi rád. Marika - aj ona je milá. Niekedy ju ľutujem, lebo ju nepočúvame. Obidve pani učiteľky mám veľmi rád.

Keďže prváci ešte nevedia dobre písať a aj po slovensky sa iba začínajú učiť, ich výpovede preložili do slovenčiny ich staršie spolužiačky zo siedmej triedy Renáta a Nati.

A čo prezradili učiteľky na prváčikov?

Pani učiteľka Ida Duszková:

- Tento rok som triedna učiteľka v prvej triede, kde je 27 žiakov, 14 dievčat a 13 chlapcov. Pracuje sa s nimi veľmi dobre. Sú pozorní, zaujímajú sa o všetko. Ja ich učím iba matematiku, ale môžem povedať, že všetci ľúbia tento ťažký predmet. Obľubujú matematické hry, kde si precvičujú logiku. Práca s prvákmi je ťažká, ale na konci je vidieť výsledok našej práce. A práve preto je táto práca krásna. Som veľmi šťastná, že môžem vyučovať v tejto prvej triede.

Pani učiteľka Marika Fülöpová:

Ja pracujem s prvákmi popoludní, je ich 25. Sú všestranní, živí, veselí, milí, prítulní. Je s nimi zábava. Často sa od nich dozviem, čo sa u nich udialo doma. Niekedy je to celkom vtipné, niekedy smutnejšie. Ja ich nevyučujem. Popoludní sa s nimi pripravujem na vyučovanie. Píšeme domáce úlohy, čítame, proste robíme všetko, čo treba na druhý deň do školy. Po vyučovaní idem s nimi na obed, potom sa hráme na školskom dvore. Práca s prvákmi je ťažká, žiadajú si celú moju osobu. Ale k môjmu srdcu sú tieto malé deti veľmi blízke. Mám ich veľmi rada.

Zaznamenala: Dagmar Kötelešová

Jeden deň v Ríme - tri týždne v Poľnom Berinčoku

Na margo fotovýstavy Alexandra Jirouška

Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma, alebo že Rím je matkou miest. V podvedomí skoro každého človeka žije túžba aspoň raz za svojho života navštíviť toto nádherné mesto a kochať sa v jeho kráse. Pre fotografa je takáto možnosť obrovskou výzvou na prejav svojho umenia. Aby ostala trvalá stopa po takejto návšteve, je potrebné mať kvalitný fotoaparát, dobré svetelné pomery, bleskový postreh na zachytenie jedinečných okamihov a obrovské šťastie, aby sa jedným cvaknutím podarilo ich zvečniť. To všetko ale nestačí. Keď do statickej formy fotografie sa navyše podarí zakomponovať latentnú dynamiku, duch a náladu prostredia, vzniká dielo, ktoré je neopakovateľné vo svojej podobe.

Alexander Jiroušek vo svojej kolekcii fotografií pod názvom Jeden deň v Ríme sa pokúsil zachytiť okrem kultúrnych pamiatok aj duch prostredia. Nech slúži na pochvalu umelca, že svoje postrehy nenechal len pre seba, ale ponúkol ich širokej verejnosti, krajanom v Maďarsku. Výstava, ktorá bola otvorená 4. februára v Poľnom Berinčoku za účasti primátora mesta Miklósa Cservenyáka, riaditeľa osvetového centra mesta Károlya Csabaiho a generálneho konzula SR Jána Süliho, ako aj početnej slovenskej menšinovej komunity, potrvá tri týždne.

(js)

Abstraktné obrazy L. Lonoviča na čabianskej výstave

Neobyčajnú výstavu otvorili v Jankayho galérii v Békešskej Čabe. Na najnovšej výstave Ladislava Lonoviča môžeme vidieť 26 obrazov - 26 oblokov do úplne iného sveta, v ktorom dominujú farby a svetlá. Ladislav Lonovič, rodák z Békešskej Čaby, spočiatku maľoval figurálne obrazy, od sedemdesiatych rokov ho láka abstraktný svet. Jeho obrazy prezrádzajú, že umelec pozná tajomstvo, ako možno sprostredkovať city a myšlienky. Je majstrom svetla, ale maľuje aj momentálne city, napr. v dielach Disonancia, Rytmus a Purgatórium. Výstavu otvorili riaditeľ Mládežníckeho domu, poslanec mestskej samosprávy Béla Szente a historička Eva Ibosová. Na vernisáži sa zúčastnil aj generálny konzul SR Ján Süli.

Békešská Čaba

Obnovené Múzeum M. Munkácsyho

V januári odovzdali do prevádzky renovované Múzeum Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe. K rekonštrukcii a rozšíreniu výstavných priestorov poskytla Európska únia 223,7 milióna forintov, maďarská vláda 74,5 milióna a z vlastných zdrojov zabezpečilo múzeum 15,7 milióna forintov. Na slávnostnom odovzdaní predseda Valného zhromaždenia Békešskej župy László Domokos, riaditeľ verejnoprospešnej spoločnosti VÁTI pre regionálny rozvoj a urbanistiku János Matisz a sudca Ústavného súdu MR László Tócsányi sa podelili s prítomnými o svoje dojmy z ojedinelého múzea v EÚ. Prítomných rôznymi výstavami sprevádzal riaditeľ inštitúcie Imre Szatmári a jeho kolegovia. Pri tejto príležitosti vydali brožúru, v ktorej niekoľko strán venujú činnosti Mihálya Munkácsyho, predstavujú jeho obrazy, vystavené v osobitnej sieni múzea. Medzi nimi je vystavený aj obraz La petit Jeanne (Malá Jeanne), ktorý zakúpili od švajčiarskeho podnikateľa z prostriedkov verejnej zbierky za 28 miliónov forintov. Brožúra približuje aj archeologickú, národopisnú a prírodovedeckú zbierku múzea, ako aj informačný terminál a zvukového sprievodcu. Na prízemí je novinkou v maďarských múzeách ojedinelé trojhektolitrové akvárium, v ktorom žijú vzácne ryby z Kereša. Mimoriadne významná je aj národopisná zbierka, v ktorej dostali veľký priestor ľudové kroje miestnych Slovákov.

(sass-aszm)

Súbeh OSMM

„Tajomstvá veže”

Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) vypisuje súbeh „Tajomstvá veže”, ktorý by pomohol odhaliť históriu zvonov nachádzajúcich sa v Slovákmi obývaných obciach a mestách Maďarska.

Súbeh je určený pre slovenskú študujúcu mládež navštevujúcu všetky typy škôl, ktorá na istej úrovni ovláda slovenský jazyk. Našim cieľom je povzbudiť ju, aby nestratila záujem o slovenský jazyk a kultúru. OSMM chce prostredníctvom súbehu spestriť činnosť organizácie a zapojiť do nej širšie vrstvy slovenskej mládeže.

Práce treba zaslať v troch exemplároch do 31. marca 2008 na poštovú adresu OSMM (5600 Békéscsaba, Kossuthovo námestie 10), alebo na e-mailovú adresu: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Prihlásiť sa môžu trojčlenné skupiny v troch vekových kategóriách: 13 a 14 rokov, 15 až 18 rokov a nad 18 rokov. Projekty majú opisovať históriu zvonu jednej veže, ktorú si možno vybrať ľubovoľne. Autori by sa mali zamerať na to, kto a kedy zhotovil zvon, za akých podmienok, aký nápis sa na zvone nachádza, vysvetliť jeho význam a iné zaujímavé informácie. Rozsah prác má byť 3 po slovensky písané strany. K projektom možno pripojiť prílohy, napríklad fotografie a kópie dobových dokumentov.

Slávnostné vyhlásenie výsledkov bude 30. apríla 2008. Pre výhercov súbehu usporiadame výlet na Slovensko a pripravíme cenné dary. Podrobné informácie možno získať od predsedníčky OSMM Zuzany Vargovej na č. tel. 06 30 925 58 32, resp. na e-mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Ozvena bilancovala

Nové sedemčlenné vedenie

V januári sa uskutočnilo Valné zhromaždenie Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Členovia zboru si vypočuli správu o minuloročnej činnosti a schválili plán práce na rok 2008. Pri tejto príležitosti prebiehali aj voľby vedenia zboru. Za predsedníčku opäť jednohlasne zvolili Zuzanu Hollósyovú, ktorá sa poďakovala za dôveru. Dodala však, že z tejto funkcie vyplývajú natoľko mnohostranné úlohy, že ich sama nestačí plniť. Navrhla preto zvoliť širšie vedenie, v ktorom si rozdelia úlohy. Tým sa vlastne vytvoril sedemčlenný kolektív, ktorý napomáha všestrannú činnosť zboru: organizovanie sústredenia na Slovensku, koncertov, objednávanie autobusov, písanie žiadostí do súbehov, udržiavanie kontaktov s členmi, poskytovanie informácií pre médiá, zhotovovanie pozvánok atď.

Čo sa týka tohoročného plánu práce, speváci chcú vystupovať na všetkých akciách, kam ich pozvú obvodné slovenské volené zbory. Snáď najväčším bude 4. júla vystúpenie v Parku sôch v prírode v Blatnohrade, v rámci odhalenia pamätníka venovaného vierozvestcom sv. Cyrilovi a sv. Metodovi a kniežatám Pribinovi a Koceľovi. V októbri zavítajú do Lučenca, aby vystúpili na spoločnom koncerte s tamojším zborom rovnakého názvu, ktorý v tomto roku oslavuje 30. výročie svojho založenia. A, samozrejme, nebude chýbať ani tradičný vianočný koncert v rámci Dňa budapeštianskych Slovákov.

Pri schvaľovaní programu na rok 2008 sa členovia zboru dohodli, že tento rok z finančných dôvodov neusporiadajú stretnutie speváckych zborov v Budapešti. Podľa sľubu sa ho pokúsia zorganizovať čabianske zbory.

(zh-ef)

Na podporu projektov Slovákov

v zahraničí išlo vlani 36 miliónov

Na podporu projektov Slovákov žijúcich v zahraničí išlo v roku 2007 celkovo 36 miliónov korún. Ide o doposiaľ najvyššiu sumu, akú kedy vláda SR schválila. Rekordný bol aj počet žiadostí o udelenie grantov. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) ich zaznamenal 739. „Z tohto počtu bolo schválených 475 projektov. Celková požadovaná suma však bola oveľa vyššia, viac ako 177 miliónov korún,” povedala predsedníčka ÚSŽZ Vilma Prívarová. Tri milióny sa vyčlenili na výkon medzivládnej dohody medzi vládou SR a Maďarska o vzájomnej podpore národnostných menšín. Účelovo bol vyčlenený jeden milión korún na podporu Ľudových novín. „O udelení grantov rozhoduje medzirezortná komisia, kde nominujú svojich zástupcov jednotlivé rezorty. Táto komisia zasadala v roku 2007 dvakrát,” ozrejmila predsedníčka. Podľa vyjadrenia V. Prívarovej v roku 2007 ÚSŽZ pripravil množstvo podujatí a odprezentoval veľa osobností a tvorivých počinov. „Zorganizovali sme dve veľké podujatia konferenčného typu - stálu konferenciu Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí, ktoré je tradičným podujatím,” informovala predsedníčka. Na ňom sa stretávajú delegovaní zástupcovia slovenských spolkov a organizácií z celého sveta.

Súbehy Verejnej nadácie

pre národné a etnické menšiny v Maďarsku

Podpora celoštátnych tlačených orgánov

Uchádzať sa môžu tie samosprávy a vydavateľstvá, ktoré nadácia podporila aj v roku 2007 a podporu riadne vyúčtovali, v predošlom roku vydávali noviny podľa predpisov uvedených v zmluve a nemajú dlhy voči verejným orgánom.

Termín zaslania prihlášok poštou: 29. februára 24.00 hod.

Termín odovzdania prihlášok osobne: 3. marca 2008, 16.00 hod.

Súbeh pre kultúrne a náboženské programy v materinskom jazyku

Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku vypísala tohoročný súbeh na podporovanie činnosti zameranej na zachovanie a rozvíjanie kultúry a identity národných a etnických menšín v cieľovom tematickom okruhu Kultúrne a náboženské programy v materinskom jazyku. O podporu sa môžu uchádzať zaregistrované združenia, ako aj hospodárske spoločnosti, živnostníci a indivíduá. Podmienkou súbehu je, že kultúrne i religiózne programy, ako i programy zamerané na zachovanie tradícií, budú prebiehať v materinskom jazyku. Pri vypracovávaní projektov treba dbať na podrobné odôvodnenie žiadosti. Maximálna výška podpory je 200 000 Ft, ale v prípade multiprojektov môže byť až 400 000 Ft. Grant možno žiadať na programy, ktoré sa uskutočnia v termíne od 1. marca 2008 do 28. februára 2009. Prihlášky treba zaslať do 10. marca. Rozhodnutie o udelení podpory vynesie kuratórium v apríli.

Detské a mládežnícke tábory materinského jazyka, resp. národnostnej vzdelanosti

Do tohto konkurzu patria národnostné tábory v materinskom jazyku zamerané na kultúru, resp. náboženstvo. Podmienkou účasti je používanie materčiny, tábor musí trvať minimálne 7 dní, minimálne s 20 účastníkmi, ktorí vekovo môžu byť od 6 do 32 rokov. Udelené sumy budú maximálne 200 000 Ft, 400 000 Ft podľa počtu účastníkov a 800 000 Ft pre jeden, celoštátne významný tábor s vyše 100 účastníkmi v prípade danej menšiny.

Termín zaslania prihlášok: 10. marca 2008.

Rozhodnutie: apríl 2008.

Vedecké podujatia

Ďalší konkurz verejnej nadácie je zameraný na podporovanie vedeckých konferencií s národnostnou tematikou, ktoré sa konajú v termíne od 1. marca 2008 do 28. februára 2009, resp. účasti na nich. Podmienkou je používanie materinského jazyka a maximálna žiadaná suma je 300 000 Ft. Prihlásiť sa treba do 18. apríla, prihlášky budú vyhodnotené v máji t.r.

Rozšírenie verejných zbierok o národnostný materiál

V tomto súbehu, do ktorého sa treba prihlásiť do 18. apríla bude podporované zaobstarávanie kníh a časopisov v jazyku danej národnosti, resp. obrazových a zvukových nosičov. Ďalšou podporovanou činnosťou tohto súbehu je obohatenie a archivovanie exponátov múzeí, galérií, vlastivedných výstav, archívov a dedinských múzeí, ako aj príprava elektronickej databázy verejnej zbierky. Možno sa uchádzať o podporu aj na internetové služby ako bázy čerpania materiálov pre menšinovú kultúru. Maximálna suma je 300 000 Ft, kuratórium vyhodnotí prihlášky v septembri.

Elektronické médiá v materinskom jazyku na miestnej a regionálnej úrovni

Činnosti, na ktoré možno získať granty v tomto tematickom okruhu:

- vytvorenie podmienok pre prijímanie televíznych a rozhlasových kanálov v materinskom jazyku,

- vytvorenie a prevádzkovanie vlastnej webovej stránky,

- jednorazová, resp. pravidelná výroba programov miestnych a regionálnych televíznych a rozhlasových vysielaní s menšinovou tematikou, resp. produkcie káblových televízií v materinskom jazyku danej menšiny,

- nákup vysielacieho času pre národnostné programy (reprízy sú vylúčené!).

Termín podania prihlášok, ktoré budú vyhodnotené v máji, je 18. apríl 2008. Udeliteľná suma max 500 000 Ft.

Divadelná činnosť v materinskom jazyku

Do tohto okruhu patrí vytvorenie divadelných inscenácií v materinskom jazyku a ich predvedenie, ako aj odborné nadstavby a stáže. Pri hodnotení bude kuratórium zohľadňovať počet členov súboru, repertoár, dejisko skúšok a ich pravidelnosť, hosťujúcich hercov, hosťujúcich režisérov, ako aj doterajšiu činnosť a očakávané príjmy súboru. Prihlášky treba odovzdať do 18. apríla, k vyhodnoteniu dôjde v máji. Maximálne možno udeliť 500 000 Ft.

Publikačná činnosť v materinskom jazyku, resp. dvojjazyčne

V tomto súbehu môžu získať podporu tí, ktorí sa podujali na vydanie takých publikácií, ako sú menšinové časopisy a magazíny, materiály konferencií, školské časopisy, literárne diela, zbierky, náboženské publikácie, vedecké práce, muzeálne katalógy, albumy, kalendáre, mapy, ako aj CD-roomy, DVD nosiče a iné obrazové a zvukové nosiče. Podmienkou udelenia podpory je registrované ISBN, ISSN a ISMN. Nepatria sem celoštátne noviny jednotlivých menšín, podporované v osobitnom súbehu verejnej nadácie.

Maximálna výška podpory je 500 000 Ft, kuratórium rozhodne v septembri 2008. Termín podania prihlášok je 18. apríl.

Prihlášky treba podať na špeciálnom tlačive, ktoré si možno osobne vyzdvihnúť v kancelárii verejnej nadácie na Ul. 6. októbra č 17, I. poschodie, resp. stiahnuť z internetovej adresy: www.mnekk.hu. Na tejto webovej stránke nájdete aj ďalšie informácie o súbehoch.

Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Budapešti

Ekumenická slávnostná bohoslužba v kaplnke zboru

Tradičný Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov je spoločnou celosvetovou aktivitou Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov a Svetovej rady cirkví, ktorá v tomto roku oslavuje svoju 100-ročnicu. Kresťanské cirkvi si čoraz viac uvedomujú, že historické nedorozumenia a vzájomné odsudzovania patria minulosti. V jednotlivých cirkvách sa v posledných desaťročiach čoraz viac rozmáha ekumenické hnutie - hnutie za obnovenie jednoty všetkých kresťanov. Jeho konečným cieľom je obnovenie plnej viditeľnej jednoty všetkých pokrstených. Jednota sa začína modlitbou. Možnosť zblíženia sa medzi kresťanmi predstavuje zatiaľ predovšetkým ekumenizmus založený na modlitbe.

Tohtoročný Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov sa začal 20. januára. Aktivity v rámci týždňa modlitieb zabezpečuje Ekumenická rada cirkví v Maďarskej republike a Konferencia maďarských katolíckych biskupov. Ústredným podujatím v rámci týždňa bola ekumenická bohoslužba, ktorá sa uskutočnila 20. januára v kostole reformovanej cirkvi v Budapešti. Homílie predniesli kardinál, prímas, arcibiskup Ostrihomsko-budapeštianskej arcidiecézy a predseda Konferencie maďarských katolíckych biskupov Péter Erdő a biskup a predseda Synody reformovanej cirkvi v Maďarsku Dr. Gusztáv Bölcskei.

Rok Biblie otvoril emeritný biskup, predseda Maďarskej biblickej spoločnosti D. Imre Szebik. Historické cirkvi budú mať počas celého roka spoločné a vlastné podujatia. Budú klásť dôraz na to, aby sa veriaci a spoločenstvá intenzívnejšie zaoberali Bibliou, prehĺbili svoje vedomosti a tak sa dostali bližšie k Bohu a bližšie k sebe.

Veriaci sa modlia a pracujú spolu a tak vydávajú verejné svedectvo o Božom Slove. Je to presvedčivé svedectvo nasledovania a ochrany pravdy evanjelia, ktoré všetci ženy a muži hľadajú, potrebujú počuť.

V rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov sa 24. januára v kaplnke Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti konala spoločná ekumenická slávnostná bohoslužba. Pripravila ju zborová farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová a zúčastnili sa na nej zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, zástupkyňa predsedníčky Slovenskej samosprávy Budapešti Ildika Klauszová Fúziková, predsedovia slovenských volených zborov III. a VIII. obvodu František Križan a Kazimír Kápolnai a viacerí slovenskí poslanci obvodných samospráv.

Po úvodnej náboženskej piesni Hilda Gulácsiová Fabulová pozdravila katolíckeho kňaza Atilu Kónyu a veriacich, ktorí prišli na ekumenickú bohoslužbu preto, aby sa spolu modlili za jednotu kresťanov v duchu tohtoročnej výzvy k modlitbám a aby sa kresťania navzájom približovali k Bohu a k sebe.

Na bohoslužbe mal kázeň dôstojný pán Atila Kónya, ktorý o. i. povedal:

- Pane, nauč nás modliť sa! počuli sme v Evanjeliu podľa Lukáša, ako aj Proste a dostanete! Hľadajte a Nájdete! Klopte a otvoria vám. Ježiš nás učil nielen klaňať sa nebeskému Otcovi a ďakovať mu, ale aj obrátiť sa k nemu s detinskou dôverou v každej potrebe. Prosebná modlitba, oveľa viac ako zainteresovaná žiadosť, je praktické poznanie úplnej závislosti človeka od Boha. Jej stredom, viac ako núdza človeka, je otcovská starostlivosť Boha - jediný prameň života a všetkého, čo slúži na jeho zachovanie, buď na rovine prirodzenej, alebo nadprirodzenej. „Primát na ekumenickej ceste k jednote patrí spoločnej modlitbe, ktorú dnes, tu, v tejto kaplnke, spoločne vykonávame. Je to veľmi účinný prostriedok k vyproseniu milosti jednoty a autentický výraz spoločenstva, ktorým sú katolíci spojení s doposiaľ odlúčenými bratmi“ - píše Ján Pavol II. v encyklike „Ut unum sint.“ V atmosfére modlitby nikto nehľadá rozdiel a odsudzovanie. V pokornom vedomí vlastnej slabosti znejú prosby za obnovenie plnej viditeľnej jednoty všetkých kresťanov veľmi autenticky, - povedal dôstojný pán.

Hilda Gulácsiová Fabulová nám kládla na srdce, že napriek rozličnosti môžeme sa modliť jedným srdcom a jednou vôľou a snažiť sa byť trpezlivými, k čomu potrebujeme duchovnosť, milosť a pomoc Ježiša. Záverom ekumenickej bohoslužby obaja farári udelili všetkým veriacim spoločné požehnanie. Potom sa veriaci zúčastnili na agapé v pivničnom klube zboru.

(fúziková)

Kostol svätého Jozefa v Budapešti

Veriaci dostali svätoblažejské požehnanie

„Svätý Blažej, div múdrosti, najkrajší dar ľudskej čnosti, bol si všade vždy vážený, za biskupa postavený. Pros, aby Boh dobrotivý, ráčil nám byť milostivý, by nás zbavil hrdla bôľu, plňme preto jeho vôľu,“ - znie v našich kostoloch náboženská pieseň pri príležitosti sviatku biskupa a mučeníka svätého Blažeja. Pri príležitosti jeho sviatku sa v Kostole sv. Jozefa v Budapešti 3. februára konala slovenská slávnostná svätá omša, na ktorej sa zúčastnili kurátorka Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny Ildika Klauszová Fúziková, predseda a členovia Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti František Križan, riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Anna Csörgölová, vedúci predsedovia slovenských volených zborov IV., IX. a XI. obvodu Budapešti Anna Kutňánska, Mikuláš Bogár a Katarína Spiryová, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Santove Katarína Kormošová a veriaci z Budapešti a zo Santova.

Slávnostnú svätú omšu slúžil vdp. Atila Kónya a na organe hrala kantorka Katarína Süvegesová. Po úvodnej náboženskej piesni dôstojný pán A. Kónya pozdravil početných veriacich:

- Milí bratia a sestry! Srdečne vás pozdravujem pri príležitosti sviatku Obetovania Pána a sviatku biskupa sv. Blažeja. Starší ľudový názov sviatku Hromnice vychádza zo svätenia sviečok pri liturgii svätej omše, ktoré ľudia zapaľovali počas búrky. Na sviatok Obetovania Pána, 2. februára, slávime aj Deň zasväteného života, členov mužských a ženských rehoľných spoločenstiev a rádov, ktoré sa venujú službe v zdravotníctve, školstve, sociálnej oblasti, ale aj modlitbe za tých, ktorí to najviac potrebujú. Pápež Benedikt XVI. zasvätené osoby nazval svedkami premieňajúcej Božej prítomnosti.

Dnes, 3. februára, je sviatok biskupa a mučeníka sv. Blažeja. Sv. Blažej bol pôvodne lekárom a ako biskup veľa trpel za vieru. Keď ho väznili, prichádzali k nemu chorí a on ich uzdravoval. Pri príležitosti sviatku sv. Blažeja sa dáva veriacim svätoblažejské požehnanie. Sv. Blažej je totiž uctievaný ako ochranca pri ochorení hrdla.

Vdp. Atila Kónya vo svojej homílii o. i. kázal:

- Schádzame sa tu ako pokorní zeme, ako ľud chudobný a biedny, ako slabí a obyčajní ľudia tohto sveta, aby sme prijali Ježišove blahoslavenstvá. Pán Ježiš nám hovorí: „Blahoslavení chudobní, tichí a plačúci.“ Znovu počúvame Ježišovo posolstvo o blahoslavenstve, ktoré nás tak udivuje svojou odvahou a jednoduchosťou. Oproti mienke sveta, ktorý vidí šťastie v bohatstve, v moci, v tvrdej vláde, stavia Ježiš svoje blahoslavenstvá. Čo nás najviac na nich udivuje, je to, že Ježiš ich nielen hlása, ale aj žije: sám je chudobný, tichý, plače, je hladný a smädný po spravodlivosti, milosrdný, čistý, pokojamilovný a - prenasledovaný. Jeho blahoslavenstvá žijú ďalej v Božom ľude, v Cirkvi. Nech nám je toto blahoslavenstvo, milí bratia a sestry, nádejou a posilou v našom každodennom tichom živote. “Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.“

Počas obradu prijímania veriaci prežívali skutočný umelecký zážitok, veď zaznela Ave Mária v podaní Emese Malej (organ) a Štefana Malého (klarinet). Záverom svätej omše dôstojný pán A. Kónya udelil veriacim svätoblažejské požehnanie: „Na príhovor svätého Blažeja, biskupa a mučeníka, nech vás Pán chráni od každého zla, nech vás sprevádza svojím požehnaním a nech vás posilňuje, aby ste v zdraví tela a duše plnili svoje poslanie a dosiahli spásu v spoločenstve všetkých svätých. Skrze Krista, nášho Pána.“

Slávnostný ráz svätej omše stupňovalo aj vystúpenie Pávieho krúžku zo Santova. Po slávnostnej svätej omši sa na farnosti konalo agapé, na ktorom veriacich pozdravil predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai, ktorý sa poďakoval santovským ženám a členom Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti za chutné koláče a zákusky. Zvlášť sa poďakoval zástupkyni predsedu Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Monike Szelényiovej, ktorá uvarila pre hostí chutné strapačky. I. Klauszová Fúziková oznámila veriacim, že CSS plánuje aj v tomto roku ekumenický biblický tábor pre deti a na žiadosť pilíšskych katolíckych veriacich organizuje pútnický zájazd do materskej krajiny. Cestovné pre veriacich hradila Slovenská samospráva III. obvodu Budapešti.

(fúziková)