Ľudové noviny č. 8 / 2008

V znamení príprav Valného zhromaždenia

Zasadali výbory CSS

V znamení príprav riadneho zasadnutia Valného zhromaždenia, ktoré sa bude konať 27. februára, sa v polovici mesiaca zišli členovia štyroch odborných výborov Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). Finančno-kontrolný výbor na čele s Dr. Zuzanou Szabóovou s menšími úpravami schválil návrh rozpočtu CSS a jej inštitúcií na rok 2008 v hodnote viac ako 920 miliónov forintov. Prevažnú väčšinu tejto sumy tvoria prevádzkové náklady troch škôl a šiestich ďalších inštitúcií. Financovanie desiatej ustanovizne CSS Ľudových novín spravuje vydavateľstvo vestníkov Magyar Hivatalos Közlönykiadó. Rokovania výboru sa zúčastnila aj audítorka CSS Katalin Juhászová, ktorá poskytla odborné rady k zostaveniu súpisu majetku samosprávy. Návrh rozpočtu CSS prerokovali a schválili aj ostatné výbory.

Strategický výbor, predsedom ktorého je Zoltán Szabó, popri majetkových a finančných záležitostiach opätovne odobril návrh založiť v Ečeri regionálne kultúrne stredisko Slovenského osvetového centra CSS. Členovia komisie prediskutovali možnosť a potrebu založenia nadácie pri Verejnoprospešnej spoločnosti služieb a zúžitkovania nehnuteľností CSS Legatum a s niekoľkými pripomienkami odsúhlasili koncepciu návrhu zákona národnostného ombudsmana o parlamentnom zastúpení menšín.

Dôležitou témou rokovania oboch výborov bola otázka pridruženia Základnej školy v Kétšoproni k békeščabianskej slovenskej škole, najpodrobnejšie sa jej však venoval Výchovno-vzdelávací výbor na čele s predsedom Michalom Lásikom. Hosťami zasadnutia boli zástupca vedúcej národnostného odboru Ministerstva školstva MR Štefan Kraslán a riaditeľka slovenskej školy v Békešskej Čabe Edita Pečeňová, ktorá podrobne analyzovala odborné a finančné podmienky prípadného zlúčenia oboch inštitúcií. Podotkla, že oslovená CSS nepozná postoj pedagogického zboru, rodičov a žiakov kétšopronskej školy. Členovia výboru, ako aj ostatných odborných zborov, vyjadrili vážne obavy o finančné zabezpečenie pripojenia školy a navrhli ďalšie rokovania s vedením obce. Potom prerokovali situáciu vo vydávaní učebníc a plán vlastnej vydavateľskej činnosti, ako aj výpis súbehu na miesto riaditeľa Slovenského gymnázia, základnej a materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe.

Predsedníčka Kultúrneho výboru Zuzana Lauková pozvala na rokovanie predsedu Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku Alexandra Kormoša a predsedníčku Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku, ale ani jeden z nich sa na zasadnutí nemohol zúčastniť. Prítomná však bola šéfredaktorka Ľudových novín Alžbeta Hollerová Račková, ktorá si spolu s členmi výboru vypočula vyhodnotenie Nášho kalendára na rok 2008. Zbor sa uzniesol, že navrhne Valnému zhromaždeniu, aby prípravou nasledujúcej ročenky poveril opäť redakčný kolektív nášho týždenníka. V súvislosti s rozšírením Slovenského osvetového centra výbor prediskutoval štatistické výkazy v súčasnosti pôsobiacich regionálnych stredísk a podporil založenie ďalšieho v Ečeri. Zbor navrhol v menšej miere upraviť doterajší výpis súbehu CSS na podporu miestnych slovenských aktivít a masmédií.

(css)

Združenie Pilíšanov

Modifikovanie stanov a voľba vedenia

Voľba predsedníctva, predsedu a podpredsedu Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) a modifikovanie jeho stanov boli najzávažnejšími rokovacími bodmi Valného zhromaždenia (VZ), ktoré sa konalo 6. februára v Mlynkoch.

Zhromaždenie, ktoré viedol predseda združenia Jozef Havelka, na návrh Finančno-kontrolného výboru pod vedením Marty Papučkovej Glückovej, schválilo správu o hospodárení v minulom roku. K modifikovaniu stanov, v prípravnej fáze ktorého vykonal veľký kus práce právnik, starosta Senváclavu Dr. György Illés, muselo dôjsť hlavne preto, lebo v poslednej dobe popri zakladajúcich zboroch zoskupenia (obecných a slovenských samospráv) pribúda čoraz viac individuálnych členov. Práve preto bolo potrebné určiť nový, demokratickejší systém delegovania do VZ, resp. získavania mandátov. Popri štylistických opravách jednotlivých bodov na žiadosť účastníkov VZ v stanovách bola zdôraznená spolupráca združenia so Slovenskom, resp. so Slovákmi mimo územia Slovenska.

Voľba nových členov Finančno-kontrolného výboru a Predsedníctva ZRKSPS pod vedením Mandátového a volebného výboru na čele s Alžbetou Szabovou z Orosláňu prebiehala už podľa schválených nových stanov. Do nového sedemčlenného Predsedníctva, ktoré zasadne ešte v tomto mesiaci, sa popri doterajších členiek G. Molnárovej (Mlynky) a K. Huberovej Kisgyőriovej (Šarišáp) dostalo päť nových členov: K. Kormošová (Santov), J. Lendvai (Mlynky), K. Kollár (Šarišáp), J. Minczér (Huť) a J. Kučera (Pilíšska Čaba). Na čele Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov ako predseda bude ďalšie štyri roky stáť podpredseda Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Jozef Havelka, kým za podpredsedníčku bola opäť zvolená starostka Čívu Mária Nagyová.

Správa o minuloročnej činnosti združenia, v ktorej okrem najdôležitejších podujatí (spoločná návšteva prezidenta SR a predsedníčky maďarského parlamentu v Mlynkoch, resp. spoločný regionálny bál osád pod záštitou Senváclavu) figurujú aj jednotlivé aktivity členských osád, bola účastníkom zasadnutia k dispozícii písomne. Pri zostavovaní tohoročného plánu práce vedenie v záujme harmonizácie činnosti do konca februára očakáva rozpis aktivít slovenských obcí, resp. slovenských zborov, ktoré sa už tradične navzájom navštevujú. Krátke necelé dva mesiace v tomto roku boli tiež bohaté na programy: okrem spoločného slovenského bálu, organizovaného Čívom v Dorogu (nahrávka z neho bude k dispozícii na DVD), bol usporiadaný veľkolepý Šiškový festival v Mlynkoch a každú druhú nedeľu v mesiaci sa konali, resp. sa budú konať slovenské bohoslužby vo veľkom katolíckom kostole v Pilíšskej Čabe.

- Finančným pilierom nášho združenia okrem členských príspevkov sú podpory z rôznych nadácií a orgánov, na prevádzkovanie združenia obyčajne prispeje menšinový výbor maďarského parlamentu, ktorý sme už o podporu formou súbehu v januári požiadali. Podobne ako v uplynulých rokoch budeme sa uchádzať o podporu Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, Celoštátnej slovenskej samosprávy, Zväzu Slovákov v Maďarsku, ako aj Národného občianskeho fondu (NCA). Tohto roku zašleme projekt na obnovu internetovej stránky združenia do súbehu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, - povedal na záver zasadania VZ predseda Jozef Havelka.

(csl)

Segedínske národnosti oslavovali

Pri príležitosti 10. výročia založenia Domu národností v Segedíne od polovice januára do 3. februára prebiehala séria podujatí, ktorá vyvrcholila v prvú februárovú sobotu tradičným Plesom národností.

Pred desiatimi rokmi národnostné menšiny žijúce v Segedíne dostali do užívania spoločné sídlo na ulici Ostrovského. Kľúče od budovy im odovzdala samospráva mesta a budú im patriť dovtedy, kým bude v meste pôsobiť aspoň jedna menšinová samospráva. Medzi iniciátormi spoločného domu a zakladajúcimi členmi bola aj vtedajšia Slovenská samospráva v Segedíne na čele s Dr. Štefanom Tóthom, ktorý je v súčasnosti predsedom Zväzu národností v Segedíne:

- Bola to veľkolepá úloha. Pamätám sa, že sme chceli vybudovať osvetové stredisko, kde by každý pod jednou strechou mohol uskutočňovať svoje programy. Vysvitlo, že sme mali pravdu. Teraz, po desiatich rokoch, sme prerástli tieto priestory. Rozmýšľame nad tým, ako rozšíriť dom, ktorý sa stal dôležitou súčasťou kultúrno-spoločenského života mesta, veď je sídlom spolkov a menšinových samospráv, ktoré tu majú svoje sídla a spoločnú kanceláriu.

V Segedíne dnes žije 11 národností. V Dome národností na Ostrovského ulici č. 6 sídli Zväz národností a Združenie menšinových samospráv Arménov, Bulharov, Grékov, Chorvátov, Nemcov, Rumunov, Poliakov, Slovákov, Srbov a Ukrajincov, ale priestory slúžia aj Rómom a rôznym občianskym organizáciám (ako napr. Spolku segedínskych Slovákov, speváckemu zboru Nemcov, združeniam Arabov, Vietnamcov a pod.).

V Dome menšín je rušno každý deň. V piatich miestnostiach sa striedajú jazykové kurzy, tzv. nedeľné školy, posedenia členov spolkov, vernisáže, tanečné zábavy, súťaže, tzv. Matiné nezbedníkov, ako aj letné tábory. Medzi stenami domu sa uskutočňuje ročne zhruba 300 podujatí, na ktoré zavíta takmer 43-45 tisíc návštevníkov. Dom menšín na čele s riaditeľom Ferencom Gajdom hospodári s financiami, ktoré prideľuje mestská samospráva zo svojho rozpočtu pre všetky menšiny, ale fungovanie symbolickou sumou podporujú aj menšinové samosprávy.

Miestna slovenská samospráva aktívne spolupracuje so Spolkom segedínskych Slovákov, ktorý má okolo 80 členov. Slovenská pospolitosť má živé kontakty s krajanmi v rumunskom Nadlaku, vo Vojvodine a tiež v materskej krajine. V rámci družobných stykov na Deň mesta každý rok zavíta do mesta Folklórna skupina Brezinky z Polomky.

Oslavy 10. výročia Domu národností prebiehali po celom meste. V reštaurácii Most (Híd) sa uskutočnila Kavalkáda národnostných jedál, v klube JATE sa konal koncert skupiny Maskarades a záujemcov pravidelne čakali populárne domy tancov, kde sa mohli naučiť o. i. grécke, bulharské a srbské tance.

V Dome menšín sa konala vernisáž výstavy Maďarského osvetového ústavu Naše národnosti v obrazoch. Výstavu fotografií, ktorá priblížila širokej verejnosti sviatky a všedné dni 13 národnostných menšín, otvorila generálna riaditeľka MOÚ Erika Borbáthová.

26. januára pracovníci domu usporiadali pre školákov Súťaž nezbedníkov, ktorú vyhrali slovenskí chlapci Bence Račko a Déneš Očovský.

Nasledujúci deň zavítala do klubu JATE profesionálna zložka Slovenského divadla Vertigo s drámou Júliusa Barča - Ivana Matka.

V posledný januárový deň pozvalo vedenie Domu národností na slávnostnú recepciu aj predsedu kultúrneho výboru mestského zastupiteľstva Károlya Tótha, ktorý vyzdvihol, že v roku 2006 v súťaži európskych miest vyhral Segedín práve vďaka pestrým tradíciám a aktivite tu žijúcich národností, ktoré sú organickou zložkou kultúrneho života mesta, veď napr. aj populárny Festival vína iniciovali práve segedínske národnosti a v rámci Národnostných dní Segedínskeho leta každoročne koncom mája usporadúvajú stretnutie a festival národností.

Séria programov vyvrcholila v prvú februárovú sobotu, keď sa príslušníci národností mesta spoločne zabávali na 9. Plese národností v Klube Pick.

Zväz národností v Segedíne 21. februára usporiadal tradičný Deň materinského jazyka, ktorého sa zúčastnili aj deti slovenskej národnosti s básňami S. Petőfiho v slovenskom preklade.

(im)

Starodávny Ečer - album fotografií

V druhú februárovú nedeľu sa v Ečeri konala prezentácia albumu fotografií, ktorý zobrazuje život obce a jej obyvateľov od druhej polovice 19. storočia do polovice 20. storočia. V dvojjazyčnej publikácii záujemcovia nájdu do 400 fotografií z rôznych oblastí života ečerských Slovákov. Môžu sa kochať v starých verejných budovách, nahliadnuť do osudov Ečerčanov, ako sa zabávali, ako pracovali, ako sa učili, ako ospevovali Boha a chránili svoju vlasť. Fotografie sú doplnené pestrými historkami a zaujímavými príbehmi. Autormi publikácie sú Piroska Harazinová a Ondrej Csaba Aszódi. Text do slovenčiny preložila Katarína Királyová, jazykovou lektorkou prekladu bola Etelka Rybová.

V toto príjemné nedeľné popoludnie si účastníci prezentácie v preplnenom kultúrnom dome spoločne zaspomínali na zašlé časy, na svet a život svojich predkov. Vydanie albumu fotografií finančne podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a miestna slovenská samospráva.

(asz-cs)

Výstava fotografií

Od Tatier k Dunaju...

Keď som sa dozvedel názov výstavy fotografií košického umeleckého fotografa Alexandra Jirouška, okamžite mi prišla na um známa ľudová pieseň v úprave slovenskej legendárnej rockovej skupiny Elán, ktorú možno poznajú viacerí z vás: „Od Tatier k Dunaju siroty spievajú...“. Spomínam to preto, lebo pri tejto melodickej skladbe som si vždy akosi mimovoľne premietal v duchu obrazy tej našej malej a neskutočne malebnej materskej krajiny. Narodil som sa pri Dunaji (v Komárne), ale mal som to šťastie stáť na najvyšších vrcholoch Tatier a Slovensko mám precestované krížom-krážom. Ak človek žije dlhší čas v zahraničí, zákonite sa občas cíti ako tá sirota. Čo asi mohli cítiť naši predkovia, keď opustili ten krásny hornatý kraj? Ak by sa A. Jiroušek so svojimi obrazmi objavil v Békešskej Čabe pred 150 rokmi, určite by všetky popredal v radoch tunajších Slovákov. Veď ide o skutočné umelecké diela! Nafotiť Kriváň, Spišský hrad, tatranské štíty a doliny, centrá slovenských miest aké sme tu mali možnosť vidieť, na to nestačí iba dobrý fotoaparát. Trefne to vyjadril generálny konzul Ján Süli, ktorý výstavu otvoril. K tomu, aby vznikli skvelé fotografie, treba mať okrem talentu predovšetkým veľkú dávku trpezlivosti, schopnosť záber správne načasovať, ale aj kúsok šťastia. Riaditeľovi Spoločenského domu na sídlisku Lencsési Petrovi Takáčovi sa podarilo usporiadať obrazy tak, akoby sme išli skutočne od Tatier k Dunaju. Atmosféru vhodne podfarbili slovenské piesne v podaní Čabianskej ružičky, skvelý lipový čaj a pagáčiky.

Myslím, že to bol dobrý nápad umiestniť výstavu mimo centra na najväčšie čabianske sídlisko, lebo je predpoklad, že ju navštívi veľa ľudí, ktorí si z nej odnesú nezabudnuteľný zážitok podobne ako tí, čo prišli 13. februára na jej otvorenie.

Pavol Žibrita

Úspech Čabačudčanov

na medzinárodnej zabíjačke

Veľký úspech zožala na VII. Medzinárodnej súťaži mäsiarov v Napkore neďaleko Níreďházy štyridsaťčlenná skupina z Čabačudu. Na chýrnu akciu sa tohto roku zahlásilo viac ako päťdesiat družstiev zo Slovenska, Vojvodiny, Sedmohradska, Ukrajiny a z rôznych kútov Maďarska. Mužstvo z Čabačudu sa na medzinárodnú zabíjačku nominovalo po druhýkrát. Súťaž sledovalo viac ako päťdesiattisíc návštevníkov. Skupiny zhotovovali tradičné zabíjačkové špeciality: klobásu, krvavnicu, alebo kapustovú polievku. Nechýbali ani pálenka a varené víno. Porota ocenila nielen kvalitu pripravených jedál, ale aj dodržiavanie základných hygienických predpisov. Základnú surovinu, viac ako stokilovú mangalicu, pre dolnozemskú skupinu zabezpečili podnikatelia z Čabačudu. Vedúcim mužstva bol András Attila, kapitánom Pál Gombár a hlavným mäsiarom János Bárány. Pri vyhlásení výsledkov vysvitlo, že družstvo z Čabačudu pripravilo najlepšie varené víno a jeho pálenka získala tretie miesto.

(beol-aszm)

Priateľské stretnutie a pracovná porada

István Käfer, Tibor Žilka a Ivan Halász, profesori Inštitútu slavistiky - strednej Európy Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa, predstavili 29. januára svoju činnosť v békeščabianskej slovenskej škole. Gymnazisti prejavili záujem o štúdium slovakistiky. Hostia zavítali aj do Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, kde v rámci priateľskej pracovnej porady rokovali o možnostiach výskumov na jednotlivých vedeckých pracoviskách. Spoločne konštatovali, že v histórii Slovákov Maďarsku je ešte veľa neprebádaných tém. Hostia a hostitelia sa zhodli v tom, že v ich spolupráci sú ešte rezervy.

O príprave slovenských pedagógov v Ostrihome

Na slovíčko s docentkou Evou Horváthovou Farkašovou

Mesto Ostrihom je dôležité z hľadiska našich Slovákov nielen preto, lebo sa nachádza na maďarsko-slovenských hraniciach a jeho okolie je husto obývané Slovákmi, ale aj preto, lebo na tunajšej Rímskokatolíckej vysokej škole Jánosa Vitéza už desaťročia prebieha príprava slovenských pedagógov nižšieho stupňa základných škôl. Do školského roku 2004/2005 tu pôsobila Slovenská národnostná katedra. Vedenie inštitúcie, motivované zámerom znížiť počet malých katedier, z jedenástich utvorilo šesť. Tak zlúčilo národnostné katedry (slovenskú a nemeckú) s cudzojazyčnou katedrou. Stalo sa tak v zmysle bolonského procesu. Od januára fungujú ako fakulta Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa. V budove vysokej školy, nachádzajúcej sa neďaleko baziliky, nás privítala docentka Cudzojazyčnej a národnostnej katedry PhDr. Eva Horváthová Farkašová.

- Aké zmeny nastali na katedre v súvislosti so zavádzaním bolonského systému?

- U nás, na našej vysokej škole, nie sú také veľké rozdiely, ako povedzme na univerzitách. Aj na učiteľskom smere sú menšie zmeny ako inde, pretože diplom učiteľa prvého stupňa základných škôl naďalej možno získať po štyroch rokoch štúdia.

- Nastali nejaké zmeny od minulého školského roku?

- Nie, od minulého školského roku sa nič nezmenilo, počet kreditov je ten istý. Z povinných predmetov zo slovenčiny a zo študijnej praxe získajú naši poslucháči 42 kreditných bodov, ďalšie body môžu získať za povinne voliteľné fakultatívne predmety.

- Koľko budúcich slovenských národnostných učiteľov študuje na vašej katedre?

- V prvom ročníku máme momentálne štyroch a v druhom ročníku dvoch študentov. Oni študujú podľa nového programu na štvorročnom bakalárskom štúdiu. V treťom ročníku sú štyria a v štvrtom dvaja poslucháči. Vyzerá to tak, že ich je veľmi málo, ale treba brať do ohľadu skutočnosť, že počet študentov na učiteľskom smere sa v tomto roku radikálne znížil. U nás, v odbore slovenský národnostný učiteľ, neklesol. Príčiny rapídneho poklesu všeobecného záujmu o učiteľstvo na prvom stupni môžeme len tušiť. Vieme, že v Maďarsku sú v školstve isté problémy. Mohla by som uviesť znižujúci sa počet detí či zlučovanie škôl. Ani prestíž tohto povolania nie je na takej úrovni, takže mladí ľudia ho nepokladajú za istú perspektívu.

- Aké je zloženie študentov, odkiaľ sa ich najviac hlási na štúdium slovenčiny?

- Väčšinou z okolia, z okolitých miest a obcí z Maďarska i zo Slovenska. Ale máme aj študentky z Békešskej Čaby, z Boršodskej župy i z východného Slovenska. Most Márie Valérie nás spája, takže Ostrihom a Štúrovo sú akoby jedno veľké mesto. Medzi našimi študentkami sú také, ktoré sa po skončení vysokej školy zamestnajú na základných školách na Slovensku, ale sú aj také, ktoré sa uplatnia v hospodárskej sfére. Väčšina našich absolventov pôsobí v školách.

- Aký je systém prípravy budúcich pedagógov na vašej fakulte?

- Národnostní študenti získajú u nás odbornú kvalifikáciu učiteľa nižšieho stupňa maďarských i slovenských základných škôl, to znamená, že po získaní diplomu môžu vyučovať v 1. až 4. ročníku všetky predmety, pričom slovenčinu aj v 5. a 6. triede. Jazyková znalosť študentov, ktorí k nám prichádzajú z rôznych škôl z Maďarska, ako aj zo Slovenska, je heterogénna, vo vyučovacom procese preto okrem odbornej prípravy treba klásť dôraz aj na rozvoj slovenskej komunikatívnej zručnosti. Na to je zamerané štúdium v prvom ročníku, ktoré prebieha formou jazykovej prípravy v slovenskom jazyku. Na štylistických a gramatických cvičeniach využívame rôzne interaktívne zvukové materiály, ako napr. odborný učiteľský dvojjazyčný slovník na cédečku, zostavený pracovníkmi našej katedry. Od 2. ročníka vyučujeme aj odborné predmety po slovensky. Napr. epitaf, metodiku tých predmetov, ktoré budú naši poslucháči vyučovať v slovenskom jazyku, študujú po slovensky a všeobecných maďarských po maďarsky.

- Aké možnosti majú študenti na stáž a štúdium v materskej krajine?

- Dlhoročnú spoluprácu máme s Univerzitou Mateja Bela v Banskej Bystrici a Univerzitou Konštantína Filozofa v Nitre. Mali sme také ročníky, keď tam celý jeden semester absolvovali všetci študenti. V posledných rokoch túto možnosť nevyužívajú, asi aj preto, lebo približne polovica z nich je zo Slovenska. Stáž v Banskej Bystrici môžu absolvovať len študenti z Maďarska, lebo štipendium môžu dostať len občania Maďarskej republiky. Občania Slovenskej republiky na to nemajú právo.

- Kde a aké možnosti získavania praxe majú budúci učitelia slovenčiny?

- Na všeobecnú prax chodia naši poslucháči do našej cvičnej školy v Ostrihome. Budúci slovenskí učitelia majú pedagogickú prax v cvičnej národnostnej škole v Číve, ale v posledných rokoch úzko spolupracujeme so Základnou školou s vyučovacím jazykom slovenským v Štúrove, kam chodia naši študenti na hospitácie. Na náčuvoch v Štúrove si osvojujú vyučovanie výchovných predmetov: hudobnej výchovy, výtvarnej výchovy, telesnej výchovy a dramatickej výchovy. Našim poslucháčom prednášajú niektoré odborné predmety hosťujúci profesori.

- Nakoľko sa vaši poslucháči zapájajú do slovenského spoločenského života mesta?

- Tí študenti, ktorí pochádzajú z obcí, kde je živá slovenská kultúra, kde majú na to možnosť, tí sa zapájajú. Máme napríklad také študentky, ktoré sa prihlásili do súťaže Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Poslucháči našej vysokej školy sa pravidelne zúčastňujú aj na slovenských akciách usporadúvaných v Budapešti.

- Čím by ste k vám prilákali gymnazistov a záujemcov o slovenčinu?

- Tým, že Ostrihom je veľmi pekné mesto, patrí medzi najkrajšie mestá v Maďarsku. Naša škola je výborná, atmosféra je tu priateľská, máme milých, dobre pripravených kolegov a som presvedčená, že študenti sa tu cítia veľmi dobre.

(aszm)

Zážitky z Izraela

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku a Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe 6. februára v rámci série podujatí pod názvom Z pohľadu vedy usporiadali v DSK „nevedeckú“ prednášku na tému Zážitky z Izraela. S prednáškou vystúpil vedecký tajomník VÚSM Alexander Ján Tóth, PhD., moderátorom bol vedecký pracovník VÚSM Ján Gomboš, PhD.

A. J. Tóth navštívil v októbri minulého roka Izrael a so svojimi zážitkami sa prišiel s nami podeliť do Békešskej Čaby. So záujmom ho počúvali aj takí svetobežníci, akými sú prof. Matej Šipický z Debrecínskej univerzity a Doc. PhDr. Mária Žiláková z Univerzity ELTE v Budapešti. Moderátor podujatia nám stručne predstavil autora prednášky, ktorý nás hneď presvedčil, že sa nebudeme nudiť. Vtipné a zaujímavé rozprávanie doplnené fotografiami a mapami nás doslova vtiahlo do tejto prekrásnej, zaujímavej a ťažko skúšanej krajiny. Malá miestnosť, veľké premietacie plátno a svojský sugestívny štýl prednášateľa vyvolali v nás dojem, že sa to my sami prechádzame pomedzi bohatú zeleň kibucov, jazdíme na ťave, putujeme púšťou, obdivujeme okolitú krajinu z pevnosti Masada, kúpeme sa v Mŕtvom mori alebo sa prechádzame Gecemanskou záhradou, aby sme sa o chvíľu ocitli pri Múre nárekov, Ježišovom hrobe či na mieste jeho ukrižovania...

Bolo zaujímavé vidieť na jednej strane ulice mešitu a na druhej židovskú synagógu či kresťanský kostol. Na jednej strane bohatstvo a zeleň, na strane druhej chudobu a púšť. Videli sme ulice preplnené turistami z celého sveta, ktorých pozorujú všadeprítomné ozbrojené hliadky. Izrael je proste krajina kontrastov so všetkým, čo k tomu patrí. Hádam preto ma najviac zaujala hora Karmel, Bábova svätyňa a jej čarokrásne záhradné terasy v Haife. Vybudovali ich vyznávači bahájskej viery a je symbolické, že centrum tejto viery, ktorá zjednocuje kresťanov, židov, moslimov a budhistov, je práve tu - v Izraeli. Pôsobí ako protipól náboženskej nevraživosti, s ktorou sa bežný Izraelčan či turista stretáva na každom kroku v tej najhoršej podobe. To, čo sa podarilo bahájom, je považované za ôsmy div sveta. Za desať rokov premenili pustú horu na najkrajšiu botanickú záhradu sveta. Žiaľ, na premenu ľudských duší budú potrebovať oveľa viac času, už len preto, že nenávisť tu prekvitá tisíce rokov, kým bahájska viera sa v Zasľúbenej zemi usídlila len pred sto rokmi.

Ani sme sa nenazdali a prednáška sa skončila. No mnohí z nás zostali ešte dlho po nej duchom v Izraeli.

(pž)

Emil Koléni o ceste

medzi Békešsko-čanádskymi Slovákmi

Pod názvom „Črty z cesty po Dolnej zemi“ v augustovom čísle Obzoru roku 1891 začal uverejňovať známy historik, publicista učiteľ a farár Emil Koléni, v tom čase pôsobiaci v Hajdušici (Banát). Vybral sa na ňu cez Temešvár, Arad, Čabu, Medeš, Bánhedeš, Segedín, Bečkerek (teraz Zrenjanin) a Aradáč späť domov. Jeho prvou zastávkou bola Čaba o ktorej píše, že za štyridsať rokov zásluhou železničného uzla sa začala značne rozvíjať. Jej nedávny dedinský výzor sa podľa neho zmenil na mestský. Tento cestovateľ chváli racionálne hospodárenie roľníkov, ktorí sa snažia obrobiť i ten najmenší kúsok zeme. Chybou je vraj to, že sa u mladých žien prejavuje veľká pýcha a mladí muži často navštevujú kasína, kde napodobňujú panské spôsoby. Spomína tiež pohostinnosť, ktorá mu bola prejavená: - Poskytnutá mi bola možnosť aj ten čabiansky tuk obdivovať s preplnenými komorami, pultami slaniny, bravčovým mäsom, diežkami naplnenými masťou a stôžkami až desaťročného mydla. Podobne mi prišlo obdivovať ženskú zručnosť vo vkusnom maľovaní izieb a v umeleckom tkaní krásneho a mocného plátna, uterákov a obrusov. Že sa čabiansky ľud na spôsob toho v zemi kananejskej rozmnožil, svedčí o tom aj o, že pažiť je až po mesto rozoraná, statok s veľkými ťažkosťami sa dá v meste udržať a chudoba čím ďalej, tým ťažšie prežíva. Následkom toho je, že sa ľud tlačí do poľa a tam po komasovaných roliach buduje sálaše a väčšie majere. Vyzerá to tam ako v nejakej novej Amerike. Na ktorúkoľvek stranu okom hodíš a veru aj na tri hodiny cesty, všade vidíš domy, pasienky, vinice, záhrady, stajne a pasúci sa drobný a väčší statok a cesty vysadené samým brečtránom (agátom) a topoľom, - opísal svoj dojem z návštevy mesta s najpočetnejším slovensky hovoriacim obyvateľstvom v Uhorsku Emil Koléni. Ďalej uvádza, že Čabania nielen v minulosti, ale ešte aj teraz vypúšťajú roje a zakladajú v okolí nové obce a veľké majere. Tak pred piatimi rokmi (1886) v blízkosti železnice v Aradskej stolici, v úrodnom a zdravom kraji, založili na komorskej pustatine obec Medeš (Megyesegyháza). Autor tam našiel už vybudovanú prvú ulicu a vymeraných ďalších 240 stavebných pozemkov na budúce nové domy, a vraj akoby cez noc vyrástli a začal v nich čulý život. Autor sa nečuduje, že to tak rýchlo budujú, keď drevo na stavby im ide z Aradu už hotové, na jeden riadny dom stačí 210 zlatých, múry zväčša nabíjajú a stavebných robotníkov a majstrov je tam v každom odbore veľa. Noví Medešania sa zaviazali v priebehu 22 rokov pozemky splatiť, a to za katastrálne jutro ročne po 24 zlatých. Uvádza, že výhodou je úrodná a ľahko obrábateľná pôda, a to rovnako v poli ako v záhradách, kde sa veľmi dobre darí všetkým plodinám a tak dopestované plody na trhoch výhodne speňažujú.

V septembrovom čísle Emil Koléni pokračuje v cestovnej črte z Medeša do Bánhedešu. - Tam sprava i zľava sa naše oko pristavilo hneď na doháne (tabaku) a ďateline, ďalej na cukrovej repe a kapuste. Týmito plodinami sú tam pokryté veľké plochy polí a pestovateľom týchto plodín prinášajú veľké zisky, - vyslovil spokojnosť nad hospodárením krajanov. Jeho ďalšia cesta viedla po aradsko-čanádskej železnici o Mezõhegyesa. Tam navštívil celoštátny žrebčín a novovybudovaný cukrovar, v ktorom pracujú dolnozemskí Slováci a pri iných prácach aj Slováci z horného Uhorska. - Robotníkov až od Topoľčian zamestnávajú a to ako s nimi zaobchádzajú, človek musí len chváliť. Týchto sezónnych robotníkov sem privedie človek z panskej správy, ubytuje ich a zabezpečí pre nich stravu, všetko na náklady panstva. Pracujú na stavbách, lesoch a lúkách, a to až 6 mesiacov za dennú mzdu 30 - 50 grajciarov. Keďže všetko majú hradené, celú výplatu dostanú až na konci, aby peniaze neminuli a priniesli ich domov pre svoje rodiny. Iba na bežné výdavky dostanú každý mesiac 2 - 3 zlaté. Veľmi rozumné riešenie! - skonštatoval autor cestopisu o krajanoch. Podrobnejšie opisuje návštevu novovybudovaného cukrovaru. - Čo ale najlepší dojem na nás urobilo, to boli robotníci, vyrábatelia cukru. Od prvého do posledného počtu asi 250 hláv, všetko naša číročistá pitvarošská Slovač. Najprv sme si mysleli, že sú to fabrikanti z Čiech, ale keď som sa prizrel na ich oblek a počul ich vravu, zbadám, že sú to dolnozemskí Slováci. Samé mužské a ženské inteligentné tváre, pekný vzrast a zručné pohyby. Keď nás jeden z nich počul rozprávať po slovensky, hneď sa nás ujal a ponúkol sa, že nás bude po fabrike sprevádzať. Všade nás povodil, od päty po hlavu všetko poukazoval a všetko vedecko-technickými výrazmi vysvetlil, len sme tak oči vyvaľovali, že kde sa to všetko v tomto jednoduchom chlapíkovi berie. Naposledy predstavuje nás i svojmu majstrovi - Čechovi a potom sa s nami rozlúčil. Opýtali sme sa týchto českých odborníkov, že ako sú spokojní s týmito dolnozemskými slovenskými robotníkmi. Odpoveď bola taká, že iných ako tunajších Slovákov ani nepotrebujú, lebo všetko rýchlo pochopili a ide im to tak ako keby pracovali v Čechách, - takéto ocenenie si autor rád vypočul. Nakoniec vyjadril, že na svojej ceste po Békeši a Čanáde získal takú skúsenosť, že Nadlačania, Pitvarošania, Komlóšania, Bánhedešania sú zhovorčiví, bystrého rozumu, srdeční a keď aj nie sú väčší poľnohospodári, ale v uvedených vlastnostiach na počudovanie vynikajú nad Čabanmi.

Ján Jančovic

Slovenské divadlá na stretnutí ARCUSFEST

Milovníci slovenského divadla si v posledný februárový týždeň prídu na svoje. Od 23. februára do 2. marca sa na troch javiskách budapeštianskeho Divadla Thália a v Bábkovom divadle bude konať VI. ročník stretnutia národnostných divadiel v Maďarsku ARCUSFEST 2008, a síce v rámci Roka dialógov medzi kultúrami, ktorý vyhlásila Európska únia. Na naše potešenie sa na ňom predstavia jednak naše národnostné slovenské divadlá, ako aj slovenské divadlo z Vojvodiny.

Z programu divadelnej prehliadky ARCUSFEST vyzdvihujeme tri predstavenia: premiéru ochotníckej zložky Slovenského divadla Vertigo, čiernu komédiu Ivana Holuba Pohreb (réžia András Nagy), ktorá sa bude konať 26. februára o 19.30 hod. v Novom štúdiu Divadla Thália (informácie: D. Onodiová, Cs. Lampert). Hneď na druhý deň, 27. februára, sa diváci budú môcť oboznámiť s produkciou Sarvašského slovenského divadla (Cervinus Teatrum), dramatizáciou kultového románu Daniely Kapitáňovej (ktorá píše pod pseudonymom Samko Tále) Kniha o cintoríne (réžia László Gergely). Slovenskú verziu tohto predstavenia si záujemcovia môžu pozrieť o 17.30 hod., maďarskú o 19.30 hod., a síce v Novom štúdiu Divadla Thália (informácie Katarína Királyová - 06 30 983 0355, László Gergely - 06 20 421 5555). A do tretice: hosťom prehliadky je Slovenské divadlo Vladimíra Hurbana Vladimírova zo Starej Pazovy vo Vojvodine, ktoré do Budapešti privezie divadelnú hru Dušana Kovačeviča Zberné stredisko (réžia: Alexander Bako). Predstavenie je naštudované v troch jazykoch: v slovenčine, srbštine a rómštine. Táto produkcia sa presunie do veľkej sály Divadla Thália.

Program a všeobecné informácie o divadelnej prehliadke ARCUSFEST nájdete na webovej stránke www.arcusfest.hu.

Slovenský inštitút Budapešť

Slovensko-maďarské publikácie o sakrálnych pamiatkach

Slovenský inštitút Budapešť, Vydavateľstvo METEM, Vydavateľské družstvo LÚČ, Štátne banské múzeum v Šoproni a Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici usporiadali 7. februára 2008 prezentáciu dvoch významných publikácií, ktoré približujú sakrálne pamiatky na území Slovenskej republiky. Pozoruhodnosťou je, že sa jednalo o slovenský preklad maďarskej a maďarsky slovenskej publikácie.

Riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Kurucz pozdravil vzácnych hostí a odovzdal slovo moderátorovi podujatia, historikovi a muzeológovi Štefanovi Tóthovi, ktorý predstavil účastníkov podujatia.

O vydavateľstve METEM informovali prítomných generálny opát Pannonhalmského opátstva Asztrik Várszegi a redaktor vydavateľstva István Zombori. Vydavateľstvo vzniklo roku 1988 a vydáva ročne 15-20 titulov, ktoré sa tematicky viažu k histórii cirkvi. V SI predstavilo slovenský preklad publikácie, ktorá vyšla roku 2006 pod titulom Selmecbányai kalvária és ábrázolásai - v slovenčine. O rok neskôr ako Banskoštiavnická kalvária a jej zobrazenie. Autorom knihy je István Szilágyi, do tlače ju pripravil István Zsombori a zodpovedným vydavateľom je Asztrik Várszegi.

- Vydavateľ sa s radosťou podujal na uverejnenie tejto knihy, náročnej svojim obsahom, a to ako textovej, tak aj obrazovej časti. Prácu na knihe od začiatku r. 2005 sťažoval autorov zdravotný stav. Napriek všetkej starostlivosti I. Szilágyi nemohol dokončiť korektúru textu, ani výber získaných ilustrácií, v decembri r. 2005 chorobe podľahol.

István Szilágyi bol renomovaný architekt a sústreďoval sa na sakrálnu architektúru. S obľubou skúmal také pamiatky, ako napr. kalvárie, sochy svätých, kaplnky. Takto sa dostal k jednej z najvýznamnejších sakrálnych pamiatok Uhorska, k štiavnickej kalvárii. Plodom jeho dlhoročnej práce je táto publikácia, - povedal István Zombori. O úspešnej spolupráci Štátneho banského múzea v Šoproni a Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici hovorila riaditeľka šopronského múzea Erzsébet Bircherová. Historik umenia György Sümegi zdôraznil, že kniha Istvána Szilágyiho Banskoštiavnická kalvária a jej zobrazenie je hlavným dielom autora. Vydavateľstvo METEM vydalo vlani maďarský preklad knihy cirkevného historika Jozefa Haľku Modrý kostol, dejiny Kostola sv. Alžbety v Bratislave pod názvom A kék templom - A pozsonyi Szent Erzsébet templom története. Publikáciu preložil István Käfer a v SI ju predstavil sám autor.

- Modrý kostol dala začiatkom 20. storočia postaviť grófka Gabriela Szápáryová. Tá istá grófka, ktorá dvadsať rokov predtým zriadila na vrchole Hlbokej cesty Lurdskú jaskyňu. Táto kniha opisuje nielen zložité budovanie Modrého kostola, alebo ako sa oficiálne volá Kostola sv. Alžbety v Bratislave. ale aj vyjadrenie zaangažovaných dobových svedkov, - konštatoval J. Haľko. -. Chcel by som vás oboznámiť s ďalšou kuriozitou. V lete roku 2006 v bruselskom parku „Mini - Európa“ slávnostne inaugurovali model bratislavského Modrého kostola. Stalo sa tak vyše 90 rokov po slávnostnom posvätení tohto chrámu, ktorý už v dobe jeho uvedenia pokladali za mimoriadnu stavbu vo svojskom secesnom slohu s použitím netradičných materiálov. Záverečná časť tejto publikácie je venovaná Modrému kostolu ako „sobášnemu“ chrámu, v ktorom si osudové „áno“ povedalo bezmála 19 000 snúbeneckých párov. Preto je Modrý kostol viac ako historická budova, je aj miestom, kde sa uzatvárajú manželstvá, kde sa kladú základy pre našu budúcnosť, - povedal J. Haľko.

Vydavateľské družstvo LÚČ v Bratislave predstavila jeho riaditeľka Anna Kolková. Vydavateľstvo vzniklo v r. 1989 a založil ho kardinál Ján Chryzostom Korec. Vydáva tituly, ktoré sa dajú zaradiť medzi diela pre deti a mládež, knihy na potešenie, povzbudenie a darovanie, a napokon také, ktoré sa svojou intelektuálnou výškou, profesionálnou úrovňou, ale aj tematicky radia medzi knihy na vážne témy. Ďalšiu podstatnú časť jeho knižnej produkcie tvoria úvahy, myšlienky či príbehy zaznamenané skúsenými znalcami ľudskej duše a vyhľadávanými domácimi i zahraničnými literátmi, vhodne doplnené umeleckými fotografiami či zmysluplnými ilustráciami.

- Dovoľte mi, vážení prítomní, aby som popri dvoch prezentovaných publikáciách predstavila ďalšiu novú publikáciu od Jozefa Haľku - Dejiny Lurdskej jaskyne, ktorá vyšla taktiež v slovenskom i v maďarskom jazyku. Najmä preto, lebo 11. februára 2008 oslavujeme 150. výročie mariánskych zjavení v Lurdoch, ako aj Svetový deň chorých. Kniha pútavo hovorí o histórii Lurdskej jaskyne na vrchole Hlbokej cesty v Bratislave, ktorú dala postaviť grófka Gabriela Szápáryová. Iste je v Európe málo takých miest, ktoré majú pútnické miesto tak blízko historického jadra mesta a predsa v očarujúcom tichu prírody. Dúfam, že pre čitateľov bude táto knižka poučením o jednej málo známej, ale zaujímavej kapitole dejín mesta Bratislavy, - povedala pani riaditeľka.

(if)

Aktuálny súbeh Národného občianskeho fondu (NCA)

Kolégium podpôr pre občianske organizácie s celoštátnou pôsobnosťou pri Národnom občianskom fonde (NCA) vypisuje súbeh pre spoločenské organizácie a nadácie. Súbeh slúži zosilneniu občianskej sféry a jej roly v rámci spoločnosti. Cieľom súbehu je prispievať k prevádzkovaniu organizácií, napomáhať ich rozvoj z hľadiska ich vybavenia, infraštruktúry, resp. osobných predpokladov.

Rámcová suma, vydelená na tento účel, je 1 280 000 000 Ft.

Termín zaslania prihlášok je 12. marca 2008.

Kód súbehu: NCA-ORSZ-08.

Prihlásiť sa môžu tie organizácie, ktoré boli zaregistrované pred 1. januárom 2007 ako zoskupenia s celoštátnou pôsobnosťou, t. j. svoju činnosť vykonávajú minimálne na území 7 žúp. Podmienkou je aj registrácia v systéme EPER - systéme elektronickej spolupráce a spracovávania súbehov.

Bližšie informácie sú na internetovej strane www.esf.hu, a bezplatnom čísle telefónu 80/204-453 (od 9.00 do 15.00 h.). Projekty možno zadať len prostredníctvom systému EPER na webovej stránke www.esf.hu.

Bábka Marienka na návšteve v Bukových horách

Materská škola v Novej Hute

- Do práce Materskej školy v Novej Hute (Bükkszentkereszt) som sa zapojila začiatkom 80. rokov, keď v ustanovizni otvorili tretiu skupinu a budova bola rozšírená o nové krídlo, - informovala nás Alžbeta Telekešová Korpášová, ktorá od tohto roku stojí na čele členskej inštitúcie základnej školy v obci. - Väčšina z kolegýň mala už slovenské vzdelanie a z ich strany, ako aj od štátnych orgánov, som dostala obrovskú pomoc. Popri diplome zo Sárospataku kvalifikáciu slovenskej učiteľky som získala na Vysokej škole v Ostrihome. Štúdium som brala nesmierne vážne a som vďačná profesorkám Márii Fazekašovej, Eve Farkašovej a Monike Szabovej. Od samých začiatkov som sa zúčastňovala na každom možnom doškoľovaní napr. v Ostrihome, v Novom Meste pod Šiatrom, či v Bratislave, alebo v Banskej Bystrici.

Ako sme sa od A. Telekešovej Korpášovej dozvedeli, v škôlke sa deti v plnom počte zúčastňujú na slovenských zamestnaniach a napriek vysokému počtu miešaných manželstiev prevažná časť rodičov má radosť z výchovy v slovenčine. Podobne ako v iných našich regiónoch ani v tejto obci si deti neprinášajú z domu znalosť slovenčiny, vyučuje sa teda ako cudzí jazyk.

- Našou prvoradou úlohou je, aby si dieťa obľúbilo slovenský jazyk. Existuje na to viacero metód, - konštatovala A. Telekesová, ktorá sa škôlkárom venuje spolu so slovenskou učiteľkou Agnešou Sziklaiovou Benčíkovou. - U nás sa osvedčil spôsob, že nás navštevuje bábka Marienka, ktorá nehovorí po maďarsky. Deti sa s ňou rozprávajú s našou pomocou v slovenčine, jednoduchými modelovými vetami jej porozprávajú, ako sa volajú, koľko majú rokov, kde bývajú, resp. opíšu jej izbu skupiny v škôlke, aké hračky sa nachádzajú v nej atď. Takto si obohacujú slovnú zásobu. V slovenčine dostávajú aj pokyny. Dávnejšie sme mali striktne vymedzené dva dni v týždni, keď sme mali slovenské zamestnania, ale určitý čas sa snažíme o to, aby slovenčina bola v našej škôlke prítomná každý deň. Začína sa to ráno prezentačnou listinou, prestretím stolov a aj na každodennom telocviku preberáme časti tela aj v slovenčine. Tematicky prebiehajú zamestnania paralelne, sú vypracované okolo ročných období. Deti sa naučia základné výrazy v prirodzenom prírodnom prostredí a pomocou každodenných opakovaní si ich uchovajú v pamäti.

O úspešnej spolupráci národnostných materských škôl v severnom regióne sme už informovali našich čitateľov. Na vlaňajšom stretnutí týchto škôlok v Komlóške šikovne vystupovali naši škôlkári Daniela Lójová a Marko Váradi... Pomocou pracovníka miestnej samosprávy sme nahrali tzv. videozamestnanie v slovenčine s názvom „Od jesene do jari“, v ktorom sme našim kolegyniam priblížili metódu, ktorou my zoznamujeme deti so slovenčinou. Prišli k nám na návštevu asi 40 hostia z rôznych výchovno-vzdelávacích inštitúcií a vymenili sme si názory na danú tému, - informovala nás vedúca učiteľka.

Škôlka dostáva všestrannú pomoc nielen od obecnej samosprávy, ale finančne ju podporuje aj miestna slovenská samospráva. - Družobnými obcami našej osady sú na Slovensku Sečovská Polianka a Drnava, máme s nimi živé kontakty a aj od nich sme už dostali rôzne učebné pomôcky, knihy a obrázkové pracovné zošity, podobne ako kedysi od Matice slovenskej. Našou ďalšou partnerskou inštitúciou je Materská škola Muškát v Košiciach. Využívame každú možnosť získať podporu z rôznych nadácií a konkurzov. Podporila nás Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, organizovali sme výlet s deťmi a rodičmi do Nového Mesta pod Šiatrom, kde sme navštívili škôlku Sedmokráska, kde sa tiež vyučuje slovenčina. Naši škôlkári pravidelne vystupujú aj na obecných slávnostiach s dvojjazyčným programom (národnostný deň, deň seniorov atď.) a máme veľmi dobré kontakty aj so škôlkami v okolitých slovenských obciach, - konštatovala na záver vedúca škôlky, ktorá je v tomto volebnom cykle predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Novej Hute.

(csl)

Tešiť sa pekným slovám

Stretnutie s presbyterkou a poslankyňou Annou Tarčaiovou

V kresťanských rodinách bolo, a dúfame, že aj v súčasnosti je, obdobie zimy dostatočne dlhé na spoločné trávenie času a rozhovory. Treba iba vypnúť televízor a pustiť sa do rozhovoru... Oplatí sa! Je to príležitosť a možnosť, keď môžeme konfrontovať svoje názory, dôkladnejšie sa porozprávať, poradiť sa, ako riešiť problémy a ako si vzájomne pomáhať.

Ešte z detstva si rada spomínam na toto obdobie, keď sa naša „krajčírská míhel“ zaplnila príbuznými a „kunčaftami“ z dediny. Ozývala sa radostná vrava v peknom kestúckom nárečí, smiech, ale aj spev a modlitba. Nezabudnuteľné zostali pre mňa známe driapačky (páračky) husacieho peria, lebo len to bolo kvalitné, a nie kačacie. A pekné boli aj zimné večery, keď sme pred sviatkami v rodinnom kruhu lúskali orechy. Stará mama nám rozprávala slovenské ľudové rozprávky a všelijaké kestúcke legendy a príbehy, ktorých mala nadostač. S dojatím sme ju počúvali. Tieto zaujímavé, ale pritom vzrušujúce „vyprávky“, nás veru neraz aj vystrašili. Pochopiteľne, že sme verili každému slovu a veru sme sa báli strigy a ježibaby, keď sme sa ukladali na spánok!

Staršia generácia si zachovala podobné spomienky a myslí si, že aj dnes by sme sa mali usilovať počas dlhých zimných večerov tešiť sa pekným slovám. O tom nám hovorila presbyterka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti, Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru a Slovenskej menšinovej samosprávy VIII. obvodu Anna Tarčaiová:

- Tak živo sa pamätám, hoci som bola malá, v predškolskom veku, že počas zimných večerov sme chodievali skoro každý večer k rodine, aby sme boli pospolu. Aj v nedeľu popoludní sme sa navštevovali. Muži sa zhovárali, hrali karty a ženy vyšívali a priadli. My, deti, sme sa hrali, pričom sme však mali uši otvorené a počúvali sme rozhovory dospelých. Domáci nás, samozrejme vždy pohostili, zvyčajne perkeltom z údeného rebierka alebo klobásy a s varenými krumpľami.

Najradšej sme mali fašiangové obdobie, veď to bolo najveselšie obdobie roka. My sme nazývali fašiangami až posledné dni tohto obdobia - od Tučného štvrtka do príchodu Popolcovej stredy. Počas fašiangov sa konali všakové fašiangové zábavy, veselice a vtedy sa odbavovali aj svadby. Tučný štvrtok býval časom zakáľačiek a veľkých hostín s tradičnými fašiangovými špecialitami - klobásami, pagáčikmi, pampúškami (šiškami) a herokami (fánkami). Na fašiangový víkend vrcholili ľudové zábavy, tancovačky a plesy.

A či viete, ako sa pečú pampúške? Ja som sa to naučila od starej mamy a rada sa s vami podelím o jej recept. Bez nich sú dodnes vo Veľkej Tarči fašiangy nepredstaviteľné..

Na ich prípravu potrebujeme: 1 kg hladkej múky, 20 dkg cukru, droždie, 7 dl mlieka, soľ, 3 žĺtky a vyšľahané bielko, cukor na posypanie a masť na vyprážanie.

Do múky dáme soľ, cukor, žĺtky, vykysnutý kvások, teplé mlieko a vypracujeme cesto, ktoré necháme na teplom mieste vykysnúť. Na pomúčenej doske (lopári) cesto rozvaľkáme a vykrajujeme kolieska, ktoré necháme ešte chvíľku kysnúť a potom ich v rozpálenej bravčovej masti vyprážame. Vyprážané papúške posypeme práškovým cukrom.

x

- Keď sa skončili fašiangy, začal sa štyridsaťdňový pôst, ktorý predchádzal najväčšiemu kresťanskému sviatku Veľkej noci. Počas pôstu, ktorým sa začína Veľkonočný kruh, sa v minulosti nekonali žiadne zábavy. Toto obdobie bolo, a pre mnohých kresťanov ostáva aj v súčasnosti, časom stíšenia, modlitieb, zmierenia, pôstu a dávania almužien. Veď vo Svätom písme stojí: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mt 4,4)

(fúziková)

Erika Filušová

Malokerešský ľudový odev v súčasnosti

Vo svojej prednáške chcem zobraziť dnešný stav malokerešského slovenského ľudového ženského odevu, ktorý získal súčasnú podobu v kontakte s Maďarmi. Niektoré staršie ženy ho nosia aj dnes.

Slováci sa tu usadili r. 1718. Ich terajší potomkovia sa pomaďarčili, splynuli s maďarským prostredím, ale svoju evanjelickú vieru, identitu a svoj slovenský materinský jazyk - posledné platí len pre najstaršiu generáciu - si dodnes zachovali.1 Zásluhy na tom má aj vedenie mesta Malý Kereš a tých tradičných kultúrnych skupín a organizácií, ktoré zabezpečujú zachovávanie slovenskej ľudovej kultúry.

Napriek všetkému úsiliu čoraz menej žien v meste nosí ľudový kroj. Aj preto pokladám za dôležité, aby tie skupiny, ktoré udržiavajú tradíciu, dostávali väčšiu podporu a príležitosť na to, aby uchovávali tento nádherný poklad.

Slováci, ktorí sa usadili na území dnešného Malého Kereša, prichádzali v rámci veľkolepej a vo viacerých vlnách sa uskutočňujúcej severo-južnej migrácie, ktorá po odchode Turkov vyrovnala veľké rozdiely v hustote obyvateľstva.2 Osídľovanie sa uskutočnilo vo viacerých etapách.

Pre obdobie medzi rokmi 1690-1711 bola charakteristická spontánna migrácia. Osídlila sa Peštianska župa a Jászság.

V období od r. 1711 do r. 1740 sa zaľudnilo územie medzi Dunajom a Tisou. Vtedy sa uskutočnilo aj osídľovanie Malého Kereša. Táto vlna zasiahla aj územie za riekou Tisa, t. j. územie Čongrádskej a Békešskej župy.

V druhej polovici 18. storočia prichádzali osídlenci do Báčky. (Gomos, Doroszló, Topolya). ³

Pre moju tému je zaujímavá druhá etapa osídľovania (1711-1740), keď sa uskutočnilo aj osídlenie Malého Kereša. Táto migrácia už nebola spontánna, ale plánovaná. Siahala až za líniu Dunaja, na územie medzi Dunajom a Tisou, do Békeša a Čongrádu.

1. V roku 1718 prišlo z hornouhorských slovenských žúp na dovtedy neobývané územie asi 700 osídlencov hovoriacich po slovensky. Mesto a jeho okolie (Cebe, Csengőd, Kaskantyú, Kisbócsa, Tabdi, Tázlár) dostali donácie od rodiny Wattayovcov. Osídľovanie sa viaže k menám súrodencov Jána a Štefana Wattayovcov. Dokument, vzťahujúci sa na osídlenie, bol datovaný 19. mája 1718 v Pešti. Zemepáni v ňom vyhlásili, že osídlenci budú tri roky po obsadení pustatín oslobodení od platenia dane, len za malokerešský les budú musieť platiť ročne 20 rínskych forintov, respektíve majú zásobovať kuchyňu zeme pána potravinami.4

Slováci si z pôvodnej vlasti priniesli len málo vecí. Ale priniesli si svoje tradície, zvyky, evanjelické náboženstvo a slovenský materinský jazyk, ktoré tu pretrvali dodnes.

V počiatkoch, začiatkom 18. storočia, bolo čerstvo prisťahované obyvateľstvo úplne sebestačné. Každý kus odevu si zhotovilo z materiálu, ktorý si samo vyrobilo. Pestovalo konope, z ktorého dievčatá a ženy priadli a tkali konopné plátno. Z neho zhotovili odev a väčšiu časť bytových tkanín, ako rubáš, živôtik, oplecko a zásteru, ďalej gate a košele, uteráky, posteľnú bielizeň, obrusy a servítky. Plátno bolo základným materiálom aj na zhotovenie drsnejších vriec a plachiet. Vlnu na zimné oblečenie získali z oviec. Priadli z nej vlákno, tkali prikrývky a z kože vyhotovovali šuby a bekeče.5

Koncom 19. storočia prešli na vinohradníctvo a pestovanie ovocia. Rodiny mohli vďaka lepšej majetkovej situácii vynakladať viac peňazí aj na oblečenie. Postupne sa vytvorila dnes známa forma oblečenia. V tých časoch sa objavili lacnejšie továrenské výrobky (čipky, perly, flitre, strojové výšivky), ktoré boli dostupné pre každého, a preto rýchle prenikli do oblečenia. Objavili sa aj nové látky, z ktorých najvýznamnejšie sú šifón, kartón, barchet, vlna, hodváb, zamat, plyš, kašmír a báčska látka. Z tenkého bieleho plátna šili oplecká, zástery, plachty a návlečku na podušku.

V odeve malokerešských Sloveniek sú pozoruhodné tradičné sukne, ktoré od osídlenia prešli zmenami. Menila sa používaná látka, ale i ozdobenie.

Začiatkom 19. storočia boli sukne dlhšie ako dnes, siahali skoro po členky. Aj spodných sukieň používali oveľa viac, 15-20 kusov. Prirodzene, platí to len v prípade sviatočného kroja, vo všedných dňoch si obliekali oveľa menej sukieň. Ženy nosievali topánky so sponou, súkenné papuče, krpce, kožené topánky s vysokými sárami alebo čižmy, ale v lete chodievali obyčajne bosé.

Zmenami prešiel aj odev mužov. Oblečenie zhotovované z konopného plátna postupne vystriedalo šifonové plátno, kúpené v obchode, alebo perzské plátno či súkno. Časti odevu z konopného plátna dokázali vyhotoviť aj ženy a dievčatá, ale súkenné šaty šili iba krajčíri a šuby kožušníci. Robili tak na objednávku. Aj muži spočiatku chodili bosí alebo v krpcoch, čižmách, neskôr v poltopánkach.

Zmena štýlu odievania žiaľ, neobišla ani malokerešských Slovákov. Tento proces sa v Malom Kereši začal vtedy, keď miesto vlastnoručne zhotoveného konopného plátna začali používať lacné továrenské materiály a hotové výrobky.

V 50. a 60. rokoch 20. storočia možno pozorovať veľkú zmenu v štýle odievania malokerešských a okolitých Slovákov. Mnohí v tom čase naveky zanechali svoje tradičné oblečenie. Tanečné skupiny a ľudové spevácke zbory si však odevy z tohto obdobia zachovali.

Zmeny v obliekaní majú viacero príčin. Prvou je skutočnosť, že sa zmenilo spoločenské prostredie a v takomto prostredí pôsobil kroj cudzo. Čoraz viac žien sa zamestnávalo a z jedného dňa na druhý zanechalo pôvodný kroj. „Mestské“ úzke šaty boli pohodlnejšie, vhodnejšie na vykonávanie práce. V otázke obliekania bolo dôležité aj hľadisko pohodlnosti, veď natvrdo škrobené sukne boli ťažké. Pritom treba poznamenať, že ženy a dievčatá sa v mnohých prípadoch za svoj kroj hanbili, lebo svoje tradičné oblečenie pokladali za sedliacke.

V Malom Kereši začali nosiť meštianske oblečenie najprv remeselníci, ktorí neboli slovenského pôvodu. Slováci (Tóti) sa k nim pridali, lebo pokladali svoje šaty za sedliacke.6

Výmena štýlu obliekania mala rôzne fázy.7 Bola príležitostná, keď ľudia vo všedné dni nenosili kroje, ale na cirkevné a dôležitejšie rodinné sviatky si ich ešte obliekali. Možno to pozorovať u členov ľudových speváckych zborov a tanečných súborov. Staré opotrebované šatstvo nahrádza nové, mestské, z textílií kúpených v obchode. Keďže kroje nosí len málo ľudí, postupne ich nemá kto zhotovovať a obnovovať. Ženy si už nevytvárajú nové výšivky, formy a vzory, aby obnovili odev. Keďže ho nosia výlučne starší ľudia, materiál, farba a forma žije len v tej najjednoduchšej, nezdobenej podobe. Tento proces je, žiaľ, nezvratný.

Zanechanie kroja môže byť definitívne, čo možno pozorovať u tých ľudí, ktorí sa zamestnajú, a nikdy viac si svoj kroj už neoblečú. Vymenia si celý šatník a z predošlého odevu si nič neponechajú. Ženy, ktoré sa zriekli kroja, ho obyčajne dali do daru alebo ho predali.

V počiatočnom období premeny možno pozorovať, že z látky z rozpáraných širokých sukieň sa šili úzke šaty, neskôr si ľudia kupovali látku na nový odev v obchode. Aj dnes sa ešte na malokerešskom trhu môžeme stretnúť so súčasťami kroja. Obyčajne sú to sukne, zriedkavejšie aj haleny. So všednými alebo korálkami zdobenými čepcami som sa nestretla, a zriedka vidno na trhu aj zástery. Príčinou môže byť to, že každodenné čepce sa opotrebovali, veď jedna žena mala zvyčajne jeden-dva kusy. Na druhej strane kupujúci hľadajú obyčajne sukne, ktoré sa dajú najlepšie využiť. Kupujú ich hlavne tanečníci na skúšky, ale, žiaľ, veľa kusov si odvezú ako relikviu. Často sú to ľudia z hlavného mesta, ktorí nosia časti ľudového odevu len zo záľuby. Neraz si kúpia časti kroja zahraniční turisti. Poslednou fázou úplného zanechania kroja je, ak sa ženy zrieknu svojich dlhých vlasov a začnú nosiť krátke módne účesy.

Jedna informátorka nám rozprávala o zanechaní nosenia kroja takto: „V dievčenskom veku som už nechcela nosiť kroj, ale matka mi to nedovolila. Hovorila, že mi už nakúpila šatstvo do zásoby, preto ho musím nosiť. Neskôr som sa s dvomi priateľkami dohovorila a spoločne sme zanechali nosenie kroja. Otec sa veľmi hneval.“ Tento citát je príkladom toho, akú silu mali slová rodičov.

V odbornej literatúre sa spomína ďalšia fáza - znovuobliekanie ľudového odevu, čiže návrat k noseniu kroja.8

Na záver možno povedať, že v kruhu malokerešských Slovákov v súčasnosti bežne nosia kroj výlučne staré ženy. Muži a mladšia generácia už pred desaťročiami zanechali pôvodné oblečenie.

Marta Flóriánová poukazuje na to, že dnes by sa nemali skúmať príčiny zanechania nosenia kroja, ale treba zviditeľniť tie faktory, ktoré napomôžu jeho návrat do odievania. Samozrejme, mal by sa prispôsobiť dnešným pomerom a podmienkam. Staré ženy aj dnes pokladajú za dôležité, aby časti odevu boli vyhotovené z takých materiálov, ktoré sú pohodlné, ľahké a dajú sa dobre čistiť. Miesto dvoch-troch spodných sukieň si už obliekajú len jednu a nepohodlné úzke vrchné časti oblečenia si vymieňajú za širšie. Dnešný ľudový kroj už nie je totožný s krojom noseným na začiatku minulého storočia, lebo sa v ňom postupne uplatňuje úsilie o pohodlie.

Pri zachovávaní tradícií sú potrebné aj také veľkolepé mestské podujatia, ktoré združujú miestnych Slovákov. Malý Kereš je mesto, ktoré vie zabezpečiť podmienky na zachovávanie a zviditeľňovanie národnostnej kultúry. Tieto podujatia majú dlhoročnú tradíciu. Veľkolepé akcie organizuje predsedníčka miestnej slovenskej menšinovej samosprávy Zuzana Gmoserová. Podľa nej nie je ľahké koordinovať činnosť toľkých ľudí, organizovať podujatia a zabezpečovať financie.

Tradičné oblečenie okrem starých žien nosia i členovia miestneho slovenského ľudového speváckeho zboru, citarového orchestra a tanečnej skupiny Dúha. Spevácky zbor a citarový orchester vznikol v r. 1976. Vtedy mal 27 členov. Dnes je ich už iba 10. Väčšina členov je v dôchodcovskom veku. Pravidelne sa schádzajú, aby zabavili seba a iných. V repertoári majú viac ako sto ľudových piesní. Tieto takmer bez výnimky spievajú s pôvodným slovenským textom. Členovia zboru, ktorý už deväťkrát získal na kvalifikačných prehliadkach zlatú medailu, vystupujú vo vlastnom slávnostnom ľudovom kroji. Musím podotknúť, že v mnohých prípadoch farba šiat a vek nositeľa nie sú v súlade, veď pestrofarebné kroje boli charakteristickým odevom mladých žien. Haleny boli zhotovené podľa pôvodného strihu, ale z dnešných materiálov, aby sa dali ľahšie čistiť. Ale sukne a čepce sú pôvodné.

Slovenský ženský ľudový odev sa zachoval dodnes, hoci, každodenne ho používajú už len staršie ženy. Pracujú v ňom doma i vo viniciach, idú v ňom na trh. Aj dnes sa možno stretnúť v uliciach mesta so ženičkou v širokých sukniach. Na rozdiel od nich si členovia speváckeho zboru a tanečného súboru obliekajú kroj zdedený od svojich predkov len na zvláštne príležitosti, na vystúpenia a slávnostné podujatia. Nosia ho radi, dobre poznajú jeho súčasti, veď ho nosili ešte ich rodičia, ale už si nevedia predstaviť, aby v ňom chodili po ulici. Napriek tomu treba povedať, že majú veľké zásluhy na zachovávaní tradícií nosenia kroja ešte aj vtedy, keď to robia len prozaicky.

Počas sviatočných dní, na významné mestské programy, si našťastie ešte veľa dievčat oblečie ľudový kroj. Oni ho však už nepokladajú za svoj, oblečú si ho len kvôli folklórnemu programu. Už nepoznajú pravidlá ľudového odievania, ani význam farieb. Páčia sa im pekné, zvláštne šaty, ale pre nich neznamenajú viac ako kroj z inej oblasti, teda sú im úplne cudzie. Nevedia si predstaviť, že by nimi nahradili svoje pohodlné každodenné šaty.

Na záver svojej práce musím vyvodiť smutnú konzekvenciu. Keď zostarne a vymrie generácia, ktorá ešte nosí kroj, vtedy, žiaľ, úplne zmizne z ulíc Malého Kereša široká sukňa. Potom ju už nájdeme len v oblastných a miestnych múzeách a na starých rodinných fotografiách.. Práve preto treba urobiť všetko pre to, aby sa dlho zachoval aspoň na javiskách a nezmizol navždy z pamäti potomkov.

Literatúra

Bárth, Ján

1996. Salaše, dediny, mestá, Kalocsa

Flóriánová, Mária

2001. Maďarské sedliacke kroje, Vydavateľstvo Planétás, Budapest

Gáborjánova, Alice

1969. Maďarské ľudové odevy, Budapest

Dr. Meskó, Sándor (red.)

1989. Malokerešský ľudový odev. In.: Kiskõrös helytörténeti monográfiaája, Kiskõrös

Péterbenczová, Anikó

1990. „Kecele, kacó, zsámboki matyó”, Kner Nyomda, Budapest

Dr. Tábori, György - Táboriová

1979. Malokerešský slovenský ľudový odev (rukopis) Kiskõrös

Teplický, Ján

1880 - Opis poľnohospodárskeho mesta Malého Kereša