Ľudové noviny č. 9 / 2008

Prvýkrát v tomto roku a prvýkrát v novom sídle

Zasadalo Predsedníctvo Zväzu Slovákov v Maďarsku

V úvode svojho prvého tohoročného zasadnutia Predsedníctvo Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), ktoré sa konalo v novom sídle organizácie, mimoriadne pozitívne vyhodnotilo stretnutie s podpredsedom vlády SR Dušanom Čaplovičom a predsedníčkou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilmou Prívarovou. Mimoriadne si vážime tú skutočnosť, že pán Čaplovič pricestoval do Budapešti na pozvanie ZSM a svojim vystúpením znovu presvedčil o úprimnom záujme o slovenskú národnosť v Maďarsku. Tešíme sa aj priateľskej a plodnej spolupráci s predsedníčkou ÚSŽZ a splnomocneným veľvyslancom SR v Budapešti Jurajom Migašom.

Predsedníctvo okrem iného vyhodnotilo činnosť ZSM za rok 2007 a schválilo návrh činnosti na rok 2008. Hlavným kritériom pre ďalšiu činnosť ZSM sú závery XIII. zjazdu ZSM: zjednocovať, združovať a motivovať svoje členstvo, s mimoriadnym dôrazom na mladú generáciu, spolupracovať so slovenskými samosprávami, spolkami doma i v zahraničí. Tieto aspekty sa odzrkadľujú aj v celoročnom pláne činnosti. Podujatia hovoria samé za seba. Napriek tomu, že ZSM nemá svoj aparát a opierať sa môže len a len na svojich členov, uskutoční rad podujatí... Potvrdí tým už viackrát spomínanú skutočnosť, že práca miestnych spolkov a zdužení je náš obrovský kapitál, ktorý sa nedá vyjadriť číslami.

Kalendár podujatí ZSM

Slovenská gazdinka

29. marca (Budapešť)

Regionálne stretnutia s predstaviteľmi miestnych pobočiek ZSM

Marec - apríl

Regionálne kolá celoštátnej súťaže Slovenské spievanky a veršovačky

25. apríla (Šalgótarján)

9. mája (Veňarec)

16. mája (Seď)

23. mája (Čabačud)

Celoštátne kolo - Slovenské spievanky a veršovačky

30. a 31.mája (Budapešť)

Medzinárodná prehliadka Mladé slovenské talenty

Budapešť 30. a 31.mája

Národopisný tábor Spoznaj svoje korene

Jún (Hronec)

Po stopách svojich detí

Minitábor na Slovensku pre rodičov víťazov súťaže Slovenské spievanky a veršovačky

September

Škola v prírode na Slovensku Poznaj svoje korene

September - október

Doškoľovanie pre vedúcich speváckych spolkov a folklórnych skupín

11. až 13. júla (Detva)

Celoštátny folklórny festival Slovákov v Maďarsku

30. júla (Banka)

Celoštátne stretnutie slovenskej národnostnej mládeže

Júl (Matra)

Celoštátna súťažná prehliadka speváckych a folklórnych skupín Slovenský škovránok

5. a 6.septembra (Dunaeďház)

Celoštátne stretnutie ZSM

6. a 7. novembra

Pripravovaná súťaž o titul Kultúrne dedičstvo Slovákov v Maďarsku

Upozornenie

Nová adresa ZSM

Zväz Slovákov v Maďarsku

Budapešť

Nagymező utca 49.

PSČ: 1065

„Čítať“ už iba fotografie?

Náš kalendár na rok 2008 - Aký je a aký by mal byť?

Veľká škoda, že nás nedávno opustil na Slovensku žijúci niekdajší Pitvarošan, učiteľ a básnik Štefan Hudák, ktorý tak usilovne prispieval do našich novín a každoročne hodnotil aktuálny Náš kalendár (Nk). Teraz, po jeho odchode, tu vzniklo akési prázdno, akoby to po ňom nemal kto robiť. Zatiaľ vyšla len krátka, trošku oneskorená správa o tom, že Náš kalendár 2008 už vyšiel (1. a 5. č. Ľudových novín). Ak ho však mienime aj predať, mal by sa včas dostať k čitateľom. Navyše by mal byť zostavený na základe vopred vypracovanej, dobre premyslenej koncepcie. Mal by byť zrkadlom situácie našej národnosti, zbierkou najdôležitejších udalostí a výsledkov za uplynulý rok. Mal by byť hodnoverný, vzácny a zaujímavý.

Náš tohtoročný kalendár je venovaný tematike našich slovenských národopisných zbierok. Navonok je vzhľadný, obal má farebný a obsahuje už tradične 200 strán. Na titulnej strane vidíme impozantný Slovenský sedliacky dom v Malej Náne, na zadnej strane mapu Maďarska s našimi slovenskými národopisnými zbierkami. Na kvalitnom bielom papieri sa dobre uplatňujú farebné fotografie budov slovenských ľudových zbierok. Spolu s kalendárnou časťou zaberajú prvých 28 strán. To sú jeho klady. Rušivo na mňa zapôsobila „firemná“ tabuľa Pamiatkového domu v Orosláni: TÁJHÁZ. Na väčšine budov tabuľu nevidno, ale podľa solídne napísaného úvodníka predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Jána Fuzika aj v Kestúci toho času vyložili tabuľu: FALUMÚZEUM. Ak chceme robiť dojem, že ide o slovenské inštitúcie, nápisy by mali byť v slovenčine a pod nimi aj v jazyku väčšiny (a nikdy nie naopak!). Ak sa v Kestúci už používa názov Dedinský dom - Petrik József Faluház, aj to je čudné, veď zakladateľ a prvý správca tohto národopisného domu Jozef Petrík, rodený kestúcky Slovák a učiteľ slovenčiny, by naozaj ani posmrtne nemal byť pasovaný na „Józsefa“. Je dobré, že kalendár obsahuje spomínaný úvodník, ktorý upozorňuje, že názvy zbierok, aj názvy vystavených predmetov „by mali byť uvedené aj v slovenčine“, ale aj „sprievodný text správcu múzea by mal byť slovenský“. Tento správny názor by však bolo treba aj pretaviť do života, aby skutočnosť neprotirečila písanému slovu. Aj Náš kalendár by mal na to upozorňovať.

Aj keď uvedená správa o ročenke CSS tvrdí, že „Redakcia nezabudla ani na literárne ukážky“, spokojní ani z tejto stránky nemôžeme byť. Literatúra je v ňom prezentovaná až príliš skromne. Po jednej básni má Gregor Papuček, Juraj Dolnozemský a Michal Divičan. A kde je Alexander Kormoš? Veď uverejnil vzácne básne aj behom roka 2007! Kde je Eva Fábiánová, Michal Blaško, a kde sú naši ľudoví tvorcovia Michal Čičeľ, Juraj Šóti a ďalší? Aj napriek katastrofálnej situácii nášho literárneho živorenia, ešte stále máme aj aktívneho prozaika. Už len jedného jediného! Zoltán B. Valkán tvorí, uverejňuje. Ale prečo nemá miesto v Našom kalendári?! Nemá v ňom patričné miesto ani Detský kútik. Vari nepotrebujeme v našej ročenke básne pre deti, čítanie pre najmenších, ktoré by poskytlo pomoc učiteľkám materských škôl? Zato v kalendári je až 120 fotografiami preplnených strán s krátkymi podpismi. Chce to byť predobraz našej blízkej budúcnosti, keď Slováci v Maďarsku budú vedieť „čítať“ už iba fotografie? Veľa rôznych kalendárov som už videl, ale takýto ešte nie. Treba dodať, že sú medzi nimi aj slabé fotografie (napr. str. 109, 120, 145, 164, 169, -...) a zavádzajúce, nepravdivé informácie. Mali by sme sa konečne naučiť aspoň názvy škôl, v ktorých sa deti slovenských rodičov učia, a nepoužívať hlava-nehlava výraz „slovenská“. Je predsa nonsens, aby niekto tvrdil, že „V Slovenskej základnej škole v Mlynkoch už siedmykrát usporiadali... zábavný večierok s názvom SULI-BULI“ (s. 152). Ani „SULI-BULI“ nie je slovenský termín a slovenská škola v Mlynkoch bola zrušená ešte roku 1888. Od tej doby až dodnes je tam škola maďarská. Na s. 155 sa opäť píše o „slovenskej škole v Novom Meste pod Šiatrom“. Len kvôli hodnovernosti som si stiahol názov tejto školy z internetu: Magyar-Szlovák Két Tanítási Nyelvű Nemzetiségi Általános Iskola és Kollégium. Takto sa volá a takto sa v nej aj vyučuje. Je nesprávne aj to, ak píšeme o žiakoch „Materskej a základnej školy, gymnázia, odbornej školy a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti“ (s. 147). Vieme dobre, že aj „békeščabianska slovenská škola“, ba aj „budapeštianska slovenská škola“ na všetkých stupňoch vyučujú, žiaľ, dvojjazyčne.

Páči sa mi článok Slováci majú svoj kostol v Betleheme (s. 125). Aspoň že tam. Škoda, že je to tak ďaleko. Mali by sme však písať aj o tom, že tu, v Maďarsku, nemáme ani jeden. Mohol niekto na túto tému urobiť rozhovor napr. s mons. Péterom Erdőom do Nášho kalendára. To by bolo pre nás zaujímavejšie než článok o jeho pobyte v Petrohrade. Bol som ako obarená hus, keď som si našiel fotografiu o bratislavskom podujatí J. Hambergerovej (s. 53), o ktorom som písal v Ľudových novinách kriticky, a ktoré sa tu prezentuje priaznivo! Takéto huncútstva by sa v našej ročenke nemali robiť. Nakoniec by som ešte pripomenul: je pekným gestom pozdraviť v kalendári našich významných jubilantov, ale prečo až o rok po uplynutí ich jubilea?! (s. 47).

Samozrejme, lajster nie je úplný. Chcel som len naznačiť, že taká významná publikácia akou nesporne je, alebo by mal byť Náš kalendár, by mala inak vyzerať. Zaslúžil by si viac tvorivej práce, viac starostlivosti, mal by byť objektívnym zrkadlom stavu našej národnosti.

Gregor Papuček

Slovensko v 16. - 19. storočí

Niečo viac ako obyčajná výstava

Je to potrebná, prepotrebná výstava. Hlavne tu, v Maďarsku, ale aj u nás doma, v Európe (tej západnej) a vôbec na celom svete, kde o nás málo vedia. A hneď vám poviem, prečo! Cestou na výstavu rozmýšľam o jej názve: Slovensko v 16. - 19. storočí a nechtiac sa mi do mysle votrie otázka: Aké Slovensko? Bože, veď kde bolo ešte vtedy Slovensko! Že kde bolo? No predsa Tam bolo!

Nie som plačlivý typ, no tu, v Maďarsku mi už neraz pri „krčmových“ debatách do plaču bolo. Zvlášť vtedy, keď boli témou debaty dejiny Slovenska. Mám Maďarov rád, aj viem slušne po maďarsky, ale tá ich vlastnosť (nech mi prepáčia za zovšeobecňovanie) všetko si privlastniť, premenovať, pomenovať po svojom, proste pomaďarčiť, mi lezie hrozne na nervy. Len na pojem Uhorsko nie a nie niečo vymyslieť. Je to Maďarsko, a basta!

„Aké Maďarsko?“ vravím ja.

„Aké Slovensko?“ vravia oni.

Tak sa vadíme a spoločne popíjame až do záverečnej. A to sme spolu žili (a opäť spolu žijeme) takmer tisíc rokov. Máme proste spoločné dejiny. Alebo aj tie sa dajú privlastniť? Historici, čo vy na to? Tak nazdravie! Záverečná, practe sa už všetci domov!

Výstava je umiestnená v dôstojných priestoroch Kultúrneho strediska v meste Békés. Pokojné? Mierové? Hlavne symbolické. Privíta nás riaditeľka strediska Hajnalka Sz. Beneová a expozíciu otvorí riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Kurucz. V pamäti mi zostáva, že sa máme koncentrovať v našich spoločných dejinách na to, čo v nich bolo dobré, na to, čo nás spája a nie rozdeľuje. Po rozpade manželstva je to už asi zbytočné. V prípade našich štátov by to však mohlo pomôcť. Kurátor - PhDr. Pavol Komora zo Slovenského národného múzea nám so zanietením priblížil výstavu, ktorá má jednoduchý cieľ: predstaviť Slovensko a Slovákov v rámci uhorských dejín v 16. - 19. storočí. Na pätnástich paneloch nájdeme „skrátené dejiny Slovenska“, z ktorých vyplýva, že tento malý, usilovný a odolný národ si dokázal aj napriek silným tlakom v multietnickom Uhorsku vydobyť svoje postavenie a premeniť ho neskôr do podoby štátotvorného národa (15. panel). Je zvlášť potešujúce, že výstavu, ktorá putuje po svete len dva roky a má anglickú, francúzsku, nemeckú a slovenskú verziu, videli v 30 mestách 15 štátov. Jej organizátorom je Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo zahraničných vecí SR a Slovenské národné múzeum. V apríli tohto roku sa predstaví(-me) aj v Strasburgu. V Maďarsku ju mali možnosť vidieť iba v Segedíne.

V Békešskej župe je to v krátkom čase už druhá výstava, ktorá prezentuje Slovensko, a bol by v tom čert, keby to nemal na svedomí generálny konzul SR v Békešskej Čabe Ján Süli so svojou manželkou Juditou. Na výstave sme stretli aj uznávaného historika Štefana Tótha, Annu Ištvánovú, primátora mesta Békés Gábora Izsóa, mnohých občanov a žiakov tunajších škôl. Všetkých nás pohostil predseda Slovenskej samosprávy mesta Békés Ján Feledi. Ďakujeme!

Pavol Žibrita

Čaba sa zabávala

Posledný fašiangový týždeň bývajú v Čabe bohaté programy. Na svoje si prídu deti i dospelí. A aká by to bola Čaba, keby sa na ulici nekonala pravá

Čabianska zabíjačka

Ešte dobre, že Brusel a Štrasburg sú ďaleko a komisári EÚ sem nedovidia. Neviem si predstaviť takéto voľačo na uliciach týchto miest. Ale aj to je možné, že keby sem zavítali a ochutnali dobroty, ktoré pripravili členovia čabianskeho Klobásového klubu na čele s jeho predsedom Z. Uhrinom, zaviedli by niečo podobné aj v Bruseli. Pravda, nesmeli by to byť vegetariáni. Jedno je však isté, že o takých vynikajúcich pečených klobásach, aké škvrčali na panvici v sobotu na pešej zóne v Čabe, sa komisárom v Bruseli ani len nesníva. Aby bola zábava, veď sú fašiangy, každý si tú „svoju“ klobásu mohol sám „napraviť“ a potom na mieste upiecť a zjesť, alebo odniesť domov. Neodolali sme ani my, ale bolo sa nám načim ponáhľať, lebo popoludní sa chystala v Dome mládeže

Čabianska svadba,

ktorú sme skutočne nemohli vynechať. Keď sme prišli na miesto, stoly už boli prestreté a svadobníci sa pomaly schádzali. Všade vládol organizovaný chaos, ako to už na takýchto podujatiach býva, len pani Ančinová, ktorá to všetko spískala, nestrácala hlavu. Veď prečo by sa mala báť, keď svadbu zverila tomu najpovolanejšiemu - starejšiemu ženícha. Voľakedy bola na Čabe funkcia starejšieho veľmi vážená a mohol ju vykonávať len striedmy a zodpovedný človek. Tento starejší (poznáme ho dobre), sa nám však taký nevidel. Miesto toho, aby svadobčanov viedol k striedmosti, veselo si s nimi pripíjal. Možno preto, že to bolo neplánované a nik nevedel, čo má robiť (okrem nevesty a ženícha, ktorí sa silou-mocou chceli vziať), pripadali nám ďalšie udalosti ako na skutočnej svadbe. Kde sa vzal, tu sa vzal, vtrhol do sály svadobný sprievod s muzikou a starejší sa ešte raz snažil odhovoriť mladého od svadby so staršou nevestou. Ale ten sa nedal a vraj aj keby mala drevenú nohu, sklenené oko a ešte pár rokov navyše, i tak by si ju vzal. Nedalo sa nič robiť, šlo sa na pytačky. Rodičov nevesty nakoniec obmäkčili až tieto slová starejšieho:

Je to rúči chlapec,

a už sa viac nechce skrývať za pec.

Je robotný a usilovný

a už nechce byť viac slobodný.

V dome vraj peknú djouku máte,

a on sa tu teraz trasie,

či mu ju ta dáte.

Ale to vám vravím,

veľa času na rozhutovania nimáte!

Misí to byť hned teraz,

lebo sen k vám už neprídeme druhý raz!

Pravdaže, otecko hneď s radosťou súhlasil a sobášu už nič nestálo v ceste, len pán farár (a ten bol ozajstný, verte mi!). Aj on sa nadarmo pokúšal odhovoriť ženícha od tohto unáhleného kroku, ale keď nevesta farárovi sľúbila, že svojho budúceho muža v posteli všetko naučí, vykonal, čo vykonať mal.

Keď už bola „ruka v rukáve“ mohla začať skutočná zábava. Najprv musela nevesta so ženíchom pozametať črepiny z rozbitého taniera, ktorý sa nechcel ani za svet rozbiť a iba skákal, akoby bol z gumy. Potom jedli mladomanželia polievku so zviazanými rukami a keď nepozornému ženíchovi uniesli nevestu a on si ju musel vykúpiť, lebo inak by prvá noc s ňou pripadla starejšiemu, bola zábava už v plnom prúde. Ušlo sa aj svokre, ktorej novopečený zaťko prišil gombík na „cecky“, odkiaľ ho svokor musel odhryznúť. Keď bola nevesta na predaj, svadobníci sa už nedali zastaviť. Každý ju chcel vyzvŕtať, veď platiť sa mohlo kadečím. Dobré bolo vínko aj muzika (aj domáce pálenô) a keď sa z nevesty stala žena, všetci sme ju živým vláčikom, ktorý musel prekonať prekážky, odprevadili na svadobnú cestu. Aj keď nevesta so ženíchom odišli, domov sa veru ešte nikomu nechcelo. „Voľakerje ňaničke omladle“ aj o 20-30-40 rokov! Možno to bolo tak aj preto, že starejší viedol celú svadbu po „čabiansky“, práve tak, ako to bolo zvykom za čias ich mladosti. To iba voľaktorí frfľali, že nič nerozumejú a ja neviem načo „tan todi“ prišli, lebo my ostatní sme sa zabávali naozaj veľmi dobre. Boli by sme tancovali až doteraz, keby nás nebolo zmohlo víno a tie „staršje ženičke“.

(pž)

Na javisku ako doma

Premiéra Slovenského divadla Vertigo

Milovníci slovenského divadla v Maďarsku mali minulý týždeň dva sviatočné dni. Pozvánka ich invitovala na premiéru profesionálnej zložky Slovenského divadla Vertigo, ktorá pre nich tento krát pripravila inscenáciu hry súčasnej slovenskej autorky Tatiany Kusej A čo ja, miláčik? Počas sledovania príbehu o netradičnom trojuholníku dvoch žien a jedného muža sa cítili v Slovenskom inštitúte doma snáď ešte viac ako inokedy. Predvedená komédia totiž majstrovsky načrtla jeden z každodenných problémov manželského života v našom uponáhľanom svete, v ktorom sa manželia, ani nevediac ako, čoraz viac odcudzujú. Autorka, ale aj riaditeľka divadla, dramaturgička Daniela Onodiová a režisér András Dér sa postarali o to, aby sa publikum výborne zabavilo. Ich zámery v plnej šírke realizovali hlavní aktéri hry, ktorých jednotlivé scény inšpirovali k výberu hudobných vstupov pozostávajúcich zo slovenských a českých šlágrov. Obecenstvu dobre známa Denisa Dérová sa po celom rade postáv pôvabných žien tentoraz predstavila v novej úlohe: presvedčivo stvárnila prepracovanú a zanedbanú manželku, sedemkrát ocenenú prekladateľku (Margita). O priazeň svojho muža musela bojovať s mladučkou a sexi Ági Gubikovou (Skarlet), ktorá sa vo Vertigu predstavila prvý raz. Celkom neznáma priaznivcom filmu v Maďarsku však nie je, veď na tohoročnej Prehliadke maďarských filmov získala hlavnú cenu za herecký výkon. Novou tvárou pre nás bol aj herec Juraj Benčík (Bohuš) z Bratislavy, o ktorého tieto dve ženy bojovali. Na pozadí hlavného motívu hry sa odkrýva problematika spolunažívania v manželstve, zanedbávanie partnera. Svoje rady pre ženy zhrnie Skarlet v hesle „Krása, sex a dobrá strava manželstvu vždy základ dáva“. V závere hry však nastupuje ďalší muž, Zsolt Dér. Prichádza zachrániť Margitu, ktorá obetovala svoju kariéru až sa z nej stala zanedbávaná super manželka. Ponaučenie? Manželstvo je ako váhová hojdačka. Stabilitu, pokoj a harmóniu možno dosiahnuť len vtedy, keď nielen prijímame, ale aj dávame.

Správu o zábavnom, často až grotesknom a zároveň poučnom predstavení rozniesli do sveta účastníci premiéry a utorkového predstavenia - Slováci z Budapešti, členovia vlani vyznamenaného pávieho krúžku zo Santova, Mlynčania, Kestúčania, Čívania, Tardošania a Sílešania. Spolu s nimi sa výborne zabavili aj veľvyslanec SR v MR Juraj Migaš, predseda CSS Ján Fuzik, ako aj rodinní príslušníci a priatelia tvorcov predstavenia. Premiéru poctili svojou prítomnosťou autorka Tatiana Kusá a Štefan Korenči z partnerského bratislavského Divadla AHA, ktorý režíroval predchádzajúcu hru Vertiga Matka.

(br)

O aktivitách v oblasti divadelníctva

Je už zaužívanou tradíciou, že niekoľko týždňov, resp. mesiacov pred celoštátnou prehliadkou slovenského detského divadla Deti deťom, ktorá sa obyčajne koná v polovici apríla, sa vedúci prihlásených súborov zídu na informačno-odbornom stretnutí, kde sa ich prípadným ťažkostiam a otázkam venuje stála účastníčka našich divadelných aktivít, odborníčka zo Slovenska, Elena Bakošová. Začiatkom februára sa na porade, ktorá sa od tohto roku následkom nového systému deľby práce medzi Celoštátnou slovenskou samosprávou a Slovenským divadlom Vertigo bude konať pod záštitou divadelnej inštitúcie CSS, zišli pedagogičky, vedúce súborov z Budapešti, zo Sarvaša a zo Slovenského Komlóša.

Z pripravovaných predstavení o práci Budapešťanov referovali učiteľky, vedúce tamojšieho dramatického súboru Miroslava Kovácsová a Marta Ondrejová. Ich autorská inscenácia, ktorá v prípravnej fáze nesie názov Naša rozprávka, je vytvorená pomocou fantázie detí a pomocných pedagógov. Skladá sa z troch samostatných príbehov stavaných na troch prísloviach, ktoré však spájajú spoločné črty (napr. charaktery hlavných postáv). Po porozprávaní deja a opise šikovných riešení na javisku, akými sú napr. personifikované kulisy, keď deti zahrajú nielen jednotlivé postavy, ale aj predmety v sedliackom dvore, resp. zriadenie domu, režisérky dostali od lektorky cenné rady do ďalšej práce s inscenáciou. Pani Bakošová napr. uviedla, že v detskom divadle je snáď najťažšie vyriešenie expozície, vybudovanie dramatického napätia. Je dôležité dbať o to, aby v expozícii nebola prezradená celá podstata deja, pritom lepšie je to najpodstatnejšie odohrať, a nie vyrozprávať. Pri dokončení jednotlivých príbehov v rámci inscenácie je vhodné riešenie štronzom, resp. pri prechode z jedného príbehu do ďalšieho môže mať významnú úlohu chór, alebo tá istá pesnička, melódia, vždy v inom štýle.

Zdokonaľovaniu sa v „remesle“ vedúcich súborov, resp. pedagogičiek dramatickej výchovy slúžili aj akreditované školenia Celoštátnej slovenskej samosprávy s názvom „Dramatická výchova, základy detského a bábkového divadla pre slovenských pedagógov“.

- V budapeštianskej slovenskej škole sa opäť rozbehla práca dramatického krúžku, - informovala učiteľka Marta Ondrejová. - Nie je to ľahká práca, robiť všetko od výberu predlohy po premiéru, takže sme sa na ňu podujali spolu s kolegyňou. Deti motivovali hlavne tí žiaci, ktorí boli v letnom divadelnom tábore a porozprávali spolužiakom, čo všetko sa tam udialo. Nadhodí sa vo mne otázka, či by inscenáciu, ktorú naštudovali v tábore a predstavia ju na prehliadke, nemohli predstaviť aj viackrát? Určite by to ešte viac motivovalo deti, keby ju videlo čo najviac divákov, nehovoriac o skúsenostiach, ktoré by deti nadobudli. Doškoľovania a kurzy pre nás, pedagógov, sú dôležité hlavne preto, lebo na nich dostávame nové nápady a spoznávame nové odborné prístupy. Klobúk dolu pred odborníkmi, ktorí nás učia, dostali sme od nich veľmi veľa, ale bolo by dobré spoznať aj ďalšie smery v divadelníctve.

- Poznatky získané na tomto doškoľovaní využívam predovšetkým na vyučovacích hodinách, - povedala nám učiteľka slovenčiny z Čívu Mária Jurkovičová. - V škole som zatiaľ nezaložila slovenský divadelný súbor. Jednak okrem vyučovacích hodín máme rad ďalších aktivít, stále trpíme nedostatkom času. Po druhé, nechcela som spraviť krúžok iba preto, aby som odbavila jednu úlohu. Keď niečo robím, chcem to robiť na úrovni, zaujíma ma aj hĺbka vecí. Na kurze som získala nové priateľstvá, rozhodnejšie vystupovanie na verejnosti a odvtedy mám menšiu trému, než predtým...

Ildika Záluská z Mlynkov, pôvodom zo Slovenského Komlóša, pracuje v maďarskom stredoškolskom internáte v Budapešti:

- Na tzv. skupinových zamestnaniach, ktoré sú na našom internáte povinné, občas využívam dramatické hry, ktoré som sa naučila na slovenskom doškoľovaní. Ešte pred absolvovaním doškoľovania sme spravili dve inscenácie, v súčasnosti však nemám súbor. Popri iných povinnostiach nemám momentálne čas na založenie súboru, pravdu povediac, stredoškolákov je veľmi ťažké motivovať. Nechcem to však zvaliť na nich, keby som ja, resp. my, pedagógovia, im ponúkli niečo výnimočne zaujímavé, určite by sa zaangažovali... Ja pracujem v maďarskom prostredí, na kurze som sa zúčastnila vyslovene z vlastného záujmu, teda nedelegovalo ma moje pracovisko. Prežili sme tam veľmi pekné dni. Na kurze z nás niečo dostali, čo bolo aj pre nás nové... Bola to asi hravosť, ktorá bola v nás hlboko skrytá. Z týchto iskier sa zrodili zaujímavé a zábavné veci...

- Okrem prípravného semináru a samotnej prehliadky Deti deťom chceme pokračovať aj v organizovaní akreditovaných kurzov dramatickej výchovy, k čomu však je potrebné opäť získať povolenie od Ministerstva školstva a kultúry MR, jeho platnosť totiž v roku 2007 vypršala. Samozrejme, aj naďalej budeme usporadúvať divadelné tábory pre slovenských žiakov, okruh však plánujeme rozšíriť aj o študentov stredných a vysokých škôl. Aj tieto tábory, ako aj workshopy pre ochotníkov Slovenského divadla Vertigo (SDV), už tradične usporadúvame na Slovensku. Popri klasických aktivitách SDV (príprava inscenácií a ich predstavenia na slovenskom vidieku, prijatie divadiel zo Slovenska, šírenie detských predstavení) od tohto roku bude naša inštitúcia organizátorom aj známeho filmového seminára a spoluorganizátorom celoštátneho predvianočného stretnutia detí - informovala nás o novom systéme rozdelenia úloh v oblasti divadla a filmu riaditeľka SDV Daniela Onodiová.

(csl)

Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku 15-ročná

Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku usporiadala 16. februára pri príležitosti 15. výročia svojho vzniku slávnostný národnostný program. Prítomných v mene organizátorov pozdravili vedúca jubilujúcej organizácie Júlia Borguľová a členka Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Ildika Očovská. Zvlášť privítali generálneho konzula SR Jána Süliho, parlamentného poslanca Norberta Erdősa, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženku Egyedovú Baránekovú, predstaviteľa Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Attilu Várfalviho, predsedu Výboru pre národné a etnické menšiny Valného zhromaždenia Békešskej župy Pétera Tolnaiho, predsedníčku Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helenu Čičeľovú, primátora mesta Pavla Mikuláša Červenáka a všetkých prítomných. Na oslavy jubilea pozvali aj predsedníčku Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilmu Prívarovú, ktorá sa však z dôvodu iných pracovných povinností slávnosti nemohla zúčastniť. Poslala však pozdravný list, v ktorom poďakovala jubilantom za dlhoročnú tvorivú prácu. Zaželala Slovákom v Poľnom Berinčoku a ostatným obyvateľom mesta krásny zážitok zo slávnostného programu a do budúcnosti priateľskú a pokojnú atmosféru spolužitia a veľa príležitostí na vzájomné kultúrne obohatenie.

Po privítaní predviedli krátky program, spočívajúci zo slovenských ľudových piesní a básní miestni škôlkári, žiaci základnej školy a skupina mažoretiek.

- Uplynulo 15 rokov. V živote našej organizácie je to slávnostná príležitosť, - začala svoj slávnostný prejav predsedníčka organizácie Júlia Borguľová. - Mali sme veľa zážitkov, na ktoré si môžeme spomínať. Vymenovanie našej činnosti by trvalo dosť dlho, preto mi dovoľte spomenúť len niektoré z akcií. Našu organizáciu založilo 12. novembra roku 1992 45 členov miestneho slovenského klubu ako členskú organizáciu Zväzu Slovákov v Maďarsku, ktorá o štyri roky požiadala o registráciu. Viedol ju prvý predseda Juraj Šávolt. Po ňom prevzala vedenie Ildika Očovská a v roku 1999 Júlia Borguľová. Počet členov z roka na rok rástol. V rámci organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku pôsobia dve skupiny: slovenský ľudový spevácky zbor a klub ochranárov slovenských tradícií, pomocou ktorých pestujeme a zachovávame slovenské tradície. Zúčastňujeme sa na mestských akciách, úzko spolupracujeme so slovenskou samosprávou, s evanjelickou cirkvou II. obvodu, so škôlkou na ulici Zoltána Kodálya, so Spolkom pestovateľov nemeckých tradícií a s mestským klubom dôchodcov. Pravidelne sa stretávame so Slovákmi v župe, ale navštevujeme aj krajanov v Miške, Malom Kereši a Dunaeďháze. Priateľské styky máme s mestami na Slovensku - s Kolárovom, Topoľčiankami a Brezovou pod Bradlom, - konštatovala pani Borguľová.

- Naša organizácia finančne i morálne podporila vydanie zbierky miestnych ľudových piesní a knihy Mihálya Kőrösiho o živote Somu Petricsa Orlaiho. Takisto sme podporili prezentáciu filmu Jadvigin vankúšik, nakrútený podľa románu Pála Závadu. V klubovni na Jesenského ulici sme usporiadali rad výstav, napr. Plody a plodiny, Krojované bábiky či Slovenské tradičné predmety. Boli sme spoluorganizátormi regionálneho kola súťaže Zväzu Slovákov v Maďarsku Slovenské spievanky a veršovačky a kvalifikačnej súťaže slovenských ľudových speváckych zborov. Okrem toho sa u nás uskutočnilo zasadnutie národnostného výboru župnej samosprávy a stretnutie vedúcich predstaviteľov Organizácie dolnozemských Slovákov. Tanečníci umeleckej školy „Leg a láb” si s našou pomocou osvojili slovenské ľudové tance. S cieľom predstaviť našu činnosť sa občas hlásime v žurnále mestskej káblovej televízie. Sme hrdí na to, že naše podujatia natočila aj slovenská redakcia Maďarskej televízie v Segedíne.

Ako som už spomenula, naša organizácia úzko spolupracuje so slovenským ľudovým speváckym zborom. Podporujeme jeho vystúpenia, programy i obnovovanie krojov, k čomu nám vlani prispela aj Verejná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku Lipa. Vystúpenia zboru sú na vysokej úrovni, za čo môžeme ďakovať Irene Szabóovej. Predstavil sa takmer v každej Slovákmi obývanej obci v Maďarsku, ale aj v zahraničí, - povedala J. Borguľová.

Po prejave predsedníčky Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku nasledovala druhá časť kultúrneho programu, v ktorom okrem miestneho speváckeho zboru vystúpili speváci z Kétšoproňu, Čabačudu, Slovenského Komlóša a Békešskej Čaby. Za prednes prekrásnych slovenských a maďarských piesní ich diváci odmenili búrlivým potleskom.

(aszm)

Klub slovenských dôchodcov bilancoval

Sála Slovenského inštitútu sa naplnila ľuďmi v zrelom veku. Zišli sa tam členovia budapeštianskeho Klubu slovenských dôchodcov, aby vyhodnotili svoju minuloročnú činnosť a schválili plán práce na rok 2008.

Členov klubu pozdravil riaditeľ hostiteľskej inštitúcie Milan Kurucz, ktorý vyslovil potešenie nad tým, že inštitút je dejiskom významného rokovania budapeštianskych slovenských dôchodcov.

Na úvod valného zhromaždenia predseda klubu Ladislav Petro privítal prítomných a zagratuloval básnikovi Gregorovi Papučkovi, ktorý nedávno prevzal od prezidenta Slovenskej republiky Rad Bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy pri organizovaní národnostného života Slovákov v Maďarsku. Po odovzdaní symbolického darčeka si účastníci valného zhromaždenia spoločne spomenuli na zosnulých členov klubu.

V správe o činnosti Klubu slovenských dôchodcov, ktorý pôsobí popri Slovenskej samospráve Budapešti (SSB), pán predseda konštatoval, že vlani navštívili Kiscelliho múzeum, zúčastnili sa na rôznych výstavách, vyhľadali slovenské obce Pilíš a Čemer, vybrali sa na výlet do Dunaújvárosu a do Tury. Z radu akcií vyzdvihol návštevu Blatnohradu, kde sa poprechádzali v historickom parku a pripomenuli si slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a sv. Metoda, ako i kniežatá Pribinu a Koceľa. Výlet na Slovensko sa podarilo zrealizovať s niekoľkomesačným meškaním. Pri organizovaní im pomohla slovenská samospráva XIV. obvodu. L. Petro sa podrobne zmienil o hospodárení klubu. SSB mu poskytla 200 000 forintov, od maďarského parlamentu dostal tiež 200 000 forintov, Celoštátna slovenská samospráva mu zabezpečila cestu do Blatnohradu v hodnote 40 000 forintov, z členských príspevkov bol príjem 77 000 forintov a z úrokov 10 000 forintov. Celkovo činil rozpočet klubu 527 000 forintov. Pán predseda sa zároveň poďakoval tým členom, ktorí sa podieľali na úspešnom realizovaní minuloročných programov a oznámil, že vypršal mandát predsedníctva, preto treba zvoliť nové vedenie. Členovia jednohlasne znovu zvolili za predsedu Ladislava Petra, za podpredsedu Františka Zelmana a za pokladníčku Ruženu Czifrovú.

Po voľbách nasledovalo schválenie plánu činnosti na tento rok. Navrhovaná pestrá paleta programov (napr. návšteva Kriminalistickej výstavy a panoptika pri Citadele, odhalenie pomníka v Blatnohrade, výstava Hedvigy Kotasekovej v Stoličnom Belehrade /Székesfehérvár/, výlet do Veľkej Tarče, Dabašu-Šáre, na Slovensko) sa stretla s pozitívnym ohlasom v kruhu členov. Pán predseda s radosťou konštatoval, že tohoročný program obohatia dosiaľ chýbajúce prvky, ktoré značne spestria klubový život. V evanjelickom klube sa postupne vytvárajú vhodné podmienky pre kreatívnu činnosť členov klubu. V pekne upravenej pivničnej miestnosti pôsobí krúžok ručných prác, časom tu bude možné hrať karty, šach, alebo premietať filmy, aby sa do tunajšieho života mohli zapojiť i muži. Oficiálna časť rokovania sa skončila tradičným obdarovaním najaktívnejších členov klubu. Valné zhromaždenie budapeštianskych slovenských dôchodcov sa skončilo pohostením.

(aszm)

Zachovávanie slovenčiny

- prejav úcty voči rodičom

Lujza Ladányiová Galušková z Novej Huty

- Zo šiestich súrodencov ja, najmladšia, som jediná ďalej študovala. Môžem za to ďakovať predovšetkým tomu, že ako 12-ročnú ma spolu s inými mojimi rovesníkmi z okolia zapísali rodičia do slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. Do piateho ročníka som chodila do školy tu, v rodnej obci, ale tu sme sa vtedy neučili po slovensky, - začala nám rozprávať o svojom živote Lujza Ladányiová, rod. Galušková, učiteľka slovenčiny na dôchodku z Novej Huty (Bükkszentkereszt). - Robili tu vtedy, začiatkom 50. rokov, veľký nábor, len z Novej Huty odišlo do Nového Mesta 25 detí a veľa ich bolo aj zo susedných slovenských dedín. Sľúbili nám, že budeme mať dobré podmienky a lepšie možnosti ďalej študovať na stredných školách. Skutočne to tak bolo. Prvýkrát sme prišli domov na Vianoce. Rodičia ma skoro nespoznali, pretože keď som odchádzala, bola som oveľa chudšia. Mám veľmi pekné spomienky na tieto roky. V škole nás nabádali k tomu, aby sme si jazyk a kultúru svojich rodičov cenili a zachovali. Bol to predovšetkým pán učiteľ Petik (neskoršie, keď som už učila, bol inšpektorom slovenčiny v našej župe) a manželia Karasovci, ktorí nás naučili krásne slovenské tance a piesne. Vystupovali sme hlavne v malých slovenských dedinkách v Zemplíne, - zaspomínala si pani Ladányiová na svoje školské roky.

Z Nového Mesta viedla jej cesta do Budapešti, do slovenského Učiteľského ústavu J. Á. Komenského: - Bolo pre nás prirodzené, že pokračujeme v štúdiách na slovenskej strednej škole a tri dievčatá (Ildika Császáriová, Klára Halászová a ja), prvé lastovičky z našej dediny - chlapci už aj predtým odchádzali študovať - sme sa chceli stať učiteľkami. Rodičia mali obavy pustiť nás do veľkomesta a tiež nechceli, aby sme náhodou zažili neúspechy. Dopadlo to však dobre. Aj v Budapešti sme mali vynikajúcich pedagógov a aj na tejto škole sme sa mohli zapojiť do práce úspešného speváckeho zboru a ľudového tanečného súboru. Ja osobne som vždy veľmi rada tancovala ľudové tance. Zo školy sme často chodievali do divadla, všetci profesori dbali o to, aby sme sa vzdelávali. Dobre vedeli, že v našich rodných obciach sme nemali veľa možností kultúrne sa vyžívať. Odbornú prax sme absolvovali priamo v škole, pretože tam bola aj základná škola, kde som veľmi rada vyučovala. Deti boli dobré a zlaté. Mám jednu veľmi vzácnu spomienku z tých čias: náš spevácky zbor na schodoch Národného múzea v Budapešti predniesol Z. Kodályom zhudobnenú Národnú pieseň a pri tejto príležitosti som mohla svetoznámemu skladateľovi odovzdať kyticu kvetov. Bol to zážitok na celý život...

Absolventka ústavu, pedagogička s čerstvým diplomom, sa dostala do slovenskej obce Šára (dnes Dabaš-Šára). Keďže v jej rodisku práve nebolo voľné miesto slovenčinára, musela ísť tam, kam ju poslali: - Šesť rokov som vyučovala v Šáre. Spočiatku som bývala v podnájme u jednej vdovy so siedmimi deťmi. Nakoniec som tete Kamile Sósovej pomáhala aj s deťmi, aj v domácnosti, aj v gazdovstve, patrila som do rodiny. Neskoršie, keď som už nebývala u nich, ma vždy pozývali na nedeľňajší obed, alebo mi posielali jedlo a ja som pravidelne chodila k nim pomáhať. Boli to veľmi dobrosrdeční ľudia, deti boli prítulné. Napriek zákazu som s nimi chodila v nedeľu do kostola. Pravdepodobne sme sa so Šáranmi mali radi aj preto, lebo som Slovenka ako oni. V celej dedine hovorili veľmi pekne po slovensky, všade - na ulici, medzi sebou, aj počas mojich oficiálnych návštev rodín - sme sa rozprávali po slovensky. Neraz sa mi stalo, že kolegyňa, ktorá nerozumela po slovensky, utekala za mnou, aby som tlmočila, pretože začiatkom šesťdesiatych rokov deti v Šáre často prichádzali do školy tak, že nehovorili po maďarsky. Popri vyučovaní som tu založila spevácky zbor a tanečnú skupinu. Minulé leto ma navštívili moji bývali žiaci zo Šáre, ktorých som nevidela 40 rokov. Niektorí z nich pokračovali vo svojich štúdiách na Slovenskom gymnáziu v Budapešti a stali sa z nich slovenskí pedagógovia...

Keďže sestry pani Lujzy sa rad radom povydávali a opustili rodné hniezdo a rodičom pribúdali roky, chceli mať najmladšiu dcéru vo svojej blízkosti: - V susednej obci, v Répašskej Hute, sa uvoľnilo miesto, jeden rok som vyučovala tam a aj tam som mala spevácky zbor a tanečný krúžok. Deti chodili za mnou aj po vyučovaní. Aj tu som mala nesmierne dobrých žiakov. Ja som v podstate za svojho života nestretla zlé dieťa, deti sú všade dobré...

Niektorých bývalých žiakov z Répašskej Huty potom učila vo vyšších ročníkoch v základnej škole v Novej Hute, kam sa vrátila v roku 1965 a v tom istom roku sa aj vydala: - Manžel bol mojou prvou láskou, ako dvanásťročná som s ním chodila do lesa pracovať a kravy pásť. Neskôr sme sa jeden druhému stratili z očí, ale keď som sa vrátila, ihneď mi začal dvoriť. Narodili sa nám traja synovia, dnes už majú všetci vysokoškolské vzdelanie, dvaja z nich získali diplom v Bratislave.

Vyučovaniu slovenčiny v Základnej škole v Novej Hute sa pani Ladányiová venovala viac ako tri desaťročia: - Veľa sme museli pracovať, bola som učiteľkou na nižšom stupni a okrem toho som vyučovala slovenčinu aj v ostatných ročníkoch. Neraz som musela aj s kolegyňou bojovať za kontinuitu vyučovania slovenčiny v obci, nebolo to vždy ružové... Z mimoškolskej činnosti mám pekné spomienky na spevácky zbor a tanečnú skupinu.

Pani Lujza vždy pokladala za dôležitú prítomnosť slovenčiny, a to nielen na svojom pracovisku, ale v Novej Hute vôbec: - Už 17 rokov pôsobí náš tzv. Klub zachovávania tradícií. Jeho členmi sú predovšetkým predstavitelia staršej generácie. Okrem pravidelných stretnutí máme za sebou veľa zaujímavých výletov tak po Maďarsku, ako aj po Slovensku, Poľsku a Rakúsku. Ja osobne som členkou Zväzu Slovákov v Maďarsku (kedysi DZSM), a to už od svojich 12. rokov. Mám veľmi pekné spomienky na generálnu tajomníčku Máriu Jakabovú Šingeľovú, ktorá nám vždy vychádzala v ústrety a navštevovala nás tu, v Bukových horách. Chodievala som často na kurzy slovenčiny a slovenského folklóru. Musela som si obnovovať repertoár, veď v obciach, kde som vyučovala, som už naučila deti všetky choreografie z mojich študentských čias zo slovenského ústavu. Čo sa týka menšinového samosprávneho systému, prvý zbor sme založili na báze nášho klubu, v prvom volebnom cykle som bola predsedníčkou ja. Vtedy sme založili slovenský folklórny súbor dospelých. V tejto práci nám nesmierne veľa pomáhali choreografi Michal a Danka Nogovci, ako aj pani Kubáková z regionálneho kultúrneho strediska v Košiciach. Oni nás povzbudili a priblížili nám slovenský folklór. Pomohli mi aj v organizovaní speváckeho zboru v rámci spomínaného klubu. Na tejto báze sme začali v polovici deväťdesiatych rokov organizovať v obci národnostný deň, ktorý býva vždy v máji. S kultúrnymi telesami sme pochodili celé Východné Slovensko. Inak v druhom volebnom cykle bol predsedom miestnej slovenskej samosprávy môj syn Ákos. Cez našich priateľov z Košíc, ktorí nám pomohli aj v zaobstarávaní krásnych slovenských krojov, navštívil našu obec aj známy súbor Železiar. Ako predsedníčka miestnej organizácie Vlasteneckého ľudového frontu som dlhé roky vždy v novembri organizovala Deň seniorov, ktorý je aj v súčasnosti veľkolepou akciou celej obce. Jednoducho mi nestačilo vyučovať, musela som sa angažovať aj mimo školy...

Pani Lujza nesúhlasí s tými, ktorí tvrdia, že dnešným deťom sa stačí naučiť jeden svetový jazyk: - Okrem toho, že znalosť jedného slovanského jazyka má aj praktický význam, týmto ľuďom vždy pripomeniem, ako sa im prihovárala ich stará mama. „Nepovedala ti po slovensky, že drahotko moje, alebo moja ruža zlatá...?“ Z mojej strany zanietenosť za zachovávanie identity je v podstate prejavom úcty osobne voči mojej mame a starej mame, ktoré nevedeli dobre po maďarsky... Nikto odo mňa nemôže žiadať, aby som si zaprela slovenské korene..., - povedala rozhodne pani Lujza Ladányiová, rodená Galušková na záver nášho stretnutia.

(csl)

Spolupráca materských škôl

Prostredníctvom súbehu Verejnej nadácie Tempus Materská škola Gy. Andrássyho v Ečeri sa zapojila do medzinárodnej spolupráce predškolských inštitúcií. Jej partnermi sa stali škôlky v Slovenskej republike a v Česku, neskôr sa k nim pripojila i materská škola v Drážďanoch. V prvom roku spolupráce zostavili jednu spoločnú maľovanku, v druhom knihu so znotovanými slovenskými, českými a maďarskými piesňami a CD nosičom a tento rok plánujú vydanie spoločného DVD.

Podľa projektu jednotlivé inštitúcie si vzájomne predstavia programy, ktoré nahrajú na DVD. Budú spočívať z prezentácie svojho prostredia, bydliska a školstva svojej krajiny. Najdôležitejším cieľom celého projektu však je, že inštitúcie štyroch členských štátov Európskej únie môžu vzájomne spoznať školské systémy jednotlivých krajín a konkrétnych inštitúcií. V rámci projektu sa v januári tohto roku konalo v Ečeri deviate stretnutie účastníkov. Počas troch dní mohla ečerská škôlka podrobne predstaviť svoju činnosť. V rámci návštev jednotlivých skupín sa hostia mohli presvedčiť aj o tom, ako sú využívané spoločne vytvorené práce. Po predpoludňajšej práci a obede hostia mohli ochutnať ečerské slovenské zákusky a šišky. Následne navštívili miestne Dedinské múzeum, ako aj nedávno obnovenú slovenskú kaplnku. Vo výmene skúseností pokračovali až do večera. Priatelia zo Slovenska, z Prievidze, sa s uznaním zmienili o pestovaní ľudových tradícií v Ečeri. Hostí zaujala nahrávka zo stretnutia slovenských tanečníkov v obci, ktoré sa konalo vlani na jeseň, keď miestni škôlkári využili aj CD nahrávku zo Slovenska.

Druhý deň si hostia pozreli Budapešť a posledný deň sa s ťažkým srdcom rozlúčili, pretože za uplynulé tri roky sa medzi účastníkmi projektu zrodili priateľské vzťahy.

(kzs-cs)

Sarvaš

4. kolo volejbalového turnaja o Drevený pohár

V sarvašskej Športovej hale Sándora Petőfiho pokračovalo štvrté kolo volejbalového turnaja. Šesť družstiev opäť zvádzalo vyrovnané zápasy. Najväčšiu pochvalu si zaslúži družstvo Plochá hus, ktoré v jednom sete prehrávalo 13:24, keď obrátilo výsledok na 26:24 vo svoj prospech. Kapitán družstva Vojtech Častvan, otec žiaka slovenskej základnej školy Ákoša, sa po zápase vyjadril, že takáto hra sa v turnaji doposiaľ nikomu nepodarila.

Športová hala bola pomerne chladná a hráči sa museli pred každým zápasom dobre rozcvičiť, aby nedošlo k zraneniam. Nemali to ľahké ani rozhodcovia a ukazovatelia skóre, no v kabátoch to prežili. Každé družstvo zohralo 5 zápasov, pričom z každého družstva chýbali pilieroví hráči. Družstvo Učitelia - žiaci sklamalo svojich fanúšikov, lebo obsadilo len piatu priečku. Štipkovú skupinu tvoria mladí hráči, ktorí okrem jednej remízy pomerne hladko vyhrali všetky zápasy. O celkovom poradí sa rozhodlo v poslednom zápase medzi družstvami Chrúst a Veselí výhercovia. Zápas sa skončil remízou, ale dva body získali Veselí výhercovia. Týmto dosiahli toľko bodov ako družstvo Plochá hus, ktorej sa ich podarilo zdolať, a tak Plochá hus konečne získala pohár, prináležiaci prvým trom družstvám. Pani učiteľke slovenskej základnej školy v Sarvaši Anike Podaniovej ho odovzdal sám predseda volejbalového oddielu v Sarvaši Ján Žapka. V 4. kole na prvých troch miestach skončili Štipková skupina, Chrúst a Plochá hus.

Výsledky po 4. kole sú nasledovné:

1. Štipková skupina (72 bodov)

2. Učitelia - žiaci (58 bodov)

3. Chrúst (52 bodov)

4. Veselí výhercovia (40 bodov)

5. Plochá hus (38 bodov)

6. Kaanguru (24 bodov)

Celý turnaj prebiehal v príjemnej nálade, napriek chladnej hale. Obecenstvo si prišlo na svoje, hráči mali veľ fanúšikov, ktorí ich povzbudzovali. Viackrát bolo počuť povzbudzovanie. Do toho, bude eso, bude bod!

(zl)

Desatoro o fujare

„Fujara - slovenský ľudový hudobný nástroj - sa stala legendou v mysli slovenskej osvietenej inteligencie, ba už od čias, kedy sa toto slovo objavilo v poézii 17. a 18. storočia. Zrejme žilo nielen v piesni a v predstavách tých, čo o nej spievali. Fujara sa stala symbolom istého spôsobu života a umenia pastierov na strednom Slovensku. Ak bola v novembri roku 2005 fujara slávnostne zapísaná do Zoznamu diel nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, tak to bolo pre vlastnosti nástroja a jeho hudbu.“ (Prof. Oskar Elschek).

Slovenský inštitút SI Budapešť a Slovenské národné múzeum - Hudobné múzeum v Bratislave usporiadali 14. februára v priestoroch SI výstavu Desatoro o fujare... o ľudovom nástroji v kultúre Slovenska. Kurátorom expozície bol hudobný skladateľ Peter Jantoščiak. Prítomných v mene organizátorov pozdravil riaditeľ inštitúcie Milan Kurucz. Zvlášť pozdravil riaditeľku Hudobného múzea v Bratislave Editu Bugalovú, ktorú požiadal, aby otvorila výstavu.

- S výstavou o majstrovstve tradičných slovenských hudobných nástrojov, v ktorej ústredným motívom je fujara, dva roky cestujeme nielen na Slovensku, ale i po Európe. Po Paríži a Berlíne ju môžu navštíviť aj záujemci v Budapešti. Bezprostredným podnetom vzniku výstavy bola významná udalosť, keď bol tento náš typický hudobný nástroj zapísaný do zoznamu diel nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Stalo sa tak na základe rozsiahlej dôvodovej správy autora výstavy Oskara Elscheka, ktorý je významný slovenský etnomuzikológ. Výstavu realizovalo Slovenské národné múzeum - hudobné múzeum. Kurátormi sú Martin Mešša a Peter Jantoščiak, ktorí pripravili materiálovo bohatú prezentáciu fujár, píšťal a ďalších hudobných nástrojov, dokumentujúcich súvislosti a vzťahy vývoja živej hudobnej kultúry Slovenska. Výstava upozorňuje aj na mimohudobné aspekty, ovplyvňujúce výrobu fujary: nielen jej tvar, ale i výtvarné riešenie, techniku výzdoby, aplikáciu ornamentov, používaných v ďalších oblastiach vidieckej kultúry. Prezentované predmety pochádzajú z fondov viacerých múzeí. Najpočetnejšie exponáty sú zo Slovenského národného múzea - hudobného múzea. Výstava, ktorej podtitul znie Desatoro o fujare, po úvodných informáciách o stručných dejinách nástroja a o jeho vlastnostiach prináša návštevníkom reprezentatívny výber fujár našich múzeí. Sú tu fujary s hlbokým rezom, figurálnou i s rastlinnou výzdobou, fujary vykladané s perleťou, s aplikáciou kovu a podrobne. Fujary sú najčastejšie vyrábané z bazy a patria k mimoriadne dlhým nástrojom s dômyselným pomocným zariadením na prívod vzduchu. Prezentovaná je aj najdlhšia z fujár, jej dĺžka je viac ako dvestodvadsať centimetrov. Fujara sa ako nástroj historicky viaže k stredoslovenskému regiónu, do oblasti Podpoľania, okolia Detvy. Je to skôr nástroj sólový, viazaný na hru jedného hráča, patriaci viac do horskej samoty, - informovala prítomných o expozícii a o vystavených materiáloch riaditeľka Slovenského národného múzea - Hudobného múzea. Po slovách Edity Bugalovej riaditeľ SI pozval prítomných na prehliadku výstavy.

(aszm)

Novomešťania sa chystajú do Belgicka

V dňoch 16. až 22. januára 2008 sa tri učiteľky pedagogického zboru Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu z Nového Mesta pod Šiatrom zúčastnili pracovného stretnutia troch krajín Európskej únie vo francúzskom meste Briare na brehu veľtoku La Loire.

Francúzske mestečko Briare pôsobí v zimných mesiacoch skôr ospalo, než rušno, ako nám o ňom pri jeho návšteve v januári t. r. tvrdili učitelia miestnej ZŠ, nazývanej ECOLE ELEMENTAIRE DU CENTRE. Ale čo spoločné má novomestská Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát z Maďarska s týmto mestom? Mohla by som uviesť paralel hneď niekoľko. Jednak ide o vinársku oblasť, podobnej akou je Tokajská oblasť na severovýchode Maďarska. Spoločným je aj blízkosť rieky, ako tomu je i v okolí Nového Mesta pod Šiatrom. Zatiaľ čo Briare obmýva veľtok Loira, Novomešťania sú hrdí na svoj Bodrog. Je síce menší i užší, ale keď sa pri Tokaji vleje do Tisy a neskôr nepriamo do Dunaja, jeho sila narastá.

Už samotné spomínané zemepisné podobnosti mohli dať podnet na vypracovanie spoločného vzdelávacieho projektu medzi našimi školami. No pravdou bolo, že s nápadom predstaviť prvky umenia a hudby vo vyučovacom procese každej zo škôl prišiel belgický koordinátor ROBERT ANDRE z ECOLE COMMUNALE FONDAMENTALE v Mons-Jemappes, ktorý sa spomínaného stretnutia tiež zúčastnil. Išlo totiž o tzv. „project meeting“ troch zúčastnených krajín témy: „Be SMArT - Take Part“, ktorý by sme vo voľnom preklade mohli opísať ako: „Buď šikovný, a pridaj sa!“. Slovíčko SMArT stojí tiež za vysvetlenie, lebo je mozaikou začiatočných písmen, poskladaných z anglických slov Sport - šport, Music - hudba, Art - umenie a Theatre - divadlo.

Novomestskú slovenskú školu na pracovnom stretnutí zastupovali Katka Krafčenková, vyučujúca anglický a slovenský jazyk a maďarčinárka Viktória Hegedűsová. Oni dve sa podujali nacvičiť so žiakmi divadelné predstavenie. Členkou delegácie bola riaditeľka školy Júlia Kucziková, ktorá na stretnutí organizovala aj výmenný zájazd žiakov z Maďarska do Belgicka a následne belgických do Nového Mesta pod Šiatrom.

O výmenný pobyt, ako sa po návrate delegácie ukázalo, je v kruhu žiakov obrovský záujem. Adepti sú nadšení a príkladne pracujú na študovaní divadielka, nácviku kultúrneho programu, kde sa Belgičanom chcú predstaviť so zemplínskymi ľudovými tancami a piesňami so sprievodom citár. Podľa dohody tak učinia v období medzi 17. a 23. marcom 2008, tesne pred veľkonočnými sviatkami a obetujú naň dokonca aj svoje jarné prázdniny.

Obdobie prípravy na cestu je motivujúce. Týždenne raz sa žiaci zúčastňujú webovej konferencie so svojimi budúcimi hostiteľmi a precvičujú si spoločný komunikačný jazyk, angličtinu. Študujú zemepisné údaje o krajine, ktorú mienia navštíviť a zároveň sa intenzívne venujú oblasti umenia a hudobnej výchovy. Veď v tom náš projekt spočíva. Zlepšiť poznatky detí v oblasti hudby, divadla a umenia vôbec, obľúbiť si jeho prvky a predstaviť prvky lokálnej kultúry ostatným zúčastneným európskym krajinám.

Veríme, že vytýčené úlohy v rámci projektu zvládneme a so správou bude spokojná nielen nadácia Tempus, ktorá projekt finančne podporila, ale aj samotní žiaci, učitelia, rodičia a zúčastnené partnerské organizácie.

(jk)

Zasadnutie Slovenskej samosprávy

Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy

Predsedníčka Slovenskej samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy Júlia Kucziková zvolala na 9. februára prvé novoročné zasadnutie zboru, ktoré sa uskutočnilo v Slovenskej škole v Novom Meste pod Šiatrom. Zasadnutia sa zúčastnili okrem členov slovenského voleného zboru župy o. i. predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, riaditeľka úradu Košického samosprávneho kraja Rozália Múdra a generálny konzul Slovenskej republiky v Maďarsku Ján Süli. Na programe bola správa o hospodárení v roku 2007 a schválenie rozpočtu na tento rok. Predsedníčka sa netajila tým, že spolupráca s Košickým samosprávnym krajom je jednou z priorít župnej slovenskej samosprávy. Za najdôležitejšiu úlohu pokladajú hľadanie možností na rekonštrukciu školy v Novom Meste pod Šiatrom v rámci projektov cezhraničnej spolupráce. Večer sa uskutočnil v jedálni školy dobročinný ples nadácie Za deti slovenskej školy. Zábava trvala do skorých ranných hodín. Výťažok z plesu bude použitý na rekonštrukciu školy.

(js)

Ples novomestskej školy

Aj keď bolo fašiangové obdobie toho roku kratšie ako vlani, v slovenskej škole v Novom Meste pod Šiatrom nemohlo uplynúť bez plesu Nadácie detí slovenskej školy. Ples má už mnohoročnú tradíciu a je zakaždým miestom neviazaného stretnutia rodičov a učiteľov. Finančný zisk z neho prispieva k zlepšeniu výchovno-vzdelávacieho procesu. Toho roku sa konal 9. februára, tesne po zasadnutí Slovenskej samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, vďaka čomu sa ho zúčastnilo viac hostí ako v uplynulých rokoch. Svojou prítomnosťou nás poctili generálny konzul SR v Békešskej Čabe Ján Süli s manželkou, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik, poslanci župnej slovenskej samosprávy a pracovníci Úradu samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy.

Po privítacom príhovore riaditeľky Júlie Kuczikovej sa prítomným prihovorili aj generálny konzul a predseda CSS (náš prevádzkovateľ), ktorí svojou prítomnosťou zvýšili slávnostný ráz celého podujatia. Na túto príležitosť si členovia školského folklórneho súboru Zemplínčatá pripravili nový tanec a ukázali sa nám v novoušitých krojoch. Do tanca im hrali Hravé struny z Ružomberka, ktoré už poznáme z našich predchádzajúcich podujatí. Aj tentoraz spestrili program živou hudbou.

Pre deti bola celá sobota pracovná, veď popoludní nacvičovali s hudobníkmi, čo zvládli bez problémov. Potvrdil to večer potlesk publika, ktoré bolo nadšené. Takto posmelení, hlavne žiaci vyšších ročníkov, sa ostali zabávať spolu s rodičmi a vykrúcali pani učiteľky.

Po slávnostnej, aj tentoraz chutnej večeri, sa začala tanečná zábava, trvajúca do skorých ranných hodín. Do tanca hrali striedavo tanečná skupina Bumerang a už spomínané Hravé struny. Takto si mohli prísť na svoje milovníci tanečnej, ale aj ľudovej hudby, veď hudba nepozná hranice. Okolo deviatej hodiny sa predstavili dievčatá z mestskej tanečnej skupiny, ktorej členkami sú aj siedmačky našej školy.

Ako je na zábavách dobrým zvykom, o polnoci sa losovala tombola. Toho roku bol o ňu taký záujem, že sa minula až do posledného lístka. Aj cien, ktoré poskytli miestni sponzori, bolo hojne. Medzi stálymi účastníkmi plesu sa našli takí, ktorých aj teraz obišla šťastena, ale boli aj takí, ktorí si odniesli viac cien. Že by to bolo tým, že si nakúpili veľké množstvo lístkov do tomboly? Ale ako sa hovorí, jedni majú šťastie v láske, iní zase v tombole…

Tohoročný ples sa vydaril, spokojní boli nielen hostia, ale aj organizátori. O tom, že nálada bola vynikajúca, najlepšie svedčia priložené fotografie.

Viera Mohayová

Slovenská škola v Sarvaši

Fašiangy 2008

Fašiangy patrili na Slovensku od nepamäti medzi veľmi obľúbené obdobia spojené s rôznymi zvykmi, poverami, hrami a zábavou. Od Troch kráľov do Popolcovej stredy sa organizovali plesy, karnevaly, teda hlavne zábava. Neodmysliteľnou súčasťou tohto obdobia boli aj zabíjačky a pečenie kysnutých šišiek, či pampúšikov, ale piekli sa aj fánky. Niektoré tieto zvyky sa zachovávajú dodnes aj na Dolnej zemi. Zábava a radosť v tomto období neobišla ani žiakov, učiteľov a rodičov Slovenskej základnej a materskej školy v Sarvaši. Už tradične tu vo februári organizujú fašiangovú akadémiu, na ktorú sa všetci starostlivo pripravujú a veľmi tešia. Zábavu 14. februára 2008 začali učiteľky a deti materskej školy. Pripravili si karneval. Ich nádherné karnevalové masky rozveselili celú školu.

Veselý program pokračoval v Kultúrnom dome v Sarvaši. Koleso zábavy sa rozkrútilo a nebolo ho možné zastaviť. Už tradične školské fašiangy otvorili žiaci ôsmeho ročníka. Otvárací tanec „dvorných dám a pánov so svojou princeznou a princom” vniesol na javisko krásu a eleganciu. Následne sa každá trieda predstavila kvalitným kultúrnym programom. Všetci zaujali jedinečnou choreografiou, kostýmami, hudbou a hlavne radosťou, ktorá žiarila v očiach každého účinkujúceho. Program doplnili vtipnými predstaveniami aj rodičia a učitelia školy. Kto nezaváhal, našiel si čas a prišiel, určite neoľutoval. Žiaci školy sa postarali o veľmi pekný a zábavný program. Odmenou im bol nielen potlesk, ale aj pokračovanie zábavy v aule školy. Tu boli pre nich pripravené rôzne súťaže, hry, tombola, mačka vo vreci a hlavne ich obľúbená diskotéka. Nechýbalo ani dobré občerstvenie, o ktoré sa postarali rodičia. V „Čajovni pod lipou” si účastníci zábavy mohli pochutnať na dobrom čaji, ale aj na šiškách s lekvárom. Obslúžili ich žiaci siedmeho ročníka. Slovenskými pesničkami ich pobavili členovia školského spevokolu so svojou pani učiteľkou a citaristami školy. Každý sa zabavil a vytancoval do sýtosti. Úsmevy a spokojnosť na tvárach detí a všetkých prítomných boli dôkazom vydarenej akcie školy. Dovidenia o rok!

Eva Labišáková

Sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda v Kostole Povýšenia sv. Kríža v Mlynkoch

Pilíšania prehlbujú dedičstvo vierozvestcov

V roku 2013 budeme sláviť 1 150. výročie príchodu solúnskych bratov, apoštolov Slovanov svätého Cyrila a svätého Metoda na Veľkú Moravu, ktorí v 9. storočí priniesli našim predkom svetlo viery a prvotiny kultúry. Mimoriadne významnou udalosťou sa pre Slovanov stal 31. december 1980, keď pápež Ján Pavol II. vyhlásil sv. Cyrila a sv. Metoda za spolupatrónov Európy.

Počas uplynulých rokov sa farnosť pri Kostole Povýšenia sv. Kríža v Mlynkoch, tamojšia slovenská i obecná samospráva rozhodli vytvoriť tradíciu - každý rok zorganizovali slávnostnú svätú omšu pri príležitosti sviatku sv. Cyrila a sv. Metoda, ktorá sa tohto roku konala 14. februára v mlynskom kostole. Slávnostnej sv. omše sa zúčastnili predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, starosta obce Mlynky Jozef Lendvai, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová, miestni slovenskí poslanci a veriaci z Mlynkov, Hute, Kestúca a Pilíšskej Čaby.

Úvodom sv. omše miestny dekan Kálmán Ackermann a predseda cirkevnej rady Jozef Majnič privítali vzácnych hostí a hlavného celebranta sv. omše, pomocného biskupa Ostrihomsko-budapeštianskej arcidiecézy Jánosa Székelya. Počas sv. omše na organe hral miestny kantor János Kelemen a k slávnostnej atmosfére prednesom slovenských piesní prispel aj miestny páví krúžok.

Pomocný biskup János Székely vo svojej slávnostnej homílii o. i. povedal: „Dnes si pripomíname slovanských vierozvestcov, apoštolov sv. Cyrila a sv. Metoda, ktorí na žiadosť veľkomoravského kniežaťa Rastislava prišli na územie Veľkej Moravy, aby ohlasovali evanjelium. Ich posolstvo malo veľký úspech, lebo ľudu sa prihovárali a liturgiu slúžili v ich materinskej reči. Pred svojim príchodom sa títo dvaja slovanskí vierozvestci starostlivo pripravovali, zostavili prvé slovanské písmo - hlaholiku, preložili do slovanského jazyka Písmo sväté a liturgické knihy. Pritom si plne uvedomovali, že ich posiela ten istý Pán Ježiš, ktorý si svojho času vybral svojich učeníkov. Ich účinkovanie sa však nepáčilo nemeckým duchovným. Pomery sa natoľko vyostrili, že solúnski bratia išli do Ríma, kde sa ich zastal pápež Hadrián II. a schválil ich liturgickú reč a liturgické knihy. Stalo sa to roku 869, teda vyše 1000 rokov pred II. vatikánskym koncilom. Aj to bol obrovský úspech veľkého úsilia hrdinských slovanských apoštolov. Nie náhodou ich pápež Ján Pavol II. vyhlásil za spolupatrónov Európy. Preto som nesmierne rád, milí bratia a sestry, že aj vy sa snažíte pestovať ich duchovné dedičstvo a vytvorili ste peknú tradíciu. Veď kresťanské i kultúrne hodnoty, ktoré nám títo svätí zanechali, nás zaväzujú chrániť, zveľaďovať a odovzdávať ich mladším generáciám.“

Záverom slávnostnej sv. omše starosta obce Mlynky J. Lendvai sa poďakoval otcovi pomocnému biskupovi, že prijal ich pozvanie a celebroval spomienkovú svätú omšu. Vzácni hostia a veriaci sa potom presunuli do Slovenského domu, kde ich privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová a miestny páví krúžok zaspieval o. i. Pilíšsku hymnu.

(fúziková)

Odkaz vierozvestcov (aj) pre našich neprajníkov

Pamiatku slovanských vierozvestcov, spolupatrónov Európy sv. Cyrila a sv. Metoda, si v našom mlynskom kostole pripomíname dnes už v súlade s tradíciou a dodajme, že dôstojne a v celom Maďarsku jedinečným spôsobom. Pri tejto vzácnej, našimi veriacimi veľmi očakávanej príležitosti, sme v uplynulých rokoch u nás privítali mnohých vzácnych cirkevných hodnostárov, strávili sme spolu - najmä z hľadiska upevňovania našej slovenskosti a viery - veľa zmysluplných chvíľ.

Terajšia slávnostná svätá omša sa niesla v podobnom duchu a predsa bola iná ako tie predošlé. Pán pomocný biskup János Székely nám vo svojej kázni priblížil život a dielo vierozvestcov novým spôsobom: jednoduchými slovami, z ktorých vyžarovala zvláštna atmosféra vďaka hlbokému obsahu vyslovených myšlienok. Hlavný celebrant poukázal na duchovný odkaz misionárskej činnosti svätcov s dôrazom na potrebu zachovania materinského jazyka a načrtol aj paralely so zodpovednosťou dnešných vodcov, vedúcich činiteľov verejného života, vrátane toho nášho užšieho, ktorí nesú nemalú zodpovednosť za zachovanie (alebo nezachovanie) národnostného bytia a materinského jazyka. Pán pomocný biskup nezabudol poukázať ani na také (maďarskými rečníkmi neraz zamlčané) historické okolnosti, že Slovania obývali územie Karpatskej kotliny skôr ako Maďari a predkovia dnešných Slovákov skôr prijali aj kresťanskú vieru. Mnohými konkrétnymi príkladmi dokazoval významnú rolu slovenských cirkevných hodnostárov v histórii mnohonárodnostného uhorského štátu. J. Székely napokon zdôraznil, že podobné boje, aké viedli svojho času sv. Cyril a sv. Metod, musíme denne viesť aj v súčasnosti.

Môžeme len ľutovať, že tejto jedinečnej slávnostnej svätej omše sa nezúčastnili práve tí naši neprajníci, ktorí sa domnievajú, že v našej podpilíšskej obci sú zbytočné námahy s výučbou slovenského materinského jazyka, s používaním slovenčiny v našom verejnom živote, ba dokonca aj vo vyznávaní viery.

Jozef Havelka

Spomienka na básnika

V časoch, na ktoré si pamätáme ako na dobu socializmu, boli besedy, na ktoré spisovatelia prichádzali za „svojimi“ čitateľmi, celkom bežným javom. Bolo by však asi nezvyčajné, keby tomu bolo bývalo naopak.

Len preto a len oveľa neskôr som si mohol vysvetliť neobyčajný účinok nášho živelného počínania. V lete r. 1955 sme sa totiž - štyria spolužiaci z Košíc - vydali na cyklistickú túru okolo Slovenska. Okrem túžby po dobrodružstve náš výlet sledoval konkrétny cieľ: osobne sa stretnúť so súčasnými, teda živými spisovateľmi, kde je to len možné.

V Bratislave sme len tak sčista-jasna, bez akéhokoľvek predbežného ohlásenia, zaklopali na dvere s nápisom Sekretariát Zväzu slovenských spisovateľov. Tajomník Roman Košťa nás usadil za okrúhly stôl a po vypočutí nášho želania zodvihol telefónne slúchadlo a začal vytáčať čísla.

Aj po rokoch som si kládol otázku, kde sa vzal ten záujem renomovaných tvorcov o skupinku šestnásťročných šarvancov. V horúcom augustovom popoludní sa v miestnosti sekretariátu zišiel v krátkom čase priam výkvet autorov slovenskej literatúry pre deti a mládež. Prišli H. Križanová-Brindzová, M. Haštová, Z. Klátik a napokon - sám Ľudo Ondrejov. Do pamäti sa mi natrvalo vryl jeho žartovný prívet: „A čože vás priviedlo do Bratislavy? Veď je tu iba zopár krčiem a trochu špinavej vody.“

A potom nám vylíčil, ako sa inšpiroval pri písaní o svojich afrických „zážitkoch“ - zababušený do šuby a pri vykúrenej peci. R. Košťa v tej chvíli už písal správu o našom stretnutí. Vyšla v Kultúrnom živote, ktorý som vtedy čítal pravidelne a s mimoriadnym záujmom.

Ďalším cieľom nášho putovania za majstrami pera boli Piešťany, kde už dvanásť rokov žil v ústraní národný umelec Ivan Krasko. Nazdávali sme sa, že bydlisko takého slávneho básnika pozná hociktorý z tamojších. Na naše veľké začudovanie cestu nám ukázal starší pán, podľa reči akiste kúpeľný hosť z Čiech.

Na samom pobreží Váhu, nad jeho nepokojným tokom, aj z diaľky desaťročí vidím prízemný domček, pred ním pestovaný trávnik. Na prahu domácu paniu a pri nej štvornohého cerberusa. V rozpakoch sme vstúpili do pracovne Majstra. Keď sme si podávali ruku, premkol ma zvláštny pocit dôvernej blízkosti zašlých čias. Tá žilnatá pravica, napadlo ma, kedysi stískala ruku takého Hviezdoslava, Vajanského, Jesenského a koho ešte... Prvá veta nášho hostiteľa znela skoro ako ospravedlnenie. Vraj objednal si holiča, ale ten kdesi mešká - a rukou si vyčítavo prešiel po zarastenej tvári.

Sotva sme sa dostali k slovu, na stole sa objavili sladkosti z domácej kuchyne. Majster spomenul súčasných mladých básnikov a za najtalentovanejšieho označil Vojtecha Mihálika. (Práve v tom roku vyšla jeho štvrtá zbierka Neumriem na slame.)

Staručký básnik sa potom namáhavo zohol k zemi a odkiaľsi vykutral štyri útle zväzočky, výber zo svojho diela pod názvom Moje piesne, a do každého napísal kaligrafickým písmom svoje venovanie. (Na tomto mieste sa nemôžem vyhnúť inej spomienke. V znamení Kraskovho verša sme o rok neskôr aj maturovali. Keď ma spolužiaci požiadali, aby som navrhol motto pod zelenú stužku, vybral som tieto slová z Kraskovej básne: „Ó, Život, hore, stroj sa stroj...“)

Pri rozlúčke ma opäť opanoval pocit tej zvláštnej symbiózy minulosti a prítomnosti: Keď sme v tom augustovom predpoludní stúpali do návršia za kúpeľným mestom, v mysli mi zazneli slová Svetozára Hurbana Vajanského, ktorými vítal Kraskov debut Nox et solitudo (Noc a samota) z roku 1909: „I vidím tu prichádzať hlboké, zvučné tóny... a teším sa velikou radosťou.... Hlboké, zvučné sú, ale i smutné... až ma staré srdce bolí!“

Odnášal som si tie smutné a hlboké tóny až domov a ochraňujem si ich dodnes. O necelé tri roky básnik už na smrteľnom lôžku ešte raz uchopil pero, aby sa svojím veršom rozlúčil so všetkými blížnymi. Národný umelec Ivan Krasko odišiel do večnosti práve pred päťdesiatimi rokmi, na prahu jari.

Oldřich Kníchal

Zomrel Ondrej Štefanko

20. februára náhle zomrel jeden z najaktívnejších a najznámejších Slovákov žijúcich v zahraničí, dolnozemský slovenský literát a verejný činiteľ Ondrej Štefanko.

Narodil sa 18. marca 1949 v Temešvári, ale celý život - s výnimkou vysokoškolských štúdií - strávil v Nadlaku, kde ukončil základnú školu a lýceum v slovenskom jazyku. Vyštudoval fyziku a chémiu, čo bolo jeho hlavným zamestnaním až do roku 1989. Aktívne sa zúčastnil hnutia proti diktatúre a po páde socializmu ho zvolili do rumunského parlamentu ako predstaviteľa Slovákov. Založil prvý nezávislý časopis Slovákov v Rumunsku Naše snahy (1990) a od roku 1990 stál na čele Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku. Ondrej Štefanko bol v rokoch 1976-1989 predsedom Literárneho krúžku Ivana Krasku, od roku 1994 Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku, ktorá je v súčasnosti najúspešnejším slovenským vydavateľstvom mimo územia Slovenskej republiky. V 90. rokoch bol predsedom Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov žijúcich mimo územia Slovenska. Bol členom Zväzu rumunských spisovateľov, Spolku slovenských spisovateľov a Obce slovenských spisovateľov, šéfredaktorom spoločného časopisu Slovákov z Maďarska, Rumunska a Juhoslávie Dolnozemský Slovák (od r. 1996) a dvojjazyčného (rumunsko-slovenského) štvrťročníka Dvojité zrkadlo - Oglinzi paralele (od r. 1996).

Doménou Štefankovej literárnej tvorby bola orientácia na spoločenstvo rodných. Ondrej Štefanko predstavoval typ romantického búrliváka, ktorý veľkolepým gestom stotožňoval svoj život s poéziou a žil pre ľudí. Bol moderným básnikom a zároveň tzv. všedným človekom, ktorý dobre poznal hranice a miery sveta, ktorý v sebe nechcel za každú cenu nájsť výnimočného hrdinu, ale predovšetkým človeka, ako sú iní. Zrejme preto bol jeho údel spätý s jeho čisto ľudskými stránkami. Ondrej Štefanko (aj) vo svojich básňach bol spontánne výbušný. Pozoruhodná je pritom aj estetika jeho veršov; ľudskej i básnickej povahe Ondreja Štefanku zjavne vyhovovalo nepodrobovanie sa dobovej literárnej, ba ani spoločenskej a politickej konvencii.

V osobe Ondreja Štefanka sme stratili človeka, dolnozemského Slováka, verejného činiteľa, literáta, ktorého nedokážeme nahradiť. Jeho dielo a činy nás navždy obohatili, za čo mu budú vďačné aj budúce generácie.

Posledná rozlúčka so zosnulým sa konala 22. februára v nadlackom cintoríne.

Česť jeho pamiatke!

Spomíname na Dr. Michala Antala

Dňa 18. februára uplynulo päť rokov od úmrtia poslanca Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy, predsedu miestnej slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši, nositeľa vyznamenania Za našu národnosť Dr. Michala Antala. So smútkom v srdciach spomínajú naňho jeho deti, vnúčatá a súrodenci.