Ľudové noviny č. 33 / 2008

Mládež naša, aká si? Akí (sme boli) budeme?

Prvé Slovenské lipky v Alkári

Celoštátne stretnutie slovenskej národnostnej mládeže

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) v spolupráci s Veľvyslanectvom SR v Maďarsku, obecnou a slovenskou samosprávou v Alkári (Mátraszentimre) usporiadal v dňoch 18. a 19. júla prvé celoštátne stretnutie slovenskej národnostnej mládeže Slovenské lipky. Program sa začal v sobotu zoznamovacím večierkom pri táboráku. Takmer sto mladých ľudí slovenského pôvodu z rôznych kútov Maďarska v nedeľu predpoludním čakali rôzne športové súťažné hry. Oficiálne otvorenie podujatia - prvého svojho druhu - sa konalo v kultúrnom dome Slovákmi obývanej obce Alkár v pohorí Matra za účasti veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Juraja Migaša, predsedníčky ZSM Ruženky Egyedovej-Baránekovej a predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy Judity Kaszalovej-Szabadovej. Účastníci stretnutia Slovenské lipky si v rámci diskusného fóra vymenili názory na tému „Akí sme?“. Potom nasledovalo sadenie lipiek a na záver účastníci prvého celoštátneho stretnutia slovenskej národnostnej mládeže mali radosť z koncertu Tomáša Bezdedu s kapelou.

Mládež naša, aká si, aká môžeš byť, keď už aj tá pred tebou bola taká aká bola a aká bude tá nastávajúca, vôbec bude ešte „slovenská národnostná“? Slovenská v tom zmysle, že ešte má nejaké citové väzby na predkov Slovákov alebo taká, ktorá sa aspoň z času na čas ešte aj prejavuje po slovensky? - Podobné otázky som si položil už cestou na stretnutie do Alkáru, ktoré som si nemohol dovoliť nenavštíviť. Samozrejme, aj ako predstaviteľ starnúcej strednej generácie, ale zato (v roku 1991) spoluzakladateľ, kronikár a dlhoročný „prvý ideo-logický tajomník“ Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) som bol nesmierne zvedavý, čo a ako... Uplynulo predsa 17 rokov, zmenil sa svet okolo nás, iné sú pomery, podmienky, nič nie je ako bolo. A predsa. Od prvej chvíle oficiálneho otvorenia alkárskeho stretnutia sa ma zmocnil pocit deja vu. Však toto už poznám, veď presne o tomto sme hovorili aj onoho času. Mohol by som byť z toho smutný, zároveň by som ale mohol mať z toho aj radosť. Presne ako s tým poloprázdnym či poloplným pohárom - ide iba o uhol pohľadu. Mohlo by nám byť do plaču nad súčasnou situáciou, ba oplakávať by sme mohli vlastne už niekoľko takpovediac stratených generácií slovenskej národnostnej mládeže v Maďarsku. Na druhej strane sa však môžeme tešiť, že napriek tomu všetkému, čo sme tu počas celého uplynulého storočia prežili, aspoň toľkoto nám zostalo. Desiatky, ak už nie stovky mladých ľudí slovenského pôvodu, ktorí sa síce už ani doma, ani v školách (poriadne) nemohli naučiť po slovensky, ale zato majú záujem prehlbovať si vzťah ku všetkému, čo je slovenské.

Tak či onak, usporiadatelia stretnutia našej mládeže v Alkári si zaslúžia pochvalu a uznanie. Už aj preto, lebo sa nezľakli tvrdého orieška a ani položenia si takých nepríjemných, sebakritických otázok, že „a čo my, kde je naša zodpovednosť?“ Spomeňme aspoň jeden konkrétny príklad toho, že niečo s nami veľmi nie je v poriadku: deti chodia do tzv. slovenských národnostných materských a základných škôl a po toľkých rokoch práce s jazykom, ktorý by im vôbec nemal byť cudzí, nedopracujú sa ani k strednému stupňu štátnej jazykovej skúšky. Nemôže byť všetko iba chybou systému, niečo tu naozaj neštimuje ani s nami.

V rozhovore s účastníkmi alkárskeho stretnutia veľvyslanec Juraj Migaš kládol dôraz o. i. práve na jazykovú stránku: „Hlásiť sa k slovenskosti znamená pokúsiť sa aj slovensky rozumieť a komunikovať. Viem, je to niekedy ťažké, veď nie všetci ste mali možnosť učiť sa slovenčinu v školách aspoň ako predmet.“ Podľa pána veľvyslanca v prípade slovenčiny ide o veľmi pragmatický jazyk, považovaný za esperanto slovanských jazykov, nehovoriac o tom, že predsa ide nielen o našich predkov, ale aj o susednú krajinu, prítomnú spolu s Maďarskom v tých istých medzinárodných štruktúrach a organizáciách. „Slovensko pritom v poslednom čase prežíva veľmi pozitívnu historickú etapu, ide o dynamickú, modernú, prosperujúcu krajinu,“ zdôraznil J. Migaš.

Predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová-Baráneková hovorila s mládežou najmä o sile symbolov, vyzdvihujúc slovansko-slovenskú lipu a trojvršie Tatra - Matra - Fatra. Stretnutie sa konalo nie náhodou v prekrásnom prostredí osady blízko najvyššieho bodu krajiny a veľa o ňom prezrádza už aj samotné pomenovanie Slovenské lipky. Sadenie lipiek, založenie slovenského lipového hája, označila predsedníčka ZSM za historický moment, keďže podľa jej informácií takýto háj zatiaľ (nielen u nás) neexistuje. Predstavitelia každej, na stretnutí zastúpenej osady v pekne upravenom teréne v blízkosti alkárskeho cintorína a pomníka vojnovým obetiam zasadili jednu lipku. „Pevne verím, že o niekoľko rokov tu bude viac ako sto líp symbolizujúcich jednotlivé Slovákmi obývané osady v Maďarsku,“ povedala Ruženka Egyedová-Baráneková. Zostáva nám iba spolu s ňou veriť, že počas nastávajúcich desaťročí tie naše lipky (ani tie symbolické) nevyschnú.

Tomuto cieľu malo slúžiť aj diskusné fórum na tému „Akí sme?“, ktoré viedla Anna Komjáthyová z Veňarcu. Dievčatá a chlapci sa prihovorili najmä k téme potreby prehlbovania si jazykových poznatkov a k otázke jazykových skúšok a ďalšieho štúdia či už doma, alebo na Slovensku. Niektorí už majú skúsenosti s usporiadaním menších sociologických prieskumov o slovenskej identite, iní zas jasne vidia výhody ovládania slovenčiny pri získaní výhodných pracovných miest. Snáď najpovzbudivejšie predsa je, že sami si uvedomujú paradoxnosť toho, aby sa iba po maďarsky bavili o tom, že „hát, vlastne sme Slováci, či čo...“ V súvislosti s plánovanými ďalšími stretnutiami preto odzneli aj také návrhy, aby sa využila možnosť ubytovania v slovenských rodinách, aby boli teda nútení hovoriť po slovensky. Pomoc pre zabezpečenie zmysluplného konkrétneho programu na Slovensku účastníkom stretnutia prisľúbili pán veľvyslanec aj ZSM, a tak o niekoľko mesiacov by to mali mať namierené o. i. na slovenské koncerty, divadelné predstavenia či hokejové zápasy. Nadhodila sa aj možnosť tzv. inštitucionalizovania činnosti, povedzme formou slovenského mládežníckeho klubu, o detailoch ktorej by sa však mali porozprávať nabudúce.

O tom, že bude aj „nabudúce“ sme presvedčení už aj vďaka vydarenému, úspešnému koncertu finalistu slovenskej súťaže Superstar Tomáša Bezdedu a jeho kapely. Napriek predbežným obavám z toho, že v Maďarsku sme ho doteraz nie veľmi poznali, účastníci alkárskeho stretnutia ho privítali s nadšením, o čom svedčil aj roztancovaný parket. Tomáš Bezdeda - rodený Žilinčan (1985) - odštartoval svoju hudobnú kariéru v prvom kole súťaže Slovensko hľadá Superstar (2004), keď obsadil bronzovú priečku. Do súťaže ho prihlásil spolužiak, takže pozvánka na casting ho prekvapila možno ešte viac ako následné postupovanie v súťaži až do semifinálového večera. Masový ošiaľ okolo súťažiacich postupne utíchol a tí si, rovnako ako Tomáš, začali hľadať svoje miesto na hudobnej scéne. T. Bezdeda sa už niekoľko rokov venuje hre na gitare, na klavíri, zdokonaľuje sa v speve. Všetky tieto aktivity mu pomáhajú pri tvorbe hudby. Spolupracuje a vystupuje so skupinou AYA. Vydal zatiaľ dva sólové albumy - Obyčajné slová (2005) a Ostrov (2006). Momentálne žije väčšinou v Bratislave, študuje na Ekonomickej univerzite, no a, samozrejme, naďalej sa naplno venuje hudbe - spieva, hrá na gitare a často koncertuje.

Imrich Fuhl

Národopis Slovákov v Pilíši a tance zo Santova

Tábor Slovenského osvetového centra pre mladé talenty

Slovenské osvetové centrum (SOC) Celoštátnej slovenskej samosprávy usporiadalo v priestoroch Gymnázia Friedricha Schillera v pilíšskom Verešvári slovenský mládežnícky tábor pre mladých tanečníkov. O bohatom programe sústredenia nás informovala vedúca tábora, riaditeľka SOC Katarína Királyová:

- Cieľom nášho slovenského mládežníckeho tábora je zistiť, ktorí mladí tanečníci sú talentovaní a aby sme následne upozornili domáceho pedagóga, ako ho má usmerňovať. Milo ma prekvapilo, že aj keď sme pôvodne vypísali tábor pre mládež vo veku od 14 do 18 rokov, z Čemeru sa napríklad prihlásilo dievčatko, ktoré má iba 9 rokov. Jej pedagóg ju poslal s tým, že je nesmierne nadaná, o čom sme sa mohli presvedčiť aj my v tábore. Inak účastníci prišli z rôznych našich osád: z Čemeru, Išasegu, Jače, Kerestúru, Medešu, Mlynkov a Santova. Slovenské osvetové centrum poriada doškoľovania a sústredenia obyčajne v Osvetovom stredisku P. Vajdu v Sarvaši, pretože tam sú vhodné technické podmienky a tam je osobitná tanečná sála so zrkadlami a špeciálnou proti úrazovou podlahou. Tohto roku sme sa rozhodli pre Verešvár, pretože tance nacvičuje pedagogička Irena Kotroczóová z blízkeho Santova, ktorá však z rodinných dôvodov nemohla odcestovať na väčšiu vzdialenosť. Tentokrát sa teda skupina prispôsobila a ja som nesmierne rada, že sa nám podarilo nájsť vhodné ubytovanie. Odtiaľto sme mohli podnikať výlety do blízkych slovenských obcí, napr. do Kestúca, Mlynkov a Santova. V týchto obciach sa deti zoznamovali s miestnou históriou a národopisom, s kultúrou pilíšskych Slovákov a mohli aj porovnávať, zisťovať zhody a odlišnosti v jazyku, kroji a ľudovej slovesnosti jednotlivých obcí. Inak táto generácia účastníkov sa môže angažovať v mapovaní a registrovaní našich hodnôt v rámci UNESCA, podľa Dohody na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva.

V Santove sa napríklad hneď v prvý deň táborenia mladí milovníci ľudovej kultúry stretli s členmi pávieho krúžku, ako aj s niektorými mladšími tanečníkmi zo skupiny Pántlika (Stužka). Mohli spoznať, ako tancujú domáci tie miestne slovenské tance, ktoré si následne aj oni osvojili v rámci kurzu. Od Santovčanov sa dozvedeli aj také perličky z miestnej ľudovej slovesnosti, že kým známu pieseň Na Santove, na pažiti... v okolitých slovenských dedinách spievajú rýchlejšou melódiou, santovský variant je oveľa pomalší, smutnejší. Zaujímavý je aj prípad piesne Pilíšska kasáreň, ktorú kedysi spievali Peščanská kasáreň, neskôr sa názov zmenil preto, lebo pri Mlynkoch bola vybudovaná vojenská základňa.

- K tomu, aby mladí dobre a pekne tancovali, sa potrebujú veľa dozvedieť z oblasti národopisu, hlavne o krojoch. Ja som robila výskumy predovšetkým v mojej rodnej obci, v Mlynkoch, o výsledkoch som prednášala mladým záujemcom. Niektorí sa okrem tancov zaujímajú aj o ľudové tradície. Oni si mohli vypočuť prednášky aj o zvykosloví Slovákov v Pilíši a robiť menšie výskumy priamo v teréne. Po večeroch sme premietali filmy, z ktorých mládež mohla spoznať aj folklór zo Slovenska. Koncom tábora každý dostal DVD s nacvičeným tanečným materiálom a zvukovú nahrávku osvojených slovenských piesní. Tento materiál bude prístupný aj tým, ktorí sa do tábora síce nedostali, ale majú záujem o slovenskú tradičnú kultúru tejto oblasti. Inak usporiadanie tábora pokladám za dôležité preto, lebo na jeseň usporiadame intenzívny kurz pre vedúcich našich súborov, takže je to v podstate priebežné poskytnutie odbornej pomoci tak mladým talentom, ako aj ich učiteľom tanca, z ktorých niektorí boli zvedaví na svojich zverencov a zavítali do nášho tábora. Táto odborná pomoc je potrebná aj preto, lebo v blízkej budúcnosti organizujeme veľkolepú kvalifikačnú prehliadku našich slovenských súborov, - dodala K. Királyová.

- Účastníkov tábora som na začiatku pobytu formou prednášok zoznámila s tanečnou kultúrou santovských Slovákov. Mohli sa dozvedieť, kde sa deti kedysi naučili tancovať a vôbec kde sa tancovalo v Santove. Spoznali prvky tanečnej etikety, ako kedysi požiadali, resp. ako poďakovali za tanec. Popri rôznych historkách, ktoré som zbierala od starších informátorov v Santove, vysvetlila som účastníkom tábora, akú úlohu mal napr. paholský richtár, ktorý dbal o nerušenú zábavu v sále. Naučila som ich rôzne slovenské piesne zo Santova, ako aj sled tancov. Svoje rozprávanie som doložila archívnymi filmovými nahrávkami, ktoré sme natočili v roku 1990 k mojej dizertačnej práci, alebo fotografiami, napr. 14-člennej dychovky, ktorá kedysi pôsobila v Santove. Tieto cenné predmety patria našej kreatívnej dielni v rámci Skupiny zachovávania tradícií a zdobia jej miestnosť v Santove. Musím podotknúť, že prednášky poskytli aj priestory na diskusiu, deti sa vyjadrili, ako vidia tance svojej obce, nakoľko sú slovenské, ktoré prvky v nich sú maďarské, resp. ako žijú v súčasnosti u nich tieto tance. V praktickej časti si mohli osvojiť základné druhy tanečnej kultúry santovských Slovákov, akými sú o. i. polky, valčíky (sú iné, aké tancujú susední Nemci a zvláštnosťou je, že pri nich aj spievajú), alebo vankúšový tanec, ktorý sa na kurze tešil veľkej obľube. Ďalej je to tanec šimširi, prevzatý od Švábov, alebo ženské tance do kolečka, do kola, sprevádzané spevom. Toto je najarchaickejší slovenský tanec v Santove. Nebolo naším cieľom, aby sme s účastníkmi tábora nacvičili jednu konkrétnu choreografiu. Išlo nám skôr o to, aby spoznali sled, motívy a zákonitosti tanečného fondu v Santove a spôsob jeho interpretácie. Po jeho osvojení sa naskytne možnosť aj na určitú improvizáciu, - priblížila nám priebeh nácvikov I. Kotroczóová.

Okrem dvoch odborníčok, ktoré v budúcnosti plánujú zoskupiť svoje vedomosti a zhrnúť ich v publikácii o ľudových tancoch pilíšskych Slovákov, tretím učiteľom tanca v tábore bol vedúci Folklórneho súboru S. Tešedíka v Sarvaši Attila Juhász. Tanečníkov učil techniku ľudového tanca, do ktorej patria také dôležité „detaily“, ako chodiť, ako narábať s dievčaťom (držať ho, vykrúcať), ako dvíhať nohy, resp. rôzne druhy poskokov atď.

- Zaujímavé je, že v Santove sa zachovali niektoré tance novšieho typu, podobné ako u nás, v Sarvaši. Takým je napríklad „marš“. Pritom jednoznačný je vplyv folklóru okolitých Švábov, ako aj tancov meštianskeho typu. Pozoruhodné je, že v tesnej blízkosti hlavného mesta sa v takejto miere zachovali tance uzavretej santovskej komunity, ktoré obyvatelia dodnes tancujú a ich dychovka so svojím repertoárom je populárnou kapelou aj v okolitých slovenských obciach, - podelil sa s nami o svoje dojmy A. Juhász.

(csl)

PhDr. Magdaléna Pažická

Osobnosť, ktorú v Sarvaši hádam každý pozná. Naša milá lektorka pred skoro 18 rokmi zavítala do mesta Sarvaš. V slovenskej základnej škole vyučovala nielen deti ale mala zásluhu aj na výchove slovenskej inteligencie v Maďarsku. Pamätám sa na náš prvý rozhovor, v ktorom som cítila, že sa rozprávam s osobnosťou, ktorú si budem vážiť a od ktorej si budem brať príklad.

Zaujala ma jej skromnosť, inteligencia, trpezlivosť, láskavosť, obetavosť, vrúcne slová. V jej pohľade som cítila niečo veľké, teplé, milé, priateľské. Ťažko je písať o človekovi, ktorý má fantastické vlastnosti a slovami to ani básnik nevie vysloviť, ba ani vyjadriť sa. Strávila v našej škole veľa krásnych rokov. Výlety na ktoré sme spolu chodili boli nezabudnuteľné. Musím spomenúť aspoň niekoľko miest, na ktoré nás pani Magda zaviedla a pomohla nám tak spoznať krásne časti Slovenska. (Slovenský raj, Nízke Tatry, Vysoké Tatry, Veľká Fatra, Malé Karpaty, Slovenské Rudohorie, Malá Fatra ale aj celá Podunajská Pahorkatina). Na súťažiach slovenského jazyka so svojimi zverencami dosiahla vždy popredné umiestnenia. Jej zásluhou žiaci skladajú štátne skúšky. Výsledky v súťaží slovenského výskumného ústavu sú dobrou motiváciou, aby žiaci pátrali po svojich predkoch a minulosti tunajších Slovákov.

Pani riaditeľka Zuzana Medveďová, by o nej vedela napísať knihu. Na rozlúčkovej slávnosti sa rozlúčila s nasledujúcimi vetami:

„Milá naša Magda! Bolo to roku 1991, keď si v letných prázdninách na dva, tri dni zavítala k nám s hnedou Škodovkou 120. Bola si v krásnom veku s boľavou dušou, veď rana bola veľmi hlboká, keď si vtedy stratila manžela, lekára. Keďže Ti syn a dcéra boli už dospelí, mamička ako-tak zdravá, tu si si našla útulok. Nikdy na to nezabudnem. Ja som vtedy robila zástupkyňu riaditeľa. Ty si pozerala do učebníc, to Ťa zaujímalo, v ktorom ročníku, čo a ako vyučujeme. Všetky knihy si zobrala na Slovensko na prázdniny, a v septembri keď si prišla natrvalo, všetko si vedela, ako sa rozvíja materiál, a takto sa začala naša spoločná práca. Roky leteli a aj žiakov pribúdalo. Spoznala si náš osud a každým kúskom svojej duše si cítila i vedela o čo ide, čo treba robiť. A ty si len pracovala a pracovala. Nasledoval jeden výsledok za druhým, ty si len postupovala dopredu. Písala si knihy, tu zostali Tvoje stopy, pekná úroda Tvojho pobytu.

- Ozveny času

- Odpadol z lipy kvet

- Katka v lese

- Ahoj dobrý deň

Vyvrcholenie Tvojej činnosti bolo to, keď ste ako kolektív autorov položili na stôl učebnicu predmetu Slovenská vzdelanosť.

Žiakov, ktorých si vyučovala, vychovávala a doviedla k jazykovej skúške, aj môjho syna, si Ťa aj teraz veľmi vážia a majú Ťa radi.

Magda naša! Roky leteli a my sme bojovali, vypisovali, dohadovali sa s Ministerstvom školstva, aby sme Ťa ešte mohli mať. Áno, podporovali sme Ťa, lebo si nám často dokázala, že si vynikajúca odborníčka, pedagogička, ba viac, fantastický a obdivuhodný človek. Na celoštátnych súťažiach Tvoji žiaci vždy dosiahli dobré výsledky. V krvi máš nás, našu školu nosíš v srdci. Osvojila si si naše slovenské nárečie a keď si chcela niečo krásne vyjadriť, používala si ho. Na krátke prázdniny si na sviatočný stôl brala zo Sarvaša. Sarvašské kvety Ti kvitnú v záhrade tam, kde Ti prvá cesta viedla k manželovi a k drahej materi. Milá Magda, čo všetko sme spolu prežili! Mali sme veľa radosti, ale aj bolesti. Stratili sme nášho bývalého pána riaditeľa a naše obľúbené mamičky. Nikdy nezabudnem na leto roku 1997. Bol júl. Zvonil telefón a na druhej strane niekto boľavo plakal. Nič som nepočula, vedela som z Teba vytiahnuť len to, že na druhý deň v Trenčíne sa navždy lúčiš so svojou mamou. Mala som na to málo času, vtedy neboli mobilné telefóny. Kolegovia a tí, ktorí mali platný pas sa vybrali na dlhú cestu.. Vtedy, v ten deň som šoférovala najviac v živote, približne 900 kilometrov.

Bolo nás z učiteľského kolektívu 14 a naša evanjelická farárka sa lúčila tiež. Tvoja dobrá mama vidí z nebies kus Tvojej práce, vie, že si Ťa mnohí ctia a majú Ťa radi. Neboj sa, na večné časy porozumie Tvojmu rozhodnutiu, vybrať sa na Dolnú zem, na pomoc Slovákom, ktorí si dlho hľadali svoj domov, a našli ho tu, v Sarvaši, kde Ťa s otvorenou náručou čakáme, ako do svojho druhého domova. Pre pedagóga neexistuje krajšia vec, ako keď bývalú žiačku vidí a zdraví ako kolegyňu v učiteľskom zbore. Ty si aj toto svojou prácou dosiahla“.

Po týchto nádherných slovách sa aj učiteľský zbor rozlúčil s Magdikou piesňou.

„Pán Tibor Mótyán, predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši, nás ju naučil. Pieseň pochádza z Myjavy a jej text napísal on sám. Táto pieseň odznela na slávnostnej rozlúčke s ôsmakmi, ktorým sa tiež veľmi páčila.

Lúčenie

1. Vyletela hrdlička na jahodu

Smutne spieva vo veľkom jej zármutku.

//: Poletuje a tak pekne hrkúta

Odberá sa naša milá lektorka://

2. Vďaka Tebe premilená Magduška

Za šľachetnú prácu tvoju buď chvála

//:Mnoho let sme spolu s Tebou strávili

Na Sarvaši peknie roky prežili.://

3. Prišiel čas zaslúženého oddychu

Prajeme Ti zdravia, šťastia, náladu

//:Hútaj o nás aj z krásneho Slovenska

Nech Ťa cestou láska Božia sprevádza://.

Pri lúčení sa s Magdikou, tí ktorí ju poznáme dlhšie roky, nevedeli sme potlačiť slzy dojatia. Každému zovrelo srdce pri pohľade na ňu ako skromne, ale s veľkým precítením sa lúčila so všetkými, samozrejme, aj s celým Sarvašom.

„Kto sa zamyslí nad slovami tejto piesne bude cítiť, že sa v nej hovorí o veľkom človeku, ktorý tu v Sarvaši svojou statočnou a svedomitou prácou zanechal hlboké stopy. Magdika, ďakujeme Ti za všetko, čo si pre nás vykonala. Si veľkým príkladom pre nás všetkých, budeme sa snažiť aspoň priblížiť sa k Tvojej šľachetnej a poctivej práci. Dvere máš otvorené nielen v našej škole, ale v celom Sarvaši. Prajeme Ti zaslúžený oddych v kruhu svojej rodiny a som presvedčená, že nás navštíviš čo najskôr a často.

Na rozlúčku slová J. A. Komenského:

„Skloniť sa treba k práci, čo dáva ľuďom chlieb, hlbšie sa však treba k matkám, čo dali život deťom, ale najhlbšie k učiteľom, čo z bytosti vychovali človeka. Lebo je ľahšie vrch preniesť, rieku zahatať, prinútiť ju proti prúdu tiecť, ako vychovať človeka so srdcom a dušou ľudskou.

V mene každého Slováka nevravím zbohom, ale dovidenia!“

Zlatka Líšková

Súbeh o štipendium Antona Straku

Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti (Zugló) vypisuje súbeh o štipendium A. Straku, určené pre študujúcu mládež vo veku od 15 do 26 rokov. Súbeh sa vzťahuje na školský rok 2008/2009. Samospráva môže udeliť trom študentom vysokých a dvom študentom stredných škôl štipendium v hodnote po 80 tisíc forintov, rozdelené na 10 mesiacov.

Podmienky:

Uchádzači môžu byť poslucháčmi denného štúdia, dobre ovládajúci slovenský jazyk,

- musia preukázať aktivitu v kultúrnej oblasti našej národnosti, alebo kontakt s nejakou slovenskou inštitúciou či samosprávou v Maďarsku,

- sú ochotní podpísať zmluvu o spolupráci s našou samosprávou a zapojiť sa do jej činnosti,

- nemôžu paralelne čerpať iné slovenské štipendium.

Prihláška musí obsahovať

- podrobný životopis v slovenskom jazyku s uvedením sociálnych pomerov,

- samostatne zostavený formulár s dôležitými osobnými údajmi v maďarčine (meno, bydlisko, štúdiá, navštevovaná inštitúcia, kontaktné adresy spolu s telefónom, atď...),

- kópiu indexu alebo žiackej knižky, t. j. študijných výsledkov, za posledný školský rok,

- potvrdenie o doterajšej spolupráci so Slovákmi v Maďarsku (od miestnych samospráv, spolkov a pod...),

- ak ide o bývalého štipendistu našej samosprávy, hodnotenie svojej práce v našom zbore a návrhy týkajúce sa ďalšej spolupráce,

- krátky popis záujmovej činnosti uchádzača, jeho ďalšie plány viažuce sa predovšetkým k národnostnej oblasti, života Slovače v MR.

Termín odoslania prihlášok (v doporučenej zásielke) do 10. septembra 2008 na adresu: Slovenská samospráva Zugló-Budapešť - Zuglói Szlovákok Önkormányzata, Budapest 1148, Pákozdi tér 12/A.

Výsledok súbehu uverejníme po zasadnutí poslaneckého zboru v sídle SSZB na nástennej tabuli do 15. septembra t. r., pričom úspešní uchádzači dostanú písomné oznámenie o termíne zvolania nových štipendistov SSZB. Neúspešné prihlášky vrátime poštou alebo osobne.

Vacovské impresie

Prvé tvorivé stretnutie národnostných umelcov vo Vacove

Mestská samospráva vo Vacove v spolupráci s miestnou slovenskou, rómskou, rusínskou a ukrajinskou samosprávou usporiadali výstavu pod názvom Vacovské impresie. V mene organizátorov privítal účastníkov vernisáže v kaviarni Dunaj akademický maliar Árpád Németh, ktorý požiadal o otvorenie výstavy primátora mesta Jánosa Botha. Pán primátor konštatoval, že v tento deň sú svedkami mimoriadnej výstavy. Mimoriadnej nielen preto, lebo exponáty sa zrodili v ich meste a sú výsledkom týždňovej tvorivej práce umelcov, ale aj preto, lebo ich autori predstavujú štyri národnosti. S iniciatívou usporiadať prvé tvorivé stretnutie národnostných umelcov prišli menšinové samosprávy mesta, ktoré sa dohodli, že sa spoja a pozvú do nášho mesta svojich najlepších výtvarníkov, ktorí budú týždeň vnímať a umelecky stvárňovať atmosféru nášho mesta. Ich stretnutie vyvrcholí otvorením výstavy v kaviarni Dunaj pod názvom Vacovské impresie. Ako vidíte, stretnutie sa uskutočnilo, maľby visia na stenách a ja s veľkou úctou a radosťou vítam medzi nami predstaviteľov slovenskej, rómskej, rusínskej a ukrajinskej samosprávy a delegovaných umelcov. V mene poslancov mesta sa chcem poďakovať za výbornú iniciatívu, za finančnú podporu a za snahu pripojiť sa kultúrnymi akciami k Vacovským radovánkam, uviedol J. Both. Pán primátor potom predstavil umelcov. Slovákov zastupoval Imrich Pacsai, rodák zo Sarvaša, ktorý pracuje ako jazykovedec na Vysokej škole v Nyíreďháze. Rómov Janó Bari, rodák z Kazincbarciky, žijúci vo Vacove, Ukrajincov profesor Kyjevskej výtvarnej akadémie Taras Tabaka. Rusínov rodák z Mukačeva, Péter Puha, ktorý pôsobí v Balašských Ďarmotách. Pán primátor sa im zvlášť poďakoval za to, že splnili prosbu organizátorov a jedno svoje dielo darujú Osvetovému stredisku Imreho Madácha. Vytvorili tak základ zbierky Tvorivého stretnutia národnostných umelcov vo Vacove a tradíciu, v ktorej budú organizátori o rok pokračovať.

(aszm)

VIII. Svadobné gastronomické dni v Čorváši

Mestská samospráva v Čorváši v spolupráci so slovenskou samosprávou usporiadali VIII. Svadobné gastronomické dni. Cieľom akcie bolo zoznámiť účastníkov so svadobnými tradíciami, ktoré sú mimoriadne bohaté a atraktívne.

V rámci trojdňovej akcie sa uskutočnili rôzne súťaže, ako napríklad príprava svadobných jedál, prestieranie svadobného stola, súťaž družbov, hudobných kapiel, zhotovovanie brdovcov (cestoviny do svadobnej polievky) a svadobných zákuskov.

V piatok sa v meste stretli matrikári, ktorí si vypočuli odbornú prednášku pracovníčky Ministerstva spravodlivosti MR Tímei Vargovej, potom sa konalo regionálne stretnutie družbov, mládežníckych kapiel a mažoretiek. Sobota sa začala oslavou párov, ktorí zložili manželský sľub pred 50. a 60. rokmi. Večer patril krojovanému sprievodu na vyzdobených kočoch a vozoch, na ktorých sedeli nevesta a ženích s rodinou, príbuzní a muzikanti, za nimi na vozoch boli naložené svadobná posteľ, stôl, stoličky, atď. Po príchode do obrovského svadobného stanu plného „hostí“ sa konala rozlúčka nevesty a ženícha. Program vyvrcholil koncertom známych maďarských spevákov.

Nedeľa bola „pracovná“ - mestská samospráva organizovala súťaže v príprave svadobných jedál, prestierania svadobného stola, súťaž družbov a svadobných kapiel. V gastronomickej súťaži varili trojčlenné skupiny, za šesť hodín mali pripraviť svadobnú polievku a perkelt pre dvadsať osôb, ktoré mali servírovať na sviatočne prestretom stole. Trojčlenné svadobné kapely súťažili v odprevádzaní nevesty, v celkovej produkcii a v dojme vystúpenia na javisku. Družbovia sa mali prejaviť pri pýtaní nevesty, vedení svadobného sprievodu a servírovaní večere.

Slovenská menšinová samospráva v ten istý deň usporiadala súťaž v príprave brdovcov a svadobných zákuskov. Najlepšie cestoviny do polievky pripravili Alžbeta Baranyiová, Mária Bajiová a Brigitta Bajiová z Čorváša. Na druhom mieste skončili taktiež domáce súťažiace a tretie miesto patrilo Klubu dôchodcov zo Szabadkígyósu. Čo sa týka sladkých svadobných zákuskov, porote najviac chutila doboška Márie Kováčovej z Čorváša, druhé najlepšie bolo diabolské oko od Júlie Dénešovej z Čorváša a tretí bol Margitin špic od Márie Molnárovej z Kondorošu. V kategórii slaných koláčikov porota vyhlásila za najlepšie slané rožky Márie Baranyiovej z Čorváša, druhé boli rožky s jogurtom od Margity Sárváriovej zo Zenty (Srbsko) a tretie svadobné praclíky členiek Klubu dôchodcov z Gyomaendrődu. Nedeľný program vyvrcholil tradičnou svadobnou večerou a galaprogramom najlepších svadobných kapiel a družbov.

(aszm)

Národopisný tábor v Oblastnom dome

Začiatkom júla Osvetové stredisko J. G. Tajovského a Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši usporiadali v Oblastnom dome národopisný tábor pre deti. O tábor bol veľký záujem, prihlásilo sa 28 detí, z ktorých najmenšie dievčatko chodí ešte do škôlky. V tábore sa deti mohli oboznámiť s rôznymi tradičnými remeslami, ako hrnčiarstvo, drotárstvo, drevorezba, medovnikárstvo atď. Okrem toho sa oboznámili so životom a so životnými podmienkami našich predkov, ako používali veci v domácnosti, ako varili, tkali, priadli, mrvili kukuricu a vykurovali pec. Deti veľmi zaujímal odev našich predkov, komlóšsky kroj, do ktorého sa aj obliekli. Tábor bol veľmi užitočný aj preto, lebo deti si urobili z dreva, zo šúľkov a zo šúštia (šúpolia) hračky a ozdoby, medovníky vyzdobili komlóšskymi motívmi, čím sa obohatila ich tvorivosť. Mohli si vyskúšať, s čím a ako mazali steny domov. Teta Marka Chlebnická ich učila ako používali pri ozdobovaní zarovnávania komlóšske motívy. Vedúcou tábora bola učiteľka Angelika Lopušná Szuszekárová. Tábor mal veľmi veľký úspech, preto plánujeme, že urobíme z toho tradíciu. Podujatie sa nám podarilo uskutočniť s finančnou pomocou Ministerstva školstva a kultúry MR vďaka súbehu Oblastné domy pre spoločnosť, ktorý bol vypísaný v rámci Roka renesancie.

Zuzana Lauková

Biblický tábor CSS vo Svätom Jure

V znamení Roka Biblie a Roka sv. Pavla apoštola

Posledné júlové týždne boli obdobím veľkých medzinárodných a celoslovenských náboženských stretnutí. Menovite sa konali 23. svetové dni mládeže v Sydney, kde sa zišlo 7 tisíc mladých z rôznych kútov našej zemegule. Medzi nimi vyše dvesto Slovákov poznávalo diecézy najmenšieho kontinentu sveta. Tí slovenskí veriaci, ktorí sa nedostali na druhý koniec sveta sa stretli a vydali svedectvo o viere a vernej službe cirkvi na Morave a vo Velehrade. Na Oravskej priehrade sa ďalej konal za účasti vyše 45 gospelových skupín a sólistov 17. ročník celoslovenského gospelového festivalu Verím Pane, ktorý má svoje pevné miesto na slovenskej kultúrnej scéne. Festival je už dlhé roky rodinným stretnutím muzikantov a priaznivcov hudby, ktorých spája viera v Krista. Prispieva aj k rastu duchovnej a umeleckej úrovne mladých hudobníkov.

A práve v čase spomínaných významných podujatí sa konal aj tradičný ekumenický biblický tábor Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) vo Svätom Jure v znamení Roka Biblie a Roka sv. Pavla apoštola. Zúčastnilo sa ho 37 mladých veriacich Slovákov z celého Maďarska (Csabacsűd, Budapešť, Kardoš, Mlynky, Sarvaš, Šápov, Šóškút, Tardoš). Vedúcou tábora bola členka Valného zhromaždenia CSS Ildika Klauszová Fúziková. Duchovného vedenia účastníkov tábora sa ujala evanjelická farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová. Ďalšími pomocníkmi v objavovaní moderného kresťanstva boli Levente Galda, Melinda Černá, Kornel Klausz a Karola Klauszová.

„Približne štyridsať ľudí ju písalo, stovky ju prekladajú, tisíce tlačia a milióny čítajú. Čo je to?“ Touto hádankou sa začalo prvé zamestnanie biblického tábora. A na najväčšie prekvapenie a potešenie vedúcich ihneď po položení otázky prišla jednohlasná kolektívna odpoveď: „Je to Biblia.“ Kniha kníh, list, ktorý nám, ľuďom poslal sám Boh, bola dobre známa v kruhu všetkých detí, ktoré neúnavne počúvali výroky slávnych o tejto výnimočnej knihe. Najväčší úspech „zožal“ citát spisovateľa a vedca J. W. Geotheho: „Sám pre svoju osobu milujem Bibliu a cením si Bibliu, lebo jej vďačím za celé svoje mravné vzdelanie. Keby som bol uväznený a mohol by som si zobrať so sebou len jednu knihu, vybral by som si Bibliu.“

Po vzácnych myšlienkach sa deti ihneď pustili do osvojovania náboženských mládežníckych piesní s ktorými sa večer predstavili aj na slávnostnej svätej omši v jurskom katolíckom kostole. Ave Maria v podaní M. Černej a L. Galdu doslova očarila všetkých miestnych veriacich na čele s pánom farárom, ktorý na znak vďaky ukázal deťom všetky odľahlé kúty voľakedajšieho kláštora a daroval im cukríky na osladenie voľných chvíľ.

Všetky predobedia tábora sa niesli v duchu výkladu jednotlivých čítaní z Biblie, života apoštola národov sv. Pavla, v ktorom podľa povesti kolovala krv nadšenia a sila Ducha, modlitby, spevu a nácviku samostatného biblického pásma zo Starého a Nového zákona.

V čase voľného programu však nechýbali prechádzky, besedy s mladými, nácvik spevu, futbalový turnaj, súťaž v maľovaní na asfalt, kresliarska súťaž, biblický a všeobecný vedomostný kvíz. Návšteva Vlastivedného múzea vo Svätom Jure deti tiež zaujala. Pomocou nej nadobudli v hlavných črtách ucelený obraz o histórii mesta. Pozreli si všetky vystavené vzácne pamiatky mesta a dozvedeli sa i to, že v čase katalogizácie podstatnej časti archívu získali v Budapešti viacero fotokópií týkajúcich sa Svätého Jura.

Výlet do Bratislavy bol tiež bohatý na silné zážitky. Hrad síce teraz renovujú a nie je prístupný verejnosti, predsa sa dalo poprechádzať okolo neho a historické centrum mesta ako vždy, aj teraz, ponúkalo množstvo zaujímavostí. V drevených stánkoch na Hlavnom námestí si deti zakúpili ručne vyrobené vtipné a atraktívne darčeky pre svojich rodinných príslušníkov, s ktorými sa potom navzájom pochválili.

Predposledný deň tábora sa niesol v slávnostnej nálade. Účastníkov totiž navštívil predseda CSS Ján Fuzik a vedúci Úradu CSS Ondrej Horváth. Deti sa im predstavili už spomínaným biblickým pásmom a s náboženskými piesňami spojenými s ukazovačkami. Pán predseda sa po hodnotnom programe deťom poďakoval za skvelý výkon a zaželal im na zážitky bohaté posledné prázdninové týždne a daroval im veľkú čokoládu.

Slávnostné chvíle sa však odchodom delegácie CSS neskončili. Večer nasledoval každým očakávaný program Kto čo vie a oficiálne vyhodnotenie jednotlivých aktivít žiakov počas tábora. Pekné a cenné darčeky si získali srdcia každého účastníka ekumenického biblického tábora. Vďaka za ne patrí hlavnému organizátorovi tábora CSS, ďalej Slovenskej samospráve Budapešti, Slovenskej samospráve V. a XI. obvodu Budapešti a Redakcii Ľudových novín.

Vedúci tábora sa posledné ráno lúčili so slovenskými veriacimi deťmi s citátom Svätého otca Benedikta XVI., ktorý sa o apoštolovi Pavlovi, v znamení ktorého sa niesol aj tohtoročný ekumenický biblický tábor, zmienil nasledujúco: „Naučme sa od Pavla, že konanie Ducha nasmerúva náš život k veľkým hodnotám lásky, radosti, spoločenstva a nádeje. Je na nás, aby sme každý deň získavali túto skúsenosť a pomocou apoštolovho osvieteného vedenia dokázali rozlišovať a poslúchať vnútorné podnety Ducha.“

(kk)

Budapešť

Mesto, ktoré je súčasťou našej histórie

Zo susedných metropol, ktoré vcelku dôverne poznám, vari najdlhšie - vyše štyroch desaťročí - „komunikujem“ s Budapešťou. Po intenzívnych dvadsiatich rokoch ju síce vystriedala Praha, ale takmer tri roky na poste posledného česko-slovenského veľvyslanca v Maďarsku na začiatku 90. rokov mi znova Budapešť priblížili, hoci z trochu iného uhla.

Keď som od polovice 60. rokov často chodieval do Budapešti na študijné pobyty, obľúbil som si toto dvojmiliónové veľkomesto pre jeho atmosféru, úctu k tradícii, historizmus u nás nevídaný, aj pre istú veselosť, rub samovražednosti, ktorou Maďari v Európe dominovali, či depresie z porazenej revolúcie, ktoré v intelektuálnych kruhoch ešte bolo cítiť až do r. 1989, presnejšie do veľkolepého pochovávania Imreho Nagya.

Istý operetno-kabaretný ráz, sebairóniu si toto mesto zachovalo aj v časoch smutnejších a nedalo si ich nikdy vziať, aj keď pátos, sebazveličovanie i sebaľútosť mu tiež neboli cudzie. Tie pohreby, nielen Nagyov, ale i Horthyho, ale najmä Antallov a ešte väčšmi nedávny Puskásov by mohli byť predmetom osobitnej analýzy nielen národného charakteru Maďarov.

Mesto, v ktorom na začiatku 20. storočia bolo šesťsto kaviarní (aj štyridsať bordelov!) nemohol poraziť celkom ani komunizmus, aj ten po krvavom potlačení revolúcie v 56. roku musel Kádár postupne liberalizovať, až sme od začiatku 70. rokov začali chodiť do Budapešti na filmy, ktoré u nás nepremietali, na výstavy, ktoré u nás nemohli byť, kupovať knihy, ktoré u nás neboli na trhu. Ba aj nakupovať módny tovar.

Náhrada za Západ

Akoby nám Budapešť tak trochu suplovala Západ, na ktorý bola cesta zarúbaná. V budapeštianskom kabarete Mikroszkóp Színpad som sa v 70. rokoch stretával s politickou satirou (János Komlós, Géza Hofi), o ktorej sa u nás nedalo ani snívať. Vasil Biľak tomu hovoril „gulášový komunizmus“ a našinec čakal, či sa znova neuskutoční zázrak 60. rokov, ale ten sa už nezopakoval. Hovoril som vtedy tejto disproporcii zákon nerovnomerného vývoja socializmu... Len raz, koncom osemdesiatych rokov došlo k synchronizácii, aj to nie organizovanej či koordinovanej, teda aspoň nie koordinovanej bývalými socialistickými krajinami. A to bol ich koniec.

Bonusom tých čias pre mladého literárneho historika bolo, že počas svojich študijných pobytov býval v luxusných, teda tradičných hoteloch vnútorného mesta, v Astórii, Royal, Gellérte, príjemných secesných hoteloch so všetkým, čo k nim patrí vrátane vynikajúcej maďarskej kuchyne a cigánskej hudby k obedu aj večeri.

Ako keby existovali paralelne dva svety, jeden, ten vonku, kde vládol režim, a ten druhý, ešte priam monarchiálny, ktorý vnútri tých secesných interiérov ostával zdanlivo autonómny. Navyše, v 70. rokoch už tie hotely navštevovali maďarskí emigranti z 56. roku, zväčša nie celkom chudobní, ktorí pocit minulosti a Západu ešte vlastne fyzicky umocňovali. Livrejovaný personál, čašníci, spôsoby, to všetko bolo pre našinca z demokratického, teda sproletarizovaného susedného štátu vždy prekvapujúce. Ba milé, keď sa k nemu správali ako k pánovi! S horšou maďarčinou ste mohli robiť aj emigranta!

Budapešť, ako vravím, si udržala aj v tých časoch nie najprajnejších, nielen svoj operetno-kabaretný ráz (Čardášovú princeznú som absolvoval ešte s legendárnou subretou Hannou Honti a Róbertom Rátonyim), ale aj intelektuálny odstup či nadhľad. V kníhkupectve zahraničnej literatúry na ulici Váci som si za lacný peniaz kupoval zahraničné monografie o Legérovi, Braqueovi, Kleeovi, Chagallovi, Picassovi, ktoré sa u nás ešte len začali dostávať na pulty (s Oskárom Čepanom som si ich vymieňal za iné rarity zo slovensko-maďarských vzťahov). Najmä po roku 1970 mala pre nás Budapešť charakter priam liberálneho prostredia, hoci všetko bolo, pravdaže, trochu inak. Teda relatívne. Z mesta však dýchalo čosi, čo v tých časoch zatvorenej spoločnosti predsa len navodzovalo pocit limitovanej slobody, komunikujúcej so Západom. Intelektuálna spoločnosť to využívala, prirodzene, po hranicu možností, aj preto tam odpor či odboj, resp. disent akosi prirodzene prerástol k moci, ktorej sa potom roku 1990 nekrvavo, priam za okrúhlym stolom, ujal.

Dotyk s veľmocou

Keď som potom nastúpil do tohto nového prostredia ako veľvyslanec a našiel som veľa starých známych a kamarátov vo vysokej politike, zdala sa mi chvíľu Budapešť ešte príjemnejšia ako za starých-mladých čias. Dlho to však netrvalo. V budove parlamentu, v ktorej všadeprítomný bordový plyš a Munkácsyho megaobrazy uhorských, teda najmä slovenských hradov majú ešte i dnes pripomínať časy zašlej maďarskej, pre nás uhorskej slávy, sa našinec ocitá v priestore, ktorý mu môže evokovať dotyk s veľmocou. Keď som sa pomerne často stretával s premiérom Józsefom Antallom nad nie najpríjemnejšími kauzami, mal som neraz pocit, že hovorí s veľvyslancom o päť miliónov obyvateľov väčšieho štátu v tejto kolosálnej budove ako predstaviteľ veľmoci.

Parlament, ktorý sa staval k výročiu tisícročia „obsadenia vlasti“ a dokončil sa definitívne až roku 1902, je nielen pohľadnicovým emblémom metropoly i krajiny, ale i zdrojom jej historickej hrdosti, hoci sa skutočnej demokracie dožila až roku 1990. Predstavuje pri všetkej prerývanosti dejín kontinuitu, symbol, úctu k tradícii. Snahu o prvenstvo, ktorú malo toto mesto kdesi vnútri.

Maďari po 90. roku, najmä vláda Viktora Orbána, mali zmysel pre takéto pamätníky vlastnej veľkosti a pri ďalšom pripomenutí „obsadenia vlasti“ chceli tiež zanechať po sebe stopy. Zatiaľ ich tvorí - z nášho pohľadu - megabudova činohry Národného divadla a koncertná sieň, ktorú má doplniť veľký výstavný komplex. Môžeme si z nich uťahovať, ale mali by sme sa pozrieť do svojho svedomia a historického vedomia - kde je naše národné múzeum, národná galéria, filharmónia, kde je náš Najvyšší súd, kde je naša univerzita a vo výpočte symbolov by sa dalo dlho pokračovať.

Vzťah k minulosti, k histórii je v Budapešti priam geneticky zakódovaný, aj keď pamätná tabuľa Jánovi Kollárovi, ktorý tu pôsobil ako peštiansky evanjelický farár tri desaťročia, zdá sa, predstavuje pre miestnych radných aj farských nepreklenuteľný problém. Nota bene, v meste, ktoré bolo kedysi najväčším slovenským mestom, v ktorom vychádzali také významné slovenské periodiká ako Pešťbudínske vedomosti, Bobuľove Slovenské noviny, Hodžov Slovenský týždenník, o iných aktivitách nevraviac. V tomto zmysle je Budapešť čosi nepochybne dlžná a nesvedčí to o jej univerzálnej úcte k minulosti.

Pri posledných návštevách Budapešti si uvedomujem, že sa mi, napríklad v porovnaní s Prahou, akosi „scvrkla“, hoci, priznávam, môžem byť deformovaný. Budapešť mojej literárnohistorickej mladosti si však aj tak nedám vziať. Vtedy som asi silnejšie vnímal identitu aj génia loci tohto mesta, ktoré my Slováci tiež máme dôvod mať radi. Ba v normálnejších časoch by malo byť plnohodnotnou súčasťou našej tradície, našej histórie.

Keď v poslednom čase prichádzam do Budapešti, často len „na otočku“, akoby sa mi jej obraz trochu zredukoval, zmenšil, akoby trochu zošedivela, ostarela (asi spolu so mnou), nie je to už tá príjemná, útulná Budapešť spred štyridsiatich, ale ani dvadsiatich rokov. Ale ani ja už nie som ten, aký som býval...

Rudolf Chmel

Vychovávať pilných gazdov ● Samuel Tešedík, kňaz a osvetár

„Tešedík bol nielen farárom, ale aj pastierom svojho ľudu, viedol ho na lepšie miesta aj vtedy, keď ho hanili, hľadal uzdravujúce lieky aj vtedy, keď mu neverili.“

„Na mojom hrobe rozkvitnú tie kvety,

ktorých semená som s dobrou nádejou

pred časom zasial do neúrodnej pôdy.”

Posledné dva roky som veľa počula o tvorbe Samuela Tešedíka. Jednu hodinu dejepisu sme mali v múzeu. Naša triedna učiteľka hodnotila tvorbu a život tohto evanjelického farára. Odtiaľ sme si išli pozrieť kostol, ktorý postavil Samuel Tešedík. Na hodinách vlastivedy sme si pozreli DVD o Sarvaši. V lete v Starom cintoríne sme navštívili hrob Samuela Tešedíka. Veľmi zaujímavé bolo pozrieť si Tešedíkov sálaš a záhradu. Preto som sa veľmi potešila, že Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku vypísal súbeh, do ktorého som sa mohla zapojiť.

Samuel Tešedík sa narodil 20. apríla 1742 v osade Alberti. Jeho otec Samuel Tešedík bol farárom tamojších slovenských prisťahovalcov. Matka Alžbeta Lángová pochádzala z Prešporku (Bratislava). Po smrti manžela sa roku 1749 vrátila do svojho rodiska, kde vychovávala svoje tri deti. Keď žili v Prešporku, Tešedík pomáhal svojej matke, podieľal sa na výchove študentov, ktorých mali na strave. Aby sa naučil maďarsky a zdokonaľoval svoje vedomosti, odišiel študovať do Debrecína. Po roku sa pešo vydal spoznávať krajinu. Prešiel od Tokaja cez Košice, Prešov, Levoču, Kežmarok, Banskú Bystricu, Kremnicu, Banskú Štiavnicu a vrátil sa do Prešporka. Vtedy sa rozhodol, že bude farárom (kvôli rodinnej tradícii a kvôli istejšiemu živobytiu). Svoju kňazskú činnosť vykonával svedomite. V rokoch 1763-66 študoval v Nemecku: v Erlangene, Jane, Lipsku, Postupime, Spandau, Berlíne. Po návrate domov v záujme osvojenia si slovenského jazyka strávil niekoľko mesiacov v Sarvaši. Po niekoľkomesačnom pobyte v obci Šurany (Surány - teraz Cserhátsurány) v Novohradskej stolici, na jeseň roku 1767, sa vrátil do Sarvaša, aby 53 rokov stál na čele tunajšej cirkvi. Popri vykonávaní služieb v rámci cirkvi ho zaujímali i spoločenské pomery a problémy mesta, pokúsil sa o ich riešenie. V tejto jeho činnosti mu pomáhala jeho prvá manželka Terézia Markovičová, rodená Lissovinyiová.

Novodobé dejiny mesta Sarvaš sú úzko spojené s dejinami evanjelickej cirkvi, lebo prví obyvatelia znovuzaloženého mesta boli Slováci evanjelického vierovyznania. Tešedíkovým významným činom bola výstavba dnešného Starého evanjelického kostola. Kostol bol postavený v rokoch 1786-88 v barokovom štýle. Na tomto mieste predtým už stáli tri kostoly. Dnešná veža bola súčasťou tretieho kostola, ku ktorej postavil Samuel Tešedík kostol projektov plánov bratislavského architekta Lajosa Kimnacha. Vo vnútri kostola môžeme vidieť dvojposchodovú drevenú galériu, na ktorú sa v čase bohoslužieb zmestilo 3500 ľudí. Autorom dreveného pozláteného oltára a kazateľnice je Vavrinec Dunajský. Oltárny obraz namaľoval András Zellinger v roku 1780. Maľba zobrazuje Nanebovstúpenie Pána. Pozoruhodnosťou kostola je dodnes fungujúci organ, ktorý má 36 registrov, 2484 píšťal a je trojmanuálový. Usporadúvajú sa tu organové koncerty známych umelcov.

V diele „Der Landmann in Ungarn” (Uhorský roľník, čo je a čím by mohol byť) opisuje Tešedík okolnosti osídlenia Békešskej župy, národnostné a náboženské pomery ako i prechodné úľavy. „Keď barón Harruckern zosnulý v Bohu začal v roku 1716 osídľovať statok, ktorý už od roku 1685 bol pustý a prázdny, teda spočiatku tu nechcel byť nikto obyvateľom, lebo každý sa bál tohto územia bojov a krviprelievania. Ale mierne a znášanlivé chovanie vedelo nájsť cestu a možnosť, aby z dŕžav Uhorska, alebo aj z cudzích krajín zavolalo sem ľudí. Novým obyvateľom povolili slobodné vierovyznanie, priateľsky prijali rôzne národností: Maďarov, Nemcov, Slovákov, Srbov a Rumunov; pritom každému národu a každému vyznaniu zvlášť určili osobitné miesto na osídlenie… Tento pán žiadal od nich veľmi málo daní a roboty, ale s radosťou pozoroval konanie povinností poddaných, čo tí robili veselou náladou svojmu milovanému pánovi. Zaplatenie daní alebo naturálií v peniazoch zveril na poddaných, noví obyvatelia na jeho majetku získali tým také bohatstvo a silné základy, že je to badateľné až dodnes. Pre svojich úradníkov, ale i pre poddaných zaviedol veľmi užitočné nariadenia; ale urobil i viac; dosiahol, že ľudia museli žiť podľa jeho nariadení, ak chceli jesť dobrý chlieb. Z predchádzajúcich možno vidieť, že následkom múdrych nariadení pána poddaní získali právo (hlavne osídlenci, ktorí boli veľmi chudobní ľudia), aby všetky dane patriace pánovi, robotu, desiatok a nájomné za statok mohli platiť v peniazoch a za niekoľko rokov na pustom, prázdnom statku vzniklo 15 nových obcí. Kto to nevidel, ani neuverí. Tam, kde pred 50-60 rokmi bola len osamelá, začadená chalupa pastierov, je teraz obec, pozostávajúca z 500, 600, 800, 1000 domov a s 5000, 6000 až 8000 obyvateľmi. Pred 50 rokmi bolo na statku Harruckernovcov niekoľko tisíc ľudí a teraz tu žije až 60-70 tisíc ľudí…”

Samuel Tešedík bol v Sarvaši farárom v rokoch 1767-1820. Jeho činnosť mala pre život obce v danom období nesmierny význam. Na základe skúseností získaných v zahraničí zakladá školu, vypracuje jej učebné osnovy a zostaví pre ňu aj učebný materiál. V roku 1779 predkladá svoj prvý plán, ale založenie školy sám datuje na 8. mája 1780, keďže vtedy dostáva od zemepána 6 jutár pôdy pre cvičnú záhradu. V súvislosti s menom školy (Institium oeconomicum) poznáme viacero variácií, ale najčastejšie sa stretávame s týmito dvomi:

Cvičná hospodárska a priemyselná škola,

Cvično-hospodársko-pilnostná škola.

Cieľom školy bolo „Vychovávať rozumných a pilných gazdov a gazdiné, majstrov, vedúcich manufaktúr a spôsobilých školských učiteľov.” Škola disponovala riadnou knižnicou, dielňami, cvičným pozemkom. V hospodárstve vykonávali šesťdesiat druhov prác. Počet študentov z roka na rok vzrastal. Roku 1790 ich bolo približne 1000. V rokoch 1789-1794 budovu rozšírili o poschodie. Spočiatku úrady (štát, cirkev) ťažko prijímali jeho reformy, moderné vyučovacie metódy. Neskoršie áno. Dňa 2. septembra 1789 od cisára Jozefa II. dostal „dar, zlatý prsteň a na červenej stuhe visiacu medailu v hodnote 25 zlatých”. Podobne odmenili i jeho manželku. V roku 1789 aj cisár František I. vyznamenal školu. Nepriateľské ovzdušie, predovšetkým kolega, a nedostatok materiálnych prostriedkov má za následok, že škola celoštátneho a európskeho významu v roku 1806 znova a definitívne zatvára svoje brány.

Žil plným životom, nepoznal nečinnosť. Nevyčerpateľnú energiu venoval na povznesenie ľudu ľudovej osvety, hospodárskeho, priemyselného a obchodného života celej krajiny.

Ako chránime Tešedíkovo dedičstvo?

Významnou udalosťou v dejinách Starého evanjelického kostola bola rekonštrukcia v roku 1984, ktorú začala farárka Alžbeta Nobiková. Pozostávala z výmeny celej strechy a obnovy kostola zvonka i zvnútra. Rekonštrukčné práce ukončili roku 1988. Pri príležitosti dvestého výročia kostola bol chrám znovu vysvätený. V roku 1989 začali obnovu organu, ktorú dokončili v roku 1992. Dnes sa v kostole ozýva jeho pôvodný hlas. Roku 1999 dostala veža slávnostné osvetlenie.

Judita Nádorová je priamym potomkom Samuela Tešedíka. Je veľmi skromná, nikdy nehovorí o svojich slávnych predkoch. Je vedúcou učiteľkou slovenskej škôlky. Trpezlivosť a láska sú základom jej pedagogickej práce. Dobré by bolo, keby si každý učiteľ uvedomoval, že on je soľou zeme - povedala pani Nádorová.

Akademický maliar Pavel Korbely sa narodil 18. januára 1932 v Sarvaši. So svojimi rodičmi sa presídlil do Bratislavy, kde študoval a pracoval ako pedagóg a maliar. V roku 1968 emigroval do Ženevy, kde založil významnú maliarsku školu. Vlani mal výstavu v Budapešti. 6. októbra 2007 v Strieborných Viniciach bolo stretnutie vtedajších študentov. Tu pán Korbely daroval mestu vlastné dielo. Na obraze vidíme Sarvaš, Starý evanjelický kostol a Tešedíka.

Na mňa mala veľký vplyv monodráma sarvašského regionálneho divadla, o živote S. Tešedíka. Režisérom bol László Gergely, hlavnú rolu hral Juraj Derzsi. Veľký zážitok pre mňa bolo pozrieť si matriku cirkevnej obce Starého evanjelického kostola. Veľmi mi pri tom pomohla archivárka Mária Gundová. V r. 1799 spísali, koľkí žili v jednom dome, koľkí boli negramotní. Už aj vtedy žili na Sarvaši Nemčokovci, Trabachovci.

Pri príležitosti 285. výročia znovuzaloženia Sarvaša a 240. výročia príchodu Samuela Tešedíka do Sarvaša sa 22. júla 2007 uskutočnila veľkolepá slávnosť. Tam odzneli po maďarsky a po slovensky nasledujúce vety:

„Radosť je pre človeka, ak je užitočný pre svoju vlasť, ak celý svoj život slúži a venuje svojej vlasti. Kde by sme sa dostali, keby nevedomosť, hrdosť, závisť, zlomyseľnosť bránili úprimne dobrému. Ani v najväčšom nebezpečí sa nemôžeme zrieknuť možnosti pomôcť. Vychovávajte správne svoje deti a iné deti pre ľudstvo a pre svoju vlasť. Ten, kto cíti, nech aktívne pomôže, čo vie. Kto nevie cítiť, čo je dobré, aspoň nech nebojuje proti tým, ktorí viac dajú na prázdne slovo ako na činy. Bo sa dá vychovávať pre vlasť takých ľudí, ktorí svoje v škole osvojené znalosti rozširujú a semenám ľúbeznosť dajú.”

Tieto myšlienky sú veľmi aktuálne aj v XXI. storočí!

Bývalý evanjelický farár Pavol Kovács je strýkom mojej babičky. On je jeden z tých, ktorí najviac vedia o živote a o činnosti Samuela Tešedíka. Poprosila som pána Kovácsa, aby zhrnul, čo preňho znamená životné dielo Samuela Tešedíka. „Niekdajší sarvašský farár Samuel Tešedík bol vynikajúcim a jedinečným človekom svojho veku na Dolnej zemi, v Uhorsku. Chcel tu zakoreniť niečo z toho, čo dobré a užitočné videl v zahraničí a o čom si myslel, že aj tu obohatí ľudí. Pravda, novým, svojím spôsobom. Veľa študoval, skúmal, čo by sa dalo robiť. Pod jeho vplyvom tu robili melioráciu, sadili agátové stromy...“

Ako bolo slúžiť na kancli, z ktorého kázal S. Tešedík?

Pavol Kovács si vždy uvedomoval zodpovednosť, nevšedný príklad, ktorý tu zostal po slávnom predchodcovi. V zmenených časoch zostali nezmenené úlohy - pomáhať ľuďom, aby si našli šľachetné ciele, aby sa aj oni usilovali pomôcť iným. Život sa mení, a my sa musíme prispôsobovať podmienkam. nesmieme sa vzdávať ani vtedy, keď sa nám napriek všetkým snahám nedarí dosiahnuť žiadaný výsledok. Veď usilovná práca raz prinesie svoje ovocie.

„Tešedík bol nielen farárom, ale aj pastierom svojho ľudu, viedol ho na lepšie miesta aj vtedy, keď ho hanili, hľadal uzdravujúce lieky aj vtedy, keď mu neverili. Konečný výsledok ich presvedčil, že konali správne. Veril, že mu Boh pomôže, požehná svedomitú prácu. Tak sa aj stalo. Jeho všestranné dielo si vážia aj dnešné generácie, je pre ne príkladom. Ak človek nemá príklady, ťažšie napreduje, ale ak ich má, posilňujú ho, vedú ho k novým rozhodnutiam, k nádeji, že naša práca nie je márna, ale zabezpečuje pozemské blaho a šťastie. Ja som sa takto učil od Tešedíka!” - povedal Pavol Kovács.

Menta Trabachová

Pripravujúca učiteľka:

Zuzana Korbeľová

Práca bola v súťaži Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Živý odkaz osobností zašlých čias II. ocenená cenou Veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti.

Juraj Ando

Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku

V roku 1997 vydal Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku publikáciu Ondreja Krupu Pamätné ľudové domy, zbierky, dedinské múzeá v slovenských obciach v Maďarsku. Kniha sa stala lexikónom v Maďarsku existujúcich slovenských miestnych múzeí a národopisných zbierok. Popri tom, že poukázala na to, aké národopisné hodnoty sú v našich slovenských osadách, inšpirovala nás zistiť presný počet týchto zbierok. Vďaka bádateľskej práci Ondreja Krupu vieme, že roku 1997 bolo v Maďarsku 26 zbierok, hlavne národopisného charakteru, ktoré predstavovali ľudovú kultúru Slovákov žijúcich v Maďarsku. Dnes, v roku 2007, sa ich počet takmer zdvojnásobil, je ich 47.

Ako nazývať tieto zbierky?

Plne súhlasíme s názorom Ondreja Krupu, ktorý tvrdí, že z maďarčiny prevzaté pomenovanie zbierok tájház - oblastný dom nie je celkom presné, pretože predmetový a folklórny materiál pamätných ľudových domov v Slovákmi obývaných obciach v Maďarsku je predovšetkým lokálneho charakteru. Presnejšie by bolo nazývať ich národopisný dom, alebo ponechať už rozšírené pomenovanie pamätný ľudový dom či dedinský dom s návrhom, aby bolo doplnené o prívlastok slovenský. Ako príklad môžeme uviesť Slovenský pamätný ľudový dom alebo Ečerský slovenský dedinský dom. Pomenovania národopisných zbierok - pamätný ľudový dom, zbierka, dedinské múzeum, dedinský dom, oblastný dom, národopisná zbierka atď. - sú tak rôznorodé, že my budeme používať názov slovenská národopisná zbierka.

Prečo sú dôležité slovenské národopisné zbierky?

Treba zdôrazniť, že v zbierkach sa nachádzajúce exponáty sú bohatým dedičstvom po našich slovenských predkoch. Kultúrne hodnoty tu žijúcej slovenskej národnosti - nábytok, nástroje, náradie, keramika, odevy, textílie, knihy, atď. - sú historickým oknom, cez ktoré možno nahliadnuť do minulosti. O tom, aké hodnotné sú predmety zdedené od predkov, sme sa už zmienili na stranách týždenníka Slovákov v Maďarsku: Obyčajne ľudia, ku ktorým príde návšteva z iného kraja, sú hrdí nie na seba, ale skôr na obec či mesto, v ktorom žijú. Návštevu zavedú do miestneho múzea, keď ho niet, tak do oblastného domu, kde jej hrdo predstavia svoju minulosť. Popri tom, že sme sa stali členským štátom Európskej únie a stále zdôrazňujeme, že sme Európanmi, každý sa nejakou formou, či už vedome, alebo podvedome viaže k svojej minulosti, pôvodu a lokálnej kultúre. Badať to ešte aj v takých prípadoch, ak sa chce niekto vedome odtrhnúť od svojej domoviny. V jeho byte obyčajne nájdeme nejaký ozdobný predmet alebo knihu, bibliu, resp. Tranoscius, ktoré svedčia o jeho pôvode. Pre každú obec je príznačné, že obyvatelia sa snažia pozbierať a zachovať starodávne hodnoty, v šťastnejších prípadoch berú na seba túto úlohu múzeá, inde, zvyčajne v menších obciach, oblastné domy. Cez tento nazhromaždený vecný materiál môžeme predstaviť našu minulosť a ľudovú kultúru, ukázať, akí sme boli my sami, resp. naši predkovia. Každý predmet, každá zbierka nosieva v sebe odkaz. Po určitom čase zbierania a zachovávania tohto materiálu prídeme na to, aké veľké hodnoty predstavujú zoskupené predmety. Muzeológovia občas tvrdia, že materiál v určitom múzeu, resp. oblastnom dome je oveľa cennejší, než fond jednej banky. Tento kapitál je len dovtedy cenný, kým zastávame zásadu spolupatričnosti.

Akého typu sú tieto zbierky?

I. Klasická slovenská národopisná zbierka - V tomto prípade je slovenská národopisná zbierka umiestnená v pamiatkovo chránenej budove, alebo v budove, ktorá charakterizuje ľudovú architektúru obce či mesta. Tieto zbierky majú názov oblastný dom, dedinský dom, pamätný dom alebo obecný dom (napr. Čabiansky slovenský oblastný dom, Dedinský dom - Irša, Ľudový pamätný dom - Veňarec, atď.. Majiteľmi týchto domov sú väčšinou obecné samosprávy a prevádzkovateľom miestne slovenské samosprávy. V Békešskej Čabe je majiteľom i prevádzkovateľom oblastného domu slovenská menšinová samospráva. V roku 2005 Celoštátna slovenská samospráva rozhodla zakúpiť a zriadiť v Baňačke oblastný dom a tak sa stala majiteľom Oblastného domu zemplínskych Slovákov. Jeho prevádzkovateľom je Verejnoprospešná spoločnosť Legatum. Koncom 20. a začiatkom 21. storočia v Maďarsku možno badať jav, že v 70. rokoch 20. storočia vytvorené miestne národopisné múzeá, ktoré patrili pod župné múzeá, odovzdávajú miestnym samosprávam, napr. Slovenský sedliacky dom v Malej Náne. V niektorých prípadoch župné múzeá naďalej spravujú tieto zbierky, napr. Výstavu slovenskej národnosti - Pamätný ľudový dom v Banke, Čabiansky sálaš a expozíciu pestovania obilia v Békešskej Čabe. Existuje aj zaujímavý prípad v prevádzkovaní oblastného domu v Sarvaši. Oblastný dom so zbierkou je vo vlastníctve Družstva domáceho priemyslu Szirén, prevádzkujú ho v rámci podnikania a za podpory miestnej slovenskej samosprávy.

II. Slovenské národopisné zbierky - sem patria tie zbierky, ktoré nie sú uložené v pôvodnej ľudovej stavbe, umeleckej pamiatke, ale majú primárne národopisný charakter. Podľa vlastníctva ich rozdeľujeme na súkromné (napr. Súkromná zbierka Juraja Dolnozemského v Slovenskom Komlóši, alebo obecné, keď je vlastníkom samospráva alebo inštitúcia (napr. Pitvarošská slovenská národopisná zbierka).

III. Obecné vlastivedné zbierky - sú uložené v budove charakterizujúcej miestnu ľudovú architektúru, alebo v umeleckej pamiatke, ale nemajú jednotný národopisný charakter. Odzrkadľujú pôvodný cieľ založenia - v prvom rade záchranu archeologických a historických pamiatok a popri tom zachovanie ľudovej kultúry Slovákov v danej lokalite, (napr. Dedinský dom v Kestúci, Dedinské múzeum vo Veľkej Tarči.)

Prevažná väčšina pamätných ľudových domov obsahuje ľudové hodnoty slovenskej národnosti, ale niektoré sú kultúrnymi pamiatkami viacerých etník žijúcich v danej lokalite (napr. Pamätný ľudový dom vo Fizéri - slovenského, maďarského a rusínskeho; Pamätný ľudový dom v Alkári - slovenského a maďarského; Pamätný ľudový dom v Síleši - slovenského, maďarského a nemeckého).

Ako sa stará o tieto zbierky Celoštátna slovenská samospráva?

V Maďarsku sa nachádza 47 národopisných zbierok viažucich sa k obyvateľstvu slovenskej národnosti. Najväčšia koncentrácia zbierok bola od 70. rokov 20. storočia v Békešskej župe, dnes je najväčší počet slovenských národopisných zbierok v Novohrade. Celoštátna slovenská samospráva 12. decembra 2003 rozhodla o založení Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, ktorej hlavnou úlohou je prevádzkovanie a spravovanie slovenských národopisných zbierok, ktoré sú v správe miestnych menšinových samospráv. Legatum podporuje rozvoj oblastných domov, ako aj zachovávanie národopisných zbierok. Sídlo spoločnosti sa nachádza v Budapešti v sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy. Od začiatku svojho pôsobenia - od roku 2004 - musela čeliť výzvam, ktoré jej kládli zakladatelia a prevádzkovatelia oblastných domov. Slovenské oblastné domy majú podobné problémy ako iné muzeálne zbierky v Maďarsku, ktorých je asi 350-400. Prvou úlohou Legata bolo vytvorenie databázy s údajmi a fotografiami slovenských národopisných zbierok. Databáza výborne funguje, pravidelne prebieha jej aktualizovanie. Odborná práca spoločnosti sa koncentruje na ekonomické, muzeologické a právne otázky prevádzkovania slovenských národopisných zbierok. V muzeologickej oblasti je práca zameraná na poskytovanie odbornej pomoci pri umiestňovaní zbierok, inštalovaní výstav, reštaurovaní, vo vedení evidencie atď. Verejnoprospešná spoločnosť organizuje každoročne celoštátne konferencie pre vedúcich oblastných domov a doškoľovania. Raz ročne usporadúva konferenciu pre vedúcich slovenských národopisných zbierok, a to vždy na inom mieste, kde sa takáto zbierka nachádza. Konferencie sú zamerané na dajakú odbornú tému a na záver rokovania schvália účastníci odborný program spoločnosti, v ktorom určia preferovanú oblasť na nasledujúci rok. V roku 2004 mohla spoločnosť podporiť 12 oblastných domov, o rok neskôr 10 a vlani 30 domov. Vlani bola podpora určená na reštaurovanie a zachovanie zbierok. Okrem toho 3 domy dostali podporu na údržbu.

V roku 2007 získalo podporu šesť oblastných domov. Každá národopisná zbierka dostane seriál odborných publikácií Národopis Slovákov v Maďarsku, inventárnu knihu a v Orosláni sa uskutoční národopisný odborný seminár. Ako sme už uviedli, Legatum prevádzkuje Oblastný dom CSS v Baňačke. Budova je pamiatková a popri nej pôsobí jedno zo siedmych slovenských osvetových stredísk v Maďarsku. Oblastný dom a v ňom uložená národopisná zbierka ponúka multifunkčné služby. Spoločnosť Legatum vykonáva aj vydavateľskú činnosť. Priebežne vydáva farebné leporelá, ktoré prinášajú informácie o oblastných domoch, miestnej histórii a zbierkach, ako aj užitočné údaje. Každé leporelo má prílohu s gastronomickými informáciami po maďarsky a v miestnom nárečí. Doteraz vyšli v náklade po 5000 kusov leporelá Čabianskeho slovenského oblastného domu (čabajská klobása), Čabianskeho sálaša a expozície pestovania obilia (cigánka), Slovenského oblastného domu v Slovenskom Komlóši (kvasienky - parené buchty), Sálašského múzea v Slovenskom Komlóši (baranina na kapuste), Slovenského pamätného domu v Malom Kereši (snehovie lopty).

Aké plány má verejnoprospešná spoločnosť?

Najvyšším cieľom spoločnosti je prevádzkovať slovenské národopisné zbierky takým spôsobom, aby to zodpovedalo najmodernejším výzvam doby a aby to aj odborne vyhovovalo turistickým nárokom. V záujme dosiahnutia tohto cieľa je nevyhnutné pripraviť Štúdiu o využívaní slovenských národopisných zbierok. Štúdia bude zameraná na zaintegrovanie zbierok do kultúrneho života osady a turistického ruchu. Mala by napomáhať prevádzkovateľom, aby mohli čo najracionálnejšie využívať možnosti, ukryté v materiálnom a duchovnom dedičstve osady. Spoločnosť chce pokračovať vo vydávaní farebných leporiel pre každú slovenskú národopisnú zbierku. V roku 2008 pokladá za svoju najdôležitejšiu úlohu aktualizovať veľkolepú prácu Ondreja Krupu a vydať dnešnej dobe zodpovedajúcu farebnú publikáciu Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku.