Ľudové noviny č. 38 / 2008

Pred dňami zahraničných Slovákov

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) pripravuje v dňoch 9. - 14. októbra tradičné Dni Slovákov žijúcich v zahraničí (DSŽZ), venované Slovákom na Dolnej zemi, počas ktorých sa uskutočnia rôzne kultúrne podujatia a galaprogramy, na ktorých vystúpia špičkoví umelci, kultúrne a hudobné skupiny z radov Slovákov žijúcich v Chorvátsku, Maďarsku, Rumunsku a Srbsku. Hlavným organizátorom a koordinátorom je ÚSZZ, ktorý pri organizovaní podujatia spolupracuje s Bratislavským a Trnavským samosprávnym krajom. Podujatia sa budú konať v Bratislave, Trnave, Galante, Senci a Piešťanoch. V rámci tohto podujatia odznejú dva galaprogramy, zložené z vystúpení reprezentačných sólistov a súborov pod názvom Pamäť rodu (11. októbra v bratislavskom Istropolise a 13. októbra v trnavskom Divadle Jána Palárika). Počas DSŽZ organizujú aj ďalšie podujatia - výstavy výtvarníkov, umeleckých remesiel, knižnej tvorby, divadelné predstavenia a literárne besedy. Slovákov z Maďarska reprezentujú citarový súbor Boleráz z Békešskej Čaby, Edita Šutová, Katarína Noszlopyová, amatérska zložka Slovenského divadla Vertigo a literáti Imrich Fuhl a Eva Fábiánová.

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7390&Itemid=

Stredoškoláci, pozor!

Súťaž zo slovenských dolnozemských reálií

Slovenské pedagogické metodické centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy vypisuje V. putovnú súťaž zo slovenských dolnozemských reálií, ktorá sa bude konať 9. až 12. októbra v priestoroch Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu v Békešskej Čabe.

Projekt je určený študentom stredných škôl, zúčastniť sa ho môže maximálne 15 študentov a 2 pedagógovia z jednotlivých štátov. Cieľom projektu je zoznámiť sa so spoločnými dejinami dolnozemských Slovákov žijúcich v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku; oboznámiť sa s výsledkami bádateľskej činnosti študentov; prezentovať výsledky bádateľskej činnosti využitím modernej techniky; spoznať históriu a duchovnú kultúru dolnozemských Slovákov v Maďarsku formou exkurzie a interaktívnej činnosti; výmena skúseností učiteľov slovenského jazyka, dejepisu, zemepisu a národopisu; nadviazanie dlhodobých priateľských vzťahov medzi mladými troch susedných štátov; rozvoj jazykovej kompetencie v prirodzených podmienkach; vydanie zborníka študentských prác. Prihlášku treba zaslať najneskôr do 30. septembra na adresu békeščabianskej slovenskej školy.

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7391&Itemid=

Oslavy na Veľvyslanectve

Pri príležitosti Dňa ústavy SR a Dňa Ozbrojených síl SR usporiadali mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR Juraj Migaš s manželkou a pridelenec obrany SR Gejza Videczky s manželkou v priestoroch Veľvyslanectva SR slávnostnú recepciu, na ktorú zavítali aj vedúci Úradu predsedu vlády Péter Kiss, štátny tajomník úradu zodpovedný za menšinové záležitosti Ferenc Gémesi, riaditeľka Odboru pre národné a etnické menšiny Erika Némethová a predstavitelia Slovákov zo všetkých kútov Maďarska. Na recepcii, ktorá sa konala 4. septembra, sa zúčastnili aj veľvyslanci, konzuli, vojenskí atašé a vedúci kultúrnych inštitúcií rôznych krajín v Maďarsku.

Ústavu Slovenskej republiky prijali 1. septembra 1992 na 5. schôdzi Slovenskej národnej rady (SNR) a podpísali ju 3. septembra 1992 na Bratislavskom hrade vtedajší predseda SNR Ivan Gašparovič a predseda vlády Vladimír Mečiar. Jej väčšia časť vstúpila do platnosti 1. januára 1993, v deň vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Deň Ozbrojených síl SR sa slávi od roku 1993, keď vtedajší minister Ján Sitek na počesť prvého bojového úspechu, ktorý dosiahli slovenskí dobrovoľníci 22. septembra 1848 pri Brezovej pod Bradlom, vyhlásil tento deň za sviatok slovenskej armády.

Vedúci slovenských regionálnych stredísk v Bakoni

Vedúci slovenských regionálnych kultúrnych stredísk Slovenského osvetového centra sa raz mesačne schádzajú, aby bilancovali uplynulé obdobie a upriamili pozornosť svojich kolegov na podujatia, ktoré pripravujú v blízkej budúcnosti. Našťastie o slovenskom kultúrnom živote je vždy čo hovoriť. Keďže v Maďarsku existuje niekoľko slovenských národnostných ostrovov so špecifickými tradíciami a kultúrou, stretnutia využívajú aj na ich spoznávanie. Len takto môžu totiž úspešne vzájomne napomáhať svoju činnosť.

Na pozvanie riaditeľky SOC Kataríny Királyovej sa v prvý septembrový víkend vedúci regionálnych kultúrnych stredísk vybrali do nášho najmenšieho regiónu, do bakonského. Vedúci tamojšieho strediska Zoltán Szabó ich privítal v Černi v spoločnosti členov miestnej slovenskej samosprávy. O histórii osady, kde sa Slováci prichádzajúci z panstiev Štefana Zichyho usadili v roku 1724, účastníkom zasadnutia podrobne rozprával miestny šuster, najstarší člen zboru Imrich Kátai (Kadlečík).

Na pracovnej porade vedúci regionálnych stredísk SOC vyhodnotili tohtoročné oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku. Vysoko ocenili všestrannú pomoc hostiteľov - Santovčanov: členov miestnych kultúrnych kolektívov, učiteľského zboru a aktivistov. Upozornili však na zlú štruktúru podujatia, ktorú by bolo treba zmeniť, aby návštevníci nestratili vôľu zúčastňovať sa najvýznamnejšieho celoštátneho stretnutia Slovákov v Maďarsku. Už tretí raz usporiadali slovenský jarmok, kde popri predstavovaní tradičnej slovenskej kultúry v Maďarsku a špecifík jednotlivých regiónov vytvorili priestor na zoznamovanie sa a spoločenské stretnutie. Účastníci zasadnutia, ktorí boli organizátormi kultúrneho programu Dňa Slovákov v Maďarsku sa zhodli i v tom, že vďaka novým stanom sa im podarilo vytvoriť jednotný pestrý obraz. Ešte stále sa im však nepodarilo dosiahnuť, aby dostatočne upriamili pozornosť širokej verejnosti na kultúrne dedičstvo Slovákov v Maďarsku. Cieľom nie je stretávať sa v úzkom kruhu Slovákov, ale so zaujímavými ponukami vzbudiť aj záujem väčšinového národa, aby sme sa zviditeľnili v celej krajine a predstavili svoje ľudské i kultúrne hodnoty.

Po obsažnom rokovaní sa vybrali do terénu, aby sa na vlastné oči presvedčili o tom, ako opatrujú svoje dedičstvo čerňanskí Slováci. Ich prvá cesta viedla do evanjelického kostola, ktorý stojí na najvyššom bode osady, aby veriaci zďaleka videli, kde nájdu ochranu. Senior István Szarka zdôraznil bohumilú spoluprácu s miestnymi slovenskými veriacimi. Spomenul spoločne organizované oslavy pri príležitosti 60. výročia výmeny obyvateľstva, keď dedinu opustilo vyše dvesto rodín (950 ľudí), ktoré sa usadili v Nových Zámkoch, Dvoroch nad Žitavou a Modranoch.

Cesta účastníkov viedla potom do neďalekej katolíckej obce Jášč v povodí potoka Gaja, kde po stáročia pokojne spolunažívajú Slováci, Nemci a Maďari. Predsedníčka tamojšej slovenskej samosprávy Ibolya Sleiderová Jakabová ich privítala v útulnom miestnom kultúrnom dome. Na javisku sa predstavili žiaci základnej školy s krátkym slovenským kultúrnym programom, ktorý s nimi nacvičila učiteľka na dôchodku, čestná občianka osady Mária Egryová.

Riaditeľka miestnej základnej školy Silvia Kovácsová v krátkosti predstavila ich podmienky a popýšila sa, že z iniciatívy rodičov vlani začali v troch ročníkoch výučbu slovenského jazyka. Zatiaľ však majú len jednu učiteľku, predsedníčku čerňanskej slovenskej samosprávy Viktóriu Ecseriovú. V súčasnosti hľadajú ďalšieho učiteľa slovenčiny, ale najradšej by boli, keby sa k nim nasťahoval mladý učiteľský manželský pár.

Po stretnutí s pani riaditeľkou vedúci regionálnych stredísk zavítali do kostola, kde si mohli pozrieť jeden z najvzácnejších katolíckych kostolov v Maďarsku, ktorý postavili na mieste stredovekého benediktínskeho opátstva.

Starosta obce Csaba Nagy sa popýšil pamätným stĺpom, ktorý dali postaviť v roku 2007 na počesť 250. výročia znovuosídlenia obce. Ako uviedol, prednedávnom sa obecný zbor rozhodol zakúpiť dom niekdajšieho zámožného sedliaka a vytvoriť v ňom priestory pre vystavenie národopisnej a miestnohistorickej zbierky. Zároveň ukázal hosťom budúcu spoločenskú sálu, ktorú v súčasnosti renovujú pomocou miestnych brigádnikov. Klobúk dolu pred takouto komunitou, ktorej spoločne vytýčený cieľ dodáva dostatok sily a času, aby ho dosiahla. Ledva čakáme, kedy sa naplní sála slovenským slovom a kultúrou!

Vicestarosta obce Jozef Pintér nás zaviedol k ich ďalšej pýche, na viac ako 600 rokov staré pútnické miesto, ku Studienke. Pod košatými stromami, obklopení tichom, sme mali možnosť pouvažovať aj nad významom našej činnosti na poli kultúry a konštatovať, že aj keď sa ku cieľu približujeme len pomaly, vidiac výsledky, ktoré dosiahli v takmer zabudnutom bakonskom kraji, oplatí sa kráčať, veď každý maličký krok zaváži.

Na druhý deň sa vedúci slovenských regionálnych kultúrnych stredísk zoznamovali s historickým okolím, centrom Bakoňu Zircom, tamojším strediskom opátstva cisterciánov a hradom v Česneku.

Katarína Királyová

Bratstvo?! - Výstava v Slovenskom inštitúte

Kruh milovníkov maliarstva spolu so Zväzom židovských cirkevných zborov v Maďarsku (MAZSIHISZ) usporiadali v priestoroch Slovenského inštitútu Budapešť výstavu mladých autorov pod názvom Bratstvo? - Bratstvo!

Vernisáž, ktorá sa uskutočnila 2. septembra, poctil svojou prítomnosťou aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš. Podujatie bolo súčasťou Židovského letného festivalu, ktorý usporiadali v Budapešti už jedenástykrát. Prítomných privítal riaditeľ SI Milan Kurucz, ktorý vyslovil svoju radosť z toho, že ich inštitúcia sa mohla zapojiť do festivalu. V súvislosti s výstavou hovoril o tom, že jej názov je veľavravný a vyzval účastníkov, aby dali vedieť svojim známym, kde si ju môžu pozrieť. Privítací prejav mal výkonný riaditeľ MAZSIHISZ Gustáv Zoltai. Ako uviedol, poslaním výstavy, na ktorú pozvali 26 židovských a nežidovských maďarských maliarov je, že sa vieme a môžeme sa mať radi napriek zhoršujúcemu sa ovzdušiu. Vo svojom úvodnom prejave herec András Bálint vyzdvihol, že preňho je názov výstavy skôr snahou prisvedčiť a bratstvo chápe ako volené príbuzenstvo. Laureát Kossuthovej a Jászaiovej ceny svoj prejav dokončil úryvkom z Diára Miklósa Radnótiho, v ktorom autor hovorí o svojom príbuzenstve so všetkými významnými osobnosťami literatúry, a básňou Gyulu Illyésa. Primár Gyula Prinz vo svojom príhovore zdôraznil potrebu prijímania moderného výtvarného umenia a jeho odkazov. Vernisáž ukončila krátkym programom flautistka Eszter Horgasová, ktorá sa počas vystúpenia prechádzala medzi maľbami, ako keby predviedla exkurziu výstavou za hudobného sprievodu.

Výstava v Slovenskom inštitúte bude prístupná do 20. septembra.

(ef)

„Dvaja“ v Slovenskom inštitúte

Premiéra Slovenského divadla Vertigo

Do tajomstiev hĺbky ľudskej duše a ľudských vzťahov sa ponorili na jeden večer všetci tí, ktorí prišli na nové predstavenie Slovenského divadla Vertigo do budapeštianskeho Slovenského inštitútu. Profesionálna zložka divadla, v spolupráci so sarvašským divadlom Cervinus, pripravila tentokrát predstavenie „tragiklauniády“ Júliusa Barča Ivana Dvaja. Tento slovenský autor je súboru a jeho obecenstvu blízky, veď na javisku už s veľkým úspechom oživili jeho hru Matka. Psychologická dráma Dvaja, ktorá vznikla v roku 1945 a je výpoveďou o zlyhaní ľudskosti v čase druhej svetovej vojny, sa považuje za jeho vrcholné dielo. Zachytáva príbeh dvoch cirkusových klaunov, ktorých spája strach a nenávisť, ale sa nemôžu odpútať jeden od druhého, pretože nesú spoločnú zodpovednosť za smrť svojho kolegu. Počas predstavenia vysvitá, že v pozadí vraždy - ako obyčajne - stojí láska. Obaja milovali manželku zavraždeného artistu Marianu a na súde obaja svedčili proti nej. Ona však ušla z väzenia, útočište našla ďaleko od ľudí, v zastrčenej drevenici, a jej pomätená duša našla aj šťastie. Myslí si totiž, že jej muž stále žije, rozpráva sa s ním a klaunom uniká. Napriek hrôzam, ktorými prešla, je šťastná. Pretože nie je sama. Zavraždený manžel je aj naďalej s ňou. “On ide s ňou. Zvíťazila. Dvaja idú. Dvaja.“ Klauni si mysleli, že zabitím manžela-pijana, ktorý ju navyše aj bil, si ju získajú a pomôžu jej. Až pri stretnutí s ňou zisťujú, že láska prežila zavraždeného manžela. Ako rozhorčene konštatuje jeden z klaunov: “Chcel som ho zabiť, a on žije. Bol podliak, a teraz je dobrý.“ Hrdinovia sa nachádzajú v situácii, z ktorej niet úniku a počas celého predstavenia je jasné, že riešenie prinesie iba ďalšia vražda. Klauni zavraždia ženu, ktorá prichýlila Marianu, aby nemohla proti nim svedčiť. Július Barč Ivan aj v tejto svojej hre zobrazuje správanie ľudí v hraničných situáciách a kladie otázky o medziľudských vzťahoch. Na základe tejto konkrétnej životnej situácie ukazuje, aké ťažké je vyrovnávanie sa so zmätením hierarchie hodnôt v chaose, ktorý prináša vojna… alebo naša pomätená, uponáhľaná moderná doba. Postavy stvárňujú divákom už dobre známi herci. Žena Viola Thirringová, August Juraj Benčík, Mauro András Nagy, Marianna Denisa Dérová. Režisérom a tvorcom scény predstavenia je režisér bratislavského Divadla a.ha Štefan Korenči. Dramaturgia Daniela Onodiová, maľba Atila Nagy, kostýmy Štefan Korenči a Andrea Oláhová, zvuk a svetlá Gábor Bálint.

Alžbeta Račková

Vertigo na Scénickej žatve

Pohreb medzi kvapkami dažďa

Divadelný festival Scénická žatva (SŽ) je najväčšou udalosťou sezóny slovenského amatérskeho divadla a umeleckého prednesu, je to vrcholná celoštátna divadelná prehliadka so zahraničnou účasťou. Je cieľom, vytúženou métou, zavŕšením celoročnej práce. Účastníkmi SŽ sú víťazi celoštátnych postupových súťaží: rôzne činoherné, alternatívne, tanečné, divadlá, divadlá poézie, ale aj jednotlivci, recitátori, detské súbory. Scénická žatva je možnosťou na prezentáciu, konfrontáciu výsledkov, na získanie nových vedomostí, skúseností, na spoznanie súčasnej situácie slovenského amatérskeho divadla. Vyhlasovateľom a odborným garantom jednotlivých súťaží je Národné osvetové centrum (NOC) a realizátorom NOC a mesto Martin, nakoľko SŽ sa koná vždy v Martine. Spoluusporiadateľmi sú rôzne ďalšie inštitúcie a organizácie.

Tohoročná Scénická žatva prebiehala v dňoch 26. až 30. augusta a bol to už jej 86. ročník. Okrem hlavného programu - samotnej prehliadky divadelných súborov - sa konali tvorivé dielne, rozborové semináre, rôzne podujatia na tzv. Ulici Fest, výstavy, filmový klub, ale predovšetkým divadelné predstavenia v tzv. Festivalovom stane, postavenom vedľa jedného z dejísk prehliadky. Tieto predstavenia prebiehajú až na malé výnimky večer, po hlavnom programe. Aj tento tzv. off-program prechádza prísnym výberom programovej rady festivalu, o to viac nás potešilo, keď sme začiatkom leta dostali správu, že Vertigo a jeho inscenácia POHREB je doň na základe zaslaných materiálov zaradené, a síce na večernú hodinu 29. augusta. Áno, potešilo, na druhej strane však nastali ťažké dni uvažovania: ísť, aby sme sa predstavili, aby nás - aj na vrelé odporúčanie programovej rady - spoznali? (Slovákov z Maďarska v posledných 20 rokoch reprezentoval na SŽ súbor slovenskej základnej školy v Budapešti a pred tromi rokmi profesionálna zložka Vertiga s Lavičkou). Ísť aj napriek tomu, že nehráme v klasickom divadelnom prostredí? Veď nejde o regulárny divadelný priestor, ide o stan, v ktorom ľudia predstavenie sledujú, ale pritom môžu za dlhými stolmi konzumovať. Treba ich naozaj upútať, aby sa na predstavenie pozerali a aby potom herci spätnou väzbou patrične reagovali. Nuž, nebolo to ľahké. Netypické prostredie, hoci javisko pre naše potreby vhodne upravené, svetlá, ozvučenie v poriadku, aj improvizovaný zadný horizont. Hluk z ulice, vrava zo susedného stanu (áno, aj taký bol) a, navyše, uprostred predstavenia hlučný dážď... Krst ohňom. Nová skúsenosť. Bez akejkoľvek zaujatosti môžem povedať, že herci Vertiga zvládli situáciu na jednotku. Ako povedal režisér predstavenia András Nagy: „Ste hrdinovia.“ Gratulácie po predstavení, aj na druhý deň, boli potvrdením toho, že naša účasť na Scénickej žatve bola zmysluplná a že splnila svoj účel, hoci aj cestou hrboľatou. A slová kritiky, ak sú dobroprajné, nás len posúvajú ďalej. Učiť sa môže a najmä musí človek stále.

Vzhľadom na to, že tentoraz sme boli vystupujúcim súborom, videli sme, žiaľ, veľmi málo predstavení. Ani to nie, ktoré vyhralo: divadelný súbor DISK z Trnavy s inscenáciou Výhľad, ktorej režisérom bol Blaho Uhlár.

(do)

Budapešťania na oslavách Palárikova

Obyvatelia obce Palárikovo začiatkom septembra veľkolepo oslávili 760. výročie prvej písomnej zmienky o obci a 60. výročie premenovania Slovenského Medera podľa literáta Jána Palárika. Počas trojdňovej oslavy obyvateľov i návštevníkov obce čakal pestrý program, v ktorom nechýbalo vystúpenie miestnych detí, program folklórnej skupiny spriatelenej moravskej osady Zubří, brušné tanečnice, speváčka Jadranka a ohňostroj.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1248. V listine sa spomína pod názvom Meger. Obec bola súčasťou majetkového komplexu patriaceho do osobného vlastníctva kráľovnej Márie, manželky kráľa Belu IV. (1235 - 1270) a dcéry nikajského cisára Theodora. V roku 1559 si obec Meder podrobili Turci, pod ich jarmom bola plných 126 rokov. Roku 1694 sa obec uvádza ako Pustý Meder, lebo bola zničená Turkami. Kúpou Medera grófom Kounicom svitli pre obec lepšie časy. Územie obce a okolia začal kolonizovať obyvateľmi zo svojho moravského panstva (1691 - 1697). V sídle domínia postavili kaštieľ, ktorý roku 1722 zničili Kuruci a vyhnali Kounicovcov z panstva. 1. apríla 1730 gróf predal panstvo kuruckému generálovi Alexandrovi Károlyimu de Nagy Károly. Názov Slovenský Meder sa vyskytuje prvý raz v archívnych spisoch Károlyiovcov z roku 1725 a svedčí o slovenskom obyvateľstve obce.

Pre nás najdôležitejším bol druhý deň osláv, keď sa konalo slávnostné zasadnutie obecného zastupiteľstva, na ktoré pozvali aj delegáciu z Budapešti na čele s predsedom Slovenskej samosprávy VI. obvodu Ladislavom Petrom. Pre tých, ktorí pravidelne čítajú naše noviny, to zrejme nebude čudné, iste vedia o spolupráci tzv. palárikovských osád, teda osád, v ktorých kratší-dlhší čas pôsobil dramatik, katolícky kňaz Ján Palárik. Národovec slúžil jedenásť rokov v Kostole sv. Terézie v Budapešti, kde pripravoval i Katolícke noviny a v tomto období vznikla aj väčšina jeho dramatických diel. Nebolo teda otázne, či sa delegácia Slovákov VI. obvodu Budapešti vyberie do Palárikova. K členom terezínskej samosprávy sa pridali aj členovia Slovenskej samosprávy Budapešti Eva Gedőová a František Bence. Hostí privítala prednostka obecného úradu Alžbeta Jankulárová, ktorá ich najprv pozvala na krátku exkurziu po barokovom kaštieli, ktorý kedysi patril rodine Károlyiovcov a v ktorej dnes Lesný závod Palárikovo zriadil apartmány. V spoločenských priestoroch kaštieľa je možnosť usporadúvať rôzne rodinné stretnutia (sobáše, stretnutia a pod.). Terajší kaštieľ vybudovali v 40. rokoch 18. storočia v barokovom slohu na objednávku grófa Alexandra Károlyiho. V roku 1866 ho dal gróf Alojz Károlyi prestavať. Návrh spracoval staviteľ Mikuláš Ybl v klasicistickom slohu, snahou bolo napodobniť antické vzory. Okolo kaštieľa je udržiavaný anglický park, vybudovaný v 18. storočí na ploche 50 ha. Dnešnú podobu dostal park v roku 1871 v rámci prestavby celého areálu. V parku je veľa cudzokrajných drevín. Značnú časť tvorí prirodzený lesoparkový porast. Blízko je aj bažantnica, v ktorej je dodnes možný lov na bažanta. Mimochodom, práve tento operenec sa dostal aj do erbu obce. Po krátkej prechádzke delegácia Slovákov z Budapešti položila veniec k soche Jána Palárika.

Na slávnostnom zasadnutí došlo k podpísaniu zakladacej listiny združenia Životnými cestami Jána Palárika. Práve pomocou tohto združenia plánujú palárikovské osady skoncentrovať svoju spoluprácu a k tomuto združeniu sa možno bude môcť niekedy pripojiť aj slovenská samospráva v Terezíne. Teraz sa totiž nemohla pripojiť, pretože menšinová obvodná samospráva nemá žiadne právomoci.

Ako sme sa dozvedeli od starostu obce Jozefa Derňára, Palárikovo je priekopníkom v oblasti separovaného zberu odpadu. Tento výrok nie je veľmi slávnostný, o to je však osožnejší. Skoro päťtisíc obyvateľov obce je za separovaný zber druhotných surovín, v ktorom sú medzi prvými osadami na Slovensku.

V rámci slávnostného zasadnutia sa konal aj krst knihy, ktorá nemá obdobu na Slovensku. Je to kniha Imricha Szabóa a Jaroslava Nemeša s názvom Historické cintoríny Palárikovo. Ako sme sa dozvedeli, I. Szabó je autorom viacerých miestno-historických publikácií. Za posledné roky vydal knihy o palárikovskom folklóre, o školách, o roľníckej kultúre a podobne. Knižku krstil Karol Polák lupienkami ruží a slovami: „Krstím ťa, kniha, aby si nebola posledná.“

V rámci slávnostného zasadnutia došlo k odovzdaniu ďakovných a pamätných listín významným osobnostiam i podnikateľom Palárikova a k slávnostným príhovorom. Spomedzi nich by sme vyzdvihli príhovor dôstojného pána Pavla Zemku z Majcichova, ktorý hovoril o tom, že meno je osudné aj v prípade dediny a preto vyzval prítomných, aby nezabudli na Palárikov odkaz, ktorý musia odovzdať novým generáciám.

Oslavy skončili posedením pri bielom stole pri hudbe a tanci, o čo sa postarali folklórne skupiny.

(ef)

Huť

Leto bohaté na kultúrne podujatia

Najmenšia slovenská obec v Pilíši Huť (Pilisszentlélek) má za sebou leto bohaté na kultúrne podujatia.

Začiatkom leta pri príležitosti Dňa pedagógov miestna Nadácia Pokoj a pravda, model v Huti vyšla s nezvyčajnou iniciatívou. Zorganizovala stretnutie všetkých pedagógov, ktorí kedysi vyučovali v tejto malebnej pilíšskej obci. Na príjemné posedenie, ktoré bolo spojené s maďarsko-slovenským kultúrnym programom miestneho pávieho krúžku a žiakov nižších ročníkov základnej školy, prišlo 22 učiteľov a učiteliek, niekto až z ďalekého Debrecínu. Po pozdravných slovách tajomníka nadácie Ladislava Farkasa o histórii miestnej školy od roku 1985, teda odvtedy, ako patrí k škole M. Babitsa v Ostrihome, prednášal riaditeľ ostrihomskej inštitúcie István Kotz. „Na našu veľkú radosť na stretnutie prišla aj 91-ročná pani Górová, ktorá tu vyučovala v rokoch 1943-1949. Ďalšia učiteľka na dôchodku, pani Ilona Kistelekiová, nás prekvapila množstvom kníh, ktoré rozdala svojim bývalým žiakom a kolegom. Prišli pedagógovia z mnohých slovenských osád župy, ako napríklad Rozália Keleczová, ktorá vyučovala v Huti v rokoch 1960-64, potom sa presťahovala do neďalekého Čívu. Ida Kuncziusová, ktorá tu vyučovala v rokoch 1955-1989, žije v obci dodnes a aktívne sa zúčastňuje na jej kultúrnom dianí...“ - informovala nás o vydarenej akcii jej organizátorka Rozália Fridvalská.

Ďalšou významnou udalosťou v živote obce bolo vysvätenie nového zvona, ktorý zhotovil majster Lajos Gombos. K tomuto slávnostnému aktu, na ktorom sa začiatkom júla zúčastnil kardinál, arcibiskup Péter Erdő, muselo dôjsť preto, lebo pôvodný zvon vlani neznámi páchatelia ukradli. Spôsobili tým obci škodu v hodnote 1,5 milióna forintov. Kardinál vo svojej kázni vyzdvihol, že obyvatelia Huti svojou usilovnosťou, pracovitosťou a dobročinnosťou, vďaka ktorej mohli obnoviť aj zariadenia kostola, môžu byť príkladom pre katolíkov. Inštalovanie nového zvona zverili na majstra Kálmána Konkolya. Poslanec ostrihomskej samosprávy za mestskú časť Huť László Szalma venoval svoj poslanecký honorár na základný kapitál fondu pre rozvoj Hute, z ktorého by sa mali financovať ďalšie náklady spojené s novým zvonom. Farárom katolíckeho kostola, vybudovaného v roku 1857 na mieste malej kaplnky, je takmer polstoročie František Szeifert, ktorý pochádza z neďalekého nemeckého Csolnoku. Z jeho iniciatívy bola roku 1989 založená Nadácia Pokoj a pravda, model v Huti, cieľom ktorej je presadzovanie programu ekumenického kongresu v Bazileji do praktického života. Pán farár káže vo svojej rodnej dedine po nemecky a naučil sa aj po slovensky, aby si Slováci v Huti mohli občas vypočuť Božie slovo vo svojej materčine.

Koncom leta je v Huti už tradičnou akciou Stretnutie pilíšskych slovenských obcí. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, o vydarenom podujatí sme informovali našich čitateľov. Na domácom pódiu sa úspešne predstavili aj miestni kultúrnici, medzi nimi známy páví krúžok. Jedno založenie inicioval Ján Minczér (Havran) v roku 1987, keď sa obyvatelia pripravovali na oslavy 700. výročia založenia dediny. Zakladateľmi zboru boli okrem Minczérovcov aj rodiny Györgyovcov, Horváthovcov, Merészovcov a Pirtyákovcov. Niektorí z nich už zomreli, alebo im už zdravie nedovoľuje spievať v spevokole, avšak zbor sa rozrástol aj o nových členov. Úspešne vystupujú na rôznych národnostných stretnutiach a súťažiach po celej krajine, o čom svedčia diplomy a ocenenia, ktoré sú vystavené v dedinskom múzeu. Aj na zriadení tohto pamiatkového domu má nemalé zásluhy Ján Minczér, ktorý roky vytrvalo bojoval za získanie financií na odkúpenie pôvodného sedliackeho domu. Dom mohli kúpiť v roku 1983. Financie na zriadenie múzea im zabezpečil vtedajší Úrad pre národné a etnické menšiny, veľa im pomohla jeho pracovníčka Rozália Čipková. Prostriedky na obnovu domu získali zo súbehov, ale veľmi významná bola brigádnická práca miestneho obyvateľstva. Napríklad pán Minczér vlastnoručne opravil dvere a zámky, ako aj drevené exponáty múzea. Jeho zásluhy však dodnes neboli v príslušnej miere ocenené. Zakladateľkou múzea je učiteľka na dôchodku pani Kuncziusová, kým správkyňou je pani Pirtyáková, ktorá je návštevníkom k dispozícii od mája do novembra od 10. do 16. hodiny. Múzeum od roku 2004 patrí mestu Ostrihom, odborný dozor nad ním má Župné múzeum Bálinta Balassiho.

(spr. csl)

Pitvarošské dni so spomienkami

Tohoročné Pitvarošské dni sa konali 16. a 17. augusta v znamení šesťdesiatročného pokojného spolunažívania Slovákov a Maďarov v tejto obci. Obyvatelia sa na oslavy pripravovali s veľkým očakávaním. Deti síce prežívali letné prázdniny, napriek tomu vystúpili v kultúrnom programe. Svojimi tancami a piesňami spestrili sobotňajšie popoludnie, za čo sa im obecenstvo poďakovalo veľkým potleskom.

Obecné zastupiteľstvo na čele so starostom Lászlóom Dénesom a miestna slovenská samospráva vedená Annou Lehoczkou pozvali na oslavy generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Jána Süliho a jeho manželku pani Juditu, ktorí sa Pitvarošanom zavďačili skvelým darčekom. Bola ním výstava fotografií Od Tatier k Dunaju, expozícia diel významného umeleckého fotografa Alexandra Jirouška, ktorú inštalovali v Osvetovom dome Ferenca Erdeiho. Do Pitvaroša zavítal v tento deň na stretnutie a besedu s miestnymi obyvateľmi parlamentný poslanec Dr. Péter Búzás. Samozrejme, otázky mu kládli aj pozvaní starostovia susedných usadlostí a členovia Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši.

Po spoločnom obede, na ktorý podávali kotlíkový guláš, László Dénes krátko predstavil hosťom život obce. Súčasťou slávnostného programu bolo oslávenie zlatej svadby miestnych manželských párov. V prítomnosti obyvateľov obce pán starosta zablahoželal Angyalovcom, Perleczkovcom a Ikladovcom.

Pitvarošské dni potom pokračovali kladením vencov pri pamätnom stĺpe a soche hrdinov. Pred požehnaním nového chleba odovzdali mladému talentovanému hádzanárovi Atilovi Vadkertimu titul Čestný občan obce Pitvaroš.

Kultúrny program na hlavnom námestí, v osvetovom dome a v stanoch trval až do neskorého popoludnia. Miestne umelecké skupiny predviedli svoje produkcie, oduševnené obecenstvo sa tešilo vystúpeniam detských skupín a kultúrnikov z neďalekej Apátfalvy. Medzitým sa začalo vyhodnotenie súťaže kuchárov. Najchutnejší perkelt pripravil Mihály Gémes, druhý bol Zsolt Radványi a na treťom mieste skončil Martin Škrabák zo Slovenského Komlóša. Ani jarmočníci neprišli nadarmo, medzi stánkami postávali húfy detí až do neskorého večera, snažili sa uhádnuť, aký jarmočný darček dostanú v nedeľu na hodoch.

V nedeľu sa hody začali svätou omšou v kostole Nanebovzatia Panny Márie a pokračovali tradične zábavou v kruhu rodiny a známych.

František Zelman

Komlóšania na Dňoch majstrov na Bratislavskom hrade

Koncom leta sa v Bratislave pravidelne konajú „Dni majstrov na hrade“. Záštitu nad podujatím, ktoré sa konalo 31. augusta a 1. septembra, má primátor hlavného mesta SR Bratislavy Andrej Ďurkovský. Tohto roku sa konal 18. ročník festivalu ľudových remesiel. Dva dni prebiehali folklórne vystúpenia a prehliadky ľudových krojov a ľudových hudobných nástrojov. „Živé múzeum domácich prác“ priblížilo, ako sa voľakedy žilo na slovenskej dedine. Najväčší priestor však mali stánky, v ktorých majstri ľudových remesiel ponúkali svoje výrobky. Išlo o rezbárov, tkáčky, kováčov, zvonkárov, výrobcov hudobných nástrojov, medovnikárov a množstvo iných remeselníkov. Titul majstra získali od Ústredia ľudovej umeleckej výroby, organizácie, ktorá na Slovensku zastrešuje a metodicky usmerňuje takéto činnosti. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky Slovenského osvetového centra (SOC) Kataríny Királyovej, na bratislavské hradné slávnosti dostali pozvanie aj Slováci z Maďarska. SOC vybralo Regionálne osvetové stredisko SOC v Slovenskom Komlóši na čele s vedúcim Františkom Zelmanom, lebo toto stredisko má vo svojom profile aj gastronomické podujatia. Na jarmoku sa predstavil remeselník z Komlóša Ondrej Zoltán Sávolt so svojimi tkaninami. V programe Prehliadka krojov riaditeľka SOC predstavila komlóšsky dievčenský kroj, v ktorom chodievali dievky na tanečné zábavy, a staromlynský slávnostný kroj, ktorý nosievali napríklad na krsty. Stredisko pozvalo do Bratislavy členky Klubu komlóšskych Slovákov, ktoré piekli klobásu a ponúkali publikácie o svojej histórii, medzi nimi knižku Komlóšske chute, a to aj v podobe skutočne „živej“ - ženy z Veľkého Bánhedešu priamo na mieste pripravili jeden z receptov: baraniu kapustu. Dobré jedlo je skutočne majstrovský kúsok a dal kuchárky z Dolniakov potvrdili opodstatnenosť svojej účasti na dňoch majstrov.

(js-ef)

Spolok Száraz-ér a milovníci prírody

Na slovíčko s Ondrejom Divičanom

Spolok Száraz-ér vznikol roku 1995, s dvadsiatimi zakladajúcimi členmi a niekoľkými sympatizantmi. Predsedom je Ondrej Divičan. V predošlých desaťročiach mali v Slovenskom Komlóši s touto riečkou vždy nejaké problémy. V letných obdobiach nedostávala dostatok vody a v zime práve naopak, veľké množstvo vody spôsobovalo problémy, čo si už vyžadovalo riešenie. Preto vznikol spolok, ktorý si vytýčil za cieľ záchranu riečky pretekajúcej cez Slovenský Komlóš. Popri vydávaní rôznych publikácií i prostredníctvom výtvarnej súťaže a letných táborov aktivizujú mladých ľudí a vychovávajú ich k zodpovednému prístupu k prírode. O aktivitách nás informoval predseda Spolku Száraz-ér, Ondrej Divičan.

Ako povedal, podľa zakladajúceho dokumentu sa spolok rozhodol, že od najmladšej generácie, až po dospelých bude viesť ľudí k ochrane životného prostredia, prostredníctvom rôznych hier a pomocou učiteliek. Plány sa realizovali, skoro každý rok vypísali umeleckú súťaž, do ktorej ľudia posielali plastiky, zbierky rastlín, štúdie, alebo fotografie. Práce prišli nielen zo Slovenského Komlóša, ale aj z okolitých deviatich osád, z Battonye, Mezőkovácsháze, Végegyháze, Kaszaperu, Mezőhegyesu, Békéssámsonu, Nagyéru, Pitvarosu a Királyhegyesu. Spolok oslavuje viackrát do roka tzv. zelené dni, pripájajú sa k nim aj ďalšie súťaže (Svetový deň vody, Deň Zeme, Svetový deň vtáctva, Svetový deň životného prostredia). Pri príležitosti týchto dní spolu s mestskou samosprávou a zo školami vyčistia vnútorné a vonkajšie časti mesta. Okrem toho oslavujú aj Deň Száraz-éru, 10. októbra, keď sa narodil bývalý evanjelický farár, zakladajúci člen spolku Ján Koppány.

Spolok Száraz-ér v spolupráci s Osvetovým strediskom J. G. Tajovského už tradične organizujú letné tábory pre mladých priaznivcov životného prostredia. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, uprostred júla sa uskutočnil siedmykrát týždňový tábor. Prihlásilo sa dvadsať žiakov základných škôl. Podľa denného poriadku, o ôsmej bolo stretnutie pred Osvetovým strediskom a o trinástej hodine prišli starí rodičia po deti. V programe mali pešie túry, prieskum ambrózie, rôzne súťaže, kde sa otázky týkali vody alebo ambrózie a uskutočnili aj výlety do okolia riečky. Jedného dňa zdolali tridsať kilometrovú túru. Komlóšsky podnikateľ Gábor Tokovics požičal táborujúcim obrovský voz, na ktorom sa previezli všetky deti. Tak spolu navštívili okolité dediny, Nagyér, Ambróz, Pitvaroš a Mezőhegyes, kde ich čakali primátori s pestrým programom. Žiaci mali možnosť zoznámiť sa s históriou obcí, ich pozoruhodnosťami, pýtať sa a popozerať si okolie Száraz-éru. Na záver týždňového tábora podnikli jeho účastníci zase väčšiu túru do Gyulaváru. Tu ich čakal viac ako dvestoročný, zrekonštruovaný kaštieľ rodiny Wenckheimovcov-Almássyovcov. Cestou naspäť sa zastavili v Szabadkígyósi, kde si prezreli známe arborétum a ďalší kaštieľ rodiny Wenkcheimovcov-Almássyovcov. Ako pán predseda prezradil, tam sa zastavili preto, lebo sa tam nachádza aj učebný chodník, ktorý je súčasťou Národného Parku Kereš - Maroš.

Deti si počas tábora zbierali body, ktoré získali vtedy, ak spoznali v prírode zviera alebo rastlinu, o ktorých už počuli od vedúceho alebo sa učili v škole. Vyhodnotením výsledkov sa tábor pre mladých priaznivcov životného prostredia skončil. Organizátori sa tešia veľkému záujmu a dúfajú, že sa s milovníkmi prírody stretnú aj budúci rok.

(aszm)

Zakladateľ dvoch dolnozemských gymnázií

Andrej Školka

(230. výročie narodenia)

Jedným z prvých učiteľov Prakticko-hospodársko-priemyselnej školy v Sarvaši, ktorú založil Samuel Tešedík, bol Andrej Školka. Tento vlastivedný pracovník a učiteľ sa narodil v roku 1778 v Demänovej. Presný dátum jeho narodenia je zatiaľ neznámy. Študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, na kalvínskom kolégiu v Debrecíne a do roku 1799 na Univerzite v Göttingene. V roku 1800 prišiel do Sarvaša, kde pôsobil v obnovenom Tešedíkovom inštitúte a bol tam profesorom prírodopisu a technológie.

V roku 1802 spoločný Békešsko-banátsky evanjelický seniorát na konvente, ktorý sa konal 19. mája v Sarvaši, rozhodol na návrh školského dekana a farára v Sarvaši Daniela Bocku (tiež rodáka z Demänovej) založiť seniorátne gymnázium. Do tohto dolnozemského seniorátu vtedy patrilo pätnásť cirkevných zborov, z ktorých jedenásť bolo čisto slovenských, dva nemecké a dva maďarské. O umiestnenie gymnázia sa uchádzali Orošháza, Sarvaš a Poľný Berinčok (Mezőberény). Nakoniec seniorátne presbyterstvo rozhodlo, že najvýhodnejší je Poľný Berinčok. Za prvého riaditeľa bol zvolený vtedy ešte iba 27-ročný, ale už veľmi erudovaný profesor a autor viacerých diel Andrej Školka. Ten hneď po prevzatí funkcie popri štyroch základných a troch gramatických ročníkoch rozšíril školu o jeden prípravný a jeden rétorický ročník, čím novozaložené gymnázium dosiahlo ucelený profil. Už v prvom roku sa do tejto školy zapísalo 62 žiakov, čoskoro sa ich počet trojnásobne zvýšil. Na berínskom gymnáziu postupne študujú nielen žiaci z dolnozemských stolíc, ale čoraz viac ich sem prichádza zo severných stolíc Uhorska. Študovali tu viacerí neskorší významní Slováci z Dolnej zeme, ako bol napríklad farár a historik Ľudovít Haan, pokračovateľ v Tešedíkovom diele, farár a učiteľ Štefan Jančovič, pedagóg a šľachtiteľ plodín Samuel Mokrý a ďalší.

Gymnázium pod vedením Andreja Školku bolo pokračovateľom Tešedíkových myšlienok v zachovávaní a rozširovaní bohatej protestantskej tradície horného Uhorska. Sám riaditeľ Andrej Školka tu prednášal i ekonomické vedy a podľa návodu S. Tešedíka snažil sa meliorovať pozemky. Väčšina učiteľov bola slovenského pôvodu a svoju prácu zo začiatku často vykonávala bezplatne. Obsah vyššieho vzdelania sa snažili uplatňovať podľa najnovších myšlienok a poznatkov. V začiatkoch existencie gymnázia bol jeho najvýznamnejšou osobnosťou jeho správca Andrej Školka. Nielenže riadil a viedol školu, ale staral sa o dostatočný počet žiakov, získaval najvzdelanejších pedagógov a sám bol vynikajúcim profesorom. Okrem toho, že bol schopný vyučovať všetky predmety, venoval sa aj vedeckej práci. Skúmal Veľkú uhorskú nížinu a spracoval dejepisný a topografický opis Poľného Berinčoka. Žiakom sa osobne venoval aj mimo vyučovania, a to najmä výučbou botaniky a kreslenia priamo na cvičných výletoch a vychádzkach do okolitej prírody. Andrej Školka bol v tom čase vzdelancom európskeho formátu a na svojom pôsobisku pracoval metódami a v duchu svojho učiteľa a spolupracovníka Samuela Tešedíka. V Poľnom Berinčoku stál sedem rokov na čele inštitúcie, v ktorej jeho zásluhou učili ním vybraní najskúsenejší pedagógovia a vedci, ktorí ukončili v tom čase najprestížnejšie západoeurópske univerzity.

Ďalším pôsobiskom Andreja Školku od roku 1809 bolo Nemcami osídlené mestečko v Báčke Nový Vrbas, kde sa tento Slovák stal nielen farárom, ale aj zakladateľom nižšieho evanjelického gymnázia. Ovplyvnený v čase štúdia v Göttingene štatistikom L. Schlözerom, v Novom Vrbase sa okrem iného venoval aj vlastivednému výskumu. Vypracoval schému topografického štatistického opisu a vo výskume odporúčal interdisciplinárnu spoluprácu. Je autorom monografie obce Poľný Berinčok, v ktorej opísal spôsob života prisťahovaných Slovákov. Článok o Orošháze zase dokumentuje jeho predstavu o monografickom opise. Je tiež autorom návrhu na vydávanie celouhorského topografického časopisu. Väčšina jeho diel vyšla v nemčine. Na gymnáziu v Novom Vrbase študovali a pôsobili viaceré slovenské osobnosti. Napríklad v roku 1836 sa stal profesorom a riaditeľom tohto seniorátneho slovensko-nemeckého gymnázia bohunický rodák Michal Godra, ktorý v ňom pôsobil viac ako tridsať rokov.

Vynikajúci pedagóg, vedec a zakladateľ dvoch dolnozemských gymnázií Andrej Školka zomrel 20. júna 1816 vo Vrbase vo veku 38 rokov.

Ján Jančovic

Pútnický zájazd CSS a Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti

„Ach, krásne, prekrásne je to údolie tálenské

ach, dobré, predobré je srdce Matkino, to srdce panenské.“

(R. Dilong, 1942)

Marianka je najstaršie pútnické miesto v bývalom Uhorsku, jeho vznik siaha do svätoštefanského obdobia. Počiatky dejín Marianky sú neoddeliteľne späté s Rádom sv. Pavla, prvého pustovníka. Historické záznamy o pútnickom mieste v Marianke sa spájajú práve s týmto rádom a možno ich doložiť od roku 1377.

Rehoľu založil kanonik ostrihomskej kapituly Eusébius. Vzdal sa svojho úradu a odišiel do pilíšskych hôr. Čoskoro zhromaždil okolo seba viacerých žiakov a v r. 1251 vybudoval pre nich kláštor a Kostol Povýšenia sv. Kríža v Kláštori pri Kestúci. Eusébius si želal, aby mnísi žili podľa reguly sv. Augustína. Vybral sa do Ríma, kde žiadal o schválenie tohto svojho úmyslu. Pustovníci dostali povolenie žiť podľa tejto reguly až v roku 1308 od pápeža Klementa V. V roku 1327 na základe povolania pápeža Jána XXII. a žiadosti uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou sa rád stal exemptným. Od roku 1341 nosili mnísi biely habit so škapulárom a kapucňou.

Na území dnešného Slovenska pavlíni založili 10 kláštorov: v Trnave, Lefantovciach, Gombaseku, Marianke, Trebišove, vo Vranove nad Topľou, v Kežmarku, Šaštíne, Skalici a vo Veľkých Lovciach.

Celoštátna slovenská samospráva a Slovenská samospráva XI. obvodu Budapešti - Nový Budín organizovali v dňoch 28. až 30. augusta 2008 tradičný pútnický zájazd do našej materskej krajiny preto, lebo v tomto roku sa v pavlínskych kláštoroch a komunitách na celom svete konajú oslavy 700. výročia založenia Rádu sv. Pavla, prvopustovníka (OSPPE).

Trojdňového zájazdu sa zúčastnilo 47 pútnikov z Budapešti a Santova. Vedúcou bola členka VZ CSS a predsedníčka Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti Ildika Klauszová Fúziková a pri rôznych pobožnostiach pomáhala kantorka Katarína Süvegesová zo Santova.

Hneď po príchode do Marianky sme mali slávnostnú svätú omšu, ktorú slúžil kaplán, člen Kongregácie bratov tešiteľov z Gethseman, CCG

P. Ján Chryzostom Marek Vadrna, ktorý nás vítal vrúcnymi slovami:

- Nesmierne sa teším, že môžem v Marianke privítať pútnikov, Slovákov z pilíšskej oblasti, kde vznikol rád sv. Pavla. Marianka, predtým známa ako Mariatál a Máriavölgy, je známym a asi najstarším pútnickým miestom v Uhorsku, posväteným modlitbami mnohých pustovníkov. Jej sláva spočíva v tom, že už vyše 900 rokov sem prichádzajú ľudia a modlia sa. Marianka je teda predovšetkým miestom modlitby, ticha a prehlbovania vzťahu človeka k Bohu. Mnohí pútnici vyhľadávajú Marianku hlavne pre ticho, ktoré v nej vládne. V tom tichu totiž najlepšie počuť toho, ktorý sa prihovára našej duši. Zakúsi to každý, kto vojde do kostola i kto z neho vyjde. To najdôležitejšie je totiž prítomnosť Boha a jeho Matky Márie. A túto prítomnosť môže objaviť každý z nás.

Uctieva sa tu malá soška, vyhotovená z hruškového dreva, vysoká iba 42 cm. Podľa tradície ju mal vyhotoviť pustovník z tohto okolia. Soška znázorňuje Pannu Máriu, ako sedí s Ježiškom v lone. Podľa legendy vznikla roku 1030. Legenda hovorí, že soška bola skrytá v dutom strome celé storočia. Dejiny tohto miesta, písané od roku 1377, sú úzko späté s rádom pavlínov. V tomto roku totiž Ľudovít I. vydal listinu, ktorou daruje Mariánske údolie pavlínom a ustanovuje postaviť kostol a kláštor. Keď bol kostol už hotový, roku 1380, kráľ Ľudovít I. slávnostne preniesol sošku na hlavný oltár. Od tohto roku sa už historicky presne zaznačujú dáta milostivej sochy Panny Márie. Marianka sa stala prvým pavlínskym kláštorom na Slovensku. Terajšia podoba kostola sa veľmi líši od toho, ktorý postavil Ľudovít I. V 17. storočí boli chrámová loď i oltár zbarokizované a roku 1757 ho biskup Berényi konsekroval a zasvätil tajomstvu Narodenia Panny Márie. Spolu s pavlínmi Marianka prežívala nielen roky rozkvetu, ale aj obdobia biedy, pokory, strachu a útlaku nepriateľov. Po odchode pavlínov sa Marianka dostala do hlbokej krízy, z ktorej sa ju usilovali vyviesť miestni kňazi svojou obetavosťou a duchovným pôsobením.

Po svätej omši sa pútnici pobrali do Svätého Jura, kde boli ubytovaní v doškoľovacom stredisku ECAV AGAPÉ a kde sa o nich príkladne staral tamojší personál.

Na druhý deň predobedom sa pútnici zoznamovali s historickými a umeleckými pamiatkami hlavného mesta SR Bratislavy, ktoré im zanietene a oduševnene priblížila bratislavská rodáčka, členka Slovenskej samosprávy IV. obvodu Budapešti Ruženka Czifrová.

Popoludní sa zúčastnili na sv. omši v Kostole Panny Márie Snežnej na vrchole Hlbokej cesty v Bratislave. Po omši nás P. Chryzostom odprevadil do blízkej Lurdskej jaskyne. Nie náhodou sme vyhľadali mariánsku Lurdskú jaskyňu v Bratislave, veď 11. februára t. r. sme oslávili 150. výročie mariánskych zjavení v Lurdoch. P. Chryzostom nás oboznámil s históriou Lurdskej jaskyne na vrchole Hlbokej cesty v Bratislave, ktorú dala postaviť grófka Gabriela Szápáryová.

Poznamenávame, že iste je v Európe málo takých hlavných miest, ktoré majú mariánske pútnické miesto tak blízko historického jadra mesta a predsa v očarujúcom tichu prírody.

V sobotu ráno sme sa zúčastnili na mariánskej sv. omši v piaristickom kostole vo Svätom Jure, kde nás privítal P. Ján Zetocha, ktorý nám kládol na srdce, aby sme si zachovali duchovné dedičstvo a slovenský jazyk. „Patrónka Slovenska, Sedembolestná Panna Mária nech Vám je na pomoci a ochraňuje vás, vaše rodiny a celú slovenskú pospolitosť žijúcu v Maďarsku,“ povedal záverom sv. omše P. J. Zetocha.

Po sv. omši sme sa vybrali do blízkej Modry, mesta s jedinečnou históriou. Modra bola v 14. storočí majetkom uhorských kráľovien a od r. 1607 uhorským slobodným kráľovským mestom. Vždy bola mnohonárodnostná a tolerantná. Jej obyvateľmi boli okrem Slovákov a Nemcov aj Česi, Moravania, Maďari, Chorváti, Srbi i Židia. Modra mala vždy aj svoje zahraničné kontakty - obchodné a náboženské.

Do stredoeurópskych dejín sa zapísala napríklad aj tým, že bola rodiskom Jozefa Hajnóczyho, vodcu uhorských jakobínov, ktorého pamätnú tabuľu sme si tiež pozreli. História Modry je však jedinečná hlavne preto, že časť jej mestskej histórie sa stala národnou históriou. Mnohé miesta Modry sú totiž späté s viacerými výnimočnými osobnosťami slovenských dejín. Počas nášho pobytu sme si pozreli historické centrum so súsoším kodifikátora spisovnej slovenčiny Ľudovíta Štúra, ako aj jeho pamätnú izbu. Ľudovít Štúr a biskup Samuel Zoch, spoluautor Deklarácie slovenského národa z r. 1918, majú svoje večné miesto na modranskom cintoríne. História mesta je spojená aj s mnohými vynikajúcimi umelcami, básnikmi a spisovateľmi: Ján Kalinčiak, Laco Novomeský, Ján Smrek a Vincent Šikula. Modra má aj svoj starodávny rozmer vinohradnícky a remeselnícky, predovšetkým keramikársky, ktorý tiež presahuje z dávnej minulosti do dnešných dní.

Keďže mesto patrí do Malokarpatskej vinohradníckej oblasti, už sa tu začala oberačka a, samozrejme, nemohli sme odísť bez koštovky muštu, burčiaka ako aj starého vína z Vinohradníckeho domu Bohuslava v Modre. Ochutnávka vína nás priviedla do povznesenejšej nálady a lepšie zneli aj hlasy našich spevákov...

(fúziková)

„Hľadanie pravdy, lásky a krásy”

Ján Gerči (1909-1984)

Práca žiakov siedmej triedy slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe Zsanett Szószkiovej a Natanaela Bukrana získala v súťaži Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Živý odkaz osobností zašlých čias II. 3. miesto v I. kategórii. Pripravujúcou učiteľkou bola Mária Ištvánová.

Úvodné myšlienky

Voláme sa Zsanett Szószkiová a Natanael Bukran. Sme žiaci 7. triedy Slovenskej základnej školy a gymnázia v Békešskej Čabe. V prvom polroku školského roka 2007/2008 sme sa zapojili do súbehu Nadácie pre nadané deti. Poslali sme svoje životopisy a pátrali sme po svojich predkoch. Vieme, ako osídlili Slováci Békešskú Čabu. To sme sa naučili na hodinách slovenskej vzdelanosti. O tom, aký kultúrny a osvetový život sa tu dial, aké časopisy, knihy tu vydávali, sme počuli veľmi málo. V škole sa väčšinou učíme o slovenských spisovateľoch žijúcich a tvoriacich na Slovensku (teraz napr. o romantikoch). Preto sme sa prihlásili do súťaže Živý odkaz osobností zašlých čias, ktorú vypísal Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Rozhodli sme sa spracovať život a dielo Jána Gerčiho, ktorý bol najplodnejším slovenským ľudovým autorom v Maďarsku.

Osvetový a kultúrny život v Békešskej Čabe v 30. rokoch

Po zániku Uhorska zostala v Maďarsku pomerne početná slovenská národnostná menšina. Podľa oficiálnej štatistiky roku 1930 tu bolo okolo 104 819 registrovaných Slovákov, ale v skutočnosti ich bolo oveľa viac. V tej istej štatistike figuruje 233 141 obyvateľov, ktorí sa síce hlásili k maďarskej národnosti, ale hovorili po slovensky.

Slovenská národnosť v horthyovskom Maďarsku dlhé roky nemala vlastnú politickú a osvetovú tlač. Jediným časopisom bol čabiansky cirkevný mesačník Evanjelický hlásnik a vychádzal ešte Evanjelický kalendár. Slovenskému obyvateľstvu táto tlač nestačila, preto v roku 1934 založilo časopis Slovenská rodina. Táto publikácia bola písaná v ľahkom štýle a patril k nej aj malý slovník. Už v prvom ročníku sa mohli čitatelia stretnúť s príspevkami Jána Sekerku, Ondreja Kerepeckého, Ondreja Korbeľa a Jána Gerčiho, o ktorom budeme písať obšírnejšie.

Osvetový život dlho nemal úradnú formu. Po prvej svetovej vojne niekoľko mladých Čabanov založilo Ľudový samovzdelávací spolok. Jeho zakladateľom a vedúcim bol Michal Pluhár (narodený v Čabe roku 1885). V spolku čítali slovenské knihy, recitovali básne, spievali slovenské ľudové piesne a slovenskú hymnu. Tu si vytvárali aj názory na spoločnosť. K Pluhárovmu menu sa viaže aj založenie ochotníckeho divadla. Týmto svojím činom sa zapísal do dejín Dolnozemských Slovákov. Pod vedením Michala Pluhára divadelníci naštudovali hru Drotár od Jána Palárika. Úrady oficiálne nedovolili uvádzať slovenské hry, predstavenia sa mohli konať iba v hostinci na okraji mesta. Prvé predstavenie bolo 14. novembra 1931 a malo veľký úspech. Neskôr divadelníci potrebovali väčšiu sálu. Povolenie chceli získať za každú cenu, preto vo svojej žiadosti uviedli, že zisk z podujatia dajú nezamestnaným. To pomohlo a druhé predstavenie Drotára, ktoré bolo 21. novembra 1931, už prebehlo v divadelnej sále gazdovského spolku. Ochotníci naštudovali veľa hier, napr. veselohry Jožko Púčik, Márnotratný syn a Kubo od Jozefa Hollého. S veľkým úspechom predviedli aj pôvodnú hru čabianskeho autora Jána Gerčiho Vyslúžená žena. Horthyovskému režimu sa činnosť spolku veľmi nepáčila. Polícia prenasledovala Pluhára. Nakoniec ho uväznili a mučili. Hoci ho z väzenia prepustili, na následky týrania 20. júla 1938 zomrel. Po smrti Michala Pluhára prevzali režírovanie iní. Tu môžeme spomenúť napr. významnú umelkyňu zo Slovenského Komlóša Juditu Tomkovú. (1887-1968, Slovenský Komlóš), ktorá režírovala od roku 1923 s veľkým úspechom. Komlóšski ochotníci predviedli diela Jána Hollého a Statky-zmätky od Jozefa Gregora Tajovského.

Ochotnícke divadlá vznikali najprv v Slovenskom Komlóši (1907), potom v Pitvaroši, neskôr v Békešskej Čabe, v Sarvaši a vo Veľkom Bánhedeši. V jednom rozhovore v roku 1977 Ján Sekerka takto spomína na Jána Gerčiho a jeho dôležitú úlohu v ochotníckom divadelníctve: „Mali sme vynikajúceho ľudového básnika Jána Gerčiho, ktorý v čabianskom nárečí napísal divadelnú hru v troch dejstvách pod názvom Vyslúžená žena, ku ktorej som zhudobnil veršíky. S touto hrou sme zožali taký úspech, že ju odvysielal aj bratislavský rozhlas. Zložili sme aj čabiansku hymnu Slovenská Čaba. Text napísal Ján Gerči a ja som ho zhudobnil. Po vojne ju hrala dychová kapela pred mestským domom. Text sme rozmnožili a mládež hymnu z letáčikov spievala.“ (Ľudové noviny, 18. júla 1987)

Čabiansky Slovák Ján Sekerka mal tiež veľmi dôležitú úlohu v kultúrnom živote na Dolnej zemi. Stará mať ho naučila po slovensky, ale matka ho neskôr dala do maďarských škôl, lebo si myslela, že len takto môže z neho vychovať „pána“. Ale náhoda mu pomohla. Na jednom pohrebe počul spievať ženy s Funebrála (príležitostný spevník). Vtedy sa zahanbil, že on iba stál a spevu nerozumel. Na Lutherovej ulici mal jeho priateľ Juraj Bauko kníhkupectvo. Tam si nakúpil knihy a začal sa učiť. Písal si slovníček, tak si rozširoval slovnú zásobu. Nakoniec sa stal hlavným činiteľom slovenského kultúrneho života v meste a na okolí. Odkladal všetky dokumenty, jeho zbierka je svedectvom slovenského kultúrneho života na Dolnej zemi. Nachádza sa v Segedíne v Múzeu Ferenca Móra.

Životná dráha Jána Gerčiho

V 30. a 40. rokoch sa v Maďarsku, medziiným aj v Békešskej Čabe a v iných slovenských mestách a obciach, formovala skupina ľudových básnikov a prozaikov, tzv. „pismákov“. Ich cieľom bolo posilňovať slovenské národné povedomie. Boli to jednoduchí roľníci, robotníci a nádenníci. Známymi ľudovými autormi boli Ján Sekerka, Július a Michal Čičeľovci. Iniciátorom hnutia a vlastne i najznámejším tvorcom medzi nimi bol čabiansky rodák Ján Gerči. Narodil sa 17. februára 1909 v Békešskej Čabe. Vyrastal v chudobnej slovenskej rodine. Keďže rodina bola mnohočlenná, Ján Gerči nemal možnosť na vzdelávanie sa. Po ukončení ľudovej školy musel pracovať. Popri práci veľa čítal, prečítal všetko, čo sa mu dostalo do rúk. Tvoriť začal najprv po maďarsky, ale skoro prišiel na to, že svoje slovenské korene nemôže zatajiť. Najskôr písal krátke básne, ktoré boli uverejnené v Čabianskom kalendári. V 30. rokoch sa venoval najmä poézii. Svojimi básňami chcel prebudiť v ľuďoch lásku k svojej materinskej reči, k slovenčine. Písal jednoduchým štýlom, v nárečí.

Jeho mottá boli:

Rečniť, spievať, ľúbiť, siať a kosiť

vedieť treba.

Prácou v nádeji ísť zo dňa, na deň

žitie núti.

Hovoriť aj vlastnou materčinou

srdce káže!

A to všetko, všetko opísať

dobre padne.

Prvý slovenský veršík, ktorý - ako on vravel -”vyfabrikoval“, bola báseň Kurdišova muca. Potom zašiel na faru k hlavnému redaktorovi Čabianskeho kalendára Ľudovítovi Szeberényimu a bojazlivo ho poprosil, aby ju uverejnil. Keď sa tak stalo, Ján Gerči bol veľmi šťastný, lebo v tých časoch bol kalendár jediným duševným pokrmom pre Dolnozemských Slovákov. Radi ho čítali, lebo bol písaný v jednoduchom štýle a hovoril o nich, o ich živote. Gerči začal neskôr písať humorné príbehy a jednoduchých ľudí povzbudzoval k vlasteneckému postoju. V roku 1940 vydal svoju zbierku básní pod názvom Zornička. Táto kniha obsahuje deväť tematických okruhov: národ, nábožnosť, život, roľníctvo, príroda, zvieratá, ľúbosť, práca a opilstvo. Do roku 1947 napísal tri divadelné hry. Všetky tri uviedli ochotnícke divadlá. Tieto hry napísal preto, aby zachoval fragmenty z niekdajšieho života čabianskych Slovákov.

Ako sme sa o tom už zmienili, jeho najznámejším dielom bola Vyslúžená žena, ktorú v roku 1939 predviedli aj v Mestskom divadle v Čabe. Obsah Vyslúženej ženy je jednoduchý. Je to sedliacka veselohra, napísaná v čabianskom dialekte. Dej sa odohráva na samote (sálaši) u gazdu Blišťoka. Tam slúži už osem rokov Marci, ktorý potajomky ľúbi gazdovu dcéru Marku. Aj ona ho má rada. Lenže do dediny prídu kupci, ktorí pokojný život gazdovstva skomplikujú a všetko dopletú. Nakoniec, samozrejme, zvíťazí láska a čestnosť a mladí sa zoberú.

Na tvorbu Jána Gerčiho mal veľký vplyv už spomínaný Dr. Ľudovít Szeberényi, ktorý ho aj finančne podporoval. Keďže bola veľká nezamestnanosť, dobre mu padla jeho pomoc. Pomáhal mu aj Szeberényiho syn, evanjelický farár a správca dobročinného evanjelického ústavu Gustáv Szeberényi. Pracoval aj vo filiálnom kníhkupectve Tranoscius a neskôr, spolu s takisto Slovákom Jánom Baukom, v Evanjelickom kníhkupectve. Pri Baukovi sa naučil správne písať. K písaniu textov ho inšpiroval Ján Sekerka, ktorého sme už spomenuli. Gerčiho básne boli uverejnené aj v časopise Evanjelický hlásnik. Bol populárny, ale nemal toľko čitateľov ako Čabiansky kalendár. V roku 1940 založil Juraj Bauko časopis Slovenská rodina. Keďže mal len 120 predplatiteľov, po dvoch rokoch zanikol. Priaznivejšia situácia nastala až po 2. svetovej vojne.

Nový život v Nových Zámkoch

Ján Gerči s rodinou sa v roku 1947 počas výmeny obyvateľstva presídlil do Nových Zámkov. Prvé roky neboli pre nich ľahké. Na začiatku pracoval na úrade ako sociálny referent. Tu veľa pomáhal ostatným presídlencom. Dával im rady, keď ho žiadali o pomoc. Pomáhal rád. Popri práci aj naďalej písal krátke básne a prózu, ktoré uverejňoval v časopisoch a novinách. Písal poviedky o jednoduchom ľude Dolnej zeme. V roku 1985 Ľubica Bartalská vydala publikáciu Ozveny rovín, v ktorej sa písalo o jeho živote a boli v nej uverejnené aj niektoré diela. Žiaľ, Ján Gerči sa nedožil vydania knihy, v roku 1984 zomrel.

Spomienka na Jána Gerčiho

Dnešnému čitateľovi možno málo hovorí meno Jána Gerčiho, ale jeho rovesníci a rodina naňho nezabudli. Za to, že jeho meno znovu žije, môžeme ďakovať jeho vnukovi Jánovi Gerčimu, ktorý v roku 1999 k 90. výročiu narodenia svojho starého otca napísal príspevok. V článku, ktorý bol uverejnený v miestnych novinách, sa nachádza aj pozvanie na slávnosť, ktorú usporiadal Miestny odbor Matice slovenskej v Nových Zámkoch.

Na záver

Dňa 17. februára 2000 si v Békešskej Čabe pripomenuli čabianskeho rodáka, ľudového básnika Jána Gerčiho. Bol to deň 91. výročia jeho narodenia. Podujatie moderovala bývalá učiteľka a zástupkyňa riaditeľky békeščabianskej slovenskej základnej školy a gymnázia Katarína Miklová. Aj od nej sme sa dozvedeli, čo znamenal Ján Gerči pre Čabanov. Na záver uvádzame niekoľko myšlienok z jej prejavu:

„Dnes nadväzujeme na spomienkovú slávnosť v novembri minulého roka v Nových Zámkoch, kde sme sa stretli s ctiteľmi, priateľmi, spolupracovníkmi, rodákmi a príbuznými Jána Gerčiho, ktorí si uchovali v pamäti jeho dobré meno a spomínajú naňho. Počas besedy sa vtedy nadhodila otázka, či sa tu na Čabe pamätáme na tohto oddaného ľudového tvorcu, ktorý sa za ťažkých životných okolností ako samouk naučil po slovensky, aby medzi čabianskymi Slovákmi svojimi dielami šíril lásku k materinskej reči, k svojmu rodu, aby ich poúčal a zabával.“

Aj my sa tešíme, že svojou prácou môžeme prispieť k tomu, aby jeho meno a tvorba aj naďalej žili nielen medzi staršou, ale aj medzi mladšou generáciou. Možno bude aj ďalšou inšpiráciou pre spoznanie iných, doteraz neznámych tvorcov.