Ľudové noviny č. 36 / 2008

Maďarsko sa ospravedlnilo za okupáciu Československa

Minister kultúry István Hiller sa v mene maďarskej vlády ospravedlnil za maďarskú účasť na obsadení Československa v roku 1968. Hiller pri príležitosti 40. výročia vstupu armád Varšavskej zmluvy do ČSSR označil potlačenie Pražskej jari za hanbu. Maďarsko má podľa neho morálnu povinnosť ospravedlniť sa za vtedajšiu udalosť. Spoluzodpovednosť Budapešti podľa ministra Hillera nezmenšuje ani to, že maďarské jednotky vstúpili do Československa na nátlak Sovietskeho zväzu. „Bola to agresia, útok na slobodné myslenie a slobodné jednanie,” prehlásil Hiller, ktorý zároveň zdôraznil, že „Pražská jar nebola historicky bezvýznamnou epizódou“. Rovnako ako povstanie v Maďarsku, ktoré v roku 1956 Sovietsky zväz krvavo potlačil, Pražská jar pripravila pôdu pre pád komunistických režimov v strednej Európe v roku 1989.

Prezident MR László Sólyom 21. augusta v Budapešti tiež vyjadril hlbokú ľútosť ľudu vtedajšieho Československa nad tým, že sa maďarské vojská v roku 1968 zúčastnili na okupácii Československa. Hlava štátu tak urobila v prejave na spomienkovom podujatí výročia vstupu vojsk Varšavskej zmluvy pred budapeštianskym Domom teroru. Podľa L. Sólyoma augustové udalosti v Zakaukazsku dávajú znepokojujúcu aktuálnosť tomu, čo sa udialo pred 40 rokmi v Československu a pred 52 rokmi v Maďarsku. „Medzi ozbrojeným konfliktom Ruska a Gruzínska existuje z istého pohľadu paralela, veď použitie sily v rozpore s medzinárodným právom voči suverénnej krajine bolo odsúdeniahodným v roku 1968 a je aj dnes, a nemôže byť prostriedkom presadzovania mocenských záujmov,” konštatoval maďarský prezident. Podľa neho každý musí vedieť, že keď ruské vojská preniknú na územie nezávislej krajiny, tak to vyvoláva spomienky na okupáciu a útlak v Maďarsku, Československu, Poľsku a v pobaltských krajinách.

Niekdajšia výrazná osobnosť Pražskej jari, vtedajší predseda Českej národnej rady Čestmír Císař na adresu Maďarska poznamenal, že hoci sa k invázii pripojilo, jeho komunistický vodca aspoň varoval československé vedenie pred najhorším scenárom: „János Kádár upozornil niekoľko dní pred inváziou Alexandra Dubčeka, že Leonid Brežnev je odhodlaný použiť silu,” povedal Č. Císař.

K tragickým udalostiam 21. augusta 1968 sa vyjadril aj prezidentský kandidát amerických demokratov Barack Obama. Priznal, že smutný medzník československých dejín znamená pre USA pocit vlastnej trpkosti: „USA pre Čechov a Slovákov veľa nespravili (...), ale potom vykonali dosť pre vybudovanie slobodnej Európy,” povedal B. Obama v prejave k výročiu okupácie. Prezidentský kandidát podotkol, že Spojené štáty prispeli k Európe, v ktorej nijaký štát nemusí mať strach, aký zažili Česi a Slováci v roku 1968. „Úspešne sme skončili studenú vojnu, pomohli sme novým demokraciám od Česka po Bulharsko postaviť sa na vlastné nohy. Zastavili sme zverstvá občianskej vojny na Balkáne,” pripomenul.

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 ukázal tragickosť a iracionálnosť komunistického režimu. Vyhlásil to český prezident Václav Klaus v Bratislave, kde si spoločne so slovenským kolegom Ivanom Gašparovičom pripomenuli 40. výročie okupácie. „Je to spoločný čierny bod v českých i slovenských dejinách,” povedal Gašparovič a dodal, že tanky nikdy neprinášajú slobodu. Prezidenti si spoločne pozreli fotografie Ladislava Bielika, ktorý zdokumentoval prvé dni intervencie cudzích armád. Prezidenti si tiež uctili tri obete invázie z augusta 1968. K pamätnej tabuli na budove Univerzity Komenského položili kvety. Vpád sovietskych, východonemeckých, poľských, maďarských a bulharských jednotiek do Československa znamenal koniec reformných procesov v Československu a začiatok obdobia takzvanej normalizácie. V priamej súvislosti s pobytom vojsk Varšavskej zmluvy na území Československa zomrelo od 21. augusta 1968 do konca roku 1968 spolu 108 ľudí.

Správanie sa obyvateľstva maďarskej národnosti na južnom Slovensku sa v auguste 1968 ničím nelíšilo od slovenského, pretože aj ono považovalo maďarských vojakov za okupantov. Vyplýva to z rozhovoru spolupracovníka Vojenského historického ústavu v Bratislave Michala Štefanského pre denník Népszabadság. Podľa historika drvivá väčšina obyvateľov maďarskej národnosti považovala maďarských vojakov, ktorí prišli na územie Československa od Šiah do oblastí Nitry a Levíc, za okupantov. Svedčí o tom aj prieskum, ktorý vykonali v septembri 1968 na podnet straníckej centrály. Podobný názor mal podľa Štefanského aj vtedajší styčný dôstojník maďarskej armády Ferenc Szücs, ktorý v hlásení maďarskému ministrovi obrany Lajosovi Czinegeovi zdôraznil, že v Československu neexistuje žiadna podpora vojsk Varšavskej zmluvy a odporučil, že „najlepšie by bolo okamžite sa vrátiť domov”. Maďarský generálny konzul v Bratislave Pál Sztankó v správe do Budapešti uviedol, že napätie medzi Maďarmi žijúcimi na Slovensku a občanmi slovenskej národnosti sa zmiernilo, pretože odvtedy spoločne vystupujú proti okupantom.

Historička a riaditeľka múzea Domu teroru Mária Schmidtová pre Maďarský rozhlas uviedla, že účasť Maďarska na vojenskej akcii bola vynútená politickými okolnosťami. Táto skutočnosť však slúži iba ako vysvetlenie a nie je ospravedlnením, zdôraznila historička, podľa ktorej hlavnú zodpovednosť za okupáciu niesol Sovietsky zväz.

(čts-l)

Agrokomplex 2008

Stretnutie dolnozemských Slovákov v Nitre

V čase feudalizmu sa desaťtisíce Slovákov usadili na Veľkej uhorskej nížine, ktorú označujeme aj so zaužívaným geografickým pojmom Dolná zem. Je to terajšie územie Maďarska, Srbska, Rumunska a z časti aj Chorvátska, na ktorom doteraz žije významná slovenská komunita. Na územie uvedených terajších štátov prichádzali zo začiatku výlučne roľníci, ktorí na tejto chlebovej ceste popri tom, že tam našli živobytie, zohrali nenahraditeľnú úlohu pri zúrodňovaní ľadom ležiacej pôdy. Na juhu bývalého Uhorska postupne založili osady, dediny a poľné mestá, ktoré majú dodnes poľnohospodársky charakter. Za dve-tri storočia sa Slováci na Dolnej zemi tak rozmnožili, že vytvorili významné enklávy a možno povedať ostrovy, na ktorých sa dlho zaoberali poľnohospodárstvom. Už na začiatku ich osídľovania nechýbali medzi nimi učitelia, farári, notári, ktorí medzi nimi okrem toho, že im zabezpečovali vzdelanostnú a duchovno-kultúrnu činnosť, zohrávali aj dôležitú úlohu na poli hospodárskom. Mnohí z nich sa stali priekopníkmi spravidla v poľnohospodárstve - v odvetví, ktoré bolo základom existencie slovenského dolnozemského ľudu. Možno jednoducho povedať, že sa zaslúžili o pozdvihnutie krajanov svojím novátorstvom a spoločne s nimi vyorali na Dolnej zemi hlbokú brázdu.

To si uvedomujú v tomto čase aj pracovníci Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre, ktorí chcú do svojho programu a expozícií zaradiť aj dolnozemských Slovákov a medzi nimi pôsobiacich slovenských osobností, ktorí sa podieľali na agrárnom pokroku bývalého Uhorska. Preto už minulý rok usporiadali v múzeu prvé stretnutie dolnozemských Slovákov, ktoré časovo prispôsobili termínu konania medzinárodného veľtrhu Agrokomplex. Účastníci stretnutia, Slováci z Maďarska, Srbska a Rumunska, sa vtedy oboznámili s dejinami slovenského poľnohospodárstva, prezreli si jednotlivé expozície múzea a zbierky, v skanzene navštívili jednotlivé objekty a presvedčili sa aj o funkčnosti starých strojov a technológií používaných v minulosti v roľníctve. Navštívili tiež expozície veľtrhu, zúčastnili sa na kultúrnom programe a vymenili si navzájom skúsenosti.

Keďže účastníkom minuloročného stretnutia sa pripravený program páčil, žiadali vedenie múzea, aby sa to stalo tradíciou spolu s odborným programom, ktorý by zmapoval podiel Slovákov na rozvoji dolnozemského poľnohospodárstva. To si však vyžaduje už viac finančných prostriedkov a podporu príslušných úradov. S návrhom prišiel predseda MO Matice slovenskej v Kovačici, ktorý hovoril o tomto zámere s podpredsedom vlády SR a keďže aj Dušanovi Čaplovičovi sa tento námet pozdával, navrhol mu predložiť projekt s finančným rozpočtom na Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. V projekte navrhli zorganizovať odbornú konferenciu, výsledkom ktorej mal byť vydaný zborník materiálov a štúdií. Matica slovenská v Srbsku túto žiadosť na ÚSŽZ predložila načas, ale komisia (aj napriek prísľubu podpredsedu vlády) na túto akciu neodsúhlasila žiadne finančné prostriedky. Z tohto dôvodu Druhé stretnutie dolnozemských Slovákov, ktoré sa konalo koncom augusta v Slovenskom poľnohospodárskom múzeu v Nitre, malo približne taký program a charakter ako minulý rok. Okrem príspevku sedem tisíc korún od Nitrianskeho samosprávneho kraja (NSK) použilo svoje skromné finančné prostriedky. Stretnutie opäť časovo zapadalo do termínu konania medzinárodného veľtrhu Agrokomplex 2008 a prišli naň skupiny Slovákov v najväčšom počte zo susedného Maďarska, zo Sarvaša, Kardoša, Čabačudu, Čemera a Mlynkov. Zo Srbska prišla skupina z Kovačice, Báčskeho Petrovca, Lalite a z Rumunska zase Nadlačania.

Účastníci a organizátori stretnutia dolnozemských Slovákov dúfajú, že takéto podujatia budú minimálne v takejto forme pokračovať aj v budúcich rokoch. Veria však, že v budúcnosti nájdu účinnú podporu aj v úradoch a inštitúciách, ktoré môžu takéto projekty podporiť, aby mohli realizovať svoje predstavy o odbornej úrovni takýchto podujatí. Výrazná slovenská stopa, dosiahnuté výsledky a minulosť slovenskej roľníckej kultúry na Dolnej zemi si to určite zaslúžia.

Ján Jančovic

Agrokomplex 2008

35. medzinárodný poľnohospodársky a potravinársky veľtrh Agrokomplex 2008 sa konal v dňoch 21. až 25. augusta pod záštitou Ministerstva pôdohospodárstva SR na výstavisku Agrokomplex v Nitre s mottom Život sa rodí na vidieku. Heslo podujatia odráža nosnú tému, ktorou bol Program rozvoja vidieka SR v rokoch 2007 - 2013. Veľtrh poskytol priestor na komunikáciu i výmenu informácií predovšetkým pre výrobcov a spracovateľov potravín, obchodné firmy, dodávateľov poľnohospodárskych strojov a potravinárskych technológií, zástupcov rastlinnej i živočíšnej výroby, vedy a výskumu. V pavilónoch mali vystavovatelia k dispozícii 24 100 m² a voľné plochy im dávali priestor na vzájomnú komunikáciu na viac ako 30 100 m² výstavnej plochy. Na veľtrhu sa zúčastnilo viac ako šesťsto vystavujúcich firiem zo Slovenskej republiky, Českej republiky, Egypta, Francúzska, Holandska, Chorvátska, Iránu, Kanady, Litvy, Maďarska, Nemecka, Poľska, Rakúska, Srbska, Švajčiarska a Sýrie.

Metodický časopis CSS

Slovenčinár ponúka

Metodický časopis Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Slovenčinár už roky sprostredkúva informácie a skúsenostiach tunajších učiteľov slovenčiny na nižšom i vyššom stupni národnostných škôl.

Pestrý obsah najnovšieho čísla na školský rok 2007-2008 a jeho vkusná grafická úprava upúta na prvý pohľad. Príprava do tlače a typografia je dielom dlhoročného realizátora publikácie: Spoločnosti Fuhl BT v Mlynkoch. Čitateľ až zaváha, ktorú rubriku, či článok by si mal všimnúť predovšetkým. Začítať sa do statí venovaných materským školám, výskumu používania slovenčiny v menšinovom školstve alebo činnosti inštitúcií CSS? Novinkou časopisu sú rubriky Okienko do Európy, kde sa píše o nórskom menšinovom systéme vzdelávania, ako aj Právo a prax.

Zo stránok publikácie, ktorej hlavnou redaktorkou je E. Pecsenyová, sa o. i. dozvedáme, že v tomto roku sa konečne dostávajú na trh učebnice slovenskej vzdelanosti pre 2. stupeň našich škôl, ktorých cieľom je povzniesť národnostné cítenie žiakov. V odporúčaných učebných pomôckach k týmto učebniciam patria aj literárne diela slovenských spisovateľov v Maďarsku. (Pri titule Od septembra do júna - na rozdiel od iných - chýba meno zostavovateľa, avšak chýbajú aj mená autorov početných fotografií a kresieb.)

Každodennú prax uplatňovania slovenčiny názorne osvetľuje štúdia Výsledky výskumu používania slovenčiny v školstve. Svoje služby národnostnému školstvu ponúka okrem Slovenského pedagogického a metodického centra aj Slovenské dokumentačné centrum CSS s klasickou knižničnou funkciou a s príručnou knižnicou. Už tradičné (a dodajme, atraktívne) poslanie v službách detí a nielen detí, plní aj slovenské divadlo Vertigo, ktoré v tomto roku zorganizovalo prvýkrát detskú divadelnú prehliadku Deti deťom.

(kni)

Výzva na súťaž v prednese

slovenskej poézie a prózy

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti vypisuje súťaž v prednese slovenskej poézie a prózy pre študujúcu mládež a dospelých z Budapešti a z okolitých slovenských osád.

Podujatie sa bude konať 8. októbra 2008 (v sobotu) o 10.00 hod. v Dome národností XIII. obvodu.

Vekové kategórie:

1. kategória: žiaci a 1. a 2. tried základnej školy

2. kategória: žiaci a 3. a 4. tried základnej školy

3. kategória: žiaci a 5. a 6. tried základnej školy

4. kategória: žiaci a 7. a 8. tried základnej školy

5. kategória: študenti stredných škôl

6. kategória: poslucháči vysokých škôl a dospelí

Súťažiaci majú zarecitovať 2 básne, alebo úryvok z prozaického diela podľa vlastného výberu.

Prihlášky treba poslať do 1. októbra na adresu Budapešť, Övezet u. 5., alebo na e-mailovú adresu: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. , tel: 06-20-8244416.

Zuzana Hollósyová

Môj vzťah k slovenčine bol determinovaný

S Ruženou Komjáthiovou z Veňarcu

V nasledujúcich riadkoch sa s našimi čitateľmi podelí so zaujímavými chvíľami zo svojej životnej dráhy učiteľka slovenčiny, predsedníčka Slovenskej samosprávy vo Veňarci Ružena Komjáthiová:

- Otcova rodina pochádzala zo Slovenska, otec si pomaďarčil priezvisko z Bélika na Gimesiho, čím chcel zachovať názov svojej rodnej dediny, ktorú premenovali na Jelenec. Otec ako univerzitný profesor sa dostal už s nami, teda s rodinou do Bratislavy, pôsobil na Katedre maďarčiny ako lektor. Žili sme v hlavnom meste Slovenska tri roky, v materskej a v základnej škole som si osvojila základné jazykové frázy slovenčiny. Je zaujímavé, že som sa doma neozvala po slovensky, pritom k nám chodili na návštevu aj Slováci, ale ja som si to nejako rozlíšila: v škôlke po slovensky, doma po maďarsky…Otec inak skončil slovenčinu a maďarčinu, neskôr diaľkovo aj dejepis, na Univerzite Eötvösa Loránda bol rovesníkom profesorov Gregora a Baču… Po návrate z Bratislavy, počas detstva vo Veszpréme, stále mal kontakt so slovenčinou, robil sprievodcu pre turistov z Maďarska v Československu, prekladal rozprávky a knihy pre mládež zo slovenčiny a češtiny.

- Ako ste sa dostali neskôr opäť do kontaktu so slovenčinou?

- Po maturite som sa neúspešne prihlásila na univerzitu na rôzne odbory, zaujímala ma predovšetkým história. Pritom som sa už autodidakticky, teda z kníh, zdokonaľovala v slovenčine. Nazdávam sa, že moje slovenské korene z otcovej strany sa vo mne „ozvali”, nakoniec som sa rozhodla študovať v Bratislave históriu, čo môj otec v plnej miere podporoval. Po intenzívnej jazykovej príprave som začala študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a to v čase, keď tam z Maďarska študovala veľmi dobrá partia, dnes sú všetci poprední predstavitelia slovenského národnostného diania v Maďarsku (m.i. J. Fuzik, A. Ištvánová, M. Koczihová, M. Šutinská, A. Uhrinová, neskôr prišli I.Fuhl a Š. Kraslán a iní...) Začiatky neboli ľahké, hlavne, že ma omylom na univerzite zapísali na slovenčinu, ale ja som za každú cenu chcela študovať dejepis, tvrdo som bojovala za svoj cieľ. Nakoniec mi schválili jednoodborové štúdium histórie. Prvé mesiace boli veľmi ťažké, ale postupne som sa do toho dostala. Vždy ma zaujímali slovensko-maďarské vzťahy, v mojej diplomovej práci som spracovala činnosť Oszkára Jásziho. Mám pekné spomienky na študentské roky a veľmi som si obľúbila Bratislavu. V meste mám svoje najobľúbenejšie miesta, ako napr. okolie univerzity, alebo Staré mesto. Moje slovenské korene z otcovej strany ma celý život ťahali k slovenskej kultúre, preto som si nesmierne obľúbila jazyk, vybrala štúdium v Bratislave a stala sa učiteľkou slovenčiny. Môj vzťah k slovenčine bol determinovaný...

- Nasledujúca zastávka po vašich štúdiách je Veňarec...

- Za našich čias Ministerstvo školstva MR nás, štipendistov posielalo na Slovensko s tým, že po skončení sa musíme zamestnať na národnostnom poli a po návrate nám aj zabezpečí pracovisko. Mne však nemohli ponúknuť žiadne voľné miesto, pritom som chcela pracovať na slovenskom poli a musel to byť vidiek, pretože manžel už vtedy bol poľnohospodárom. Nakoniec mi veňareckú školu navrhol Július Alt z Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, mal informácie o tom, že tam opäť chcú zaviesť slovenčinu. Prijala som to, žijeme v tejto novohradskej slovenskej obci od roku 1982. Keďže som absolvovala dejepis, medzičasom som diaľkovo získala aj diplom učiteľky slovenčiny na segedínskej univerzite. Medzičasom sa nám narodili štyri deti, Anna po skončení Slovenského gymnázia teraz študuje na univerzite v Budapešti odbor slovenčina-maďarčina, Bálint bude inžinierom. Viera sa chystá na finančnú dráhu, kým najmladšia, Zsófia je stredoškoláčkou v umeleckej strednej škole, venuje sa tancu. Som šťastná, že dievčatá okrem miestneho Folklórneho súboru Rozmarín už roky pestujú slovenský folklór aj v budapeštianskom Folklórnom spolku Lipa.

- Čo je pre Vás najdôležitejšie v práci, resp. vo vašom súkromnom živote?

- Som nesmierne rada, keď moji žiaci zo slovenčiny pekne napredujú. Osobne som hrdá na moju bývalú žiačku Marínu Lidákovú, ktorá už tu v základnej škole sa vedome chystala na to, že bude pokračovať v štúdiu slovenčiny. V súčasnosti je študentkou Slovenského gymnázia v Budapešti, kde úspešne zdoláva prekážky. Inak patrila tu vo Veňarci do ročníku, v ktorom boli nadaní a usilovní žiaci. Hádam mám na tom zásluhy aj ja, lebo som sa rovnako ako svoje deti, aj svojich žiakov snažila naučiť nevzdávať sa pred množstvom úloh. Zdá sa mi, že dnešná generácia detí je preťažená, musí sa venovať rôznym veciam, ak sa chce uplatniť v dospelosti. Ak majú raz za čas pocit, že nevládzu, práve my rodičia, resp. pedagógovia môžeme im pomôcť aj v tom, aby sa naučili rozumne si zadeliť energiu. Pritom tlak motivuje aj tých nadanejších, ktorí potom dokážu v jednom týždni úspešne obstáť na súťaži z biológie a o týždeň na to zložiť jazykovú skúšku zo slovenčiny. Musím zdôrazniť, že vo Veňarci je veľmi kolegiálny pedagogický zbor, je tu radosť pracovať a v našej škole prebieha čulý život...

Čo sa týka súkromia, najdôležitejšie je rodinné zázemie. S manželom sa poznáme ešte z Veszprému, náš vzťah vydržal aj moje študentské roky v Bratislave. Sme dobrými partnermi, navzájom si pomáhame, keď som mala roboty navyše, bez slova sa venoval deťom a on tiež môže rátať so mnou vo svojom podnikaní, pestuje rôzne obilniny.

Čo by som robila, keby som mala napr. viac voľného času? Ani neviem, v mojom živote nie je ohraničený pracovný a voľný čas, pretože to, čo robím, robím s radosťou. Kedysi som spievala, aj v mojom rodnom meste, aj v Bratislave. Možno, keby som si mohla dovoliť, viac by som čítala, azda čítanie mi chýba. Ale v každom prípade som spokojná so svojím životom. Mám pekný rodinný život a aj v profesii sa venujem tomu, čo ma nesmierne baví. Aj ako učiteľka, aj ako predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy sa snažím o to, aby slovenčina vo Veňarci ešte dlho pretrvala...

(csl)

VIII. Komlóšske dni

Nový pomník Došli sme

Samospráva mesta Slovenský Komlóš usporiadala v dňoch 19. až 20. augusta v poradí ôsme Komlóšske dni. Sériu podujatí pri príležitosti odovzdania pomníka Došli sme - Megérkeztünk (dielo Michala Vargu) otvorila predsedníčka slovenskej samosprávy mesta Zuzana Lauková. Predsedníčka slovenského voleného zboru oproti baptistickej modlitebni na Lutherovej ulici privítala generálneho konzula SR Jána Süliho, prednostku Obvodného úradu v Galante Annu Pilárikovú, primátora mesta Jelšava Milana Kolesára, poslankyňu zo Zvolena Ruženu Babicovú, primátora mesta Nadlac Vasile Ciceaca, primátora mesta Neunkirchen am Brandt Heinza Richtera, primátora mesta Slovenský Komlóš Józsefa Sztakóa, ako aj hostí z okolitých osád a prítomných Komlóšanov.

Po privítacích slovách Z. Lauková požiadala baptistického duchovného Józsefa Papa a evanjelického farára Atilu Spišáka, aby vykonali slávnostnú bohoslužbu. Baptistický duchovný vo svojom prejave zdôraznil dôležitosť poznania histórie, minulosti Slovákov a význam spolupatričnosti. Po jeho slovách sa Atila Spišák prihovoril účastníkom akcie po slovensky. Vo svojom príhovore prízvukoval, že každou dobrou myšlienkou, každým dobrým slovom či činom budujeme a pozdvihujeme svoju bytosť a poukázal na to, že Michal Varga ukázal svojím dielom a vytrvalosťou cenný príklad.

Potom žiaci slovenskej základnej školy zarecitovali báseň autora z roku 1746 po slovensky a po maďarsky. Pred pomníkom nasledoval slávnostný prejav primátora mesta Józsefa Sztakóa. „Neprešiel ani rok, čo sme na pamiatku znovuosídlenia Slovenského Komlóša odhalili pomník galantského umelca Ladislava Szabóa. Spomínaný pomník sa realizoval z verejnej zbierky a z podpôr získaných v rôznych súbehoch. Je venovaný pamiatke na rodiny, ktoré zaľudnili komlóšsku pustatinu. Dnes zase spomíname na slovenské rodiny, ktoré sa usadili na tomto území. Oba pamätníky vyjadrujú úctu našim predkom a chcú upozorniť každého, aby nezabúdal na minulosť, lebo bez minulosti nemáme prítomnosť a nebudeme mať ani budúcnosť. Pán Michal Varga postavil tento pomník vlastnými silami a tým dokázal, že sny a túžby človeka sa splnia ak má dosť odvahy a trpezlivosti“ - povedal prítomným primátor mesta. Záverečným aktom slávnosti bolo odhalenie pomníka a kladenie vencov.

Prvý deň Komlóšskych dní pokračoval koncertom mládežníckej dychovky v evanjelickom kostole a nočným plávaním na kúpalisku Ruža. V Alžbetinom sade prebiehali rôzne koncerty populárnej hudby.

Program druhého dňa sa začal katolíckou svätou omšou v kostole Sv. Štefana. V deň štátneho sviatku 20. augusta primátor J. Sztakó a predstavitelia spriatelených miest položili vence k soche sv. Štefana na Námestí hrdinov. Po slávnostnom akte a odovzdaní titulu čestného občana mesta sa konala bohoslužba v evanjelickom chráme. Program pokračoval v slovenskom regionálnom osvetovom stredisku ukážkou tradičných slovenských jedál. Komlóšanky varili a piekli pre hostí kvasienky (parené buchty), špricku (tyčinky z odpaľovaného cesta), kapustovú polievku, perkelt a pod.. V Alžbetinom sade sa predstavili športovci, vystúpili miestne detské kultúrne skupiny, spevácky zbor Rozmarín, tanečná skupina Semiramis s brušnými tancami a večer sa uskutočnil koncert kapely First. Ôsme Komlóšske dni vyvrcholili ohňostrojom na Námestí hrdinov.

História pomníka

Pred tromi rokmi zasadal v Slovenskom Komlóši pamiatkový výbor, ktorý si vytýčil za cieľ postaviť sochu na pamiatku predkov, Slovákov. Vtedy sa prihlásil aj Michal Varga so svojimi návrhmi. Členovia pamiatkového výboru mali o pomníku inú predstavu, a aby nedošlo k nedorozumeniu, požiadali o odborný posudok oboch diel, Michala Vargu i sochára z Galanty Ladislava Szabóa. Vtedy vyhrala socha galantského umelca, ktorú postavili v minulom roku. Michal Varga chcel svoje dielo umiestniť v záhrade Evanjelického kostola, čo mu vtedajší farár András Balogh nepovolil. Po toľkých neúspechoch si povedal, že pomník postaví vo svojej záhrade na vlastné náklady. Medený pomník je prácou miestneho fotografa Józsefa Mihalika.

(aszm)

Naše deti vo Vojvodine

II. ročník tábora Slovenské ľudové remeselníctvo na Dolnej zemi

Pätnásť detí z Békešskej Čaby, Sarvaša a Slovenského Komlóša sa zúčastnilo koncom augusta medzinárodného remeselníckeho tábora v Zrenjanine (Srbsko). Druhý ročník tábora sa uskutočnil v rámci spoločného projektu Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska, ktorý odštartoval vlani Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Partnermi Slovákov z Maďarska pri organizovaní podujatia boli Demokratický zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku a Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku (NRSNM). Miestom tohoročného tábora bolo Srbsko, bližšie Vojvodina a ešte bližšie Banát. Banát je historické územie ohraničené riekami Maruša, Tisa, Dunaj a na východe Južnými Karpatmi. Má rozlohu 28 000 km² a je rozdelené medzi rumunskú Temešvársku župu, župu Cras-Severin a východnú časť Vojvodiny v Srbsku. Aj tieto fakty prezrádzajú, že je priam stvorený na to, aby sa tu uskutočnil tábor pre deti z troch štátov slovenskej Dolnej zeme. V priebehu celého týždňa sa účastníci tábora mohli zoznámiť s tradičnými remeslami a kultúrnymi tradíciami Slovákov, ako aj s prírodnými krásami a kultúrnymi pamiatkami Banátu. Skupinku detí z Maďarska sprevádzali učiteľky zo Slovenského Komlóša Anna Ondrejová a Judita Sudová, novozvolená predsedníčka Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku. V deň otvorenia tábora prišla privítať deti aj predsedníčka Výboru pre vzdelávanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku Svetlana Zolňanová. Deti si prezreli vystavené ručné práce, remeselnícke výrobky, obrazy na trstine a kraslice. Na celodennom výlete do Bieleho Blata navštívili tzv. etno-dom, v rámci tvorivej dielne sa oboznámili s prípravou rybárskych sietí, maľovaním na trstine, rôznymi ručnými prácami, slovenskými ľudovými piesňami a navštívili aj miestne kostoly. O tejto mnohonárodnostnej obci sa žartovne hovorí, že v nej počuť osem jazykov: maďarčinu, slovenčinu, srbčinu, bulharčinu, nemčinu, rómčinu, „bieloblatčinu“ a „šepkanie“. Na druhý deň navštívili závod na spracovanie trstiny a absolvovali výlet na Carsku baru. Prírodná rezervácia Starý Begej-Carska bara je pozostatkom oblasti, cez ktorú pretekala rieka Begej. Zachovali sa tu rôznorodé útvary niekdajšej prírody, mnohé len tu vyskytujúce sa rastliny a živočíchy, s ktorými sa oboznamovali počas dvojhodinovej plavby loďkou. Ďalšou zastávkou poznávacieho zájazdu bol Aradáč, kde navštívili výstavu v priestoroch združenia Harmónia a kováčsku dielňu. Oboznámili sa aj so starými receptami a zistili, že naše „herovky“ sa tu vyprážajú v dierkavej naberačke, preto vyzerajú ako klbko. Dozvedeli sa, že „meškarky“ sú tety-harmonikárky, ktoré ich zabávali prvý deň tábora v rámci otváracieho kultúrneho programu. Videli ako sa z rôznych rastlín, ktoré rastú na Dolnej zemi, ručne pripravujú metly, vyskúšali tkanie, oboznámili sa s rôznymi technikami prípravy kraslíc. Keď neviete, čo znamená výraz „perušky“, môžete sa opýtať účastníkov tábora a oni vám vysvetlia, že ide o husie perie, ktoré sa používa na natieranie zákuskov vajíčkom alebo masťou. Popri tom si stihli pozrieť centrum Zrenjaninu, absolvovať výlet na Tisu, pripraviť improvizovanú výstavu vlastných ručných prác. No a, samozrejme, nadviazať priateľstvá a zdokonaliť sa v slovenčine, čo bolo hlavným cieľom tohto veľkolepého spoločného projektu. Na tom, že všetko dobre dopadlo, má hlavnú zásluhu organizátorka tábora, pracovníčka NRSNM Lýdia Damijanová, ktorá sa venovala deťom počas celého tábora a štedrí sponzori, medzi ktorými bol aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Na základe skúseností z dvoch ročníkov podujatia právom môže predpokladať, že podobne úspešný tábor pripravia na budúci rok Slováci z Rumunska.

(br)

Prechádzka po Banskej Štiavnici

Banskej Štiavnici, mestu, história ktorého je úzko spätá s baníctvom, sa v roku 1993 dostalo vysokého medzinárodného uznania. Jeho historické jadro spolu s technickými pamiatkami v okolí zapísali do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Významným medzníkom v dejinách mesta je rok 1238, kedy mu boli udelené privilégiá kráľovského mesta. Miestny rudný revír v ťažbe striebra od 13. až do konca 18. storočia bol v niektorých obdobiach najproduktívnejším zo všetkých banských revírov v Európe a aj v ťažbe zlata patril k najvýznamnejším producentom. Na pozvanie panovníka v 13. storočí prichádzajú do mesta nemeckí osadníci, predovšetkým baníci z dolnonemeckých a rakúskych území. Politický význam mesta sa upevnil vytvorením Zväzu stredoslovenských banských miest na konci 14. storočia. Prosperitu mesta narušili mocenské boje o uhorský trón a následné zemetrasenie v rokoch 1442-1443. Avšak ani tieto udalosti nedokázali zastaviť vzrastajúci význam a bohatstvo mesta, ktoré prežilo svoje zlaté obdobie v 17. storočí. Banská Štiavnica v tejto dobe zaznamenala kultúrny a stavebný rozmach a stáva sa centrom spoločenského a kultúrneho diania. V 18. storočí je dokonca tretím najväčším mestom v Uhorsku. Významnou udalosťou v histórii mesta bolo zriadenie Baníckej akadémie v roku 1762. Bola to prvá vysoká škola technického charakteru na svete a Banská Štiavnica sa stala centrom rozvoja banskej vedy a techniky v Európe. Práve vďaka študentom tejto bývalej školy mesta, ktorá sa neskôr zlúčila s Lesníckym inštitútom sa zachovala najrázovitejšia a súčasne najpôsobivejšia tradícia Banskej Štiavnice - Salamander. Je to pestrý sprievod mestom v dobových kostýmoch, presýtený atmosférou zašlých slávnych čias a koná sa každoročne začiatkom septembra.

Z významných rodákov mesta treba pripomenúť herečku, diplomatku a parlamentnú poslankyňu Magdu Vášáryovú, v meste študoval istý čas aj všestranný vedec 19. storočia Andrej Kmeť a významný slovenský básnik Andrej Sládkovič.

Spr.: (csl)

Slováci v Chorvátsku

Večer korbáčikov

Aj slovenská menšina v Chorvátsku má svoje tradičné podujatia, ktoré sa spájajú nielen s kultúrou, slovenskými piesňami a tancom, ale i so slovenskými špecialitami. V dedinke Jelisavec už po štvrtýkrát zorganizoval Miestny odbor Matice slovenskej Dni Slovákov - Večer korbáčikov.

Podujatie sa začalo už v piatok premietaním filmu Slováci v Chorvátsku, pokračovalo sobotňajšou ochutnávkou a predajom v Jelisavci vyrobených korbáčikov, ktoré majú svoj pôvod v Oravskom kraji na Slovensku. Slané syrové korbáčiky plietli šikovné ruky dievčat priamo pred očami návštevníkov, z reproduktorov sa ozývali slovenské piesne a deti sa tešili na svoje večerné vystúpenie. Chytľavý nápev piesní, ktorý mal neskôr premiéru na javisku v miestnom kultúrnom dome, bol z dielne domáceho autora Slavomíra Slivku. Autor sa pred plným hľadiskom vyznal z osobnej skúsenosti - štyri roky žil v zahraničí, ale doma je najlepšie. Preto aj jeho piesne, ktoré venoval svojmu rodisku, sú o rodnej dedine, o domove, o láske k milej...

Tento večer bol premiérou aj pre CD-nosič Slovenského kultúrneho umeleckého súboru - I. B. Slovák Jelisavec, na ktorom sú piesne v podaní oduševnených miestnych hudobníkov, ktorí svoje umenie prezentovali na javisku aj po kultúrnom programe, počas tancovačky do skorých ranných hodín. Hosťami programu bol Slovenský kultúrno-umelecký súbor Ľudovíta Štúra z Iloku a družobný Slovenský kultúrno-umelecký súbor Zelený javor z Poľska. Bonbónom na záver bolo vystúpenie najmenších Jelisavčanov. Deti tancovali, výskali, spievali a tešili sa zo svojho vystúpenia za potlesku domácich i hostí. Na budúci rok určite vystúpia s novými pesničkami a novou choreografiou.

Aj nedeľný augustový večer patril vystúpeniu domáceho i hosťujúceho súboru z Poľska. A, samozrejme, podujatie sa končilo tak ako je pre mladých tanečníkov zvykom - tancovačkou. Tradícia jelisaveckých korbáčikov a Dní Slovákov v Jelisavci bude určite pokračovať. Nielen tancom a spevom.

Erika Fajnorová

Kovačickú televíziu podporili zo Slovenska

V Srbsku je viac ako 1 000 televízii. Mnohé z nich, najmä lokálne a regionálne, pracujú s technikou, ktorá u nás bola zastaraná už pred 10 rokmi. Slováci v rámci medzinárodnej rozvojovej pomoci Slovak Aid podporili projekt miestnej rozhlasovej a televíznej stanice v strediskovej obci Slovákov - vo vojvodinskej Kovačici. Za takmer 6,5 milióna korún (215 760 €) vybudovali v novej budove, ktorú poskytla miestna samospráva, televízne štúdio, nové strihové pracoviská a pomohli obnoviť aj techniku. Ako povedala šéfredaktorka kovačickej televízie Anička Chalupová, v rámci projektu Slovak Aid sa podarilo vyškoliť pracovníkov televízie, ktorí boli dovtedy amatéri. „Naučili nás, ako sa robia príspevky, pripravujú správy a ako sa nakrúca,“ povedala Chalupová. Kovačická televízia, ktorá vysiela pre približne 25 000 ľudí, má podporu aj slovenských lokálnych a regionálnych TV. Zo žilinskej TV Patriot im priniesli aktuálne slovenské hudobné klipy, aby miestni Slováci mali kontakt s aktuálnou slovenskou hudbou. Kovačická televízia vysiela 24 hodín denne v štyroch jazykoch - po slovensky, srbsky, maďarsky a rumunsky. Televízia vysiela najmä spravodajstvo, publicistiku, hudbu, besedy a filmy. Do projektov Slovak Aid sa plánuje zapojiť aj slovenská televízia, ktorá vysiela z Báčskeho Petrovca v okrese Báč. Táto televízia pripravuje pol hodiny vysielania denne a je jediná v Srbsku, ktorá vysiela iba v slovenskom jazyku. Počas bombardovania NATO bola pár dní jedinou televíziou v Srbsku, ktorú nebombardovali. Televíziu v Báčskom Petrovci založilo tamojšie poľnohospodárske družstvo, aby propagovala jeho produkty. Dnes tam pracuje sedem ľudí, ďalší spolupracujú externe. Televízia má však na dnešné pomery veľmi zastaranú techniku, v redakcii majú len jeden funkčný počítač, dve kamery a strižňu, nájde sa tam aj písací stroj, ktorý dodnes využívajú.

(s-)

Zmena vysielacieho času!

Slovenská relácia Maďarskej televízie Domovina od konca augusta vysiela v pondelok od 15. do 16. hodiny na televíznom kanáli M1. Presný vysielací čas je uvedený v aktuálnom týždennom televíznom programe!

Letná škola žurnalistiky pre krajanov

Dvere k informáciám

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) spolu s Katedrou žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského po šiesty raz usporiadal letnú školu žurnalistiky pre krajanov v Bratislave.

Slávnostné otvorenie kurzu sa konalo 11. augusta na Katedre žurnalistiky. Svojou prítomnosťou si uctil podujatie aj podpredseda vlády Slovenskej republiky Dušan Čaplovič, ktorý zaželal účastníkom príjemný pobyt a úspešnú prácu na Slovensku. Okrem neho zahraničných žurnalistov privítali: predsedníčka ÚSŽZ Vilma Prívarová, predsedníčka Slovenského syndikátu novinárov Zuzana Krútka a dekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Anton Eliáš, ktorý vo svojom otváracom prejave dal krásne motto tohoročnému kurzu: „Nepýtajte sa, čo pre vás môže urobiť Slovensko. Spýtajte sa, čo preň môžete urobiť vy.“ Podľa Vilmy Prívarovej zámer ÚSŽZ je, aby sa kultivovalo slovenské slovo, ktoré je v mnohých zahraničných komunitách ešte stále živé. Zuzana Krútka spomenula, že vďaka letnej škole žurnalistiky sa krajanskí novinári môžu zoznámiť so slovenským mediálnym systémom a pozitívne skúsenosti, ktoré získajú počas kurzu, môžu využiť doma v praxi.

Devätnásť účastníkov kurzu prišlo zo siedmych európskych krajín: zo Srbska, Čiernej Hory, Rumunska, Ukrajiny, Maďarska, Švédska a Nemecka. Medzi nimi boli profesionálni žurnalisti, pracovníci televízií, rozhlasov, ale boli tu aj študenti a iní záujemcovia. Z Maďarska sa prišli zoznámiť so slovenskou žurnalistikou štyria: riaditeľka Čabianskeho spoločenského domu Kristína Verešová a jej kolegyňa Erika Zalaiová, pracovníčka Regionálneho pracovného úradu v Békešskej Čabe Brigita Grúberová, ktorá je bývalá absolventka Katedry slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy Gyulu Juhásza v Segedíne a študent sarvašského gymnázia Juraj Ráďanský.

Počas kurzu im prednášali profesori z Katedry žurnalistiky a osobnosti slovenských masmédií, napríklad Pavol Hudík, ktorý celý život pracoval v oblasti slovenskej rozhlasovej publicistiky. Sprevádzal účastníkov na exkurzii v Slovenskom rozhlase, kde im predstavili staré archívne materiály. Medzi nimi bol i program, ktorý Slovenský rozhlas pripravil o návšteve vojvodinských Slovákov počas amerického bombardovania, ale vypočuli si aj rozhlasové spracovanie novely Mila Urbana Drevený chlieb, ktorý zdramatizoval Pavol Hudík.

Profesori z Katedry žurnalistiky prednášali o mediálnom systéme na Slovensku, masmédiách v informačnom veku a o novinárskej tvorbe a etike. Na kurze sa zaoberali aj problematikou bulvárnych médií. Profesor Andrej Tušer zadal účastníkom takú úlohu, aby z bulvárnej správy vytvorili normálnu správu. Vtedy zistili, že v bulvárnych správach sa často opakujú tie isté informácie a ľahko sa dá skrátiť originálne bulvárne články. Na konci kurzu jeho sústredení a zanietení účastníci pri plnení zadaných úloh vytvorili v študijných priestoroch skutočnú redakčnú atmosféru. Mali napísať tri články: správu o slávnostnom otvorení letnej školy žurnalistiky, dojmy o Bratislave a krátky životopis o sebe a o práci s médiami. Na záver kurzu sa už dalo zbierať ovocie tohtoročnej letnej školy žurnalistiky: noviny, ktoré dostali názov Gombolce 2008.

Okrem práce organizátori vytvorili priestor na príjemné a užitočné vypnutie zo štúdia. S vedúcim Katedry žurnalistiky Jánom Sandom a vedúcim tlačového a informačného odboru ÚSŽZ Vladimírom Dobríkom sa účastníci letnej školy zoznámili s pamätihodnosťami Bratislavy, napríklad Univerzitnou knižnicou, a vybrali sa aj na plavbu loďou do starobylého Devína.

V záverečnej časti úspešnej letnej školy Vladimír Dobrík odovzdal účastníkom certifikát o absolvovaní kurzu. Všetci boli spokojní s tohoročným kurzom. Účastníci aj organizátori by sa potešili, keby nasledujúci rok trvala letná škola žurnalistiky pre krajanov desať dní.

Ján Sand pre televíziu TA3 o. i. povedal: „Budeme sa snažiť s účastníkmi rozprávať a nie učiť ich, ale otvárať im kľúčom dvere k informáciám.“ Ako jeden z 19 účastníkov môžem potvrdiť, že usporiadateľom kurzu sa to podarilo a týmto článkom by som sa chcel poďakovať za krásny nezabudnuteľný týždeň všetkým pracovníkom ÚSŽZ aj Katedry žurnalistiky FF UK.

Juraj Ráďanský

Čemerský kroj naživo

Slovenská národnostná samospráva v Čemeri zorganizovala dňa 20. augusta ekumenickú bohoslužbu. Po otváracích slovách starostu Juraja Bátovszkého slovo božie kázali evanjelickí duchovní Gyula Johann a Péter Solymár, katolícky farár József Görbe a duchovný reformovanej cirkvi Gyula Nagy. Účinkovali miešaný zbor VOX Animi, spevácky zbor Amantis, spevácky zbor miestneho katolíckeho kostola, spevácky zbor Lipóta Báló i súbor ľudového tanca Furmička. Na tejto bohoslužbe sa zúčastnilo veľa veriacich, medzi nimi aj ženy, ktoré dodnes nosia nádherný čemerský kroj. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy za nimi zašla, aby sa nechali odfotografovať a tak zvečniť pre nasledujúce pokolenia. Žiaľ, už len málo žien žije z generácie, ktorá hrdo nosila svoj slovenský kroj. Na pozvanie slovenskej samosprávy sa na fotografovaní zúčastnili Anna Erdéliová, Mária Bagyánszka, Katarína Bátovská, Anna Gubeková, Helena Gubeková, Anna Bátovská, Alžbeta Gubeková, Mária Tihanyiová, Alžbeta Gerhátová, Katarína Malinová, Anna Michelová, Anna Szigetiová, Katarína Víghová, Anna Lefantiová, Juliana Baloghová, Juliana Tóthová, Mária Juhászová, Katarína Veresová, Anna Kövesdiová Fazekasová a Rozália Skrvaneková Mandurová.

(br)

Čív

Tábor v znamení renesancie

Pedagógovia tejto školy už štvrtý rok zorganizovali letnú školskú družinu, ktorá vo forme tábora trvala tri týždne.

Každý rok majú tieto tábory určitú aktuálnu ústrednú tému, tentokrát to bol Rok renesancie. Cieľom týchto táborov je poskytnúť pre deti, ktoré sú cez leto bez dozoru dospelých, užitočné využitie času, bohaté na zábavné a kultúrne programy. Týždenne sa v tábore zúčastnilo 20 žiakov, kde za symbolický poplatok dostali aj desiatu a obed. Na usporiadanie týchto pobytov prispela vo veľkej miere finančná podpora z konkurzu Verejnej nadácie pre verejné školstvo Komárňansko-Ostrihomskej župy.

Prvý týždeň deti v rámci dielne umeleckých remesiel zhotovili vlajku tábora a tričká s maľovanými motívmi rytierov, štítov, lukov a šípov. Na miniolympiáde si súťažiaci zmerali sily v rôznych športoch, napr. vo volejbale, v streľbe lukom alebo v kopaní na bránu. Veľkým zážitkom bolo pre nich aj jazdenie na koňoch. Podnikli výlet do Senondreja (Szentendre), kde navštívili skanzen tradičnej ľudovej kultúry. Pozreli si veľa zaujímavostí, mrvili kukuricu, naučili sa pripraviť tradičné cestoviny, osvojili si techniku modrotlače a garbiarstva. Pomocnými učiteľmi pri týchto programoch boli Andrea Dudásová a Ferenc Kovács.

Začiatkom druhého týždňa sa deti zoznamovali s dobou renesancie, následne sa venovali umeleckým remeslám. Dievčatá navliekali korálky, zhotovili z nich krásne retiazky a náramky, ozdoby do vlasov, chlapci odlievali sadru do rôznych foriem a kreslili. Niektorí sa preobliekali za kráľov, na hlave mali koruny, ktoré si sami spravili. Na druhý deň navštívili neďaleký Ostrihom, prechádzali sa po obnovenom Séčeniho námestí a po hrách v Alžbetinom parku nasledovala známa Bazilika a panoráma z jej kopca. Na ďalší deň sa zoznámili s technikou patch work-u, pomocou ktorej sa zrodili krásne ozdobné vankúše, obrusy a prikrývky. Usporiadali aj veľkú hostinu v renesančnom štýle, na ktorej sa dosýta najedli ovocia. Mali aj súťaž Kto čo vie?, na ktorej sa predstavili s prednesom rozprávok, tancom break, kúzelníctvom a inými druhmi javiskového umenia. Počas výletu v neďalekom smrekovom lese si vyskúšali streľbu s lukom a posledný deň podnikli výlet do hlavného mesta Maďarska, kde malým vláčikom pochodili Margitin ostrov a zoznámili sa s niektorými pamätihodnosťami Budapešti. V tomto turnuse boli organizátorkami panie učiteľky Fardová a Harmatová.

Aj tretí týždeň bol sčasti venovaný umeleckým remeslám, deti zhotovili pletené náramky, maľované tričká a z plsti zase futbalovú loptu. Medzitým vychutnávali vynikajúce nápoje a ovocný šalát. Odfotili sa pred maľovaným renesančným paravánom, dievčatá mali na hlave dokonca elegantné ozdoby, tiež v duchu renesancie. Navštívili miestnu biofarmu, kde im majiteľ ukázal chované zvieratá a pestované rastliny. Po návšteve miestneho dedinského múzea zorganizovali malú súťaž, v ktorej sa presvedčili o svojich znalostiach z oblasti tradičnej kultúry Čívu. V druhej polovici týždňa strávili krásny deň na plavárni v neďalekom Dorogu a v záverečnom programe nechýbali ukážky renesančných tancov, ani príprava palaciniek.

Posledný týždeň sa o deti starali učiteľky Áyová, Bendurová a Urbaničová.

(mi-cs)

IX. svetové stretnutie Elečanov

Mestská samospráva a menšinové samosprávy v Eleku usporiadali začiatkom augusta IX. svetové stretnutie Elečanov. Séria podujatí sa začala slávnostným sprievodom. Ozdobené koče, hudobné kapely a mažoretky rozveselili prítomných, ktorí prichádzali na hlavné námestie mesta, kde ich čakali čerstvé koláče a osviežujúce nápoje. Prítomných v mene organizátorov pozdravili primátor mesta László Pluhár a primátorka spriateleného mesta Gerolzhofen Irmgard Krammerová. Po slávnostných prejavoch sa začal kultúrny program s opernými melódiami, brušnými tancami a koncertom rock and rollovej kapely. Vo večerných hodinách sa uskutočnil batôžkový bál, ktorý zorganizovala rumunská samospráva. Medzitým slovenská samospráva hostila štyridsaťčlennú tanečnú skupinu Lajta z Mosonmagyaróváru.

Program pokračoval v sobotu varením a pečením. Súťaž Gastronómia národov priniesla úspechy pre slovenskú samosprávu, polievka „kysela“ získala osobitnú cenu Rádu dolnozemských vínnych rytierov a koláč Etelky Mucsiovej v kategórii zákuskov získal druhú cenu. V priebehu dňa na javisku Osvetového strediska Mihálya Reibela sa predstavili národnostné kultúrne telesá. Tu vystúpila aj tanečná skupina Lajta so slovenskými tancami, folklórny súbor Elek a miestne rumunské a nemecké tanečné skupiny.

V nedeľu oslavoval Elek 12. výročie vyhlásenia za mesto. Vtedy pozdravili najmladšieho a najstaršieho obyvateľa, potom nakrájali sviatočnú tortu. Pred galaprogramom primátor mesta L. Pluhár a predsedníčka slovenskej samosprávy Judita Kuruczová Czvalingová pozdravili medzi prítomnými generálneho konzula SR Jána Süliho a členov Slovenského klubu z Békešskej Čaby pod vedením Alžbety Ančinovej. V poslednom kultúrnom programe vystúpili hlavne miestne národnostné folklórne skupiny, súbor Lajta a spevácky zbor z Čabačudu pod vedením Kataríny Fehérovej. Trojdňové IX. svetové stretnutie Elečanov sa skončilo bálom a ohňostrojom.

(aszm)

Sziget festival 2008 - ako obvykle, ale predsa inak

O najväčšom kultúrnom podujatí strednej Európy možno tvrdiť, že je tradičné, veď tohoročné bolo 16. v poradí. Nebolo však obvyklé. Tentoraz sme museli evidovať prvú vážnu zmenu v histórii festivalu. Kvôli sťažnostiam obyvateľov neďalekých štvrtí viedli starostovia III. a IV. obvodu rokovania s organizátormi, v dôsledku ktorých bol festival skrátený o celé dva dni. Majitelia Szigetu si myslia, že takýto kompromis vyrieši nezhody, no podľa mojej mienky je to obrovský omyl. Týmto spôsobom sa iba naštrbí ráz festivalu, veď odteraz už neplatí pôvodný slogan o „týždňovom spolužití“.

Problém sa snažia riešiť aj z technickej stránky obmedzovaním decibelov. Vďaka tomu najslabším bodom Szigetu sa stalo ozvučenie a keďže ide o hudobný festival, je to veľmi smutné. Zdá sa, že cieľom organizátorov nie je dosiahnuť, aby hostia boli maximálne spokojní, ale vykalkulovať minimum, ktoré sú ochotní zhltnúť. To isté platí aj o cenách potravín a nápojov. Nehovoriac o vstupenkách, ktoré stáli toľko ako vlani, napriek skráteniu akcie zo 7 na 5 dní. Snažili sa to kompenzovať usporiadaním „mínus prvého“ a „nultého dňa“. Každý však vie, že v tieto úvodné dni „žije“ iba hlavné javisko. Ale dosť bolo nariekania, pozrime sa, čo mi poskytol Sziget za takýchto podmienok.

Pondelok, takzvaný „Deň maďarskej piesne“, ma nelákal. Nejde o to, že by som nerešpektoval hudobníkov ako Fecó Balázs alebo Zorán, ale ich hudbu radšej nechám môjmu otcovi. Utorok už bol oveľa zaujímavejší. Pravda, doma som sa natoľko motal, že som skoro zmeškal atrakciu festivalu - legendu heavy metalu Iron Maiden. Pred vchodom som sa neplánovane zdržal, takže pieseň The Trooper som musel počúvať odtiaľ. K javisku som dorazil na hit The Number Of The Beast a vlastne až dokonca som počúval „best of“ program z takých skladieb ako Aces High, Fear Of The Dark, Run To The Hills, alebo Can I Play With Madness. Kamaráti ma informovali, že moju obľúbenú 2 Minutes To Midnight, bohužiaľ, formácia vystrelila už na začiatku, ale na moju veľkú radosť som si mohol vypočuť vynikajúcu Moonchild, ktorou sa s nami rozlúčila. Fantastické, že skupina je viac ako 30-ročná a títo chlapíci sú dodnes schopní produkovať obrovskú energiu. Spevák Bruce Dickinson lieta po pódiu ako dieťa, gitarista Janick Gers pohadzuje svoj nástroj ako šialenec, ktorého prenasledujú hordy ošetrovateľov z blázinca a to všetko s obrovskou dekoráciou v pozadí. Všetci sa cítia výborne vo svojej koži, aj keď vieme, že byť členom jednej z najaktívnejších kapiel na svete je určite vyčerpávajúce. Jediný koncert nultého dňa (okrem Lauren Harrisovej, dcéry basistu Iron Maiden Stevea Harrisa), bol jeden z najlepších v rámci celého festivalu.

Prvý deň bol „okukávací“ - ako každý rok. Prechádzka ostrovom a prieskum zmien, ktorých bolo tentoraz veľa. Stany sa odsťahovali na iné miesta (napríklad aj javisko Hammerworld sa, našťastie, dostalo z kraja ostrova do stredu), niektoré zmizli a ich miesta obsadili nové... Okolo siedmej (jasné, večer) som si pozrel pódium Talentum/Zúzda, veď aj tu vystupovali tvrdšie maďarské skupiny. Prekvapilo ma, že tu znelo všetko celkom slušne, tak som si pozrel jágerských predstaviteľov hardcoru Tango Underground prvýkrát za normálnych okolností. Nezvyknem ich sledovať až do konca, ale dostali tak silné ozvučenie, že ma prilepili k sebe na pol hodinu. Keď skončili, hlad ma viedol k hlavnému javisku, kde som si pri spustošení niekoľkých kúskov pizze vypočul koncert Alanis Morissette. Speváčka skúsila presvedčiť seba aj publikum o tom, že ešte stále je v nej dávka katarzie, no moc sa jej to nedarilo, zdala sa mi trochu vyhorená. Budem si ju naďalej ctiť kvôli role Boha vo filme Dogma. Oveľa neskôr som sa vydal k stanu Converse Wan2, kde sa chystala na pódium rapová formácia Delinquent Habits. Nezvykol som ju počúvať, ale bola mi vždy sympatická, lebo hrá ten pravý rap. Moc ľudí neprilákala, ale tí, ktorí prišli, sa mohli poďakovať za dobrú zábavu a za štamperlíky tequily. Po Američanoch nasledovala maďarská skupina Žagar. Nebol s ňou žiadny problém, ale jej atmosférická elektronická popová hudba bola v tých hodinách pre mňa ťažko stráviteľná. Radšej som si to nasmeroval do Party Arény a trochu som si ponatriasal zadok.

Štvrtok sa mi vyšmykol z rúk, domáci servis som časovo nezvládol a tak som zmeškal popových pankáčov Millencolin zo Švédska, amerických metalistov Iced Earth, aj britskú rockovú bandu Kaiser Chiefs, hoci tú až natoľko neľutujem. Stihol som len koniec Jamiroquai. Škoda, lebo sa mi zdali perfektní a nálada okolo veľkého javiska bola výborná. Na záver zahrali Deeper Underground a ja by som bol rád vrátil koleso času aspoň o hodinu späť. Mal som možnosť pozrieť si celé vystúpenie domácej kapely Rotor. Jej každá pieseň vyznáva lásku k metalu. Poriadne som sa narehotal, bola úžasná. Vyzeralo to tak, že tento večer si rezervujem pre vtipy, lebo som sa rozhodol vypočuť si na javisku A38 formáciu Tudósok. Popritom, že jej frontman (spevák so saxofónom) je ohromne vtipný, trojicu tvoria profesionálni muzikanti, ovplyvnení jazzom i funkom. Lepší záver tejto noci ani nemohol byť.

Piatok som začal v stane anonymných alkoholikov. Nemusíte mnou hneď opovrhnúť, iba som tam navštívil pracujúceho kamoša a vyplnil som dotazník, aj keď som abstinent. Na pódiu Zúzda hrali skupiny The Last Charge a Embers. Keďže ich často vídavam v priebehu roka, nemali ma čím prekvapiť. Môžem však konštatovať, že ich drsná hudba si získava čoraz viac nových fanúšikov. Mňa v tento večer lákali starí pankáči Sex Pistols. Musím sa priznať, že sa mi nikdy nepáčil príbeh o založení kapely. Nikdy mi neboli sympatické skupiny, ktoré vznikli na podobnom princípe, ako napríklad Spice Girls a rad ďalších. Napriek tomu som bol zvedavý na ich staré hity. Nemusel som dlho čakať, začali pesničkou Pretty Vacant, ktorú poznám ešte zo starého punkového výberu, čiže hneď som upadol do nostalgie. Všetci členovia skupiny vyzerali ako slušní oteckovia, okrem speváka Johnnyho Rottena, ktorý vypadal ako škaredé kurča v šašovských šatách. Provokoval fotoreportérov, ukázal obecenstvu zadok... U neho má punk ešte takýto význam, no v roku 2008 ja mám o tom už iné predstavy. Ale nesmel som to brať vážne, radšej som čakal na ostatné výborné pesničky God Save The Queen a Anarchy In The U.K. Dostal som všetko, čo som očakával, odfajkoval som si ďalšiu legendu.

Nasledujúci deň som odštartoval v metalovom stane s francúzskou formáciou Mass Hysteria. Niektoré jej pesničky poznám už dávno, no jej new wave rock s industriálnymi prvkami ma až tak netreskne o zem. Počul som ale, že naživo je dosť presvedčivá. Aj keď sa asi nestanem jej fanúšikom, treba uznať, že navodila vynikajúcu atmosféru. Na konci pustila na javisko niekoľkých divákov, takže obecenstvo v stane Hammerworld sa mohlo fyzicky pripraviť na hlavnú atrakciu, na švédsku skupinu Meshuggah. Mám ju rád odmalička, platňa Destroy, Erase, Improve je u mňa veľkým etalónom. Pravda, hrala z nej iba dve skladby (Suffer In Truth, Future Breed Machine), dôraz kládla hlavne na posledné albumy, nebránilo mi to v tom, aby som prikyvoval hlavou spolu s muzikantmi a divákmi. Jediným problémom bolo ozvučenie, ale ani ma to moc neprekvapilo. Uvažoval som nad tým, či by som si nemal pozrieť niečo aj z R.E.M. na hlavnom pódiu, no od Švédov som sa nevedel odpútať. Na javisku ich s malým meškaním vystriedali členovia domácej Superbutt. Aj keď ich najnovšie skladby sa mi nepáčia, pre mňa boli výborným záverom tvrdej hudby dňa. V chladnej noci sa ľudia zohrievali v stane Arany Ászok, kde Dopeman práve „prednášal“ svoje myšlienky. Viacerí ho nemajú radi, no ja si myslím, že je vtipný a jeho hudobný sprievod bol naozaj perfektný.

Je nezvyklé písať o nedeli ako o poslednom dni, bol by som rád, keby festival pokračoval, hoci fyzicky som bol už vyčerpaný. Poobede som sa ponáhľal, aby som stihol austrálskych predstaviteľov štýlu drum & bass Pendulum. Bohužiaľ, pred mostom som sa dozvedel, že koncert sa neuskutoční, lebo kamión skupiny havaroval. Cítil som, že moje miesto bude dnes pred metalovým pódiom, kde to rozbehla kanadská formácia 3 Inches Of Blood. Hrá klasický heavy metal s moderným ozvučením. Pred niekoľkými rokmi som ju videl v menšom klube, odvtedy vymenila bubeníka a z dvoch spevákov zostal jeden. Podľa mňa tým nestratila, veď táto hudba nepotrebuje vreskot, stačí klasický spev s výskotmi. Po čase sa mi koncert zdal trochu únavný, ale pieseň Deadly Sinners na konci sa mi veľmi páčila. Vystriedala ju stará metalová hardcore skupina Pro-Pain. Kedysi som jej platne zbožňoval (The Truth Hurts a Contents Under Pressure sú dodnes výborné), ale odvtedy som jej kariéru moc nesledoval a, pre mňa žiaľ, tentoraz hrala samé novšie piesne. Vystúpenie maďarskej metalovej legendy Moby Dick som bral ako vtip, nad textami sme sa s kamošmi poriadne rehotali. O ôsmej prišiel čas kapely Exodus, ktorú som na festivale najviac očakával. Legendy štýlu thrash metal z Bay Area som už raz videl na samostatnom koncerte, preto som očakával veľký úder. Nesklamali ma, hneď začali fantastickým „hitom“ Bonded By Blood. Z prvého albumu odzneli klasiky ako Prianha, A Lesson In Violence, alebo Strike Of The Beast. Zahrali nám aj niečo z najnovších nosičov, ale ja by som si bol najradšej vypočul svoju obľúbenú A.W.O.L. z platne Impact Is Imminent. Mal som smolu. Smútiť som ale nemusel. Hoci medzi členmi sú už iba dvaja zo starej kompánie (gitarista Gary Holt a bubeník Tom Hunting), noví hudobníci boli tiež výborní, hlavne spevák Rob Dukes sa mi zdal sympatický. U mňa sa stali výhercami Szigetu. Ten večer bola hlavnou atrakciou taktiež legendárna formácia Carcass. Roku 1996 sa rozpadla a vtedy by som nebol veril, že ich raz uvidím. Teší ma, že sa tak stalo. Na bicích kvôli ťažkej chorobe nehral pôvodný bubeník Ken Owen (vystriedal ho Daniel Erlandsson), Ken odprevadil kapelu, aj si na pár minút sadol za bubny, ale bolo na ňom vidieť, že je to preňho veľká námaha. Bol som rád, že som ho vôbec videl. Skupina hrala svoje najlepšie - začala pesničkou Inpropagation, nasledovala Buried Dreams a šnúra skladieb z albumov Necroticism a Heartwork. Na spestrenie ponúkla aj niečo zo svojho raného veku, ako napríklad Genital Grinder, ale publikum dostal do najväčšieho varu hit Heartwork. Úžasný večer! V zostávajúcej časti noci som poľoval na miesta, kde by som si mohol zatancovať. Stroskotal som v budove Mokka Cuka. Okolo piatej ráno som sa vkotúľal do stanu. Popoludní cestou domov bolo fantastické vidieť, že pre niektorých divákov sa zábava na ostrove ešte stále neskončila.

Aj tento rok som sa na festivale cítil výborne, pravdepodobne ho nevynechám ani nabudúce, ale dúfam, že organizátorom sa podarí úspešnejšie zastupovať záujmy návštevníkov Szigetu..

(zst)

Berta Kőrösiová - Nóra Kozmová

70 rokov v službe ľudí

Kitova škola

Kde bolo, tam bolo, bolo to na jednej pustatine. Na tejto oráčine sa zrodila pekná budova. Dnes sa už takáto budova nachádza v každom meste a v každej dedine. Do budovy vchádzali každý deň deti, ktoré niesli v rukách batohy. Predpoludním im pán učiteľ a pani učiteľka rozširovali vedomosti, aby v dospelom veku pokračovali v statočnom a usilovnom živote rodičov. K budove patril aj kostol s malou vežou. Okolo budovy sa rozprestieral veľký dvor a krásna záhrada. Uprostred dvora zívala studňa s artézskou vodou.

Mohla by to byť hádanka pre tých, ktorí prečítajú iba naše úvodné vety. No nie je to hádanka, je to skutočnosť. Je to Kitova škola.

V našom okolí pozná Kitovu školu každý. Vynára sa otázka, prečo píšeme o Kitovej škole. Po prvé by sme na otázku mohli odpovedať, že aj my, žiačky ôsmej triedy chodíme do školy už osem rokov, ba pokračujeme na slovenskom gymnáziu. Chodiť do školy je povinné pre každé dieťa. My chodíme do Slovenskej základnej školy v Sarvaši, kde sa učíme v moderne vybavenej budove. Vedomosti si môžeme zdokonaľovať v jazykovom laboratóriu, v kabinetoch, v telocvični, v priestrannej aule.

Ale aké bolo vyučovanie v roku 1901? Kto boli tí ľudia, ktorí vybudovali na tomto území školu a kostol, aby sa mohla vzdelávať aj mládež z roztrúsených sálašov?

Príbeh o vzniku tejto budovy nám poskytla naša pani učiteľka Anikó Kitová. Od nej sme sa dozvedeli nasledujúce údaje: „Moji predkovia, praprastarí rodičia Ondrej Kita (1854) a jeho manželka Alžbeta Kitová, rodená Kepenyesová (1856) a ich príbuzní, sa zo Sarvaša presťahovali na územie Nagyrét, kde si vytvorili sálaše a hospodárili na svojich pozemkoch. Nagyrét sa nachádzal 18 km od Sarvaša. Túto cestu nazvali Kita dűlő. Praprastarí rodičia a ich príbuzní Kitovci so svojou rodinou a so svojimi deťmi bývali a hospodárili v tomto kraji. Tu sa začína história nášho rodu. Ľudia, ktorí žili na sálašoch, rozmýšľali o tom, ako treba šíriť kultúru, ako a akým spôsobom sa treba vzdelávať. Dňa 13. februára roku 1900 podali žiadosť Sarvašskej cirkvi na postavenie školy. Brat môjho praprastarého otca Ján Kita a jeho manželka Anna Kitová, rodená Molnárová, boli bezdetní. Rozhodli sa vytvoriť niečo dôležité v ich živote. Preto darovali časť zo svojho pozemku na postavenie školy a kostola. Aj moji praprastarí rodičia venovali peniaze a drevo na stavbu. Samozrejme, že mnohí sálašania pomáhali pri stavbe. Tešili sa, že aj v ďalekom, zastrčenom kúte krajiny sa môžu ľudia vzdelávať. Jednotlivé rodiny osobne prispeli aj darom, a to 1600 korunami. Školská brána sa pre žiakov otvorila 1. októbra 1901.“

Pri stavbe školy pomáhali aj rodičia. Postavili budovu, ktorá pozostávala z dvoch učební a z bytu pre učiteľa (dve izby, kuchyňa, komora). Ku školskej budove postavili malý kostol s vežou. Na vrchu veže stáli symboly: kríž a kohút. Kríž označoval lásku Ježiša Krista k celému svetu, kohút zasa ostražitosť človeka. Ešte v tom roku sa začalo vyučovanie od prvého do šiesteho ročníka. Prvým učiteľom v tejto škole bol sarvašský obyvateľ Gábor Brachna. Plat dostával od sarvašského presbytéria vo výške 400 korún štvrťročne a k tomu 38 q pšenice.

Ako chodili deti do školy?

Každý deň chodili pešo, v zime aj na saniach. Na jar a na jeseň mnohokrát kráčali v čižmách vo veľkom blate. V tom čase neboli vybudované dobré cesty. Na prepravu slúžili iba prašné cesty. V zime rodičia museli odmetávať sneh, aby sa deti mohli dostať do školy. Na dvore pri studni si umývali zablatené čižmy. Deti sa cítili v škole veľmi dobre, vytvorili si dobrý kolektív. Učili sa dopoludnia, niekedy aj popoludní mali rôzne zamestnania, napríklad náboženské hodiny, alebo sa pripravovali na sviatky. Chystali kultúrne programy na čajové večierky, fašiangové zábavy, alebo len jednoduché pohostenia, alebo si usporiadali posedenia. Takto sa stávalo, že do školy sa pustili potme a späť zo školy tiež. Ale v lete a na jar bolo príjemnejšie a krajšie, lebo na dvore sa mohli hrať. V záhrade pestovali pekné kvety, ba aj zeleninu. V kostole sa konali každú nedeľu bohoslužby, po niektorých večeroch aj biblické hodiny. Hlas zvona sa ohlášal široko ďaleko, keď veriacich zvolával na smutnú alebo veselú udalosť. Sviatky oslavovali aj spoločne. Bohoslužby i vyučovanie boli aj po slovensky. Ľudia tu žili v pokoji, kým 14. septembra 1925 nevyznačili miesto na vytvorenie dediny Čabačud. Na samote žijúci ľudia rad radom opúšťali svoje sálaše a postavili si domy v novovybudovanej dedine. 30. novembra 1952 na prvú adventnú nedeľu posvätili nový kostol. V Kitovej škole bolo aj naďalej vyučovanie, ale detí postupne ubúdalo. Aj v kostole sa konali bohoslužby už len na sviatky a raz v mesiaci. Kraj sa začal vyľudňovať. Kitova škola ešte stála, ale vyučovanie už v nej nebolo. Zbúrali všetko. 30. mája 1971 bola v kostole posledná bohoslužba. Z kazateľnice bolo počuť slová: „Ďakujem všetkým za lásku, ktorí nám pomáhali, lebo Ježiš hovorí: -Tešte sa tomu, že vaše mená sú napísané v nebi.“

KITOVA ŠKOLA A KOSTOL STÁLI V SLUŽBÁCH ĽUDÍ 70 ROKOV, TIETO BUDOVY POSKYTLI OBYVATEĽOM TEJTO SAMOTY MÚDROSŤ A ROZHĽAD NA ŠIRŠÍ SVET.

Z Kitovej školy sa deti rozpŕchli do celého sveta. Stali sa z nich dobrí, statoční a vzdelaní ľudia. Mnohých poznáme aj my z rozprávania našich rodičov a starých rodičov. Na Kitovu školu si spomína aj pani zástupkyňa riaditeľky Zuzana Nemčoková, ktorá chodila do tejto školy aj so svojím bratom. Zuzana Nemčoková v nej skončila prvé tri roky (do roku 1965). V júni 1965 zaniklo vyučovanie na vyššom stupni, preto ani jej brat už nemohol ďalej chodiť do tejto školy. Školské vyučovanie zaniklo, brat ukončil základnú školu v Sentandráši a ona pokračovala v Slovenskej základnej škole a žiackom domove v Sarvaši.

V roku 1964 v Kitovej škole vyučovala pani profesorka doktorka Anna Lentvorská PhD., ktorá pochádzala z tohto okolia. Spomína si, že ako mladá učiteľka spolu so svojím manželom bývali v služobnom byte, o ktorom sme písali. Vyučovala deti nižšieho ročníka od 1. do 4. triedy. V triede bolo asi 15 žiakov a jej manžel, Pavel Kliment vyučoval vo vyšších ročníkoch, v triedach 5-8. Počet žiakov bol aj tam okolo 15. Mali blízky vzťah s rodičmi, veľmi radi tam bývali. Ľudia chodili do školy ku studni na artézsku vodu. Úlohou školy bolo aj šírenie kultúrnej činnosti a založili spolky, kde sa stretávali dospelí ľudia po večeroch a zabávali sa, tancovali, spievali. Často organizovali aj besedy. Miestni obyvatelia sem chodili pozerať aj prvé televízne vysielania. Televízor bol pripojený na agregát, lebo nemali ešte zavedený elektrický prúd.

Na poslednej bohoslužbe sa zišlo veľa ľudí a každý veľmi plakal, lebo žialili za uplynulými časmi, s ktorými sa pominuli i Kitova škola a kostol. Materiál, ktorý zostal na zbúranisku použili pri vybudovaní novej kostolnej veže v dedine Čabačud. Aj starý zvon našiel miesto v novej veži.

Ľudia v našom okolí poznajú toto miesto a spomínajú na Kitovu školu. Pojem KITOVA ŠKOLA žije medzi ľuďmi, hoci pamätnú tabuľu nikde nenájdeme. Minulosť nám pripomínajú iba nápisy na náhrobných kameňoch na starom cintoríne v Sarvaši.

Ján Kita a jeho manželka Anna Kitová, rodená Molnárová, boli pobožní ľudia, ktorí sa modlili za to, aby sa podarilo uskutočniť ďalšiu stavbu - dom pre pobožných ľudí. V roku 1888 sa oslavovalo 100. výročie Starého evanjelického kostola. Na tejto oslave sa zúčastnilo mnoho veriacich z tejto usadlosti a jej okolia. Na oslave sa zišlo tak veľa ľudí, že všetci sa nezmestili do kostola a boli nútení počúvať slávnostné prejavy a bohoslužby na ulici. Tak sa zrodil návrh, aby postavili nový kostol, lebo pre pobožné duše jeden nestačil. V roku 1892 dostali povolenie na slávnostné položenie základného kameňa, ktoré sa uskutočnilo 3. septembra 1895. Nový evanjelický kostol spoločnými silami postavili na 1000. výročie príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny v roku 1896. Nový evanjelický kostol, postavený v gotickom štýle, aj dnes slúži kresťanom a jeho zvony nás volajú na bohoslužby.

No nielen jeho steny, okná, dvere, oltár sa stali krásnymi, ale aj zvony veže zneli slávnostne na výročie Milénia. Každý spomína Kitov zvon, ktorý vážil 32q. Darovali ho kostolu Ján Kita a jeho manželka Anna Kitová, rodená Molnárová. Zvon bol taký veľký, že sa nezmestil do veže. Preto mu v záhrade kostola postavili osobitnú vežu. V tých časoch bol tento krásny zvon pýchou celého kraja. Keď sa ozval svojím vážnym a hlbokým zvukom, každý cítil a vedel, že je sviatok. Jeho zvuk bolo počuť ďaleko, až po Kondoroš. V očiach mnohých sa objavili slzy a hovorili: „Náš zvon nás volá do nášho krásneho kostola!“

V dejinách ľudstva však nastali horšie časy, vypukla svetová vojna. Zvony boli postavené do iných služieb národu. Zobrali ich všetky okrem jedného. Medzi odvezenými bol aj Kitov zvon.

V tom čase žila už iba Anna Kitová ako vdova. Táto zvesť ju veľmi ranila. V kronike je zapísané, a aj od starej mamy sme to počuli, že od veľkého žiaľu a bôľu Anne Kitovej puklo srdce. Zomrela 30 júna 1917.

Jediný zvon, ktorý zostal, aj dodnes plní svoju úlohu a z veže kostola hlási začiatok pobožností.

Rodina Kitovcov bola jednoduchá, a predsa svojím šľachetným konaním, pobožnosťou a statočnosťou sa zapísala do histórie Sarvaša a spomienka na túto rodinu je medzi ľuďmi stále živá. Bývalý riaditeľ školy v Čabačude Lajos Torda napísal históriu dediny a medzi tým aj dejiny tejto školy. V jeho knihe si môžeme prečítať báseň Kostol a škola, ktorú napísal Sándor Reményik.

„E templom s iskola között

futkostam én is egykoron,

S hűtöttem a templom falán

Kigyulladt gyermek-homlokom.

Azóta hányszor éltem át ott

Lelkem zsenge tavasz-korát!

Ne hagyjátok a templomot,

A templomot s az iskolát!“

     Medzi kostolom a školou

     som pobehával kedysi,

     Na chladných stenách kostola

     som si chladil detské čelo.

     Odvtedy som koľkokrát prežíval

     v duši detský jarný čas!

     Neopustite kostol,

     kostol a školu!

Jeho verše máme na pamäti: „Neopustite kostol, kostol a školu!“

Pripravujúca učiteľka: Anna Kondačová

Práca získala 2. cenu v I. kategórii súťaže

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Živý odkaz osobností zašlých čias II.