Ľudové noviny č. 35 / 2008

Ako získať národnostný občiansky preukaz?

Každý maďarský občan slovenskej národnosti má právo požiadať o národnostný občiansky preukaz, v ktorom jeho rodné meno (napr. Štefan) a rodné priezvisko (napr. Dubovský) bude mať zapísané dvojjazyčne, teda nielen po maďarsky: Dubovszky István, a tiež aj po slovensky: Štefan Dubovský. Umožňuje to Zákon LXXVII. o právach národných a etnických menšín z roku 1993, ktorého hlava druhá (Individuálne práva menšín) § 12. odsek (1) znie nasledovne: „Osoba patriaca k menšine má právo na slobodnú voľbu mena vlastného i svojho dieťaťa, na zápis svojho priezviska i mena do matriky podľa pravidiel svojho materinského jazyka a na jeho uvedenie v úradných dokladoch v rámci stanovenom právnymi normami.“ Ďalej v odseku (2) sa píše, že: „Na požiadanie môže byť záznam do matriky a vystavenie iných osobných dokladov podľa ustanovení odseku (1) aj dvojjazyčné“.

Píšem o tom preto, lebo mám dojem, že toto svoje právo národnostní občania žijúci v Maďarsku nevyužívajú. Totiž, keď som si to vybavoval, prekvapilo ma, že tak v kancelárii dokladov (okmányiroda), ako aj na matričnom úrade (anyakönyvi hivatal) mi prezradili, že s takouto žiadosťou u nich predo mnou ešte nikto nebol. Odo mňa sa dozvedeli, že aj takéto niečo existuje, a boli radi, že teraz už vedia aj ako sa to vybavuje (majú to napísané v počítači). Poriadne som sa nabehal, kým som si to vybavil, lebo som musel za tým chodiť po nevyšliapaných chodníčkoch. Aby som vám zjednodušil život, prezradím vám, ako sa na to ide.

1. Najprv musíte získať od Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) potvrdenie, že ste slovenskej národnosti, a že vám môžu „národnostný rodný list“ vystaviť.

2. S týmto dokumentom treba ísť na príslušný matričný úrad, kde na vašu žiadosť po odovzdaní tohto dokumentu sú povinní vám bezplatne vystaviť taký rodný list, na ktorom máte meno a priezvisko napísané aj po slovensky. (Matričné úrady sú vybavené potrebnými prázdnymi hárkami).

3. S týmto rodným listom treba ísť do miestnej kancelárie dokladov, požiadať ich o vydanie „národnostného občianskeho preukazu“. Dajú vám vyplniť žiadanku (A/4), kde na vyznačené miesto si zapíšete meno a priezvisko veľkými tlačenými písmenami, a na inom mieste zase sa podpíšete. Pozor! Píšte pekne, lebo to budete mať prekopírované do občianskeho preukazu. Ešte vás odfotografujú, dáte im svoje telefónne číslo, a behom niekoľkých dní vám oznámia, že váš preukaz je hotový, môžete si ho prevziať.

Tak sa to teda vybavuje. Toto je spôsob pre tých, ktorí už majú maďarský preukaz, a chcú mať národnostný. Deťom môžu rodičia vyžiadať národnostný rodný list, a keď dieťa dorastie, na tento národnostný rodný list môže automaticky dostať národnostný občiansky preukaz.

Predpokladám, že potvrdenie o vašej slovenskej národnosti vám môžu vydať aj miestne slovenské organizácie, ktoré vás dokonca aj lepšie poznajú než CSS. Bolo by nelogické kvôli tomu cestovať napr. z Medešu do Budapešti, kde vás možno ani nepoznajú.

Ja osobne som rád, že mám v preukaze meno tak napísané, ako ma rodičia oslovovali. Chcel som len pomôcť týmto každému nášmu Slovákovi, ktorý má o to záujem.

Gregor Papuček

Komlóš - pevný bod a zázemie

Anna Divičanová čestnou občiankou svojho rodiska

Odborná poradkyňa Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, profesorka Univerzity Loránda Eötvösa Anna Divičanová sa stala v poradí štvrtou čestnou občiankou svojho rodiska, Slovenského Komlóša. K odovzdaniu titulu čestného občana došlo pri príležitosti štátneho sviatku, 20. augusta v rámci bohatého programu VIII. Komlóšskych dní. Anne Divičanovej udelilo tento titul zastupiteľstvo mesta po zakladateľovi Kruhu priateľov Slovenského Komlóša Matejovi Tóthovi, spisovateľovi Pálovi Závadovi a herečke Zuzane Ďurkovičovej. Slováci v Maďarsku ju poznajú aj ako bývalú predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku a predsedníčku kuratória Verejnoprospešnej nadácie ZSM Lipa.

Na slávnostnom odovzdávaní titulu čestného občana predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Lauková zarecitovala báseň Juraja Dolnozemského Naša dedina. Anna Divičanová sa za uznanie poďakovala slovami, že z doterajších ocenení je pre ňu najcennejšie uznanie práve zo strany komunity, ktorá pre ňu po celú životnú dráhu znamenala pevný bod a zázemie. Prízvukovala, že patrí medzi tých, pre ktorých slovenský jazyk a kultúra, ktoré si odniesla z domu, zabezpečovali aj živobytie. Slávnostný akt na mestskom úrade ukončil blok slovenských ľudových piesní, ktoré na počesť oslávenkyne predniesli žiačky slovenskej školy Melinda Zsingorová, Csilla Bajczerová a Dóra Fülöpová.

Na začiatku vedeckej kariéry komlóšskej rodáčky (15. 01. 1940) Anny Divičanovej bolo ukončenie békeščabianskeho slovenského gymnázia, po ktorom nasledovalo získanie učiteľského diplomu v špecializácii história - slovenský jazyk na budapeštianskej univerzite Loránda Eötvösa. Už od začiatku štúdia sa vyznačovala cieľavedomým a systematickým vzdelávaním, o čom svedčí získanie doktorátu filozofických vied (1975), hodnosti kandidátky vied (1989), docentky, až po vymenovanie za profesorku roku 1997. Prevažná časť jej vedeckých prác sa viaže k jej ústrednej, celoživotnej téme - kultúre, histórii, literatúre a jazyku Slovákov v Maďarsku. Najmä posledné dve desaťročia venovala systematickú pozornosť etnokultúrnym procesom na jednotlivých slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku. Jej vedecké bádanie sa opieralo predovšetkým o metodickú orientáciu sociálnej kultúry a kultúrnej antropológie. K ďalším problémom, ktoré sledovala, patria procesy kultúrneho konfliktu a kultúrnej zmeny. Okrem nespočetných štúdií venovaných čiastkovým javom, tieto hľadiská uplatnila v úctyhodnej syntéze Anyanyelv, kultúra, közösség (1993), ktorú pripravila na základe dlhoročného štúdia slovenských spoločenstiev (36 lokalít) v Maďarsku. V roku 1999 vyšla táto práca aj v slovenskom jazyku (Jazyk, kultúra, spoločenstvo) a získala čestné ocenenie Slovenskej národopisnej spoločnosti. V určitom zmysle na túto prácu nadväzuje aj rozsiahla úvodná štúdia Atlasu ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku, na ktorom spolupracoval širší kolektív slovenských etnografov v Maďarsku a na Slovensku. Osobitné pole bádania Anny Divičanovej predstavuje dvojjazyčnosť a uchovávanie materinského jazyka, ako aj kultúry nadväzujúcej na tento jazyk. Jej pozornosti neušli ani otázky zachovávania kultúrnej identity Slovákov v Maďarsku. V poslednom období rozšírila bádanie aj o vzťah cirkvi a menšín a národnosti a hospodárstva.

Obdivuhodná je aj organizačná činnosť Anny Divičanovej, ktorej venovala veľa energie počas svojho spôsobenia vo vede. Jej najúčinnejšou „investíciou” na tomto poli bola účasť na založení Slovenského výskumného ústavu v Békešskej Čabe v roku 1990, ktorý sa stal prvým národnostným ústavom tohto druhu v Maďarsku. Ako riaditeľka ústavu bola iniciátorkou, aktívnou účastníčkou národopisných táborov, organizátorkou početných interdisciplinárnych vedeckých konferencií ústavu a jeho bohatej vydavateľskej činnosti. Pozornosť si zasluhuje aj jej aktivita v Maďarskej národopisnej spoločnosti (Magyar Néprajzi Társaság) a vo Zväze Slovákov v Maďarsku, kde zastávala aj funkciu predsedníčky (1992-1996). V súčasnosti je predsedníčkou kuratória Verejnoprospešnej nadácie ZSM Lipa a členkou rôznych vedeckých kolégií v Maďarsku, ale aj na Slovensku. Svojou neúnavnou činnosťou sa vo veľkej miere zaslúžila o vedecké poznávanie života Slovákov v Maďarsku a o prehĺbenie vedeckých kontaktov medzi Maďarskom a Slovenskom. Medzi inými je autorkou publikácií Jazyk, kultúra, spoločenstvo. (Etnokultúrne zmeny na slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku), A magyarországi szlovákok hagyományos kultúrájának változásai - Premeny tradičnej kultúry Slovákov v Maďarsku, Dimenzie národnostného bytia a kultúry.

(br)

Sziget Festival s hudobnými hviezdami (a nielen o hudbe)

Najlepší Sziget všetkých čias - mnohý jeho účastníci takto charakterizovali tohoročný najväčší hudobný festival v strednej Európe. Festivalový zážitok bol dokonalý, to sa dá, fakt bez pochýb, povedať o festivale, ktorý v dňoch 12. až 18. augusta oživil Starobudínsky ostrov. Žiadni pochybní a podivní interpreti na Szigete tento rok nemali šancu. Naopak, zišiel sa tu špičkový hudobný výber z celého sveta.

Sziget sa tentokrát začal vlastne ani nie nultým dňom, ale dňom č. -1. Nešlo pritom o nijaké mínusové produkcie, ale o veľký sviatok domácej populárnej hudby. 11. augusta -1. deň priniesol veľkolepú oslavu maďarských piesní. V deň maďarských hitoviek na hlavnom pódiu hrali vyše osem hodín najznámejší predstavitelia maďarského hudobného sveta. Táto akcia bola jedinečná, no nie posledná. Najpopulárnejší maďarskí hudobníci v takomto počte a v tejto zostave ešte spolu nikdy predtým nehrali. O dobrú zábavu sa postarali aj titulky piesní, ktoré bolo možné čítať na obrovských plátnach pri pódiu, a tak celý program bol ako karaoke tisíce fanúšikov maďarských hitoviek uplynulého polstoročia. Organizátori sľubujú opakovanie aj na budúci rok.

Na nultom dni mal Sziget 57 tisíc návštevníkov, z ktorých až 50 tisíc bolo zvedavých na obrovskú show skupiny Iron Maiden. Bruce Dickinson aj s kolegami pripravili šou, ako sa na týchto ostrieľaných veteránov patrí. Pódiu dokonca pridali egyptský nádych. Presvedčiť, že nepatria do starého železa, im netrvalo dlho. Ich predkapelou bola Lauren Harris, dcéra basového gitaristu. Potom už nasledovalo päť „plnohodnotných” dní a počas týchto šiestich dní počet účastníkov festivalu dosiahol 385 tisícový rekord z rokov 2005 a 2006, kedy festival trval ešte týždeň a boli tri také dni, keď na Szigete bolo viac ako 65 tisíc ľudí. Najviac, až 70 tisíc záujemcov pritiahol koncert skupiny R.E.M. Výborné počasie, veľké hviezdy a rozmanitý program priniesol o 14 tisíc viac návštevníkov ako minulý rok. Pravda, vtedy poriadne pršalo, tento rok zo sľúbenej búrky a víchrice nebolo nič, a tak nakoniec všetko dobre dopadlo a festival bol o tom, o čom je už 16 rokov: láska, mier, priateľstvo, hudba a všetko ostatné, čo pomôže vybočiť z každodenných koľají. Sziget sa aj tentokrát niesol v duchu pestrosti, otvorenosti a kultúrnej farebnosti. Tentokrát bolo dokonca menej stratených vecí než zvyčajne a viac z nich „si našlo” cestu späť k svojmu majiteľovi. To naznačuje, že táto služba je naozaj osožná, dostala sa do povedomia „szigetujúcich“ a využívajú ju. O čestnosti návštevníkov festivalu svedčí aj to, že odovzdali aj plnú peňaženku, či peniaze natočené na zmenárenský blok spolu s pasom. Hádam najmilšia „vec“, ktorú na podujatí našli, bolo malé mačiatko, ktoré smutne sedelo v reklamnej taške spoločnosti Malév, po ktorej ho aj neskôr „pokrstili”.

Návštevníkov tohoročného Szigetu teda čakal bohatý program, vystupujúci z 42 krajín sveta a neopísateľná atmosféra najväčšieho hudobného festivalu v Strednej Európe. O podujatí veľa prezradia už aj čísla: na vybudovaní festivalu pracovalo 6000 ľudí počas 15 dní na 76 hektároch. Celková plocha postavených pódiových stanov bola 32 000 m². Trasy po ostrove boli pokryté umelohmotnými dlaždicami, ktoré doviezlo 11 kamiónov. 180 kamiónov privážalo kontajnery na rôzne účely. Nové verejné osvetlenie vybudovali po dĺžke 3. kilometrov len pre účely festivalu. Zdravotnícku službu vykonával 400-členný tím, o ochranu bezpečnosti sa staralo 1500 pracovníkov, z ktorých 400 malo za úlohu kontrolu vstupeniek.

Prvý deň festivalu na hlavnom pódiu sa vystriedali Anti-Flag, MGMT, Flogging Molly, Alanis Morissette a The Kooks a na pódiu svetovej hudby Balog Kálmán Gipsy Cimbalom Band, Mercedes Peón, Leningrad a z Nigérie Seun Anikupalo Kuti & Egypt 80 Fela’s Band. Tento deň však patril v prvom rade ženskej dive Alanis Morissette. Každý o tom vedel a všetci túto divožienku očakávali. Našej pozornosti neušlo ani energické vystúpenie rómskej skupiny Kesaj Tchave zo Slovenska. Pod vedením Ivana Akimova očarili divákov svojím tradičným tancom a spevom. Slovensko reprezentovala aj skupina Nové Mapy, ktorá poskytla digitálny zážitok.

Nasledoval najnavštevovanejší deň v histórii Sziget Festivalu. Jay Kay, popkulturálna ikona s kapelou, potomok známych rodičov Ky-Mani Marly, Kaiser Chiefs, 70-ročný večne mladý Rhoda Scott, jedna z najznámejších metalových skupín zámoria Iced Earth a mnohí ďalší prilákali až 68 tisíc ľudí. Predtým maximálna kapacita Szigetu bola 65 tisíc návštevníkov, v tomto roku však organizátori využitím nových, doteraz zanedbaných plôch ju zvýšili na 70 tisíc. Samozrejme, k tomu prislúchal aj rozvoj infraštruktúry na zvyšovanie komfortu. Na najväčších plochách čakal hviezdy obrovský dav ľudí, no ani Open merry Music Stage neostal bez divákov, keď členovia maďarskej skupiny Stenk počas svojej produkcie začali variť ovocnú polievku, ktorú potom v priebehu posledných troch pesničiek podávali svojmu nadšenému publiku.

Tretí deň festivalu ponúkal koncert Sex Pistols, Mory Kante na pódiu svetovej hudby, Apocalyptic-u v metal stane a mnohých ďalších interpretov. Hromobitie ostrov obišlo, pričom mnohí „szigetujúci“ sa na hrozivú búrku vopred pripravili - stany pokryté bezpečnostnou fóliou proti zatekaniu, dievčatá v kvetinových gumákoch a chlapci s pršiplášťom okolo pása. Na hlavnom pódiu sa o zábavu postaral holandský reggae (Ziggi), britský indie (The Cribs), maďarskí alti (URH), nemeckí lekári (Die Ärzte) a anglický punk (Sex Pistols). Sex Pistols svoje obľúbené slová (nadávky) nevynechali, hoci Johnny Rotten si tentoraz nechal záležať aspoň na outfite - trenírky s vlajkou Spojeného kráľovstva a maskáčové „čudo“ dopĺňalo typické čírko. Hodinu pred polnocou odštartovala nezameniteľná fínska formácia Apocalyptica, aby predviedla svoje jedinečné umenie hry na čelo.

Organizátori museli na štvrtý deň festivalu vyvesiť pri vstupe tabuľu Vypredané!. A skutočne, ako pred hlavným pódiom, tak aj pred pódiom svetovej hudby by sa medzi ľuďmi nezmestil ani špendlík. Z vystupujúcich treba vyzdvihnúť skupinu R.E.M., ktorá napriek tomu, že má len troch členov, svojou prítomnosťou a hudbou naplnila celé hlavné javisko. Bol to jedinečný koncert v histórii festivalu. Okrem nových pesničiek z albumu Accelerate zazneli aj perličky z minulosti. V sobotu v noci aj hviezdy na nebi zašli, aby dovolili vyjsť na pódium ozajstným legendám. Predstavila sa Roisín Murphy (Moloko) aj Serj Tankian (System of a Down). Najväčší dav pred pódiom svetovej hudby pritiahla skupina Goran Bregovic Wedding & Funeral Band! paradoxne práve počas koncertu R.E.M. Dychová kapela na čele s elegantným a bohémskym Goranom očarila publikum, ktoré šialene tancovalo na radostné rytmy ich muziky.

Posledný deň festivalu návštevníci festivalu si mohli vychutnať o. i. koncerty skupín The Wombats, Babyshambles, Tankcsapda a The Killers. Asi najočakávanejšou produkciou bolo vystúpenie kapely The Killers. Rovnako, ako aj minulý rok, aj tentokrát mali tú česť, že práve ich koncert uzavrel festival. Koncert skupiny Pendulum sa nekonala, s veľkou ľútosťou to oznámili členovia kapely, ktorí už boli pripravený koncertovať, žiaľ, ich technické príslušenstvo a všetky ich hudobné nástroje na festival nedorazili. Kamión, ktorý ich mal priviesť, nešťastne havaroval na území Slovenska.

Na Szigete nič nezmeškali ani tí, ktorí chceli sledovať olympiádu v Pekingu a nechceli prísť o to najzaujímavejšie. Mnohé bary mali plazmové obrazovky a dokonca nechýbal ani špecializovaný olympijský stan. Tam vysielali prenosy z Olympiády 24 hodín denne. Ale nielen športom je človek živý. Sziget mal okrem hudobných stanov aj stovky reštaurácií všetkých kategórií. V ponuke boli, samozrejme, aj lángoš alebo haláslé. Zastúpenie však mala takmer každá kuchyňa sveta. Na dračku išli pochúťky z Číny, ale záujem bol aj o špeciality z Latinskej Ameriky, Indie alebo zo Srbska. No s jedlom to netreba preháňať. Najmä ak chceš vyskúšať niektoré z adrenalínových atrakcií festivalu. Svoju silu si mohli otestovať na opičej lanovej dráhe alebo bungee jumping zo žeriava pred hlavným pódiom, hoci aj počas koncertu najväčšej hviezdy dňa. K obľúbeným atrakciám patrila aj vodná diskotéka, kde okrem skvelej hudby púšťali na tancujúci dav vodu.

Popri najsilnejšej hudobnej zostave vystupujúcich muzikantov uplynulých čias Sziget tradične ponúka bohatý program aj pre tých, ktorých láka aj iná oblasť kultúry. Divadelné umenie, bábkové divadlo, tanečné umenie, balet, výtvarníctvo, poézia a iné - to všetko pričinením medzinárodných a maďarských umelcov. Na tohtoročnom festivale záujemci mohli privítať okrem iných aj sólových tanečníkov Švédskeho kráľovského baletu či Vietnamské národné vodné bábkové divadlo, a návštevníci festivalu mohli navštíviť za zvýhodnenú cenu aj desiatku múzeí v Budapešti.

(sz/tf)

Festival ľudových remesiel na budínskom hrade

Na päť dní zaplnili okolie budínskeho hradu remeselníci. Búdky s remeselníckymi výrobkami, výšivkami, čipkami, topánkami a čižmami, prezentácia remeselníkov a množstvo iných programov čakalo návštevníkov 22. Festivalu ľudových remesiel v dňoch 16. až 20. augusta.

Sprievodným podujatím bola výstava ľudových remeselníckych výrobkov Rozkvet renesancie. Organizátori usporiadajú každoročne výstavu ľudových remeselníckych výrobkov, témou výstavy sú vždy maximálne dve odvetvia, napríklad výšivky a keramika. V tomto roku však vzhľadom na to, že v Maďarsku vyhlásili rok renesancie, organizátori sa rozhodli pripojiť k týmto oslavám práve touto výstavou. Výstava má aj slovenské aspekty: už siedmy rok posielajú na výstavy svoje výšivky členky Krúžku ručných prác Rozmarín pri Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Nebolo tomu inak ani v tomto roku a ako sme sa dozvedeli od ich vedúcej Anny Illésovej, na posúdenie poslali 15 prác a kuratórium sa rozhodlo vystaviť všetky. Takto si môžu návštevníci Národnej galérie na budínskom hrade ešte do 6. septembra pozrieť prekrásne gemerské výšivky čabianskych ženičiek. Pani Liptáková získala dokonca „nivo“ cenu za svadobné šaty, ktoré pripravila s takouto vzorkou. Ako nám prezradila vedúca krúžku, účasť na tejto výstave je jedným z ich najväčších ocenení. Najväčšiu radosť majú členky krúžku z toho, keď sa ich vnuci a vnučky pochvália, že ich staré mamy vystavujú svoje práce v Národnej galérii. A veru, čabianske výšivky sa dostali medzi veľmi vzácne a vkusné exponáty. Oplatilo sa im vyše roka pracovať, neľutovať peniaze na textílie a iný materiál, čo si síce kupujú spolu (aby vyzerali ich práce na výstavách jednotne), ale každá si ich zaplatí zo svojho. Krúžok ručných prác okrem pamätného diplomu získal aj mimoriadnu cenu.

Vo víre festivalu sa konali prezentácie remeselníkov. Každý si mohol vyskúšať rôzne techniky, drevorezbárstvo, hrnčiarstvo alebo si skúsiť, ako sa strieľalo tradičným lukom, pozrieť si ako vyzerá jurta zvnútra, či modrotlač zanecháva farbu, alebo ako chutí bio chlieb. Okolie budínskeho hradu sa zmenilo aj tento rok na malú dedinku, kde sa predstavilo 800 remeselníkov spomedzi tritisíc členov Zväzu ľudových remeselníckych spolkov, ktorý podujatie organizoval.

(ef)

Maliar z Čaby v Gyule

Voda a svetlá na výstave Pavla Pataja

Kde inde mohol usporiadať akademický maliar Pavol Pataj z Békešskej Čaby výstavu svojich nových diel pod názvom Voda a svetlá, než v Múzeu Riaditeľstva ochrany prírody a vodohospodárstva v oblasti Kereša v Gyule? V meste, ktoré so svojimi hradnými kúpeľmi a letným divadlom čoraz viac vábi turistov, tentokrát pre priateľov umenia ponúka estetický zážitok so svojimi impresionistickými maľbami zo sveta vody a svetiel pravý čabiansky umelec.

Uznávaný maliar čabianskeho kraja prostredníctvom pätnástich olejomalieb vyznáva svoju lásku a obdiv ku kraju na rovine, k jeho starým stromom, k nezvyčajnej hre svetiel, k mostu ponad Kerešmi, k farebnému svetu okolia riek a k poliam divých makov na obraze s názvom Moja rodná zem, aké nenachádzame nikde inde mimo békešského kraja. Umelec hľadá očividne nové prostriedky zvečnenia, jeho olejomaľby, napodobňujúce akvarely čoraz pôsobivejšie vyjadrujú jeho predstavy o vážnych otázkach života, ktoré jednak zachovávajú tradície a zároveň nás odprevadia do všedných dní nového tisícročia.

- Po výstave v Gyule ma čakajú v Csepeli, v septembri sa predstavím v Galérii Hricsovinyi - informoval nás Pavol Pataj, kým v knihe návštev prezeral vety uznania a vďaky.

(se-cs)

Kestúc

Rekonštrukcia základov kláštora

Častí návštevníci známeho výletného miesta Kláštor (Klastrompuszta) pri Kestúci s radosťou môžu konštatovať, že odvtedy, čo sa pozemok tunajšieho kláštora vrátil do vlastníctva maďarskej rehole pavlínov, sa o neho noví majitelia príkladne starajú. Najprv ho dali ohradiť a potom dôkladne vyčistiť od buriny a nánosu zeminy, čím umožnili návštevníkom, aby prostredníctvom očistených pôvodných základov dostali verný obraz o veľkosti pôvodného kláštora. V tomto kláštori na úpätí Pilíša založil r. 1256 ostrihomský kanonik, blahoslavený Eusebio, jedinú v Uhorsku vzniknutú rehoľu, rímskokatolícku rehoľu pavlínov, pomenovanú podľa Pavla Thébskeho. Ako celocirkevná rehoľa bola potvrdená práve pred sedemsto rokmi r. 1308 pápežom Klementom V. Pavlíni chcú toto významné výročie dôstojne osláviť práve na mieste založenia rehole. Už dávnejšie dali postaviť drevenú konštrukciu nad pozostatkami kaplnky kláštora. Súčasťou príprav týchto osláv je aj náročná rekonštrukcia základov kláštora, ktorá sa má dokončiť k sviatku 700. výročia pápežského potvrdenia činnosti rehole. Celodenné oslavy tohto výročia sa budú konať v Kláštore 14. septembra tohto roku.

(bárkányi)

Predstavenie o M. Beňovskom

Po segedínskej premiére

Medzinárodné hudobno-tanečné divadlo so skupinou Ghymes.

Návštevníci Hier pod holým nebom v Segedíne sa stali počas záverečného programu XXIII. Medzinárodného festivalu ľudového tanca svedkami jedinečného projektu.

Na Námestí dómu 9. augusta sa uskutočnila premiéra grandiózneho hudobno-tanečného predstavenia Benyovszky, inšpirujúceho sa prvkami ľudovej kultúry. Hudbu k predstaveniu o životných osudoch jedného z najvýznamnejších cestovateľov a objaviteľov XVIII. storočia skomponovali Tamás Szarka a Gyula Szarka, zakladajúci členovia, textári a skladatelia 25-ročnej skupiny Ghymes, ktorá ju v Segedíne odohrala naživo. Režisérom a choreografom projektu je Zoltán Zsuráfszky, ktorý vyčaroval aj na Námestí dómu strhujúcu, dynamickú tanečnú kompozíciu, prinášajúcu nezabudnuteľný zážitok. V projekte vystupuje niekoľko sto tanečníkov, ide najmä o členov štyroch maďarských tanečných súborov: Szeged Táncegyüttes, Figurás Táncegyüttes z Níreďházy, Budapest Főváros Bartók Táncegyüttes a Ilosvai Táncegyüttes. Na veľkolepom medzinárodnom projekte sa však zúčastnili aj tanečníci z rôznych krajín sveta, o. i. z Afriky, Francúzska, Poľska, Ruska a zo Slovenska. Ďalšou zaujímavosťou je, že hlavnú postavu grófa Mórica Beňovského stvárnili v predstavení dvaja umelci - tanečník Dezső Fitos a herec Zoltán Rátóti.

Plavecké preteky v Slovenskom Komlóši

III. ročník celoštátnych seniorských plaveckých pretekov sa konal v Slovenskom Komlóši. Pri príchode do tohto mesta nás vítala dvojjazyčná tabuľa. V strede mesta sa nám páčil evanjelický kostol, upútala nás hlavne jeho pekná veža. Zo Sarvaša sme boli početná skupinka. Slovenskú základnú školu sme tentokrát zastupovali len dve učiteľky: Mária Mravíková a Zlatica Lišková. Po príchode na termálne kúpalisko Ruža nás pri vchode čakala učiteľka komlóšskej slovenskej školy Anna Ondrejová. Pre celé družstvo priniesla obrovský melón, ktorý nám veľmi chutil. Obohatením celých pretekov bol príchod vzácneho hosťa, olympijského víťaza v plávaní, Norberta Rózsa. Pred vyhodnotením pretekov a vyhlásením víťazov dal každému svoj podpis. Dozvedeli sme sa, že kúpalisko Ruža už od roku 1942 je jedno z najvyhľadávanejších kúpeľných centier. Voda má 46° C a obsahuje sodík, magnézium a vápnik, čím je aj liečivá. V rokoch 2002 a 2003 kúpalisko bolo obnovené a doplnené o niekoľko nových služieb. V 33 metrovom bazéne sa súťažilo v štyroch plaveckých disciplínách. Prsia, kraul, motýlik a znak. Na štarte stál telocvikár zo slovenskej školy Ján Krátky, ktorý dával znamenie každému pretekárovi, kedy môže skočiť do vody. Mňa zaujalo ako pekne hovoril po slovensky. Na pretekoch sa zúčastnilo viac ako sto plavcov. Pretekári boli nielen z Maďarska, ale aj z Nemecka, zo Srbska a Rumunska. Zlatica Lišková vo svojej vekovej kategórii obsadila v plaveckom štýle znak pekné tretie miesto. No aj ostatní plavci zo Sarvaša si odniesli medaily. Počasie bolo výborné, slnečné lúče povzbudili každého plavca.

(zl)

Veľkotarčania na cestách

Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči pod vedením predsedníčky Márie Galantaiovej sa každoročne vydá na cestu do sveta za poznávaním dejín predkov. Tradičné ciele sú mestá a prírodné bohatstvá na Slovensku, ale čoraz častejšie i okolité krajiny, späté s našou minulosťou.

Snažili sme sa nájsť také témy, ktoré v nás vyvolávali pocit istoty, že sme na správnej ceste, ak si chceme uchovať spomienky a prehĺbiť si znalosti o dianí v súčasnosti, ale najmä v minulosti, o ktorom sa nepíše ani v učebniciach, a ak áno, tak len pramálo.

Už štvrtý rok zostavujeme program našich výletov v znamení cyrilo-metodských tradícií. Položili sme vence k pomníku svätých bratov v Komárne, a nie k pomníku Štefánika pred istou budovou. Nitra, Velehrad, Praha či aj Krakov boli spojené so spomienkou na činnosť našich vierozvestcov.

Tohto roku sme sa vydali na cestu, ktorou Cyril (vtedy ešte ako Konštantín) a Metod putovali do Ríma presadiť a obrániť staroslovienčinu ako jazyk zrozumiteľný nášmu ľudu, a to i v kresťanských obradoch, v náuke a v zákonodarstve. Počas nášho putovania sme sa zastavili v Blatnohrade. Už po ceste pozdĺž Blatenského jazera sme diskutovali o jazykovedných otázkach v súvislosti s topografickými pomenovaniami.

Tešili sme sa, že náš veniec položíme pod nový pomník svätých bratov, ktorý mal byť vysvätený už 4. júla tohto roku. Boli sme však sklamaní, lebo „náš stĺp” ešte stále nestojí na plánovanom mieste. Predsedníčka samosprávy Mária Galantaiová a organizátor zájazdu František Bencze sa tak museli uspokojiť s položením venca medzi uschnuté kvety na základnom kameni budúceho pomníka. Položili sme si otázku, či to nie je hanba. Spomínali sme i Koceľa, pomodlili sme sa po slovensky otčenáš (ako ktorí) a pokračovali sme v našej ceste. Do Slovinska sme prišli ako domov, uvedomili sme si, že by sme boli jeden národ a jedna krajina, keby príchod Staromaďarov do Karpatskej kotliny nás na území Zadunajska nerozdelil.

V tomto duchu sme navštívili čarokrásne kúty malej bratskej krajiny. Boli sme ubytovaní v Ľubľane, podnikli sme výlety do Julských Álp, navštívili sme vodopády Sávice (prameň rieky Sávy dolinskej, t. j. južného ramena rieky Sávy), Bohinjské jazero, boli sme lanovkou nad jazerom hore na Voglu, na Bledskom jazere sme sa loďkami previezli na ostrov, kde v nádeji na naplnenie našich túžob až viackrát - tri razy sme potiahli povraz kostolného zvona. Vypočuli sme si legendu o založení kostola a vyviezli sme sa k hradu pre nádherný pohľad na štíty v Triglavskom národnom parku.

Nevynechali sme návštevu podzemných priestorov jaskyne Postojna, kde sme sa najprv povozili úzkorozchodnou železnicou a až potom sme sa prechádzali pešo medzi kvapľovými stĺpmi. Po výdatnom obede sme išli k slovinskému jadranskému pobrežiu. Po prechádzke v historických mestách Koper a Piran sme mali čas na krátku prestávku aj v rekreačnom meste Portorož, kde šikovnejší sa i „máčali” v slanej morskej vode. Rozlúčkový obed sme mali v dedinke Rateče na trojmedzí Rakúska, Talianska a Slovinska, ešte na slovinskom území. Na rakúskej strane Álp, v hojne Slovincami obývanom Korutánsku, v blízkosti Celovca (Klagenfurt) sme mali možnosť prezrieť si tzv. Minimundus - park kópií a modelov rôznych známych objektov z celého sveta.

Potom už čo najskôr domov - cez Budapešť do Veľkej Tarče. Mali sme sa spolu dobre, plány na budúci rok ešte nie sú schválené, ale sa už rysujú v myšlienkach účastníkov zájazdu.

(fb)

Nové Mesto pod Šiatrom

Makety P. Felegyiho

V kancelárii Tourinform v Novom Meste pod Šiatrom záujemcov čaká zaujímavá výstava prác Pavla Felegyiho. Môžeme tu vidieť drobné makety: záprahy, vozy, rebriniaky, koče a hintovy. Výstava nám ukáže históriu výroby vozov, teda aj mladí ľudia získajú obraz ako cestovali naši predkovia. P. Felegyi sa vyučil v Békešskej Čabe a v roku 1948 dostal certifikát, že sa stal kvalifikovaným robotníkom výroby vozov. Zaoberal sa tým dlhé roky. V Novom Meste pod Šiatrom pracoval ako vedúci drevospracujúceho družstva. Keď odišiel do dôchodku, uvedomil si, žeby mal ešte niečo urobiť: zvečniť výrobu vozov. Prvé modely boli hotové v roku 2000 v pomere 1:10. Dosiaľ majster zhotovil 40 drobných vozidiel a tvrdí, že kým pripraví jednu maketu (3-4 týždne), zatiaľ možno vyrobiť aj skutočné vozidlo. Výstavu už mohli záujemci vidieť v Kráľovskom Chlmci, Békešskej Čabe (na festivale čabianskej klobásy) a v obci Kocs, v rodisku výroby vozov.

Katarína Krafčenková

Kurz slovenského jazyka SSB

Slovenská samospráva Budapešti v spolupráci s obvodnými slovenskými menšinovými samosprávami od septembra opäť organizuje kurz slovenského jazyka. Záujemcovia sa môžu zapísať do skupiny začiatočníkov, resp. pokročilých. Prihlásiť sa môžete do 8. septembra na č. tel. 302-51-17, alebo na e-mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. , resp. osobne v prvý deň kurzu, 8. septembra na adrese Budapešť, V. obvod, Akadémia u. 1. III. poschodie, č. 327.

Procesia v Dabaš-Šáre

V deň Preblahoslavenej Panny Márie

V Dabaš-Šáre, v obci, ktorá patrí medzi slovenské osady v okolí Pešti, aj tohto roku tradične usporiadali púť miestneho kostola. Napriek tomu, že sviatok pripadol na všedný deň, okolie kostola a parkovisko bolo plné záujemcov. Miestni Slováci sa na svätej omši a na následnej procesii po hlavnej ulici dediny zúčastnili v prekrásnom ľudovom kroji. Čoraz menej je takých našich osád, kde ešte počuť slovenské modlitby a náboženské piesne, avšak v Dabaš-Šáre zdravia Pannu Máriu aj v súčasnosti s vrúcnymi slovenskými piesňami.

Fotografie E. Fajnorovej U červeného raka

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Spolok Slovákov z Juhoslávie usporiadali v bratislavskej Mestskej knižnici - letnej čitárni U červeného raka (Michalská 26.) - výstavu fotografií Eriky Fajnorovej z Dolnej zeme pod názvom Zďaleka domov. Putovná výstava potrvá do 10. septembra.

Hľadajú učiteľku do mlynskej škôlky

Vedúca Slovenskej národnostnej materskej školy v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) ponúka pracovnú príležitosť pre slovenskú národnostnú učiteľku s možnosťou okamžitého nástupu. Záujemkyne sa majú prihlásiť u Kataríny Bodovej na čísle: (06) 26 347530.

Seminár pre dopisovateľov

Pri príležitosti Dňa slovenských novinárov v Maďarsku redakcia Ľudových novín v spolupráci so Slovenským osvetovým centrom CSS usporiada v dňoch 3. a 4. októbra v Bratislave odborný seminár pre dopisovateľov Ľudových novín a miestnych médií. Našim cieľom je poskytnúť základné poznatky z oblasti novinárskej profesie, podeliť sa o skúsenosti zo spolupráce a zároveň vytvoriť priestor na stretnutie. Účasť na seminári je bezplatná. Podmienkou účasti je znalosť slovenského jazyka, pretože všetky programy budú prebiehať v slovenčine. Cestu do Budapešti si účastníci zabezpečujú individuálne, z Budapešti hradia náklady organizátori. Záujemci o účasť na seminári sa môžu prihlásiť do 20. septembra na telefónnom čísle (1) 3540-938, 3319-184, faxom na čísle (1) 3323-158, mailom ( Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ) alebo listom (Ľudové noviny, Budapest 62., Pf.: 573, H-1398).

Na slovíčko s Máriou Nyáriovou Slávikovou

Rozhovor s predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Medeši

Slováci žijú aj v Medeši, obci v juhovýchodnom cípe Maďarska, ktorá sa v poslednom čase dostala do povedomia obyvateľstva vďaka protestnej akcii miestnych pestovateľov melónov. Kto o tom pochybuje, tomu prezradíme, že slovenská samospráva v tejto dolnozemskej obci existuje už desiaty rok. O jej aktivitách sme počuli len málo, preto sme sa rozhodli zájsť za predsedníčkou Máriou Nyáriovou Slávikovou, aby sme sa o činnosti slovenského voleného zboru dozvedeli viac.

Predsedníčkou päťčlennej slovenskej samosprávy v Medeši je Mária Nyáriová Sláviková, ďalšími členmi sú Mária Gógová, Judita Divičanová, Eva Nagyová Šebová a Ervin Karšai. Slovenčinu síce ovládajú iba traja z nich, ale aj ostatní členovia rozumejú po slovensky a snažia si osvojiť si jazyk svojich predkov. Samospráva hospodári hlavne zo štátnej podpory a z financií získaných prostredníctvom súbehov, čo činilo v tomto roku približne osemstotisíc forintov. Slovenský volený zbor má sídlo v budove úradu starostu, ale kancelárie samosprávy sú umiestnené v kultúrnom dome. Režijné náklady hradiť nemusia, obecná samospráva ich maximálne podporuje a to nielen finančne, ale aj čo sa týka administratívnych a organizačných úloh a právnej pomoci. Pani predsedníčka vedie zbor už šiesty rok. Ako povedala, samospráva vznikla v roku 1998 a na jeho vzniku mala veľké zásluhy bývalá predsedníčka Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) Alžbeta Ančinová. V tom čase Slováci v Medeši neboli dostatočne aktívni, neorganizovali vlastné podujatia a nenavštevovali ani slovenské akcie v okolí. Pred voľbami ich navštívila predsedníčka ČOS, ktorá ich nahovárala, aby si založili slovenskú samosprávu. Postupne sa začalo prebúdzať ich národnostné povedomie, začali si uvedomovať, že ich predkovia boli Slováci. Do Medešu prišli Slováci v roku 1888, keď sa v obci usadilo deväťdesiattri rodín z Békešskej Čaby. Po svetových vojnách a počas výmeny obyvateľstva odišlo veľa Slovákov, čo viedlo k rýchlemu pomaďarčovaniu tej časti obyvateľstva, ktorá zostala v Medeši. Na otázku, koľko Slovákov žije v súčasnosti v Medeši, pani Nyáriová odpovedala, že presné údaje nemajú k dispozícii. Pred poslednými voľbami do menšinových samospráv sa na zoznam slovenských voličov dalo zapísať približne sto osôb. Odvtedy sa čoraz viac ľudí zaujíma o činnosť samosprávy a chcú sa zapojiť do jej práce. Čo sa týka materinského jazyka, mladí už jazyk neovládajú a slovenčinu nevyučujú ani v materskej ani v základnej škole. V jeseni minulého roka založili záujmový krúžok, v ktorom prebieha výučba slovenského jazyka. Na kurz sa v prvom roku prihlásili osemnásti, medzi nimi aj predsedníčka slovenskej samosprávy, miestny evanjelický farár a jeho manželka. Stretávali sa raz do týždňa v základnej škole pod vedením učiteľky na dôchodku Judity Kőmívešovej. Kurz slovenčiny od septembra pokračuje, a už teraz vieme, že bude oň väčší záujem, ako minulý rok. V Medeši, podobne ako v ostatných slovenských osadách na Dolnej zemi, bol folklór kedysi súčasťou každodenného života. Dlhé roky tu pôsobil aj tanečný súbor, ktorý, žiaľ, zanikol. Túto tradíciu chce oživiť slovenská samospráva, ktorá podporuje znovuzaložený dvadsaťštyri členný folklórny súbor. Vedie ho Kitty Hegedűsová, študentka na Vysokej škole múzických umení. Skúšky súboru Jarina bývajú preto každý týždeň v sobotu. Podľa predsedníčky voleného zboru rastie záujem o folklór, o čom svedčí aj fakt, že od septembra budú fungovať dve tanečné skupiny. Čo sa týka spolupráce s ostatnými slovenskými samosprávami pani Nyáriová nám prezradila, že najlepšie kontakty majú s Békešskou Čabou. Spolu s Čabanmi cestujú na zájazdy, zúčastňujú sa na ich akciách, ale samozrejme navštevujú všetky podujatia, na ktoré dostanú pozvanie. Okrem okolitých osád majú výborné styky aj so slovenskou samosprávou v Slovenskom Komlóši, Kétšoproni, Čorváši a iných osadách.

Slovenská samospráva podporuje aj program široko-ďaleko známeho Melónového festivalu v Medeši, na ktorom druhý deň patrí už tradične slovenskej a rumunskej samospráve (príspevok o Melónovom festivale si môžete prečítať na 12. strane nášho týždenníka). Najbližšou akciou voleného zboru budú trojdňové Obecné dni koncom septembra, v rámci ktorých sa budú konať výstavy, slovenská bohoslužba, akcie pre deti a kultúrny program, no hostia budú môcť ochutnať aj tradičné slovenská jedlá. Na Vianoce a na Veľkú noc usporadúvajú Dom hračiek, v polovici decembra Národnostné dni, na ktorých sa zúčastňujú rôzne spevácke a tanečné súbory z okolitých osád. Jedným z najväčších perspektívnych plánov slovenskej samosprávy je zakúpenie tradičného slovenského domu a zriadenie miestnej národopisnej zbierky, ktorá by umožnila, aby sa deti zoznámili s tradíciami svojich predkov. Volený zbor už zozbieral na tento účel dva milióny forintov a o svojich plánoch informoval aj vedenie obce. Dúfajme, že im to vyjde, k čomu im prajeme mnoho sily a úspechov.

(aszm)

Sarvašania na zájazde

V Bratislave, Prahe a Karlových Varoch

Slovenská základná škola a materská škola v Sarvaši umožnila zorganizovať aj tohto leta výlet pre rodičov a deti do stovežatej Prahy. Napriek tomu, že niektorí rodičia mali možnosť spoznať zlatú Prahu už vlani, boli aj takí, ktorí ju videli prvýkrát.

Autobusom sme vyrazili ráno o siedmej hodine a prvá naša cesta viedla do Bratislavy. Tu nás čakala generálna riaditeľka Ministerstva vnútra SR Dr. Oľga Marhulíková. Jej nadaný vnuk, študent gymnázia, nás oboznámil s dejinami Bratislavy a bol naším výborným sprievodcom. Tu sme sa zdržali len krátky čas, lebo naším cieľom bola Praha. Ubytovaní sme boli v centre mesta v Kresťanskom domove mládeže Svätej Ľudmily. Ráno nás čakala naša milá, dávno vážená Anna Kamasová, ktorá bola našou sprievodkyňou počas celého pobytu. Priblížila nám architektonické štýly a históriu mesta. Vďaka nej sme videli a spoznali nasledovné historické pamiatky:

Pri Pražskom hrade - Hradčanoch - sme videli Letohrádok kráľovnej Anny, ktorý nazývajú Belveder. Katedrála sv. Víta bola založená Karlom IV., výška veže je 100 metrov a vnútro katedrály sa dá slovami len ťažko opísať, také je nádherné. Dozvedeli sme sa, že Zlatá ulička v 16. storočí bola domovom strelcov a zlatníkov. Malé domčeky sú postavené do oblúka v hradnej stene. V roku 1917 tu žil aj spisovateľ Franz Kafka. Loreta bola postavená v roku 1631. Zaujímavosťou je, že vo veži je 30 zvončekov ovládaných klaviatúrou. Bol to zážitok počúvať jej zvuk. Staronová synagóga je najstaršou v strednej Európe. Starý židovský cintorín vznikol v 15. storočí a po dobu 348 rokov tu pochovávali v 12. vrstvách a tak sa navŕšilo 12 tisíc náhrobkov. Španielska synagóga bola raz vypálená a zrútená, bola prvou v Prahe, kde bol zavedený v roku 1873 nový rituál a hraná hudba. Národné divadlo je v renesančnom štýle, je to hlavná česká divadelná scéna, kde do dnešného dňa pôsobia najlepší českí herci. Stavovské divadlo bolo postavené v roku 1783 a premiéru tu mala Mozartova opera Don Giovani. Tu zaznela prvýkrát aj terajšia česká hymna Kde domov muj. Karlov most pomenovali po jeho zakladateľovi Karolovi IV. Most je 520 metrov dlhý a 10 metrov široký. Keď sme po ňom prechádzali, tak na jednom mieste ho renovovali a dav bol veľký. Z prvého poschodia nižšej mostnej veže sme dobre videli všetky sochy. Piliere zdobí 30 barokových sôch. Staromestská mostná veža je najkrajšou bránou gotiky. Kostol sv. Mikuláša bol postavený v gotickom štýle roku 1283, je 79 metrov vysoký. Zaujímavosťou je, že tu hral na organ roku 1746 W. A. Mozart. Prašná brána bola postavená roku 1475, slúžila na sklad strelného prachu. Ku Staromestskej radnici bola pristavená 70 metrov vysoká veža s kaplnkou a Orlojom. Nad ním sa každú hodinu ukážu sošky apoštolov, na ktorých sú zvedavé vždy stovky turistov. Zaujímavé bolo ako sa ľudia schádzajú pod Orlojom a po odchode sošiek sa dav ľudí rozplynie. Národné múzeum je novorenesančná dominanta Václavského námestia. Bolo postavené v roku 1885 a je vyzdobené alegorickými sochami. Pred múzeom stojí pomník sv. Václava, ktorý je patrónom „českých zemí“.

Okrem týchto pamätihodností sme niektorí ešte navštívili pražskú mestskú časť Trója, kde sme si prezreli zámok a navštívili sme aj Botanickú záhradu. V skleníku Fata morgana sa nám pred očami objavili tropické a subtropické rastliny. Vonku okolo bambusového potoka boli rôzne druhy pekných kvetov a v japonskej záhrade sme sa vyžívali. Nechýbala ani plavba po rieke Vltave, našťastie, aj počasie nám žičilo. Ten, kto sa vybral pozemnou lanovkou na vyhliadkovú vežu Petřín, neľutoval, že musel prekonať 299 schodov, lebo ho tam čakala čarokrásna panoráma Prahy.

Navštívili sme aj Karlove Vary, kde sme videli domy s okúzlujúcou architektúrou. Navštívili sme Múzeum Becherovky a mali sme aj možnosť ochutnať tri druhy tohto takzvaného 13. prameňa. Mesto sa nám veľmi páčilo. Najkrajší bol hádam Ruský pravoslávny chrám sv. Petra a Pavla. O soche kamzíka nám pani Anička povedala aj legendu, ktorá bola veľmi zaujímavá. No zaujali nás aj pramene, najväčší a najslávnejší je prameň Vřidlo, ktorý je umiestnený vo Vřídelnej kolonáde. Pozvanie sme dostali aj od Jany Halukovej a PhDr. Dušana Tillingera, ktorí sú aktívnymi členmi Slovenského evanjelického zboru v Prahe. Pán farár Dušan Tillinger nám ukázal evanjelický kostol a každému daroval aj knihu, ktorú napísal Pavol Haluka pri príležitosti 60. výročia založenia Slovenského evanjelického zboru v Prahe.

Pre každého z nás hádam najväčším zážitkom bola Krížikova fontána, kde sme si večer pozreli Vltavu od Bedřicha Smetanu. Hra s vodou, svetlom a hudbou znamenala pre každého neuveriteľný zážitok na celý život. V nádhernej Prahe sme strávili, jednoducho, fantastický týždeň. Poďakovanie patrí Celoštátnej slovenskej samospráve, riaditeľke Zuzane Medveďovej, šoférovi Pavlovi Viszkokovi, ale aj všetkým pražským hostiteľom, ktorí sa postarali o príjemnú atmosféru.

Zlatka Lišková

Na slovíčko s Annou Molnárovou

Rozhovor s predsedníčkou Organizácie komlóšskych Slovákov

Organizácia komlóšskych Slovákov je jednou z najaktívnejších slovenských spolkov v Maďarsku a má za sebou už niekoľkoročnú históriu. Jej predsedníčkou je od roku 2002 učiteľka slovenčiny na dôchodku Anna Molnárová.

Často počujeme o činnosti organizácie, ale málokto vie, že hlavnou organizátorkou týchto aktivít a ich hybnou silou je pani Anna Molnárová. Jej život, ktorý venovala zachovávaniu a odovzdávaniu slovenského jazyka, tradícií a kultúry však iba málokto pozná.

Anna Molnárová sa narodila v Slovenskom Komlóši. Pochádza z roľníckej rodiny, má tri sestry. Základnú školu skončila v Slovenskom Komlóši, kde vtedy ešte prebiehalo vyučovanie v slovenčine. V strednej škole pokračovala v Budapešti. Ich ročník pripravili na maturitu za dva roky, potom nasledoval Učiteľský ústav v Budapešti, kde pripravovali národnostných pedagógov. Po roku ich skupinu rozdelili, slovenčinárov poslali na novozaloženú Katedru slovenského jazyka a literatúry pri Vysokej škole pedagogickej v Segedíne, ktorú absolvovala aj pani Molnárová. V tej dobe si nemohli vybrať pracovisko, zadelili ich do slovenských dedín, kde potrebovali slovenského pedagóga. Ona chcela byť blízko k rodnej obci, lebo už bola zasnúbená, jej snúbenec býval v Slovenskom Komlóši. Od roku 1957 do roku 1963 vyučovala slovenčinu v Čanádalberti, potom až do odchodu do dôchodku pôsobila ako učiteľka slovenčiny v Pitvaroši. Ako povedala, od roku 1963 menšie školy na okolí Pitvaroša fungujú tak, že napr. v Ambróze, alebo Čanádalberti majú iba triedy nižšieho stupňa. Vyšší stupeň funguje v Pitvaroši, kam chodia aj deti z okolitých dedín. V roku 1990 odišla do dôchodku, ale aj naďalej vyučovala slovenčinu v menších obciach na nižšom stupni. Počas svojho pôsobenia v Pitvaroši bola Anna Molnárová aktívnou organizátorkou kultúrnych podujatí a ochotníckeho divadla, členkou miestneho speváckeho zboru a desať rokov pracovala ako vedúca tamojšieho slovenského klubu.

Na otázku, kedy sa zapojila do činnosti komlóšskych Slovákov, odpovedala, že od roku 1996 aktívne spolupracuje s rodákmi. Najprv začala chodiť do Slovenského klubu, potom sa stala členkou Klubu dôchodcov a členkou pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku. O dva roky neskôr sa vtedajší predseda Juraj Antal (Dolnozemský) vzdal funkcie. Na členskej schôdzi, kde sa rozhodovalo o osobe nového predsedu, ju navrhol do tejto funkcie vtedajší predseda slovenskej samosprávy Michal Antal. Bola zvolená za vedúcu pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku, ktorá od roku 2002 pôsobí ako Organizácia komlóšskych Slovákov (OKS). Ako povedala, členstvo očakávalo, že ich oboznámi so svojím programom, ale na začiatok im mohla prisľúbiť iba to, že bude pokračovať v práci svojich predchodcov a bude sa usilovať zachrániť tradície Slovákov. V tom čase boli v móde výlety na Slovensko, stretávania sa s ostatnými slovenskými komunitami na Dolnej zemi, atď... Pod jej vedením činnosť organizácie začala nadobúdať pestrejšiu farbu. Preskúmali minulosť a vydali knihu o histórii Slovákov v Slovenskom Komlóši. Na túto tému si vypočuli množstvo prednášok, stretli sa s historikmi, a dbali o to, aby sa ľudia zoznámili s históriou. Publikačná činnosť organizácie sa však vydaním miestnej histórie neskončila. Pripravili aj dvojjazyčnú knihu, v ktorej uverejnili zozbierané recepty starých mám. Receptár sa už dožil troch vydaní a plánujú ho rozšíriť o ďalšie recepty. Vydali aj informačný buletín o meste v slovenčine a minulý rok bola znovu vydaná práca bývalého evanjelického farára v Slovenskom Komlóši Michala Francisciho Minulosť a prítomnosť našej dediny. Teraz plánujú znovu vydať zbierku ľudových piesní, ktorú zostavil bývalý hosťujúci učiteľ zo Slovenska Miroslav Brna. Táto knižočka by mala uzrieť svetlo sveta v novembri tohto roka. Po rozbehnutí vydavateľskej činnosti začali hľadať priateľské styky s inými organizáciami Slovákov v Maďarsku, ale aj v zahraničí. Vďaka ich úsiliu komlóšski Slováci majú dnes kontakty nielen na Slovensku, ale aj v Rumunsku a Srbsku. Najbližší sú im Nadlačania, veď túto osadu založili kedysi Komlóšania, s ktorými vypracovali spoločný projekt zameraný na zachovávanie slovenských tradícií. Za účasti OKS sa pripravuje spoločný receptár v štyroch jazykoch (rumunčine, maďarčine, slovenčine a angličtine). Pod vedením Anny Molnárovej sa pustili Komlóšania aj do oživovania tradícií. Najprv si za pomoci členov tanečného súboru Komlóš a Klubu dôchodcov oživili priadky, páračky a svadbu, čo zvečnili aj vo filme. Členovia organizácie sa zapojili aj do nakrúcania filmu Jadvigin vankúšik, ktorý bol pripravený podľa románu miestneho rodáka, nositeľa Kossuthovej ceny Pála Závadu. A po toľkých úspechoch členovia organizácie mali ešte stále nápady. Tak sa zrodila myšlienka usporiadať Gastronomický deň a súťaž v ochutnávke komlóšskych klobás. Prvý Gastronomický deň usporiadali v roku 2000 v Pamätnom dome na Széchenyiho ulici, na ktorý prišli aj Rómovia a Maďari. Každý upiekol svoj chlieb a cestoviny z chlebového cesta. Napriek tomu, že akcia bola úspešná, nepokračovala tak, ako si to pôvodne predstavovali. Slováci zostali sami a odvtedy usporadúva Gastronomický deň OKS a slovenská samospráva každý rok 19. augusta. Súťaž suchých klobás sa zrodila vtedy, keď začali Čabänia organizovať Klobásový festival. Nechceli, a ani by im nemohli konkurovať, ale si mysleli, že aj komlóšska klobása má výbornú chuť a zaslúži si šírenie jej dobrého mena. Okrem každoročne usporiadaných podujatí OKS, ktorá mala vlani sto osem členov, sa rozhodla usporiadať v Slovenskom regionálnom osvetovom stredisku aj kurz varenia. Táto iniciatíva sa zrodila vtedy, keď na Gastronomických dňoch mladšie ženy išli za skúsenejšími ženami, aby prezradili svoje recepty a neskôr prišli za pani Molnárovou, aby usporiadali kurz varenia. Začal sa od januára tohto roku a stretávali sa každý druhý týždeň. Prípravu jedál predvádzali členky OKS, podľa toho, kto akú špecialitu má. Vzhľadom na veľký záujem - prihlásilo sa viac, ako dvadsať gazdiniek - museli sa vytvoriť dve skupiny, zvlášť pre mladšie a zvlášť pre staršie ženy. Naučili sa pripravovať tradičné komlóšske jedlá, polievku a cestoviny, alebo mäsité jedlá a po letných prázdninách budú od septembra pokračovať. Ako nám pani Molnárová prezradila, okrem Komlóšaniek sa na kurz prihlásili aj ženy z okolitých osád, ktoré potom doma vyskúšali všetky recepty a so svojimi „produkciami“ zožali v rodinnom kruhu veľké úspechy. Čitatelia našich novín sa mohli dočítať aj o ďalších aktivitách OKS, ktorá sa zapája aj do aktivít miestnej slovenskej samosprávy. K tejto bohatej činnosti prajeme významnej osobnosti Slovenského Komlóša Anne Molnárovej mnoho zdravia a sily.

(aszm)

Prečo mám rád slovenčinu?

Prečo mám rád Slovensko?

Volám sa Rita Hornoková. Mám 14 rokov. Bývam v Maďarsku, v Békešskej Čabe. Prihlásila som sa do tejto súťaže, lebo by som chcela ukázať, že aj v Maďarsku majú radi Slovensko a slovenčinu. Som ôsmačka v slovenskej dvojjazyčnej škole v mojom meste. Sem som chodila aj posledný rok materskej školy. V tomto roku skončím základnú školu a musela som si vybrať strednú školu. V mojej škole je aj gymnázium. Rozhodla som sa, že zostanem tu. Prečo? Cítim sa tu jednoducho dobre. V našej inštitúcii je rodinná atmosféra a hodiny sú zaujímavé. Moje najobľúbenejšie predmety sú konverzácia, fyzika, angličtina a slovenská vzdelanosť. Zo slovenskej vzdelanosti som bola aj na celoštátnej súťaži a vyhrala som 2. miesto.

Chcela by som sa ešte lepšie naučiť po slovensky. Možno aj po gymnáziu budem pokračovať v štúdiu slovenčiny, lebo sa chcem stať buď učiteľkou alebo novinárkou.

Nedávno som sa opýtala svojej mamičky, prečo ma zapísala do slovenskej školy. Odpovedala mi takto: „Každý rodič to dáva svojim deťom, čo môže. Po mne, žiaľ, nezdedíš milióny, ale budeš mať o to cennejšie dedičstvo: kultúru, zvyky, tradície a jazyk svojich predkov. Nemala by som čisté svedomie, keď by som ťa nenaučila po slovensky. Dúfam, že aj moje vnúčatá budú ovládať slovenčinu.” (V poriadku, ale mohli by byť aj tie milióny!)

No vážne, čo znamená pre mňa slovenský jazyk? Vďaka znalosti slovenčiny som mala veľa pekných zážitkov. Vďaka nej mám možnosť spoznať slovenskú kultúru. Som hrdá na to, že v škole a doma som sa naučila po slovensky. Aj rada používam slovenský jazyk.

Pochádzam zo slovensko-maďarskej rodiny. Môj otec je Maďar, hoci mu mamička často vravieva, že určite má aj slovenských predkov, lebo Endrőd, - odkiaľ pochádza - založili katolícki Slováci. Z matkinej strany sme Slováci. Môj prapraded bol konfirmovaný u evanjelického farára Ľudovíta Haána v slovenskom jazyku roku 1887. Ešte aj my máme a veľmi chránime starý evanjelický spevník, Tranoscius, ktorý je napísaný v bibličtine.

Moja stará mama v detstve nevedela po maďarsky, len po slovensky sa doma rozprávali, alebo ako ona hovorí, dovrávali. Stará mama používa nárečie. Napríklad tieto slová: lerňa (rúra), šušať (hladkať), buďelár (peňaženka), cigánka (jedlo z pečene), húrike (jaternice), drndať (klusať), edon (jeden), haluške (rezance), kolocjer (skorocel). Moja stará mama sa v škole neučila slovenský pravopis. Píše takto: „Boli medzi nami takí sztarci, cso nyevegyelyi po magyarszki. Tag zme sza mi doma lyen po szlovenszki dovrávalyi.” Keď som bola malá spievala mi a rozprávala riekanky. Napríklad:

„Za Kerešon bieli don,

Bíva edon špirko v ňon.

A ten špirko: hav - hav - hav,

Že bi son mu chleba dav.”

Alebo:

„Cicúška, Macúška,

Kde si bola?

Vo mlinčoku.

Čo si tan robila?

Kašku son varila.

Prišov Maco,

Zjedov všetcko,

Šic - šic - šic - šic - šic!”

Páči sa mi ako rozpráva moja stará mama, naše nárečie, ale aj literárna slovenčina. Doma sa zvykneme rozprávať po slovensky. Ľúbim slovenský jazyk aj preto, lebo ma spája s mojou rodinou a miestami, kde žijú Slováci.

Békešská Čaba je tiež také mesto, ktoré má aj v súčasnosti slovenských obyvateľov. Po tureckom spustošení ho znovu založili Slováci v roku 1718. Ešte aj dnes mnohí vedia po slovensky a majú radi Slovensko a slovenčinu, zachovávajú slovenský charakter mesta, pokladajú za dôležité odovzdať mladým slovenčinu a kultúru.

V Békešskej Čabe je veľa slovenských pamiatok a inštitúcií. Napríklad: Dom slovenskej kultúry, Slovenský oblastný dom, národnostné, slovenské výstavy múzea Mihálya Munkácsyho, malý evanjelický kostol, veľký evanjelický kostol, - ktorý je najväčší evanjelický kostol v Strednej Európe - Generálny konzulát Slovenskej republiky a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, kde vydávajú slovenské knihy. Naše mesto má slovenský mesačník, Čabän, a vychádza tu aj ročenka Čabiansky kalendár. Sú tu slovenské škôlky, základné školy - kde sa vyučuje slovenčina ako jazyk -, a moja dvojjazyčná základná škola a gymnázium.

Békešská Čaba má bohaté kontakty so Slovenskom, ako aj moja škola. V každom roku organizujú výlety a tábory na Slovensko. Od prvej triedy sa ich zúčastňujem. Prvýkrát som bola v Mojmírovciach, keď som bola prváčka. Veľmi sa mi tam páčilo, veľmi som sa dobre cítila, a odvtedy rada cestujem na Slovensko so školou, aj s rodinou. Mám rada tábory, bola som veľakrát v lyžiarskom tábore a v škole v prírode. Bola som v Bratislave, Banskej Bystrici, Trenčíne, Žiline, Bojniciach, Nitre, Martine, Oravskej Lesnej, Dobšine, Hronci, Detvianskej Hute, vo Zvolene, na Skalke a v Banskej Štiavnici. Tu sa mi páčilo najviac, lebo sme tam boli na jeseň, medzi horami. Farebná jesenná príroda je nádherná, ale mne sa veľmi páči aj zimná príroda.

Slovensko je bohaté na prírodné krásy. Nezabudnuteľné zážitky znamenajú pre každého Vysoké a Nízke Tatry, ďalšie hory, lesy, jaskyne, rieky a jazerá i vodopády. Slovensko sa môže pýšiť aj umeleckými a historickými pamiatkami: hrady a kaštiele, kostoly, staré mestá tiež priťahujú turistov. Mňa zvlášť zaujal Bratislavský a Zvolenský hrad, tiež kaštieľ v Bojniciach, Dobšinská ľadová jaskyňa, skanzen v Martine a jazero Počúvadlo.

Okrem cestovania vo voľnom čase rada čítam knihy aj noviny. Nedávno som čítala posledný zväzok knihy Harry Potter, a rozmýšľala som, že by bolo zaujímavé prečítať ju aj v slovenskom jazyku. Rada čítam po slovensky. Keď som bola malá zúčastňovala som sa na súťaži Spievanky a veršovačky. Ešte aj dnes sa pamätám na rozprávky Štvorfarebné mačiatko a Cesta, ktorá išla sama.

Na hodine slovenskej literatúry tiež veľa čítame. Mne sa veľmi páčili: Orol vták od Janka Kráľa, Detvan od Andreja Sládkoviča, Žltá ľalia od Jána Bottu, Pred bálom od Janka Jesenského, a Turčín Poničan od Sama Chalupku, od úmrtia ktorého uplynie v tomto roku 125 rokov. Takisto teraz si pripomíname 80. výročie úmrtia Martina Kukučína. Práve sa o ňom učíme.

Martin Kukučín patrí k veľkým postavám slovenskej literatúry. Narodil sa v roku 1860 v dedinke Jasenová na Orave. Najprv bol učiteľom, neskoršie sa stal lekárom, v Juhoslávii, na ostrove Brač. Vysťahoval sa do Južnej Ameriky a po skončení prvej svetovej vojny vrátil sa a žil striedavo na Slovensku a v Juhoslávii. Martin Kukučín zachytáva vo svojich dielach život slovenskej dediny, píše o jednoduchých ľuďoch: o remeselníkoch, o sedliakoch, o dedinských richtároch, o obecných sluhoch... Píše ešte o prostredí študentov, o chorvátskej dedine, o živote v Amerike atď. Mal rád ľud, preto sú jeho poviedky plné súcitu, dobroty a ľudskosti. Martin Kukučín ochorel na zápal pľúc a v roku 1928 zomrel.

Teraz čítame Rysovú jalovicu, ktorá patrí k prvým poviedkam Martina Kukučína. Už tu vidieť, že autor má záujem predovšetkým o zobrazenie života dedinského ľudu a že ho mal rád. Vidí jeho pracovitosť, všetky jeho dobré vlastnosti, ale uvedomuje si aj nedostatky. Kritizuje ich však láskavým humorom a dáva im možnosť, aby spoznali svoje chyby a aby sa polepšili. Poviedka zavedie čitateľa do oravskej dediny, kde pomocou dobre vykresleného hlavného hrdinu upozorňuje na smutné následky alkoholizmu. Túto novelu sme si pozreli na videonahrávke. Aj filmové spracovanie bolo zaujímavé. Zvyknem pozerať aj inokedy slovenské filmy. Najviac sa mi páčil film Kľúče od mesta.

Zúčastňujem sa aj na slovenských programoch. Z kníh, novín, filmov a z programov som sa naučila veľmi veľa nového. Vďaka znalosti slovenského jazyka som získala mnoho krásnych zážitkov a nové vedomosti. Preto mám rada Slovensko a slovenčinu!

Rita Hornoková

Pripravujúca učiteľka: Daniela Horváthová

(Rita Hornoková získala v tohoročnej súťaži

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

cenu poroty)

Koľkokrát zomrel S. Petőfi?

Skutočnosť a legenda o básnikovi a človekovi

Spisovateľ Laco Zrubec, autor mnohých diel, ktoré zväčša nesú pečať literatúry faktu, už dlhé roky nespúšťa zrak z osobnosti Sándora Petőfiho (Alexandra Petroviča, povedané jemu po chuti), osobnosti, ktorá bola a je predmetom sporov v slovenskej a v poslednom čase, vzhľadom na okolnosti básnikovej smrti, aj v maďarskej kultúrnej obci. Potvrdzuje to aj jeho najnovšia kniha - románová fikcia Zomrel dva razy (vydala Nitrianska odbočka Spolku slovenských spisovateľov, 2008), v ktorej sa autor pokúsil načrtnúť panoramatický obraz Petrovičovho - Petőfiho pôsobenia a jeho doby.

Lacovi Zrubcovi, ktorého považujem za svojho kolegu v dobrom i zlom, som už dávnejšie a pri podobnej príležitosti vytkol jeho zaujatosť pokiaľ ide o niektoré osobnosti a neuralgické body v slovensko-maďarských, ale aj v iných kultúrnych reláciách. Náš autor aj tentoraz osvedčuje svoju zaujatosť tak v prvom, skutočnom, ako aj v tom „druhom“, virtuálnom živote maďarského básnika. Sleduje ho od prvých krokov v rodnom Malom Kereši - než sa rodina presťahovala do číro maďarskej Félegyházy, kde sa Petőfi, podľa slov Gy. Illyésa, ¹ „narodil ako Maďar“ - až po jeho údajný skon r. 1856 v sibírskej tajge, kde básnik podľahol otrave krvi spôsobenej zranením.

V zdĺhavých lyrických dialógoch a vnútorných monológoch svojho protagonistu Zrubec ozrejmuje jeho vzťah k nadovšetko milovanej matke, ale aj k škole, ktorej sa - na nemalý zármutok otca - skôr vyhýbal, jeho prelietavosť v pomere k ženám - milenkám a napokon k spoločnosti, najmä k jej ubiedenej časti, ktorej tribúnom a buričom chce byť vo svojich veršoch.

V ohnisku autorovej pozornosti je Petőfiho rodová príslušnosť. Zrubec relativizuje Sándorovo - Alexandrovo maďarské povedomie (básnik dvakrát potvrdí, že nie je Maďar, kým raz sa jednako hlási k maďarstvu. Ak máme na mysli problém slovenskosti v jeho tvorbe, ktorý je tu zámerne vyhrotený, neubránime sa silnému dojmu, že Zrubec by najradšej videl svojho Alexandra v prvom rade ako slovenského básnika. Napokon vo fikcii si to môže hoci aj dovoliť: „Mal deväť rokov“, čítame na 19. strane, „písal básne v slovenskom ale aj v maďarskom jazyku“ (Dokonca!) Takmer bizarne vyznieva otázka: „Kde sú tie básne, ktoré som písal po slovensky“ (67. str.) - spytuje sa Sándor. Ozaj, kde sú tie básne, spytujeme sa tentoraz my, a zároveň si odpovedáme: Nikde, keďže nie sú doložené. Všimnime si navyše, ako logicky dobreže nie zavádzajúca je poznámka v úvode knižky:... „vieme, že Petőfi písal básne aj na Slovensku“ (sic). Zrejme áno, ibaže v akom jazyku?

Kde chýbajú fakty, tam zapúšťajú korene legendy, ktorých sa autor knihy vytrvalo pridržiava. Alexander - Sándor zaiste pochytil nejedno slovo od svojej drahej matere, lenže jeho vedomie a myslenie malo maďarskú podobu. Aj v básni Na rodnej zemi spomína na svoju pestúnku a na jazyk, v ktorom mu nôtila. Lež ruku na srdce: záleží azda jedine a práve na tom?

Materčina, (t. j. slovenčina), ako píše L.Zrubec, bola Petőfimu alfou a omegou aj počas jeho pobytu v Barguzine. Ale to už sme v tom jeho „druhom“ živote. Ak sme vyššie narážali na fiktívnosť Zrubcovho románu, potom to môžeme definitívne potvrdiť v súvislosti s obdobím, ktoré básnik strávil najprv v ruskom zajatí a napokon ako lesník na Bajkale. Táto pomyselná epizóda jeho života je vzpruhou húževnatej legendy, ktorá sa zakladá na početných podvrhoch, pamfletoch a paródiách, svojho času rozširovaných nielen v Rusku ale aj v samom Uhorsku, resp. v Maďarsku. Ich spoločným menovateľom je vrúcne želanie autorov dokázať, že Petőfi ako pobočník generála Bema, s vojenskou hodnosťou (ale bez vojenskej uniformy a výzbroja) nepadol v bitke pri Segesvári a teda nebol pochovaný v masovom hrobe. Inak v onej Petőfiho neskutočnej vojenskosti, ako to vyplýva aj z autorovho podania, je nepochybne kus svojráznej osobnosti básnika - rebelanta, ktorý síce vyzýva k vražedným činom voči utláčateľom svojho ľudu (Obeste kráľov!), avšak on sám je rozhodnutý bojovať jedine slovom.

Mimoriadnu a vnímavú pozornosť si zasluhuje záverečná úvaha prof. A. Červenáka, ktorá svojím odlišným, až kontrastným duchovným nábojom, jednoznačne vyvažuje dohady a fikcie okolo básnikovej biografie, ponecháva stranou malicherné spory, sebaklamy a predsudky „vedcov i nevedcov, literátov i neliterátov“, identifikované či neidentifikované hroby, a prisudzuje Sándorovi Petőfimu (sic!) miesto, ktoré mu patrí v maďarsko-slovenskom a európskom duchovnom priestore vôbec. Pisateľ konštatuje, že Petőfi, „v ktorého žilách prúdila slovenská krv, ale duša horela maďarským duchom“, bol občanom a bojovníkom slobodnej vlasti, slobodnej Európy a slobodného sveta.

O. Kníchal

¹ Meno Gyula Illyés autor uvádza chybne ako Illés, nositeľom ktorého je Illyésov súčasník, spisovateľ Béla Illés. Pod týmto menom pôsobil v minulom storočí aj významný spisovateľ Endre Illés.

P. S.: Na okraj iba poznámka na adresu publikácie: hoci je v nej uvedený jazykový redaktor, v texte sa usalašili rôzne gramatické chyby, najmä pokiaľ ide o pádové koncovky.