Ľudové noviny č. 40 / 2008

Dolnozemský slovenský jarmok v Békešskej Čabe

Na prvé medzinárodné stretnutie dolnozemských Slovákov, ktoré sa uskutočnilo pri príležitosti 290. výročia založenia Békešskej Čaby, prišli krajania zo šiestich krajín. 290 účastníkov z domova a 240 zo zahraničia sa postaralo o pestrú prezentáciu slovenskej kultúry a jarmočnú náladu navodilo 60 majstrov ľudovej umeleckej výroby. Podujatia okrem Domu slovenskej kultúry a jeho okolia prebiehali aj v Áchimovej sieni slovenského oblastného domu na Garayho ulici, v Dome mládeže, Čaba centre a pred Kultúrnym domom železničiarov. Na budúci rok sa Dolnozemský slovenský jarmok uskutoční v rumunskom Nadlaku.

Čabianska organizácia Slovákov, Dom slovenskej kultúry, Celoštátna slovenská samospráva (CSS) a jej inštitúcie v spolupráci so slovenskými organizáciami v Békešskej župe, Rumunsku a Srbsku usporiadali v dňoch od 19. do 21. septembra stretnutie dolnozemských Slovákov Na jarmoku. Podujatie, ktoré sa konalo pri príležitosti 290. výročia znovuosídlenia Békešskej Čaby, na radnici slávnostne otvoril primátor mesta Gyula Vantara. Jeho slová prekladal do slovenčiny predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. Pripomenul podmienky, do ktorých prišli pred takmer 300 rokmi slovenskí evanjelici, ktorých sem povolal zo severných žúp Uhorska, z územia dnešného Slovenska, barón Ján Juraj Harruckern. Vyjadril svoju radosť z toho, že kultúra slovenských znovuzakladateľov mesta je dodnes organickou súčasťou kultúry Békešskej Čaby. Ako povedal, sú hrdí na to, že čabianski Slováci boli v osemdesiatych rokoch minulého storočia iniciátormi spolupráce slovenských spolkov Békešskej župy, Dolnej zeme a okolitých krajín, čomu vďačíme aj za terajšie stretnutie. Po jeho slovách Slovákov zo Slovenska, Rumunska, Srbska, Česka, Ukrajiny a z Maďarska privítala bývalá menšinová referentka mestského úradu Helena Somogyiová. Z radnice sa folklórne skupiny pobrali v krojovanom sprievode k Domu mládeže, kam kvôli nepriaznivému počasiu museli organizátori presunúť všetky programy. Prichádzajúce súbory a pozvaných hosťov na javisku privítala riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová, ktorá ich oboznámila s krátkou históriou dolnozemských Slovákov. Po jej slovách v rámci programu „Skadiaľ som, stadiaľ som“ nasledovalo vystúpenie pozvaných súborov z Košíc (Hornád), Nadlaku (Sálašan), Pivnice vo Vojvodine (V pivnickom poli) a Perečína na Ukrajine (Turianska dolina).

Záverom kultúrneho programu sa prihovorili prítomným zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová a zástupca generálnej riaditeľky Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády Anton Paulik. Etelka Rybová privítala hostí v mene CSS. Vyjadrila svoju radosť, že k iniciatíve riaditeľky Domu slovenskej kultúry, Anny Ištvánovej sa pridali aj rodáci zo Srbska a z Rumunska a popri vydávaní spoločného časopisu sa rozhodli rozšíriť svoju spoluprácu. Myslím, že spoločný je čardáš, ktorý sme videli na javisku, ale aj klobásy, kvasienky, slivkový lekvár a ostatné ukážky gastronómie, ktoré sú rovnakej chuti na Čabe, ale aj v Rumunsku a v Srbsku, - dokončila svoj prejav Etelka Rybová. Anton Paulik hovoril predovšetkým o dôležitosti takýchto stretnutí dolnozemských Slovákov.

Séria podujatí prvého dňa vyvrcholila prekrásnym programom 60-ročného Folklórneho súboru Balassi pod názvom Nedeľný tanec. Šesťdesiatminútové predstavenie bolo zostavené zo slovenských a maďarských tancov a piesní a bolo spomienkou na našich predkov.

(aszm)

Počasie síce organizátorom a účastníkom ani na druhý deň tejto veľkolepej medzinárodnej prehliadky slovenského ľudového umenia neprialo, na jednotlivých podujatiach bolo napriek tomu mnoho ľudí. Pre milovníkov folklóru pripravili organizátori pásmo Na čabianskej túrni, ktoré sa z javiska za Veľkým evanjelickým kostolom presťahovalo do Domu mládeže. Na pódiu sa vystriedali takmer všetky slovenské kultúrne skupiny pôsobiace v župe. Z Békešskej Čaby to bol Folklórny súbor Čaba, Spevácky zbor Orgován, Ženský spevácky zbor v Mederi, Čabiansky slovenský páví krúžok, Zbor Čabianska ružička a Páví krúžok Čaba. Do pestrej kytice programov prispeli aj pávie krúžky z Kondorošu a Čabačudu, Poľného Berinčoka, Spevácky zbor Horenka z Kétšoproňu, Spolok ľudovej hudby Nezábudka, ktorý má členov z Čorvášu i z Telekgerendášu a Spevácky zbor Rozmarín zo Slovenského Komlóša. Ako sólisti účinkovali Helena Štírová z Békešskej Čaby a Mária Felegyiová z Čabasabadi. Hrou na svojráznom dolnozemskom hudobnom nástroji citare sa predstavili domáci muzikanti, ktorí sú združení v troch formáciách: v skupine Limbora, citarovej hudbe z čabianskych Viníc a v súbore Boleráz, pozostávajúcom z mladých hudobníkov. Prišli aj hostia - citaristi z Telekgerendášu, Čorvášu, Kétšoproňu, Sarvaša a Békešu. Ostatné programy prebiehali paralelne s folklórnou prehliadkou, a to všetky v bezprostrednej blízkosti Domu slovenskej kultúry. Javisko postavené za kostolom bolo síce prázdne, ale nebola prázdna ulička za domom a jeho dvor. Usalašili sa tam remeselníci nielen z Čaby a jej okolia, ale aj majstri ľudových remesiel z Rumunska, Vojvodiny a Slovenska. Spoluorganizátorom tejto časti festivalu bol Spolok ľudovej umeleckej výroby župy Békeš, ktorý pripravil aj výstavu krúžku ručných prác Rozmarín pôsobiaceho v DSK a doplnil ju o práce ďalších miestnych majstrov ľudovej umeleckej výroby. Prezentovali tu maľovaný nábytok, ručne zhotovené čipky, hrnčiarske výrobky, výšivky, tkaniny, práce zo slamy a deti čakala dielňa, v ktorej si mohli vlastnoručne vyrobiť hračky.

Na svoje si prišli aj tí, ktorí sa okrem pekných umeleckých predmetov zaujímali o gastronómiu. Napriek zime a nepríjemnému počasiu prišli predstavitelia spolkov a slovenských samospráv z Kondoroša, Medešu, Slovenského Komlóša, Veľkého Bánhedeša, Sarvaša, Kardoša a Čabačudu a priniesli pagáče, herouky, kvasieny, kapustu s baraním mäsom, halušky (rezance), slivkový lekvár a lepníky (lángoše). Hostia sa mohli zoznámiť aj s tradičným spôsobom varenia mydla, po našom sapúnu, a so špecialitami zo Srbska, Rumunska a Slovenska, ktoré sa nápadne podobali našim slovenským jedlám, až na boršč hostí z Ukrajiny. V poradí V. stretnutie výrobcov gágorčekov (brdoviec) a výstava nakladanej zeleniny, ktoré doteraz organizovali v rámci široko-ďaleko známeho klobásového festivalu, boli zaradené medzi programy tohto festivalu. Prvú cenu so svojou chutnou a zároveň estetickou zeleninou získala Eva Győrffyová.

Veľký ruch bol aj v samotnom dome, kde bola inštalovaná výstava insitnej maliarky, pišpeckej rodáčky Moniky Lamiovej Berényiovej Na skle maľované. O kúsok ďalej od jarmočnej trmy-vrmy, v Áchimovej sieni, prebiehali podujatia od predpoludnia. Slovenské pedagogické metodické centrum usporiadalo pre slovenských pedagógov z Maďarska, Rumunska a Srbska odborný program, na ktorom odznela prednáška Dr. Anny Kondačovej zo Sarvaša Škola a dedičstvo. Po prednáške nasledovala zaujímavá a osožná výmena skúseností a názorov na možnosti zaradenia spoločného hmotného a nehmotného dedičstva do vyučovacieho procesu.

Ďalším programom, ktorý usporiadali Verejnoprospešná spoločnosť Legatum, Múzeum Mihálya Munkácsyho a Evanjelický cirkevný zbor v Békešskej Čabe, bola výstava Tranoscius a prednáška evanjelického farára, archivára Pavla Kovácsa o evanjelickom spevníku Cithara Sanctorum (Tranoscius) a o jeho mieste v duchovnom živote dolnozemských Slovákov evanjelického vierovyznania, ktoré si priniesli so sebou pred takmer 300 rokmi z rodného kraja. Ďalším dôkazom vzájomnosti Slovákov žijúcich v tejto oblasti je časopis Dolnozemský Slovák. Prezentáciu jeho najnovšieho čísla nie náhodou zaradila redakčná rada na čele s Ivanom Ambrušom a Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku do programu festivalu. Predstavené číslo je venované pamiatke dvoch slovenských autorov z Rumunska, ktorí nás opustili v priebehu siedmich dní: nedávno zosnulému prvému šéfredaktorovi Ondrejovi Štefankovi a básnikovi Adamovi Suchánskemu. Na toto stretnutie, kde predstavitelia zúčastnených krajín vyjadrili svoju odhodlanosť pokračovať v začatej práci, prišiel aj predseda Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku Adrian Merca a predseda CSS Ján Fuzik.

Účastníci prezentácie sa mohli oboznámiť aj s najnovšou publikáciou VÚSM, zborníkom prednášok konferencie Slovenčina v menšinovom prostredí, ktorý predstavila vedecká radkyňa ústavu, profesorka Anna Divičanová. Záujemcovia, ktorí prišli v tento deň do Čaby, medzi ktorými boli aj hostia z Komárna, Nových Zámkov, Galanty, Bratislavy, Košíc, Iže a Andoviec, sa potom presunuli do Domu mládeže, kde sa v rámci galaprogramu predstavili folklórne súbory Hornád z Košíc, Pivnica zo Srbska, Sálašan z Nadlaku, Limbora z Prahy a Turianska dolina z Ukrajiny.

Tým najvytrvalejším pripravili organizátori aj nočný program, predstavenie amatérskej zložky Slovenského divadla Vertigo, ktorá v Áchimovej sieni s veľkým úspechom zahrala veselohru Ivana Holuba Pohreb. Predstavenie malo obrovský úspech, ale ešte veselší bol kar, ktorý sa konaI za účasti všetkých divákov a hercov po pohrebe. Stretnutie dolnozemských Slovákov ukončili v nedeľu ráno slávnostné slovenské bohoslužby vo Veľkom evanjelickom kostole, na ktorých slovo Božie kázal miestny slovenský farár Pavol Albert Kutej, liturgiu spieval Ondrej Aradi a spolu slúžil Miroslav Hargaš z evanjelického cirkevného zboru v Komárne. V mene všetkých účastníkov môžeme právom povedať: tešíme sa na budúcoročné stretnutie v Nadlaku.

Alžbeta Račková

Europoslanci v Mlynkoch

Aktuálny stav riešenia situácie v Mlynkoch zisťovala 19. septembra delegácia Skupiny sociálnodemokratických strán (PES) v Európskom parlamente vedená podpredsedami frakcie Hannesom Swobodom (Rakúsko) a Janom Marinusom Wiersmom (Holandsko). Sprevádzali ich slovenskí europoslanci Monika Flašíková-Beňová a Vladimír Maňka a ich maďarskí kolegovia Csaba Tabajdi a Zita Gurmayová. Cieľom návštevy Maďarska a Slovenska bolo zisťovanie vývinu medzištátnych vzťahov. V Mlynkoch ich informovali predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová a starosta obce József Ledvai a predseda Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka. S delegáciou rokoval aj štátny tajomník Úradu predsedu vlády MR Ferenc Gémesi.

Delegácia poslancov sa v Slovenskom dome mohla oboznámiť s rozchodnými stanoviskami všetkých zainteresovaných strán a následne si pozrela aj pozemok, na ktorom bude stáť nové Stredisko pilíšskych Slovákov. Monika Flašíková-Beňová, ktorá bola iniciátorkou návštevy delegácie, po stretnutí vyjadrila svoju nespokojnosť s tým, že nebol dostatočný časový priestor na položenie dôležitých otázok „Žiaľ, nebolo na to dosť času, budeme naďalej veľmi pozorne sledovať vývoj tu v Mlynkoch. Verím, že sa nám podarí úspešne zavŕšiť projekt spoločného Slovenského domu, na ktorý už vláda SR - konkrétne pán premiér - vyčlenila istú finančnú čiastku, a že teda aj maďarská strana splní svoj záväzok,” konštatovala.

Ján Fuzik vyjadril radosť zo záujmu europoslancov o nový projekt a o situáciu v Mlynkoch. „Dnešné rokovanie ma presvedčilo, že ešte aj na tomto poli bude čo robiť, teda aby sme nejakým spôsobom napomáhali zmierenie tunajších protichodných strán. Myslím, že sme presvedčili europoslancov o tom, že snáď sa vykročilo dobrou cestou, že tento nový projekt môže slúžiť celému okoliu, ale, ako sa to viackrát povedalo, v prvom rade by mal slúžiť všetkým obyvateľom Mlynkov. To snáď zblíži tieto trošku znepriatelené strany,” povedal J. Fuzik.

(t-ef)

Búrlivé fórum Mlynčanov

Nový Slovenský dom pro a kontra

Miestami hlučné, neraz krikom prerušované napäté stretnutie očividne rozhádaných strán prebiehalo 17. septembra vo veľkej sále Slovenského domu v Mlynkoch. Usporiadali ho Celoštátna slovenská samospráva (CSS) ako majiteľ a investor budúceho Slovenského domu - Strediska pilíšskych Slovákov a jeho budúci užívatelia: Slovenská samospráva v Mlynkoch (SSvM), Združenie a kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov, Organizácia Slovákov v Mlynkoch a miestny slovenský páví krúžok. Záujemcovia o horúcu tému prišli v hojnom počte, mnohí z nich si aj povedali svoje pro a kontra, no a tí najrozhnevanejší napokon boli nútení konštatovať, že „investor maximálne dodržiava všetky dotyčné právne predpisy, dom bude postavený, protesty a petícia tomu nijako nemôžu zabrániť“. Na fóre vysvitlo, že odporcom stavby nejde o konkrétny plánovaný objekt, problémy majú najmä s tým, že sa tam vôbec bude stavať; ako to viackrát zdôraznili, prisťahovali sa sem najmä kvôli pokojnému okoliu a túto idylu im narúša vízia nadpriemernej premávky, prachu a hluku. Tí najzarytejší protivníci miestnej Slovače nezabudnú k tomu pridať aj svoje národno-národnostné aspekty a dobre známe frázy o údajne neúmernej pozitívnej diskriminácii a škodlivej, až vlastizradnej činnosti niektorých lídrov mlynských Slovákov, ktorí uvalili medzinárodnú hanbu na celú našu krajinu.

Predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Marta Demjénová na fóre uviedla, že SSvM sa nie z vlastnej viny dostala do situácie, v ktorej bola nútená požiadať o pomoc (v prvom rade a najmä) kompetentné maďarské orgány. „Boli sme nútení hľadať uspokojivé riešenie. Keď sme sa dozvedeli, že bez porušenia status quo v žiadnom prípade nemôžeme zostať v Slovenskom dome, prišla do úvahy výstavba nového domu. Napokon odborníci odporúčali na prázdnom pozemku postaviť dom, ktorý z každého hľadiska úplne vyhovie nárokom jeho budúcich užívateľov,“ povedala predsedníčka SSvM Marta Demjénová.

Projektanti brali do úvahy všetky aspekty, pochopiteľne, dbali aj o to, aby nový objekt zapadal do svojho okolia a v maximálnej miere dodržali predpisy - potvrdil predseda CSS. Ján Fuzik v súlade s miestnymi slovenskými aktivistami na mlynskom fóre poukázal na to, že fungovanie nového strediska nespôsobí značné zvýšenie premávky. Ročne sa počíta iba s niekoľkými väčšími podujatiami miestneho a regionálneho charakteru - tak ako tomu bolo aj doteraz, veď Mlynky sú už dlhé roky centrom pilíšskych Slovákov. Predseda CSS uviedol, že tretí, definitívny variant projektov si vydobyl uznanie všetkých zainteresovaných a podľa neho sú zbytočné obavy podpisovateľov petície, veď plánovaný objekt patrí do kategórie väčších rodinných domov. Nehovoriac o tom, že ide vlastne o nečakaný dar Mlynčanom. V tejto súvislosti Ján Fuzik povedal, že uznanie patrí aj tým, ktorí ho vybojovali. Podľa predsedu CSS nový objekt bude zapojený do siete inštitúcií CSS, pôsobiť by mal ako jedno z regionálnych stredísk Slovenského osvetového centra CSS.

V rámci fóra hlavný projektant Péter Lukács so svojimi kolegami pomocou projektora predstavil projekt a maketu budovy.

Imrich Fuhl

Zasadalo Predsedníctvo ZSM

V polovici septembra sa v Budapešti uskutočnilo zasadnutie Predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku. Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky Ruženky Egyedovej Baránekovej, okrem vyhodnotenia tohoročných podujatí grémium prerokovalo prípravu osláv 60. výročia založenia organizácie, ktoré plánuje usporiadať v prvej polovici decembra. Pani predsedníčka pozitívne hodnotila tradičné podujatia ZSM - Spievanky a veršovačky, tábor pre víťazov súťaže v Modre a súťaž Slovenský škovránok. Novou akciou bolo prvé stretnutie slovenskej mládeže Slovenské lipky, ktoré sa uskutočnilo v Alkári a ktorého sa zúčastnili v prvom rade mladí ľudia, ktorí sa poznajú zo súťaže Slovenské spievanky a zo spoločných táborov. Školy v prírode Poznaj svoje korene, ktorú zabezpečuje Verejnoprospešná nadácia ZSM Lipa a ktorej tretí ročník prebieha v Hronci za podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, sa zúčastní viac než 250 detí zo základných škôl z celého Maďarska a z gymnázia v Békešskej Čabe. Novinkou je, že v poslednom turnuse sa stretnú mladí ľudia, ktorí majú záujem o prehlbovanie svojich vedomostí zo slovenského jazyka. R. Egyedová Baráneková informovala členov Predsedníctva aj o výsledku súdneho sporu, ktorý inicioval Matej Kešjár. Prvostupňový rozsudok anuloval rozhodnutia posledného zjazdu ZSM z decembra 2006. ZSM sa proti rozsudku odvolal. Vedenie organizácie pokračuje v príprave modifikácie stanov ZSM, ktorá je nevyhnutná pre definitívne získanie štatútu verejnoprospešnej organizácie. Tie prerokuje mimoriadny zjazd ZSM na jar budúceho roku.

Alžbeta Račková

Konferencia o menšinových jazykoch

Konferenciu o postavení menšinových jazykov v Maďarsku a u jeho juhovýchodných susedov usporiadali 18. a 19. septembra v Budapešti Srbská samospráva Budapešti spolu s Výskumným ústavom národností v Belehrade a Ústavom pre menšiny Maďarskej akadémie vied.

Na konferencii odzneli aj prednášky o postavení menšinových jazykov v Európe. O postavení slovenského jazyka v Maďarsku prednášala riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) Alžbeta Uhrinová. Ako povedala, údaje sú väčšinou výsledkami desaťročného sociologického výskumného programu, počas ktorého vyhľadali 300 respondentov. Hoci nárečia sa používajú v malom segmente, predsa nemôžeme povedať, že by boli zanikli, lebo majú silný charakter lokálnej spolupatričnosti. Značnú časť menšinovej spoločnosti tvoria ľudia, ktorí sa naučili po slovensky v škole a ktorí tvoria vrstvu inteligencie. Oni sa aktívne zúčastňujú na živote národnostnej spoločnosti, prípadne používajú slovenský jazyk vo svojej každodennej práci. Ako povedala, je chvályhodné, že za posledné obdobie sa organizátori podujatí pokúšajú o symetrickú dvojjazyčnosť. Vyzdvihla: z výskumov vyplýva, že Slováci v Maďarsku poznajú postavenie svojho materinského jazyka. „Vidia možnosti revitalizácie jazyka,“ povedala A. Uhrinová. Zmienila sa aj o dôležitosti inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). Tieto vznikli a boli prevzaté postupne od roku 2003, keď parlament schválil zákon o štátnom rozpočte, v ktorom vydelil 440 miliónov forintov na prevádzkovanie, preberanie a zakladanie inštitúcií celoštátnych menšinových samospráv.

Napokon pripomenula, že v kruhu Slovákov v Maďarsku je dvojjazyčnosť asymetrická v prospech maďarčiny. Pre jazyk Slovákov v Maďarsku je charakteristický protichodný jednosmerný pohyb: rozvoj a pokles. Badateľný ústupok v používaní jazyka v súkromnej a cirkevnej sfére sa len pomaly vracia do normálnych koľají. Bohoslužby a omše v materinskom jazyku pomáhajú odvrátiť neblahý stav, pripomenula riaditeľka VÚSM. V Maďarsku slovenský jazyk čoraz významnejšie preniká do vysokej kultúry, uplatňuje sa v médiách, vede, kultúre, politike, verejnej správe. V súvislosti s dôležitosťou používania jazyka na školách dodala, že je dôležité aplikovať trhový aspekt vo výučbe, teda vytvárať také školstvo, ktoré poskytuje svojim absolventom výhody aj v iných sférach života. Priznala sa, že je motivujúce, ak aj väčšinoví občania študujú jazyk minorít, veď tým uznajú ich hodnoty. Pozitívne príklady totiž podnecujú k pozitívnym krokom.

(ef)

Ako navštívil kráľ Matej Bánhidu

Napriek studenému počasiu sa kráľ Matej previezol na koči po Bánhide - takto sa 20. septembra skončilo podujatie usporiadané pri príležitosti Roka renesancie v Tatabáni-Bánhide.

Podujatie organizovala mestská samospráva, miestna slovenská samospráva a Osvetový dom A. S. Puškina. Programy sa sústreďovali na okolie osvetového domu, kde kedysi stála stanica na výmenu záprahov medzi Budínom a Viedňou, ktorú kráľ Matej viackrát absolvoval. Neskôr - až do 60. rokov minulého storočia - tam stál barokový hostinec vybudovaný podľa projektov Jakuba Fellnera. O budove z čias Mateja sa dozvieme iba z dobových dokumentov, samotná stanica bola časom zničená.

Napriek nežičlivému počasiu sa slovenský dom naplnil záujemcami, ktorí sa mohli započúvať do melódií Bánhidskej dychovky. Keďže slovo koč pochádza z pomenovania obce Kocs v Komárňansko-Ostrihomskej župe, na tam vyrobenom koči sa kráľ Matej (vlastne jeho súčasné alter ego, herec László Helyei) priviezol k osvetovému domu. V Bánhide postavili na dvore slovenského domu šopu a pripravili výstavu poľnohospodárskych nástrojov. Na ich vzniku mali najväčšiu zásluhu kováčsky majster z Bánhidy Štefan Hlodík, ktorý rekonštruoval dva bánhidské koče a množstvo nástrojov, a Štefan Keveházi, ktorý postavil šopu a zbieral exponáty. Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš, ktorý spolu s viceprimátorom Tatabáne Csabom Schmidtom slávnostne prestrihol trikolóru a odovzdali šopu do prevádzky. „Tu žijúca slovenská komunita je dobrým príkladom spolupatričnosti,“ povedal vo svojom uvítacom prejave viceprimátor a dodal, že podujatie je plodom tejto spolupatričnosti. Zároveň je zárukou ďalšieho napredovania mesta, na čom sa aktívne podieľajú aj slovenská menšinová samospráva, osvetový dom, cirkevné a spoločenské organizácie mesta, povedal Cs. Schmidt.

Prítomným sa prihovorili aj predseda Slovenskej samosprávy v Tatabáni - Bánhide Dr. Imre Németh a veľvyslanec SR v Budapešti J. Migaš.

Udalosti renesančného dňa pokračovali v skanzene. Na programe bol okrem iného nácvik renesančných tancov, súťaž v kreslení a divadelné predstavenie. Večer sa konal koncert v katolíckom kostole mestskej štvrte Bánhida a tanečná zábava v osvetovom stredisku.

(rip-ef)

Vágašská Huta

Stretnutie speváckych zborov

Hoci z roka na rok je menej finančných prostriedkov, predsa vo Vágašskej Hute pravidelne usporadúvajú. Stretnutie speváckych zborov. Slovenský jazyk sa zachováva aj v piesňach našich starých mám. Je to fakt, ktorý si uvedomujú členovia pávieho krúžku vo Vágašskej Hute. Pred 12 rokmi začali organizovať tieto stretnutia, na ktoré pozývajú ľudové spevácke zbory z okolitých osád. V tomto roku prvýkrát zavítal na podujatie páví krúžok z Novej Huty (Bükkszentkereszt), ale žiaci Slovensko-maďarskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a žiackeho domova v Novom Meste pod Šiatrom so slovenskými tancami na ňom vystupujú pravidelne. Miestni speváci zaspievali maďarské a slovenské ľudové piesne a program ukončila tanečná zábava. O rok oslavuje páví krúžok vo Vágašskej Hute 15-ročné jubileum, na ktoré chcú jeho členovia pozvať všetkých doterajších vystupujúcich.

Spolok segedínskych Slovákov

Bilancia a plány

S poľutovaním musíme konštatovať, že pravidelné pondelkové stretnutia v našom sídle sa už jednoducho nekonajú. Kedysi, keď sa v rámci slovenského klubu stretávali naši terajší a niekdajší členovia, schádzali sa v pondelok vo svojej „kolíske“, na Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne, neskôr v našom terajšom sídle, v Dome menšín na ulici Ostrovského 6. Okrem nás tu má kanceláriu aj Slovenská menšinová samospráva v Segedíne a ďalších 10 národností. Bolo tradíciou, že sme sa s našimi členmi stretávali každý prvý pondelok v mesiaci. Naši dôchodcovia sa občas zišli aj v klubovni vo svojom voľnom čase. V období, keď sme odštartovali nedeľnú školu, pravidelne odprevádzali svoje ratolesti na hodiny slovenčiny. Neskôr deti vyrástli a na hodiny chodili samy. To viedlo k tomu, že staršia generácia naše akcie navštevuje iba na významné sviatky alebo prichádza na veľkolepé podujatia.

Dňa 11. septembra sa vedenie Spolku segedínskych Slovákov (SSS) stretlo v Dome menšín so zástupcom predsedníčky Slovenskej samosprávy v Segedíne Tomášom Račkom, aby zosúladili tohtoročné programy a zároveň sa dohodli na spolupráci. Najpálčivejším problémom spolku bolo, že v porovnaní s predošlými rokmi v tomto roku dostal od nadácií najmenej finančných prostriedkov na vyučovanie slovenčiny v rámci nedeľnej školy. Hlavným problémom je, že deti a mladí, ktorí sa rozhodli učiť sa jazyk svojich predkov, nemôžu chodiť na hodiny slovenčiny v jednom termíne. Máme začiatočníkov, menej pokročilých a pokročilých, týždenne 4 skupinky pod vedením dvoch učiteliek. Na zasadnutí sme sa dohodli, že našou prvoradou úlohou je naďalej pokračovať v tejto činnosti, nestratiť doterajších žiakov. Tento dlhodobý program podporuje aj miestna slovenská samospráva, ktorá prispeje na kurzy do konca tohto školského polroka sumou 300 000 forintov. Spolu so samosprávou sme do polovice novembra určili termíny našich slovenských podujatí. 6. októbra o 18. hodine na pozvanie Slovenskej samosprávy Budapešti budú v Slovenskom inštitúte prezentovať platne Zvukovej knižnice Spolku segedínskych Slovákov. V rámci série uzreli svetlo sveta dva nosiče - Básne Juraja Dolnozemského a Rozprávky z Albertu v podaní známeho etnografa Dr. Ondreja Krupu, ktorý tieto rozprávky pozbieral vo svojej rodnej obci. Besedu s básnikom Jurajom Dolnozemským a zberateľom Ondrejom Krupom bude viesť profesorka Univerzity Loránda Eötvösa Dr. Anna Divičanová. „Ľudové noviny do každej rodiny!“ - 14. októbra o 17. hodine sa v Dome menšín v Segedíne uskutoční stretnutie s bývalými a terajšími redaktormi Ľudových novín pri príležitosti 51. výročia vydania prvého čísla jediného týždenníka Slovákov v Maďarsku. 15. novembra sa bude konať metodický deň a predstavenie Slovenského divadla Vertigo Pohreb od Ivana Holuba. Na metodickom dni sa účastníci budú môcť zoznámiť s modernou formou osvojovania si slovenčiny „Slovenčina cez internet - e-slovak“, s učebnými pomôckami zo Slovenska, ktoré ponúka Centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk Univerzity Komenského v Bratislave. Školenie povedú lektori centra v počítačovej sále v Segedíne. Podujatie bude prebiehať od 10. hodiny, popoludní bude prezentácia publikácií Centra pre slovenčinu. Na školenie pozývame každého samouka, frekventantov jazykových škôl a kurzov slovenčiny z celej krajiny, ktorí ovládajú prácu s počítačom. respektíve internet! Školením chceme osloviť nielen slovenské organizácie a samosprávy v dolnozemskom regióne, ale v celej krajine. Záujemcovia sa môžu hlásiť do 31. októbra na našej webovej stránke (www.segedinskislovaci.hu), kde si od 10. októbra môžu prečítať podrobné informácie o metodickom dni. Po kurze predstaví ochotnícka zložka Slovenského divadla Vertigo čiernu komédiu Ivana Holuba Pohreb. Na podnet Slovenskej samosprávy v Segedíne chceme nadviazať kontakty aj so Slovákmi v Rumunsku, preto na divadelné predstavenie pozveme aj Slovákov z Nadlaku. V decembri sa naše ratolesti zídu na tradičnom Mikulášskom stretnutí v Dome menšín v Segedíne.

Ján Benčík

predseda Spolku segedínskych Slovákov

Šárania na Radvanskom jarmoku v Banskej Bystrici

Nie je to zámer, ale začínam mať pocit, že kde sa na Slovensku pohnem, tam stretnem Slovákov z Maďarska. Koncom augusta to boli kuchárky zo Slovenského Komlóša, ktoré vyvárali špeciality na Dňoch majstrov na Bratislavskom hrade. O dva týždne neskôr som sa pobral do Banskej Bystrice, kde som natrafil na Šáranov a či skôr Šáranky (chlapov bolo v tom rozmaríne ako šafranu) zo speváckeho zboru Rozmarín. Tak veru! V sobotu, 13. septembra, na Dňoch mesta a na 351. Radvanskom jarmoku, veľmi pôsobivo spievali speváčky z mesta Dabaš, časti Šára. Ich vystúpenie bolo súčasťou začínajúcej sa tradície. V Banskej Bystrici organizujú v rámci Dní mesta v spolupráci so Slovenským rozhlasom prehliadku s názvom „Srdcom Slovák“. Šárania dostali tú česť predstaviť sa so svojimi pesničkami hneď medzi prvými. Ich vystúpenie v samom centre mesta, na námestí Slovenského národného povstania, zaujalo a potešilo všetkých prítomných. Preukázali, že v Dabaši-Šáre rastú svieže výhonky zo zdravých, hlbokých koreňov. Mňa zaujala aj informácia zo zákulisia. Už túto nedeľu si vraj v Šáre budú mnohí oblizovať prsty. Budú tu piecť a ponúkať vychýrené réteše - pre puritánov jazyka záviny - od výmyslu sveta. Ako mi dievčatá zo súboru zdôrazňovali, ak pôjdem autom po starej „päťke“, tak nezablúdim.

(js)

Oberačka a slovenské národnostné dni v Malom Kereši

Malokerešanom bolo začiatkom septembra sveta žiť, veď opäť oslavovali oberačku a slovenské národnostné dni. Úvodnou akciou série programov bolo regionálne rokovanie predstaviteľov slovenských osád, ktoré usporiadala Slovenská samospráva v Malom Kereši. Do mesta zavítal aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Pre širokú verejnosť pripravili organizátori prezentáciu slovenských jedál, ktoré varili na dvore slovenského národopisného domu. Záujem „o dvor strapačiek“ je veľký aj po viac ako desiatich rokoch. V rámci trojdňovej akcie sa po celom meste konali vernisáže rôznych výstav, kde sa so svojimi prácami predstavili hrnčiari a výrobcovia drevených hračiek. V Kultúrnom stredisku S. Petőfiho si mohli záujemcovia pozrieť obrazy Márie Simonovej Dulaiovej. Organizátori usporiadali odborné konferencie, športové programy, predstavenia folklórnych súborov a rad koncertov. V sobotu vystúpili na javisku spevácke zbory z okolitých osád, ktoré predniesli ľudové piesne a tance. Popoludní predstavitelia spriatelených miest, medzi ktorými boli Liptovský Mikuláš a Nesvady, referovali o hospodárení s druhotnými surovinami. Vo večerných hodinách sa mladší i starší zabávali na oberačkovom bále. V nedeľu sa konal folklórny galaprogram, ktorý očaril publikum. Okrem domácej tanečnej skupiny Dúha vystúpili aj tanečníci súboru Harta, deti z Kalocse a tanečný súbor z Nórska.

(boda-aszm)

700. výročie jedinej uhorskej rehole

Vďakyvzdanie v Kláštore a Kestúci

Jediná v Uhorsku založená mužská rehoľa je rehoľa pavlínov (Ordo sancti Pauli primi eremitae), ktorú založil ostrihomský kanonik blažený Eusébius. Mnísi žili spočiatku pustovníckym životom, neskôr ich B. Eusébius združil do jedného spoločenstva podľa vzoru sv. Pavla Pustovníka. Pri Kestúci, v Kláštore (Klastrompuszta), neďaleko troch i dnes prístupných jaskýň, vybudovali na počesť svätého Kríža kostol s kláštorom. Podľa historických údajov pilíšsky pavlínsky kláštor pravdepodobne spolu s ostatnými pilíšskymi kláštormi Turci už v roku 1526 vypálili. V 19. storočí bolo ešte vidieť jeho zrúcaniny. Nedávno vrátili pozemok pavlínom, ktorí zrekonštruovali základy kláštora a oltár, aby mohli dôstojne osláviť 700. výročie vzniku reguly, ktorej povoľovaciu listinu udelil pápež Klement V.

Pri príležitosti sviatku Povýšenia svätého Kríža sa 14. septembra predpoludním schádzali v Kláštore hostia z domova a zo zahraničia, veriaci z Kestúca a okolitých slovenských osád. Slávnostná svätá omša sa začala procesiou. Takmer sto noviciátov - pavlínov z Krakova - spievalo pavlínsku hymnu. Slávnostnú svätú omšu celebrovali dvanásti kňazi, hlavným celebrantom bol maďarský generálny predstavený P. Botond Bátor OSP. Úvodom pozdravil početných prítomných a požehnal nový mramorový oltár.

V homílii sa hovorilo o histórii jedinej uhorskej rehole, kláštora a kostola, ktorý bol zasvätený svätému Krížu. „Náš pohľad v liturgickom roku sa dvakrát upriamuje na Kríž - na Veľký piatok, keď Cirkev neslúži svätú omšu, ale medituje nad tým, kam až dokázal zájsť človek vo svojom odmietnutí Boha a kam až zašiel Boh vo svojej láske k človeku. Dnes, na sviatok Povýšenia svätého Kríža, vnímame všetky tieto udalosti v perspektíve zavŕšenia Božieho plánu spásy, z pohľadu neuveriteľného obratu, až nepochopiteľného premenenia zla na dobro, ktorého je schopný iba Boh,“ povedal hlavný celebrant.

Ústredná myšlienka osláv odznela v spoločných modlitbách veriacich počas slávnostnej svätej omše. „Hľadajme slávu v kríži nášho Pána Ježiša Krista. On je naša spása, náš život, naše vzkriesenie, on nás oslobodil a spasil.“

Záverom svätej omše početných veriacich a spolubratov pozdravil aj definitor generálny O. Darinsz Cichor OSPEE z Poľska, ktorý odovzdal pozdrav generálneho predstaveného. Zdôraznil význam účinkovania rehole pavlínov a v dejinnom svetle poukázal na jej požehnanú stáročnú činnosť v strednej Európe. Na konci svätej omše odznela radostná správa, že do cirkevného kalendára zaradili už aj spomienku na bl. Eusébia, a to na 20. januára. Po slávnostnej svätej omši sa procesia presunula k blízkemu novému pomníku z dreva, ktorý znázorňuje vznik a činnosť pavlínskej rehole a ktorý bol pri tejto príležitosti slávnostne požehnaný.

Výročná slávnostná svätá omša v Kláštore bola dôstojným úvodom tradičnej oberačkovej slávnosti, ktorá býva zvyčajne až koncom septembra. Vzhľadom na významné jubileum ju organizovali skôr. Jej obsahová náplň bola rovnako pestrá a bohatá ako v iné roky. Hlavným organizátorom osláv hrozna, vína a vinobrania boli Samospráva obce Kestúc, miestny slovenský volený zbor a Penzión a reštaurácia Borház. Zúčastnili sa na nej mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Juraj Migaš, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, hostia z Poľska a Maďarska. Najskôr sa konalo tradičné požehnanie hrozna pri soche sv. Urbana, ktorú vykonal miestny dôstojný pán Ferenc Tarnóczi. Odtiaľ sa pohol pestrý oberačkový sprievod, ktorý tvorili jazdci, konské záprahy a dva vláčiky. Na Námestí hrdinov početných prítomných pozdravil starosta obce Ľudovít Gaál. Škôlkári a žiaci základnej školy predviedli slovenský kultúrny program, s ktorým mali veľký úspech najmä v kruhu poľských hostí. Popoludní sa paralelne konali rôzne programy: deti kreslili a šantili, dospelí sa mohli zabaviť na predstavení zručných „čikóšov“. Vo večerných hodinách pokračoval kultúrny program v priestoroch reštaurácie Borház, kde vystúpil Folklórny súbor Červený mramor z Tardošu. V stánkoch sa prezentovali ľudoví remeselníci s ľudovoumeleckými výrobkami. Keďže to bola oberačková veselica, v stánkoch ponúkali svoju produkciu miestni vinári. Ochutnávka a ľudová veselica trvali do neskorých večerných hodín.

Ildika Fúziková

25 rokov slovenského slova v Maďarskej televízii

Rozhovor so zakladateľom Našej obrazovky Jánom Fuzikom

V živote človeka je jedno štvrťstoročie akoby jeden okamih. Najmä keď ide o to prvé... V živote jednej televíznej relácie však znamená obrovský výkon, s ktorým sa môže pýšiť len málo produkcií. Slovenské vysielanie Maďarskej televízie Domovina (predtým Naša obrazovka) patrí medzi také. Dňa 20. septembra tohto roku uplynulo presne 25 rokov odvtedy, ako sa po prvýkrát objavil na obrazovkách v tom čase jedinej existujúcej maďarskej televízie, ktorá neskôr dostala prezývku „kráľovská“, slovenský program. Toho času bola televízia ozajstnou veľmocou. Pamätám si, ako žiačka druhej triedy som sa doslova lepila na obrazovku, keď som začula zvučku „nášho programu“ - Našej obrazovky. Určite som nebola sama... Keď sme sa v budapeštianskej slovenskej škole dozvedeli, že príde nakrúcať „televízia zo Segedína“, celé dni pred príchodom štábu sme boli vzrušení. Kamery nás fascinovali.

Po dlhých rokoch, keď som ako univerzitná poslucháčka v rámci letnej odbornej praxe prekročila prah segedínskeho štúdia Maďarskej televízie, priznám sa, triasli sa mi nohy a zvieralo mi žalúdok. Splnil sa mi môj sen - mohla som byť spolutvorkyňou slovenského vysielania, hoci len na niekoľko dní... Neskôr však osud chcel, aby som sa v slovenskej redakcii udomácnila a spolu s kolegami pokračovala v práci, ktorej priekopníkom bol zakladateľ slovenského programu, súčasný predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Pri príležitosti spomínaného jubilea som ho vyhľadala, aby si zaspomínal na začiatky svojej televíznej práce, ktoré sú bezprostredne späté s Našou obrazovkou, prvým slovenským magazínom Maďarskej televízie.

- Kto ťa vlastne vyhľadal, aby si rozbehol slovenský program v MTV?

- Bol to vtedajší vedúci Segedínskeho štúdia, niekdajší významný rozhlasový spravodajca z Varšavy Sándor Regős. Po prvýkrát som sa s ním stretol práve v redakcii Ľudových novín, kde som pôsobil po skončení Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave. To som sa pána Regősa ani nikdy nespýtal, ako sa ku mne vôbec dostal... V rámci rozhovoru mi predostrel svoj plán slovenského programu.

- Hneď si prijal jeho ponuku?

- Nie. Trošku som váhal. Vtedy som už poldruha roka pracoval v novinách a práca ma veľmi bavila. Práve som bol v štádiu spoznávania krajiny a slovenskej komunity v nej. Najmä Dolná zem, Zemplín a Novohrad boli pre mňa, Pilíšana, novým objavom. Zistil som, že nie je vždy jednoduché osloviť ľudí po slovensky. V novinách to až taký problém nespôsobovalo. V televízii však predsa závažná časť programu pozostáva z hovoreného slova... Navyše na univerzite som sa špecializoval na rozhlas a nie na televíziu. Táto dilema ma trápila z profesionálnej stránky. Nastávajúca zmena sa však mala týkať aj môjho súkromného života. Žil som v Budapešti a nová pracovná možnosť bola viazaná k Segedínu. Na druhej strane bola táto ponuka pre mňa, mladého začiatočníka, aj obrovskou výzvou a vedel som, že v praxi sa dá všetko rýchle osvojiť.

- Ponuku si teda prijal...

- Áno, a časom som si v Segedíne aj založil rodinu. Je zaujímavé, že všetky moje štyri sestry získali vysokoškolské vzdelanie práve v tomto dolnozemskom meste, iba ja nie, a nakoniec som sa predsa práve ja v ňom usadil. Začiatkom mája 1983 som sa teda pustil do práce a 20. septembra sme vysielali prvú reláciu Našej obrazovky. Okolo seba som mal perfektných spolupracovníkov, ktorí zhodou okolností mali nejaký vzťah k Slovákom. Režisér András Tóth-Szöllős vyrastal v Dunaeďháze a učil sa po slovensky, jeho stará mama Slovenka bývala v Cinkote. Kameraman Róbert Kiss pochádzal zo Šalgótarjánu a tak mal kontakty s našou materskou krajinou a so Slovákmi vôbec.

- Podľa čoho ste vytvorili štruktúru relácie?

- „Odkukali“ sme, ako to robia ostatní a čo by sme mohli presadiť do nášho magazínu. V tom čase spomedzi oficiálne uznaných štyroch národností už mali televízny program Nemci, Srbochorváti a Rumuni. My sme boli poslední. Na začiatku sme vysielali raz mesačne 15 minút na čiernobielom filme. My sme boli posledná, najmladšia relácia, ale prvá, ktorá prešla na farbu. Definitívne to bolo v lete v roku 1984, predtým sme mali dve pokusné farebné vysielania. Dobre si pamätám, že to boli fašiangový bál v Čemeri a vyšívanie čepcov v Číve. Vlastne takto sa to začalo...

- Po čase sa zvýšila dĺžka relácie a neskôr sa zmenila aj periodicita.

- Najprv nám pridali päť minúť a po čase sme sa hlásili raz za dva týždne. Pomaly sa naše možnosti rozšírili, ale musím dodať, že filmová technológia bola oveľa pomalšia ako sú dnešné etapy tvorivého procesu televíznej žurnalistiky. Deväť rokov som bol jediným slovenským redaktorom v Segedíne a popritom som pravidelne pripravoval a moderoval raz do mesiaca maďarský týždenník Južnodolnozemská kronika.

- Nebolo to veľa na jedného človeka?

- Ale áno. Sám som musel pochodiť všetky Slovákmi obývané kúty krajiny. Ale všade nás s radosťou vítali. Vtedy ešte bola televízia zázrakom, nie ako dnes. Do väčšiny maďarských obcí sa televízny štáb ani nedostal a do našich slovenských sa čoraz častejšie vracal. Pre mňa bolo posilou, keď sa o niekoľko rokov presídlila z Miškovca do Segedína aj naša slovenská rozhlasová redakcia a tak sme si navzájom pomáhali. Po predĺžení relácie a zavedení týždenného vysielania Našej obrazovky v roku 1992 sa potom dostali do redakcie moje prvé kolegyne Zuzka Antalová a Katka Királyová. Im som sa potom snažil odovzdávať skúsenosti získané za takmer jedno desaťročie.

- Ktoré obdobie pokladáš všeobecne za najúspešnejšie v histórii vysielania?

- Myslím si, že práve to, keď sme sa stali týždennou reláciou. Vtedy sme boli traja redaktori a naše možnosti boli pomerne dobré. V tom čase sme urobili najviac dokumentárnych filmov. Pred transformáciou spoločnosti sme na film nakrútili iba dva dokumenty: Majstri hôr a Drotári. Po zmene režimu sa rozšírili naše možnosti a zrodilo sa množstvo jedinečných produkcií. Ja osobne som vyrobil viac ako dvadsať dokumentárnych filmov. Najviac hrdý som na svoj „dlh“ voči svojim rodákom - na Kestúcku kroniku. Takže obdobie medzi rokmi 1992 - 1996 bolo najplodnejšie. Poviem jeden zaujímavý fakt. V tom období sme mali viac finančných prostriedkov na jednu reláciu ako má Domovina dnes... Dostali sme sa aj za hranice. Okrem Slovenska do Vojvodiny, Paríža, Toronta atď. S našou dokumentárnou tvorbou nás pozývali na rôzne festivaly, kde sme vždy veľmi dobre obstáli. Dostali sme možnosť prezentovať našu dokumentárnu tvorbu aj v Maďarskej televízii, napr. v relácii Együtt (Spoločne), ktorú som spočiatku redigoval ja a potom som sa stal vedúcim všetkých menšinových relácií. Bolo to úspešné obdobie.

- 1. marca 1999 sa ale táto etapa tvojho života skočila. Stal si sa predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy a opustil si segedínske štúdio...

- Po 16. rokoch som uzavrel túto kapitolu svojho života. Od televízie a od filmu som sa ale definitívne neodtrhol. Dodnes robím dokumentárne filmy. Mám kontakty s bývalými kolegami a sledujem ich činnosť. V dvoch cykloch som bol členom kuratória MTV a v súčasnosti zastupujem záujmy menšín v pracovnej skupine Úradu predsedu vlády pre médiá. Práve sa chystám už po piaty raz do poroty medzinárodného filmového festivalu Etnofilm v Čadci, kde som pred 12. rokmi vyhral Veľkú cenu s dokumentárnym filmom Mať volá o československo-maďarskej výmene obyvateľstva, čo som považoval taktiež za veľmi dôležité filmársky spracovať.

- Ako sa pozeráš na uplynulé desaťročie slovenského vysielania zvonka?

- Obraz je dosť dvojtvárny. Na jednej strane sú stále aktuálne finančné problémy, na druhej zase je potešiteľné, že práve teraz máme výhodnejší vysielací čas a národnostné relácie sa osamostatnili v rámci Redakcie menšinových programov. Uplynulé desaťročie prinieslo tiež veľké spoločenské zmeny. Je to iný svet ako bol pred 25. rokmi. Iná je aj samotná televízia. Domovina je v dobrom slova zmysle konzervatívnym programom v tomto komerčnom svete. Troška sa nad ňou zastavil čas, lenže výpovedná hodnota magazínu to kompenzuje. K modernizácii sú nevyhnutne potrebné peniaze, avšak dnešná doba si tento krok vyžaduje. Pomaly sa mení aj divácka vrstva. Nejakým spôsobom treba osloviť našu strednú generáciu, čo vôbec nie je jednoduché. Nesmierne ma teší, že aj dnes sa robia filmy, sú potrebné a cenné, predstavujú ozajstnú hodnotu. Reportáže v magazínoch majú tiež obrovskú archívnu hodnotu. Som rád, že som mohol odovzdať tvorivú chuť a štafetu svojim bývalým kolegom. Segedínske štúdio bolo vždy dobrou dielňou, úspešne v nej pracovali menšie ustálené pracovné tímy. Tak je tomu dodnes.

- Keby sme sa o 25 rokov stretli, čo by si rád povedal o Domovine?

- To, že som rád, že sa hlási denne. V nastávajúcom svete digitalizácie to vôbec nie je nepredstaviteľné. Ďalej by ma tešilo, keby kráčala s dobou, zveľaďovala svoj archív, bola by moderná, hodnotná a slúžila by našej Slovači. To by znamenalo, že naša Slovač nielen pretrvá, ale bude vnímavo reagovať na všetko, čo sa u nás bude vytvárať v slovenskom jazyku.

Za rozhovor ďakuje

Karola Klauszová

Slovenskí evanjelici v New Yorku

Jedna z najväčších slovenských komunít mimo územia Slovenskej republiky žije tradične v Spojených štátoch amerických. Podľa odhadov má slovenské povedomie alebo aspoň slovenských predkov okolo 1 200 000 obyvateľov tejto svetovej veľmoci. Napriek tomu, že USA sú veľkým štátom rozličných tvárí, ktorý z východu na západ zahŕňa v sebe zo stáročnej stability prameniaci pokoj zelených novoanglických usadlostí, nedozierne pšeničné polia na rovinách amerického stredozápadu, ako aj kalifornský high-tech dynamizmus okorenený pozostatkami španielskej koloniálnej kultúry, pre väčšinu z nás sa pri spomenutí Ameriky vyjaví ako prvý asi New York a jeho mrakodrapy. New York City je pritom svetom samým o sebe dokonca aj v pestrofarebných Spojených štátoch. Je to večne pulzujúce, pre našinca možno až neskutočne dynamické a farebné mesto, ktoré počas niekoľkodňového pobytu každého najprv ohúri, po pár týždňoch však poriadne unaví. Aby si toto mesto dokázal návštevník normálne užiť a hlavne využiť jeho obrovské možnosti, potrebuje viac času, vedomú snahu o psychické vstrebanie a akceptovanie tohto veľkomesta a, samozrejme, kopu peňazí. Ani dobré topánky však nie sú na škodu.

Prirodzene nie všetci slovenskí prisťahovalci do Ameriky sa usadili práve tu, väčšina z nich sa však pravdepodobne New Yorku na začiatku nevyhla. Tunajší prístav a imigrační úradníci na prijímacom, kontrolnom a karanténnom ostrove Ellis Island boli asi prví, koho Slováci aj ostatní imigranti po vyčerpávajúcej plavbe cez Atlantický oceán stretli. Na ostrove Ellis je dnes múzeum prisťahovalectva do USA - americkí záujemcovia sa tu napríklad môžu pokúsiť nájsť si svojich predkov v počítačových databázach múzea. O tom, že Slováci neboli úplne zanedbateľnou položkou medzi prisťahovalcami svedčí aj to, že sa spomínajú v úvodnom filme, ktorý v múzeu premietajú pre návštevníkov.

Samotný osemmiliónový New York (bez aglomerácie) tvorí päť veľkých obvodov - Manhattan, Brooklyn, Bronx, Queens a Staten Island. Každý z nich je mozaikou rozličných častí, ulíc, blokov, ktorým častokrát udávajú ráz jednotlivé etnické komunity. Najtypickejší, najbohatší a turisticky najpríťažlivejší je asi mrakodrapový ostrov Manhattan, kde sa nachádza väčšina miest a pamätihodností, ktoré sa oplatí pozrieť si - mrakodrapy, svetoznáme múzeá, burza, divadlá na ulici Brodway alebo v Lincolnovom centre a podobne. Z filmov si určite mnohí spomenú na obrázky z talianskej (dnes už však skôr čínskej) štvrte, na židovské ulice alebo na černošský Harlem. Inak snáď neexistuje národná kuchyňa, ktorá by tu nebola zastúpená. Samozrejme obyvateľstvo a ráz jednotlivých štvrtí sa niekedy mení.

Slováci netvoria v meste takúto rázovitú komunitu, čo súvisí hlavne s ich počtom. Vyššiu koncentráciu slovenských (a taktiež českých) prisťahovalcov bolo možné v určitých obdobiach nájsť hlavne v Dolnom Manhattane (inak relatívne blízko k svetoznámym tragickým Dvojičkám) alebo v Queense. Oba významné slovenské etnické kostoly sa tiež nachádzajú vo východnom Manhattane - evanjelici majú svoj kostol na 20. ulici, katolíci zase na 66. ulici.

V živote každej prisťahovaleckej komunity hrajú kostoly a cirkevné spoločenstvá nezastupiteľnú úlohu. Tu sa môžu novo prichádzajúci migranti stretnúť s takpovediac služobne staršími druhmi, podeliť sa s nimi o skúsenosti, získať základné a k životu v novom prostredí absolútne potrebné informácie. Okrem toho si môžu zaspomínať na vlasť, zaspievať vlastné pesničky. Netreba zabudnúť ani na to, že mnohí z nich, ktorých logicky trápi túžba po blízkych, rodine, priateľoch a vôbec po domove, potrebujú aj duševnú oporu, ktorú im vie okrem priateľov poskytnúť aj cirkev. Nakoniec mnohé etnické cirkevné spoločenstvá tvoria v individualistických Spojených štátoch aj určitú prvú záchytnú sieť, ktorú môžu potrebovať ľudia v núdzi.

Vznik etnicky orientovaného cirkevného zboru však vôbec nie je ľahká a bezproblémová záležitosť. Svedčí o tom aj vznik Slovenskej Evanjelickej Augs. V. V. Cirkve Sv. Trojice v New Yorku, Manhattan. Táto cirkev, ktorá je po smrti farára slovenského evanjelického zboru v Bronxe (pred dvoma rokmi) v súčasnosti jediným fungujúcim slovenským evanjelickým zborom v celom New Yorku. Masovejšie prisťahovalectvo Slovákov do USA sa začalo po roku 1880, čo, samozrejme, neznamená, že by pred týmto dátumom nijaký Slovák nežil v Amerike. Väčšinu z nich tvorili katolíci, primerane domácim pomerom, ale nezanedbateľnú časť migrantov reprezentovali aj protestanti. Slovenskí evanjelici v Manhattane nemali hneď vlastný kostol, preto spočiatku chodili na bohoslužby do českého zboru Jána Husa, ktorý síce nebol úplne evanjelický, ale v širšom protestantskom rámci im vyhovoval. Prvá slovenská evanjelická a. v. cirkev v New Yorku presne pod týmto názvom bola založená v roku 1893 pod vedením farára Ľudevíta Novomeského. Tento zbor sa však čoskoro rozpadol, preto si Slováci museli v roku 1897 založiť svoj osobitý zbor znovu. Farára dostali od misourskej synody, avšak jeho kázňam bolo ťažko rozumieť, lebo C. L. Orbach bol pôvodom Poliak. Zbor bol znova pred rozpadnutím, ale ešte nezanikol. Evanjelici si za farára pozvali Ľudevíta Englera a 20. apríla 1902 si nakoniec založili cirkevný zbor fungujúci až dodnes - už spomínanú Slovenskú evanjelickú cirkev augsburgského vierovyznania svätej Trojice v New Yorku. Vlastný kostol si však zbor kúpil a zrekonštruoval až neskôr, a to na východnej 20. ulici, relatívne blízko k Dolnému Manhattanu (Downtown). Pri kostole postupne vznikli rôzne slovenské evanjelické organizácie (nedeľná škola, ženský oltárny krúžok a pod.). Išlo o typický tzv. etnický kostol, ktorý si veriaci získali a vydržiavali za vlastné zdroje. V USA napriek intenzívnej religiozite obyvateľstva nie je zvykom štátna podpora cirkvám. Svojich farárov si platia cirkevníci zo zbierok alebo z iných príjmov cirkevného zboru. Preto je dôležité, že v súčasnosti už vekovo pomerne starý, z mnohých dôchodcov pozostávajúci zbor vlastní dve budovy s nájomnými bytmi, príjmy z ktorých pomáhajú dôstojne prežiť tomuto dôležitému centru slovenského života v New Yorku. Je to o to dôležitejšie, že po prerušení činnosti kostola v Bronxe iný aktívny slovenský evanjelický kostol na území jedného z najväčších miest na svete už neexistuje. Slovenský kostol sa našťastie nachádza v dobrej a relatívne ľahko dostupnej časti mesta, blízko centra svetovej ekonomiky, v susedstve vysokých škôl a mnohých nemocníc. Dnes sa teda zbor nachádza v peknej budove, znovupostavenej v roku 1965. Vedľa kostola sa nachádza spoločenská miestnosť, kancelárie a farársky byt. Okrem toho, hneď v susedstve kostola, stoja dve spomínané nájomné budovy s bytmi. Zloženie cirkevníkov odráža diaspórny charakter zboru. Na bohoslužbách možno stretnúť potomkov starých prisťahovalcov, prípadne emigrantov, ktorí žijú v USA už od 30. rokov 20. storočia. Ďalší prišli po roku 1968 alebo neskôr. Na služby chodia aj niektorí slovenskí diplomati, dočasní pracovníci, študenti alebo dievčatá-opatrovateľky. Hoci ide podľa názvu o slovenský kostol, služby sa konajú okrem slovenského aj v anglickom jazyku, aby sa ich mohli zúčastňovať aj obyvatelia-protestanti z blízkeho okolia. Farárov si zbor získaval buď z tzv. domácich zdrojov, t. j. spomedzi Slovákov narodených už v USA alebo si ich povolával z kraja. Tak tu totiž starší cirkevníci nazývajú Slovensko - svoju pôvodnú vlasť alebo aspoň rodisko svojich predkov. Pre mnohých z nich to regionálne znamená okolie Myjavy, jedného z hlavných centier slovenského protestantizmu, kde je tradične najvyššia koncentrácia evanjelikov na Slovensku. Prví farári (napríklad Novomeský a Engler), ktorí hrali úlohu pri zakladaní zboru, sa logicky narodili ešte v pôvodnej vlasti, neskôr však farársky úrad zastávali už farári narodení v Spojených štátoch (napríklad Ján Shintay alebo Andrej Kanyuch). V súčasnosti tento post znovu zastáva mladý farár zo Slovenska. Pán Michal Mišina prišiel zo Slovenska v roku 2003. Toto všetko svedčí o tom, že kontakty slovenských evanjelikov v New Yorku so starou vlasťou nikdy neboli úplne prerušené. Slovenský cirkevný zbor v Manhattane je súčasťou Slovenskej synody Sion, ktorá vznikla v roku 1919 a pôvodne bola súčasťou Spojenej luteránskej cirkvi v Amerike, dnes zase Evanjelickej luteránskej cirkvi v Amerike (ELCA). Táto organizácia zastrešuje početné evanjelické zbory, z ktorých mnohé majú svoje korene v protestantských krajinách Európy. Medzi veriacimi tejto cirkvi možno preto nájsť potomkov Fínov, Nórov, Dánov, Nemcov atď. Zaujímavé je, že cirkevná organizácia sa delí na 64 teritoriálnych synod a na jednu etnickú synodu. Tá posledná je práve Slovenská synoda Sion, ktorá si doteraz udržala aj oficiálne svoj slovenský národný charakter. Na jej čele stojí už druhé volebné obdobie pani biskupka Wilma Kucháriková, ktorá inak pred niekoľkými rokmi navštívila aj slovenský evanjelický zbor v Budapešti.

Vývoj cirkevnej organizácie slovenských evanjelikov v USA inak nebol úplne bezproblémový. Za prvý slovenský cirkevný zbor sa považuje cirkev sv. Petra a Pavla vo Freelande, ktorá bola založená roku 1883. Celkovo prvé evanjelické zbory v Amerike zakladali väčšinou prisťahovalci z východného Slovenska. Prvá strešná organizácia oficiálne vznikla roku 1902, keď bola založená Slovenská evanjelická luteránska cirkev vo Spojených Štátoch v Amerike (toto je pôvodný názov v podobe, v akej sa používal). Nie všetky slovenské zbory sa však z rôznych teologických a organizačných príčin pridali k tejto iniciatíve, preto sa roku 1919 spojili do Slovenskej synody Sion, ktorá bola súčasťou širšej cirkevnej organizácie. Čas od času dochádzalo k pokusom o zjednotenie alebo aspoň zblíženie slovenských evanjelických organizácií, ale nie veľmi úspešne. Používanie angličtiny v administrácii, ale aj počas služieb v slovenských zboroch sa začalo výraznejšie šíriť po druhej svetovej vojne, čo logicky súviselo s postupnou asimiláciou druho- a viacgeneračných prisťahovalcov. Napriek tomu je pekná literárna slovenčina v slovenských zboroch dodnes živá. Mnohí veriaci zase poznajú a používajú jazyk svojich predkov - slovenské dialekty, ktoré si so sebou priniesli z už spomínaného rodného kraja. Pre návštevníka zo strednej Európy zaoberajúceho sa slovakistikou je radosť počuť obe tieto formy slovenského jazyka, hlavne keď sa mu dostane takého milého privítania zo strany miestnych, ako tomu bolo v prípade autora tohto príspevku.

Ivan Halász

Katedra slovakistiky Filozofickej fakulty

Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa

Juraj Ráďanský ● Život a dielo Jána Folytána

„Vždy veriť svojim silám a schopnostiam, snažiť sa osvojiť si modernú techniku, stále pracovať a usilovať sa o zachovanie základných cenných ľudských hodnôt, o udržanie a rozvíjanie slovenskej reči. Dať úctu človeku, pochopiť aj názory iných a byť užitočným nielen sebe, byť otvoreným pre iných ľudí a národy.“

Ján Folytán

Kto seje lásku a porozumenie, žne dobro a uznanie

Staršia generácia sarvašských Slovákov dobre pozná meno Jána Folytána. Starší Sarvašania sa ešte pamätajú na to, že Ján Folytán bol 33 rokov riaditeľom sarvašskej slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova. V tomto období škola realizovala tri veľké investície a tešila sa dobrej povesti nielen v Maďarsku, ale aj v bývalom Československu, najmä na Slovensku. J. Folytán bol uznávanou osobnosťou slovenského politického a kultúrneho života. Bol predsedom pedagogickej komisie a neskôr podpredsedom Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Od roku 1994 do roku 1998 bol členom Slovenskej menšinovej samosprávy v Sarvaši a od roku 1999 predsedom sarvašského slovenského spolku „Vernosť“.

Pán Folytán roku 2001 navždy opustil naše rady, ale jeho rodina a jeho bývalé pracovisko chcú zachovať jeho pamiatku. Preto založili Folytánovu cenu, ktorú udeľujú tomu ôsmakovi, ktorý vyniká v znalosti histórie a slovenčiny. Bolo pre mňa veľkou cťou, keď som ako absolvent slovenskej základnej školy v roku 2004 dostal Folytánovu cenu. Dúfam, že touto mojou prácou aj ja prispejem k tomu, aby Sarvašania a Slováci žijúcich v Maďarsku nezabudli na tohto vzácneho človeka, ktorý počas celého života vždy pracoval za našu národnosť.

Pán Folytán už nebol riaditeľom, keď som začal chodiť do slovenskej školy a mal som iba 11 rokov, keď zomrel. Nepoznal som ho osobne, ale viažu ma k nemu spomienky mojich známych. Keď pán riaditeľ odišiel do dôchodku, neskončil sa jeho kontakt so slovenskou školou. Bol v nej vítaným hosťom. Navštevoval školu takmer každodenne. Pamätám si, ako malé deti sme na bývalého pána riaditeľa pozerali s veľkou úctou. Jeho pohľad naraz žiaril milotou a prísnosťou a vtedy sme sa poskúšali správať sa čo najvzornejšie.

Ján Folytán sa narodil v Sarvaši 15. augusta 1931, ako druhé dieťa Jána Folytána a Márie Szakácsovej. Rodičia boli roľníci. Vychovali tri deti. Bývali na kardošskom sálaši pri čabianskej ceste. Bola to typická slovenská evanjelická rodina. Otec už plynne hovoril po maďarsky, ale matka mala problémy s používaním maďarského jazyka. Obaja sa najlepšie vyjadrovali po slovensky, preto doma obyčajne používali slovenčinu. J. Folytán už od detstva rád pracoval v záhrade. Láska, ktorú cítil k pôde, ho sprevádzala po celý život. Základnú školu skončil na kardošskom sálaši.

J. Folytán zmaturoval v békeščabianskom slovenskom gymnáziu, potom odišiel študovať do Budapešti dejepis a slovenčinu, ale diplom získal roku 1956 už na Vysokej škole Gyulu Juhásza v Segedíne.

Prvým pracoviskom mladého učiteľa bola škola v obci Bénye v Peštianskej župe, kde štyri roky vyučoval dejepis. Roku 1960 sa vrátil do Sarvaša, ale kontakty s predchádzajúcim pracoviskom neprerušil.

Rok 1960 je dôležitou kapitolou v živote Jána Folytána nielen preto, lebo v tom roku ho vymenovali za riaditeľa Slovenskej základnej školy v Sarvaši, ale aj preto, lebo vtedy si vzal za manželku sarvašskú učiteľku Zuzanu Vajgelovú.

Riadenie školy prinieslo veľa zmien v jeho živote. Mal veľa povinností, ktoré sa vždy snažil čo najzodpovednejšie splniť. Práce, ktoré nedokončil v škole, si vždy odniesol domov.

Ján Folytán považoval za veľmi dôležité, aby mal čas aj na rodinu. Nesmierne miloval svoju dcéru Alicu a svoje tri vnúčatá. S veľkou starostlivosťou dbal o ich výchovu. V rodinnom fotoalbume Folytánovcov môžeme nájsť veľa fotografií, kde vidieť, ako sa hrá so svojimi vnučkami. Zo snímok priam vyžaruje, že sú to najšťastnejšie chvíle jeho života.

Popri práci si našiel čas aj na záhradkárčenie. V sobotu a v nedeľu popoludní vždy pracoval v záhrade. Neobrábal veľké územie, ale vždy vedel zásobiť ovocím a zeleninou celú rodinu.

Ako riaditeľ slovenskej základnej školy často cestoval na Slovensko. Najčastejšie navštevoval Poprad a Malacky, družobné mestá Sarvaša. V osemdesiatych rokoch mal Sarvaš intenzívne kontakty so závodom Tesla, ktorý mal sídlo v Liptovskom Hrádku.

Pán riaditeľ sa vždy snažil predchádzať konfliktom. Mal jednu veľkú rozumnú zásadu: musíme pracovať podľa svojich najlepších schopností, ale tak, aby sme nevyvolávali slzy na vankúšoch iných. Ján Folytán dodržiaval svoje zásady. Myslím si, že preto bol taký obľúbený medzi žiakmi i medzi kolegami.

Riaditeľ Slovenskej základnej školy v Sarvaši

Ján Folytán bol 33 rokov riaditeľom Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Za tie roky škola prežila veľa zmien, ale pedagogický zbor bol stabilný. Postupne sa zlepšovali pracovné podmienky a rástla prestíž školy. K menu Jána Folytána sa viaže založenie slovenskej materskej školy. Dnešná riaditeľka školy Zuzana Medveďová bola od roku 1959 do roku 1967 žiačkou slovenskej základnej školy. Ján Folytán ju učil dejepis. Z. Medveďová sa pamätá, že žiaci mali radi Jána Folytána, lebo dobre vysvetľoval látku a mal zmysel pre humor.

Zuzana Medveďová si v dobrom spomína aj na tie roky, keď mohla spolupracovať so svojím bývalým učiteľom. Učitelia mali radi Jána Folytána, hoci vždy očakával od nich maximálny výkon. Pamätá sa, ako jej často kládol na srdce: „Zuzka, cestou domov rozmýšľajte o...“. Ján Folytán sa rád porozprával s kolegami, rozhovory plánované na päť minút sa niekedy predĺžili aj o celú hodinu. Chcel vychovávať nielen žiakov, ale aj učiteľov. Pod jeho vedením vyrástla jedna vynikajúca škola. Bohužiaľ, nemohol vidieť, ako dozrela jeho práca. V roku 2004, keď uvádzali do užívania obnovenú a rozšírenú budovu slovenskej školy, nemohol byť na slávnosti. Má však leví podiel na tom, že dnes sarvašské slovenské deti môžu chodiť do jednej z najlepšie vybavených základných škôl v Maďarsku.

V roku 1999 sme oslavovali 50. výročie založenia Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Pri tejto príležitosti inštitúcia vydala knihu Ozveny času a zorganizovala veľkolepú slávnosť v kultúrnom dome. Primátor Mihály Babák odovzdal v mene zastupiteľského zboru mesta Zuzane Medveďovej a Jánovi Folytánovi „Cenu za pedagogickú činnosť“ a „Vyznamenanie za Sarvaš“. Na tom istom podujatí dostal Ján Folytán aj tretie vyznamenanie, a to od veľvyslanca Slovenskej republiky Štefana Markuša. V tom istom roku, 16. decembra, predseda sarvašskej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán vyznamenal Jána Folytána za 33-ročnú prácu v Slovenskej základnej škole v Sarvaši. V roku 2000 dostal pedagogický zbor školy vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy „Za našu národnosť“. Škola bola totiž naša jediná inštitúcia, v ktorej počet žiakov v posledných rokoch vzrástol o 61 %.

Sarvašský slovenský verejný život v rokoch 1990 - 1998

Politické zmeny v Maďarsku mali vplyv aj na slovenskú komunitu v Sarvaši. 19. apríla 1990 37 sarvašských Slovákov, medzi ktorými bol aj Ján Folytán, založilo v Kultúrnom stredisku Petra Vajdu Kultúrny spolok sarvašských Slovákov. 27. mája sa konalo prvé valné zhromaždenie spolku. Vtedy mal už 200 členov. Ján Folytán viedol zhromaždenie ako podpredseda Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku.

V roku 1994 najdôležitejšia udalosť pre Slovákov žijúcich v Maďarsku bolo schválenie nového zákona o právach menšín. Komunálne a menšinové voľby boli 11. decembra. V Sarvaši volilo 6 384 zo 14 909 voličov, z toho 4299 hlasovalo aj za 9 kandidátov slovenskej menšiny. Podľa spomienok Tibora Mótyána Ján Folytán bol jedným z najaktívnejších členov sarvašskej slovenskej samosprávy. Funkciu poslanca bral veľmi vážne. Veľa pracoval na udržiavaní a rozvíjaní vzťahov so slovenskými družobnými mestami Poprad a Malacky. Rád chodieval do slovenského domu, aby tam diskutoval o aktuálnych otázkach. V januári roku 1997 bolo uverejnené prvé číslo slovenskej prílohy sarvašských novín Novinkár nad Kerešom. Ján Folytán bol ich aktívnym prispievateľom. Často informoval čitateľov o podujatiach sarvašských Slovákov. 20. júla 1997 slávnostne otvorili Slovenský spoločenský dom v Sarvaši. Je to pre sarvašských Slovákov veľmi dôležitý deň, lebo odvtedy môžeme žiť opravdivý spoločenský život. V tom istom roku pri príležitosti 275. výročia znovuosídlenia mesta inštalovali pred hotelom Arpád sochu baróna Jána Juraja Harruckerna. Vtedy Ján Folytán navrhol vybudovať na Hlavnom námestí pomník prvým slovenským osídlencom. Sarvašská slovenská samospráva realizovala tento návrh k oslavám 280. výročia príchodu Slovákov do Sarvaša. V roku 2002 inštalovali pomník pred Starým evanjelickým kostolom.

Ján Folytán ako predseda Slovenského kultúrneho spolku “Vernosť“

6. januára 1999 sa Tibor Mótyán zriekol ďalšieho vedenia slovenského kultúrneho spolku. 24. februára zvolili jeho členovia za predsedu Jána Folytána. Tajomníčkou sa stala Anna Franková a kultúrnou referentkou Erika Szigetiová. Obidve sú učiteľky slovenskej základnej školy. Podľa Tibora Mótyána spolok “Vernosť“ bol pod vedením Jána Folytána v dobrých rukách, lebo on ako dôchodca sa mohol plne venovať tejto činnosti. Ako uviedol Tibor Mótyán, pre spolok bola smrť Jána Folytána tragickou stratou, pretože plánoval veľký rozvoj slovenského kultúrneho života a mal veľa energie na jeho realizovanie. Jeho veľkým snom bolo dobudovať komplexné, multifunkčné kultúrne slovenské centrum. 12. februára 2001 sa konalo valné zhromaždenie Kultúrneho spolku Slovákov. Ján Folytán vo svojom referáte hovoril o činnosti spolku. Nikto nemohol vedieť, že valné zhromaždenie bolo posledné, ktoré viedol. Mesiac po zhromaždení, 11. marca 2001, sa po celom Maďarsku, ale aj v zahraničí rozniesla tragická správa: zomrel Ján Folytán. Jeho bývalí kolegovia sa s ním v nekrológu takto rozlúčili.

“Vďaka za všetko - za silu, za vedomosti, za porozumenie, za pochopenie, za krásny vzťah, za lásku. Vďačíme životu, že sme sa mohli s Tebou stretnúť. Chceli by sme kráčať v Tvojich šľapajach a tajne veríme, že sa nám podarí dosiahnuť aspoň niečo z toho, čo si Ty urobil pre našu národnosť, naše mesto, školu a naše deti. Našu myseľ napĺňajú predstavy, ktoré sa viažu k osobnosti človeka, na ktorého nemôžeme zabudnúť. Pracovný entuziazmus, optimizmus, nekonečná energia, kolegialita, pochopenie, priateľský postoj, vytrvalosť, snaha pomôcť, zanietenosť a nesmierna láska....“

Sarvašskí Slováci nezabudli na Jána Folytána. Slovenská základná škola v Sarvaši si na každom dôležitejšom podujatí pripomenie jeho pamiatku. Každý rok jeden ôsmak dostane cenu, ktorú založil Ján Folytán osobne s cieľom povzbudiť žiakov k ešte väčšej aktivite, k lepšiemu učeniu a k zachovaniu slovenského jazyka.

Dúfam, že mojou prácou som mohol preukázať česť pamiatke Jána Folytána, ktorý v celom svojom živote ukazoval dobrý vzor slovenskej národnosti.

Práca Juraja Ráďanského

získala I. cenu v II. kategórii súťaže

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Živý odkaz osobností zašlých čias II.

Pripravujúcou učiteľkou bola Magda Pažická.

Zoltán B. Valkán

Génia nikto nechápe

Človek, ktorý by nechcel vo svojom bližšom alebo i vzdialenejšom okolí v niečom vyniknúť, je idiot - hovorieval si v duchu Matej Bomba. Ani sám nevie prečo, ale odmalička vždy chcel byť celkom inakší, ako napríklad jeho bratia a sestry alebo neskôr spolužiaci. Ako školák si to už dokázal aj jasne určiť: cítil sa byť talentovanejší než iní, a čo je dôležitejšie, aj povolanejší vykonať niečo zvláštne, neobyčajné v nejakej oblasti umenia alebo trebárs aj vedy. Slovom, chcel žiariť!

Čítaj viac:

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7453&Itemid=